Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1To-58-2015.pdf
PDF · 85.65 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/58/2015
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Stanislava Libanta a členov senátu JUDr. Štefana Hrvolu a JUDr. Petra Kaňu, v trestnej veci proti obžalovanému N. K., pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno a/, odsek 2 písmeno d/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b/ Trestného zákona, o odvolaní okresnej prokurátorky v Komárne proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 30.04.2015, č.k. 11T/12/2015-235, na verejnom zasadnutí konanom dňa 25. augusta 2015, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie okresnej prokurátorky v Komárne
z a m i e t a,
pretože zistil, že nie je dôvodné.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Komárno (ďalej „súd I. stupňa“) uznal obžalovaného N. K. za vinného pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno a/, odsek 2 písmeno d/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
od presne nezisteného dňa mesiaca máj 2013 v Y. na I. ulici číslo X v byte číslo X,. kde spoločne býval so svojou družkou I. C., narodenou XX.XX.XXXX. a s jej otcom, túto pod vplyvom alkoholických nápojov pravidelne, minimálne v dvojtýždňových intervaloch kopal do rôznych častí tela, sácal takou intenzitou, že padala na zem, silno jej stískal ruky a ramená, v dôsledku čoho mala modriny, zakazoval jej telefonovať takým spôsobom, že jej trhal z ruky mobilný telefón, bral a schovával jej kľúče, aby jej takto zabránil v tom, aby mohla opustiť domácnosť, vyhrážal sa jej zabitím a tým, že jej dá odobrať dieťa, bral jej peniaze z kabelky bez jej súhlasu, pričom naposledy sa jej vyhrážal a fyzicky jej ublížil 08.10.2014 v čase okolo 22.40 hod., keď jej pod vplyvom alkoholických nápojov zobral kľúče od bytu, aby nemohla odísť, následne ju sotil, v dôsledku čoho spadla na zem a keď sa pokúsila vstať, sotil ju späť, potom si na ňu kľakol a dvoma rukami ju chytil za hrdlo a škrtil ju tak, že poškodená chrapčala a nedostávala vzduch a od ďalšieho konania upustil až po tom, ako privolaná hliadka polície vytlačila dvere a stiahla ho z poškodenej, ktorá utrpela zmliaždenie hrdla a ľavého ramena. Za to mu uložil podľa § 208 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 36 písmeno j/, 1/ Trestného zákona, § 38 odsek 2, 3, § 39 odsek 1, 3 písmeno d/ Trestného zákona nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov so zaradením na výkon trestu podľa § 48 odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na to, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona, t.j. vyhlásil, že je vinný
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, preto po prijatí tohto vyhlásenia vykonal dokazovanie len ohľadne uložiť sa majúceho trestu. U obžalovaného zistil dve poľahčujúce okolnosti v zmysle § 36 písmeno j/ a 1/ Trestného zákona, t.j. že obžalovaný doposiaľ viedol riadny život, a priznal sa k spáchaniu žalovaného skutku a svoje konanie úprimne oľutoval. Priťažujúce okolnosti nezistil. Pri rozhodovaní o treste dospel k záveru, že použitie trestnej sadzby ustanovenej zákonom pri aplikácii § 38 odsek 3 Trestného zákona, t.j. 7 rokov až 12 rokov a 4 mesiace prihliadnuc na okolnosti prípadu a na pomery obžalovaného by bolo neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, preto aplikoval mimoriadne zmierňovacie ustanovenie uvedené v § 39 odsek 1, 3 písmeno d/ Trestného zákona a uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného Trestným zákonom vo výmere 3 rokov, ktorý považuje za postačujúci na dosiahnutie nápravy obžalovaného. Prihliadol tak na skutočnosť, že obžalovaný je prvýkrát trestne stíhaný. Poškodená - družka obžalovaného na hlavnom pojednávaní uviedla, že odpustila obžalovanému a po jeho návrate z výkonu trestu odňatia slobody by chcela s ním obnoviť spolužitie, obžalovaného vo väzbe pravidelne navštevuje a snaží sa mu vo všetkom pomáhať. Majú spoločnú maloletú dcéru, v záujme ktorej je, aby ju spoločne vychovávali a aby vyrastala v kompletnej rodine.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie včas okresná prokurátorka v Komárne (ďalej „prokurátor“), a to proti výroku o treste v neprospech obžalovaného. V odôvodnení odvolania uviedla, že proti použitiu zmierňovacieho ustanovenia nemá námietky, avšak výmeru uloženého trestu považuje za neprimerane nízku. Je síce pravdou, že u obžalovaného prevažuje pomer poľahčujúcich okolností a pri výmere trestu je potrebné zohľadniť aj postoj poškodenej k prejednávanému skutku (v danom prípade žiada pre neho mierny trest, chce s ním naďalej žiť a vychovávať maloletú dcéru), avšak trest vo výmere 3 rokov odňatia slobody nepodmienečne je neprimerane mierny, a to vzhľadom na použitú právnu kvalifikáciu žalovaného skutku. Súdom uložená výmera trestu po použití zmierňovacieho ustanovenia je na úrovni dolnej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby zodpovedajúcej odseku 1 ustanovenia § 208 Trestného zákona (3 až 8 rokov). Takýto trest nevyjadruje v kvalifikovanej skutkovej podstate uvedený závažnejší spôsob konania, a to po dlhší čas, ako ani tú skutočnosť, že intenzita útokov zo strany obžalovaného voči poškodenej mala stúpajúcu tendenciu. Pri trestnej sadzbe s dolnou hranicou 7 rokov odňatia slobody sa pri takomto výraznom znížení trestu stráca jeho účel tak vo vzťahu k špeciálnej, ako i generálnej prevencii. Z uvedených dôvodov mal preto súd obžalovanému uložiť za súčasného použitia § 39 odsek 1, 3 písmeno d/ Trestného zákona trest odňatia slobody prísnejší ako 3 roky. Navrhol preto, aby odvolací súd postupom podľa § 321 odsek 1 písmeno e/ Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku vo veci rozhodol sám, nakoľko nové rozhodnutie možno urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený.
Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní prokurátor zotrval v plnom rozsahu na podanom odvolaní a dôvodoch uvedených v jeho písomnom vyhotovení. Obžalovaný a jeho obhajkyňa navrhli odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť. Poškodená sa vyjadrila v tom zmysle, že nechce, aby obžalovaný dostal vyšší trest.
Krajský súd ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou
- prokurátorom - nezistiac dôvody na postup v zmysle § 316 odsek 1, 3 Trestného poriadku, preskúmal podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom neopomenul skúmať, či vec neobsahuje chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.
Ako vyplýva z predloženého spisu, obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, na tom podklade pri aplikácii ustanovení § 257 Trestného poriadku súd I. stupňa jeho vyhlásenie prijal a dokazovanie vykonal výlučne vo vzťahu k výroku o treste.
Postupom podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy - odpis registra trestov, výpis z Ústrednej evidencie priestupkov, správy Mesta Komárno, Sociálnej poisťovne, pobočka Komárno, posledného zamestnávateľa obžalovaného a evidenčnú kartu vodiča obžalovaného.
Z týchto dôkazov vyplýva, že obžalovaný nemá záznam v registri trestov, priestupok bol zistený jeden, a to na úseku cestnej premávky z 05.02.2012, pred obmedzením osobnej slobody v tejto trestnej veci bol nezamestnaný, neevidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, nebol poberateľom dávky v nezamestnanosti, posledný pracovnoprávny vzťah má evidovaný k 06.05.2013, v k.ú. Komárno, Nová Stráž nevlastní žiadnu nehnuteľnosť. Nad rámec toho z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že obžalovaný má základné vzdelanie.
Keďže pri posudzovaní trestu majú význam aj okolnosti daného prípadu treba uviesť, že v rámci dokazovania v prípravnom konaní poškodená a jej otec svedok N. C. postupne menili svoje pôvodne usvedčujúce výpovede v prospech obžalovaného. Najmä vo vzťahu k poslednému incidentu z 08.10.2014 v neskorších výpovediach popreli pôvodne potvrdzujúcu výpoveď o tom, že obžalovaný škrtil poškodenú a toto jeho konanie ukončil až zásahu príslušníkov polície po vyvalení vchodových dverí. Okrem svedeckých výpovedí policajtov (odhliadnuc od vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny) okolnosť škrtenia bola objektivizovaná lekárskou správou, z ktorej vyplývajú odreniny na krku poškodenej bezprostredne po skutku aj odborným chirurgickým vyjadrením o mechanizme vzniku zranení (škrtením).
Poškodená sa v priebehu trestného konania snažila aj viacerými písomnými podaniami zvrátiť svoju pôvodnú usvedčujúcu výpoveď aj výpoveď jej otca, s tvrdením, že predmetom konfliktov v domácnosti bol výlučne jej otec, popisujúc jeho negatívnu povahu a správanie, v tejto súvislosti predložila aj čestné vyhlásenia jej otca a jeho druhej dcéry, z ktorých obsahu vyplýva, že práve N. C. má byť konfliktný človek.
Po zhodnotení vyššie uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že súd I. stupňa správne aplikoval základné zásady ukladania trestov uvedené v § 34 Trestného zákona aj mimoriadne zmierňovacie ustanovenie § 39 odsek 1, 3 písmeno d/ Trestného zákona.
Podľa § 39 odsek 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.
Podľa § 39 odsek 3 písmeno d/ Trestného zákona pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako dva roky, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň päť rokov.
Obžalovanému pre zločin, za ktorý bol uznaný za vinného, možno podľa § 208 odsek 2 Trestného zákona uložiť trest odňatia slobody v trestnej sadzbe 7 až 15 rokov, pričom pri modifikácii tejto trestnej sadzby podľa § 38 odsek 3 Trestného zákona vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností sa mu znižuje horná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu, teda na 12 rokov a 4 mesiace.
V posudzovanom prípade z pohľadu druhu trestu súd I. stupňa obžalovanému obligatórne ukladal trest odňatia slobody, keď nemožnosť iného druhu trestu ako samostatného vyplýva z 34 odsek 6 Trestného zákona, podľa ktorého za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody.
Pri zvažovaní dôvodnosti aplikácie § 39 odsek 1 Trestného zákona, resp. inak neprimeranej prísnosti trestu, ktorý obžalovanému hrozí bez jeho aplikácie, je súd povinný zohľadňovať tak osobné pomery obžalovaného, ako aj okolnosti daného prípadu z toho pohľadu, či pre zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje u neho aj trest kratšieho trvania.
Z osobných pomerov obžalovaného je nevyhnutné zdôrazniť, že v jeho osobe ide o prvopáchateľa, ktorý sa pred spáchaním žalovaného skutku nedostal do konfliktu s Trestným zákonom. Jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti vyjadril priznaním sa k nej a jej oľutovaním, pričom svoji správaním nezadal dôvod pre záver, že by jeho oľutovanie nemalo byť považované za úprimné. Z minulosti u neho neboli
zaznamenané ani iné formy protiprávnych konaní, osobitne nedopustil sa ani priestupku spočívajúceho v agresívnom konaní.
Posudzovaného trestného činu, ktorý má trvací charakter, sa obžalovaný dopúšťal v podstate po dobu 1 roka a 5 mesiacov, čo je doba z pohľadu právneho posúdenia súdeného zločinu, s ohľadom na možné znaky zakladajúce tzv. kvalifikovanú skutkovú, dôvodne právne posúdená tak, že obžalovaný sa inkriminovaného činu dopúšťal po dlhší čas. Pri ukladaní trestu je však nevyhnutné posudzovať aj množstvo útokov na poškodenú, ich frekvenciu, intenzitu a formu z toho pohľadu, či išlo o agresiu verbálnu alebo fyzickú a v neposlednom rade aj následky protiprávneho konania obžalovaného na psychické a fyzické zdravie poškodenej.
Vychádzajúc z týchto kritérií treba konštatovať, že obžalovaný sa útokov na poškodenú dopúšťal približne v dvojtýždňových intervaloch, formy agresie boli fyzického aj verbálneho charakteru, avšak vyjmúc incident z 08.10.2014, boli nižšej intenzity.
Zo znaleckých psychologických záverov vo vzťahu k poškodenej (okrem iného) vyplýva, že konanie obžalovaného u nej prispelo k zvýšeniu prežívanej úzkosti, ktorá však v prežívaní poškodenej bola prítomná už v predchádzajúcom období. Poškodená je už dlhodobo v psychiatrickej starostlivosti pre panickú resp. úzkostnú poruchu. Správanie obžalovaného nevyvolalo u poškodenej zmeny osobnosti. U poškodenej nie je prítomný syndróm týranej osoby - nie sú prítomné znaky naučenej bezmocnosti, nie sú prítomné znaky posttraumatickej stresovej poruchy ani sebadeštrukčné správanie. Neboli zachytené znaky závažného ohrozenia duševného zdravia.
Zo znaleckých psychiatrických záverov vo vzťahu k obžalovanému (okrem iného vyplýva), že tento v čase spáchania inkriminovaného činu netrpel a ani aktuálne netrpí žiadnou duševnou chorobou ani poruchou. Na slobode nie je z psychiatrického hľadiska pre spoločnosť nebezpečný. Nie je potrebné mu uložiť žiadne ochranné liečenie. Konštatované je u neho nadužívanie (abúzus) alkoholu bez závislosti.
Vychádzajúc z uvedených skutočností v ich súhrne je potrebné konštatovať, že trest odňatia slobody hoci aj na dolnej hranici trestnej sadzby, t.j. vo výmere 7 rokov, by bol pre obžalovaného neprimerane prísny. Závažnosť jeho protiprávneho konania významným zvyšujú okolnosti jeho fyzického útoku na poškodenú z 08.10.2014, kedy ju škrtil a od svojho konania upustil až v dôsledku zásahu príslušníkov polície. Túto okolnosť však súd I. stupňa dostatočne zohľadnil v tom, že obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody, keď pri absencii jeho konania spôsobom, akým k nemu došlo 08.10.2014, by inak bolo na mieste uvažovať aj o podmienečnom odklade výkonu jeho trestu. Pri aplikácii § 39 odsek 1 Trestného zákona a na jeho podklade pri úvahách do akej miery má byť obžalovanému zmiernený trest pod dolnú hranicu zákonom určenej trestnej sadzby, je pri zohľadnení už spomenutých osobných pomerov a okolností prípadu súd limitovaný § 39 odsek 3 Trestného zákona, v posudzovanom prípade jeho ustanovením pod písmenom d/, v zmysle ktorého u obžalovaného bolo možné uvažovať o treste pod dolnú hranicu 7 rokov až do 2 rokov odňatia slobody. Pokiaľ odvolateľ nespochybnil dôvodnosť aplikácie § 39 odsek 1 Trestného zákona, bolo na mieste formulovať vlastnú predstavu o výmere trestu odňatia slobody, ktorý by mal byť súdom obžalovanému uložený, čo však neurobil.
Nadriadený však dospel k záveru, že súdom I. stupňa uložený trest je dostatočne zohľadňujúci zákonom stanovené kritériá pre ukladanie trestov, a taktiež osobné pomery obžalovaného a okolnosti prípadu z pohľadu kritérií uvedených v § 39 odsek 1, 3 písmeno d/ Trestného zákona, ktoré prvostupňový súd premietol do správne uloženého trestu čo do druhu, výmery aj spôsobu jeho výkonu, keď obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Takýto trest je spôsobilý naplniť aj účel trestu vymedzený v § 34 odsek 1 Trestného zákona.
Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.