Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10C-566-2013.pdf
PDF · 111.6 KB
Case nature
Area
Subarea
10C/566/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Vranov nad Topľou samosudcom JUDr. Martinom Kopinom v právnej veci žalobcu: Z. D. W., U..W.., I. XXXX/XXX, V., H.: XX XXX XXX, zast. U. S. S.Y. W..Y..R.., H.: XX XXX XXX, W. XX, I. proti žalovanému: Q. Š., K.. X.X.XXXX, W.. J.K. XXXX/XXC, B. K. I., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného R. G. W. W. U., H.: XX XXX XXX, W. W. V. XX, W., zastúpeného X.. X. S., U., U. K.. X. U. X, D. F., o zaplatenie 5.569,92 eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3.096,66 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,026 % denne zo sumy 3.876,66 eur od 12.8.2011 do 20.8.2013, úrokom z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy 3.096,66 eur od 21.8.2013 do zaplatenia a to tak, že žalovaný je p o v i n n ý platiť uvedené v mesačných splátkach po 100,- eur, splatných vždy do konca toho ktorého kalendárneho mesiaca nasledujúceho po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku. V prípade omeškania s ktoroukoľvek splátkou sa stáva splatným celý doposiaľ neuhradený dlh.
V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.
Žiaden z účastníkov vrátane vedľajšieho účastníka n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 5.569,92 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,026% denne zo sumy 4.714,06 eur od 21.8.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodil tým, že so žalovaným uzavrel úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorou sa zaviazal poskytnúť žalovanému dohodnutý úver vo výške 4.500,- eur. Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver vrátiť v pravidelných mesačných splátkach. V jednotlivých splátkach je zahrnutá príslušná časť úverovej istina, poplatok za vedenie úverového účtu, úroky a príp. úhrada za poistenie. Nakoľko žalovaný nesplácal úver podľa dohodnutých podmienok, žalobca ho dňa 28.7.2011 vyzval k úhrade dlžnej sumy vo výške 5.494,06 eur spolu s upozornením na jej vymáhanie súdnou cestou v prípade jej neuhradenia do požadovaného termínu. Ku dňu 20.8.2013 predstavoval dlh žalovaného sumu 5.569,92 eur.
Žalovaný sa k žalobe vyjadril, že uznáva dlh voči žalobcovi. Jeho finančná situácia mu momentálne neumožňuje uhradiť celú sumu, preto žiadal uhradiť dlh v 100,- eur mesačných splátkach.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom vo veci samej, úverovou zmluvou č. XXXXXXXXXXXXXX spolu s úverovými zmluvnými podmienkami spoločnosti Home Credit, splátkovým kalendárom, listom žalobcu adresovaným žalovanému vo veci splatenia celého úveru s výzvou k úhrade zo dňa 28.7.2011, vyjadrením žalobcu doručeným súdu dňa 25.2.2015, vznesenie námietky premlčania zo strany právneho zástupcu vedľajšieho účastníka, vyjadrením žalobcu doručeným súdu dňa 20.3.2015
o námietke premlčania, vyjadrením žalobcu doručeným súdu dňa 19.8.2015, ospravedlnenie neúčasti žalovaného na dnešnom pojednávaní doručené dňa 19.8.2015 a zistil nasledovný skutkový stav:
Žalobca a žalovaný ako klient uzavreli dňa 28.7.2010 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 4.500,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach po 119,78 eur a to v 84 mesačných splátkach, pričom dojednaná úroková sadzba predstavovala 24,16% ročne.
Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli Úverové podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia , a.s. ( ďalej len „Úverové podmienky“ ) a žalovaný podpisom potvrdil, že je s nimi oboznámený, že sú mu všetky ich ustanovenia zrozumiteľné, že ich považuje za dostatočne určité a prejavuje súhlas byť viazaný týmito podmienkami.
Podľa hlavy 1 § 1, § 2 Úverových podmienok tieto úverové podmienky sú zmluvnými podmienkami v zmysle § 273 Obchodného zákonníka a sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy uzatváranej medzi spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s. ( ďalej len „spoločnosť“) a fyzickou osobou ( ďalej len „klient“ ). Uzatvorením úverovej zmluvy sa spoločnosť ako veriteľ zaväzuje klientovi poskytnúť dohodnutý úver a klient ako dlžník z úverovej zmluvy sa zaväzuje spoločnosti poskytnutý úver vrátiť a zaplatiť úroky.
V zmysle hlavy 3 Účel úveru Úverových podmienok, úver spoločnosť poskytuje klientovi bez stanoveného účelu, čiže vo forme finančnej čiastky.
Podľa hlavy 5 § 1 Úverových podmienok, klient je povinný riadne a včas splácať poskytnutý úver a to v pravidelných mesačných splátkach, ktorých počet, výška a termín splatnosti sú určené v úverovej zmluve. Klient je povinný hradiť spoločnosti pravidelný mesačný poplatok za vedenie úverového účtu vo výške uvedenej v úverovej zmluve. Klient súhlasí s tým, že poplatok za vedenie úverového účtu je zahrnutý do splátok úveru. V jednotlivých splátkach je zahrnutá časť úverovej istiny, poplatok za vedenie úverového účtu, úroky, ktoré je klient podľa úverovej zmluvy a týchto Úverových podmienok povinný platiť a príp. úhrada za poistenie a poplatok za možnosť zmeny splátky, ak z údajov v úverovej zmluve nevyplýva inak.
Zmluvné strany sa dohodli, že spoločnosť nie je viazaná tým, na aký účel klient platbu spoločnosti určí. Spoločnosť je oprávnená započítať platbu klienta na pohľadávky spoločnosti v tomto poradí: na záväzky klienta voči spoločnosti, ktoré vznikli z iného titulu ako z úverovej zmluvy, na zmluvné pokuty, na príslušenstvo úveru vrátane sankčného úroku, na vrátenie úveru, na ostatné pohľadávky z úverovej zmluvy. Platba sa započíta v uvedenom poradí vždy na pohľadávku najskôr splatnú. Spoločnosť je oprávnená použiť platbu klienta na úhradu svojich pohľadávok i v inom ako vyššie uvedenom poradí ( § 7 hlavy 8 Úverových podmienok ).
Podľa § 11 hlavy 5 Úverových podmienok pokiaľ sa tak klient so spoločnosťou v úverovej zmluve dohodne, je oprávnený po riadnej úhrade prvých 4 splátok podľa úverovej zmluvy požiadať o zmenu výšky a počtu splátok úveru a to aj telefonicky. K akceptácii návrhu klienta dôjde, ak klient riadne a včas plní svoje záväzky voči spoločnosti, spoločnosť nemá pochybnosti o klientovej bonite, dôveryhodnosti a platobnej morálke. Výška a počet splátok je možné meniť najviac trikrát po dobu trvania úverovej zmluvy a najskôr po posledných 12tich mesiacoch od predchádzajúcej zmeny. Za možnosť zjednania novej výšky a počtu splátok úveru je klient povinný hradiť pravidelný mesačný poplatok, výška ktorého je uvedená na úverovej zmluve. Klient súhlasí s tým, že poplatok je zahrnutý do splátok úveru.
Podľa hlavy 17 § 9 Úverových podmienok úverová zmluva, úverové podmienky, metodická príručka a zabezpečovacie vzťahy ako aj vzťahy vzniknuté následne na základe uvedených zmluvných vzťahov sa riadia príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov ako aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka v platnom znení.
Z predloženého splátkového kalendára súd zistil, že žalovaný uhradil do zosplatnenia sumu 623,34 eur dňa 28.7.2011 došlo k zosplatneniu úveru. Do dňa podania žaloby (28.3.2013) žalovaný uhradil sumu 1.403,34 eur.
Listom zo dňa 28.7.2011 označeným ako splatenie celého úveru s výzvou k úhrade žalobca žalovanému oznámil, že z dôvodu, že riadne a včas nespláca úver, spoločnosť si uplatňuje svoje právo na splatenie celého čerpaného úveru s tým, že dlžná čiastka spolu so zmluvnou pokutou vo výške ušlého úroku činí 5.494,06 eur a vyzval ho na splatenie do 15 dní odo dňa spísanie tohto listu.
Podaním doručeným súdu dňa 6.6.2014 oznámil vstup do konania na strane žalovaného R. G. W. W. U., H.: XX XXX XXX, W. W. V. XX, W., ktorý sa vo veci bližšie nevyjadril. Vo svojom podaní zo dňa 10.12.2014 uviedol, že žalobca vymáha v predmetnom konaní svoje právo na zaplatenie pohľadávky 5.569,92 eur s príslušenstvom po uplynutí dvojročnej premlčacej doby (§107 Občianskeho zákonníka), nakoľko tu ide o bezdôvodne obohatenie, lebo žalobca mohol prvý raz vykonať svoje právo a vymáhať žalovanú sumu v dňa 13.8.2011, pričom žalobu na súd podal až dňa 28.8.2013, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby, preto žalobu navrhol v celom rozsahu zamietnuť.
Právny zástupca žalobcu sa k námietke premlčania vyjadril, že podľa § 397 Obchodného zákonníka je premlčacia doba 4 roky.
V zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
V ust. § 107 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka sa uvádza, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ( ďalej len „Občiansky zákonník“ ) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti ( § 52 ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka ).
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak ( § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka ).
Z ustanovení § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis - nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z..
Podľa § 10c uvedeného nariadenia ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.
V zmysle § 3 nariadenia v znení účinnom do 31.1.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
V zmysle § 3 nariadenia v znení účinnom od 1.2.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 1 ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm. a), b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania a veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
Vykonaným dokazovaním súd zistil, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá úverová zmluva, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanému, ktorý sa ho zaviazal vrátiť za stanovených podmienok. Keďže si túto svoju povinnosť neplnil, žalobca dňa 28.7.2011 zosplatnil celý úver a vyzval ho na zaplatenie predmetnej sumy.
Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.
Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. V tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral právny predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaná ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah úverových podmienok bol daný predchodcom žalobcu bez možnosti žalovanej privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd má za to, že tým, že na daný právny vzťah bol použitý režim Obchodného zákonníka, došlo by k znevýhodneniu postavenia žalovaného ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu.
Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „smernica“).
Na uvedený právny vzťah je tiež potrebné aplikovať zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy a vychádzať pritom z ustanovenia § 3 ods. 3, v zmysle ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.
V slovenskom právnom poriadku existuje duálna právna úprava záväzkov, pričom rozlišujeme ich občianskoprávnu a obchodnoprávnu úpravu. Vzťah dvoch kódexov súkromného práva a to Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka je vzťahom lex specialis ku lex generalis, pričom použitie Občianskeho zákonníka je subsidiárne - právne vzťahy podriadené režimu Obchodného zákonníka sa budú riadiť Občianskym zákonníkom v tých otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje. V rámci obchodno-záväzkových vzťahov existuje aj skupina vzťahov, ktoré môže označiť ako fakultatívne obchodné záväzkové vzťahy, v ktorých si zmluvné strany môžu v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti dohodnúť obchodnoprávny režim svojho záväzku ( § 262 Obchodného zákonníka ).
Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné či ide o relatívne obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah.
Právna ochrana spotrebiteľa je jednou z priorít oblastí záujmu nielen práva Európskej únie ale aj nášho právneho poriadku. Nie je prípustné, aby sa kogentné normy určené na ochranu spotrebiteľa obchádzal zvolením iného zákona, ktorý primárna nie je určený na úpravu či realizáciu spotrebiteľských vzťahov, t.j. vzťahov, ktoré vznikajú pri nákupe tovarov a poskytovaní služieb spotrebiteľom, ktorí nekonajú pri uzatváraní zmluvy v rámci svojej podnikateľskej či inej zárobkovej činnosti. Zvolenie režimu Obchodného zákonníka nie je prípustné v prípadoch tzv. typových spotrebiteľských zmlúv, keď z celého kontextu uzatvorenej zmluvy je zrejmé, že sa uzatvára v zmysle Obchodného zákonníka len preto, aby sa
vylúčili právne normy určené na ochranu spotrebiteľa. Nie je ani prípustné, aby dvom spotrebiteľom v porovnateľnej situácii neboli garantované rovnaké právne prostriedky a ochrana len s ohľadom na to, dodávateľ zvolí režim iného zákona. Aj pri zmluvách uzatváraných v zmysle Obchodného zákonníka je potrebné pri realizácii či aplikácii práva postupovať podľa ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku či osobitných právnych predpisoch ako napr. zákon o spotrebiteľských úveroch, zákon o ochrane spotrebiteľa.
Na základe vyššie uvedeného súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania ako spotrebiteľskú zmluvu.
Podľa § 160 ods. 1 OSP ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
Súd nepovažoval tento nárok žalobcu za premlčaný, tak ako to uviedol právny zástupca vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, hoci žalobca dňa listom zo dňa 28.7.2011 zmluvu vypovedal a žalobu podal na súd až dňa 28.8.2013, nakoľko v danom prípade je premlčacia doba trojročná, čiže žalobca podal žalobu ešte pred uplynutím premlčacej doby.
V ďalšom sa súd zaoberal jednotlivými nárokmi tvoriacimi žalovanú sumu.
Prvou žalobcom uplatňovanou sumou je nárok na zaplatenie istiny a zosplatnenej istiny spolu v sume 5.569,92 eur. Je nepochybné, že žalobca poskytol žalovanému úver v sume 4.500,- eur a žalovaný uhradil celkovo sumu 1.403,34 eur, pričom súd žalovaným vykonanú úhradu započítal na úhradu istiny v zmysle citovaného ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd preto zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny v sume 3.096,66 eur predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutou sumou úveru a sumou uhradenou žalovaným do podania žaloby.
Pokiaľ ide o úrok z omeškania od zosplatnenia do podania žaloby, tj. od 12.8.2011 do 20.8.2013 žalobcom požadovaný úrok je nepatrne nižší ako zákonný úrok požadovaný v tomto období, teda v čase zosplatnenia dňa 12.8.2011 kedy zákonný ročný úrok bol 9,5% a žalobcom požadovaná výška 0,026% denne predstavuje výšku 9,49% ročne, čiže je to v súlade so zákonom, preto súd tento úrok žalobcovi priznal, avšak priznal mu ho zo sumy 3.876,66 Eur, t.j. zo sumy poskytnutej istiny žalovanému 4.500,- Eur poníženej o súčet úhrad v sume 623,34 eur, ktoré žalovaný uhradil do zosplatnenia ako to vyplýva z úverovej histórie splátkového kalendára. Pokiaľ ide o uplatnený nárok po podaní žaloby, tam bola úroková miera nižšia a to vo výške 5,5% ročne, preto súd priznal úrok z omeškania od 21.8.2013 do zaplatenia v tejto výške a priznal ho zo sumy poskytnutej istiny 4.500,- eur poníženej o všetky úhrady, ktoré žalovaný vykonal aj po zosplatnení úveru v sume 1.403,34 eur.
Zo splátkového kalendára je zrejmé, že žalobca v zmysle zmluvy a úverových podmienok účtoval žalovanému pokutu (ušlý úrok) v sume 499,46 eur. Súd tento nárok žalobcu zamietol, pretože pokiaľ by súd vyhovel návrhu na zaplatenie zmluvnej pokuty, nielenže by porušil zákon, princípy súkromného práva (princíp proporcionality), ale došlo by aj k porušeniu záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z členstva v Európskej únii. Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len "smernica").
Smernica zároveň v prílohe vypočítava pre členské štáty ako vzor niektoré zmluvné podmienky, ktoré odporúča transponovať do vnútroštátnych predpisov. Miesto v Smernici má aj "neprimeraná kompenzácia za porušenie záväzku spotrebiteľa" a s účinnosťou od 1. januára 2008 bola neprimeraná sankcia explicitne zapracovaná medzi neprijateľné podmienky do Občianskeho zákonníka.
Súd sa zaoberal výškou dohodnutého úroku z úveru, ktorý bol v úverovej zmluve dojednaný vo výške 24,16 % ročne.
Úroková miera podobného úveru v bankách v čase poskytnutia úveru ( júl 2010 spotrebiteľský úver nad 5 rokov ) činila úrok 14,47 % p.a. Z toho je zrejmé, že dohodnutý ročný úrok z úveru medzi účastníkmi v danom prípade bol o 9,69 % vyšší ako bola priemerná úroková miera z úverov poskytovaných v tomto období bankami.
Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).
Vzhľadom na vyššie súd považoval dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú, preto žalobcovi tento úrok nepriznal.
Súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 3.096,66 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,026 % denne zo sumy 3.876,66 eur od 12.8.2011 do 20.8.2013, úrokom z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy 3.096,66 eur od 21.8.2013 do zaplatenia a čo do zvyšku nárok žalobcu zamietol.
Žalovaný navrhol splácať dlh v splátkach, vzhľadom na jeho sociálnu situáciu a žalobca so splátkami súhlasil, preto mu súd umožnil splácať dlžnú sumu v 100,- eurových mesačných splátkach.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko bol pomer úspechu žalobcu (55,60% ) a neúspechu (44,40%) približne rovnaký.
Čo sa týka nároku na náhradu trov konania vedľajší účastníka, nárok na náhradu trov konania sa odvíja od úspechu, resp. neúspechu účastníka, na strane ktorého v konaní vystupuje. Nakoľko bol pomer úspechu (44,40% ) a neúspechu (55,60%) približne rovnaký súd mu taktiež nepriznal náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.
Vranov nad Topľou dňa 25.8.2015 JUDr. Martin Kopina samosudca