Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14S/51/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave ako súd správny v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: Ladislav Pócs, nar. XX.X.XXXX, so sídlom Zátišie 1836/17, 925 21 Sládkovičovo, IČO: 36 922 161, právne zastúpený: ADAUS, s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 100686105/2021 zo dňa 26.4.2021, takto

rozhodol:

Správny súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

Daňový úrad Trnava ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím číslo 102004901/2020 zo dňa 17.12.2020 podľa v znení neskorších predpisov vyrúbil žalobcovi rozdiel dane v sume 40.982,37 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie na rok 2017.

Správca dane svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že počas daňovej kontroly vykonal rozsiahle dokazovanie pri ktorom zistil, že žalobca nenadobudol plnenie od dodávateľa spoločnosti Estrusius s. r. o., nakoľko žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z predložených faktúr, keďže nepreukázal reálne dodanie tovaru a služieb týmto dodávateľom.

V posudzovanom prípade správca dane založil svoje závery prioritne na skutočnostiach zistených v rámci obchodno-právneho vzťahu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a jeho dodávateľom, pričom nepreukázané zostali aj transakcie na strane subdodávateľských spoločností spoločnosti TRIPSY s. r. o., PPS one s. r. o. V danom prípade jadrom problému je, že bolo spochybnené priame plnenie, ktoré malo byť uskutočnené pre kontrolovaného platiteľa dane.

Vyhodnotenie všetkých skutočností správca dane skonštatoval, že zo strany daňového subjektu došlo k porušeniu ust. a v nadväznosti na o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pretože daňový subjekt si uplatnil právo odpočítať daň z tovaru a služby, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť v zmysle , Z.

z. v znení neskorších predpisov z titulu ich dodania, keďže daňový subjekt jednoznačne a vierohodne nepreukázal, že tovar a služby boli spoločnosťou Estrusius s. r. o. reálne dodané.

V daňovom konaní je dôkazné bremeno na daňovom subjekte čo vyplýva z ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku. V zmysle tohto ustanovenia daňový subjekt musí preukázať všetky skutočnosti, ktoré uviedol v daňovom priznaní. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi.

6. Správca dane v daňovom konaní postupoval v zmysle o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi chránil záujmy štátu a pritom dbal aj na zachovanie práva právom chránených záujmov kontrolovaného daňového subjektu. Správca dane hodnotil všetky dôkazy v zmysle o správe daní v znení neskorších predpisov, t. j. dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko čo pri správe daní vyšlo najavo v zmysle o správe daní v znení neskorších predpisov keď pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti sa pri správe daní neprihliada.

7. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca dňa 4.2.2021 odvolanie, v ktorom namietal v podstate rovnaké skutočnosti aké sú predmetom žalobného návrhu.

8. Žalovaný, Finančné riaditeľstvo SR napadnutým rozhodnutím č. 100686105/2021 zo dňa 26.4.2021 zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 102004901/2020 zo dňa 17.12.2020.

9. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním neboli zistené žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že fakturovaný tovar bol skutočne dodaný deklarovaným dodávateľom Estrusius s. r. o. Spoločnosť Estrusius s. r. o. je nekontaktná spoločnosť, ktorá so správcom dane nespolupracuje, požadované doklady a dôkazy nepredložila, zásielky sa vracajú s označením "adresát neznámy". Konateľ spoločnosti p. A. B. i splnomocnená zástupkyňa p. C. D. sú neexistujúce osoby. Spôsob preverenia uskutočnenia zdaniteľných obchodov u spoločnosti Estrusius s. r. o. i existencie samotného konateľa spoločnosti p. A. B. bolo vykonané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Správca dane vykonal náležité preverenie osoby p. A. B. formou žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, pričom bolo zistené, že ide o neexistujúcu osobu. Správca dane obdržal vyjadrenie fínskej daňovej správy, že uvedená osoba neexistuje a nie je evidovaná v žiadnych oficiálnych databázach a ani vo verejne dostupných zdrojoch. Uvedené nevyvracia ani skutočnosť, že p. A. B. je zapísaný ako konatel' spoločnosti Estrusius s. r. o. v Obchodnom registri SR. Obchodný register SR preveruje len naplnenie formálnej stránky predložených dokladov, nie však ich obsahovej. Ak je preukázané, že konkrétna osoba neexistuje, tak ani zápis v Obchodnom registri nezakladá jej existenciu. Spoločnosť Estrusius s. r. o. bola v databázach finančnej správy registrovaná ešte v čase, keď bol konatel'om spoločnosti p. E. F.. Daňové orgány nemajú možnosť a ani kompetenciu preverovať následné vnútorné zmeny v obchodných spoločnostiach, ktoré sú evidované v registroch iných verejných orgánov. Nezrovnalosti zistené pri výkone svojej činnosti môžu len následne oznámiť príslušnému orgánu za účelom ich preverenia a odstránenia. Rovnako nebola preukázaná ani existencia a totožnosť osoby p. C. D.. Preverovaním v dostupných databázach bolo zistené, že údaje a informácie o osobe p. C. D. predložené daňovým subjektom, nie sú korektné a táto osoba neexistuje. Samotná plná moc vykazuje závažné vady, ktorú spôsobujú jej nevierohodnosť, pretože neobsahuje dátum, od ktorého má byť plná moc platná. K vyššie uvedeným nezrovnalostiam sa daňový subjekt nevyjadril a nijakým spôsobom ich neodstránil. V rámci vykonaného dokazovania boli zistené aj ďalšie nezrovnalosti vo výpovediach daňového subjektu. Dňa 25.06.2020 na ústnom pojednávaní kontrolovaný daňový subjekt uviedol, že písomná zmluva so spoločnosťou Estrusius s. r. o. uzatvorená nebola, avšak dňa 18.09.2020 predložil rámcovú zmluvu o

obchodnej spolupráci so spoločnosťou Estrusius s. r. o., ktorá nie je podpísaná zo strany daňového subjektu. Taktiež dodatočne predložil neúplnú plnú moc udelenú p. C. D., pričom sa nevedel vyjadriť, prečo ju nepredložil už skôr a ako predmetné plnomocenstvo nadobudol do svojej dispozície. Vyššie uvedené nezrovnalosti a nejasnosti vyvolávajú odôvodnené pochybnosti o pravdivosti tvrdení a dokladov daňového subjektu a o oprávnenosti uplatneného odpočítania dane zo sporných faktúr. V okamihu, kedy správca dane spochybnil dôveryhodnosť predložených dokladov, bolo povinnosťou daňového subjektu preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Takýto spôsob vedenia dokazovania vyplýva z toho, že na strane daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spol'ahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR sp. zn, ). Uskutočňovanie zdanitel'ných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane, možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdanitel'ného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. l daňového poriadku). Inak povedané, je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Tvrdenia daňového subjektu, že správca dane založil svoje závery na skutočnostiach týkajúcich sa iného subjektu sú v rozpore so skutkovým a právnym stavom. Daňovému subjektu bolo uplatnené odpočítanie od dane zamietnuté z dôvodu, že sa nepreukázala pravdivosť nim predložených dokladov a tvrdení (§ 24 ods. l daňového poriadku).

II. Žaloba a žalobné dôvody

10. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 6.7.2021 žalobu.

11. Žalobca v žalobe namietal, že správca dane nevykonal dostatočne dokazovanie vo veci, keď sa uspokojil s tým, že pri neuznaní odpočítania dane u dodávateľa spoločnosti Estrusius s. r. o. nepredvolal konateľa tejto spoločnosti Terha Braxa a ako dôvod nepredvolania správca dane uviedol, že v rámci preverovania zistil, že uvedená osoba sa v databázach fínskej daňovej správy, ani v evidencii obyvateľstva nenachádza. Žalobca namietal, že správca dane nevykonal dopyt na príslušnú finančnú správu v zahraničí, aby zistila trvalý pobyt tejto osoby a následne zabezpečila jeho vypočutie. Žalobca ďalej poukázal na to, že Finančné riaditeľstvo SR vedie niekoľko zoznamov daňových subjektov, ktoré sú považované za rizikový daňový subjekt, avšak spoločnosť Estrusius s. r. o. medzi nimi nie je.

12. Žalobca ďalej namietal, že z obsahu protokolu daňového úradu je zrejmé, že zo strany správcu dane nebolo vykonané dôsledné preverenie skutkového stavu. Dokazovanie oprávnenosti nároku na odpočítanie dane je vždy v prvom rade vedené preukazovaním uskutočnenia dodania tovaru alebo služby, teda vzniku daňovej povinnosti dodaného tovaru alebo služby a teda samozrejme ich existencia. Správca dane odpočítanie odmietol iba na základe nedoručenia jednej písomnosti. Správca dane nevykonal žiadny úkon smerujúci k prevereniu skutočného dodania tovaru a služieb, nepreveril dodávateľov žalobcu formou miestneho zisťovania, nepreveril ani použitie a prijatie plnení na účely podnikania, z čoho by bolo nesporné, že k dodaniu tovaru došlo. Zo zistení správcu dane je tiež zrejmé, že boli potvrdené platby, ktoré boli realizované osobou konateľa, keďže iba táto mohla disponovať predmetným účtom, toto všetko je v rozpore s prijatým záverom správcu dane, že z vykonaného dokazovania nebola správcovi dane preukázaná reálnosť a existencia zdaniteľného plnenia. Žalobca namieta, že v konaní nebol riadne vypočutý ďalší svedok, a to pani C. D., ktorá vystupovala za dodávateľa na základe riadnej plnej moci ako obchodná zástupkyňa, prezentovala daňovému subjektu obchodnú ponuku, dodávala riadne tovar pre daňový subjekt na paletách špeditérskou firmou, odovzdávala faktúry aj s dodacími listami a pod. Tovar riadne preberal za daňový subjekt vedúci skladu pán G., ktorý taktiež nebol vo veci vypočutý ako svedok a na jeho vypočutí daňový subjekt naďalej trvá.

13. Žalobca naďalej trvá aj na riadnom vypočutí pána H. I., ktorý má vedomosť o všetkých obchodných aktivitách žalobcu.

14. Žalobca ďalej poukázal aj na to, že daňový subjekt, teda žabca, uhrádzal faktúry za dodaný tovar a tieto úhrady boli vykonávané bankovým prevodom, čo je možné preveriť aj z výpisov z bankových účtov.

15. Žalobca uvádza, že podľa ust. § 45 ods. 2 písm. a) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ale musí byť zo strany správcu dane na takýto úkon vyzvaný, pričom však z výzvy musí byť zrejmé, aké pochybnosti a akým spôsobom majú byť zo strany daňového subjektu tieto nejasnosti odstránené, z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí avšak za určitých podmienok. Každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. V tieto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C354/03 Optigen LTD. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že daňový subjekt má povinnosť preukázať nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr vystavených spoločnosťou dodávateľa, a to spôsobom a formou určenou správcom dane v súlade so zákonnou úpravou platnou v Slovenskej republike. Z protokolu však vyplýva, že správca dane svoje závery, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania dane zo sporných faktúr založil výhradne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nedostatkov v komunikácii s dodávateľmi. Tieto však ani nie je možné považovať za nesplnenie dôkaznej povinnosti daňového subjektu. V danom prípade správca dane pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.

16. Žalobca poukazuje na to, že napadnuté rozhodnutie nebolo riadne zdôvodnené, bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho posúdeného skutkového právneho stavu a v rozpore so zákonom. V danom prípade neboli vypočuté osoby, ktoré boli v čase realizácie obchodných prípadov štatutárnymi orgánmi dodávateľov a odberateľov žalobcu.

17. Žalobca považuje za neodôvodnené rozhodnutie žalovaného preto, lebo požiadavka v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia nebola zo strany žalovaného ani správcu dane, riadne naplnená. Skutková stránka odôvodnenia má obsahovať opis podstaty veci a nielen reprodukciu znenia konkrétnych ustanovení zákona. Daňový subjekt uvádza, že aj keď navonok pôsobí obsah odôvodnenia rozhodnutia dane bohato, na prezentáciu skutkových okolností a prijatých právnych záverov, jeho ťažiskom je iba sumarizáciou rozporuplných dôvodov. V rozhodnutí sú navyše popísané rôzne protichodné odôvodňujúce skutočnosti, ktoré mali byť zo strany daňového subjektu porušené, čo ešte umocňuje pochybnosti daňového subjektu, čo vlastne správca dane považuje za rozhodujúce pre prijatie svojich skutkových a právnych záverov, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania dane.

18. Žalobca riadne uskutočnil zdaniteľné plnenie v predmetnom zdaňovacom období, čo riadne zdokladoval riadnou účtovnou evidenciou, vydanými aj prijatými faktúrami, dodacími listami, skladovou evidenciou, riadne uskutočnenými platbami, bezhotovostným stykom, všetko riadne v súlade s platnými predpismi. Daňový subjekt preto navrhol vykonanie miestneho zisťovania v skladoch a priestoroch, kde bol tovar priebežne uskladňovaný. Daňový subjekt, t. j. žalobca cituje z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. „zo zákona o správe dani vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na základe ktorých preukázaní bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov uvedených daňovým subjektom. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásahu realizovať sú vybavené rozsiahlymi právomocami vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v § 2 ods. 3 zákona o správe daní. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce z vrchnostenského postavenia daňových orgánov, preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav veci a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.“

19. Ak teda podľa správcu dane tovar nedodala spoločnosť uvedená na faktúre, pričom tovar reálne existoval musela ho dodať iná spoločnosť, daňový subjekt preto žiada, aby správca dane jednoznačne vysvetlil kto podľa neho, ako a na základe akých podmienok tento tovar dodal. Žalobca je nútený konštatovať, že reálnosť uskutočnenia obchodných prípadov v predmetnom zdaňovacom období bola spochybnená len a len tvrdením správcu dane, slovným vyjadrením, nie však nejakým relevantným dôkazom. Práve naopak daňový subjekt bez pochybnosti preukázal dodanie deklarovaných tovarov.

20. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je daná tým, že rozhodnutie je založené na nedostatku dôvodov, skutkových, o ktoré sa správny orgán opiera a ktorými dôvodí svoje rozhodnutie. Za nedostatok dôvodov je možné považovať prípady, keď správca dane svoje rozhodnutie odôvodňuje skutočnosťami, ktoré v konaní neboli jednoznačne zistené alebo preukázané, ide aj o taký stav, keď správny orgán svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí založil nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podložené viac úvahami ako dostatočnými dôkazmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR, ).

21. Žalobca v súvislosti s danými prípadmi poukázal v rámci riešenia otázky dôkazného bremena na judikáty Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdneho dvora, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu SR , rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 25.03.2005, rozsudky Najvyššieho súdu SR , , , rozsudok Najvyššieho súdu SR , rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 21.6.2012 vo veci Mahagében Kft. proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága C80/11 a Péter Dávid proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Észak-alföldi Regionális Adó Főigazgatósága C-142/11. Z judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť práva na odpočet:

- ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka platiteľom dane a hospodárska činnosť,

- v prípade, že dodávka bola uskutočnená platiteľom dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného predávajúcim, má sa smernica vykladať v tom zmysle, že bráni pravidlu vnútroštátneho práva, podľa ktorého zrušenie kúpnej zmluvy podľa vnútroštátneho občianskeho práva, ktoré postihuje túto zmluvu absolútnou neplatnosťou ako zmluvu, ktorá je v rozpore s verejným poriadkom pre nezákonný dôvod na strane predajcu má za následok stratu práva na odpočet DPH zaplatenú týmto platiteľom. V tejto súvislosti je nepodstatná otázka, či táto neplatnosť vyplýva z podvodu vo vzťahu k DPH alebo z iných podvodov,

- naopak, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet DPH tomuto platiteľovi dane.

22. Žalobca ďalej v žalobe uvádza, že nemožno opomenúť ani rozhodnutia Najvyššieho súdu SR , v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude účtovná evidencia riadne vedená. Nemožno rozširovať preukázanie akýchkoľvek skutočností na žalobcu, na ktoré nemá žalobca vplyv a týkajú sa povinnosti iného subjektu, ktoré žalobca nemôže sám ovplyvniť. Nesprávny je záver žalovaného ako aj správcu dane, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Z ust. § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov a § 49 ods. 1, 2 zákona o dani z pridanej hodnoty nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Z uvedených ustanovení zákona ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí.

23. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C354/03 Optigen Ltd. (bod 47) okrem iného uvádza, že každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak neuniesli svoje dôkazné bremeno dodávatelia daňového subjektu a nepreukázali konkrétne skutočnosti vo vzťahu k svojim subdodávateľom, nie je možné vylúčiť, aby v samostatnom konaní voči daňovému subjektu táto skutočnosť preukázaná bola.

24. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ pojem dodanie tovaru v uvedenom ustanovení neodkazuje na prevod vlastníctva podľa formálnych náležitostí uplatniteľných vnútroštátnym právom, ale zahŕňa všetky prevody hmotného majetku oprávňujúce druhú stranu k skutočnému nakladaniu s uvedeným majetkom akoby bola majiteľom tohto majetku (rozsudok Súdneho dvora EÚ C/78/12 vo veci Evita - K). Z uvedeného rozsudku je zrejmé, že daňový subjekt faktúrou preukazuje aj to, že tovar dodal dodávateľ uvedený na faktúre, a teda daňový subjekt takto vyčerpal vlastné dôkazné bremeno nielen k existencii plnenia, o ktorom správca dane nepochybuje, ale aj k osobe dodávateľa.

25. Žalobca ďalej namieta, že správca dane nedostatočne a spoľahlivo zistil skutkový stav. Správca dane nepostupoval v súlade s ust. § 3 ods. 1-3, § 24 ods. 1, 2 a 4 daňového poriadku. Záver správcov dane, že daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa je predčasný a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Daňový subjekt má pocit, že správca dane namiesto toho, aby riadne viedol dokazovanie jednoducho skopíroval poznatky od iných správcov dane a tieto skopíroval do protokolu z daňovej kontroly. Nie je možné len umelo prevziať poznatky z iných úradov a orgánov, ale v daňovom konaní, ak správca dane poukazuje na vyjadrenie nejakej osoby, tak v daňovom konaní musí byť takáto osoba vypočutá ako svedok za prítomnosti daňového subjektu v súlade s ustanoveniami daňového poriadku. Je tiež zrejmé, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre ich nedostatok, nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, a teda je porušené ust. v znení neskorších predpisov, pretože odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, pre ktoré konkrétne dôvody správca dane neuznal obchodný prípad, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Záverom žalobca uvádza, že postup správcov dane v celom konaní sa javí ako diskriminačný voči daňovému subjektu, nakoľko správca dane nepriznáva žalobcovi právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb, ale súčasne daň z prijatých služieb týkajúcich sa daného tovaru nespochybnil. V rozpore s týmto konaním daňového úradu je konštatovanie, že daň z uskutočnených zdaniteľných obchodov za dodanie tovaru a poskytnutie služby ponechal z dôvodu jej uvedenia na faktúrach, pretože bolo spochybnené dodanie tovaru a služieb pri prijatých zdaniteľných plneniach. Uvedený nezákonný postup správcu dane je opätovne vytýkaný správcom dane Finančným riaditeľstvom SR (rozhodovacia prax odvolacieho orgánu).

III. Vyjadrenie žalovaného, replika, duplika

26. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný dňa 19.8.2021, keď k jednotlivým námietkam žalobcu uvedených v žalobnom návrhu uviedol, že pokiaľ sa týka námietky, že správca dane neuznal odpočítanie dane výhradne na základe toho, že jeho dodávateľ, spoločnosť Estrusius s. r. o. nepreberal zásielky a nereagoval na tieto zásielky, tak žalovaný uviedol, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí popísal vykonané dokazovanie, na základe ktorého odôvodnil svoje rozhodnutie, odôvodnil aj porušenie zákona zo strany žalobcu. Rozsah dôkazov a závery prijaté na základe tohto dokazovania zo strany správcu dane žalovaný považuje za súladné so zákonom.

27. V súvislosti s nepredvolaním konateľa spoločnosti pána A. B., konateľa spoločnosti Estrusius s. r. o., žalovaný vo vyjadrení popísal ako sa správca dane snažil túto osobu zabezpečiť až nakoniec došiel k záveru, že uvedená osoba s takouto identitou neexistuje.

28. Rovnako správca dane preverovaním vykonaným v rámci daňovej kontroly zistil, že aj splnomocnená zástupkyňa spoločnosti pani C. D., ktorá mala za spoločnosť Estrusius s. r. o. konať na základe plnej moci je osobou, ktorá sa nedá riadne identifikovať.

29. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že pán H. I. mal byť v danom konaní vypočutý v pozícii svedka, tak krajský súd sa stotožňuje s názorom vysloveným vo vyjadrení žalovaného, keď žalovaný uvádza, že H. I. v danom konaní nemôže vystupovať v pozícii svedka, keďže v danom konaní ide o kontrolovaný daňový subjekt a teda nemôže byť v danom prípade v postavení svedka, keďže vystupuje na strane účastníka, t. j. daňového subjektu, ktorého sa dotýka samotná daňová kontrola.

30. V súvislosti s vypočutím svedka G., ktorý pracoval na pozícii skladníka, tak krajský súd poznamenáva, že žalovaný upustil od výsluchu tohto svedka z dôvodu, že samotná existencia tovaru v sklade nebola spochybnená v rámci daňovej kontroly a tento svedok by tieto skutočnosti zrejme aj potvrdil, avšak samotné skutočnosti týkajúce sa obchodných vzťahov medzi spoločnosťou žalobcu

a spoločnosťou Estrusius s. r. o. môže potvrdiť len daňový subjekt, ktorý vystupoval v pozícii účastníka daňového konania a tento svedok by sa ku konkrétnym obchodom nemohol vyjadrovať. Z tohto dôvodu žalovaný považuje námietku žalobcu o tom, že vo veci mal byť tento svedok vypočutý za nedôvodný.

31. Žalovaný uviedol, že vyššie uvedené nezrovnalosti a nejasnosti vyvolávajú odôvodnené pochybnosti o pravdivosti tvrdení a dokladov žalobcu a o oprávnenosti uplatnené odpočítania dane zo sporných faktúr. V okamihu, kedy prvostupňový orgán spochybnil dôveryhodnosť predložených dokladov bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak ako deklaruje. Primárne je nevyhnutné, aby uniesol daňové bremeno daňový subjekt, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH.

32. Tvrdenia žalobcu, že prvostupňový orgán založil svoje závery na skutočnostiach týkajúcich sa iného subjektu sú v rozpore so skutkovým a právnym stavom. Žalobcovi bolo uplatnené odpočítanie dane zamietnuté z dôvodu, že sa nepreukázala pravdivosť ním predložených dokladov a tvrdení.

33. Žalobca uskutočnenie zdaniteľných obchodov so spoločnosťou Estrusius s. r. o. deklaroval len dokladmi, ktoré mali byť vyhotovené neexistujúcimi osobami. V súlade s § 24 ods. 5 Daňového poriadku na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada. Rozhodujúcou skutočnosťou však bolo, že žalobca neodstránil zistené nezrovnalosti a nevedel sám preukázať, že tovary mu boli dodané deklarovaným dodávateľom.

34. V súvislosti s prenesením dôkazného bremena na žalobcu zo strany správcu dane, žalovaný uvádza, že podľa žalovaného je primárnou skutočnosťou pri uplatnení si nároku na odpočet DPH, uniesť dôkazné bremeno na strane žalobcu, ktorý si svoj nárok na odpočet DPH uplatnil a preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočnosti a dokladov, ktoré predkladá práve žalobca. Ak žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.

35. V súvislosti s namietanou judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj súdneho dvora, žalovaný uvádza, že námietky žalobcu týkajúce sa rozloženie dôkazného bremena a predkladania dôkazov s argumentáciou na vyššie uvedenú judikatúru považuje žalovaný za námietku smerujúce k splneniu formálnych podmienok na predloženie listinných dôkazov, čo však pri uplatnení práva na odpočítanie dane nie je postačujúce, pretože formálna deklarácia predložených dokladov musí mať aj povahu faktu a v danom prípade preukazovať, že predmet fakturácie skutočne dodali dodávatelia uvedený na sporných faktúrach. Žalovaný zastáva názor, že nie je postačujúce iba citovať určité právne stanovisko vytrhnuté z kontextu, ale je aj potrebné preukázať, že daný rozsudok je možné aplikovať na daný prípad, čo žalobca neurobil.

36. K vyjadreniu žalovaného sa replikou zo dňa 19.10.2021 vyjadril právny zástupca žalobcu, ktorý uviedol, že naďalej zotrváva vo svojich vyjadreniach uvedených v žalobe a poukázal na to, že ak vychádzame z ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ tak platí, že zákaz podvodu a zneužitia práva predstavujú všeobecné zásady práva EÚ, ktoré vplývajú na výklad sekundárneho práva EÚ a zodpovedajúcich vnútroštátnych noriem a tam, kde sa daňové subjekty domáhajú subjektívnych práv vyplývajúcich z práv EÚ sú orgány aplikácie práva povinné na zákaz podvodu a zneužitia prihliadať aj pri absencii ekvivalentného pravidla vo vnútroštátnom práve. Vo vzťahu k podvodu na DPH vyššie uvedené Súdny dvor EÚ sformoval v rozhodnutí Italmoda vo vzťahu k zákazu zneužitia práva aj s odkazom na predchádzajúcu rozhodovaciu prax. Tento záver Súdny dvor EÚ sformuloval v rozhodnutí Cussens, pričom v uvedenom rozhodnutí skonštatoval, že na túto zásadu musia vnútroštátne aplikácie práva prihliadať aj pri posudzovaní skutočností, ktoré nastali pred rozhodnutím Halifax, ktoré prvýkrát zásadu zákazu zneužitia práva pre oblasť DPH sformulovalo.

37. Pre režim podvodu SD EÚ tento test sformuloval v rozhodnutí J. G., ktoré nadväzovalo a rozvíjalo argumenty v rozhodnutí Optigen. J. G. test už prevzal do svojej rozhodovacej praxe aj Najvyšší súd SR a pozostáva zo štyroch otázok, na ktoré musí byť kumulatívne odpovedané kladne: a) Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? - Žalobca uvádza, že z jeho konania žiadny daňový únik nevznikol, keďže tovar, služby riadne nakúpil a zaplatil za ne cenu aj s DPH prevodom na účet dodávateľa.

b) Ak vznikol daňový únik je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? - Žalobca jednoznačne uvádza, že sa podvodného konania nedopustil a jeho činnosťou daňový únik nevznikol a ani nemohol vzniknúť. c) Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? - Žalobca sa nedopustil podvodného konania a ani žiadny dôkaz o podvodnom konaní žalobcu sa v danom spise nenachádza. d) Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? - Žalobca ako daňový subjekt o údajnom podvodnom konaní nevedel a ako zo spisu vyplýva, ani vedieť nemohol. Čo sa týka žalobcu na základe vykonaného dokazovania rozhodne nemožno ustáliť, že by na všetky tie otázky J. G. testu bolo možné odpovedať kladne.

38. Zreteľné je to najmä na rozhodnutiach SD EÚ Maks Pen a SGI Valeriane. V rozhodnutí Maks Pen SD EÚ výslovne uviedol, že pochybnosti o dodávateľských kapacitách dodávateľa (prípadne jeho subdodávateľov) odôvodňujú zamietnutie práva na odpočítanie dane iba pod dvojitou podmienkou, že a) táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a b) ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou tohto podvodu. Inak povedané, pochybnosti o dodávateľovi (prípadne odberateľovi) v reťazci dodaní sú relevantné iba ako indikátory pre naplnenie J. G. testu. Samé osebe nemôžu viesť k zamietnutiu práva na odpočítanie dane. Obdobné závery vyplývajú aj z rozhodnutí SD EÚ LVK, PPUH a Stroj Trans. Pri SGI Valeriane SD EÚ priamo vo výroku rozsudku SD EÚ skonštatoval, že neexistenciu dodávky má preukázať správca dane. To vo vyššie uvedenom kontexte implikuje, že nestačí, aby len bolo ustálené, že konkrétny dodávateľ nemohol určitú dodávku zrealizovať, ale musí byť ustálené, že dodávka skutočne nebola zrealizovaná (nikým).

39. Zásadu zákazu zneužitia práva taktiež formuloval SD EÚ. Vymedzenie rigorózneho testu pre identifikáciu zneužitia je možné identifikovať v rozhodnutí SD EÚ Emsland-Stärke, kde SD EÚ uviedol, že „zistenie zneužitia vyžaduje, v prvom rade, kombináciu objektívnych okolností za ktorých, napriek formálnemu splneniu podmienok stanovených pravidlami Spoločenstva nebol dosiahnutý účel týchto pravidiel. Vyžaduje, v druhom rade, subjektívny prvok pozostávajúci z úmyslu dosiahnuť výhodu z pravidiel Spoločenstva umelým vytvorením podmienok potrebných na jej dosiahnutie. Existencia tohto subjektívneho prvku môže byť založená, okrem iných, cez dôkaz kolúzie medzi vývozcom zo spoločenstva prijímajúcim podporu a dovozcom tovaru v nečlenskom štáte.“ Následne vo vzťahu k daňovým otázkam bola zásada zákazu zneužitia práva uplatnená v rozhodnutí SD EÚ Halifax vo vzťahu k DPH. Hoci rovnaký záver o právnych následkoch zneužitia už takmer o rok skôr SD EÚ vyslovil vo veci Fini, vo veci Halifax bol podrobne rozpracovaný dvojdielny test na zistenie zneužívajúcej praktiky, kde musí byť ustálené: „(1) aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami; a (2) musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Vnútroštátny súd pritom môže vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne prepojenie medzi zahrnutými podnikateľmi v pláne zníženia daňového zaťaženia.“ Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že pri testovaní zneužitia je vždy nutné súčasne ustáliť, že a) priznaná výhoda bola v rozpore s predmetom a cieľom aplikovaného ustanovenia (tzv. objektívny test) a b) získanie uvedenej výhody bolo hlavným cieľom uskutočnených transakcií (tzv. subjektívny test). T.j. rozpor s predmetom a cieľom aplikovanej normy musí byť doplnený „zlým úmyslom“ daňovníka. Nestačí pritom, aby bol naplnený len jeden zo znakov. Čo sa týka žalobcu, ten nedosiahol žiadnu neoprávnenú výhodu a ani žiadny „zlý úmysel daňovníka“ neexistuje a ani neexistoval.

40. Žalobca poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR , kde súd s odkazom na európsku judikatúru (rozsudok ESD č. C-277/14), vychádzajúcu zo šiestej smernice, v zmysle ktorej prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom, aby zamietli priznanie práva na odpočet, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (rozsudky ESD Bonik, C-285/11, body 35 a 37, a Maks Pen, C-18/13, bod 26). Jedná sa o prípady, keď daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela alebo

mala vedieť, že sa svojím nadobudnutím zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Len v takom prípade sa zdaniteľná osoba musí považovať za účastníka na takomto podvode bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo využitia služieb v rámci zdaniteľných plnení. V prípade, ak sú splnené vecné a formálne podmienky k vzniku a výkonu práva na odpočet, nie je v súlade s režimom práva na odpočet, aby sa zamietnutím postihla zdaniteľná osoba, ktorá nevedela a nemohla vedieť, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľmi alebo, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľom alebo, že podvodom na DPH bolo poznačené iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádzalo plneniu uskutočnenému uvedenou zdaniteľnou osobou alebo po ňom nasledovalo (rozsudky ESD C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-439/04, C-440/04, C-80/11, C-142/11). V prípade, ak daňový orgán spochybní zrealizovanie dodávky alebo skonštatuje nezrovnalosti, ktorých sa mal dopustiť vystaviteľ faktúry s prihliadnutím na objektívne skutočnosti, je na ňom, aby sám preukázal, že adresát vedel alebo mal vedieť, že plnenie uvádzané ako základ vzniku práva na odpočet, bolo súčasťou podvodu na DPH bez toho, aby takéto poverovania vyžadoval od daňového subjektu.

41. Vo svetle uvedeného konštatujú, že zo strany správcu dane však nedošlo k zisteniu (v spise sa nenachádza žiaden doklad, ktorý by takúto skutočnosť preukazoval alebo naznačoval), že by sa žalobca vedome podieľal na podvodnej činnosti svojich dodávateľov, alebo, že by žalobca mal vedomosť o zneužívaní princípov systému DPH týmito subjektami, pričom ani pochybnosti správcu dane o fiktívnosti predmetnej dodávky do dispozície žalobcu, sa nezakladajú na jeho relevantných zisteniach.

42. Žalobca ďalej poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR , kde súd s odkazom na európsku judikatúru (rozsudok ESD č. C-277/14), vychádzajúcu zo šiestej smernice, v zmysle ktorej prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom, aby zamietli priznanie práva na odpočet, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (rozsudky ESD Bonik, C-285/11, body 35 a 37, a Maks Pen, C-18/13, bod 26). Jedná sa o prípady, keď daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojím nadobudnutím zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Len v takom prípade sa zdaniteľná osoba musí považovať za účastníka na takomto podvode bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo využitia služieb v rámci zdaniteľných plnení. V prípade, ak sú splnené vecné a formálne podmienky k vzniku a výkonu práva na odpočet, nie je v súlade s režimom práva na odpočet, aby sa zamietnutím postihla zdaniteľná osoba, ktorá nevedela a nemohla vedieť, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľmi alebo, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľom alebo, že podvodom na DPH bolo poznačené iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádzalo plneniu uskutočnenému uvedenou zdaniteľnou osobou alebo po ňom nasledovalo (rozsudky ESD C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-439/04, C-440/04, C-80/11, C-142/11). V prípade, ak daňový orgán spochybní zrealizovanie dodávky alebo skonštatuje nezrovnalosti, ktorých sa mal dopustiť vystaviteľ faktúry s prihliadnutím na objektívne skutočnosti, je na ňom, aby sám preukázal, že adresát vedel alebo mal vedieť, že plnenie uvádzané ako základ vzniku práva na odpočet, bolo súčasťou podvodu na DPH bez toho, aby takéto poverovania vyžadoval od daňového subjektu.

43. Vo svetle uvedeného konštatujú, že zo strany správcu dane však nedošlo k zisteniu (v spise sa nenachádza žiaden doklad, ktorý by takúto skutočnosť preukazoval alebo naznačoval), že by sa žalobca vedome podieľal na podvodnej činnosti svojich dodávateľov, alebo, že by žalobca mal vedomosť o zneužívaní princípov systému DPH týmito subjektami, pričom ani pochybnosti správcu dane o fiktívnosti predmetnej dodávky do dispozície žalobcu, sa nezakladajú na jeho relevantných zisteniach. K miere opatrnosti daňového subjektu uvádzajú, že v praxi súdy, ako aj SD EÚ vychádzajú pri posudzovaní miery opatrnosti daňových subjektov najmä z toho, že pred začatím obchodnej transakcie s novým obchodným partnerom je nutné, aby si daňový subjekt: a) preveril jeho identitu (napr. v obchodnom registri, kontrola jeho platcovstva DPH) - uvedené žalobca riadne vykonal, b) zachytil vzájomnú komunikáciu písomnou zmluvou s náležitou dokumentáciou ohľadom uskutočňovania obchodnej spolupráce (doklady o prevzatí tovaru, kontroly skladových zásob a pod.) - uvedené žalobca riadne vykonal, c) nastavil štandardný spôsob úhrady ceny za tovar alebo služby (forma bezhotovostného platobného styku) - uvedené žalobca riadne vykonal.

Taktiež Finančné riaditeľstvo SR je podľa daňového poriadku povinné zverejňovať zoznam daňových dlžníkov, zoznam daňových subjektov registrovaných pre DPH a ostatné zoznamy daňových subjektov v súlade s § 52 daňového poriadku, v žiadnom uvedenom zozname sa dodávateľské spoločnosti nenachádzali, ani neboli vedené ako rizikový daňový subjekt. V zmysle zaužívanej praxe súdov aj SD EÚ ak daňový subjekt splní vyššie uvedené požiadavky týkajúce sa miery opatrnosti a aj napriek tomu sa nevedomky stane napríklad účastníkom reťazového obchodovania, v ktorom by išlo o daňový podvod, nie je možné mu uprieť právo na odpočet dane.

44. K replike žalobcu sa písomne duplikou zo dňa 27.10.2021 vyjadril žalovaný, v ktorej uviedol, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať daň, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa nepreukáže, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený deklarovaným dodávateľom. V danom prípade žalobca tvrdil, že fakturované tovary boli dodané spoločnosťou Estrusius s. r. o. a preto bol povinný preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou deklarovanou na faktúre ako dodávateľ. S poukazom na dôvody, ktoré viedli prvostupňový orgán k nepriznaniu odpočítania dane možno konštatovať, že sa týkali výlučne skutočností na strane žalobcu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že tovary mu boli dodané spoločnosťou Estrusius s. r. o., zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu a pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. Taká dôkazná situácia, keď nie je preukázané, že tovary dodal vystaviteľ faktúry, vedie k nepriznaniu práva na odpočítanie dane. Uvedené rozloženie dôkazného bremena je potvrdené aj právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "NS SR"), ktorý v rozsudku sp. zn. vyslovil právne stanovisko, že na uplatnenie odpočtu DPH nepostačuje iba predloženie faktúr a preukázanie ich úhrad, ale zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet stanovil, predovšetkým musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH Ge iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Právo na odpočítanie DPH podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní DPH podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Obsahové náležitosti faktúry sú stanovené v § 74 zákona o DPH. Cieľom údajov uvedených na faktúre je umožniť daňovým správam skontrolovať zaplatenie splatnej dane a taktiež skontrolovať existenciu práva na odpočítanie dane. Preto treba vo svetle tohto cieľa analyzovať, či sú faktúry vydané v súlade s predmetnými ustanoveniami. V riešenom prípade žalobca nepreukázal, že fakturované tovary mu boli skutočne dodané deklarovaným dodávateľom, čím je spochybnená pravdivosť celých sporných faktúr, najmä cena tovaru a výška fakturovanej DPH a tým aj uplatneného odpočítania dane. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je priamym účastníkom deklarovaných zdaniteľných obchodov, má jednoznačne vedomosť o plneniach, ktoré prijal, ako aj o tom, akým spôsobom a kým boli skutočne dodané. To znamená, že v prípade skutočností, ktoré sa povinne uvádzajú na faktúre v zmysle § 74 zákona o DPH, neexistuje žiadna reálna možnosť, že by žalobca ako príjemca faktúry nevedel, či nejaký údaj uvedený na faktúre nezodpovedá realite. Z uvedených dôvodov je dobromyseľnosť žalobcu vo vzťahu k týmto skutočnostiam vylúčená. Z predloženého spisu a z činnosti daňových orgánov vyplynulo, že žalobca dlhodobo vykazuje obchodné transakcie so spoločnosťami, za ktoré mali konať neexistujúce osoby. Ide o spoločnosti Estrusius s. r. o., WM Finance s. r. o., High Produce s. r. o., Elantra s. r. o. Takýto stav nie je pri výkone poctivej podnikateľskej činnosti a pri konaní s náležitou starostlivosťou a obozretnosťou možný. V tomto prípade je preto dobromyseľnosť žalobcu jednoznačne vylúčená.

IV. Relevantná právna úprava

45. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je

a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je

b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12 c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 45 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na predloženie 1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, 2. služobného preukazu zamestnanca správcu dane, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2)a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,

f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie, h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.

Podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1)zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1)nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis 1) neustanovuje inak.

V. Konanie pred správnym súdom a právne posúdenie veci súdom

46. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a obsahom administratívneho spisu orgánu verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, pričom za splnenia podmienok, keď účastníci požiadali o nariadenie pojednávania, nariadil vo veci pojednávanie na deň 3. novembra 2022 a vec prejednal podľa a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

47. Na pojednávaní konanom dňa 3.11.2022 právny zástupca žalobcu uviedol, že sa pridržiava všetkých dôvodov uvedených v žalobe ako aj v písomnom vyjadrení. Je toho názoru, že boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH, pretože samotná existencia tovaru nebola rozporovaná ani správcom dane a žalobca si tovar riadne preveril. Právny zástupca ďalej poznamenal, že na poslednú chvíľu sa mu podarilo získať doklady, ktoré zaslal súdu 2.11.2022 a tieto doklady majú preukázať existenciu tovaru ako aj samotné prebiehajúce obchody medzi dodávateľom a žalobcom. V súvislosti s daným prípadom poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, a to konkrétne na rozsudky a . V tomto smere právny zástupca poukázal na to, že jeho klient nebol súčasťou žiadneho podvodného konania, riadne si preveril svojho obchodného partnera cez obchodný register a cez príslušnú finančnú správu. Obchod riadne prebehol, na základe objednávok, žalobca si ho riadne prevzal a zaplatil. V určitých časových úsekoch žalobca preberal tovar a prepravoval vlastnými prostriedkami od samotného dodávateľa. Z uvedeného dôvodu žiadal právny zástupca žalobcu, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

48. Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil, svoju účasť riadne ospravedlnil a súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti.

49. Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu v súvislosti s DPH za zdaňovacie obdobie január 2017 až september 2017 a december 2017. Daňová kontrola bola začatá na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 101720438/2019 zo dňa 12.7.2018, dňa 22.8.2019.

50. Daňová kontrola bola ukončená doručením protokolu č. 101209429/2020 zo dňa 22.7.2020 žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam sa uvedených v protokole dňa 5.8.2020.

51. V súlade s ust. § 68 ods. 1 Daňového poriadku správca dane začal vyrubovacie konanie nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou.

52. Prerokovanie pripomienok protokolu a vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu bolo stanovené na deň 11.12.2020, pričom na uvedený deň sa daňový subjekt nedostavil a svoju účasť neospravedlnil, o čom bol spísaný záznam č. 101989760/2020.

53. Následne vydal správca dane prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté odvolaním a žalovaný ako druhostupňový správny orgán toto odvolanie zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane.

54. Predmetom daňovej kontroly bolo preverenie uplatnenia si nároku na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa spoločnosti Estrusius s. r. o. za zdaňovacie obdobie marec 2017, pričom sa jednalo o nasledovné faktúry č. 03031701 zo dňa 03.03.2017, int. č. 17/03/116, dátum dodania 03.03.2017, základ dane: 16.547,00 EUR, DPH: 3.329,40 EUR, spolu: 19.976,40 EUR, predmet dodania: kane. papier; č. 29031701 zo dňa 29.03.2017, int. č. 17/03/468, dátum dodania 29.03.2017, základ dane: 17.205,00 EUR, DPH: 3.441,00 EUR, spolu: 20.646,00 EUR predmet dodania: kanc. papier; č. 0131701 zo dňa 01.03.2017, int. č. 17/03/494, dátum dodania 01.03.2017, základ dane: 7.298,27 EUR, DPH: 1.459,65 EUR, spolu: 8.757,92 EUR, predmet dodania: mix kanc. a iného tovaru; č. 01031702 zo dňa 01.03.2017, int. č. 17/03/495, dátum dodania 01.03.2017, základ dane: 21.450,00 EUR, DPH: 4.290,00 EUR, spolu: 25.740,00 EUR, predmet dodania: toner; č. 01031703 zo dňa 01.03.2017, int. č. 17/03/496, dátum dodania 01.03.2017, základ dane: 18.810,00 EUR, DPH: 3.762,00 EUR, spolu: 22.572,00 EUR, predmet dodania: toner; č. 01031704 zo dňa 01.03.2017, int. č. 17/03/497, dátum dodania 01.03.2017, základ dane: 9.910,00 EUR, DPH: 1.982,00 EUR, spolu: 11.892,00 EUR, predmet dodania: toner; /1 G č. 15031701zo dňa 15.03.2017, int. č. 17/03/498, dátum dodania 15.03.2017, základ dane: 1.168,60 EUR, DPH: 233,72 EUR, spolu: 1.402,32 EUR, predmet dodania: mix kanc. a iného tovaru; č. 31031701 zo dňa 31.03.2017, int. č. 17/03/504, dátum dodania 31.03.2017, základ dane: 16.284,00 EUR, DPH: 3.256,80 EUR, spolu: 19.540,80 EUR, predmet dodania: kanc. papier; č. 31031702 zo dňa 31.03.2017, int. č. 17/03/505, dátum dodania 31.03.2017, základ dane: 16.284,00 EUR, DPH: 3.256,80 EUR, spolu: 19.540,80 EUR, predmet dodania: kanc. papier; č. 31031703 dňa 31.03.2017, int. č. 17/03/506, dátum dodania 31.03.2017, základ dane: 16.284,00 EUR, DPH: 3.256,80 EUR, spolu: 19.540,80 EUR, predmet dodania: kanc. papier; č. 13031701 zo dňa 13.03.2017, int. č. 17/03/511, dátum dodania 13.03.2017, základ dane: 17.226,00 EUR, DPH: 3.445,20 EUR, spolu: 20.671,20 EUR, predmet dodania: kanc. papier; č. 01031706 zo dňa 01.03.2017, into č. 17/03/514, dátum dodania 01.03.2017, základ dane: 17.940,00 EUR, DPH: 3.588,00 EUR, spolu: 21.528,00 EUR, predmet dodania: kartón; č. 01031708 zo dňa 01.03.2017, into č. 17/03/515, dátum dodania 01.03.2017, základ dane: 17.940,00 EUR, DPH: 3.588,00 EUR, spolu: 21.528,00 EUR, predmet dodania: kartón; č. 01031710 zo dňa 01.03.2017, int. č. 17/03/516, dátum dodania 01.03.2017, základ dane: 10.465,00 EUR, DPH: 2.093,00 EUR, spolu: 12.558,00 EUR, predmet dodania: kartón.

55. V súvislosti s daným prípadom správny súd poukazuje na účel daňového konania, ktorým je zistenie, či daňové subjekty spĺňajú v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, ako aj iných skutočností, rozhodujúcich pre právne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

56. Podľa zákona o DPH odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný a to práve osobou uvedenou na faktúre tzn. že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH voči nemu uplatnené práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.

57. V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) správny súd súčasne poukazuje na to, že uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečenia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný preukázať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podať podľa osobitných predpisov, ďalej je povinný preukázať skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a musí preukázať vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktorú je povinný viesť.

58. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.9.2018).

59. Je ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (napríklad rozsudok zo dňa 31.1.2018 publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a súdnych rozhodnutí SR 4018 pod číslom 39), že správca dane má právo preveriť pôvod tovaru aj doplnením dokazovaním odstráni vzniknuté pochybnosti.

60. V súvislosti s dodávateľskými faktúrami od spoločnosti Estrusius s. r. o. krajský súd poznamenáva, že dôležitou skutočnosťou, ktorá spochybňuje dodanie tovaru a služieb od dodávateľa pre žalobcu je, že počas konania v rámci daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania sa nepodarilo identifikovať osobu konateľa spoločnosti Estrusius s. r. o. Terho Braxa, občana Fínskej republiky. Za účelom preverenia tejto osoby správca dane zaslal žiadosť o MVI č. 101087934/2020 zo dňa 25.6.2020, v ktorom žiadal fínsku daňovú správu o vypočutie tejto osoby. V odpovedi na žiadosť, ktorá bola doručená správcovi dane 4.9.2020 fínska finančná správa uviedla, že takúto osobu sa nepodarilo identifikovať, osoba s týmto menom sa nenachádza v evidencii fínskej daňovej správy. Preverovaním v evidencii obyvateľstva bolo zistené, že žiadna takáto osoba sa vo Fínsku nenachádza, s údajmi ktoré boli poskytnuté správcom dane a ktoré boli správcovi dane poskytnuté aj zo strany žalobcu v rámci daňovej kontroly.

61. Ďalšie pochybnosti súvisiace so spoločnosťou Estrusius s. r. o. sú aj v tom, že daňový subjekt predložil správcovi dane zmluvu o dodaní tovaru a splnomocnenie, podľa ktorého za firmu Estrusius s. r. o. mala konať obchodná zástupkyňa, na základe udelenej plnej moci, pani C. D., na dobu neurčitú, pričom toto splnomocnenie malo nadobudnúť platnosť dňom podpisu, ktorý sa však na splnomocnení nenachádzal. Okrem toho bola preverená aj osoba pani C. D., pričom z Registra obyvateľstva SR a z evidencie cudzincov s povoleným pobytom na území SR, týkajúci sa tejto osoby, bolo zistené, že rodné číslo, ktorým disponoval správca dane a ktoré vyplynulo z predložených dokladov, ktoré predložil správcovi dane žalobca bolo zistené, že takéto rodné číslo nie je korektným rodným číslom, na základe ktorého by bolo možné identifikovať túto osobu splnomocnenej zástupkyne.

62. V súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami krajský súd, rovnako ako žalovaný, poznamenáva, že žalobca si dostatočným spôsobom nepreveril osoby, s ktorými konal v rámci svojich obchodných vzťahov, pričom došlo k zjavnému porušeniu základnej zásady obchodného práva, a to, že daňový subjekt je povinný si preveriť osoby, s ktorými vstupuje do obchodných vzťahov a musí byť v tejto otázke zásadný v tom smere, že osoby, s ktorými obchoduje musí dostatočným spôsobom vedieť identifikovať a musí s týmito osobami spolupracovať tak, aby v prípade daňovej kontroly mal dostatok podkladov na to, aby tieto osoby boli v rámci daňovej kontroly zo strany správcu dane riadne identifikované. Okrem toho krajský súd poznamenáva, že z obsahu spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že žalobca v priebehu celého daňového konania ako aj vyrubovacieho konania so správcom dane nespolupracoval, pretože

sa nedostavoval na dané termíny pojednávania, resp. k oboznámeniu sa so zistenými skutočnosťami, nevyjadril sa ani k výsledkom daňovej kontroly ani k protokolu, ktorý mu bol doručený, nereagoval na výzvu na vyjadrenie sa k záverom, ktoré boli zistené zo strany správcu dane v rámci daňovej kontroly a takisto nenavrhol v rámci daňovej kontroly žiadne dôkazy, ktoré by bolo potrebné zo strany správcu dane vykonať a ktoré mali potvrdiť oprávnenosť nároku žalobcu.

63. V súvislosti s námietkou žalobcu, že správca dane ako aj žalovaný sa riadili iba subjektívnymi úvahami, ktoré neboli založené na dôkazoch, tak krajský súd poznamenáva, že ide o námietku, ktorá nebola riadne zdôvodnená v žalobe, keďže žalobca len vo všeobecnej rovine uvádza, že podstatnou vadou spôsobujúcou nepreskúmateľnosť rozhodnutia je absencia vlastných logických úvah a záverov správcu dane. Podrobne nevysvetľuje, v ktorom smere považuje rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutie žalovaného za nedostatočne odôvodnené, keďže z obsahu odôvodnení oboch rozhodnutí je jednoznačné, že daňové orgány založili svoje rozhodnutie na tom, že daňový subjekt nepredložil dostatok dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenie, že tovary a služby mu boli dodané práve tým dodávateľom, ktorý bol deklarovaný na predložených dodávateľských faktúrach. Podľa názoru krajského súdu prvostupňový správny orgán, t. j. správca dane ako aj žalovaný, sa v dostatočnej miere zaoberali všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie meritórneho rozhodnutia, keď poukázali na to, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru od deklarovaných dodávateľov.

64. V súvislosti so žiadosťou žalobcu, aby v danej veci bol vypočutý aj svedok G., ktorý pracoval na pozícii skladníka u daňového subjektu, tak krajský súd, rovnako ako žalovaný, poznamenáva, že výpoveď tohto svedka v danom prípade je irelevantná, keďže nebola spochybnená existencia tovaru, čo by zrejme tento svedok aj potvrdil, ale bolo spochybnené, že tovar bol dodaný žalobcovi práve subjektom, ktorý žalobca označil ako svojho dodávateľa.

65. Rovnako krajský súd súhlasí aj s názorom žalovaného, že v pozícii svedka v danom konaní nemohol byť vypočutý ani svedok H. I., keďže sa jedná o daňový subjekt, ktorý bol predmetom daňovej kontroly a teda ako účastník konania nemôže byť vypočúvaný v pozícii svedka, ale ako účastníka daňového konania.

66. V súvislosti s námietkou prenesenia dôkazného bremena na žalobcu krajský súd poznamenáva, že vykonaním dokazovaním sa nepreukázalo, že došlo k dodaniu tovaru spoločnosťou Estrusius s. r. o., tak ako to deklaroval žalobca a nebolo preukázané, že uvedenému dodávateľovi vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1, 2 zák. o DPH napriek tomu, že žalobca predložil faktúry, z ktorých bol dodávateľ povinný sumu uvedenú na faktúrach priznať a odviesť. Uvedené doklady sú doklady len vtedy, ak odrážajú reálnu skutočnosť. Na ťarchu žalobcu v danom prípade je aj tá skutočnosť, že dostatočným spôsobom si nepreveril osobu, ktoré jednali za dodáva spoločnosť, t. j. pani C. D., ktorá mala za spoločnosť Estrusius s. r. o. vystupovať na základe plnej moci, ktorá však taktiež nespĺňala podstatné náležitosti, pretože neobsahovala podpis tejto osoby o prevzatí splnomocnenia.

67. Krajský súd poznamenáva, že je na ťarchu žalobcu, že nekonal s dostatočnou opatrnosťou pri uzatváraní obchodných vzťahov, čo má za následok, že mu nemohol byť priznaný nárok z dodávateľských faktúr od spoločnosti, ktorá žalobcovi tovar mala zaslať.

68. V súvislosti s dokladmi, ktoré boli predložené súdu dňa 2.11.2022 pred tým ako bolo vykonané pojednávanie a malo sa jednať o doklady, ktoré mali preukazovať existenciu tovaru ako ak samotné prebiehajúce obchody medzi dodávateľom a žalobcom krajský súd poznamenáva, že na tieto doklady neprihliadal, a to z dôvodu, že rozhodujúci je stav v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, a teda ďalšie dôkazy, ktoré boli zo strany daňového subjektu predkladané, tak na tieto nemôže súd prihliadať, keďže tieto doklady nemal v čase rozhodovania správca dane k dispozícii. Okrem toho krajský súd poznamenáva, že samotné doklady nepreukazujú reálnosť uskutočňovania obchodov, tak ako to deklaroval žalobca, pričom pokiaľ tieto doklady majú preukazovať existenciu tovaru, tak táto otázka v rámci celého konania nebola sporná, čo potvrdil aj správca dane, keď skonštatoval, že existenciu tovaru nespochybňoval, spochybňoval len tú skutočnosť, že tento tovar bol dodaný deklarovaným dodávateľom.

69. V súvislosti s judikatúrou, na ktorú poukazuje žalobca v podanej žalobe krajský súd poznamenáva, že táto judikatúra nemá vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu relevanciu a je pre daný prípad neaplikovateľná. Správca dane, ako aj žalovaný, založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré sa zakladajú na priamom vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľmi a nie na vzťahoch, ktoré vyplývajú zo subdodávateľských spoločností, s ktorými žalobca priamo nebol v kontakte a s ktorými neuzatváral priame obchodné transakcie. Okrem toho v súvislosti s príslušnou judikatúrou, na ktorú poukázal žalobca, krajský súd poznamenáva, že ide o judikatúru, ktorá nepopiera právo žalobcu uplatniť si právo na odpočet DPH, avšak z tejto judikatúry, ktorá bola argumentačne predložená žalobcom jednoznačne vyplýva, že v danom prípade nedošlo zo strany správnych orgánom k prenosu dôkazného bremena na žalobcu, ale bolo potvrdené, že v danom prípade žalobca neposkytol potrebnú súčinnosť pri preverovaní dôkazov, ktoré mali potvrdiť oprávnenosť jeho nároku v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH, keď nedostatočným spôsobom identifikoval osoby, s ktorými vstupoval do obchodných vzťahov.

70. Správny súd konštatuje, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, na ktorú poukazoval, týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, tak k uvedenému správny súd uvádza, že táto námietka neobstojí, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že toto spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s nosnými odvolacími námietkami, pričom rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu spisového materiálu.

71. S poukazom na vyššie uvedené správny súd postupom podľa žalobu ako nedôvodnú zamietol.

72. O trovách konania rozhodol správny súd podľa a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko orgánu štátnej správy v rámci správneho súdneho konania náhrada trov v zásade neprináleží.

73. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté ( ).

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.