Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_23Co-361-2014.pdf
PDF · 97.17 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/361/2014
Rozhodnutie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a členiek senátu: JUDr. Gabriela Brišková a JUDr. Iveta Jankovičová v právnej veci žalobkyne: M. Y. rod. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/XX, zastúpená: Consilior Iuris s.r.o., so sídlom Miletičova 23, Bratislava, proti žalovanému: G. T., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XXX/XX, T., o zaplatenie 3.757,35 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 14C/213/2013-58 zo dňa 15. januára 2014, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v časti o zaplatenie istiny 12,97 eura zastavil. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Po právnej stránke súd rozsudok odôvodnil 50a, § 151s, § 151v, § 451 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Skutkovo tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá ústna, tzv. nepomenovaná zmluva, na základe ktorej žalovaný uzavrel zmluvu o finančnom lízingu motorového vozidla s lízingovou spoločnosťou vo vlastnom mene, predmetné motorové vozidlo následne odovzdal žalobkyni do užívania s tým, že žalobkyňa bude hradiť všetky náklady súvisiace s lízingom a po uplynutí lízingového nájmu nadobudne vlastníctvo k vozidlu. Na základe toho žalobkyňa zaplatila akontáciu vozidla vo výške 1.117,50 eura, poplatok za vydanie osvedčenia o evidencii vo výške 66 eur, lízingové splátky za rok 2011, poistné a ďalšie investície do vozidla. Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné, boli preukázané ich písomnými a ústnymi vyjadreniami v priebehu konania. Listina založená v spise pod č.l. 6, označená ako zmluva a účastníkmi podpísaná dňa 15.02.2011 bola napísaná dodatočne, a vlastne len opisuje skutočnosti, ktoré sa udiali v minulosti (napr. žalovaný potvrdzuje, že uzavrel lízingovú zmluvu a žalovaná zaplatila akontáciu, zákonné poistenie atď.). Konkrétne z tejto listiny pritom ani nevyplýva povinnosť žalovaného odovzdať predmetné vozidlo do osobného užívania žalobkyne. Naopak, konštatuje sa v nej povinnosť žalobkyne platiť mesačný lízing a starať sa o údržbu vozidla. Tiež bolo preukázané, že žalobkyňa svoje zmluvné povinnosti od začiatku záväzkového vzťahu porušovala tým, že nesplácala riadne a včas lízingové splátky a poistné na povinné zmluvné poistenie motorového vozidla. Vlastným konaním zavinila poškodenie motorového vozidla a tým aj predčasnú splatnosť resp. zánik lízingovej zmluvy. Tiež vlastnou (trestnou) činnosťou zavinila, že polícia zaistila motorové vozidlo, a počas zaistenia ho nemohla užívať. Na základe splnomocnenia a súhlasu vlastníka - lízingovej spoločnosti, bolo motorové vozidlo vydané žalovanému 11.03.2013. V konaní bolo preukázané, že žalovaný od zmluvy neodstúpil, svoje zmluvné povinnosti vždy riadne plnil. Predmetné vozidlo na vlastné účely nepotrebuje, rád by sa ho zbavil a teda naďalej má záujem na riadnom plnení zmluvy. Podľa súdu tým, že vozidlo po vrátení políciou neodovzdal žalobkyni, len využil svoje zádržné právo vyplývajúce z § 151s Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa pritom nebola ochotná uspokojiť takto zabezpečenú pohľadávku žalovaného, ani mu poskytnúť dostatočnú zábezpeku napriek tomu, že od septembra bola lízingová zmluva v celom rozsahu splatná (lízingová spoločnosť požadovala uhradenie nedoplatku vo výške 4.849,55 eura) a žalovanému okrem toho vznikli aj ďalšie náklady, súvisiace s vozidlom (poistné, náhrada škody). V tomto konaní nebolo preukázané, že by predmetná zmluva bola zanikla odstúpením žalovaného, na jeho strane z tohto titulu nemohlo dôjsť ani k bezdôvodnému obohateniu, súd preto žalobu ako bezdôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, v konaní mu však žiadne trovy nevznikli, ani si ich neuplatnil. Žalobkyňa vzala späť návrh čiastočne, vo výške 12,97 eura, súd preto konanie v tejto časti zastavil. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu podľa § 205 ods. 2 písm. a) a f) O.s.p. s poukazom na § 221 ods. 1 O.s.p. z dôvodu, že súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní došlo k vadám a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu s tým, že počas konania nebolo preukázané, že by predmetná zmluva bola zanikla odstúpením žalovaného, preto na jeho strane nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Súd vec nesprávne právne posúdil, resp. právne posúdenie veci úplne absentuje. Odôvodnenie rozsudku je zmätočné, súd na jednej strane citoval ustanovenia zákona, § 151s a § 151v OZ a to napriek tomu, že žalobkyňa sa nedomáhala vydania predmetného vozidla, ale vrátenia sumy, o ktorú sa žalovaný bezdôvodne obohatil. Súd neriešil merito veci, zaoberal sa oprávnenosťou užívania auta žalobkyňou, (ne)oprávnenosťou konania žalovaného vo vzťahu k jeho odmietnutiu vydať auto žalobkyni, skutočnosťou, či žalobca uzatvoril leasingovú zmluvu s leasingovou spoločnosťou na predmet leasingu, ktorým je predmetný automobil, z dôvodu, či chcel auto pre svoje potreby alebo pre potreby žalobkyne. Žalobkyňa sa nedomáhala v tomto konaní vydania vozidla, ale vrátenia preddavku na kúpnu cenu vo výške 3.744,80 eura, nakoľko k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, resp. k prevodu vlastníckeho práva nedošlo. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku konštatuje, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená ústne nepomenovaná zmluva. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako súd právne posúdil zmluvu, či už písomnú, alebo ústnu, uzavretú medzi účastníkmi konania. Obmedzil sa len na konštatovanie, že išlo o zmluvu nepomenovanú, bez toho, aby skúmal, prvky ktorej zmluvy by boli tejto zmluve najbližšie. Súd pochybil, keď neposudzoval zmluvu podľa jej obsahu. Tým, že rozsudok neobsahuje riadne odôvodnenie, súd porušil základné práva žalobkyne na súdnu ochranu. Podľa skutkového stavu, ktorý bol v konaní na súde prvého stupňa preukázaný, žalovaný prisľúbil žalovanej, že po zaplatení splátok jej prevedie do vlastníctva predmetné motorové vozidlo. Skutočnosť, že tieto splátky boli v pozícii žalovaného, ako zaviazaného z leasingovej zmluvy s leasingovou spoločnosťou vnímané ako splátky leasingu, nič nemení na postavení žalobkyne, ktorá nebola účastníčkou leasingovej zmluvy a teda tieto splátky je nutné považovať za splátky kúpnej ceny, respektíve preddavok. Je jednoznačné, že tieto splátky plnila priamo žalovanému na miesto, ktoré určil, teda skutočnosť, že splátky boli uhrádzané na účet leasingovej spoločnosti len dokazuje, že žalobkyňa plnila žalovanému na mieste plnenia, ktoré si sám zvolil a určil. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia 3.744,85 eura z titulu, že so žalovaným uzavrela ústnu dohodu, podľa ktorej jej žalovaný odpredá predmetné motorové vozidlo za dohodnutú kúpnu cenu (súhrn všetkých lízingových splátok). Na základe tejto dohody v spojitosti s plnomocenstvom zo dňa 15.02.2011 jej žalovaný dal predmetné vozidlo do bezplatného užívania a žalobkyňa mu odovzdala zálohu vo výške 3.744,75 eura a to v splátkach v sume 1.117,50 eura (na akontáciu vozidla, ktoré mal platiť žalovaný ako zaviazaný z leasingovej zmluvy), v sume 66 eur (za poplatok za vydanie osvedčenia o evidencii motorového vozidla, ktoré mal platiť zo zákona žalovaný), v sume 2.093,85 eura (za 11 lízingových splátok, ktoré mal platiť žalovaný ako zaviazaný z leasingovej zmluvy), v sume 130 eur (za poistenie motorového vozidla, ktoré mal platiť žalovaný). Keďže žalobkyňa v dohodnutej lehote nedoplatila žalovanému zvyšok kúpnej ceny (zvyšné leasingové splátky), k odpredaju motorového vozidla nedošlo a zo správania žalovaného, ktoré bolo preukázané v konaní na súde prvého stupňa je zrejmé, že svoj pôvodný prísľub predaja predmetného vozidla v splátkach nemieni splniť. Za podstatnú zmenu podmienok tu treba brať zreteľ na to, že tak ako uviedol žalovaný v prvostupňovom konaní, je ochotný dať do užívania žalobkyni motorové vozidlo, ak zaplatí naraz celú zostatkovú kúpnu cenu. V preskúmavanej veci účastníci konania uvažovali o kúpe a predaji predmetného motorového vozidla. V konaní nebolo ani preukázané, že by uzavreli zmluvu o budúcej kúpnej zmluve. Žalobkyňa vopred zaplatila žalovanému sumu 3.744,85 eura, pričom táto platba mala charakter preddavku na zaplatenie kúpnej ceny za predmetné motorové vozidlo, plnenie bolo poskytnuté žalovanou skôr, než došlo ku kúpe motorového vozidla a žalovaným bola táto suma prijatá v súvislosti so zamýšľaným prejavom. To žiaden z účastníkov konania nespochybňoval. S poukazom na vyššie uvedené treba v preskúmavanej veci vychádzať z toho, že uplatnený nárok na vrátenie zaplateného preddavku treba považovať za nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením, ktorého právny dôvod odpadol (§ 451 ods. 2 OZ). Na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu okamihom, keď žalovaný odmietol predmetné motorové vozidlo žalobkyni predať za podmienok dohodnutých vopred, t. j. podstatným spôsobom zmenil platobné podmienky a žiadal od žalobkyne, aby vyplatila zvyšok preddavku na kúpnu cenu vcelku a nie v splátkach ako boli dohodnutí. Vzhľadom k tomu, že žalovaný poznal majetkové a sociálne pomery žalobkyne v čase prísľubu predať jej motorové vozidlo, nakoľko ako to bolo aj v konaní preukázané, bral vozidlo na leasing preto on, lebo jej by ho vzhľadom na jej mesačný príjem, ktorý sa pohyboval v sume okolo 300 eur neposkytli. Podľa názoru odvolateľky touto podstatnou zmenou podmienok, o ktorých žalovaný vopred vedel, že nebude možné zo strany žalobkyne splniť, vytvoril stav, v ktorom bolo tak pre neho, ako aj pre žalobkyňu absolútne objektívne zrejmé, že kúpa nebude realizovaná. Týmto okamihom odpadol právny dôvod, na základe ktorého žalobkyňa plnila žalovanému. Touto otázkou sa však súd nezaoberal. Odvolateľka poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 256/2010, podľa ktorého záloha na kúpnu cenu, ktorá bola vyplatená vlastníkovi veci na základe jeho prísľubu vec predať sa stala jeho bezdôvodným obohatením v okamihu, keď ju odmietol predať, prípadne keď nastala nemožnosť predať ju. Ak by súd uzavretú zmluvu medzi účastníkmi považoval za zmluvu o budúcej kúpnej zmluve potom má žalobkyňa za to, že táto zmluva o budúcej kúpnej zmluve zanikla podľa § 50a ods. 3 OZ, nakoľko došlo k zmene okolností, z ktorých účastníci pri uzatváraní vychádzali, že nie možné spravodlivo od nich požadovať, aby sa zmluva uzavrela. Žalovaný vrátenie motorového vozidla z polície pred žalobkyňou zatajoval a odmietal jej toto motorové vozidlo vydať napriek tomu, že ho viackrát o to žiadala. Počas súdneho konania žalovaný účelovo tvrdil, že motorové vozidlo žalobkyni vydá. Avšak do toho času sa okolnosti podstatným spôsobom zmenili. Žalobkyňa sa vydala, založila si rodinu a o predmetné motorové vozidlo už nemá záujem. Žalobkyňa potom, ako jej žalobca odmietal vydať motorové vozidlo, vyzvala žalovaného listom zo dňa 26.10.2013 na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške žalovanej sumy. Na túto výzvu žalovaný reagoval listom zo dňa 01.10.2013 v ktorom okrem iného uviedol, že nesmie vozidlo poskytnúť do užívania inej osobe. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nedodržal podmienky zmluvy uzavretej medzi ním a žalobkyňou, keď je motorové vozidlo nedal do užívania podľa dohody napriek tomu, že v čase písania tohto listu už mal motorové vozidlo vrátené Okresným riaditeľstvom PZ v Dunajskej Strede od 11.03.2013. Z tohto listu je tiež zrejmé, že žalovaný nemal v úmysle žalobkyni toto motorové vozidlo dať do užívania v zmysle dohody a preto žalovaný od zmluvy so žalobkyňou odstúpil. Tým, že žalovaný odmietol poskytnúť motorové vozidlo žalobkyni, mal ho v držbe viac ako 6 mesiacov bez toho, aby o tom žalobkyňa mala vedomosť, nie možné od nej spravodlivo požadovať, aby uzavrela so žalovaným kúpnu zmluvu, na ktorej uzavretí sa dohodli. Prvostupňový súd len stroho konštatoval, že zo strany žalovaného nedošlo k odstúpeniu od zmluvy a preto nemôže ísť o bezdôvodné obohatenie. Neskúmal však, či nedošlo k zániku zmluvy inak, napríklad podľa § 50a ods. 3 OZ, alebo odstúpením zo strany žalobkyne. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že zaviaže žalovaného na zaplatenie sumy 3.744,80 eura spolu s príslušenstvom a prizná žalobkyni právo na náhradu trov konania. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu 20.04.2014. Vo vyjadrení uviedol, že zo zmluvy s leasingovou spoločnosťou, ako aj zo zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným z 15.02.2011 jasne vyplýva, že predmetné vozidlo si žalovaný prenajal, nie je jeho majiteľom. Majiteľom je lízingová spoločnosť až do vyplatenia celkovej sumy, k čomu ešte nedošlo. Žalovaný s leasingovou spoločnosťou uzavrel zmluvu o prenajatí predmetného vozidla v dobrej viere a na žiadosť žalobkyne, ktorú podporil jej otec, priateľ žalovaného. S podmienkami leasingu bola žalobkyňa oboznámená, vedela, že v prípade nehradenia splátok dôjde k odobratiu vozidla k strate už uhradených finančných prostriedkov. Dňa 15.02.2011 žalovaný so žalobkyňou uzavrel leasingovú zmluvu za jasne stanovených podmienok, kto platí auto, ako dlho trvá leasing, záväzky žalobkyne o platení lízingových splátok a ďalších nákladov, záväzky žalovaného o prevode vozidla na žalobkyňu až po vyplatení leasingu. Platnosť splnomocnenia na užívanie predmetného vozidla je podmienená splácaním leasingu. Žalovaný nesúhlasil s názorom, že by lízingová zmluva zanikla, žalovaný ďalej pokračuje v leasingu, pretože je mu ľúto finančných prostriedkov, ktoré sa už leasingovej spoločnosti zaplatili. Žalobkyňou vynaložené prostriedky nepovažuje za preddavok, o ktorý sa mal bezdôvodne obohatiť, ale iba za dodržanie dohodnutého záväzku vyplývajúceho z ich zmluvy. Aj u žalovaného sa zmenili podmienky, je dôchodcom a tým, že platí leasingové splátky namiesto žalobkyne sa dostal do finančnej tiesne. Nesúhlasil s tvrdením, že žalobkyňa nemá záujem o predmetné vozidlo, pretože žalovaného už dvakrát navštívila a žiadala, aby jej žalovaný vozidlo vydal. Žalovaný predpokladá, že sa napokon zo so žalobkyňou dohodne. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami, účastníkmi konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., zverejnením vyhlásenia termínu rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:
Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia, zo strany žalovaného, ku ktorému došlo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobkyňa mala záujem získať osobné motorové vozidlo na lízing, ale nespĺňala predpoklady na uzavretie lízingovej zmluvy s lízingovou spoločnosťou, preto sa so žalovaným dohodla, že auto si na lízing zoberie on, odovzdá ho žalobkyni a žalobkyňa bude platiť platby v súlade s lízingovou zmluvou uzavretou medzi žalovaným a lízingovou spoločnosťou. Po vzniku záväzkového vzťahu medzi účastníkmi (15.02.2011) bolo všetko v poriadku, žalobkyňa užívala motorové vozidlo Peugeot 207 (ktoré bolo predmetom lízingu podľa lízingovej zmluvy uzavretej medzi žalovaným a lízingovou spoločnosťou), žalobkyňa zaplatila žalovanému postupne 3.744,75 eura, ako akontáciu 1.117,50 eura, 66 eur ako poplatok za vydanie osvedčenia o evidencii motorového vozidla, 2.093,85 eura ako 11 lízingových splátok. Problémy nastali od januára 2012, kedy žalobkyňa prestala platiť lízingové splátky, nezaplatila zákonné poistenie vozidla, mala dve dopravné nehody (škodové udalosti), motorovým vozidlom bol spáchaný trestný čin, preto bolo zaistené políciou a následne v marci 2013 vydané žalovanému. Žalovaný odmietol auto potom, ako mu bolo políciou vydané, odovzdať ho do užívania žalobkyni, pretože žalobkyňa odmietla žalovanému zaplatiť všetky náklady, ktoré musel zaplatiť lízingovej spoločnosti spojené so škodovými udalosťami, lízingovými splátkami, poistným (bližšie špecifikovaným vo vyjadrení žalovaného). Lízingová zmluva naďalej trvá (bola uzavretá na 6 rokov od 18.01.2011 do 18.12.2016), žalovaný auto spláca mesačnými splátkami 135 eur.
Súd v rozsudku uzavrel, že medzi účastníkmi došlo k vzniku nepomenovanej zmluvy (ústne), zmluva stále trvá, k jej zániku nedošlo, preto je nárok žalobkyne o vydanie bezdôvodného obohatenia nedôvodný a súd žalobu zamietol. Poukázal na to, že bola to práve žalobkyňa, ktorá porušila svoje zmluvné povinnosti z uzavretej zmluvy, keď riadne nesplácala lízingové splátky. Žalovanému nevznikla povinnosť motorové vozidlo odovzdať žalobkyni, pretože žalobkyňa odmieta žalovanému zaplatiť všetky výdavky spojené s užívaním motorového vozidla, ktoré musel žalovaný zaplatiť lízingovej spoločnosti potom, keď si žalobkyňa prestala plniť svoje zmluvné povinnosti. Žalovaný je oprávnený využiť svoje zádržné právo (§ 151s OZ) a auto žalobkyni nevydať.
Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd nesprávne vec posúdil, neodôvodnil, o akú nepomenovanú zmluvu išlo podľa jej obsahu. Podľa názoru žalobkyne medzi účastníkmi konania došlo k vzniku kúpnej zmluvy (alebo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve), na základe ktorej žalobkyňa poskytla žalovanému 3.744,85 eura, pričom táto platba mala charakter preddavku na zaplatenie kúpnej ceny za predmetné motorové vozidlo. Kúpna zmluva, resp. zmluva o budúcej kúpnej zmluve zanikla odstúpením od tejto zmluvy zo stravy žalovaného, čo možno vyvodiť z jeho konania, keď odmieta žalobkyni vydať predmet zmluvy. Súd tiež neskúmal, či nedošlo k odstúpeniu od zmluvy zo strany žalobkyne. Ak by súd vyhodnotil uzavretú zmluvu ako zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, k jej zániku došlo podľa § 50a ods. 3 OZ, pretože okolnosti, z ktorých účastníci pri vzniku záväzku vychádzali, sa do tej miery zmenili, že nemožno spravodlivo požadovať, aby sa kúpna zmluva uzavrela. Z dôvodu, že kúpna zmluva zanikla (odstúpením zo strany jej účastníkov) na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia (plnenie z právneho dôvodu, ktorý zanikol) a preto je obohatenie povinný vydať.
Podľa názoru odvolacieho súdu argumentácia žalobkyne nie je správna. Ak medzi účastníkmi bolo nesporné, že žalobkyňa nemohla s lízingovou spoločnosťou uzavrieť lízingovú zmluvu, pretože nemala na to dostatočný príjem (nespĺňala predpoklady) a žalovaný sa s ňou dohodol, že zmluvu uzavrie on a predmet lízingu odovzdá žalobkyni a žalobkyňa bude plniť všetky povinnosti vyplývajúce z lízingovej zmluvy, mohla medzi žalobkyňou a žalovaným vzniknúť len nepomenovaná zmluva (ako to uzavrel súd prvého stupňa), ktorej obsahom boli rovnaké práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré vyplývali žalovanému voči lízingovej spoločnosti z lízingovej zmluvy. Nemohlo dôjsť medzi účastníkmi k uzavretiu kúpnej zmluvy, ani zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, pretože žalovaný nebol vlastníkom osobného motorového vozidla, ktoré bolo predmetom lízingovej zmluvy a doposiaľ ním nie je, keďže lízingová zmluva trvá. Vlastník veci môže v medziach zákona s predmetom svojho vlastníctva (okrem iného) nakladať (§ 123 OZ). V čase uzavretia lízingovej zmluvy nemohol žalovaný s predmetom lízingu nakladať, predávať ho, pretože vec len užíval a vlastníkom veci bola lízingová spoločnosť. Žalovaný sa stane vlastníkom predmetu lízingu až potom, keď splní podmienky lízingovej zmluvy. Žalovaný v čase uzavretia lízingovej zmluvy s lízingovou spoločnosťou nemohol vedieť a nemôže to vedieť ani v súčasnosti (pretože zmluva trvá), či predmet lízingu nadobudne do vlastníctva, pretože sa môže napríklad stať, že auto bude ukradnuté a nenájde sa. V takom prípade sa plnenie stane nemožným a žalovaný sa ani v budúcnosti nestane vlastníkom predmetu lízingu (§ 575 ods. 1 OZ). Nemožnosť plnenia (čo prichádza do úvahy, keď žalovaný nie je vlastníkom veci, ktorá by mala byť predmetom kúpnej zmluvy) v čase vzniku záväzku bráni vzniku platného záväzku a takýto právny úkon sa považuje za absolútne neplatný (§ 39 OZ). Z uvedených dôvodov nemohla byť medzi účastníkmi uzavretá kúpna zmluva a ani zmluva o budúcej kúpnej zmluve. Žalovaný nemohol na žalobkyňu previesť viac práv, ako sám mal (t.j. nemohol kúpnou zmluvou previesť na žalobkyňu vlastnícke právo, pretože nebol vlastníkom veci v čase uzavretia záväzkového vzťahu so žalobkyňou, začiatkom roka 2011), bol oprávnený s predmetom lízingu nakladať len v rozsahu práv, ktoré mu vyplývali z lízingovej zmluvy. Uvedené vyplýva z vykonaného dokazovania. Žalobkyňa nenavrhla vykonať dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že by žalovaný nebol oprávnený s predmetom lízingu nakladať v rozsahu práv vyplývajúcim mu z lízingovej zmluvy. Ak zmluva nevznikla, žiaden z účastníkov nemohol od nej odstúpiť, resp. nemohla ani inak zaniknúť a nebolo potrebné hodnotiť konanie účastníkov, ktoré by nasvedčovalo odstúpeniu od zmluvy. Navyše z ust. §48 OZ vyplýva, že od zmluvy je možné odstúpiť, len ak to vyplýva zo zákona, alebo zo zmluvy. Medzi účastníkmi došlo k uzavretiu ústnej zmluvy a žalobkyňa počas konania netvrdila, že by sa so žalovaným dohodla na možnosti odstúpenia od zmluvy a zákon pri nepomenovaných zmluvách odstúpiť od zmluvy neumožňuje.
Na druhej strane lízingová zmluva uzavretá medzi žalovaným a lízingovou spoločnosťou stále existuje, ukončená nebola (resp. do skončenia dokazovania na pojednávaní 15.01.2014) žalobkyňa nenavrhla vykonať dôkaz preukazujúci ukončenie lízingovej zmluvy), preto stále existuje nepomenovaná zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania, obsahom ktorej sú rovnaké práva a povinnosti zmluvných strán ako tie, ktoré vyplývali žalovanému z lízingovej zmluvy. Neexistuje preto právny dôvod, na základe ktorého by žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu, ktorá je predmetom sporu. Navyše je potrebné uviesť, že platenie lízingu nezahŕňa len splácanie kúpnej ceny motorového vozidla, ale zodpovedá aj sume za užívanie motorového vozidla. Medzi účastníkmi bolo nesporné, že žalobkyňa približne po dobu jedného roka auto užívala a z akejkoľvek dohody zmluvných strán nevyplynulo a netvrdila to ani žalobkyňa, že by bola oprávnená auto užívať bezodplatne.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd preto vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a preto mu v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalobkyni. Žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil (a podľa obsahu spisu mu ani žiadne nevznikli), odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.