Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8SaZ-6-2022.pdf
PDF · 138.15 KB
Case nature
Area
Subarea
8SaZ/6/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobkyne: H. Y., narodená dňa XX.XX.XXXX, bez trvalého bydliska, adresa pobytu v SR: M. C. XX, XXX XX T., štátne občianstvo: C. federácia, číslo cestovného dokladu: XXXXXXXXX, zastúpená: MR LEGAL s.r.o, advokátska kancelária so sídlom Na Kracinách 8, 900 33 Marianka, IČO: 54 715 989 proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe zo dňa 08.08.2022 proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-178-21/2022-Ž zo dňa 13. júla 2022 vo veci azylu, takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra SR č. ČAS: MU-PO-178-21/2022-Ž zo dňa 13.07.2022, ktorým žalovaný zamietol žiadosť žalobkyne, H. Y., nar. XX.XX.XXXX, C. štátnej príslušnosti a národnosti, pravoslávneho vierovyznania, slobodná, cestovný doklad č. XXXXXXXXX platný do 04.10.2023, adresa posledného trvalého pobytu C. federácia, mesto G.-K., ul. N. XX/XXX, K. oblasť, t.č. na základe povolenia na pobyt mimo T. tábora I. W. U. na adrese: ul. M. C. XX, XXX XX T., podľa § 191 ods. 1 písm. e/ zákona č. 162/2015 Z.z. z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania, o ktorých samostatným uznesením rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
I.
Správna žaloba
1. Správnou žalobou zo dňa 08.08.2022, Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“) doručenou elektronicky dňa 08.08.2022, sa žalobkyňa domáhala vydania rozsudku, ktorým by súd zrušil rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-178-21/2022-Ž zo dňa 13.07.2022 a odôvodnila ju aktuálnou právnou a politickou situáciou v oblasti rešpektovania ľudských práv a slobôd v krajine pôvodu. Uviedla, že dňa 24.02.2022 Ruská federácia v rozpore s medzinárodným právom začala vojenskú inváziu na Ukrajinu, ktorá doposiaľ trvá, pričom Organizácia spojených národov prijala dňa 02.03.2022 rezolúciu hlasovaním 141:5, ktorou vojnovú inváziu Ruska odsúdila a žiada o jej zastavenie. Ruská federácia už v prvých dňoch vojenskej invázie prijala niekoľko noviel federálneho zákona č. 32-FZ, Ruského trestného zákona (ďalej aj „Ruský trestný zákon“), ktoré kriminalizujú: a. „verejné šírenie vedome nepravdivých správ obsahujúcich informácie o použití ruských ozbrojených síl na ochranu záujmov Ruskej federácie a jej občanov a na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti“ (čl. 207.3 (2)) b. „verejné akcie zamerané na diskreditáciu použitia ozbrojených síl Ruskej federácie na udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti vrátane verejných výziev na bránenie použitiu ozbrojených síl, “ za ktoré hrozí nielen pokuta, ale aj trest odňatia slobody do 15 rokov, (čl. 207.3 (3))
c. verejné akcie zamerané na diskreditáciu použitia ruských ozbrojených síl vrátane verejných výziev na bránenie použitia armády (čl. 280.3); d. verejné akcie zamerané na diskreditáciu výkonu právomocí ruskými štátnymi orgánmi mimo územia Ruska (čl. 280.3 v znení zmien a doplnkov z 25. marca 2022); a e. verejné výzvy pre cudzie štáty a organizácie na uvalenie sankcií proti Rusku, jeho občanom alebo právnickým osobám (čl. 284.2).
pričom za jednotlivé konania hrozí občanom Ruskej federácie trest finančný, trest nútených prác, prípadne trest odňatia slobody za určitých okolností až do 15 rokov. Prijaté ustanovenia novely Ruského trestného zákona z marca 2022 sú v Ruskej federácii extenzívne aplikované proti tým občanom, ktorí vyjadrili otvorene svoj názor na nevyprovokovanú agresiu Ruska proti Ukrajine. Štátne orgány napríklad aktívne skúmajú vyjadrenia svojich občanov na sociálnych sieťach. Podľa informácií zistených organizáciou Amnesty International, Moskovský súd rozhodol napr. o vzatí do väzby ruského právnika H. M., ktorý mal zverejňovať „nepravdivé informácie“ o činnosti ruskej armády na Ukrajine a za tento čin mu hrozí trest odňatia slobody až na 10 rokov. H. M. pritom len na sociálnej sieti Facebook zdieľal obrázok protestujúceho ruského dôchodcu a v komentári sa kriticky vyjadril k vojne a U. T.. Ako dôkaz predložila žalobkyňa Oznámenie Amnesty International zo dňa 04.07.2022.
2. Do pozornosti dala, že Výbor ministrov Rady Európy pozastavil Ruskej federácii dňa 16.03.2022 členstvo v Rade Európy, Ruská federácia následne oznámila odchod z Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a ruský prezident v tomto kontexte podpísal zákon, podľa ktorého sa nebudú plniť rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) prijaté po 15.03.2022. Ruskí občania tak budú môcť hľadať právnu ochranu výlučne u vnútroštátnych súdov, ktoré za vlády Vladimíra Putina stále viac strácajú svoju nezávislosť od štátnej moci a ochranu základných ľudských práv svojim občanom nezabezpečovali ani pred prijatím predmetnej novely Ruského trestného zákona z marca 2022. Uvedené potvrdzuje aj fakt, že Ruská federácia je krajinou, ktorou sa Európsky súd pre ľudské práva zaoberal najčastejšie a to tak všeobecne aj konkrétne vo vzťahu k porušovaniu práva na slobodu prejavu.
3. Súčasne poznamenala, že vnútroštátna legislatíva Ruskej federácie sa počas trvania invázie rýchlo mení a opakovane sa sprísňuje, prijímajú sa nové zákony, opatrenia, v júni 2022 bola prijatá novela článku 275 Ruského trestného zákona, ktorá rozšírila skutkovú podstatu vlastizrady na činy súvisiace s prebehnutím na stranu nepriateľa v kontexte ozbrojeného konfliktu alebo vojenských operácií proti Ruskej federácii. Zároveň článok 208 Ruského trestného zákona stanovuje zodpovednosť za účasť občana Ruskej federácie na ozbrojenom konflikte alebo vojenských operáciách proti záujmom Ruskej federácie aj pri absencii známok vlastizrady, za ktorú je možné uložiť trest odňatia slobody až na 20 rokov. Prijatú novelu pritom možno uplatniť aj retroaktívne.
4. Žalobkyňa ďalej namietala nesprávny postup, nesprávne zistenia a závery a nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, konkrétne nespĺňanie kritéria materiálnej pravdy, z dôvodu opomenutia niektorých dôležitých skutkových okolností, tak subjektívnych na jej strane, ako aj objektívnych, týkajúcich sa krajiny jej pôvodu. Zdôraznila, že počas pohovoru uviedla, že nesúhlasí s vojnovou operáciou Ruskej federácie a ani sí s politickým vedením krajiny. V Ruskej federácii sa nezdržiavala od roku 2006, pričom do roku 2020 žila v Ekvádore, odkiaľ pre pretrvávajúce zdravotné problémy pricestovala na Ukrajine, kde mala na 28.02.2022 plánovaný chirurgický zákrok. Na Ukrajine bola aj 24.02.2022, kedy Ruská federácia začala svoju inváziu. Počas toho, ako bola sama nútená utiecť z miesta intenzívne prebiehajúceho vojnového konfliktu, pomáhala ľuďom s evakuáciou a útekom do bezpečia na území Slovenskej republiky a to aj finančne a vecne, čo podložila čestným vyhlásením W. A., R. A. a E. L.. Tiež prostredníctvom svojej sociálnej siete Instagram - pod účtom @. zverejňovala informácie o možnosti úteku, verejne, opakovane a jednoznačne vyjadrovala svoj názor na vojenskú inváziu Ruskej federácie na Ukrajinu, zdieľala zábery z vojnových operácií a verejne odsúdila Rusko a jeho prezidenta. Ako dôkaz k žalobe pripojila snímku svojho instagramového účtu.
5. Žalobkyňa sa domnieva, že svojim konaním - logistickou, finančnou a vecnou pomocou občanom Ukrajiny pri ich evakuácii a ubytovaní na území Európskej únie mohla naplniť skutkovú podstatu vlastizrady podľa novelizovaných článkov 275 a 208 Ruského trestného zákona, ktoré boli prijaté a sú uplatňované za účelom prenasledovania a stíhania politických odporcov vládneho režimu. V demokratickom a právnom štáte by jej konanie, ktorým aj za cenu ohrozenia vlastnej bezpečnosti, života
a zdravia pomáhala občanom Ukrajiny pri záchrane života z územia aktívne vystaveného vojnovým útokom, nemohli v žiadnom prípade spĺňať znaky vlastizrady. Jej však v prípade návratu do Ruska za toto konanie hrozí trestné stíhanie a trest odňatia slobody až do 20 rokov. Prezentáciou svojich politických názorov a názorov na inváziu Ruska na Ukrajinu zjavne konala v rozpore s novelizovanými článkami č. 207.3(2) a 207.3(3) Ruského trestného zákona, za čo jej v prípade návratu do Ruska tiež hrozí trestné stíhanie a trest odňatia slobody až do 15 rokov. Má teda zjavne opodstatnené obavy z prenasledovania v krajine pôvodu z dôvodu zastávania svojich politických názorov a podľa zverejnených informácií o uplatňovaní základných práv a slobôd v Ruskej federácii, zjavne nemá možnosť sa tomuto prenasledovaniu účinne brániť.
6. Žalovaný podľa žalobkyne nepreskúmal a náležite nevyhodnotil ani všeobecné podmienky a okolnosti prevládajúce v krajine pôvodu, neskúmal dôsledky novej legislatívy prijatej Ruskou federáciou na jej osobné pomery v prípade návratu do Ruska, situáciu v Ruskej federácii vyhodnotil bez kontextu vojnového konfliktu prebiehajúceho a masívneho prenasledovania vlastných občanov v dôsledku prijatia cit. noviel Trestného zákona, čim postupoval svojvoľne (arbitrárne), bez rešpektovania zásady materiálnej pravdy, pri vydaní rozhodnutia procesne postupoval bez náležitého preskúmania skutkových okolností a právneho stavu. Pri svojom procesnom postupe, ako aj pri vydaní individuálneho správneho aktu, ktorým je rozhodnutie, tak aplikoval svojvôľu.
II.
Odkladný účinok
7. Spolu so správnou žalobou žalobkyňa požiadala o priznanie odkladného účinku žalobe. V podaní zo dňa 10.08.2022, správnemu súdu doručenom toho istého dňa, žalovaný navrhol návrh zamietnuť, nakoľko výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nehrozí žalobkyni závažná ujma spočívajúca v ohrození jej života alebo zdravia.
8. Správny súd o návrhu na priznanie odkladného účinku podanej žalobe rozhodol uznesením č. k. 8SaZ/6/2022-49 zo dňa 18.08.2022 tak, že návrh žalobkyne zamietol.
III.
Vyjadrenie žalovaného
9. Vo vyjadrení doručenom správnemu súdu dňa 08.09.2022, poukázal žalovaný na žiadosť žalobkyne o udelenie azylu pred príslušníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru v Humennom dňa 24.05.2022 z dôvodu vojnového konfliktu na Ukrajine a nesúhlasu s politikou Ruskej federácie, pre ktoré sa tam nemôže vrátiť. Už pred vojnou na Ukrajine uvažovala o živote a práci na Slovensku, ktoré sa jej páči a kde by si chcela založiť rodinu. Z Ruska vycestovala legálne ešte v roku 2006 za prácou do Ekvádoru, v auguste 2020 Ekvádor kvôli zdravotným problémom opustila s tým, že na Ukrajine mala absolvovať operáciu štítnej žľazy, tiež tam podnikala, avšak kvôli zmene bezpečnostnej situácie na Ukrajine sa rozhodla ešte pred termínom operácie odtiaľ vycestovať. Dôvodom jej žiadosti o udelenie azylu je aj skutočnosť, že sa nemá kam vrátiť, nakoľko v marci 2022 jej skončilo povolenie k pobytu v Ekvádore. V krajine pôvodu nebola členkou žiadnej politickej strany, hnutia alebo organizácie, nebola trestne stíhaná, väznená a taktiež nemala žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebola prenasledovaná z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd, tak ako to vyplýva z ust. § 8 zákona o azyle. Nespĺňa ani dôvody na udelenie azylu, resp. poskytnutie doplnkovej ochrany podľa ust. § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle.
10. Žalovaný dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR“) sp. zn. 1Sža/7/2011, podľa ktorého podstatným znakom zjavne neopodstatnenej žiadosti je jej zrejmá neopodstatnenosť. Táto sa vzťahuje na žiadosti, ktoré sú založené na úplne iných dôvodoch ako tých, ktoré zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o azyle“) predpokladá ako dôvody na udelenie azylu alebo získanie doplnkovej ochrany. Najčastejšími dôvodmi zjavne neopodstatnených žiadostí sú rodinné, osobné alebo ekonomické dôvody, hľadanie si zamestnania alebo lepších životných podmienok. Osoba, ktorá opustí dobrovoľne svoju krajinu mimo príčin uvedených v definícii, aby sa usadila inde, je považovaná za prisťahovalca. Je to aj
prípad žalobkyne, ktorá krajinu pôvodu opustila dobrovoľne s cieľom hľadania si zamestnania a lepších životných podmienok.
11. Ďalej poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/26/2014 zo dňa 23.09.2014, v zmysle ktorého: „Azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred akýmkoľvek bezprávím, postihujúcim jednotlivca alebo celej skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené“. Žalovaný dospel v danom prípade k záveru, že žalobkyňa krajinu pôvodu opustila kvôli lepším životným a ekonomickým podmienkam, avšak bez toho, že by bola v Ruskej federácii prenasledovaná tak, ako to vyplýva z ust. § 8 zákona o azyle.
12. Žalobné námietky označil žalovaný za účelové a aj ostatné námietky za právne irelevantné, keďže riadne, dostatočne a podľa obsahu spisového materiálu zistil skutkový stav, na základe ktorého vydal napadnuté rozhodnutie. Vychádzal z obsahu pohovoru so žalobkyňou zo dňa 02.06.2022, pričom sa dôkladne zameral na dôvody, ktoré vo svojej výpovedi uviedla, čo je zrejmé aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. V prípade žalobkyne nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v ust. § 8 zákona o azyle, neboli zistené ani dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany, pretože v krajine pôvodu jej nehrozí vážne bezprávie tak, ako to má na mysli zákon o azyle v ustanovení § 2 písm. f/ a naviac žalobkyňa svoju žiadosť prenasledovaním alebo vážnym bezprávím ani neodôvodňovala. Vec bola posúdená právne správne, skutkový stav bol zistený dostatočne a napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom o azyle. Žalobkyňa v priebehu konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia a ani právna zástupkyňa v správnej žalobe, neuviedli a nepreukázali také skutočnosti, ktoré by správny orgán oprávňovali vydať rozhodnutie o udelení azylu, resp. o poskytnutí doplnkovej ochrany, žalovaný komplexne, objektívne a individuálne posúdil všetky relevantné okolnosti týkajúce sa predmetnej veci, zistil, že žalobkyňa odôvodňovala svoju žiadosť o udelenie azylu inými skutočnosťami alebo dôvodmi, ako tými, ktoré sú uvedené v ust. § 8, 10, 13a alebo 13b zákona o azyle a vzhľadom k uvedenému bola jej žiadosť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Navrhol, aby správny súd rozsudkom správnu žalobu zamietol.
IV.
Konanie na krajskom súde
13. Krajský súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy SSP, ust. § 107 v spojení s ust. § 206 ods. 6 SSP a vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania. Po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia, postupu žalovaného v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť (ust. § 220 SSP).
14. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
15. Podľa § 220 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti.
16. Podľa § 3 ods. 1, 2 a 5 zák. č. 71/1967 Z.z. (ďalej aj „Správny poriadok“), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich
povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
V.
Napadnuté rozhodnutie
17. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 12 ods. 1 písm. f/ a ods. 3, § 8, §10, § 13a a § 13b zákona o azyle s upriamením pozornosti na dôvody, pre ktoré žalobkyňa požiadala o udelenie medzinárodnej ochrany súd zistil, že žalovaný jej neudelil azyl a ani neposkytol doplnkovú ochranu. V rozhodnutí skonštatoval, že dňa 24.05.2022 žalobkyňa pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadala o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu vojnového konfliktu na Ukrajine, a keďže nesúhlasí s politikou Ruskej federácie, nemôže sa tam vrátiť. Naviac už pred vojnou na Ukrajine uvažovala o tom, že by chcela pracovať a žiť na Slovensku. V pohovore dňa 20.06.2022 uviedla, že v krajine pôvodu nebola členkou žiadnej politickej strany, hnutia či inej organizácie. Taktiež nebola nikdy trestne stíhaná, väznená a so štátnymi orgánmi nemala žiadne problémy.
18. Dôvodom jej žiadosti o medzinárodnú ochranu na území SR je skutočnosť, že sa nemá kam vrátiť, pretože v marci 2022 jej skončilo povolenie k pobytu v Ekvádore, kde sa ešte v roku 2006 zamestnala v oblasti gastronómie, ako cukrárka. V tejto krajine legálne žila a pracovala až do augusta 2020, kedy kvôli zdravotným problémom (operácia štítnej žľazy) vycestovala na Ukrajinu. Keďže tam však došlo k náhlej zmene bezpečnostnej situácie, musela krajinu ešte pred uskutočnením operácie opustiť. Mohla by sa tam síce vrátiť, ale keďže je Ruska, obáva sa v prípade návratu o svoju bezpečnosť, a to aj napriek tomu, že sa jej tam nikdy nič nestalo. Do Ruska sa vrátiť nechce, keďže sa tam dlhodobo nezdržiavala a určite by ju tam odsudzovali za to, že žila v zahraničí a z Ruska naviac odchádzajú ľudia kvôli zlej ekonomickej situácii, a teda vrátiť sa do takejto krajiny, nemá pre ňu zmysel. Rozhodla sa preto požiadať o azyl na Slovensku, pretože by tu chcela žiť, legálne pracovať a založiť si rodinu. Iné dôvody neuviedla.
19. Žalovaný skonštatoval, že žalobkyňa nesplnila zákonom stanovené podmienky a svoju žiadosť založila na iných dôvodoch, ako sú uvedené v ust. § 8 zákona o azyle. Nevzťahuje sa na ňu ani ust. § 10 zákona o azyle, ktoré vymedzuje podmienky udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny. Žalobkyňa krajinu pôvodu opustila s cieľom usadiť sa v novom prostredí, pričom ju k tomu možno viedla túžba po zmene a nepriaznivá ekonomická situácia v Rusku. V každej krajine pracovala, ale ani v jednej nepožiadala o azyl. Rusko opustila dobrovoľne, aj napriek tomu, že k tomu nebola nútená z dôvodov relevantných pre poskytnutie medzinárodnej ochrany, keďže v krajine pôvodu nebola prenasledovaná z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je uvedené v ust. § 8 zákona o azyle. Svoju argumentáciu žalovaný podporil rozsudkom NS SR sp. zn. lSža/7/2011.
20. V rozhodnutí tiež poznamenal, že žalobkyňa nesplnila ani podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany, nakoľko v krajine pôvodu nebolo voči nej vedené trestné stíhanie, nebola väznená, zatknutá ani zadržaná a ani nevykonávala žiadnu činnosť, za ktorú by mohla byť v prípade návratu vystavená zaobchádzaniu v zmysle vážneho bezprávia. Vzhľadom k tomu, že v Ruskej federácii v súčasnej dobe neprebieha žiaden vnútroštátny alebo medzinárodný ozbrojený konflikt, nehrozí jej v prípade návratu ani vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia, ako ďalšej formy vážneho bezprávia. K poskytnutiu doplnkovej ochrany v zmysle ust. § 13b zákona o azyle, t.j. za účelom zlúčenia rodiny žalovaný uviedol, že táto podmienka taktiež nebola splnená, a to z objektívnych dôvodov, nakoľko na území SR nemá v žalobkyňa žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou.
21. V závere rozhodnutia konštatoval, že za účelom posúdenia žiadosti boli využité informácie z databázy migračného úradu č.p. MU-ODZS-2022/000360-008 zo dňa 30.05.2022, ako aj z iných verejne dostupných zdrojov. V týchto správach sa okrem iného uvádza, že navrátilci rovnako ako všetci ostatní ruskí občania, majú právo byť zúčastnení na systéme sociálneho zabezpečenia, sociálnej starostlivosti a na dôchodkovom systéme. Pokiaľ ide o ich všeobecnú situáciu, možno konštatovať, že čelia najmä ekonomickým a sociálnym problémom, avšak tieto sa týkajú veľkej časti ruského obyvateľstva, a preto ich nemožno označiť za problém špecifický pre navrátilcov. Readmisia ruských štátnych príslušníkov sa uskutočňuje v rámci dohody medzi Európskou úniou a Ruskou federáciou o readmisii, pričom po príchode sa všetci musia zaregistrovať v mieste svojho plánovaného pobytu. Neexistujú však žiadne informácie o tom, žeby tieto osoby po návrate čelili v rámci dohody o návrate akýmkoľvek problémom.
VI.
Právne posúdenie správneho súdu
22. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej aj „Ženevský dohovor“) definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Zaviedol tri zásady, ktoré sú pre utečencov najdôležitejšími ochrannými prvkami a tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). 23. Podľa § 8 zák. č. 480/2002 Z.z o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 24. Podľa § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 25. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a/, ods. 2 alebo ods. 4, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu podľa § 13a; to neplatí, ak cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a. 26. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 27. Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 28. Správny súd v súvislosti s prejednávanou vecou poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 6 SžoKS 102/06, v zmysle ktorého: „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu, t.j. činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého
charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných. “ 29. Správny súd upriamuje pozornosť na rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sža 3/2010 zo dňa 02.10.2010, podľa ktorého: „Samotná existencia navrhovateľových politických názorov, odlišných od vládnych, nie je sama o sebe dostatočným dôvodom na udelenie azylu, pretože navrhovateľ nepreukázal, že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory. Tieto v konaní pred odporcom rovnako ani v konaní pred súdom totiž nešpecifikoval. Keďže nebola splnená podmienka poznania jeho politických názorov zo strany štátnych orgánov v krajine jeho pôvodu, pretože v prípade navrhovateľa tieto neboli verejne proklamované, nebolo možné za daných okolností sa domnievať, že došlo k prenasledovaniu navrhovateľa za politické názory zo strany štátnych organov.“ 30. V obdobnom rozsudku NS SR sp. zn. 1 Sžak/12/2019 zo dňa 22.10.2019 súd skonštatoval: „aj v prípade, že by sťažovateľ odlišné politické názory mal, tieto v žiadnom prípade neprezentoval. Na druhej strane, ani v zmysle ust. § 19a ods. 6 zák. č. 480/2002 Z.z. pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.“ 31. V rozsudku NS SR sp. zn. 1 Sžak/12/2019 zo dňa 22.10.2019 bol vyslovený právny záver: „Podstatný význam pri posudzovaní nároku na udelenie štatútu utečenca zohrávajú individuálne okolnosti prípadu konkrétneho žiadateľa. Samotná domnienka, že osoba s prisudzovaným politickým názorom môže potrebovať medzinárodnú ochranu je preto nedostatočná pre udelenie azylu. V danom prípade nič nenasvedčovalo tomu, že by sťažovateľ v krajine pôvodu čelil prenasledovaniu v súvislosti s vnímaným (prisudzovaným) politickým názorom, nakoľko počas pobytu v Afganistane ho nekonfrontoval nijaký subjekt, či už fyzická osoba alebo predstavitelia Talibanu a nečelil v krajine nijakým reálnym problémom (...). Neexistuje indícia, ktorá by čo i len naznačovala, že mu bolo spoločnosťou, respektíve časťou spoločnosti prisudzované nejaké politické presvedčenie, či názor.“ 32. Podľa § 19a ods. 8 zákona o azyle, ministerstvo na účel posudzovania žiadosti o udelenie azylu zabezpečí, aby získané údaje o krajine pôvodu boli presné, aktuálne a z relevantných zdrojov, ako sú napríklad úrad vysokého komisára a Agentúra Európskej únie pre azyl. 33. Podľa § 52 zákona o azyle, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 34. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 35. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 36. Základnou zásadou správneho konania je v zmysle ust. § 32 správneho poriadku tzv. zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 37. Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, že ide o prospektívne rozhodovania (t. j. posudzuje sa opodstatnenia strachu z prenasledovania, či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti), a že nesprávne rozhodnutie má pre žiadateľa obzvlášť závažné dôsledky. Týmto špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Je nesporné, že ak by žiadateľ ani nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo alebo že by potenciálne mohlo dôjsť k zásahu do jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom nie je potrebné sa situáciou v jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať. V prípade,
že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany však uvádza skutočnosti podraditeľné pod taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického prostredia v krajine pôvodu žiadateľa. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo ,,v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ (,,benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názorom, správanie atď., dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sža/10/2015 zo dňa 23.05.2015). 38. Vznesením námietky nesprávneho postupu, nesprávnych zistení a záverov a nezákonnosti v rozhodnutí žalovaného, ktoré podľa žalobkyne nespĺňa kritérium materiálnej pravdy z dôvodu opomenutia niektorých dôležitých skutkových okolností, a to tak subjektívnych (na strane žalobkyne), ako aj objektívnych (týkajúcich sa krajiny pôvodu žalobkyne), žiadala žalobkyňa správnou žalobou napadnuté rozhodnutie zrušiť. 39. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 40. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 41. Tvrdenie žalovaného v rozhodnutí, že v Ruskej federácii v súčasnej dobe neprebieha žiaden vnútroštátny alebo medzinárodný ozbrojený konflikt, správny súd považuje za účelové a v rozpore s objektívnou pravdou, nakoľko je všeobecne známou skutočnosťou, že Ruská federácia je momentálne účastníkom medzinárodného ozbrojeného konfliktu vyvolaného z jej strany, ktorý prebieha na území Ukrajiny. Táto skutočnosť vyplýva aj z polytematickej správy o krajine pôvodu žalobkyne, č. p. MU- ODZS-2022/000360-008 zo dňa 30.05.2022 (ďalej len „správa“), vypracovanej žalovaným, z ktorej vychádzal pri posudzovaní žiadosti žalobkyne. 42. Súd poukazuje na str. 6 správy: „Rusko sa naďalej pokúšalo kontrolovať rozprávanie o vojne na Ukrajine a úrady sa zamerali na desiatky aktivistov; mimovládna organizácia OVD-Info 14. apríla informovala o najmenej 993 správnych konaniach a 84 trestných konaniach v celej krajine z dôvodu diskreditácie ruských ozbrojených síl.“ Na strane 8 správy žalovaný cituje The Moscow Times, konkrétne že vyjadrenia ruského predsedu dolnej komory parlamentu ilustrujú čoraz nepriateľskejšiu atmosféru v Rusku voči každému hlasu, ktorý je proti vojenskej ofenzíve Moskvy na Ukrajine, ktorá prebieha od 24.02.2022, zároveň že Kremeľ v posledných týždňoch zintenzívnil zásahy, zatkol tisíce demonštrantov, zablokoval nezávislé médiá a sociálne siete. 43. Podľa § 19a ods. 1 písm. a/ zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú. 44. Žalovaný v správe ďalej podrobnejšie opisoval právnu úpravu trestu smrti v Ruskej federácii, ako aj jeho aplikáciu v praxi. Bližšie sa však nezaoberal novelizáciou právnych predpisov, týkajúcou sa kriminalizovania odporu voči vojne, za ktoré hrozí občanom Ruskej federácie trest odňatia slobody, za určitých okolností až na 15 rokov. Existuje pritom viacero správ, že v Ruskej federácii mali byť prijaté novely týkajúce sa práve kriminalizovania odporu voči aktuálne prebiehajúcej vojenskej invázii na území Ukrajiny. Žalobkyňa uviedla, že prezentáciou svojich politických názorov a názorov na inváziu Ruska na Ukrajinu zjavne konala v rozpore s novelizovanými článkami č. 207.3(2) a 207.3(3) Ruského trestného zákona, a že za toto konanie jej v prípade návratu do Ruska môže hroziť trestné stíhanie a trest odňatia slobody až do 15 rokov. 45. V rozhodnutí žalovaný ďalej konštatoval, že žalobkyňa krajinu pôvodu opustila dobrovoľne, z dôvodu nepriaznivej ekonomickej situácie v Rusku, aj napriek tomu, že k tomu nebola nútená z dôvodov relevantných pre poskytnutie medzinárodnej ochrany. Súd podotýka, že žalobkyňa krajinu pôvodu opustila ešte v roku 2006, pričom jej dôvody pre opustenie krajiny pôvodu v roku 2006 žalovaný nemôže zamieňať, prípadne prekrývať dôvodmi, pre ktoré žalobkyňa aktuálne odmieta návrat do krajiny pôvodu,
resp. dôvodmi, pre ktoré aktuálne žiada o medzinárodnú ochranu. Žalovaný musí žiadosť žalobkyne posudzovať s ohľadom na aktuálnu bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu žalobkyne, ktorá sa od jej odchodu v roku 2006 významne zmenila, a preto skutočnosť, že žalobkyňa v roku 2006 z Ruska odišla kvôli zlej ekonomickej situácii, správny súd pri rozhodovaní o žiadosti žalobkyne o poskytnutie azylu považuje za irelevantnú. 46. Úlohou žalovaného je preskúmať, aké sú pomery v krajine pôvodu žalobkyne. Správny súd osobitne zdôrazňuje význam zistenia skutkového stavu v čase vyhlásenia rozsudku v prípadoch, kedy vývoj situácie v krajine je veľmi ťažké predvídať a monitorovať verejným dohľadom. 47. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného doplniť dokazovanie o aktuálnej bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu žalobkyne, predovšetkým s dôrazom na aktuálnu právnu úpravu týkajúcu sa trestania občanov za vyjadrenie odporu voči v súčasnosti prebiehajúcej vojenskej invázii Ruskej federácie na území Ukrajiny. Úlohou žalovaného bude zistiť skutkový stav aj s ohľadom aj na dôležité skutkové okolnosti na strane žalobkyne, predovšetkým so zameraním sa na to, či možno odôvodňovať jej obavu z prenasledovania z dôvodu zastávania určitých politických názorov, resp. vyjadrenia a prezentovania jej odporu voči vojne alebo, či možno odôvodňovať jej obavu z prenasledovania spočívajúceho v zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom alebo v neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste. Následne bude úlohou žalovaného opätovne vyhodnotiť žiadosť žalobkyne o udelenie azylu s tým, že nové rozhodnutie vo veci náležite odôvodní, tak aby spĺňalo požiadavky preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti, a to predovšetkým s uvedením, aké zákonné kritérium žalovaný skúmal pre udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany a s akým výsledkom. 48. Vzhľadom k uvedenému, správny súd po zistení dôvodnosti správnej žaloby, napadnuté rozhodnutie podľa ust. § 220 SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
49. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 167 ods. 1 SSP a žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 SSP).