Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoP/41/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Marianny Hraboveckej vo veci starostlivosti súdu o maloletého R. K. nar. X.XX.Z. zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov dieťaťa rodičov R. Y. nar. X.XX.Z. bývajúcej v P. na J. ul. č. Z./X zastúpenej JUDr. Andrejom Molnárom advokátom so sídlom v Kráľovskom Chlmci na ul. Majlátha č. 2518/14 a B. K. nar. XX.X.Z. bývajúceho v P. O. E. K. Q. XX Z. XX P. v konaní o úpravu styku o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trebišov z 11.6.2014 č.k. -192 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom upravil styk otca s mal. R. K. bez časového obmedzenia na území Slovenskej republiky.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletého a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a upravil jeho styk s maloletým v Taliansku počas vianočných prázdnin od 23.12. do 6.1. a počas letných prázdnin od 1.7. do 10.8.. Namietal, že súd prvého stupňa v odôvodnení skreslil skutočnosti a nezohľadnil podstatné prvky, hoci boli priložené k spisu a teda nevzal ich do úvahy. Vyjadril názor, že rozhodnutie rekapituluje skutočnosti a zakladá svoje rozhodnutie s jasnou vôľou podporiť matku maloletého dieťaťa predovšetkým preto, že je slovenskou štátnou občiankou. Neoceňuje pritom jeho správanie, keď bol odlúčený od dieťaťa a všemožne sa snaží, aby jeho prítomnosť dieťaťu nechýbala a nepochybne súd zvyšuje hodnotu toho, čo robí matka, ktorá sa správa tak, že vykonáva svoje bežné rodičovské povinnosti. Uviedol, že počas období strávených na Slovensku, ako to vyplýva z jeho vyhlásení, všetky výdavky týkajúce sa stravy a ubytovania v prenajatom byte, ako aj v hoteli hradil sám, ako aj rôzne obedy a večere v reštauračných zariadeniach s mal. R. a jeho matkou. Aj kúpa rozličných hračiek pre maloletého bola prejavom jeho štedrosti. Na rozdiel od toho sa v rozsudku zdôrazňuje výlučne ochota matky a to, že mu naposledy zabezpečila ubytovanie a čas trávili aj spoločne a o obidvoch sa starala. Upresnil, že byt, ktorý mu bol daný k dispozícii pre pobyt na Slovensku, patrí matkinej priateľke, ktorej zaplatil 20 € na deň, pričom výdavky na stravu boli v celom rozsahu uhrádzané ním. Zdôraznil, že v týchto dňoch nemal žiaden problém postarať sa o maloletého, nakoľko matka sa zastavovala v byte len na niekoľko minút a potom odchádzala. Ďalej namietal, že rozsudok hodnotil len existenciu materiálnych prostriedkov, nezaoberal sa však morálnou podporou dieťaťa a vplyvom matky na dieťa. Negatívny vplyv matky, ktorá chce kontrolovať a riadiť aj tých málo chvíľ, ktoré trávi so synom, vyplýva zo samotných vyhlásení dieťaťa „Mama nechce, aby som zostával s tebou a nechce ma zobrať do Talianska, lebo ty si falošný.“. Na rozdiel od toho, čo je uvedené v rozsudku, teda že maloletý by išiel do Talianska len vtedy, ak by išla aj mama, nakoľko sa bojí, že by všetkému nerozumel, jasne naznačuje, že ide o prípad PAS, teda syndróm zavrhnutého rodiča, ktorý sa objavuje vždy vtedy, keď jeden z rodičov manipuluje maloletým dieťaťom tak, že odstraňuje druhého rodiča zo života dieťaťa a v tomto prípade aj od celej rodiny (starí rodičia, strýkovia, bratranci, ktorých nevidel od januára 2008), s ktorou je dôležité sa stretávať pre jeho šťastný a harmonický vývoj. Ďalším dôkazom o obštrukčnom postoji matky je, že už niekoľko mesiacov vie R. používať mobilný telefón, ktorým dokážu spolu hovoriť, hoci aj niekoľko minút v priebehu týždňa, aj si vymieňať SMS v taliančine mobilom aj cez program SKYPE, ktorý mu bol konečne nainštalovaný po niekoľkých jeho žiadostiach adresovaných matke. Uvedenú skutočnosť súd však nezhodnotil. Ďalej poukázal na rozpor rozsudku, pokiaľ ide o možnosti matky maloletého sprevádzať syna do Talianska, aby mu bol umožnený styk s dieťaťom, pričom „starosti“ autora rozsudku týkajúce sa trestného konania vedeného proti matke, ktoré je vo fáze odvolania, sú pre neho nepochopiteľné. Ochota matky „spolupracovať“ by ho viedla k tomu, aby vzal späť uplatnenie nároku na náhradu škody v adhéznom konaní, ktorú vec by talianske súdy hodnotili pozitívne aj so zreteľom na zmenu situácie. Z vyhlásení matky maloletého vyplývajú obavy, že trestné konanie bude zneužité na to, aby dieťa zadržal v Taliansku. Zdôraznil, že doposiaľ sa nikdy neobrátil na príslušný súd pre maloletých ani na občiansky súd, aby požiadal o pozbavenie matky výkonu rodičovských práv a povinností alebo o jeho obmedzenie. Na druhej strane sa ani nemožno nazdávať, že by mohol dieťa zadržiavať nezákonne, nakoľko vždy konal v medziach zákona, a preto využíva vždy konania pred súdmi v zahraničnom štáte. Zarmucuje ho diskutabilné správanie sa matky, a preto by nemohol konať rovnako ako ona. Taktiež profil morálnej spôsobilosti a úrovne bol v rozsudku úplne opomenutý. Pokiaľ ide o cestovné výdavky na cestu zo Slovenska a späť pre mal. R., zdôrazňuje, že je schopný ich znášať, keďže môže počítať s efektívnou podporou rodiny a aj preto, že by sa jednalo o dve obdobia pobytu maloletého v Taliansku ako sú vianočné prázdniny a letné prázdniny. Zároveň dodáva, že očakáva obnovenie zmluvy pre jeho pracovnú pozíciu. Namietal, že rozsudok nezvážil možnosť chránených stretnutí alebo stretnutí v neutrálnom prostredí ako napríklad v kanceláriách miestnych sociálnych služieb, ktoré sú odteraz k dispozícii, aby zaručili maloletému adekvátny pobyt na území Talianska a aby tiež monitorovali stretnutia otca dieťaťa, ak by súd považoval za vhodné o to výslovne požiadať.

Vyjadrenie k odvolaniu otca zo strany matky a kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa podané nebolo.

Podľa ust. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa ust. bez nariadenia pojednávania podľa ust. v spojení s ust. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, správne, zákonne a predovšetkým v záujme maloletého dieťaťa vo veci rozhodol, preto ho podľa ust. ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa stotožnil s jeho odôvodnením. Odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa obsahové náležitosti vyplývajúce z ust. , pričom je potrebné zdôrazniť, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, že právo styku rodiča s dieťaťom je novým právom, ktoré vznikne tomu rodičovi, ktorému nie je dieťa rozhodnutím súdu zverené do osobnej starostlivosti. Rodičovské práva a povinnosti druhého rodiča (ktorému nie je dieťa zverené do osobnej starostlivosti) zostávajú v nezmenenom rozsahu zachované. Priestor na realizáciu týchto rodičovských práv a povinností a na výchovné pôsobenie na dieťa má rodič práve v čase styku s dieťaťom. Právu styku rodiča s dieťaťom korešponduje právo dieťaťa poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť, ako aj právo dieťaťa na zachovanie jeho rodinných zväzkov v súlade so zákonom a s vylúčením nezákonných zásahov podľa čl. 7 a 8 Dohovoru o právach dieťaťa. Pri úprave styku je zásadne potrebné vychádzať z toho, že rodič má právo na to, aby s dieťaťom strávil polovicu jeho voľného času, to znamená počas pracovných dní, školského roka, ako aj počas víkendov, sviatkov a prázdnin. Úprava stretávania pod tento rozsah je obmedzením styku, ku ktorému je možné pristúpiť len za podmienok daných v ust. § 25 ods. 3 Zákona o rodine. Výnimkou zo všetkých pravidiel o povinnosti dbať na pravidelný kontakt rodiča s dieťaťom je prípad, kedy záujem dieťaťa vyžaduje, aby bolo dočasne stretávanie s jedným z rodičov obmedzené alebo úplne zakázané. Ide o výnimočné riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto musia byť natoľko závažné, že ochrana záujmu dieťaťa vyvolala potrebu obmedziť prirodzený kontakt. Jediným kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo zákazu styku je teda aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. Obmedzenie styku znamená, že súd autoritatívnym rozhodnutím buď obmedzí rodičovi jeho stretávanie s dieťaťom pod hranicu štandardnej úpravy alebo obmedzí stretávanie iným spôsobom, napríklad obmedzením na konkrétne miesto alebo obmedzením spočívajúcim v prítomnosti tretej osoby pri stretávaní. Pre akékoľvek rozhodnutie súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností je podstatným posúdenie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, pričom nejde o otázku skutkovú, ale o právne posúdenie veci, pričom záujem dieťaťa nie je možné zamieňať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii ich výchovného pôsobenia, teda s ich predstavou o výkone rodičovských práv a povinností. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že úlohou rodiča, ktorý maloleté dieťa vychováva, je okrem iného, aby so zreteľom na záujem dieťaťa na prospešnom styku s druhým rodičom vytváral priaznivé podmienky na styk tohto rodiča s dieťaťom, a to hlavne vedením dieťaťa k tomu, aby malo pozitívny vzťah k tomuto rodičovi.

Súd prvého stupňa sa uvedenými princípmi vyplývajúcimi z právnej úpravy rodičovských práv a povinností zaoberal dôsledne a dospel k správnemu záveru, že v tomto prípade nie je potrebné vymedzovať, resp. upravovať styk otca s maloletým dieťaťom z hľadiska frekvencie a rozsahu styku, nakoľko v tomto smere sa rodičia vedia dohodnúť, nakoľko matka rešpektuje požiadavku otca na styk s dieťaťom v ním určenom čase a rozsahu. V konečnom dôsledku túto skutočnosť nepopieral ani sám otec v konaní na súde prvého stupňa a ani v odvolaní. Spornou otázkou medzi rodičmi maloletého bolo miesto realizácie styku otca s maloletým dieťaťom, ktorý sa domáha realizácie styku s dieťaťom v mieste svojho bydliska, teda v Taliansku. Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že nateraz je potrebné obmedziť realizáciu styku otca s maloletým dieťaťom na územie Slovenskej republiky s prihliadnutím na vôľu maloletého, ktorý podmieňuje svoj pobyt u otca v Taliansku prítomnosťou matky, pričom otec hodnoverným spôsobom nepreukázal, že je schopný zabezpečiť ich živobytie počas styku, ako aj pokryť cestovné výdavky z vlastných zdrojov, nakoľko je nezamestnaný, dokonca si neplní riadne vyživovaciu povinnosť k mal. R. (má dlh na výživnom cca 5.000 €) a spolieha sa na finančné dotácie svojho otca, dôchodcu, ktorý aj v súčasnosti zabezpečuje finančne potreby trojčlennej rodiny z dôchodku cca 1.664 € mesačne s nárokom na 13. dôchodok vo výške 1.482,33 €, pričom len nájomné uhrádza 320 € mesačne. Ďalšou skutočnosťou, ktorú odvolací súd považuje za významnú a ktorá nasvedčuje vhodnosti momentálnej realizácie styku otca s maloletým dieťaťom na území Slovenskej republiky je, že voči matke je v Taliansku vedené trestné stíhanie na podnet otca v súvislosti s premiestnením maloletého dieťaťa z Talianska, ktoré nebolo síce právoplatne skončené, avšak neprávoplatne bol matke uložený trest odňatia slobody v trvaní jedného roka, preto nie je možné spravodlivo od matky žiadať, aby dieťa v Taliansku doprevádzala a vystavila sa tak možnosti zadržania, čo by nebolo v záujme maloletého dieťaťa, pretože prípadným odlúčením dieťaťa od matky, na ktorú je bezpochyby silne citovo naviazané, by mohol byť vážne narušený psychický vývoj maloletého dieťaťa. Značne nelogicky vyznieva argumentácia otca, že keď bude matka spolupracovať, teda sprevádzať maloletého do Talianska, zoberie späť uplatnenie nároku na náhradu škody v adhéznom konaní a talianske súdy by vec hodnotili pozitívne aj so zreteľom na zmenu situácie. Pokiaľ otec poukazuje na skutočnosť, že sa doposiaľ neobrátil na príslušný súd pre maloletých ani na občiansky súd vo veci pozbavenia matky výkonu rodičovských práv alebo ich obmedzenia, čím majú byť vyvrátené obavy matky zo zadržania dieťaťa v Taliansku, odvolací súd podotýka, že podľa nariadenia Brusel II bis má právomoc konať vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa príslušný súd v Slovenskej republike s poukazom na rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo 7.10.2009 č.k. -201 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27.10.2010 č.k. -246, ktorým nebol nariadený návrat mal. R. na územie Talianskej republiky, nakoľko bolo preukázané, že odo dňa premiestnenia mal. R. do dňa začatia konania pred kompetentným orgánom uplynula lehota viac ako jedného roka a zároveň bolo preukázané, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím (čl. 12 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu 25.10.1980). V tomto smere otec v odvolaní nekonkretizoval, aký profil morálnej spôsobilosti bol v rozsudku úplne opomenutý. V konaní totiž nebolo preukázané, že by matka vychovávajúca maloletého so zreteľom na záujem dieťaťa na prospešnom styku s otcom nevytvárala priaznivé podmienky na styk otca s dieťaťom alebo, že by negatívne vplývala na dieťa s cieľom vytvoriť u dieťaťa odmietavé emócie vo vzťahu k otcovi, čo nepochybne vyplýva z výpovede maloletého pred súdom, kde maloletý neprezentoval žiadne odmietavé stanovisko vo vzťahu k otcovi a neuviedol ani žiadne zásahy matky do ich vzájomného vzťahu. Týmto bolo v celom rozsahu vyvrátené tvrdenie otca, že dieťa trpí syndrómom zavrhnutého rodiča (PAS). Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo potrebné ďalej sa zaoberať možnosťou otcom navrhnutých chránených stretnutí alebo stretnutí v neutrálnom prostredí.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko žiaden z účastníkov náhradu trov konania nežiadal (, ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.