Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25CoKR/1/2015

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Milana Ďuricu, PhD. a členov senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej veci žalobkyne JUDr. Zuzany Šimovej, Komenského 18, 984 01 Lučenec, správkyňa úpadcu TOM NÁBYTOK, s.r.o. „v konkurze", Zvolenská cesta 173, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 44 321 279 proti žalovanému G. C. - BB RENT, Zvolenská cesta 37, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 10 985 191, zastúpeného JUDr. Petrom Púchovským, KOVAL & spol., advokátska kancelária, Komenského 3, 974 01 Banská Bystrica, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. -163 z 22. októbra 2014 takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. -163 z 22. októbra 2014 potvrdzuje.

Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 374,56 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného vedeného G. J. D., a.s. G. J. J. na číslo účtu: D.XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS: XXXXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „ konkurzný súd“) rozsudkom č.k. -163 z 22. októbra 2014 (ďalej aj „ napadnuté rozhodnutie“: ) zamietol žalobu o vyslovenie neúčinnosti kúpnej zmluvy a dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok zo dňa 31. augusta 2012. V odôvodnení uviedol, že 26. novembra 2009 uzavrel žalovaný, ako prenajímateľ s úpadcom, ako nájomcom Zmluvu o nájme nebytových priestorov nachádzajúcich sa na Zvolenskej ceste č. 173 v Banskej Bystrici o celkovej výmere 731m2 a odstavných plôch na parkovanie vo výmere 50m2 za dohodnuté nájomné 1.881,45 Eur mesačne bez DPH (ďalej aj „nájomná zmluva“). V auguste 2012 došlo k dohode medzi prenajímateľom a nájomcom (úpadcom) o odkúpení nábytku v celkovej cene 14.531,12 Eur. Dňa 31.augusta 2012 bola podpísaná medzi prenajímateľom a nájomcom dohoda o započítaní pohľadávok na základe ktorej nájomca (úpadca), ako veriteľ pohľadávky z kúpnej zmluvy vo výške 14. 531,12 Eur započítal pohľadávku žalovaného z dôvodu neuhradenia nájomného za obdobie od januára 2012 do augusta 2012 vrátane nákladov za spotrebovanú elektrickú energiu v tomto období. Konkurzný súd konštatoval, že podľa vyjadrenia účastníkov konania, dohodnutá výška kúpnej ceny medzi žalovaným a žalobcom zodpovedá všeobecnej trhovej hodnote a nebola dohodnutá v neprospech úpadcu. Z uvedeného vyplýva, že týmto právnym úkonom (kúpnou zmluvou) nemohlo dôjsť k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov. Žalovaný v konaní potvrdil, že po nadobudnutí uvedených hnuteľných vecí tieto následne odpredal, avšak za nižšiu cenu, ako bola dohodnutá medzi ním a úpadcom. Konkurzný súd sa vysporiadal aj s námietkou žalobkyne, podľa ktorej I. Q., ako účtovníčka žalovaného nebola oprávnená na podpísanie dohody o zápočte. Z dohody o pracovnej činnosti, ktorá bola písomne uzavretá 10. septembra 2007 vyplýva, že bola oprávnená na vypracovanie zápočtov pohľadávok, záväzkov a ich podpisovanie. Konkurzný súd konštatoval, že predajom nábytku za trhovú cenu nedošlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov, pretože úpadca, ako predávajúci mal majetkovú pohľadávku, ktorá predstavuje právo na zaplatenie kúpnej ceny. Pokiaľ ide o zápočet pohľadávok, konkurzný súd

konštatoval, že podľa § 672 Občianskeho zákonníka vzniklo žalovanému, ako prenajímateľovi zákonné záložné právo na hnuteľné veci, ktoré boli umiestnené v nebytových priestoroch. Z týchto dôvodov aj keby nebola vykonaná dohoda o započítaní pohľadávok, v prípade vyhlásenia konkurzu by bol z toho majetku uspokojený len žalovaný, ako záložný veriteľ. K takejto situácii by došlo aj v takom prípade, ak by kúpna zmluva nebola uzatvorená, pretože na zabezpečenie pohľadávky z nezaplateného nájomného má prenajímateľ zákonné záložné právo k spornému nábytku. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že predmetom zápočtu medzi žalovaným a úpadcom boli nielen pohľadávky z titulu nájomného ale aj úhrady za dodávku elektrickej energie, ktoré nie sú zabezpečené zákonným záložným právom, konkurzný súd konštatoval, že toto tvrdenie je právne irelevantné, pretože na strane žalovaného, ako zabezpečeného záložného veriteľa ostala neuspokojená ku dňu zápočtu aj ďalšia časť neuhradeného nájomného za august 2012 vo výške 893,48 Eur. Samotné nezaplatené nájomné totiž predstavovalo vyššiu sumu ako bola cena za odpredaný nábytok. Z týchto dôvodov konkurzný súd zamietol žalobu o neúčinnosť právnych úkonov. Napadnutým rozhodnutím konkurzný súd priznal žalovanému právo na náhradu trov konania, a to podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v celkovej výške 1.870, 68 Eur (päť úkonov právnej služby).

Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie v lehote stanovenej v § 204 O.s.p. v ktorom navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že vysloví neúčinnosť právnych úkonov a zaviaže žalovaného zaplatiť do všeobecnej podstaty peňažnú náhradu 14.531,12 Eur alebo aby zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní uvádza, že rozhodnutie konkurzného súdu je odôvodnené len na základe dohadov a domnienok. Rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, a preto nie je v ňom miesta pre dohady a domnienky. Konkurzný súd sa nemal zaoberať dôsledkami zákonného záložného práva v konkurze, pretože na jeho realizáciu by museli byť splnené viaceré okolnosti, a to predovšetkým prihlásenie zabezpečenej pohľadávky do konkurzu a jej následné uznanie. Tak isto je potrebné brať do úvahy tú skutočnosť, aké pohľadávky by boli prihlásené do konkurzu od ostatných veriteľov. Rovnako nie je zrejmé aké pohľadávky proti podstate by boli uspokojované počas konkurzu a ani to, za akú hodnotu by správca hnuteľný majetok speňažil. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný vedel o úpadku spoločnosti „TOM NÁBYTOK, s.r.o.“ a vedel o jej vstupe do likvidácie, čo bolo potvrdené aj výsluchom svedkov. Podľa stanoviska žalobkyne sa súd nezaoberal pri rozhodovaní tou otázkou, že úpadca bol v čase realizácie dohody o započítaní v likvidácií, pretože táto spoločnosť vstúpila do likvidácie 27. augusta 2012. Žalovaný sám potvrdil pri výsluchu na pojednávaní 8. septembra 2014, že tento postup na uspokojenie pohľadávky, a to uzavretie kúpnej zmluvy a dohody o započítaní, považoval za najrýchlejší s vyšším možným výnosom, nakoľko pri uplatnení zádržného práva, alebo v rámci konkurzného konania by nebola jeho pohľadávka voči úpadcovi uspokojená v takej výške. Z týchto dôvodov žalobkyňa prichádza k záveru, že sú splnené podmienky pre vyslovenie neúčinnosti právnych úkonov podľa § 50 a § 60 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ( ďalej len „ ZoKR“). V odvolaní žalobkyňa nesúhlasí ani s rozhodnutím o trovách, pretože trovy v konkurze sú vylúčené z uspokojenia (§ 100 ZoKR ), a preto mal súd aplikovať § 150 O.s.p.

K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania vo výške 374, 56 Eur. Podľa stanoviska žalovaného, dohodou o započítaní plnil úpadca žalovanému svoj záväzok vzniknutý z nájomného vzťahu, ktorý bol povinný plniť. Pokiaľ ide o posúdenie, či došlo k zvýhodneniu niektorých veriteľov úpadcu, žalovaný sa pridržiava názoru konkurzného súdu z ktorého vyplýva, že napadnuté právne úkony neboli spôsobilé zmeniť postavenie a rozsah uspokojenia úpadcových veriteľov. Žalobkyňa nepreukázala reálne zhoršenie postavenia ostatných veriteľov úpadcu a práve ona svoje tvrdenia založila na dohadoch a domnienkach o ukrátení ostatných veriteľov.

Krajský súd prejednal rozhodnutie v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd v konaní zistil, že žalobkyňa si uplatnila žalobou podanou na konkurznom súde 11. februára 2014 právo na vyslovenie neúčinnosti kúpnej zmluvy zo dňa 24. augusta 2012 uzatvorenej medzi úpadcom TOM NÁBYTOK s.r.o., Banská Bystrica, ako predávajúcim a žalovaným G. C. -BB

RENT, Zvolenská cesta 37, Banská Bystrica a dohody o započítaní pohľadávok medzi týmito zmluvnými stranami zo dňa 31. augusta 2012. Zároveň žiadala, aby bol žalovaný povinný zaplatiť peňažnú náhradu do všeobecnej podstaty vo výške 14.531,12 Eur.

Odvolací súd ďalej v konaní zistil, že konkurzný súd uznesením č.k. -78 zo dňa 20. decembra 2012 ustanovil JUDr. Zuzanu Šimovú do funkcie predbežnej správkyne. Uznesením č.k. -110 zo 6. marca 2012 konkurzný súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka TOM NÁBYTOK, s.r.o., v likvidácii, Banská Bystrica a za správkyňu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. Zuzanu Šimovú.

Medzi účastníkmi konania nebola sporná existencia ani obsah nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným ako prenajímateľom a úpadcom ako nájomcom. Rovnako nebolo sporné to, že zmluvné strany uzavreli kúpnu zmluvu ústnou formou, predmetom ktorej bolo predaj nábytku vyfakturovaný 24. augusta 2012 v celkovej výške 14.531,12 Eur. Spornou nebola ani dohoda o započítaní vzájomných pohľadávok uzatvorená medzi úpadcom a žalovaným 31. augusta 2012, na základe ktorej boli započítané pohľadávky žalovaného na nezaplatenom nájomnom v celkovej 14.531,12 Eur voči pohľadávke úpadcu z titulu kúpnej ceny v celkovej výške 14.531,12 Eur. Z dohody o započítaní vyplýva, že nájomné za mesiac august 2012 na základe faktúry č. 200/2012 zo dňa 20. augusta 2012 vo výške 1.528,68 Eur bolo započítané len vo výške 635,12 Eur.

Pre rozhodnutie o odvolaní, rovnako ako v konaní na súde prvého stupňa, bolo potrebné zistiť, či právnymi úkonmi dlžníka (úkonmi, v ktorých bol dlžník jedným z účastníkov), a to kúpnou zmluvou a dohodou započítaním došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka (úpadcu).

Hmotnoprávnym predpokladom pre vyslovenie neúčinnosti právnych úkonov, ako to vyplýva z § 57 ods. 4 ZoKR, je ukrátenie uspokojenia prihlásených pohľadávok niektorého z veriteľov dlžníka. Ako to už odvolací súd opakovane vyslovil vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, predpokladom pre určenie neúčinnosti právneho úkonu na základe odporovacej žaloby je vykonanie právneho úkonu dlžníka, ktorým došlo k zmenšeniu hodnoty jeho majetku. Zmenšenie hodnoty majetku však musí spôsobiť ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľov. K ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov dôjde vtedy, ak pred účinnosťou odporovaného právneho úkonu bolo možné uspokojiť pohľadávky veriteľov v plnom rozsahu a po jeho účinnosti už nie. K ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov dôjde aj vtedy, ak síce ani pred účinnosťou odporovaného právneho úkonu ich nebolo možné uspokojiť v celom rozsahu, ale po jeho účinnosti je uspokojenie ešte nižšie.

Ustanovenia ZoKR upravujúce odporovateľnosť, podobne ako ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú odporovateľnosť ( § 42a ), majú zabezpečiť to, aby sa dosiahlo uspokojenie pohľadávok veriteľov po účinnosti napadnutého právneho úkonu v takom rozsahu v akom v akom to bolo možné pred vykonaním (účinnosťou) napadnutého právneho úkonu. Úspešnou odporovacou žalobou by sa malo dosiahnuť obnovenie pôvodného ekonomického stavu dlžníka, teda takého aký bol pred vykonaním odporovaných právnych úkonov. Za týmto účelom právna úprava postihuje neúčinnosťou také právne úkony dlžníka, ktorými bolo spôsobené ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľov. Ide o pohľadávky tých veriteľov, ktoré existovali v čase účinnosti právneho úkonu.

Zvýhodnenie veriteľa oproti iným veriteľom sa tiež musí prejaviť v ukrátení uspokojenia pohľadávok veriteľov, pretože inak by nebola splnená základná hmotnoprávna podmienka pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu. Inak povedané, ak by aj dlžník zvýhodnil niektorého veriteľa, napr. prednostnou úhradou jeho pohľadávky oproti skôr splatným pohľadávkam, nebolo by možná úspešná odporovacia žaloba, ak by majetok dlžníka po vykonaní tohto právneho úkonu (po jeho účinnosti) postačoval na úhradu všetkých pohľadávok.

Konkurzný súd na základe precízne zisteného skutkového stavu konštatoval, že cena, ktorá bola dohodnutá v kúpnej zmluve za odpredaný tovar bola cenou trhovou, a preto je správny jeho záver, že týmto právnym úkonom nemohlo dôjsť k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov. Konkurzný súd

rovnako správne konštatoval, že došlo len k zmene štruktúry majetku dlžníka, keď miesto hmotného majetku mal dlžník v aktívach pohľadávku na zaplatenie kúpnej ceny.

Pri hodnotení možnej odporovateľnosti právnych úkonov dlžníka je potrebné prisvedčiť žalobkyni v tej časti jej argumentácie, že právne úkony dlžníka je potrebné vysvetľovať vo vzájomných súvislostiach. Aj keď ide o samostatné právne úkony (kúpna zmluva a dohoda o započítaní ), ktoré majú samostatné termíny účinnosti, tieto môžu byť cielene vykonané práve týmto spôsobom, za tým účelom, aby ukrátili uspokojenie pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.

Z vykonaného dokazovania konkurzným súdom, je nesporná aj tá skutočnosť, že dlžník mal v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy a dohody o započítaní iné splatné záväzky okrem nájomného, ktoré si títo veritelia v konkurze uplatnili prihláškami pohľadávok. Tieto pohľadávky boli splatné skôr, ako pohľadávka žalovaného. Tak ako bolo konštatované, na základe kúpnej zmluvy vzniklo dlžníkovi (úpadcovi) právo na zaplatenie kúpnej ceny. V dôsledku dohody o započítaní pohľadávok nezískal dlžník (úpadca) do aktív finančné plnenie (kúpnu cenu) a vo vzťahu k jeho obchodnému majetku došlo započítaním k zníženiu jeho pasív.

Žalovaný, ktorý mal oproti iným veriteľom neskôr splatnú pohľadávku, síce tiež nezískal finančné plnenie (zaplatenie dlžného nájomného), ale na základe kúpnej zmluvy, získal vecné plnenie namiesto plnenia finančného. V dôsledku vykonaného započítania nemusel zaplatiť kúpnu cenu a speňažením vecného plnenia v konečnom dôsledku získal finančné plnenie.

Pri hodnotení tej právnej skutočnosti, či v posudzovanom prípade došlo k zvýhodneniu veriteľov a k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov je zároveň však potrebné poukázať na to, že žalovanému vzniklo zákonné záložné právo k hnuteľným veciam, t.j. k nábytku, ktorý sa nachádzal v prenajatých priestoroch, a to podľa § 672 OZ. Navyše v bode 15. nájomnej zmluvy si zmluvné strany dohodli, že v prípade nezaplatenia nájomného prenajímateľ môže zabezpečiť svoje splatné pohľadávky formou zádržného práva.

Konkurzný súd správne konštatoval, že z titulu existencie zákonného záložného práva žalovaného na zabezpečenie pohľadávky nájomného vo vzťahu k hnuteľným veciam (k predanému nábytku ), nemohlo dôjsť ani ku kráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov a ani ku zvýhodneniu žalovaného oproti iným veriteľom. Zákonné záložné právo umožňuje veriteľovi zabezpečenej pohľadávky uspokojiť svoju pohľadávku z výťažku získaného speňažením zo založených vecí. Z uvedeného vyplýva, že nábytok odpredaný žalovanému bol ex lege určený len na uspokojenie pohľadávky žalovaného, a to či v konkurznom konaní alebo mimo konkurzného konania. Na túto právnu skutočnosť nemalo vplyv ani to, že dlžník (úpadca) vstúpil do likvidácie. Z tohto pohľadu je právne irelevantné tvrdenie žalobkyne, že v prípade konkurzu by sa z predaja založených vecí uspokojovali zrejme aj pohľadávky proti podstate. Pohľadávky proti podstate môžu vzniknúť až po vyhlásení konkurzu, a preto tie pohľadávky, ktoré neexistovali v čase napadnutých právnych úkonov nemohli byť účinnosťou týchto právnych úkonov dotknuté a nemôžu byť právnym dôvodom pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu.

Konkurzný súd presne a úplne zistil skutkový stav, ktorý bol potrebný pre rozhodnutie o neúčinnosti napadnutých právnych úkonov a vykonal k tomu potrebné dokazovanie. Jeho závery nie sú založené na domnienkach, tak ako to konštatuje žalobkyňa v odvolaní. Pokiaľ konkurzný súd konštatoval, že žalovaný by sa uspokojoval ako záložný veriteľ, nejde o domnienku, ale o jeho poradie uspokojovania, ktoré zodpovedá ZoKR.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. Pokiaľ ide o trovy prvostupňového konania odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie aj v tejto časti a to vzhľadom na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá priznáva právo na náhradu trov konania aj v incidenčnom konaní, ak je účastník zastúpený advokátom (napr. z 24. septembra 2008). Z týchto dôvodov priznal odvolací súd žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní

úspešný aj právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z jedného úkonu právnej služby, a to vyjadrenia k odvolaniu ( tarifná odmena za úkon právnej služby vo výške 303, 74 Eur + režijný paušál 8,39 Eur, spolu s DPH vo výške 20 %, celkom 374,56 Eur).

Napriek tomu, že súd priznal účastníkovi právo na náhradu trov konania, je správne tvrdenie žalobkyne, že trovy incidenčného konania sú ako pohľadávka v konkurze vylúčené z uspokojenia [§ 100 ods. 2 písm. a) ZoKR]. Táto pohľadávka je právne vymáhateľná voči neúspešnému účastníkovi len po zrušení konkurzu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.