Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_61Cbi-2-2014.pdf
PDF · 127.96 KB
Case nature
Area
Subarea
61Cbi/2/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred samosudcom JUDr. Mariánom Blahom v právnej veci žalobkyne JUDr. Zuzany Šimovej, so sídlom kancelárie správcu Komenského 18, 984 01 Lučenec, správca úpadcu TOM NÁBYTOK, s.r.o. „v konkurze", so sídlom Zvolenská cesta 173, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 44 321 279 proti žalovanému Pavel Marton - BB RENT, so sídlom Zvolenská cesta 37, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 10 985 191, právne zastúpeného JUDr. Petrom Púchovským, KOVAL & spol., advokátska kancelária, Komenského 3, 974 01 Banská Bystrica, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a v celom rozsahu.
Žalobkyňa je p o v i n n á nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 1 870,68,- Eur na účet právneho zástupcu žalovaného vedený v G. J. D., S..D.., pobočka J. J., č. účtu: D. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS: XXXXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala určenia, že kúpna zmluva zo dňa 24. 08. 2012 uzavretá medzi úpadcom TOM NÁBYTOK, s.r.o. ako predávajúcim a medzi žalovaným ako kupujúcim, predmetom ktorej je kúpa hnuteľných vecí za kúpnu cenu 14.531,12 Eur a dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok zo dňa 31. 08. 2012 uzavretá medzi úpadcom TOM NÁBYTOK, s.r.o. a medzi žalovaným sú voči veriteľom úpadcu v konkurznom konaní vedenom pred Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 2K/65/2012 neúčinné a žalovaný je povinný poskytnúť do všeobecnej podstaty peňažnú náhradu za hnuteľné veci vo výške 14.531,12 Eur. Svoj nárok žalobkyňa odôvodnila tým, že medzi úpadcom a žalovaným došlo ústnou formou k uzavretiu kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol predaj nábytku od úpadcu v prospech žalovaného ako kupujúceho za cenu 14.531,12 Eur, ktorá kúpna cena následne bola medzi týmito účastníkmi zmluvného vzťahu dňa 31. 08. 2012 započítaná, pričom pohľadávka úpadcu na vyššie uvedenú kúpnu cenu vo výške 14.531,12 Eur bola vzájomnou dohodou započítaná s pohľadávkami žalovaného voči úpadcovi z titulu neuhradeného nájomného a ďalších záväzkov súvisiacich s užívaním nebytových priestorov. Podľa tvrdenia žalobkyne, táto kúpna zmluva a zápočet je odporovateľným právnym úkonom, ktorého účelom bolo zo strany úpadcu ukrátiť uspokojenie pohľadávok ostatných existujúcich veriteľov ku dňu napadnutých právnych úkonov, keďže iný majetok okrem uvedených hnuteľných vecí v majetku úpadcu neostal a zároveň podľa tvrdenia žalobkyne sa jednalo o zvýhodňujúci právny úkon, pretože pohľadávka žalovaného voči úpadcovi bola uspokojená pred pohľadávkami ostatných veriteľov so staršími pohľadávkami. K ukráteniu podľa tvrdenia žalobkyne došlo tým, že žiadna kúpna cena reálne vyplatená nebola a naopak, došlo k uspokojeniu pohľadávky žalovaného dohodou o zápočte, a to pred uspokojením iných skôr splatných pohľadávok ostatných veriteľov existujúcich v čase napadnutého právneho úkonu. Na základe uvedeného žiadala žalobkyňa určiť, že uvedená kúpna
zmluva, ako aj dohoda o zápočte sú neúčinné právne úkony voči veriteľom úpadcu a zároveň žiadala zaviazať žalovaného na poskytnutie peňažnej náhrady do všeobecnej podstaty vo výške 14.531,12 Eur.
Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. Poukazoval na skutočnosť, že nemohol mať a ani nemal vedomosť o prípadnom úmysle úpadcu ukrátiť pohľadávky iných veriteľov v čase uzatvárania ústnej kúpnej zmluvy, na základe ktorej úpadca odpredal žalovanému ako kupujúcemu hnuteľné veci, a to nábytok nachádzajúci sa v prenajatých priestoroch od žalovaného ako prenajímateľa. Ďalej žalovaný namietal, že nie je daný základný predpoklad odporovania právnemu úkonu, pretože dohodnutá kúpna cena medzi úpadcom a žalovaným bola v obvyklej trhovej výške a objektívne z takto dohodnutej výšky kúpnej ceny nemohlo dôjsť k ukráteniu pohľadávok ostatných veriteľov. Ďalej žalovaný namietal tú skutočnosť, že v danom prípade boli predmetom kúpnej zmluvy hnuteľné veci (nábytok), ktoré sa nachádzali v priestoroch, ktoré poskytol žalovaný ako prenajímateľ úpadcovi ako nájomcovi a žalovaný zdôrazňoval skutočnosť existencie zákonného záložného práva podľa § 672 Občianskeho zákonníka na tieto hnuteľné veci v prípade uspokojovania pohľadávok na dlžnom nájomnom. Žalovaný teda tvrdil, že nemohli byť ukrátení ostatní veritelia predajom uvedených hnuteľných vecí, pretože k týmto hnuteľným veciam mal žalovaný postavenie zákonného záložného veriteľa, t.j. v rámci konkurzu by bol uspokojený pri predaji týchto vecí práve žalovaný ako zabezpečený veriteľ pred všetkými ďalšími veriteľmi. Z tohto dôvodu preto podľa tvrdenia žalovaného k žiadnemu ukráteniu ostatných veriteľov dôjsť nemohlo. Žalovaný ďalej zdôrazňoval tú skutočnosť, že dohoda o vzájomnom započítaní, ktorá bola zo strany žalobkyne napadnutá ako odporovateľný právny úkon, mala za následok zánik vzájomných pohľadávok úpadcu a žalovaného v rozsahu pohľadávok uvedených v dohode o zápočte. Žalovaný zdôrazňoval, že ani pri dohode o zápočte nie sú splnené predpoklady na jej odporovateľnosť.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkov S. R., E. G., K. C., I. Q., oboznámením sa s uznesením o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu č. k. 2K/65/2012-110, s uznesením o ustanovení predbežného správcu č. k. 2K/65/2012-78, s písomným oznámením žalovaného zo dňa 20. 03. 2013, s kópiou odstúpenia od zmluvy zo dňa 20. 08. 2012, so Zmluvou o nájme zo dňa 26. 11. 2009, s Výdajkou č. V120170, s Faktúrou č. 120191, s kópiou Dohody o započítaní zo dňa 31. 08. 2012, s kópiou Súhrnnej prihlášky žalovaného v spise na č. l. 22 a nasl., s kópiou Súhrnnej prihlášky veriteľa AUTRONIC s.r.o., JR Tronic s.r.o., Mesta Banská Bystrica, Slovenskej republiky - Daňového úradu Banská Bystrica, Sociálnej poisťovne, Všeobecnej zdravotnej poisťovne, Všeobecnej úverovej banky, a.s., s Faktúrou č. 21160192, č. 21160330, s písomným vyjadrením žalovaného zo dňa 28. 02. 2014, s kópiou zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia úpadcu z 27. 08. 2012, s kópiou potvrdenia o vykonaní zmeny zápisu údajov v obchodnom registri na strane úpadcu zo dňa 04. 09. 2012, s Faktúrou č. 120191 na č. l. 79, s Inventúrou (skladovou cenou bez DPH) v spise na č. l. 80 a nasl., s Faktúrou č. 20/2012, č. 46/2012, č. 79/2012, č. 104/2012, č. 115/2012, s vyúčtovaním spotreby elektrickej energie z 15. 05. 2012 v spise na č. l. 104 a nasl., s Faktúrou č. 129/2012, č. 136/2012, s rozpisom spotreby elektrickej energie v spise na č. l. 109 a nasl., s Faktúrou č. 159/2012, č. 175/2012, s rozpisom spotreby elektrickej energie v spise na č. l. 115 a nasl., s Faktúrou č. 181/2012, č. 193/2012, s rozpisom spotreby elektrickej energie v spise na č. l. 122 a nasl., s Faktúrou č. 200/2012, č. 120/191, s Inventúrou v spise na č. l. 126 a nasl., s kópiou Dohody o zápočte v spise na č. l. 129, s účtovnými dokladmi a rozpisom platieb v spise na č. l. 130, s peňažným denníkom v spise na č. l. 131 a nasl., s kópiou Dohody o pracovnej činnosti z 10. 09. 2007, s Náplňou práce z 10. 09. 2007, s písomným vyjadrením žalobkyne zo dňa 20. 10. 2014 a zistil nasledovný skutkový stav:
Dňa 26. 11. 2009 uzavrel žalovaný ako prenajímateľ s úpadcom ako nájomcom Zmluvu o nájme nebytových priestorov nachádzajúcich sa v Banskej Bystrici na Zvolenskej ceste č. 173 o celkovej výmere 731 m2 a odstavných plôch pre parkovanie 50 m2 za dohodnutú cenu podľa článku III. bod 4. v sume 1.881,45 Eur bez DPH mesačne. Táto skutočnosť sporná medzi účastníkmi konania nebola. Účelom nájmu bolo prevádzkovanie v prenajatých priestoroch zo strany úpadcu obchodných priestorov a to predaja nábytku. V priebehu augusta 2012 došlo k vzájomnému jednaniu medzi žalovaným a štatutárnym zástupcom úpadcu S. R., výsledkom ktorého bola dohoda o odpredaji hnuteľného majetku, a to nábytku určeného na predaj, ktorý sa nachádzal v prenajatých priestoroch prevádzkovaných úpadcom a patriacich žalovanému ako prenajímateľovi. Rozsah a dohodnutá cena za predaj hnuteľných vecí bola určená na základe inventúrneho súpisu úpadcu v spise na č. l. 126, vypracovaného dňa 23. 08. 2012, pričom po odsúhlasení ceny a rozsahu predávaných hnuteľných vecí následne vystavil úpadca na ťarchu
žalovaného ako kupujúceho faktúru č. 120191 v spise na č. l. 20 v celkovej cene 14.531,12 Eur, prílohou ktorej bol práve uvedený inventúrny súpis označený ako „Sklad 1“ a Výdajka č. V120170. Po takejto dohode o predmete a výške kúpnej ceny a vystavení faktúry a výdajky, došlo k uzamknutiu uvedených priestorov zo strany žalovaného ako prenajímateľa, pričom rozsah hnuteľných vecí, ako ani dohodnutá výška kúpnej ceny sporná medzi účastníkmi konania nebola. Po vystavení a zaevidovaní uvedenej faktúry zo strany úpadcu, ktorá bola doručená žalovanému, ten si ju zaevidoval do svojho účtovníctva a následne dňa 31. 08. 2012 bola podpísaná Dohoda o započítaní pohľadávok medzi úpadcom a žalovaným, v zmysle ktorej úpadca ako veriteľ pohľadávky z kúpnej ceny 14.531,12 Eur započítal oproti tejto svojej pohľadávke záväzky, ktoré mal voči žalovanému z dôvodu neuhradenia nájomného a nákladov za dodávku elektrickej energie do prenajatých priestorov. V danom prípade sa jednalo o dlžné nájomné za obdobie od januára 2012 do augusta 2012 vrátane nákladov za spotrebovanú elektrickú energiu v tomto období. Ani tieto skutočnosti sporné medzi účastníkmi konania neboli.
Dňa 27. 08. 2012 valné zhromaždenie úpadcu prijalo rozhodnutie o jeho zrušení a vstupe do likvidácie ku dňu 27. 08. 2012, ktorá skutočnosť bola následne zapísaná do obchodného registra dňa 04. 09. 2012 (v spise na č. l. 67 a nasl.).
Dňa 20. 08. 2012 žalovaný ako prenajímateľ písomne odstúpil od uvedenej zmluvy o nájme s úpadcom z dôvodu dlhodobého neplnenia povinností úpadcom ako nájomcom, a to neuhradenia nájomného a služieb spojených s nájmom priestorov. Uvedené písomné odstúpenie od zmluvy bolo prevzaté oproti podpisu konateľom úpadcu.
Následne, dňa 06. 03. 2013 tunajší súd uznesením č. k. 2K/65/2012-110 vyhlásil konkurz na majetok úpadcu TOM NÁBYTOK, s.r.o. „v likvidácii“ a za správkyňu konkurznej podstaty bola ustanovená žalobkyňa.
Po vyhlásení konkurzu, žalobkyňa ako ustanovená správkyňa zistila, že predmetný hnuteľný majetok, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy, bol vo vlastníctve úpadcu a jednalo sa o jeho jediný majetok, ktorý mohol byť spôsobilý na čiastočné pomerné uspokojovanie pohľadávok veriteľov. Žalobkyňa tvrdila, že počas vyhláseného konkurzu došlo k prihláseniu pohľadávok desiatich veriteľov, z ktorých deviati vrátane žalovaného mali v čase odporovaných právnych úkonov už splatné pohľadávky. Jednalo sa o veriteľov AUTRONIC, s.r.o., JR Tronic s.r.o., Mesto Banská Bystrica, Slovenská republika - Daňový úrad Banská Bystrica, Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, TON-SLOVENSKO, s.r.o., Všeobecná zdravotná poisťovňa, VÚB, a.s. (kópie prihlášok uvedených veriteľov sa nachádzajú v spise na č. l. 24 a nasl.). Podľa tvrdenia žalobkyne, napadnutá kúpna zmluva uzatvorená v ústnej podobe a písomná Dohoda o zápočte zo dňa 31. 08. 2012 sú odporovateľnými právnymi úkonmi, pretože zvýhodňujú žalovaného ako jedného z veriteľov, a to pred ostatnými veriteľmi, ktorí mali skôr splatné pohľadávky a zároveň je ukracujúcim právnym úkonom, pretože prevodom uvedených hnuteľných vecí a následným zápočtom medzi úpadcom a žalovaným došlo k znemožneniu uspokojenia pohľadávok ostatných veriteľov so skôr splatnými pohľadávkami, a to čo i len pomerne. Podľa tvrdenia žalobkyne, pokiaľ by nedošlo k uzavretiu uvedenej kúpnej zmluvy a dohode o zápočte, bol by na strane úpadcu existujúci majetok, ktorého predajom by došlo aspoň k čiastočnému uspokojeniu jednotlivých veriteľov úpadcu. Podľa tvrdenia žalobkyne, žalovaný mal vedomosť o nepriaznivej finančnej situácii úpadcu, mal vedomosť o jeho vstupe do likvidácie, ktorá nasledovala bezprostredne po uzavretí ústnej kúpnej zmluvy a pred dohodou o zápočte, a teda žalovaný mal vedomosť o úmysle úpadcu ukrátiť uvedenými právnymi úkonmi uspokojenie pohľadávok ostatných veriteľov. Podľa tvrdenia žalobkyne, úpadca vedel, že iný majetok k dispozícii nemá a že jeho predajom v prospech žalovaného s následným zápočtom nebudú uspokojené pohľadávky ostatných veriteľov, pričom o tejto majetkovej situácii mal mať žalovaný vedomosť. Podľa tvrdenia žalobkyne, teda napadnuté úkony sú úkonmi zvýhodňujúcimi žalovaného na úkor ostatných veriteľov, a to tým, že došlo k uspokojeniu pohľadávok žalovaného pred uspokojením pohľadávok iných veriteľov úpadcu so skôr splatnými pohľadávkami. Podľa tvrdenia žalobkyne, zvýhodnenie žalovaného malo teda spočívať v tom, že len a výhradne žalovaný, na rozdiel od ostatných veriteľov so skôr splatnými pohľadávkami, dosiahol uspokojenie svojich pohľadávok napriek tomu, že tu existovali veritelia so skôr splatnými pohľadávkami, čo umožnila práve uvedená ústne uzavretá kúpna zmluva a dohoda o zápočte medzi úpadcom a žalovaným. Ďalej žalobkyňa tvrdila, že sa jednalo o úmyselné ukracujúce právne
úkony podľa § 60 Zákona č. 7/2005 Z. z., pretože úpadca vedel, že mu scudzením uvedeného majetku neostal už iný majetok na uspokojenie ďalších veriteľov, pričom tento úmysel mal byť žalovanému známy, alebo aspoň mu musel byť známy, keďže podľa tvrdenia žalobkyne žalovaný mal vedomosť o bezprostrednom vstupe úpadcu do likvidácie po ústne uzavretej kúpnej zmluve.
Žalovaný namietal v celom rozsahu tvrdenia žalobkyne a žiadal žalobu zamietnuť. Žalovaný zdôrazňoval skutočnosť, že nemal vedomosť o vstupe úpadcu do likvidácie, že nemal a nemohol mať vedomosť o prípadnom úmysle úpadcu ukrátiť svojich veriteľov predajom uvedených hnuteľných vecí v prospech žalovaného, pretože finančná situácia úpadcu mu nebola známa. Ďalej namietal skutočnosť, že dohodnutá kúpna cena medzi úpadcom a žalovaným je obvyklá, v trhovej výške, a preto nemôže byť splnený základný predpoklad ukrátenia vzhľadom k tomu, že finančný ekvivalent vo forme kúpnej ceny zodpovedal hodnote prevádzaných hnuteľných vecí, čím malo dôjsť len k transformácii majetku z hnuteľných vecí na peňažnú formu. Ďalej žalovaný zdôrazňoval, že má postavenie zákonného záložného veriteľa, pretože predmetom kúpnej zmluvy boli hnuteľné veci nachádzajúce sa v prenajatých priestoroch patriacich žalovanému ako prenajímateľovi, a teda zo zákona vzniklo žalovanému zákonné záložné právo na tieto hnuteľné veci podľa § 672 Občianskeho zákonníka. Žalovaný teda tvrdil, že aj v prípade, pokiaľ by nedošlo k uzavretiu uvedenej kúpnej zmluvy a následnej dohode o zápočte, v prípade vyhlásenia konkurzu by mal žalovaný postavenie záložného veriteľa, t.j. jeho pohľadávka by bola uspokojená ako pohľadávka zabezpečeného veriteľa pred pohľadávkami všetkých ostatných nezabezpečených veriteľov. Z tohto dôvodu preto žalovaný tvrdil, že nemohlo dôjsť k ukráteniu pohľadávok ostatných veriteľov, pretože aj v prípade nerealizovania kúpnej zmluvy, by ostatní veritelia z tohto majetku nemohli byť uspokojení vzhľadom na existenciu zákonného záložného práva svedčiaceho v prospech žalovaného. Ďalej žalovaný namietal, že spôsob úhrady vo forme dohody o zápočte by bol dosiahnutý aj v prípade absencie dohody, pretože na zápočet vzájomných pohľadávok postačoval jednostranný právny úkon žalovaného.
V konaní nebola sporná otázka medzi účastníkmi konania, že dohodnutá výška kúpnej ceny medzi žalovaným a úpadcom zodpovedá všeobecnej trhovej hodnote a nebola dohodnutá vo výške v neprospech úpadcu. Ďalej v konaní nebola sporná skutočnosť, že predmetom kúpnej zmluvy boli hnuteľné veci nachádzajúce sa v prenajatých priestoroch patriacich žalovanému ako prenajímateľovi a nebola sporná ani skutočnosť existencie zákonného záložného práva svedčiace v prospech žalovaného podľa § 672 Občianskeho zákonníka. Samotná žalobkyňa na pojednávaní 22. 10. 2014 navyše potvrdila, že v prípade konkurzu by nebol žalovaný uspokojený v takom rozsahu, ako bola dohodnutá výška kúpnej ceny medzi žalovaným a úpadcom. Žalovaný ďalej v konaní potvrdil, že po nadobudnutí uvedených hnuteľných vecí, tieto veci následne odpredal, avšak za cenu nižšiu ako bola dohodnutá medzi ním a úpadcom.
Žalobkyňa v konaní namietala oprávnenie I. Q. ako účtovníčky žalovaného na podpísanie Dohody o zápočte dňa 31. 08. 2012 (v spise na č. l. 21). Na výzvu súdu žalovaný predložil Dohodu o pracovnej činnosti, z ktorej vyplynulo, že uvedená I. Q. pracuje u žalovaného od roku 2007 na základe Dohody o pracovnej činnosti s náplňou práce, ktorá bola písomne dojednaná 10. 09. 2007 medzi žalovaným a svedkyňou I. Q., pričom pod bodom 3 náplne práce (v spise na č. l. 134) na základe vzájomne odsúhlaseného a podpísaného rozsahu náplne práce bolo dohodnuté, že svedkyňa I. Q. bola oprávnená okrem iného na vypracovanie zápočtov pohľadávok a záväzkov a ich podpisovanie. Svedkyňa Q. na pojednávaní 22. 10. 2014 potvrdila, že uvedenú Dohodu o zápočte (v spise na č. l. 21) podpísala ona a takisto potvrdila, že náplň práce, tak ako je určená v spise na č. l. 134, vrátane oprávnenia na podpisovanie zápočtov, bola v tomto rozsahu nezmenená od 10. 09. 2007, t.j. vyvrátila tvrdenie žalobkyne o prípadnom doplňovaní alebo pozmeňovaní tohto rozsahu náplne práce. Súd preto neprihliadol na námietku žalobkyne o nedostatku oprávnenia svedkyne I. Q. podpisovať v mene žalovaného dohodu o zápočte vzhľadom k tomu, že z náplne práce jej priamo táto právomoc vyplýva, čím podľa názoru súdu vykonáva svedkyňa Q. v mene žalovaného tieto úkony aj pri podpisovaní zápočtov ako zákonný zástupca podľa § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd je toho názoru, že § 15 Obchodného zákonníka vymedzujúci postavenie zákonných zástupcov podnikateľa je ustanovením, ktoré sa vzťahuje tak na právnické osoby podnikateľov, ako aj na fyzické osoby podnikateľov, pretože z ustanovenia § 15 Obchodného zákonníka nevyplýva obmedzenie, že sa vzťahuje len na činnosť podnikateľov právnických osôb. Podnik je definovaný ako všeobecný právny inštitút v § 5 a nasl. a
vzťahuje sa tak na činnosť fyzickej osoby podnikateľa, ako aj právnickej osoby podnikateľa. Podľa názoru súdu, s prihliadnutím na prevládajúci názor v jednotlivých komentároch (viď napríklad J. Suchoža a kol.: Obchodný zákonník, Eurounion 2003, str. 58), poverenie, na základe ktorého akákoľvek osoba vykonáva úkony v mene podnikateľa, nemá presne zákonom definovanú podobu a toto poverenie môže vyplývať z ústneho poverenia, z písomného poverenia, z organizačného poriadku, avšak nepochybne aj z pracovnej zmluvy a jej náplne, pričom musí byť kumulatívne splnená podmienka, že sa jedná o úkony, ku ktorým pri tejto (na základe poverenia) v činnosti obvykle dochádza. Keďže svedkyňa Q. je u žalovaného v postavení účtovníčky s presne definovanou náplňou práce, ktorá súvisí s jej činnosťou účtovníčky u žalovaného, bola preto osobou oprávnenou podľa § 15 Obchodného zákonníka podpísať v mene žalovaného uvedenú dohodu o zápočte. Súd preto neprihliadol na námietky žalobkyne o nedostatku oprávnenia svedkyne Q. podpísať uvedenú dohodu o zápočte.
Podľa § 57 ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z. z., právne úkony týkajúce sa majetku dlžníka sú v konkurze voči veriteľom dlžníka neúčinné, ak im správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky podľa tohto zákona odporuje.
Podľa § 57 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z. z. (ďalej len „ZoKR“), právo odporovať právnemu úkonu zanikne, ak sa neuplatní u povinnej osoby alebo na súde do jedného roka od vyhlásenia konkurzu; právo odporovať právnemu úkonu sa považuje za uplatnené u povinnej osoby, len ak povinná osoba toto právo písomne uznala.
Podľa § 57 ods. 4 ZoKR, odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.
Podľa § 59 ods. 1 ZoKR, zvýhodňujúcim právnym úkonom na účely tohto zákona je právny úkon, ktorým dlžník úplne alebo sčasti splnil peňažnú pohľadávku inak splatnú až vyhlásením konkurzu, zabezpečil svoj záväzok neskôr, ako záväzok vznikol, dohodol úpravu alebo nahradenie svojho záväzku vo svoj neprospech alebo inak neodôvodnene zvýhodnil svojho veriteľa oproti iným svojím veriteľom.
Podľa § 59 ods. 4 ZoKR, odporovať možno len tým zvýhodňujúcim právnym úkonom, ktoré boli urobené počas jedného roka pred začatím konkurzného konania.
Podľa § 60 ods. 1 ZoKR, odporovať možno tiež každému právnemu úkonu, ktorým dlžník ukrátil svojich veriteľov (ďalej len „ukracujúci právny úkon“), ak bol urobený s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel bol alebo musel byť druhej strane známy.
Podľa § 60 ods. 3 ZoKR, odporovať možno len tým ukracujúcim právnym úkonom, ktoré boli urobené počas piatich rokov pred začatím konkurzného konania.
Podľa § 672 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na zabezpečenie nájomného má prenajímateľ nehnuteľnosti záložné právo k hnuteľným veciam, ktoré sú na prenajatej veci a patria nájomcovi alebo osobám, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti, s výnimkou vecí vylúčených z výkonu rozhodnutia.
Podľa § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka, záložné právo zanikne, ak sú veci odstránené skôr, než boli spísané osobou poverenou súdom, ibaže by boli odstránené na úradný príkaz a prenajímateľ ohlási svoje práva na súde do ôsmich dní po výkone.
Súd bol povinný z úradnej moci sa zaoberať včasnosťou podania žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu. Konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený dňa 06. 03. 2013 a uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 03. 2013. Žaloba bola doručená tunajšiemu súdu 11. 02. 2014, t.j. pred uplynutím jedného roka od vyhlásenia konkurzu a žaloba bola preto podaná včas podľa § 57 ods. 2 ZoKR. Tunajší
súd začal konkurzné konanie voči úpadcovi uznesením č. k. 2K/65/2012-73 zo dňa 11. 12. 2012, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť 18. 12. 2012. Keďže žalobkyňa napáda právne úkony, a to ústne uzavretú kúpnu zmluvu ku dňu 24. 08. 2012 a Dohodu o zápočte zo dňa 31. 08. 2012, ktoré úkony boli realizované menej ako rok pred začatím konkurzného konania na úpadcu, bola splnená podmienka odporovať týmto úkonom podľa § 59 ods. 4 ZoKR. Z toho istého dôvodu bolo možné uplatniť voči vyššie uvedeným právnym úkonom námietku ich odporovateľnosti z dôvodu ukracujúceho právneho úkonu podľa § 60 ods. 3 ZoKR.
Základným predpokladom úspešnosti akéhokoľvek súdneho konania o odporovateľnosť právneho úkonu v rámci konkurzného konania je, že napadnutý právny úkon musí ukracovať uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov (§ 57 ods. 4 ZoKR). Ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky musí byť splnené ako úspešný predpoklad žaloby bez ohľadu na povahu odporovacieho právneho úkonu, t.j. či sa jedná o odporovací právny úkon bez primeraného protiplnenia alebo či sa jedná o zvýhodňujúci právny úkon alebo o ukracujúci právny úkon. V danom prípade žalobkyňa namietla kúpnu zmluvu uzavretú medzi žalovaným a úpadcom. Súd zdôrazňuje, že nebola sporná medzi účastníkmi konania skutočnosť, že dohodnutá výška kúpnej ceny medzi úpadcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim bola dohodnutá v obvyklej trhovej výške. Súd je preto v danom prípade toho názoru, že uzavretím kúpnej zmluvy za reálnu trhovú hodnotu, ktorá nebola dojednaná v neprospech a na úkor úpadcu, mohlo dôjsť len ku transformácii formy majetku úpadcu, a to z hnuteľných vecí na finančné prostriedky. Ak bola výška kúpnej ceny dohodnutá v obvyklej sume zodpovedajúcej bežným trhovým podmienkam, potom podľa názoru súdu, nepripadá do úvahy splnenie základného predpokladu podľa § 57 ods. 4 ZoKR, pretože takýto úkon už zo svojej povahy nie je spôsobilý na ukrátenie uspokojenia pohľadávok ostatných veriteľov. Ak uvedená kúpna zmluva ako samostatný právny úkon obsahuje dohodu o obvyklej výške kúpnej ceny, potom ekvivalentom hnuteľných vecí prevedených z majetku úpadcu je nadobudnutie finančnej protihodnoty za hnuteľné veci. Hoci má súd v konaní preukázanú existenciu viacerých veriteľov s pohľadávkami splatnými ku dňu ústneho uzavretia kúpnej zmluvy, títo samotným uzavretím kúpnej zmluvy, v ktorej výška kúpnej ceny zodpovedá trhovej hodnote, nemohli byť ukrátení pri uspokojení svojich pohľadávok samotnou touto kúpnou zmluvou pri dojednaní štandardných podmienok výšky kúpnej ceny. Keďže kúpna zmluva je svojou povahou synalagmatickým právnym vzťahom, to znamená, plneniu poskytnutého jednou zo zmluvných strán zodpovedá protiplnenie druhej strany, v danom prípade prevodu hnuteľných vecí z majetku úpadcu zodpovedá nadobudnutie pohľadávky voči žalovanému na zaplatenie kúpnej ceny. Ak toto vzájomné protiplnenie zodpovedá obvyklej hodnote týchto vecí a dohodnutá kúpna cena nebola dojednaná v neprospech úpadcu, potom podľa názoru súdu, nemohol byť splnený základný predpoklad odporovacieho právneho úkonu, a to ukrátenie uspokojenia pohľadávok ostatných veriteľov samotným uzavretím kúpnej zmluvy za štandardných podmienok. Súd je preto toho názoru, že samotným uzavretím kúpnej zmluvy a prevodu vlastníckeho práva z majetku úpadcu na žalovaného, nemohlo dôjsť k ukráteniu pohľadávok ostatných veriteľov, pretože tomuto scudzeniu hnuteľných vecí zodpovedalo nadobudnutie pohľadávky úpadcu voči žalovanému na zaplatenie kúpnej ceny zodpovedajúcej trhovej výške. Pokiaľ sa preto žalobkyňa domáhala určenia neúčinnosti právneho úkonu, a to kúpnej zmluvy uzavretej v písomnej forme medzi úpadcom a žalovaným, nemohol súd v tejto časti žalobe vyhovieť, pretože nebol splnený základný predpoklad, a to charakter tohto úkonu spôsobilý na ukrátenie pohľadávok ostatných veriteľov tak ako bolo uvedené vyššie.
Pri posudzovaní tvrdení žalobkyne o odporovacej povahe dohody o zápočte medzi žalovaným a úpadcom zo dňa 31. 08. 2012, súd nemohol neprihliadnuť na postavenie žalovaného ako prenajímateľa vo vzťahu k úpadcovi ako nájomcovi a na predmet kúpnej zmluvy a následne vykonaného zápočtu vo forme dohody ako spôsobe úhrady kúpnej ceny. Medzi účastníkmi konania nebola sporná skutočnosť, že predmetom kúpnej zmluvy bol prevod hnuteľných vecí, ktoré sa nachádzali v prenajatých priestoroch užívaných úpadcom ako nájomcom, ktoré priestory patrili žalovanému ako prenajímateľovi. Nebolo sporné, že vlastníkom týchto hnuteľných vecí bol úpadca a že sa jednalo o veci nachádzajúce sa v prenajatých priestoroch, čím bola splnená podmienka vzniku zákonného záložného práva na tieto hnuteľné veci podľa § 672 Občianskeho zákonníka, a to v prospech žalovaného. Znamená to, že žalovanému na uspokojenie jeho pohľadávky z neuhradeného nájomného vzniklo zákonné záložné právo na hnuteľné veci, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy medzi úpadcom a žalovaným. Zo zaužívanej praxe a judikatúry súdov vyplýva, že pri posudzovaní povahy odporovacieho právneho úkonu je nevyhnutné zohľadňovať okamih vykonania právneho úkonu a majetkový stav úpadcu pred
vykonaním tohto právneho úkonu a po jeho vykonaní. Ak súd dospeje k záveru, že v dôsledku napadnutého právneho úkonu sa takým spôsobom zmenil majetkový status dlžníka, ktorý má za následok nemožnosť uspokojenia alebo obmedzenie uspokojenia veriteľov s existujúcimi splatnými pohľadávkami ku dňu vykonania právneho úkonu, potom je možné dospieť k záveru o odporovacej povahe napadnutého právneho úkonu. Dôležité je teda posúdenie stavu, v akom by sa dlžník nachádzal bez vykonania tohto právneho úkonu vo vzťahu ku uspokojeniu pohľadávok veriteľov a porovnanie stavu po vykonaní napadnutého právneho úkonu. V danom prípade súd dospel k záveru, že pokiaľ žalovanému svedčilo zákonné záložné právo na hnuteľné veci nachádzajúce sa v prenajatých priestoroch užívaných úpadcom, potom predajom týchto hnuteľných vecí od úpadcu v prospech žalovaného a dohodou o vzájomnom zápočte vzájomných pohľadávok a záväzkov, nemohlo dôjsť k ukráteniu pohľadávok ostatných nezabezpečených veriteľov tak ako na to poukazovala žalobkyňa, pretože v prípade vyhlásenia konkurzu by žalovanému patrilo zákonné záložné právo a jeho pohľadávka na nájomnom by bola uspokojená v rámci oddelenej podstaty v prospech žalovaného ako oddeleného zabezpečeného veriteľa. Znamená to v konečnom dôsledku, že v prípade vyhlásenia konkurzu, pokiaľ by uvedená kúpna zmluva a zápočet realizovaný nebol, bol by to práve žalovaný, ktorý by bol uspokojený na prvom mieste pred ostatnými nezabezpečenými veriteľmi z hodnoty hnuteľných vecí, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy a ktoré boli zaťažené zákonným záložným právom. Znamená to, že aj keby nedošlo k uzavretiu napadnutej kúpnej zmluvy a dohode o zápočte, neboli by ostatní veritelia uspokojení pred žalovaným, naopak, tomuto by svedčilo právo na oddelené uspokojenie z predmetu zákonného záložného práva (ktoré veci boli predmetom kúpnej zmluvy) a v danom prípade preto súd nemohol dospieť k záveru o odporovacom právnom úkone vo forme zvýhodňujúceho právneho úkonu podľa § 59 ZoKR, pretože žalovanému patrilo k predmetu kúpnej zmluvy zákonné záložné právo. Súd nemôže konštatovať zvýhodnenie žalovaného tým, že nadobudol predmetné hnuteľné veci a následným zápočtom si uspokojil svoje pohľadávky voči úpadcovi, pretože aj v rámci konkurzu by žalovaný bol uspokojený pred ostatnými veriteľmi z titulu existencie zákonného záložného práva. V konaní nebola preukázaná žiadnym dôkazným prostriedkom existencia akéhokoľvek iného záložného veriteľa k predmetu kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným a úpadcom. Znamená to, že žalovaný by mal v konkurze postavenie jediného prioritného záložného veriteľa, ktorý by bol uspokojený pred ostatnými nezabezpečenými veriteľmi označenými žalobkyňou v návrhu na začatie konania. V prípade existencie uvedených hnuteľných vecí bez uzavretia kúpnej zmluvy, by faktický výsledok v rámci konkurzného konania bol nezmenený, to znamená, uspokojený by bol v prvom rade žalovaný z predmetných vecí, a to dokonca podľa vyjadrenia samotnej žalobkyne v nižšom rozsahu, ako zodpovedala dohodnutá výška kúpnej ceny a vzájomný zápočet medzi žalovaným a úpadcom. Aj v prípade absencie uzavretej kúpnej zmluvy a zápočtu medzi žalovaným a úpadcom, by preto nedošlo k inému výsledku konkurzného konania, t.j. na prvom mieste by bol uspokojený z predmetných vecí žalovaný, a to dokonca podľa samotného vyjadrenia žalobkyne ani nie v celom rozsahu a ostatní veritelia by uspokojení neboli vôbec. Z tohto záveru logicky vyplýva dôsledok, že uvedené napadnuté právne úkony nemohli zmeniť postavenie a rozsah uspokojenia ostatných nezabezpečených veriteľov vzhľadom na existenciu zákonného záložného práva v prospech žalovaného. Súd preto nemal preukázaný základný predpoklad odporovacieho právneho úkonu, a to preukázanie ukrátenia uspokojenia pohľadávok iných veriteľov napadnutými právnymi úkonmi. Aj bez vykonania napadnutých právnych úkonov, by právne postavenie veriteľov v konkurze ostalo oproti súčasnej situácii nezmenené, a títo veritelia by neboli uspokojení vo väčšom rozsahu. Tomuto uspokojeniu ostatných veriteľov bránila práve existencia zákonného záložného práva v prospech žalovaného. Súd preto na základe vyššie uvedeného a to nepreukázania základného predpokladu, a to povahy napadnutých úkonov, ktoré boli spôsobilé ukrátiť pohľadávku ostatných veriteľov, žalobu v celom rozsahu zamietol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
V zásade je preto potrebné dospieť k záveru, že vzhľadom na postavenie žalovaného v čase vykonania napadnutých právnych úkonov (uzavretia kúpnej zmluvy a zápočtu), nemohli byť ostatní veritelia ukrátení predajom hnuteľných vecí a následným zápočtom a ich uspokojeniu v rámci konkurzu predchádzalo postavenie žalovaného ako zabezpečeného záložného veriteľa na základe existencie zákonného záložného práva.
Ak žalobkyňa v konaní namietala, že predmetom zápočtu medzi žalovaným a úpadcom boli nielen pohľadávky z titulu nájomného, ale aj úhrady za dodávku elektrickej energie, ktoré pohľadávky nie sú zabezpečené zákonným záložným právom podľa § 672 Občianskeho zákonníka, súd zdôrazňuje, že toto tvrdenie je právne irelevantné, vzhľadom k tomu, že na strane žalovaného ako zabezpečeného
záložného veriteľa ostala neuspokojená ku dňu zápočtu aj ďalšia časť neuhradeného nájomného za august 2012 vo výške 893,48 Eur (dohoda o zápočte na č. l. 21). V danom prípade súd len konštatuje, že ku dňu vykonania dohody o zápočte a uzavretiu kúpnej zmluvy bol žalovaný vo vzťahu k úpadcovi veriteľom z titulu neuhradeného nájomného, a to v sume vyššej ako bola hodnota hnuteľných vecí, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, pričom časť z nájomného, ktoré bolo zabezpečené zákonným záložným právom, uhradená žalovanému nebola ani na základe dohody o zápočte.
Súd takisto nesúhlasí ani s tvrdením žalobkyne, že k zániku zákonného záložného práva podľa § 672 Občianskeho zákonníka malo dôjsť na základe zániku nájomnej zmluvy v zmysle písomného odstúpenia zo dňa 20. 08. 2012 (v spise na č. l. 13). Podľa názoru súdu, v zmysle § 672 Občianskeho zákonníka vyplýva spôsob zániku tohto druhu zákonného záložného práva, a to odstránením vecí z prenajatých priestorov. Podľa názoru súdu, z povahy záložného práva ako zabezpečovacieho práva a hlavného záväzku, vyplýva jeho funkcia zabezpečovať neuhradenú pohľadávku veriteľa. Podľa názoru súdu, samotný zánik nájomnej zmluvy nespôsobuje zánik záložného práva, čo by bolo v priamom rozpore s povahou a účelom tohto zabezpečovacieho prostriedku. Aj po zániku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania, tu predsa ostáva neuhradený záväzok nájomcu vo forme dlžného nájomného, ktorého povaha záväzku sa nemení zánikom nájomného vzťahu. Znamená to, že bez ohľadu na zánik nájomného vzťahu, pokiaľ sú kumulatívne splnené podmienky § 672 OZ, to znamená, jedná sa o veci patriace nájomcovi a tieto sa nachádzajú v prenajatých priestoroch a existuje tu dlh nájomcu na nájomnom, je splnený predpoklad existencie a trvania zákonného záložného práva aj v prípade zániku nájomného vzťahu.
Vzhľadom k tomu, že žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu, vznikol mu nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni, ktorá úspešná v konaní nebola podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Súd preto zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania žalovanému pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v celkovej výške 1 870,68,-Eur, a to za 5 úkonov právnej pomoci (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie vyjadrenia zo dňa 28. 02. 2014, účasť na pojednávaní 28. 05. a 08. 09. 2014, 22. 10. 2014), t.j. 5 krát po 303,74 Eur, čo predstavuje sumu 1.518,70 Eur, ďalej bola priznaná náhrada režijného paušálu 5 krát 8,04 Eur, t.j. 40,20 Eur, čo predstavuje spolu 1.558,90 Eur a po pripočítaní 20% DPH 1.870,68 Eur. Uvedené trovy právneho zastúpenia je žalobkyňa povinná nahradiť na účet právneho zástupcu žalovaného podľa § 149 ods. 1 O. s. p. tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia, a to písomne vo vyhotovení dvojmo na Okresný súd Banská Bystrica.
V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak si povinný dobrovoľne nesplní povinnosť, ktorú mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Zákona č. 233/1995 Z. z.