Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_17C-247-2014.pdf
PDF · 220.01 KB
No categories available
17C/247/2014
Rozhodnutie
Okresný súd Košice I samosudkyňou JUDr. Patríciou Miskolczyovou v právnej veci žalobkyne: C. I., F.. XX.X.XXXX, T. W. X, P., zastúpenej AKMN, s. r. o. advokátskou kanceláriou, so sídlom Park mládeže 1, Košice, proti žalovanému v prvom rade: R. T.S., F.. XX.XX.XXXX, T. T. XX, P., Q..Č.. Ú. P.-Š., a žalovanému v druhom rade: Groupama Garancia poisťovňa, a. s., so sídlom Miletičova 21, P.O.Box 32, Bratislava, zastúpeného Javor-Tokár, advokátskou kanceláriou, s. r. o., so sídlom Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, IČO: 36264750, v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a o náhradu škody takto
rozhodol:
Žalovaní v 1. a 2. rade s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne žalobkyni zaplatiť sumu 12.762,92 eur a nahradiť na účet jej právneho zástupcu trovy konania vo výške 980,11 eur, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a .
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 29.9.2014 domáhala, aby súd spoločne a nerozdielne zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy vo výške 300.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, sumy vo výške 762,92 eur z titulu náhrady škody v podobe nákladov, spojených s pohrebom a k náhrade trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že dňa 3.6.2013 došlo v obci Drienovská Nová ves k dopravnej nehode osobného motorového vozidla, ktoré viedol žalovaný I., v dôsledku ktorej utrpel syn žalobkyne, pán O. C., F. C. XX.XX.XXXX zranenia, ktorým na mieste podľahol. Na základe vykonaného vyšetrovania dopravnej nehody bolo preukázané, že nehodu spôsobil R. T. (žalovaný I.), pričom príčinou dopravnej nehody bola neprimeraná rýchlosť vozidla, ako sa konštatuje v rozsudku Okresného súdu Prešov, vydaného dňa 9.apríla 2014 pod spisovou značkou 41T/119/2013. Žalovaný I. bol citovaným rozhodnutím uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa ustanovenia § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 138 písm. h) a § 158 Trestného zákona a teda synovi žalobkyne - pánovi O. C. spôsobil smrť a tento čin spôsobil závažnejším spôsobom konania. Proti označenému rozsudku, avšak len v časti jeho výroku o treste podal prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov dňa 9.4.2014 odvolanie, ktoré odôvodnil predovšetkým mierne uloženým trestom bez nariadenia jeho výkonu, pričom prokurátor v odvolaní poukazoval najmä na existenciu súbehu trestných činov, kde konštatoval, že "žalovaný I. sa správal ako obzvlášť nedisciplinovaný vodič, keď v obci výrazným spôsobom prekročil dovolenú rýchlosť a naviac mal vozidlo v zlom technickom stave a z hľadiska následku spôsobil nenapraviteľný následok". Táto tragická udalosť poznačila matku zosnulého do konca jej života. Navždy totiž stratila vlastného syna, stratila radosť a lásku, ktorú jej život so synom prinášal. Žalobkyňa už nikdy nebude mať možnosť byť hrdá na svojho vlastného syna, tešiť sa z jeho úspechov, pomáhať mu zvládať zložité životné situácie, pomôcť mu pri založení rodiny, ktorú Imrich plánoval, nikdy nebude mať možnosť odovzdávať mu svoje
vlastné životné skúsenosti. Žalobkyňa musela byť z dôvodu nešťastnej udalosti opakovane liečená, doposiaľ - vyše jedného roka po udalosti - užíva silné lieky, zmierňujúce depresiu zo straty svojho syna a jej zdravotný stav žiaľ nemožno hodnotiť ako stabilizovaný. Žalobkyňa podstupuje ambulantnú liečbu v ambulancii praktického lekára - MUDr. Natálie Brnovej, so sídlom Čsl. armády 18, Košice. V čase dopravnej nehody žila v spoločnej domácnosti so svojim nebohým synom Imrichom a toho času šesťročným vnukom S., ktorý jej bol zverený súdnym rozhodnutím do náhradnej osobnej starostlivosti. Maloletý S. J. F. C. XX.XX.XXXX dcére žalobkyne, L. C., ktorá však svoje dieťa vo veku 9 mesiacov opustila a žalobkyňa sa tak oňho stará od 25.3.2009. Priemerný čistý zárobok žalobkyne predstavuje sumu 360 eur. Aj napriek nepriaznivým majetkovým pomerom sa doposiaľ príkladne stará o svojho vnuka S., pričom veľkou mierou sa na jeho výchove a podpore podieľal aj jej zosnulý syn, pán O. C.. Pani I. neustále trpí pocitmi úzkosti, zúfalstva, smútku a šoku zo smrti syna, ktorého nadovšetko milovala. V dôsledku nenapraviteľnej citovej ujmy len s obrovskými ťažkosťami zvláda svoj stav a zo všetkých síl sa snaží byť naďalej oporou aspoň svojmu vnukovi S. tak, aby mu zabezpečila zdravý a podľa možností ničím nerušený vývoj a prípravu na školskú dochádzku. Maloletý S. videl v zosnulom svojho otca, ktorého nikdy nepoznal a aspoň týmto spôsobom sa zabezpečovala čo najvernejšia podoba úplnej rodiny maloletého S.. Pre žalobkyňu, ako aj pre vnuka S. bola táto udalosť ich najhorším zážitkom v živote, kedy Riško zo dňa na deň stratil svoju jedinú mužskú oporu v domácnosti, svojho "náhradného otca" a to v čase, kedy ho najviac potrebuje, teda pri formovaní jeho osobnosti a v tom istom momente prišla mama o svojho milovaného syna. C. I. je zamestnaná ako upratovačka v materskej škole v Košiciach a bez finančnej pomoci syna, ktorý tragicky zahynul, bola nútená presťahovať sa do menšieho nájomného bytu, nakoľko syn sa podieľal rovnako na nákladoch, spojených s bývaním a nákladoch na zabezpečenie výchovy a výživy maloletého vnuka. Majetkové pomery žalobkyne žiaľ nedovolili ani len dôstojným spôsobom zabezpečiť pohreb svojho syna a zabezpečiť umiestnenie urny s jeho popolom na pietne miesto. Protiprávnym konaním žalovaného I. došlo k absolútnej deštrukcii a faktickému rozpadu rodiny pani I. a väzieb, ktoré ako samoživiteľka rodiny vždy s veľkým odhodlaním budovala, kedy pri jej veľmi zložitých rodinných pomeroch bol Imi skutočnou oporou, a to najmä po ľudskej a osobnostnej stránke. Žalobkyňa veľmi ťažko nesie túto stratu, kedy si predovšetkým uvedomuje skutočnosť, že ako matka prežila svojho syna a nikdy, ani v budúcnosti sa nedokáže s touto životnou situáciou naplno vyrovnať a zmieriť. Žiaľ pani I. je znásobený vedomím, že táto tragická udalosť bola zavinená inou osobou a že k nej nemuselo dôjsť, ak by žalovaný I. zbytočne neriskoval a dodržiaval platné právne predpisy. Zosnulý Imrich pracoval v spoločnosti General Investment & Development s.r.o., vždy sa snažil rodine, žalobkyni a jej vnukovi S. intenzívne pomáhať, bol teda všestrannou pýchou rodiny žalobkyne. V čase nehody mal len 22 rokov, veľké plány do budúcnosti a jeho snahou bolo vždy podporovať svoju mamu a vrátiť jej všetko úsilie, ktoré sama počas jeho života vynakladala v snahe vychovať z neho úspešného a riadneho človeka. Vzhľadom na to, že vzťah žalobkyne a jej syna Imricha bol veľmi blízky, žalobkyňa sa ani viac ako rok po nešťastnej udalosti nedokáže zmieriť s touto nezmyselnou smrťou, trpí úzkostnými stavmi a nie je ani s odstupom času schopná súvisle rozprávať a udalostiach, ktoré zapríčinili stratu jej syna. Pri poslednej rozlúčke s jej synom O. musela zasahovať záchranná zdravotná služba, z dôvodu jej úplného nervového zrútenia a vyčerpania. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 a nasl. priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Súdna prax bez pochybností akceptuje, že účastníci súdneho konania prostredníctvom ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka riešia situácie, kedy došlo k porušeniu ich práva na súkromný a rodinný život spôsobením úmrtia blízkej osoby (manžela, rodičov, detí) a súdy správne kvalifikujú takéto skutkové udalosti ako závažnú ujmu na osobnostných právach dotknutej osoby (pozostalého). Vychádzajúc z konštrukcie právnej úpravy ochrany osobnosti, podmienky vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu podľa § 13 Občianskeho zákonníka predstavujú (i) neoprávnený zásah do chráneného všeobecného osobnostného práva fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť či len ohroziť osobnosť fyzickej osoby, (ii) ujma na osobnosti fyzickej osoby (nemajetková ujma) v jej osobnej fyzickej a psychicko-morálne-sociálnej integrite a (iii) príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Právna teória aj prax je jednotná v závere, že neoprávneným zásahom do osobnostného práva je aj spôsobenie smrti, kde prichádza
do úvahy možnosť primeraného zadosťučinenia vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ("Spôsobenie úmrtia člena rodiny je neoprávneným zásahom do súkromia členov rodiny" - NS ČR sp. zn. 30Cdo 1678/2004, PR, 2005, č. 12). Originalitu práva pozostalých domáhať s na súde ochrany pred neoprávneným zásahom do ich osobnosti potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého "Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou." (rozsudok NS SR č.: 2 Cdo 93/2008). Neoprávneným zásahom žalovaného, ktorý porušením právnych povinností zavinil smrť syna Žalobkyne, došlo k veľmi závažnému a ničím nenavrátiteľnému narušeniu celistvosti rodiny, trvalému zásahu do rodinného života žalobkyne a k závažnej citovej strate s ďalekosiahlymi citovými, avšak aj zdravotnými následkami pre ňu a celú jej rodinu. Pri úmrtiach fyzických osôb najmä v dôsledku nečakaných udalostí spravidla súdy vyhodnocujú túto skutočnosť ako závažný zásah do práva na ochranu jej osobnosti, spočívajúceho v obmedzení súkromného a rodinného života, a konštatujú že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je v týchto prípadoch postačujúca. Týmto konštatovaním sa zároveň ustaľujú predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, pri rozhodovaní o určení výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka taxatívne stanovené dve kritériá, a to jednak závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých do práva na ochranu osobnosti došlo. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania. S poukazom na skutočnosť, že strata blízkej osoby je stratou trvalou, nenahraditeľnou, zvlášť z dôvodu, že ide o smrť vlastného syna Žalobkyne, ktorá bola zapríčinená protiprávnym konaním tretej osoby, tento zásah nie je možné odstrániť a vzhľadom na objektívne neexistujúcu možnosť primeraného zadosťučinenia, ktoré by bolo nefunkčné a neúčinné, je dôvodné, že žalobkyňa si touto formou uplatňuje náhradu neodstrániteľnej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Závažnosť vzniknutej ujmy je mimoriadne vysoká, pričom vo vzťahu k okolnostiam je potrebné uviesť, že k dopravnej nehode a nenapraviteľným následkom nemuselo dôjsť, ak by žalovaný I. dodržiaval rýchlosť, resp. prispôsobil svoju jazdu stavu a povahe vozovky a bral do úvahy skutočnosť, že v motorovom vozidle nesedel sám a bol za život a zdravie spolujazdcov zodpovedný. Žalobkyňa zároveň poukazuje na skutočnosť, že správanie jej syna Imricha bolo v čase nehody právne bezzávadné, t.j. žiadnym spôsobom sa nepričinil a nepodieľal sa žiadnym spôsobom na vzniku nepriaznivého následku, ktorý nastal výlučne porušením právnych predpisov žalovaným I. Žalobkyňa si je vedomá skutočnosti, že cieľom práva na náhradu nemajetkovej ujmy je satisfakcia, t.j. primerané vyváženie a zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy finančným plnením. Žalobkyňa sa plne stotožňuje s právnym názorom prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov, ktorý aj v rámci podaného odvolania v trestnej veci vedenej proti R. T. zdôrazňoval, že "sa prejavil ako obzvlášť nedisciplinovaný vodič, keď v obci výrazným spôsobom prekročil maximálnu povolenú rýchlosť, vozidlo bolo v zlom technickom stave a z hľadiska následku spôsobil nenapraviteľný následok." Morálna satisfakcia v popísanom prípade nemôže vzhľadom na závažný následok splniť svoj účel. Stratu vlastného syna a zásah do života rodiny nie je možné žiadnym spôsobom vyčísliť v peniazoch a žiadne finančné plnenie nie je spôsobilé vyvážiť celoživotné dôsledky straty syna žalobkyne. Z tohto dôvodu je mimoriadne zložité ustáliť otázku primeranosti náhrady, resp. či je otázne, či sa vôbec môže primeranosť satisfakčného plnenia určiť. Napriek tomu považuje žalobkyňa z hľadiska uplatneného nároku za "primeranú" sumu vo výške 300.000 eur. Rozhodnutie vo veci samej bude predstavovať určitú formu výstrahy, resp. dôsledného poučenia nie len pre žalovaného, ale aj pre všetkých, ktorí denne porušujú právne prepisy a neuvedomujú si možné následky pre seba a svoje okolie. Žalobkyňa si uplatňuje aj nárok na náhradu nákladov, ktoré vynaložila v súvislosti s pohrebom v súhrnnej výške 762,92 eur. V súvislosti so skutočnosťou, že žalobkyňa označila za pasívne legitimovanú osobu aj poistiteľa žalovaného, poukazuje na nedávne rozhodnutia slovenských súdov v analogických veciach, najmä však na rozhodnutie Súdneho dvora - Rozsudok zo dňa 24. októbra 2013 vo veci C-22/12, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Krajského súdu v Prešove (Slovensko) z 8. novembra 2011 a doručený Súdnemu dvoru 17. januára 2012, ktorý súvisí s konaním P. U. H. S. H., T. U.. Podľa stanoviska Súdneho dvora sa pod pojmom ujma na zdraví má rozumieť akákoľvek ujma, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do
osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Súdny dvor na základe týchto svojich úvah dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho práva. Súdny dvor v rozsudku Drozdovs, C-277/12 uviedol, že ak členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jej maximálnu výšku stanoviť nižšie než sú výšky minimálneho poistného krytia stanovené v druhej smernici, t. j. v súčasnosti 1 milión eur na poškodeného alebo v prípade viacerých poškodených 5 miliónov eur na nehodu. Napriek tomu, že citované ustanovenia zákona č. 381/2001 Z. z. pri právnej konštrukcii nárokov používajú pojem "škoda", s poukazom na Rozsudok vo veci U. má žalobkyňa zato, že nemajetková ujma rozsahovo aj vecne spadá pod tento pojem, keďže ako konštatoval Súdny dvor: "pod pojmom ujma na zdraví má rozumieť akákoľvek ujma, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho práva... Vnútroštátny súd tiež spresnil, že podľa slovenského zákona o povinnom zmluvnom poistení má majiteľ motorového vozidla v prípade škodovej udalosti, pri ktorej vznikla škoda a za ktorú zodpovedá, právo, aby za neho poisťovateľ nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody v rozsahu stanovenom týmto zákonom a podľa poistných podmienok, t. j. náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. ...povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej." Žalovaný II. je povinný uhradiť za žalovaného I. v prípade rozhodnutia súdu v neprospech žalovaných, všetku škodu titulom poistenia zodpovednosti za škodu (ujmu) spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Žalovaný v 1. rade k žalobe škodu vo forme nemajetkovej ujmy je povinná nahradiť poisťovňa. Sumu 300.000 eur považuje za neprimerane vysokú. Dňa 29.10.2014 mu bol Krajským súdom v Prešove uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov. Ďalej v konaní uviedol, že svoj skutok v prvom rade ľutuje.
Žalovaná v 2. rade k žalobe uviedla, že nie je vo veci pasívne vecne legitimovaná, nakoľko zákon o povinnom zmluvnom poistení č. 381/2001 Z.z. v § 4 taxatívne vymedzuje rozsah poistenia zodpovednosti, pričom v § 2 ods. 2 sa uvádza, že poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Z hľadiska taxatívneho vymedzenia poistenia zodpovednosti nie je vymenované v § 4 aj riešenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, ktorá je upravená v § 11 a násl. Občianskeho zákonníka. Vnútroštátne právo SR teda stanovuje, že nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie sú kryté povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Náhrada škody nie je nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy. Ak by mal zákonodarca v úmysle odškodňovať nemajetkovú ujmu v rámci zodpovednosti za škodu, riešil by to priamo v šiestej časti Občianskeho zákonníka a nie pri ochrane osobnosti podľa § 11 a násl. Občianskeho zákonníka. Povinnosti je možné ukladať len podľa zákona a na základe zákona, preto, nemožno pri nemajetkovej ujme vychádzať z rozsahu poistenia zodpovednosti podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení č. 381/2001 Z.z., pretože zákon o povinnom zmluvnom poistení odškodnenie nemajetkovej ujmy nepredpokladá pri poistenom zo zodpovednosti za škodu pri povinnom zmluvnom poistení. Vo veci U. Súdny dvor EÚ jasne povedal, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokryť aj náklady nemajetkovej ujmy spôsobené blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Táto podmienka náhrady nemajetkovej ujmy pri zákonnej úprave zo zák. č. 381/2001 Z.z. nevyplýva, a preto nie je ani daná zodpovednosť poisťovne za náhradu nemajetkovej ujmy osobám blízkym obetiam usmrteným pri dopravnej nehode. Podľa rozsudku majú aj neúčastníci škodovej udalosti zaručenú ochranu týmito smernicami, ale povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokryť aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Ďalej žalovaná uviedla, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy považuje za neprimerane vysoký, neodôvodnený. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch má mať funkciu satisfakčnú, pričom požadovaná peňažná suma mnohonásobne presahuje naplnenie tejto funkcie. Žalovaná v II. rade vo veci uplatneného nároku na poskytnutie náhrady nákladov pohrebu nemohla pristúpiť k ukončeniu šetrenia poistnej udalosti, nakoľko zo strany žalobkyne jej nebolo doručené potvrdenie o poskytnutom príspevku na pohreb vydané Sociálnou poisťovňou. Z uvedeného
dôvodu poisťovňa ukončila šetrenie škodovej udalosti bez poskytnutia poistného plnenia. Najvyšší súd SR ako aj krajské súdy v SR pred vydaním rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci U. c/a H. pokusy žalobcov domôcť sa náhrady nemajetkovej ujmy voči poisťovateľovi zodpovedného subjektu zamietali. Pred rozhodnutím Súdneho dvora EÚ v predmetnej veci bola teda judikatúra súdov v Slovenskej republike konštantná v tom smere, že podľa platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j. podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. (NS SR 4Cdo 168/2009). V Slovenskej republike neprišlo k zmene vnútroštátnej právnej úpravy a táto aj po rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci U. ostala nezmenená. Uvedené tvrdenie vychádza zo znenia zákona č. 381/2001 Z.z., ktorý v § 4 taxatívne vymedzuje rozsah poistenia zodpovednosti. Nezanedbateľné je, že ide o súkromnoprávny - poistný vzťah medzi poisteným a poisťovateľom. Rovnako tak potom podľa § 16 Občianskeho zákonníka, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu. Krajský súd v Prešove v rozsudku sp.zn. 12Co/89/2013 z 26.06.2014 vydanom po rozhodnutí Európskeho súdu vo veci U., keď rozhodoval o odvolaniach účastníkov konania voči rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17C/19/2011 z 17.05.2013, v ktorom vo vzťahu k žalovanému v 3.rade, poisťovateľovi okresný súd použil "eurokonformný" výklad pojmu náhrady škody a škody na zdraví, tak, že náhrada nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia a má zmierniť dôsledky škody, ku ktorej došlo v súvislosti s prevádzkou vozidla, uviedol, že z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 H. E. vyplýva, že Európska únia si síce neželá zúžiť ochranu zaručenú smernicami (Smernica Rady84/5/EHS z 30. 12. 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, Smernica Rady90/232/SHS zo 14. 5. 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, či Smernica Rady 72/166/EHS z 24. 4. 1982 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami) len na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti. Podľa tohto rozsudku majú aj neúčastníci škodovej udalosti zaručenú ochranu týmito smernicami, ale povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokryť aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Súdny dvor dal dôraz na to, aby vnútroštátna právna úprava riešila otázku náhrady na základe zodpovednosti poisteného za škodu, a teda aj odškodnenie nemajetkovej ujmy blízkym osobám obetí. Podľa výkladu tohto rozhodnutia je potrebné posúdiť aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, t.j. či naša vnútroštátna úprava upravuje náhradu nemajetkovej ujmy osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode v rámci povinného zmluvného poistenia. Krajský súd v Prešove sa priklonil k stanovisku žalovanej poisťovne, že náš právny predpis, a to zákon o povinnom zmluvnom poistení č. 381/2001 Z.z. v § 4, taxatívne vymedzuje rozsah poistenia zodpovednosti., V tomto prípade poistený nesie zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku podľa § 427 a násl. Občianskeho zákonníka, ak bolo použité jeho motorové vozidlo, nesie priamu zodpovednosť za prevádzku tohto dopravného prostriedku, ale poisťovňa za poisteného bude kryť len škodu na zdraví a nákladov pri usmrtení. Zodpovednosť pri nemajetkovej ujme je riešená v prvej časti druhej hlavy Občianskeho zákonníka, pričom náhrada škody je upravená v druhej hlave šiestej časti Občianskeho zákonníka Ak by mal zákonodarca v úmysle odškodňovať nemajetkovú ujmu v rámci zodpovednosti za škodu, mal to riešiť priamo v šiestej časti Občianskeho zákonníka a nie pri ochrane osobnosti podľa § 11 a násl. Občianskeho zákonníka. Krajský súd vychádzal z toho, že povinnosti je možné ukladať len podľa zákona a na základe zákona, a preto nemožno pri odškodnení nemajetkovej ujmy vychádzať z rozsahu poistenia zodpovednosti podľa § 4 ods. 2 písm. a) Zákona o povinnom zmluvnom poistení č. 381/2001 Z.z., pretože zákon o povinnom zmluvnom poistení odškodnenie nemajetkovej ujmy nepredpokladá pri poistenom zo zodpovednosti za škodu pri povinnom zmluvnom poistení. Slovenská republika vo veci U. vo svojom stanovisku okrem iného uviedla aj to, že smernice zavádzajú iba minimálnu harmonizáciu v predmetnej oblasti, a teda zachovávajú možnosť členských štátov prijať aj priaznivejšie ustanovenia, pokiaľ ide o rozsah poistného krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Aj keď teda členské štáty nie sú povinné stanoviť poistné krytie zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých po obeti dopravnej nehody, môžu sa dobrovoľne rozhodnúť, že takúto možnosť upravia vo svojich právnych poriadkoch. Slovenská vnútroštátna úprava však takéto ustanovenie, ktoré by priznávalo náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým po obeti dopravnej nehody v dôsledku zásahu do ich osobnostných práv z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, nezavádza. Pokiaľ sa teda vnútroštátne právo nerozhodlo ísť v tomto smere nad rozsah minimálnej harmonizácie
rozsahu poistného krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, nie je dôvod postupovať inak, ako na základe vnútroštátneho práva, ktoré správne implementovalo smernice, ani vykladať vnútroštátne právo inak, než ako to ukladajú zaužívané vnútroštátne postupy. Nevzniká totiž rozpor, či nejasnosť, ktoré by bolo potrebné prekonať eurokonformným výkladom. Vyššie citované stanovisko rovnako prijala aj právna teória. Autor komentárov k Občianskemu zákonníku, osobitne zaoberajúci sa povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, JUDr. Imrich Fekete, Csc. v zborníku z konferencie SAK, 20. Slovenské dni práva publikoval odborný článok, v ktorom podrobne rozoberal právny stav pred prijatím rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci U. a analyzoval predmetný rozsudok, keď zaujal jednoznačný právny názor, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, pretože jej náhradu za základe zodpovednosti poisteného za škodu neupravuje vnútroštátne právo SR uplatniteľné v spore vo veci samej. Aj v prípade, ak by súd dospel k opačnému názoru, t.j., že vnútroštátne právo uplatniteľné vo veci samej (Zákon o PZP) náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode upravuje, bolo by potrebné vyriešiť otázku, či na základe smerníc je možné týmto priznať priamy účinok v tom, ktorom súdnom spore. Smernica je aktom komunitárneho práva, ktorý je adresovaný členským štátom a nezaväzuje a nezakladá priamo práva a povinnosti fyzickým a právnickým osobám. Vyžaduje si iba transpozíciu do vnútroštátneho právneho poriadku a iba v prípade, ak k nej nepríde, prichádza do úvahy priznanie priameho účinku v rámci sporu pred vnútroštátnym súdom. Práve preto, že túto otázku Súdny dvor EÚ v odpovedi na prvú otázku vyslovil, že pokrytie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode je otázkou vnútroštátneho práva, nepovažoval už za potrebné odpovedať na druhú otázku, a síce vyslovenie nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy so smernicou. Ak teda súdny dvor EÚ povedal, že danú otázku má upravovať vnútroštátne právo uplatniteľné vo veci samej, z ktorého dôvodu sa zároveň ani nezaoberal otázkou nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy so smernicou, potom nemôže prísť k rozporu medzi smernicou a vnútroštátnym právom. Ak niet rozporu medzi smernicou a vnútroštátnym právom, potom nie je možné smernici priznať priamy účinok. Rovnaké stanovisko zaujala aj Slovenská republika vo veci U.. Poukazujeme rovnako na skutočnosť, že v danej veci sa jedná o súkromnoprávny vzťah, poistný, resp. zodpovednostný. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva, že smernica nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi (iba štátu) takže voči nemu (jednotlivcovi) sa na smernicu nemožno odvolávať. Jednotlivec v súkromnoprávnom vzťahu nemôže byť postihovaný za prípadné nesplnenie povinnosti členského štátu implementovať smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku. Ak sa splnenia povinnosti vyplývajúcej zo smernice domáha jednotlivec voči štátu, ide o nesplnenie jeho povinnosti (horizontálny účinok). Priznanie priameho účinku smernice aj voči druhému jednotlivcovi (vertikálny účinok) by iba znižovalo motiváciu členských štátov na riadnu a včasnú implementáciu smernice (robil by ju nadbytočnou) a zároveň by sankcionoval osoby v súkromnoprávnom vzťahu za nesplnenie povinností štátom. Pokiaľ ide o otázku eurokonformného výkladu, t.j. keď sa jednotlivec domáha toho, aby súd prihliadol na nepriamy účinok smernice a aby vnútroštátne právo vykladal v súlade s nimi, t.j. eurokonformne, takýto výklad je limitovaný základnými právnymi princípmi, a to princípom právnej istoty a zákazom retroaktivity. Takýto eurokonformný výklad nemôže predstavovať novelizáciu vnútroštátneho predpisu. V tomto smere opätovne žalobkyňa poukazuje na doterajšiu právnu prax v SR. Pokiaľ samotný Súdny dvor EÚ ponecháva otázku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode na vnútroštátne právo, zároveň potom takéto vnútroštátne právo a jeho prípadný výklad, že náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode nie je krytá povinným zmluvným poistením, nemôže byť v rozpore so smernicou. Ak takýto výklad nemôže byť v rozpore so smernicou, potom niet čo eurokonformným výkladom odstraňovať, resp. v takomto prípade nie je ani možné hovoriť o eurokonformnom výklade, keďže smernice túto otázku ponechávajú na vnútroštátne právo. Priamy nárok poškodeného zakladá § 15 ods. 1 Zákona o PZP. Na účely Zákona o PZP tento definuje v § 2, písm. g), že poškodeným je ten, kto utrpel prevádzkou motorového vozidla škodu a má nárok na náhradu škody podľa tohto zákona. Zákon o PZP teda za poškodeného nepovažuje osobu, ktorej by mohol vzniknúť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka. Za poškodeného Zákon o PZP považuje iba tú osobu, ktorej vznikol nárok na náhradu škody podľa Zákona o PZP. Niet sporu o tom, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je predmetom úpravy Zákona o PZP. Vzhľadom na uvedené teda osoby domáhajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2, a. 3 Občianskeho zákonníka nie je možné považovať za poškodeného podľa § 2 písm. g) Zákona o PZP a preto na nich nie je možné aplikovať ustanovenie § 15 ods. 1 Zákona o PZP, z ktorého dôvodu blízke osoby obetí usmrtených po dopravných nehodách voči poisťovateľovi nie sú aktívne
legitimované a nemajú priamy nárok náhradu nemajetkovej ujmy voči poisťovateľovi. Ďalej uviedla, že poisťovňa nebola pôvodcom neoprávneného zásahu, škodca alebo vinník dopravnej nehody a teda pri hodnotení okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu prišlo ako aj pri hodnotení následku tohto neoprávneného zásahu je potrebné prihliadať jednak na okolnosti na strane osôb, ktorým bolo do tohto ich práva na súkromie zasiahnuté, ale takisto na postavenie vinníka dopravnej nehody. Takisto priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy by nemala byť taká, ako by ju spôsobila poisťovňa. Z tohto dôvodu výšku náhrady by nemalo ovplyvňovať to, že by ju mala platiť samotná poisťovňa. Uplatnený nárok vysoko prevyšuje iné náhrady pri úmrtiach alebo iné náhrady pozostalým osobám pri úmrtiach napr. pri pracovných úrazoch alebo pri odškodňovaní obetí násilných trestných činov.
Žalobkyňa v konaní ďalej uviedla, že názor žalovanej v 2. rade je podľa už ustálenej súdnej praxe prekonaný a vecne nesprávny. V právnej veci U., ktorá sa stala podkladom pre prejudiciálnu otázku, o ktorej rozhodol súdny dvor rozsudkom z 24. októbra 2013 vo veci C-22/12 (U.) už rozhodol Krajský súd v Prešove, ktorý práve na podklade stanoviska Súdneho dvora v analogickej právnej veci skonštatoval v konaní 6Co/127/2010, že "ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla." Krajský súd ďalej ustálil, že za stavu, že právo umožňuje žalobkyni požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Právna úprava, ktorá by tomuto odporovala, bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených smerníc Európskej únie a takáto právna úprava sa nesmie použiť. V právnej veci U. primárne rozhodoval Okresný súd Prešov, ktorý rozhodol, že poisťovňa v takýchto konaniach nie je pasívne legitimovaná. Krajský súd v prejednávanej právnej veci toto rozhodnutie zrušil a označil prvostupňový súd za nedôsledný ak v rozpore s cieľmi relevantných smerníc únie nekonal s poisťovňou ako účastníkom a ktorý podľa zistených okolností musí likvidovať náhradu nemajetkovej ujmy, a teda nepochybne "má čo k veci povedať". Doterajší odmietavý prístup poisťovne dokonca označil Krajský súd v Prešove za "zarážajúci". Odvolací súd konštatoval, že nemá dôvod vylučovať pasívnu legitimáciu a podľa neho je chybou zákona, ak je nenáležite transponovaný a ak sa vo vzťahoch obdobných prejednávanej veci rozlišuje medzi škodou a ujmou. Zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova. Riziko vzniku škôd pri prevádzke dopravných prostriedkov je veľmi vysoké a nemá žiadnu logiku obmedzovať poistné plnenie a prenášať ho na ,,plecia" osôb, ktoré práve za účelom nepredvídateľných situácii sa nechali, resp. sa museli povinne zmluvne poistiť a ktoré ani nedokážu ekonomicky zvládnuť zaplatenie náhrady vzniknutej ujmy. Krajský súd vo svojom rozhodnutí ustálil, že unijné právo vzťahy ohľadne náhrady škody nereguluje. Harmonizácia sa týka až následného poistného krytia náhrady utrpenej nemajetkovej ujmy, ak ju vnútroštátne právo priznáva. Za stavu, že právo umožňuje žalobkyni požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Právna úprava, ktorá by tomuto odporovala, bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených smerníc Európskej únie a takáto právna úprava sa nesmie použiť. Zákon č.381/2001 Z.z. v ust. § 15 ods. 1 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto si poškodený môže vybrať, či svoj nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému), alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom súčasne. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná v 2. rade je v danej veci pasívne legitimovaná. Zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátnych predpisov vyplýva z § 11a § 13 O.z. vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu a nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú Smernice Rady 72/166/EHS, 84/5/EHS a 90/232/EHS (citácia z rozsudku Krajského súdu Trnave v analogickej právnej veci č. k.: 12C/23/2011-109). Krajský súd v Trnave v konaní 12C/23/2011-109 potvrdil správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, kde na podklade rozsudkov Súdneho dvora konštatoval, že práve rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zák. č. 381/2001Z.z. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením t. j. poistením pri pracovných úrazoch a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca zakladá sa § 94 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení pozostalým, ktorými sú manžel alebo manželka, nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové odškodnenie. Niet potom dôvodu, prečo by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho pri dopravnej nehode ako zamestnanca mala byť predmetom poistného krytia zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo o zamestnanca by tomu tak byť nemalo. Pri výklade pojmu škoda pre účely zák. č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, kde z textu Smernice európskeho parlamentu a rady
2009/103/ES zo 16. septembra 2009 je zrejmé, že pod pojmom škoda rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku resp. používa slovné spojenie utrpenie " ujmy alebo škody ", " akákoľvek ujma alebo škoda " alebo " akákoľvek škoda ". V zmysle uvedených smerníc použitím eurokonformného výkladu pojmu náhrada škody v zákone č. 381/2001 Z.z. ako aj s prihliadnutím na účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel mal súd za to, že v rámci náhrady škody sa odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody ako poškodeným, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2, 3 OZ, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods.2 písm. a) zák.č. 381/2001 Z.z.. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia. Ďalej žalobkyňa dopĺňa, že analogické použitie ust. § 420 ods. 2 a § 427 a nasl. O.z. sa tu uplatní len pri určení osoby zodpovednej za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitou povahou prevádzky motorového vozidla, avšak pri skúmaní predpokladov tejto zodpovednosti treba postupovať podľa § 13 OZ. V tejto súvislosti s údajnou neprimeranosťou výšky uplatneného nároku a vyvstáva do popredia otázka ceny ľudského života v súvislosti so správaním sa žalovaného v I. rade, ktorý zavinil smrť syna žalobkyne porušením svojich právnych povinností. Žalovaní neprejavujú žiadnu ľútosť nad stratou, ktorá postihla žalovanú, zjavne si neuvedomujú následky, ktoré pre žalovanú vznikli a ktoré ju hlboko zasiahli, pričom primárnym záujmom poisťovne je zrejme len vyhnutie sa plneniu svojich zákonných povinností. Žiadna suma nebude mať satisfakčný charakter, nech by bola akokoľvek vysoká, nakoľko strata syna sa nedá dostatočne ohodnotiť peňažným vyjadrením (poukaz na rozsudok Drozdovs, C-277/12, kde Súdny dvor uviedol, že ak členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jej maximálnu výšku stanoviť nižšie než sú výšky minimálneho poistného krytia stanovené v druhej smernici, t. j. v súčasnosti 1 milión eur na poškodeného alebo v prípade viacerých poškodených 5 miliónov eur na nehodu.) Žalobkyňa považuje za paradoxné, že práve žalovaný I., ktorý dopravnú nehodu spôsobil a odpykáva si nepodmienečný trest odňatia slobody, konštatuje neprimeranosť uplatneného nároku. Všetky argumenty žalovanej v 2. rade, ktorými namieta svoju pasívnu legitimáciu v konaní, ako aj ako aj argumenty týkajúce sa údajnej nemožnosti uplatnenia náhrady nemajetkovej ujmy zo zákonného poistenia pochádzajú z obdobia pred rozhodnutím Súdneho dvora vo veci U. a v súčasnej dobe nemajú žiadne opodstatnenie. Pre praktickú aplikáciu záverov rozsudku vo veci U. nie je potrebná zmena právnej úpravy tak, ako to tvrdí žalovaná v II. rade. Európsku harmonizáciu rozsahu plnenia v rámci povinného poistenia motorových vozidiel inicioval Európsky dohovor o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel z 20. Apríla 1959 vypracovaný v rámci Rady Európy, ktorého hlavnými cieľmi bolo: zavedenie povinného zmluvného poistenia ujmy na zdraví a hmotnej škody v celej Európe, vytvorenie priamej žaloby poškodeného (tzv. "action directe") voči poisťovni zodpovednej osoby, určenie minimálneho európskeho štandardu poistného krytia, ako aj povinnosť zmluvných štátov vytvoriť fond na náhradu škody, ktorý odškodňuje obete dopravných nehôd aj v prípade neexistencie poskytovateľa povinného poistenia. Ciele tohto Dohovoru boli však neskôr dosiahnuté prijatím prvých troch smerníc Európskej únie. Medzičasom bolo prijatých päť smerníc, ktoré boli neskôr, v roku 2009 konsolidované smernicou 2009/103. Primárnym cieľom týchto smerníc je na jednej strane zjednodušiť voľný pohyb motorových vozidiel a zabezpečiť na vnútornom trhu jednotné rámcové podmienky v oblasti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel; na druhej strane ide o zlepšenie ochrany v oblasti právnej úpravy poistenia obetí dopravných nehôd v Európskej únii prostredníctvom zabezpečenia jednotného minimálneho štandardu a o umožnenie účinného uplatňovania nárokov na náhradu škody zo strany obetí. Čo sa týka legislatívnej techniky, ciele zákonodarcu Európskej únie boli dosiahnuté tým spôsobom, že prvá smernica najprv ukladá všetkým členským štátom zavedenie povinného poistenia zodpovednosti za škodu pokrývajúceho škody vzniknuté na území Únie. Druhá smernica neskôr stanovila minimálne normy v oblasti rozsahu povinného krytia ujmy na zdraví a škôd na majetku, čo viedlo k výraznejšej aproximácii ochrany účastníkov cestnej premávky v Európskej únii. Tretia smernica napokon rozšírila osobnú pôsobnosť na ďalších cestujúcich motorových vozidiel okrem vodiča. Štvrtá smernica, ktorá sa nevzťahuje na spor vo veci samej, v podstate upravuje dopravné nehody, ku ktorým dochádza mimo krajiny pôvodu poškodeného. Aby si poškodená tretia osoba mohla jednoduchšie uplatniť nárok na náhradu škody, môže si v zmysle štvrtej smernice právo uplatniť nárok na náhradu škody v štáte svojho pobytu voči zástupcovi, ktorého v danom štáte poisťovňa zodpovednej osoby poverila likvidáciou predmetnej poistnej udalosti. Smernica 2005/14/ES napokon aktualizovala a zlepšila systém poistenia motorových vozidiel v Spoločenstve predovšetkým tým, že priama žaloba upravená štvrtou smernicou bola rozšírená na všetky obete. Súdny dvor v rozsudkoch Candolin a i. a Farrell, ukázal členským štátom hranice, ktoré pre ich regulačnú právomoc stanovuje právo Únie, pripomenul vlastnú judikatúru, podľa ktorej z predmetu prvej, druhej a tretej smernice, ako aj z ich znenia vyplýva, že ich cieľom nie je harmonizácia
zodpovednosti za škodu členských štátov a že podľa súčasného práva Spoločenstva samotné členské štáty môžu voľne upraviť zodpovednosť za škodu pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel. V rozsudku Farrell uviedol, je skutočne potrebné rozlišovať medzi povinnosťou poistného krytia cestujúcich na jednej strane a rozsahom ich odškodnenia na strane druhej, ak sa stanú obeťami nehody spôsobenej vozidlom. Zatiaľ čo táto povinnosť je definovaná právnymi predpismi Spoločenstva, rozsah odškodnenia upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. V tejto súvislosti by bolo možné tvrdiť, že určenie rozsahu odškodnenia je vyhradené pre členské štáty. Súdny dvor však otázku záväznosti rozhodnutí v prípade poistenia motorových vozidiel a v otázke rozsahu poistného plnenia spresnil nasledovne: "Členské štáty musia vykonávať svoje právomoci v súlade s právom Spoločenstva, a najmä s článkom 3 ods. 1 prvej smernice, s článkom 2 ods. 1 druhej smernice a s článkom 1 tretej smernice, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožnilo všetkým spolujazdcom, obetiam nehody spôsobenej vozidlom, odškodnenie ujmy, ktorú utrpeli."Zdôraznil, že "vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať uvedeným ustanoveniam ich potrebný účinok". Tak by to bolo podľa Súdneho dvora v prípade, "ak by vnútroštátna právna úprava založená na všeobecných a abstraktných kritériách odnímala spolujazdcovi právo na odškodnenie prostredníctvom povinného poistenia vozidla alebo by takéto právo neprimerane obmedzovala len z dôvodu jeho účasti na vzniku škody". Podľa Súdneho dvora rozsah odškodnenia poškodeného môže byť obmedzený "iba vo výnimočných prípadoch na základe konkrétneho posúdenia". Je teda nepochybné, že rozhodnutia slovenských súdov vo veciach, ktoré sú harmonizované právom Únie nesmú byť v rozpore s týmto právom, a to vzhľadom na postavenie Slovenskej republiky v rámci Európskeho spoločenstva. V náleze Ústavného súdu III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006 Ústavný súd SR konštatoval: "Podľa názoru ústavného súdu, ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy." Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 210/09 - 30 zo dňa 17.8.2009 odkaz na konštantnú judikatúru ústavného súdu, ale aj priamy pokyn Najvyššiemu súdu, aby v prejednávanej veci analyzoval, vyhodnotil a zohľadnil aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Pre rozhodnutie súdu v spore C. I. proti žalovaným v I. rade a II. rade je potrebné zodpovedať otázku prednosti a aplikovateľnosti rozsudku U. na nárok na náhradu nemajetkovj ujmy, uplatnený žalobkyňou, t.j. odpovedať na otázku, či je záver Súdneho dvora záväzný pre Okresný súd Košice I. v tomto konaní. Podľa komunitárneho práva je takýto výklad Súdneho dvora záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb.s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165, bod 2), teda Okresný súd Košice I. má povinnosť aplikovať toto rozhodnutie v označenom spore. Súdna prax v Slovenskej republike je v otázke aplikovateľnosti rozhodnutí na základe prejudiciálnych otázok jednotná, čo dokumentujú aj mnohé rozhodnutia súdov v Slovenskej republike, ktoré rozhodujú práve na podklade rozsudku vo veci U.. S tvrdením žalovanej II., že " uplatnená nemajetková ujma nespadá do rozsahu poistného plnenia, keďže sa uplatňuje na základe iných ustanovení Občianskeho zákonníka a teda že pojem škoda a nemajetková ujma spolu skutkovo nesúvisia." sa Súdny dvor v bode 47 rozsudku vo veci Haasová vyporiadal: " Ako uviedol generálny advokát v bodoch 68 až 73 návrhov a ako rozhodol Súdny dvor EZVO vo svojom rozsudku z 20. júna 2008, Celina Nguyen/The Norwegian State (E-8/07, EFTA Court Report, s. 224, body 26 a 27), vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi jazykovými verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice, ako aj na cieľ, ktorý tri uvedené smernice chránia, treba uviesť, že pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu." Ak Súdny dvor hovorí o "akejkoľvek ujme", je nepochybné, že do rozsahu tohto pojmu patrí aj nemajetková ujma. Rozsudok Súdneho dvora v označenej veci ďalej v bode 48, 49 a 50 uvádza: "Podľa ustálenej judikatúry sa totiž ustanovenia práva Únie majú vykladať a uplatňovať jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch Únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami textu práva Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (pozri najmä rozsudok z 8. decembra 2005, Jyske Finans, C-280/04, Zb. s. I-10683, bod 31 a citovanú judikatúru). "Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice v podstate používajú pojem "ujma na zdraví", ako aj pojem "osobná ujma", treba sa sústrediť na štruktúru a účel týchto ustanovení a smernice. V tejto súvislosti treba uviesť, že tieto pojmy dopĺňajú pojem "škoda na majetku", a pripomenúť, že uvedené ustanovenia a smernica sa snažia najmä o posilnenie ochrany
obetí. Za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov, ktorý je uvedený v bode 47 tohto rozsudku. Ak majú smernicami štáty určený cieľ, ktorý majú dosiahnuť vnútroštátnou úpravu, tento cieľ musí byť členskými štátmi dosiahnutý, resp. Dodržiavaný, t. j. vnútroštátne právo musí byť buď harmonizované s príslušnými smernicami alebo je nevyhnutné vykladať vnútroštátne predpisy v kontexte s relevantnými smernicami, čiže eurokonformne. Na účely povinného zmluvného poistenia sa v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora pod pojem škoda musí zaradiť aj akákoľvek ujma na zdraví (teda nie len materiálna ujma ako fyzická škoda stricto sensu ), ktorú táto osoba utrpí v dôsledku protiprávneho konania poisteného. V rámci vnútroštátneho práva, ktoré je uplatniteľné v spore samom (ustanovenia Občianskeho zákonníka a ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákon 381/2001 Z. z.) sa škoda na zdraví podľa ustanovenia § 381 musí chápať nielen ako fyzická trauma, ale aj ako psychická trauma
- t.j. útrapy inej povahy ako fyzickej, ktoré sa odškodňujú práve prostredníctvom inštitútu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože psychické útrapy nie je možné kvantitatívne ohodnotiť tak, ako je to možné pri fyzickej traume podľa predpisov o bolestnom. Argumenty poisťovne by (čisto teoreticky) boli dôvodné len v prípade, ak by ustanovenie vnútroštátneho práva (§ 4 ods. 2 písm. a) zákon 381/2001 Z. z.) povinnosť náhrady škody na zdraví neupravovalo povinnosť poisťovne nahrádzať za poisteného škodu, ktorá bola spôsobená poistencom na zdraví. Aj v takom prípade by však na strane Slovenskej republiky bolo nutné upraviť vnútroštátnu právnu úpravu tak, aby sa dostala do súladu s európskou. Žalovaná v II. rade poukazovala na stanovisko Slovenskej vlády, ktorá namietala "uplatniteľnosť vnútroštátneho práva v danom spore. Súd v sa v rozsudku vo veci U. vyporiadal s touto námietkou, keď v bode 53 a 58 uvádza: "Okrem toho, keďže pojem škoda uvedený v článku 1 bode 2 prvej smernice nie je nijako presnejšie vymedzený, nič nenaznačuje, že ak sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma, majú nahradiť podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, mali by sa vylúčiť z tohto pojmu. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice." Súdny dvor zároveň v bodoch 57 a 58 rozsudku reagoval na námietku slovenskej vlády, týkajúcej sa údajného "iného právneho základu ustanovení Občianskeho zákonníka vo vzťahu k ochrany osobnosti a náhrady škody" a to nasledovne: "Tento záver (o jednoznačnom krytí nemajetkovej ujmy zo zákonného poistenia) nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice." Je zrejmé, že zodpovednosť poisťovne - Žalovaného v II. rade vyplýva z vnútroštátneho práva, pričom táto zodpovednosť vznikla na základe dopravnej nehody a má nepochybne občianskoprávnu povahu. Nič nenasvedčuje tomu, že na túto zodpovednosť, smerujúcu k náhrade nemajetkovej ujmy sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú Smernice rady 72/166/EHS, 84/5/EHS a 90/232/EHS, keďže pod pojem škoda patria akékoľvek typy škody alebo ujmy bez ohľadu na to, či majú majetkovú alebo nemajetkovú povahu. K doslovnému výkladu ustanovenia § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. žalobkyňa poukazuje na početné nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky: "Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii." (III. ÚS 341/07). "K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov totiž nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (Uznesenie III. ÚS 503/2012-10 ). Účelom zákona č. 381/2001 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a samotným účelom POISTENIA ako takého je nahradiť poistencovi všetky náklady, ktorými čelí v prípade, ak dôjde k poistenej udalosti a zmierniť dôsledky
škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s prevádzkou motorových vozidiel. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona č. 381/2001 Z. z. (gramatický výklad), resp. vychádzajúci z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu. Uvedené by mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu a eurokonformnú interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Napokon pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve (viď vyššie v texte), a to aj z dôvodu, že označený zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu a najmä z rozhodnutí Európskeho súdneho dvora je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie "ujmy alebo škody", či používa termíny "akákoľvek ujma alebo škoda" alebo "akákoľvek škoda", a teda nepochybne má na mysli majetkovú ujmu ale aj nemajetkovú ujmu (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA). Ak je zákon č. 381/2001 Z. z. výsledkom transpozície kľúčových smerníc Európskeho spoločenstva, nie je možné, aby sa poisťovne odvolávali na " nedostatočný", resp. "nepresný" spôsob transpozície noriem do slovenského právneho poriadku, nakoľko takýto výklad by znamenal ignoráciu práva, ktorým je Slovenská republika titulom svojho členstva viazaná. Komerčné poisťovne bez akýchkoľvek problémov odškodňujú v rámci ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Tieto inštitúty sú svojou povahou ničím iným ako náhradou nemajetkovej ujmy, ako to tiež konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky zo dňa 13.augusta 2014, číslo konania: I. ÚS 426/2014-31, v ktorom ustálil, že "uplatňované nároky na náhradu nemajetkovej ujmy sú pokryté v rámci náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia". Ústavný súd tak potvrdil, že "pri škode na zdraví, nemajetková ujma, je krytá v slovenskej právnej úprave cez ustanovenia zákona o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Oba nároky, ktoré uplatňuje žalobkyňa sú nárokmi nemajetkovej ujmy odškodňované podľa § 444 Občianskeho zákonníka. Iné druhy nárokov nemajetkovej ujmy právny poriadok Slovenskej republiky výslovne neupravuje. Z tohto dôvodu tu nie je priestor tieto zložky práva uplatňovať cez ochranu osobnosti." Ak teda poisťovne poskytujú náhradu za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákon 381/2001 Z. z. , ktorá je podľa ústavne konformného výkladu náhradou nemajetkovej ujmy, NEEXISTUJE právny dôvod, pre ktorý by nemala poisťovňa nahradiť nemajetkovú ujmu aj v tomto konaní. Žalobkyňa nespochybňuje erudíciu D.. M., avšak poukazuje na skutočnosť, že JUDr. M. je funkcionárom, vrcholným predstaviteľom a výkonným riaditeľom Slovenskej kancelárie poisťovateľov, t.j. titulom svojej funkcie reprezentuje záujmy všetkých poisťovní a aj záujmy žalovanej v 2. rade. Z uvedeného dôvodu je ťažko uveriteľné, že jeho článok, ktorý bol zverejnený v časopise "Poisťovníctvo", možno vyhlasovať za objektívny názor odborníka.
Súd v konaní vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, žalovaného v 1. rade a oboznámením obsahu listinných dôkazov a zistil nasledovný skutkový stav veci :
Podľa úmrtného listu zapísaného v knihe úmrtí matričného úradu Prešov zväzok XX S. XXXX J. XX H..Č.. XXX dňa 3.6.2013 umrel O. C., F.. XX.XX.XXXX.
Podľa rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 41T/119/2013-294 zo dňa 9.4.2014 bol žalovaný v 1. rade uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods 1 a 2 písm. a) Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Tr. Zákona s poukazom na § 138 písm. h) Tr. Zákona a s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. Zákona, pretože dňa 3.6.2013 o 6.50 hod. v obci Drienovská Nová Ves, okr. Prešov, viedol v smere do Prešova osobné motorové vozidlo zn. S. E., L.: P.-XXX-O. rýchlosťou vyššou, ako bola dovolená, narazil do vozidla, ktorý viedol E. H., pričom O.
C. utrpel zranenie, ktorému podľahol, a L. P., S. H. I. E. H. utrpeli zranenia, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania, inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania, inému z nedbanlivosti ublížil na zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odložením a skúšobnou dobou 4 roky a úhrnný trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 5 rokov. V odôvodnení súd o.i. uviedol, že obžalovaný prekročil povolenú rýchlosť v obci približne o 20 km/hod., pričom jeho motorové vozidlo bolo v zlom technickom stave, neviedol vozidlo pod vplyvom alkoholu ani inej omamnej látky. Voči uvedenému rozsudku vo výroku o treste podala Okresná prokuratúra Prešov odvolanie. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.10.2014 bol napadnutý rozsudok zmenený tak, že žalovanému v 1. rade bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov.
Podľa právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice I sp.zn. 22P 72/09 z 9.2.2010 bola schválená dohoda účastníkov, na základe ktorej bol mal. S. C., F..XX.X.XXXX, zverený do náhradnej osobnej starostlivosti starej matke C. I., F.. XX.X.XXXX. Podľa uznesenia Okresného súdu Košice I sp.zn. 22P/72/2009-7 zo 6.4.2009 bol predbežným opatrením mal. S. C., zverený do náhradnej osobnej starostlivosti starej matke C. I., na čas do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Podľa pokladničného z AVE +, s. r. o. zo dňa 7.6.2013 bolo uhradených 66,90 eur za veniec so stuhami a kvetmi. Podľa faktúry č. 13000088 vystavenej Mestskou časťou Košice-Barca žalobkyni dňa 7.6.2013 mala menovaná za pohreb Imricha Dubaja uhradiť 62 eur. Z faktúry č. 2013/016 vystavenej spoločnosťou Pietas-Elek, s. r. o., žalobkyni súd zistil, že žalobkyňa mala uhradiť za rakvu, dopravu, úpravu zosnulého, kamenárske práce 481,10 eur. Podľa faktúry č. 2371/13 žalobkyňa spoločnosti Rekviem - pohrebné cintorínske a kremačné služby s. r. o. uhradila použitie chladiacej komory a spopolnenie v rakve 152,92 eur.
Z výpovede žalobkyne súd zistil, že jej syn, ktorý zomrel pri predmetnej nehode, sa o ňu staral od svojich 19-tich rokov. Chcel jej tak oplatiť starostlivosť, ktorú mu poskytovala. Žalobkyňa má zverené do starostlivosti dieťa po jej dcére. Nebohý žalobkyni pomáhal finančne j psychicky. Malému bol ako otec. Chodil na nákupy, do práce, čiže snažil sa zabezpečiť rodinu a bral svoje povinnosti zodpovedne. On bol najmladší z jej troch detí. Bol iný od tých dvoch. Dalo sa naňho vždy spoľahnúť, bol "zlatý". Vravel, že dva roky porobí a potom zoberie hypotéku a postavia si dom, aby nemuseli chodiť po podnájmoch, také mali plány. Jeho príjem bol 700 eur. Žalobkyňa po nehode syna nepodstúpili žiadne psychologické alebo psychiatrické vyšetrenie. Mala ísť ku psychiatričke, ale keďže má malé dieťa, nemá čas chodiť po doktoroch. Obvodná lekárka jej poradila sa vyplakať, keď jej bude smutno. Berie Lexaurin na upokojenie, ktorý jej predpisuje obvodný lekár. Bola slobodnou matkou, nemala žiaden iný vzťah v čase nehody, ani teraz nemá. Žije s vnukom. Pokiaľ ide o jej ďalšie deti, tak dcéra opustila chlapčeka, ktorého teraz ona (žalobkyňa) vychováva. Dcéra je buď v Nemecku alebo v Čechách. Syn S. začal po smrti brata strašne piť. Prišiel o prácu. Dostal sa do dlhov. Potom si našiel priateľku. Snaží sa dať dokopy svoj život. Občas príde. Žalobkyňa musela ísť do menšieho bytu, aby to finančne zvládla. Vnúčik S. stále verí, že sa nebohý Imrich vráti. Občas naňho príde taká depresia. Žalobkyňa mala s nebohým blízky vzťah, o všetkom sa zverovali, nemali žiadne konflikty. Celý sa venoval rodine, ani nemal iný vzťah. Cítil zodpovednosť za tú rodinu. Každé ráno a večer je pre žalobkyňu ťažký. Je strašné prežiť svoje dieťa.
Žalovaný v 1. rade v konaní vypovedal, že zapríčinil pri dopravnej nehode smrť syna žalobkyne, za čo som bol právoplatne odsúdený a je vo výkone trestu odňatia slobody, kde bude ešte 2 roky. Svoj skutok ľutuje. Nemá žiaden majetok. Bol prvýkrát odsúdený, predtým pracoval ako stavebný robotník. Bral dve pôžičky, aby zabezpečil a vypomohol doma, keďže žil s matkou a dvoma už plnoletými bratmi. Požadovanú sumu do konca života nesplatí. Bol v tom, že z poistenia má krytú náhradu škody až do 5.000.000.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaný v 1. rade mal so žalovanou v 2. rade uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zn. S. E., L.: P.-XXX-O..
Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Podľa § 420 ods. 1 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Podľa § 427 ods. 1 a 2 OZ fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.
Podľa § 4 ods. 1 a 2 cit. zákona poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 pism. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, d) ušlého zisku.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázaný zásah zo strany žalovaného v 1. rade do práv žalobkyne na ochranu osobnosti tým, že žalovaný v 1. rade zavinil pri dopravnej nehode dňa 3.6.2013 úmrtie syna žalobkyne - O. C.. Vina žalovaného bola preukázaná v trestnom konaní a súd je právoplatným rozsudkom súdu v trestnom konaní v zmysle ust. § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný, preto v tomto konaní neskúmal zavinenie žalovaného, ale vychádzal zo zistení trestného súdu. Skutku sa dopustil tým, že dňa 3.6.2013 o 6.50 hod. v obci Drienovská Nová Ves, okr. Prešov, viedol v smere do Prešova osobné motorové vozidlo zn. S. E., L.: P.-XXX-O., rýchlosťou vyššou (približne o 20 km/hod.), ako bola dovolená, narazil do vozidla, ktorý viedol E. H., pričom Imrich Dubaj utrpel zranenie, ktorému podľahol. Navyše jeho motorové vozidlo bolo v zlom technickom stave.
Zákonná definícia pojmu súkromie neexistuje. Všeobecne je možné vymedziť tejto pojem ako vnútornú intímnu sféru života fyzickej osoby, vytváranú skutočnosťami jej súkromného života, ktorá je nevyhnutá pre jej sebarealizáciu a ďalší rozvoj. Právo na súkromie zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti tak, aby fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Rodinný život zahrňuje hlavne vytváranie a rozvíjanie zabehnutých vzťahov v oblasti sociálnej, kultúrnej, morálnej a citovej oblasti v celej šírke medzi blízkymi osobami Zmyslom ochrany súkromia je nenarušovanie integrity tejto sféry života fyzickej osoby, do ktorej patria aj skutočnosti rodinného života. Usmrtenie najbližšieho človeka - v danom prípade najmladšieho syna, je neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti. Jeho úmrtím žalobkyňa v niektorých oblastiach svojho života utrpela nenapraviteľnú stratu. Žalobkyňa s týmto synom prežila vyše 22 rokov života a keďže žalobkyňa bola slobodná matka, ktorá zároveň vychovávala aj mal. vnuka, zvereného do jej náhradne starostlivosti, zosnulý sa spolu so žalobkyňou staral a zabezpečoval potreby ich rodiny, domácnosti. Zosnulý bol milej povahy a veľmi zodpovedný, s ktorým si žalobkyňa veľmi dobre rozumela a mohla sa na neho spoľahnúť. Pred nehodou bývala žalobkyňa so zosnulým dennodenne. Jeho usmrtením sa tento vzťah stratil, žalobkyňa nenávratne stratila jeho lásku, porozumenie, pomoc ako finančnú tak i fyzickú aj psychickú, teda strata tohto blízkeho človeka a s tým súvisiace utrpenie a bolesť sú veľmi výrazné. V dôsledku dopravnej nehody, ktorá bola spôsobená žalovaným v 1. rade, došlo
podľa názoru súdu jednoznačne k zásahu do osobnostného práva žalobkyne tak, že bolo zasiahnuté do jej súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. Zároveň utrpela citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku zo smrti milovanej osoby. Táto strata mala nepriaznivý dôsledok aj na jej zdravotný stav, keď musela začať užívať lieky na upokojenie.
Vzhľadom na charakter zásahu vyvolaného nezvratnou skutočnosťou smrti, teda absolútnej straty blízkeho človeka zavinenej konaním žalovaného, súd neuvažoval o ochrane osobnosti spočívajúcej v upustení od neoprávnených zásahov a o odstránení ich zásahov alebo o daní primeraného zadosťučinenia. Na vyváženie straty najbližšieho človeka nepostačuje primerané zadosťučinenie v žiadnej jeho forme. Súd preto priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle kritérií § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ujma vzniknutá v súkromnom živote žalobkyne spočívajúca v strate milovaného syna, je ujmou neodstrániteľnou. Táto dosahuje maximálny stupeň v oblasti citových väzieb. Žiadne zadosťučinenie nemôže odčiniť skutočne vzniknutú ujmu, ale zmyslom právnej úpravy je aspoň zmierniť túto ujmu vychádzajúc zo zásady platnej v demokratických právnych štátoch, že je nemravné akúkoľvek ujmu neodškodniť.
Žalovaní uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur považovali za neprimeranú a žiadali, aby súd zohľadnil aj okolnosti na strane osoby, ktorá nehodu zavinila. Žalovaný v 1. rade prejavil ľútosť. Poukázal na skutočnosť, že nemá žiaden majetok, je vo výkone treste odňatia slobody na dva roky, predtým pracoval ako stavebný robotník, bral dve pôžičky, aby zabezpečil a vypomohol doma, požadovanú sumu do konca života nesplatí. Žalovaná v 2. rade zas poukázala na to, že uplatnený nárok vysoko prevyšuje iné náhrady pri úmrtiach alebo iné náhrady pozostalým osobám pri úmrtiach napr. pri pracovných úrazoch alebo pri odškodňovaní obetí násilných trestných činov.
Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd vychádzať a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu od osobnosti fyzickej osoby došlo a teda samotná závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to jednak vo vzťahu k postihnutej osobe a jednak vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil, aby tak bola zabezpečená požiadavka účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Súd pri určení peňažnej náhrady prihliadol na nenapraviteľný, najzávažnejší následok vzniknutý v dôsledku smrteľnej nehody syna žalobkyne a ďalšie dôsledky, ktoré vyvolala u žalobkyne jeho smrť, ale aj na to, že zo strany žalovaného išlo o nedbanlivostný trestný čin a v záujme komplexnejšieho hodnotenia súd zohľadnil (avšak nie ako zásadné kritérium) aj ľútosť i osobné a majetkové pomery žalovaného a dospel k záveru, že primeraná výška náhrady nemajetkovej ujmy je pre žalobkyňu vo výške 12.000 eur. Takáto náhrada sa v súdnej praxi nevymyká iným náhradám nemajetkovej ujmy obvykle priznávaným pozostalým osobám pri úmrtiach.
Súd taktiež priznal žalobkyni náhradu skutočne vynaložených nákladov v súvislosti s pohrebom zosnulého syna, ktoré preukázala bločkom a faktúrami, v celkovej výške 762,92 eur (66,90 + 62 + 481,10 + 152,92 eur). Táto škoda preukázateľne vznikla v dôsledku porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného v 1. rade, ktorý porušil dopravné predpisy a spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel syn žalobkyne, teda boli preukázané všetky zákonné predpoklady pre priznanie uvedenej náhrady škody podľa § 420 ods. 1 OZ. Žalovaný v 1. rade za uvedenú škodu zodpovedá aj v zmysle § 427 ods. 1 a 2 OZ ako prevádzkovateľ motorového vozidla zn. S. E., L.: P.-XXX-O., ktorého osobitnou povahou prevádzky bola vyvolaná uvedená škoda, pričom táto zodpovednosť je objektívna.
Žalovaná v 2. rade v konaní namietala nedostatok svojej pasívnej legitimácie. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci výlučne z hmotného práva, svedčiaci o tom, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti, ktorá je predmetom konania. Podľa toho sa rozlišuje vecná legitimácia aktívna - na strane žalobcu a pasívna - na strane žalovaného. Nedostatok vecnej legitimácie pasívnej znamená, že niekto, o kom sa tvrdí, že je nositeľom hmotnej povinnosti jej nositeľom nie je, resp. žalobca nepreukáže súdu v konaní, že nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorá je predmetom súdneho sporu, je označený žalovaný.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaný v 1. rade mal so žalovanou v 2. rade uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zn. Renault E., L.: P.-XXX-O.. Podľa § 4 ods. 1 a 2 cit. zákona poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 pism. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, d) ušlého zisku.
Zásadnou otázkou v danom prípade bol výklad pojmu škoda, ktorá spadá pod citované ustanovenie. Súd sa v danom prípade stotožnil s odlišným stanoviskom sudcu JUDr. Rudolfa Čirča pripojeným k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 168/2009 z 20. apríla 2011 a to "že pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona č. 381/2001 Z. z. (gramatický výklad), resp. vychádzajúci z ustanovení Obč. zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod. Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 je aj ústavne konformný, pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch, a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca, zakladá § 94 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení pozostalým, ktorými sú manžel alebo manželka a nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové odškodnenie vo výške 730 násobku denného vymeriavacieho základu, najviac však vo výške 46 485,40 EUR (u manžela alebo manželky). Toto odškodnenie, i keď je limitované, nie je nič iné ako náhrada nemajetkovej ujmy poskytovaná z úrazového poistenia. Zastávam názor, že niet rozumného dôvodu, prečo by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho pri dopravnej nehode ako zamestnanca mala byť predmetom poistného krytia (aj keď podľa iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo o zamestnanca, by tomu tak nemalo byť. Napokon pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Predmetný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie "ujmy alebo škody", či používa termíny "akákoľvek ujma alebo škoda" alebo "akákoľvek škoda". Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu aj
nemajetkovú škodu (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA)." Zároveň súd poukazuje na to, že Súdny dvor rozsudkom zo dňa 24.10.2013 vo veci C- 22/12 rozhodol, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/ EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V odôvodnení o.i. uviedol, že členské štáty musia vykonávať svoje právomoci v súlade s právom Únie, a teda s článkom 3 ods. 1 prvej smernice, článkom 2 ods. 1 druhej smernice a článkom 1 tretej smernice, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožnilo všetkým spolujazdcom, obetiam nehody spôsobenej vozidlom, odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli. Pokiaľ ide o vnútroštátnu právnu úpravu, príslušné predpisy o povinnom poistení uvádzajú, že poistné krytie zahŕňa jednak škodu na zdraví, jednak náklady pri usmrtení. Zásada uvedená v smernici 72/166/EHS a v smernici 90/232/EHS ako aj v judikatúre Súdneho dvora, že právo Únie vyžaduje, aby bola náhrada škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla pokrytá povinným poistením. Nič v znení uvedených smerníc, ani v judikatúre Súdneho dvora nenasvedčuje tomu, že by bolo možné paušálne vylúčiť peňažnú náhradu za spôsobenie nemajetkovej ujmy pozostalej osobe po obeti dopravnej nehody z poistného krytia, pokiaľ je nárok na takúto náhradu daný vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi občianskoprávnu zodpovednosť. Práve naopak, Súdny dvor EZVO rozhodol, že znenie tak smernice 72/166/EHS a smernice 90/232/EHS zahŕňa akýkoľvek typ škody alebo ujmy, bez ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú povahu, a preto nie je možné z neho vyvodiť záver, že nemajetková ujma nespadá do rozsahu pôsobnosti smernice. Článok 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS a článok 1 ods. 1 smernice 90/232/EHS sa preto musí vykladať vtom zmysle, že zahŕňa tak majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu, akou je bolesť alebo utrpenie. Všeobecné tvrdenia, založené okrem iného na gramatickom výklade pojmov "škoda" a "ujma" a abstraktné úvahy nie sú postačujúce pre zamietnutie takého nároku. Medzi škodami, ktoré musia byť kryté, sa v súlade s článkom 1 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví. Pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice v podstate používajú pojem "ujma na zdraví", ako aj pojem "osobná ujma", treba sa sústrediť na štruktúru a účel týchto ustanovení a smernice. V tejto súvislosti treba uviesť, že tieto pojmy dopĺňajú pojem "škoda na majetku", a pripomenúť, že uvedené ustanovenia a smernica sa snažia najmä o posilnenie ochrany obetí. Za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov. V dôsledku toho medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Keďže pojem škoda uvedený v článku 1 bode 2 prvej smernice nie je nijako presnejšie vymedzený, nič nenaznačuje, že ak sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma, majú nahradiť podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, mali by sa vylúčiť z tohto pojmu. Na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej smernici nemožno dospieť k záveru, že normotvorca Únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti. Osoby nachádzajúce sa v postavení pani Hassovej dcéry v súlade s § 11 a 13 Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca. Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice.
Obdobný záver vyplýva z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-277/12 (Drozdovs), podľa ktorého článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Z uvedeného vyplýva, že ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. Právna úprava, ktorá by tomuto odporovala, bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených smerníc Európskej únie a takáto právna úprava sa nesmie použiť. Zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova, nakoľko riziko vzniku veľkých škôd pri prevádzke dopravných prostriedkov je veľmi vysoké a je nelogické obmedzovať poistné plnenie a prenášať ho na osoby, ktoré práve z toho dôvodu sa poistili a ktoré ani nedokážu finančne zvládnuť zaplatenie náhrady vzniknutej ujmy.
Z ustanovení § 4 ods. 1 a 2 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. vo svetle vyššie uvedeného potom vyplýva, že aj žalovaná v 2. rade ako poisťovňa, s ktorou mal žalovaný v 1. rade uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zn. Renault Megane, EVČ: KE-661-IG, je na základe uplatneného nároku zo strany žalobkyne ako poškodenej nositeľom hmotnoprávnej povinnosti - nahradiť vzniknutú škodu i nemajetkovú ujmu, o ktorú v konaní išlo, teda je pasívne legitimovaná. Vzhľadom na to, súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 12.762,92 eur a v zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Podľa § 142 ods. 3 O.s.p. aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.
V prejednávanej veci išlo o uplatňovaný nárok na náhradu škody, v ktorej časti bola žalobkyňa plne úspešná a o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom určenie výšky nároku bolo závislé na úvahe súdu, preto sa súd pri rozhodovaní o trovách konania spravoval ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva. Trovy konania žalobkyne pozostávajú z trov právneho zastúpenia advokátom. V danom prípade boli v konaní uplatnené dva samostatné nároky a to na náhradu skutočne vynaložených nákladov vo výške 762,92 eur a na náhradu nejmajetkovej ujmy.
Podľa § 10 ods. 8 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy.
Podľa § 13 ods. 3 cit. vyhlášky pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach.
Na základe uvedeného súd priznal právnemu zástupcovi odmenu za zastupovanie žalobkyne za 7 úkonov podľa § 14 ods. 1 vyhl. (prevzatie-príprava zastúpenia, žaloba, písomné podanie z r. 2014 a za 3 účasti na súdnych pojednávaniach a písomné podanie v r. 2015) 7 x 108,44 eur (91,29 eur + 51,45 eur/3) + režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhl.) 3 x 8,04 (za r. 2014) a 4 x 8,39 eur a 20% DPH (§ 18 ods. 3 vyhl.) zo sumy 816,76 eur (759,08 + 57,68 eur), celkovo 980,11 eur.
O povinnosti žalovaných nahradiť žalobkyni trovy konania na účet jej právneho zástupcu súd rozhodol v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. Účet právneho zástupcu žalobcov je vedený vo VÚB a.s., č.ú. 2645374754/0200.
Podľa § 511 ods. 1 OZ ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie na Okresný súd Košice I, do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, v troch písomných vyhotoveniach (§ 204 ods. 1 O.s.p.).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 2, 3 O.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 O.s.p.).