Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4To-136-2022.pdf
PDF · 133.49 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/136/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Zuzany Molnárovej a Mgr. Michala Kačániho, PhD., v trestnej veci obžalovaného K. F., pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. a/ písm. c/ Tr. zák. (v znení účinnom v čase spáchania skutku) a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 21.09.2022 sp. zn. 6Tk/3/2022, na verejnom zasadnutí konanom 10. novembra 2022 takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. vo vzťahu k obžalovanému K. F. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanému
K. F., nar. XX.XX.XXXX v Z., trvalé bytom U., K. XXX/XXX, toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby Bratislava,
u k l a d á
podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. l/ Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. za použitia § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zák. per analogiam úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. sa obžalovaný pre výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraduje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 21.09.2022 sp. zn. 6Tk/3/2022 bol obžalovaný K. F. uznaný za vinného v bode 1./ pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. a/ písm. c/ Tr. zák. (v znení účinnom v čase spáchania skutku), v bode 2./ pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 2 Tr. zák. (v znení účinnom v čase spáchania skutku) a v bode 3./ pre prečin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Tr. zák. a obžalovaná Q. K. bola uznaná za vinnú v bode 1./ pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr. zák. a to na tom skutkovom základe, že
1./ obžalovaný K. F. od presne nezisteného času, minimálne však od februára 2021 do dňa 15.02.2022, kedy bol zadržaný, sústavne predával alebo bezodplatne poskytoval na rôznych miestach, najčastejšie v okolí miesta trvalého bydliska na K. ulici číslo XXX v obci U., okres Senec, viacerým osobám metamfetamín (pervitín), ktorý si zadovážil doposiaľ nezisteným spôsobom, pričom v uvedenom časovom období ho viac krát predal alebo bezodplatne poskytol i osobám T. H., nar. XX.XX.XXXX, K. K., nar. XX.XX.XXXX, H. N., nar. XX.XX.XXXX, Q. K., nar. XX.XX.XXXX, S. N., nar. XX.XX.XXXX, I. A., nar. XX.XX.XXXX a I. I., nar. XX.XX.XXXX, ktorí obžalovaného za účelom kúpy, či zadováženia metamfetamínu kontaktovali i na telefónnych číslach XXXX/XXXXXX a XXXX/XXXXXX, a obžalovaná Q. K. od začiatku februára 2022 do 15.02.2022 zakúpila na rôznych miestach v Bratislave a jedenkrát v obci W., okres Senec, za peniaze, ktoré jej na tento účel poskytol K. F., od doposiaľ nestotožnenej osoby menom „S.", približne päť alebo šesť krát metamfetamín (pervitín), najčastejšie o množstve štyri, päť alebo deväť gramov za sa sumu 35,- eur za kubík, pričom po kúpe metamfetamínu tento odovzdala K.ovi F., a od presne nezisteného času do 15.02.2022 prechovával K. F. v byte číslo 1, situovanom na vyvýšenom prízemí obytného domu, nachádzajúceho sa na K. ulici číslo XXX v obci U., okres Senec, okrem iných vecí, i plastové vrecko s tlakovým uzáverom obsahujúce sušený rastlinný materiál o hmotnosti 932 mg, vykazujúci morfologické znaky typické pre rastlinný rod Canabis (konope), v ktorom bola zistená prítomnosť účinnej látky tetrahydrokanabinol, čo zodpovedá jednej obvykle jednorazovej dávke drogy a Q. K. v totožnom časovom období prechovávala v rovnakej nehnuteľnosti vo svojej kabelke zatavenú injekčnú striekačku obsahujúcu kryštalický materiál bielej farby bez viditeľných prímesí o hmotnosti 213 mg, v ktorom bola zistená prítomnosť účinnej látky metamfetamín, čo zodpovedá dvom obvykle jednorazovým dávkam drogy, pričom K. F. sa tohto skutku dopustil napriek tomu, že bol trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 19.06.2020, sp. zn. 46T/56/2020, právoplatný a vykonateľný dňa 09.07.2020, odsúdený za spáchanie zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. a v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov je metamfetamín zaradený do II. skupiny psychotropných látok, rastliny rodu Cannabis (konopa) do I. skupiny omamných látok a účinná látka tetrahydrokanabinol do I. skupiny psychotropných látok,
2./ obžalovaný K. F. dňa 16.08.2020 v čase od 03.00 hod. do 03.10 hod. v obci K. na D. ulici počas kontroly policajnou hliadkou Obvodného oddelenia PZ D., nakoľko išiel na neosvetlenom bicykli, prechovával u seba 1 ks priesvitné plastové vrecko s tlakovým uzáverom s obsahom bielej kryštalickej látky, ktoré dobrovoľne vydal, pričom podľa znaleckého posudku KEÚ PZ Bratislava plastové vrecko obsahovalo 523 mg metamfetamínu s koncentráciou účinnej látky 27,6 % hmotnostných metamfetamínu, obsahujúce 144 mg absolútneho metamfetamínu, čo zodpovedá 5 obvykle jednorázovým dávkam drogy, pričom metamfetamín je v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch zaradený do II. skupiny psychotropných látok,
3./ obžalovaný K. F. v presne nezistenom čase, presne nezisteným spôsobom si od presne nestotožnenej osoby, bez príslušného oprávnenia zadovážil 3 ks brokových nábojov, ktoré prechovával v bytovom dome v Zálesí na K. ulici č. XXX až do 13.50 hod. dňa 15.02.2022, kedy predmetné brokové náboje boli zaistené v rámci vykonávania domovej prehliadky v bytovom dome v U. na K. ulici č. XXX v byte č. 1, poschodie mezanín (vyvýšené prízemie) v spálni s gaučom, v skrini pri posteli zasunuté v taktickej veste čiernej farby so znakom polícia, ktorá bola vykonaná na základe príkazu sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn. Tp/502/2022, ktorý bol vydaný dňa 04.02.2022, pričom zo znaleckého posudku ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2022/3496 z odvetvia kriminalistickej balistiky vyplýva, že 1 ks náboj so stredovým zápalom kalibru 12/70, typ Super Black Star, českého výrobcu streliva zn. Sellier&Bellot, náboj s oceľovým na povrchu pomosadzeným kovaním a s čiernou papierovou nábojnicou; 1 ks náboj so stredovým zápalom kalibru 12/70, typ SB Corona, českého výrobcu streliva zn. Sellier&Bellot, náboj s oceľovým na povrchu pomosadzeným kovaním a so zelenou 3 plastovou nábojnicou; 1 ks náboj so stredovým zápalom kalibru 12/67, typ S-Ball Plastik, českého výrobcu streliva zn. Sellier&Bellot, náboj s oceľovým na povrchu pomosadzeným kovaním a s oranžovou papierovou nábojnicou sú z technického hľadiska v zmysle ustanovení zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive podľa § 2 ods. 1 písm. f/ strelivom, ktoré podľa § 12 ods. 1 uvedeného zákona môže nadobudnúť do vlastníctva len držiteľ zbrojného preukazu, držiteľ zbrojnej licencie a držiteľ zbrojného sprievodného listu na trvalý vývoz.
Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. l/, § 38 ods. 5, § 39 ods. 4 Tr. zák. (per analogiam) s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 4 mesiace.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. bol obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. bol obžalovanému uložený trest prepadnutia veci a to 1 ks plastová striekačka, 1 ks plastové vrecúško so sušinou rastliny, 1 ks taktická vesta čiernej farby so znakom Polícia, 1 ks elektrické zariadenie EKO-1704L 100EH, 1 ks vrecúško s plastovými sáčkami - rôzne veľkosti a poškodené plastové striekačky, 1 ks mobilný telefón zn. Samsung, béžovej farby, 1ks mobilný telefón zn. Samsung, bielej farby a 1 ks retiazka striebornej farby.
Podľa § 73 ods. 2 písm. d/ ods. 4 Tr. zák., súd obžalovanému tiež uložil ochranné protitoxikonianické liečenie ambulantnou formou.
Napokon podľa § 76 ods. 1 v spojení s § 78 ods. 1 Tr. zák., súd obžalovanému uložil ochranný dohľad na dobu 2 roky.
Obžalovanej Q. K. bol za uvedený trestný čin podľa § 172 ods. 1 Tr. zák., § 36 písm. l/, § 39 ods. 4 Tr. zák. (per analogiam) uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky.
Podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanej výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky a zároveň uložil nad jej správaním v skúšobnej dobe probačný dohľad.
Podľa § 51 ods. 3 písm. b/ Tr. zák., súd obžalovanej zakázal požívanie návykových látok.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie iba obžalovaný K. F. ako osoba oprávnená podľa § 307 ods. 1 písm. b/ Tr. por., ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Odvolanie obžalovaného smerovalo výlučne proti výroku o treste.
V dôvodoch svojho odvolania obžalovaný poukázal na to, že uložený trest považuje za neprimeraný a v tejto súvislosti namietal, že prvostupňový súd pri určení výšky trestu nepoužil § 38 ods. 7 Tr. zák. a aplikoval § 38 ods. 5 Tr. zák., čím trestnú sadzbu upravil a ukladal trest odňatia slobody v rámci zvýšenej dolnej hranice trestnej sadzby o jednu polovicu podľa § 38 ods. 5 Tr. zák. a zvýšenej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu podľa § 41 ods. 2 Tr zák., t. j. v rozmedzí 12 rokov a 6 mesiacov až 20 rokov. Prvostupňovým súdom uložený trest aj napriek postupu podľa § 39 ods. 4 Tr. zák. je podľa obžalovaného neprimerane prísny. Nestotožnil sa s argumentáciou prvostupňového súdu, že s poukazom na jeho predchádzajúce odsúdenie nie sú dôvody na aplikáciu § 38 ods. 7 Tr. zák., podľa ktorého sa ustanovenia ods. 4 až 6 nepoužijú, ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo § 42 Tr. zák., ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne. Zo znenia vyššie uvedeného ustanovenia je podľa obžalovaného zrejmé, že v ňom zákonodarca preferuje použitie asperácie pred sprísnením trestnej sadzby priťažujúcimi okolnosťami, resp. pri opätovnom spáchaní zločinu a to v prípade, že by súčasné aplikovanie § 38 ods. 4 až 6 Tr. zák. a asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. pri ukladaní zvýšeného úhrnného, resp. súhrnného trestu bolo pre páchateľa neprimerane prísne. Uvedená právna norma má svoj význam vo vzťahu k zachovaniu dôležitého princípu Individualizácie trestu. Uvedené ustanovenie Trestného zákona tak dáva súdu možnosť zohľadniť individuálne aspekty každého prípadu a vyhnúť sa situácii, kedy by mal byť ukladaný trest, ktorý by bol pre páchateľa neprimerane prísny. V súvislosti s uvedeným obžalovaný poukázal na to, že už na začiatku trestného stíhania sa k jednotlivým trestným činom priznal a ich spáchanie oľutoval, pričom svojim priznaním a následným vyhlásením o vine na hlavnom pojednávaní nepochybne trestné konanie zjednodušil a zároveň odbremenil súd od vykonania rozsiahleho dokazovania. Súčasne riadne vysvetlil, že svojho neuváženého konania sa dopustil v dôsledku svojej dlhoročnej závislosti od metamfetamínu, čo potvrdila aj znalkyňa MUDr. Elena Mokrášová. Z dôvodu závislosti si obžalovaný drogu zadovažoval a túto spolu s inými osobami užíval. V rámci vykonaných prehliadok pritom nebol nájdený žiaden metamfetamín ani finančné prostriedky. Pri skutku v bode 2./ sa jednalo o prechovávanie metamfetamínu pre vlastnú spotrebu v množstve zodpovedajúcom 5 obvykle jednorazovým dávkam drogy. Pokiaľ ide o skutok v bode 3./ obžalovaný poukázal na nízky stupeň protiprávnosti, nakoľko 3 ks nábojov neboli
nájdené na verejnosti, ale u neho v byte, pričom u neho nebola nájdená žiadna strelná zbraň, keďže ani žiadnu nevlastní. Taktiež riadne vysvetlil, že tieto náboje našiel na zbernom dvore. Čo sa týka posudzovania jeho 4 záznamov v trestnom registri, pri prvom odsúdení obžalovaného z roku 2003 išlo o uloženie trestu, ktorý obžalovaný celý vykonal väzbou, t. j. vo výkone trestu odňatia trestu v tomto prípade z pohľadu Trestného zákona nebol. Ani pri ďalších dvoch odsúdeniach, ktoré má obžalovaný zahľadené, nebol obžalovaný vo výkone trestu odňatia slobody. Pri poslednom odsúdení bol obžalovanému trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 19.06.2020 uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 roky so skúšobnou dobou v trvaní 4 roky. Z uvedeného vyplýva, že obžalovaný nebol doposiaľ vo výkone trestu odňatia slobody a zároveň je zrejmé, že po právoplatnom odsúdení obžalovaného v tomto trestnom konaní dôjde následne k premene posledného odsúdenia obžalovaného, t. j. 3 ročného podmienečného trestu odňatia slobody, ktorú skutočnosť by mal súd zohľadniť v prospech obžalovaného pri určení výšky trestu v predmetnej trestnej veci. Obžalovaný dal do pozornosti, že je stále mladý človek s fungujúcim rodinným zázemím, má zabezpečené zamestnanie, vo výkone trestu odňatia slobody bude po právoplatnom odsúdení prvýkrát. Je pripravený vyliečiť sa zo závislostí absolvovaním uloženej protitoxikomanlckej ochrannej liečby a nejde o prípad, pri ktorom by následné úspešné zaradenie do spoločnosti nebolo možné. Vzhľadom na tieto skutočnosti mal prvostupňový súd aplikovať § 38 ods. 7 Tr. zák. a nepoužiť § 38 ods. 5 Tr. zák., pretože vzhľadom na okolnosti prípadu uložený trest v trvaní 8 rokov a 4 mesiace je v danom prípade neprimerane prísny, ktorý napokon nenaplní účel trestu. Na zabezpečenie ochrany spoločnosti, ako aj pre jeho nápravu a výchovu postačuje aj trest kratšieho trvania a preto malo byť rozpätie trestnej sadzby určené od 10 rokov do 20 rokov a za použitia zmierňujúceho § 39 ods. 4 Tr. zák. mal byť obžalovanému ukladaný trest vo výmere 6 rokov a 8 mesiacov. Pritom aj prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku v časti týkajúcej sa spôsobu výkonu trestu konštatoval, že miera jeho narušenia nie je tak závažná, že by mal byť hodnotený ako pre spoločnosť extrémne nebezpečný. Obžalovaný taktiež namietal nezákonné ukladanie testu prepadnutia veci a to 1 ks retiazky striebornej farby, ktorá bola vydaná, resp. odňatá policajtmi pri jeho osobnej prehliadke dňa 15.02.2022. Táto vec nemá s prejednávanou trestnou činnosťou nič spoločné, nijakým spôsobom nebola použitá na spáchanie trestného činu, pričom v rámci trestného konania neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by túto retiazku vôbec spájal s akoukoľvek trestnou činnosťou. Záverom obžalovaný zopakoval, že na zabezpečenie účelu trestu je v danom prípade odôvodnené ukladať mu trest miernejší, pri úprave trestnej sadzby podľa § 38 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 7 Tr. zák. v spojení § 41 ods. 2 Tr. zák. v rozmedzí 10 rokov až 20 rokov a za použitia § 39 ods. 4 Tr. zák. vo výmere 6 rokov a 8 mesiacov. Pre takýto postup sú splnené všetky zákonné podmienky a takýto zmiernený trest by bol v jeho prípade dostatočný, adekvátny, súladný s reálnou možnosťou jeho nápravy a možnosťou opätovného zaradenia do spoločnosti a zároveň by plne zodpovedal všetkým zákonným kritériám uvedeným v § 34 Tr. zák. Na základe uvedeného obžalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti výroku o treste v zmysle § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. zrušil a vo veci sám rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr. por. v zmysle jeho odvolania.
Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa zúčastnili obžalovaný K. F., jeho obhajca a prokurátor krajskej prokuratúry.
Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom sa v plnom rozsahu pridržiaval písomne podaného odvolania a jeho dôvodov a navrhol, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel, napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a sám rozhodol v zmysle podaného odvolania obžalovaného.
Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí uviedla, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za správny a zákonný a preto navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.
Obžalovaný K. F. na verejnom zasadnutí uviedol, že mu je veľmi ľúto, čo spáchal. Domáhal sa zmiernenia uloženého trestu v zmysle podaného odvolania. Po odpykaní trestu sa chce zamestnať a žiť riadnym životom.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.
Povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaného vyššie uvedeným ustanovením, bolo preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z uvedenej zásady by bolo to, že by odvolací súd musel prihliadať aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie mimoriadneho opravného prostriedku, t. j. dovolania v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.
V nadväznosti na vyššie uvedené zistenia, ako aj vzhľadom k podanému odvolaniu iba zo strany obžalovaného K.a F. a iba voči výroku o treste napadnutého rozsudku, a z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti, odvolací súd nepreskúmaval výrok o vine, ani výrok o ochrannom opatrení vo vzťahu k obžalovanému K.ovi F. a žiaden z výrokov vzťahujúci sa k obžalovanej Q. K., nakoľko v jej prípade rozsudok nadobudol právoplatnosť v celom rozsahu.
Pokiaľ ide o obžalovaného K.a F., odvolací súd k otázke viny iba konštatuje, že tento obžalovaný na hlavnom pojednávaní konanom 21.09.2022 urobil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por., t. j. že je vinný zo spáchania skutkov uvedených v obžalobe a následne okresný súd prijal toto vyhlásenie obžalovaného. Je nutné tiež uviesť, že pred prijatím vyhlásenia okresný súd obžalovaného poučil o jeho právach, ako aj o práve urobiť niektoré z vyhlásení podľa § 257 ods. 1 písm. a/ až c/ Tr. por. a o následkoch spojených s vyhlásením viny. Súd prvého stupňa obžalovanému položil podľa § 257 ods. 5 a § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Tr. por. otázky, na ktoré obžalovaný odpovedal kladne a až potom rozhodol okresný súd podľa § 257 ods. 7, ods. 8 Tr. por. uznesením, že vyhlásenie obžalovaného prijíma a že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku nevykoná, pričom vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste a ochrannom opatrení.
Vzhľadom na uvedené, nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe prvostupňového súdu v súvislosti s vyhlásením obžalovaného a jeho prijatím v zmysle § 257 Tr. por., odvolací súd sa zaoberal iba výrokom o treste.
Na podklade odvolania obžalovaného, ktoré smerovalo výlučne do výroku o treste napadnutého rozsudku, krajský súd v rámci revízneho princípu zistil, že výrokom o treste napadnutého rozsudku boli porušené ustanovenia Trestného zákona, čo v posudzovanej veci malo za následok aj to, že trest uložený obžalovanému K.ovi F. napadnutým rozsudkom nemožno považovať za primeraný. V posudzovanej veci tak boli založené apelačné dôvody na zrušenie prvostupňového rozsudku vo výroku o treste podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/ Tr. por.
Je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Tr. zák., ako aj ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov.
Ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. o účele trestu je spolu s ustanovením § 34 ods. 4 Tr. zák. základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení, uložený trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Závery na primeranosť a najmä zákonnosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia z neho vyplynúť.
Pre zákonné uloženie trestu je tiež nepochybne potrebné dôsledne posudzovať splnenie podmienok pre použitie konkrétneho ustanovenia § 38 Tr. zák., predovšetkým z hľadiska aplikácie ustanovení § 38 ods. 3 až 6 Tr. zák., zohľadňujúci pritom zásadu „ne bis in idem“ vyjadrenú v § 38 ods. 1 Tr. zák., ktorá v režime naposledy uvedeného ustanovenia znamená, že obžalovanému nemožno pričítať v jeho neprospech tú istú okolnosť dvakrát. Pre správne použitie uvedených ustanovení má význam nielen dôsledné zistenie existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ale napríklad aj to, či predchádzajúce odsúdenie obžalovaného je zákonným znakom trestného činu (jeho základnej alebo kvalifikovanej skutkovej podstaty), v dôsledku čoho naň nemožno prihliadať ako na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Práve o takýto prípad ide aj v posudzovanej trestnej veci,
kedy súd na prechádzajúce odsúdenie obžalovaného za zločin nesprávne prihliadol ako na skutočnosť odôvodňujúcu postup podľa § 38 ods. 5 Tr. zák., hoci išlo o zákonný znak kvalifikovanej skutkovej podstaty stíhaného trestného činu upravený v § 172 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v znení účinnom v čase spáchania skutku.
Odvolací súd tak pri plnení si svojej prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa postupoval v rozpore s ustanovením § 38 ods. 1 Tr. zák., keď pri ukladaní trestu aplikoval § 38 ods. 5 Tr. zák., podľa ktorého pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu. Súd prvého stupňa pri použití tohto ustanovenia vychádzal z trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava III z 19.06.2020, sp. zn. 46T/56/2020, právoplatného dňa 09.07.2020, ktorým bol obžalovaný K. F. uznaný za vinného pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu s probačným dohľadom a s určením skúšobnej doby 4 roky za súčasného uloženia primeraného obmedzenia spočívajúceho v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok a primeranej povinnosti spočívajúcej v príkaze zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie. Toto odsúdenie je však zákonným znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty stíhaného trestného činu skutkovo vymedzeného v bode 1./ napadnutého rozsudku. Za takéhoto stavu je pri určovaní konkrétnej výmery trestu vylúčená aplikácia § 38 ods. 5 Tr. zák. a to práve so zreteľom na dikciu § 38 ods. 1 Tr. zák. Tento nesprávny postup prvostupňového súdu mal pritom za následok nesprávne určenie konkrétnej trestnej sadzby, z ktorej bol súd povinný vychádzať pri ukladaní konkrétnej výmery trestu. V tejto súvislosti treba dodať, že obžalovaný K. F. iným rozhodnutím nebol odsúdený za trestný čin, ktorý by bolo možné považovať za zločin v zmysle § 11 Tr. zák. Z hľadiska týchto zistení okresný súd napadnutým rozsudkom porušil ustanovenia Trestného zákona v neprospech obžalovaného.
Pokiaľ ide o ustálenie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, aj tu okresný súd nepostupoval dôsledne, keď síce správne ustálil jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval, avšak už nesprávne nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť upravenú v § 37 Tr. zák. Z odpisu registra trestov obžalovaného vyplýva, že tento má aj iné nezahľadené odsúdenie, na ktoré bolo možné prihliadať ako na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. Ide o odsúdenie rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III zo 16.06.2003 sp. zn. 2T/38/2002 na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov a 8 dní so zaradením pre jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny, ktorý bol vykonaný väzbou. Ak súd prvého stupňa nemienil na toto odsúdenie prihliadať vzhľadom na jeho povahu (§ 37 písm. m/ Tr. zák. v časti vety za bodkočiarkou), bol povinný v odôvodnení napadnutého rozsudku rozviesť dôvody, pre ktoré povaha tohto odsúdenia umožňuje neprihliadať naň ako na priťažujúcu okolnosť, čo však súd prvého stupňa neurobil. Nakoľko ide o pochybenie v prospech obžalovaného a odvolanie proti rozsudku prokurátor v neprospech obžalovaného nepodal, odvolací súd nemohol tento nedostatok korigovať vlastným rozhodnutím a to s poukazom na dikciu § 322 ods. 3 Tr. por.
Vzhľadom na takto zistené skutočnosti krajský súd konštatuje, že u obžalovaného K.a F. nebolo možné aplikovať § 38 ods. 5 Tr. zák., t. j. nebolo možné pristúpiť k zvýšeniu dolnej hranice trestnej sadzby o jednu polovicu. Na druhej strane, vzhľadom na súdom prvého stupňa ustálený prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností, ktorého nesprávnosť nebolo možné v odvolacom konaní napraviť, bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 3 Tr. zák. a hornú hranicu trestnej sadzby znížiť o jednu tretinu a to spôsobom výpočtu upravenom v § 38 ods. 8 Tr. zák.
Keďže sa obžalovaný tromi skutkami dopustil viacerých trestných činov, pričom v jednom prípade išlo o obzvlášť závažný zločin, bolo nutné aplikovať ustanovenia o úhrnnom treste vrátane použitia tzv. asperačnej zásady (§ 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.), v zmysle ktorej sa zase horná hranica trestnej sadzby zvyšuje o jednu tretinu (avšak v režime iného výpočtu, než je upravený v § 38 ods. 8 Tr. zák.).
Za takejto situácie tak dolná hranica trestnej sadzby upravenej v § 172 ods. 2 Tr. zák. zostala nezmenená, t. j. 10 rokov a jej horná hranica sa v zmysle súdnej judikatúry (Zbierka stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 4/2009 č. 32) mala podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. za použitia § 38 ods. 8 Tr. zák. znížiť o jednu tretinu z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou trestnej sadzby (t. j. o jednu tretinu z 5 rokov) a následne sa takto znížená horná hranica trestnej sadzby mala zvýšiť podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. o
jednu tretinu, pričom základom pre stanovenie jednej tretinu tu už nebol rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou trestnej sadzby, ale iba horná hranica trestnej sadzby po jej úprave podľa § 38 ods. 3 Tr. zák.
V posudzovanej veci je však podstatným to, že okresný súd pri ukladaní trestu v situácii, keď na základe vyhlásenia obžalovaného o tom, že je vinný zo všetkých skutkov uvedených v obžalobe, postupoval podľa § 39 ods. 4 Tr. zák. per analogiam, nemohol vychádzať zo zvýšenej dolnej hranice trestnej sadzby, keďže k takémuto zvýšeniu s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti ani nemohlo dôjsť. V tejto súvislosti sa žiada doplniť, že prvostupňový mal vo výroku o treste pristúpiť aj k analogickému použitiu § 39 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. od ktorého sa aplikácia § 39 ods. 4 Tr. zák. per analogiam odvíja, resp. je s ním bezprostredne spätá. Takéto konštatovanie je odôvodnené aj so zreteľom na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 27.06.2017, sp. zn. Tpj 55/2016, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 5/2017 pod č. 44. Základom pre dobrodenie pri ukladaní trestu za použitia ustanovení o mimoriadnom znížení trestu tak bolo 10 rokov (dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby), nie 12 rokov a 6 mesiacov. Najnižšia možná výmera trestu odňatia slobody, ktorú okresný súd mohol obžalovanému uložiť pri jeho znížení o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby tak nepredstavovala 8 rokov a 4 mesiace, ako to ustálil súd prvého stupňa, ale 6 rokov a 8 mesiacov. Okresný súd tak pochybil, keď pre účely aplikácie uvedených zmierňujúcich zákonných ustanovení nevychádzal zo zákonom stanovenej a žiadnym spôsobom neupravenej dolnej hranice trestnej sadzby podľa § 172 ods. 2 Tr. zák.
Napriek týmto zisteniam odvolací súd nepovažoval za odôvodnené pristúpiť k revízii napadnutého rozsudku v rozsahu navrhovanom obžalovaným, t. j. v takom, ktorý by mu použitie vyššie zmienených zmierňujúcich ustanovení umožňoval, nakoľko tomu bráni jednak povaha a závažnosť stíhanej trestnej činnosti, ako aj osoba obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. V tejto súvislosti odvolací súd dôsledne prihliadal na účel trestu vyjadrený v § 34 ods. 1 Tr. zák., ako aj na ostatné na účel trestu nadväzujúce zásady ukladania trestov, v danom prípade predovšetkým na tie, ktoré sú upravené v § 34 ods. 4 Tr. zák.
V tejto súvislosti krajský súd nemohol neprihliadať na to, že obžalovaný sa dopustil viacerých trestných činov spáchaných viacerými skutkami, pričom vo vzťahu ku skutku právne kvalifikovanému ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. a/, písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j/ Tr. zák. je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný sa ho dopustil iba niekoľko mesiacov po tom, čo bol za taký trestný čin odsúdený, pričom k jeho spáchaniu došlo počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia. Z uvedenej právnej kvalifikácie pritom vyplýva, že obžalovaný K. F. naplnil až dva znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty stíhaného obzvlášť závažného zločinu. Vysoká závažnosť spáchaného trestného činu je pritom spoluurčovaná nielen tým, aký druh drog (psychotropných látok) obžalovaný iným osobám predával alebo inak poskytoval (pervitín), ale aj počtom takto zistených osôb, ktorým ako ich konzumentom obžalovaný drogy vyššie uvedeným spôsobom zabezpečoval. Z tohto hľadiska okolnosť, že obžalovaný je sám konzumentom pervitínu, od ktorého užívania je závislý, rozhodne nemožno považovať za aspekt odôvodňujúci miernejší trestnoprávny postih obžalovaného, keďže obžalovaný sa neobmedzil iba na prechovávanie psychotropných látok za účelom ich užitia. Prechovávanie bolo u neho ustálené len vo vzťahu k omamnej látke - marihuane. Vzhľadom na tieto okolnosti, ako aj na kriminálnu minulosť obžalovaného, nemožno jeho vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por. a prejavenú ľútosť považovať za taký moment, ktorý by sám osebe odôvodňoval uloženie trestu odňatia slobody pri maximálnom analogickom využití ustanovenia § 39 ods. 4 Tr. zák. Vychádzajúc z uvedeného krajský súd konštatuje, že s poukazom tak na charakter stíhaných skutkov, najmä skutku v bode 1./ napadnutého rozsudku, ako aj osobu obžalovaného i jeho kriminálnu minulosť, krajský súd vyvodil, že uloženie trestu odňatia slobody v nižšej výmere trestu odňatia slobody než 8 rokov, nie je dôvodné, nakoľko by sa výrazným spôsobom vymykalo požiadavke na dosiahnutie účelu trestu. V tomto smere je preto odôvodnené také preventívne pôsobenie na obžalovaného, ktoré mu účinne zabraní v dopúšťaní sa trestnej činnosti, pričom je súčasne nevyhnutné aj represívne pôsobenie trestu odňatia slobody vo výmere určenej odvolacím súdom. Vzhľadom na zmienené pochybenia prvostupňového súdu teda bolo možné obžalovanému trest odňatia slobody zmierniť, nie však v rozsahu, ktorého sa domáhal obžalovaný. Trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov odráža v sebe nielen minulosť obžalovaného z hľadiska jeho postoja k dodržiavaniu jednotlivých spoločenských noriem (zohľadňujúc tiež spáchanie trestného činu v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia v relatívne krátkom časovom
odstupe od jeho predchádzajúceho právoplatného odsúdenia za rovnakú trestnú činnosť), ale tiež jeho vývoj z hľadiska možného páchania trestnej činnosti a v neposlednom rade prispieva k naplneniu ďalšej funkcie trestu, ktorou je ochrana spoločnosti pred páchateľom trestnej činnosti. Takto určená výmera trestu zohľadňuje aj postoj obžalovaného k trestnej činnosti a jeho vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Vzhľadom na uvedené, požiadavka obžalovaného, aby mu odvolací súd uložil trest odňatia slobody v nižšej výmere, bola zjavne neopodstatnená.
Pokiaľ obžalovaný v dôvodoch podaného odvolania namietal neaplikovanie § 38 ods. 7 Tr. zák., odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na to, že sám vlastným rozhodnutím korigoval súdom prvého stupňa nesprávne použitie § 38 ods. 5 Tr. zák., stráca uvedená argumentácia akúkoľvek relevanciu. Okrem toho, túto odvolaciu námietku obžalovaného by nebolo možné akceptovať ani v prípade, že by použitie § 38 ods. 5 Tr. zák. skutočne prichádzalo do úvahy, nakoľko po nadobudnutí účinkov nálezu Ústavného súdu SR z 28.11.2012, sp. zn PL. ÚS 106/2011, o nesúlade § 41 ods. 2 Tr. zák. v texte za bodkočiarkou s čl. 1 Ústavy SR je ustanovenie § 38 ods. 7 Tr. zák. obsoletné, keďže už nedochádza k interakcii medzi § 41 ods. 2 Tr. zák., ktorý zvyšuje (naďalej len) hornú hranicu trestnej sadzby, s § 38 ods. 4 až 6 Tr. zák., ktoré z tam uvedených dôvodov zvyšujú dolnú hranicu trestnej sadzby, a je a priori vylúčené, aby súčasné použitie týchto ustanovení mohlo byť pre páchateľa neprimerane prísne (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 06.02.2020, sp. zn. 5 Tdo 66/2019, publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 2/2020 pod č. 26).
Vo vzťahu k tvrdeniu obžalovaného o nízkom stupni protiprávnosti činu vymedzeného v skutku pod bodom 3./ napadnutého rozsudku (obžalovaný mal zrejme na mysli nízky stupeň závažnosti z hľadiska kritérií upravených v § 10 ods. 2 Tr. zák.), je potrebné konštatovať, že obžalovaný urobil vyhlásenie o vine aj vo vzťahu k tomuto skutku, ktoré bolo súdom prvého stupňa prijaté. Pre posudzovanie tejto otázky odvolacím súdom preto nebol daný zákonný podklad. V súvislosti s ukladaním trestu obžalovanému K.ovi F. tak krajský súd bol povinný vychádzať z výroku o vine aj pre trestný čin spáchaný skutkom uvedeným v bode 3./ rozsudku súdu prvého stupňa, pričom pokiaľ ide o kritéria vymedzené v § 34 ods. 4 Tr. zák., tieto vzhľadom na ukladanie úhrnného trestu bolo potrebné posudzovať nie izolovane pre tento trestný čin, ale v kontexte celej trestnej činnosti, pre ktorú bola rozsudkom vyslovená vina obžalovaného za jej spáchanie (teda v rovine náhľadu na to, že obžalovaný sa dopustil až troch trestných činov spáchaných tromi samostatnými skutkami, kedy v zmysle § 41 ods. 1 Tr. zák. bol súd povinný ukladať trest podľa ustanovenia pre trestný čin najprísnejšie trestný, prihliadajúc pritom na zásady ukladania trestov, ktoré sú upravené najmä v § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a to pre celú zbiehajúcu sa trestnú činnosť). Odvolací súd sa pritom k závažnosti trestnej činnosti, ako aj ku skutočnostiam vzťahujúcim sa k osobe obžalovaného vyjadril na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku.
Čo sa týka vonkajšej diferenciácie výkonu trestu odňatia slobody odvolací súd poznamenáva, že nakoľko obžalovaný K. F. bol napadnutým rozsudkom podľa § 48 ods. 2 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pričom odvolanie voči nemu podal iba obžalovaný, sú akékoľvek úvahy o správnosti alebo nesprávnosti takéhoto postupu okresného súdu bezpredmetné a krajský súd s poukazom na § 322 ods. 3 Tr. por. mohol o zaradení obžalovaného pre výkon tohto druhu trestu rozhodnúť výlučne tak, ako to urobil súd prvého stupňa.
V súvislosti s uloženým trestom prepadnutia veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa nevykonal potrebné dokazovanie vo vzťahu k výroku o tomto druhu trestu, nakoľko zo zápisnice o hlavnom pojednávaní nie je zrejmé, ktoré konkrétne obžalovanému zaistené veci boli na hlavnom pojednávaní oboznámené. Z vykonaného dokazovania a ani z odôvodnenia rozsudku pritom nie je možné v nijakom smere ustáliť ani to, na základe čoho okresný súd dospel k záveru, že veci ako taktická vesta čiernej farby so znakom Polícia, elektrické zariadenie EKO-1704L 100EH, mobilné telefóny zn. Samsung, béžovej a bielej farby a retiazka striebornej farby, boli obžalovaným použité na páchanie stíhanej trestnej činnosti (resp. boli určené na jej páchanie alebo boli výnosom z trestnej činnosti). Ohľadne taktickej vesty čiernej farby so znakom Polícia takýto záver nie je možné učiniť iba na tom základe, že v zmysle popisu skutku v bode 3./ boli predmetné náboje nájdené v tejto veste. Táto okolnosť nijako nevypovedá o použití tejto veci na spáchanie trestného činu rovnako, ako by tomu bolo v prípade iných vecí, v ktorých by sa náboje mohli nachádzať (napr. ak by boli nájdené v rôznom druhu nábytku a pod.). V rámci procesu dokazovania sa súd prvého stupňa taktiež vôbec nezaoberal otázkou vlastníckeho vzťahu obžalovaného k týmto veciam, o ktorom sa v úvahovej časti odôvodnenia rozsudku nijako nezmienil. Podstatným v danej veci je však absencia akýchkoľvek relevantných zistení ohľadne súvislosti týchto vecí so spáchanou trestnou
činnosťou, ktoré by mali oporu vo vykonanom dokazovaní. Vo vzťahu k zaisteným mobilným telefónom je súdu prvého stupňa potrebné vytknúť aj ich nedostatočnú identifikáciu v rovine ich nezameniteľnosti (aspoň pokiaľ ide o konkrétny typ uvedenej značky telefónu). Čo sa týka plastovej striekačky, plastového vrecúška so sušinou rastliny, vrecúška s plastovými sáčkami rôznej veľkosti a poškodenej plastovej striekačky, ide o veci, ktoré svojou povahou podliehajú zničeniu a nie trestu prepadnutia veci. Na základe uvedeného krajský súd konštatuje, že za uvedených okolností došlo v súvislosti s ukladaním trestu prepadnutia veci k porušeniu ustanovení Trestného zákona, nakoľko pre jeho uloženie neboli splnené zákonné podmienky. Vzhľadom na úplnú rezignáciu prvostupňového súdu vykonať náležité dokazovania aj pokiaľ ide o trest prepadnutia veci a v tomto smere nebol nijako aktívny ani prokurátor, nevidel odvolací súd žiaden relevantný dôvod naprávať uvedené pochybenia v smere pre obžalovaného nepriaznivom. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd trest prepadnutia veci obžalovanému neuložil.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a prezentované úvahy Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.