Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12CoE-76-2014.pdf
PDF · 109.82 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoE/76/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného R., spol., s.r.o., L.: XXXXXXXX, ul. O. č.2, XXX XX G., zast. JUDr. Zuzana Majcherová, advokátkou so sídlom Mlynské Nivy 54, 821 05 Bratislava, proti povinnému: X. nemocnica L.A. G., IČO: XX XXX XXX, ul. F. č. 43, XXX XX G., práv. zast. JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou so sídlom ul. Kovačská 32, 040 01 Košice, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Mária Hlavňová, Exekútorský úrad, Hlavná 115, 040 01 Košice, pod sp. zn. EX 30/2014, o vymoženie 356.180,51 eur s príslušenstvom, o odvolaní povinného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 24.03.2014, č. k. 49Er/31/2014-102, takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrh povinného na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie zamietol a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením prvým výrokom námietky povinného proti exekúcii zamietol, druhým výrokom námietky povinného proti trovám exekúcie zamietol a tretím výrokom návrh povinného na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zamietol.
V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávneného zo dňa 13.01.2014 a poverenia k vykonaniu exekúcie č. 5803 183157* vydaného Okresným súdom Košice II, dňa 14.01.2014 upovedomil poverený súdny exekútor JUDr. Mária Hlavňová účastníkov konania o začatí exekúcie upovedomením sp. zn. Ex 30/2014 zo dňa 14.01.2014, povinnému doručenom dňa 20.01.2014. Exekučným titulom na základe, ktorého sa vedie exekučné konanie je na základe platobného rozkazu Okresného súdu Košice II č.k. 32Rob/195/2013-66 zo dňa 27.11.2013. Povinný dňa 24.01.2014 podal námietky proti exekúcií ako aj námietky proti trovám exekúcie u súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie v zákonom stanovenej lehote v ktorých uvádza, že namietajú zákonnosť samotného exekučného titulu - platobného rozkazu Okresného súdu Košice II pod č.k.: 32Rob/195/2013zo dňa 27.11.2013, nakoľko konajúci súd zaviazal povinnú na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 21 370,30 eur a teda súd rozhodoval nad rámec návrhu oprávneného, ktorý trovy právneho zastúpenia uplatnil v podaní zo dňa 25.11. 2013 v sume 2 747,14 eur. Nie je zrejmé z platobného rozkazu a povinný nemá relevantné informácie o tom, či oprávnený súdny poplatok zaplatil, keďže vo veci podaním zo dňa 11.11.2013 uplatnil oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku , o ktorom konajúci súd nerozhodol , v podaní z dňa 19. 11. 2013 oprávnený uplatňuje náhradu súdneho poplatku bez jeho vyčíslenia a z podania nie je zrejmé, či tento vôbec uhradil. Ako správca majetku štátu hospodári s nehnuteľným a hnuteľným majetkom, ktorý jej bol zverený do správy a ktorý používa na účel, pre ktorý bola povinná zriadená, preto tento majetok je absolútne nepostihnuteľný exekúciou. S odkazom na novelu Exekučného poriadku, ktorá bola prijatá zákonom NR SR č. 230/2012 Z. z. bol vymedzený majetok štátu, ktorý nie je možné postihnúť výkonom rozhodnutia a ktorým je, podľa ust. § 61c ods. 1 EP nehnuteľný majetok štátu v správe správcu podľa osobitného predpisu. Okrem vyššie uvedenej absolútnej exekučnej imunity zákon vymedzuje aj majetok, ktorý môže byť predmetom exekúcie, ak o tom rozhodne súd podľa ust. § 61c ods. 2 a 3 Exekučného poriadku a to: majetok štátu, ktorý nie je uvedený v § 61c ods. 1 EP, ale je vylúčený z exekúcie, ak súd rozhodol o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. k / EP .Týmto dávame konajúcej exekútorke na vedomie, že žalobu na vylúčenie majetku z exekúcie podávame a preto očakávame, že bude postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami Ex. poriadku . V tento súvislosti namietame postup konajúcej exekútorky , ktorá nám spolu s upovedomením o začatí exekúcie nezaslala aj oznámenie, v ktorom označí majetok podľa ust. § 61 ods. 2 EP , čiže majetok s relatívnou ochranou pred výkonom rozhodnutia. S odkazom na ust. § 47 ods. 5 Ex. poriadku pritom platí, že účinky upovedomenia o začatí exekúcie nastanú márnym uplynutím lehoty podľa ust. § 61 c ods. 2 EP , resp. uzatvorením dohody podľa § 56 ods. 10 Ex. poriadku , alebo právoplatnosťou uznesenia o zamietnutí návrhu podľa § 57 ods. 1 písm. k/ Ex. poriadku. Konajúca exekútorka nám zaslala len samotné upovedomenie o začatí exekúcie s upozornením, pod hrozbou trestného oznámenia, že sa nám zakazuje odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie nakladať so svojim majetkom , ktorý podľa ustanovení Exekučného poriadku podlieha exekúcií, tento však žiadnym spôsobom nešpecifikuje a ani neurčila, akým spôsobom mieni vykonať exekúciu. Povinná preto podá na príslušný exekučný súd - Okresný súd Košice II v zákonom stanovenej lehote návrh na vylúčenie majetku štátu - svojej pohľadávky voči VZP, a. s., Bratislava podľa ust. § 61c ods. 2 EP , nakoľko tento majetok je nevyhnutne potrebný na plnenie účelu, na ktorý bola povinná zriadená. Napriek enormnej zadlženosti povinnej sa táto snaží s veriteľmi komunikovať a dohadovať splátkové kalendáre na predĺženie lehôt splatnosti. Z uvedeného je nepochybné, že neodkladná exekúcia by mohla zabrániť povinnej poskytovať alebo zabezpečovať zdravotnú starostlivosť a zároveň zadĺženosť povinnej považujeme za dôvod , pre ktorú nie je možné exekúciu vykonať a teda s odkazom na ust. § 57 ods. 1. písm. g) a k) navrhujeme zastaviť ju ako neprípustnú. Dňa 30.01.2014 povinný predložil súdnemu exekútorovi doplnenie námietok proti exekúcií, námietok proti trovám , v ktorých uvádza, že Ako námietku voči samotnej exekúcií sme uviedli nezákonnosť exekučného titulu z dôvodu, že konajúci súd zaviazal povinnú na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 21 370,30 eur a teda súd rozhodoval nad rámec návrhu oprávneného. Dňa 31.04.2014 bolo súdu doručené vyjadrenie oprávneného k predmetným námietkam povinného, v ktorom uviedol, že namietať zákonnosť samotného exekučného titulu povinný už v začatom exekučnom konaní nie je oprávnený. Povinný ako príspevková organizácia môže uzatvárať zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti výlučne vo svojom vlastnom mene a na vlastný účet. Zákon o správe majetku štátu nemožno vzťahovať na odlišné finančné vzťahy, ktoré nevznikli priamo v súvislosti so zverením majetku štátu do správy štátnej príspevkovej organizácie. Úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť treba posudzovať ako príjem štátnej príspevkovej organizácie - povinného, a nie štátu. Takáto úhrada teda nemôže byť posudzovaná ako majetok štátu, ale ako plnenie zdravotných poisťovní na základe zmlúv uzatvorených so zdravotníckym zariadením. Povinný žiadnym spôsobom nepreukázal, že sa vykonáva exekúcia na majetku, ktorý je vo vlastníctve štátu. Aktuálne znenie Exekučného poriadku ani iný všeobecne záväzný právny predpis SR už v súčasnosti finančné prostriedky (t.j. náhrady za poskytnutie zdravotnej starostlivosti) z exekúcie vôbec nevylučuje. V žiadnom právnom poriadku však nie sú zo súdnej exekúcie vylúčené pohľadávky, ktoré sú už vykonateľné, t.j. boli právoplatne judikované. Pohľadávku povinného voči zdravotným poisťovniam nemožno v žiadnom prípade považovať za pohľadávku štátu. V zmysle rozhodnutia (Rc) 2 Cdo 94/02 sú pohľadávkami štátu len také pohľadávky, z ktorých je štát oprávnený priamo. Zo strany povinného nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by sa na neho vzťahovala exekučná imunita ad personam alebo ad rem ( čo i len čiastočne ), preto aj s ohľadom na vyššie uvedené oprávnený navrhuje, aby súd návrh povinného na zastavenie exekúcie v celom rozsahu zamietol. Zákonodarca zákonom č. 291/2001 Z.z., ktorým prišlo k doplneniu ustanovení Exekučného poriadku nezakázal, ale len obmedzil vykonávanie exekúcie na zdravotnícke zariadenia, pričom dáva možnosť účastníkovi konania využiť právny inštitút odkladu exekúcie ( § 56 ods. 4 Exekučného poriadku). Povinný svoj návrh na povolenie odkladu exekúcie povinný žiadnym konkrétnym spôsobom neodôvodnil. Oprávnený je toho názoru, že na povolenie odkladu exekúcie nie je žiaden dôvod. Povinný podľa názoru oprávneného nepreukázal, že výkon exekúcie by znemožnil, resp. ohrozil poskytovanie zdravotnej starostlivosti. S ohľadom k vyššie uvedenému oprávnený navrhuje, aby súd návrh povinného na odklad exekúcie v celom rozsahu zamietol. Súd prvého stupňa následne citoval ust. § 38 ods. 2 a 50 ods. 1 Exekučného poriadku a uviedol, že ku skutočnostiam uvádzaným povinným je potrebné uviesť, že tieto skutočnosti nie sú v konaní o námietkach relevantné. Povinným uvádzané skutočnosti mal uviesť a preukázať v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul. Tento si povinný riadne prevzal do vlastných rúk dňa 02.12. 2013 ako preukazuje doručenka nachádzajúca sa v pripojenom spise Okresného súdu Košice II sp.zn. 32Rob/195/2013. Povinný teda uvedené skutočnosti o definitívnom uzavretí pohľadávky mohol namietať v podanom opravnom prostriedku proti platobnému rozkazu, ktorým je odpor. Rozhodovanie o dôvodnosti nároku bolo predmetom pôvodného konania. Povinný nepreukázal také okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu, do podania návrhu na vykonanie exekúcie a spôsobili zánik vymáhaného nároku, bránia jeho vymáhateľnosti, alebo iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Na základe vyššie uvedeného exekučný súd dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené obidva procesné predpoklady, oprávňujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ako aj tá skutočnosť, že povinný dobrovoľne nesplnil v plnom rozsahu to, čo mu ukladá exekučný titul (do podania návrhu na vykonanie exekúcie), a preto námietky povinného proti exekúcii ako nedôvodné zamietol. Súd prvého stupňa ďalej citoval ust. § § 196, § 197, § 200 ods. 1 a 2 201 ods. 2, Exekučného poriadku a ust. § 4, § 5 vyhl. č. 288/1995 Z. z. a uviedol, trovy exekúcie vyčíslené v upovedomení o začatí exekúcie , boli vyčíslené v súlade s vyhl. č. 288/1995 Z.z. nakoľko za základ na určenie odmeny podľa § 5 vyhl. Č. 288/1995 Z.z, sa považuje celá výška pohľadávky spolu s príslušenstvom a z toho následne vypočíta odmena. Napokon súd prvého stupňa k návrhu povinného na zastavenie exekúcie uviedol, že v žiadnom právnom poriadku však nie sú zo súdnej exekúcie vylúčené pohľadávky, ktoré sú už vykonateľné, t.j. boli právoplatne judikované spôsobom, ktorý predpisuje procesné právo. Z Exekučného poriadku nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by objektívne a rozumne odôvodnila rozdiel medzi postavením veriteľa (oprávneného), ktorý má pohľadávku vzniknutú zo zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti, a veriteľom (oprávneným), ktorý má inú vykonateľnú pohľadávku, pokiaľ ide o otázku zastavenia exekúcie. Za takú skutočnosť nemožno považovať právny dôvod vzniku pohľadávky a to, že pohľadávka by bola vymáhaná od subjektu, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť. Všeobecnú nepostihnuteľnosť majetku exekúciou upravuje aj § 61a ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého exekúciou nemožno postihnúť majetok alebo práva, ktoré podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov nepodliehajú exekúcii alebo sú z exekúcie vylúčené, alebo na ktoré je exekúcia neprípustná. Argumentácia povinného, že týmto osobitným predpisom je zákon o správe majetku štátu, nemá opodstatnenie, nakoľko v zmysle 18a predmetného zákona nemožno vykonať exekúciu na majetok štátu v správe správcu, t.j. toto ustanovenie možno aplikovať len v prípade, že ide o majetok, ktorý bol povinnému ako štátnej príspevkovej organizácii len zverený, avšak nie o majetok, ktorý nadobudol povinný iným spôsobom, napr. na základe zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. V zmysle § 24 ods. 3 zákona o rozpočtových pravidlách, príspevková organizácia sústreďuje všetky príjmy a realizuje všetky výdavky prostredníctvom účtov vedených v Štátnej pokladnici, ak tak ustanovuje zákon o štátnej pokladnici. Podľa § 2a ods. 1 písm. b) a e), § 7 ods. 4 a § 12 ods. 1, 2 písm. e) a ods. 7 zákona o štátnej pokladnici, klientom je štátna príspevková organizácia i zdravotná poisťovňa. Klient je povinný realizovať svoj rozpočet výlučne prostredníctvom Štátnej pokladnice a zriaďovať účty výlučne v Štátnej pokladnici. Finančné prostriedky v hotovosti možno použiť na úhradu náhrad za zdravotnú starostlivosť. Prostriedky na účte klienta s výnimkou klienta uvedeného v §2a ods. 1 pís. f), g) a m) nepodliehajú výkonu rozhodnutia odpísaním z účtu. Z ustanovení toho zákona ako aj v zmysle predchádzajúceho výkladu je zrejmé, že týmto ustanovením zákonodarca sledoval zákaz exekúcie vykonávanej spôsobom odpísania exekvovateľných súm z účtu povinného, a nie zákaz prikázať pohľadávku, ktorá sa nachádza na takomto účte tretej osoby ako dlžníka povinného. Pohľadávku povinného voči zdravotným poisťovniam nemožno v žiadnom prípade považovať za pohľadávku štátu. V zmysle rozhodnutia (Rc) 2 Cdo 94/02 sú pohľadávkami štátu len také pohľadávky, z ktorých je štát oprávnený priamo. Úhrady zdravotných poisťovní pochádzajú najmä z úhrad poistencov. Okrem toho, zo zákona o rozpočtových pravidlách jednoznačne vyplýva, že štátna príspevková organizácia má aj vlastné príjmy, na štátny rozpočet je napojená, má so štátom len osobitý finančný vzťah a z tohto dôvodu nie je možné takéto ustanovenie aplikovať v celom rozsahu. Argumentom a contrario je možné vyvodiť, že na iný majetok povinného než je majetok štátu, je možné výkon rozhodnutia uskutočniť. V prípade, že by povinný preukázal, že celý jeho majetok je majetkom štátu, ktorý je z exekúcie na základe zákona vylúčený, súd by v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. d) alebo v prípade podania osobitného návrhu povinného podľa § 57 ods. 1 písm. k) Exekučného poriadku musel exekúciu zastaviť. Povinný žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal ani listinnými dôkazmi alebo iným spôsobom, že by bol postihnutý majetok povinného alebo, že súdny exekútor vykonal zabezpečovacie úkony v zmysle platného exekučného poriadku v časti majetku vo vlastníctve štátu. Súd prvého stupňa podaný návrh na zastavenie považuje v danom štádiu za predčasný, nakoľko nedošlo zo strany povinného k preukázaniu skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, a tak súd prvého stupňa návrh povinného na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) zamietol.
Proti tretiemu výroku tohto uznesenia podal v zákonnej lehote odvolanie povinný a žiadal v napadnutej časti uznesenie zmeniť, a exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a exekúciu zastaviť alebo alternatívne zrušiť uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Namietal, že podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v konaní došlo k vadám, tým že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Uviedol, že prvostupňový súd sa dôsledné neriadil ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, keď v rozpore s požiadavkou preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí nevysvetlil, prečo neskúmal zákonnosť' exekučného titulu a nezaoberal sa právnym hodnotením povinného, keďže boli predložené jasné argumenty pre prijatie záveru o nezákonnosti exekučného titulu. Nevysporiadal sa s dôkazom povinného, že z príjmov, ktoré povinný obdrží od zdravotných poisťovní, je časť používaná výhradne na mzdy a teda s odkazom na ust. § 104 Exekučného poriadku sa jedná o prostriedky , ktoré sú určené na výplatu miezd. Prvostupňoví súd vôbec nerozhodol o návrhu povinného na odklad exekúcie na jeden rok v zmysle ust. § 56 ods. 4 Exekučného poriadku z dôvodu, že neodkladná exekúcia je spôsobilá zabrániť' povinnému poskytovať' zdravotnú starostlivosť. Taktiež nerozhodol o návrhu povinného podľa ust. § 57 ods. 1 písm. k ) Exekučného poriadku z dôvodu, že exekúciou je postihnutý majetok štátu, ktorý je nevyhnutne potrebný pre plnenie verejnoprospešných služieb a nevysvetlil, prečo sa týmto návrhom nezaoberal. Súd prvého stupňa nezaslal povinnému podanie oprávneného zo dňa 30.01.2014 a teda neumožnil, aby povinný k argumentácií oprávneného zaujal stanovisko, čím odňal povinnému právo na spravodlivý proces. Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať' zákonnosť' exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť' na návrh účastníka konania ako aj bez návrhu (Uznesenie ÚSSR z 9.12.2010, sp. zn. II ÚS 545/2010 -151). Napriek tomu , že exekučný titul je spravidla opatrený doložkou o formálnej vykonateľnosti, nezbavuje to exekučný súd povinnosti preskúmať exekučný titul aj z hľadiska jeho materiálnej vykonateľnosti. Predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať' o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať' podľa exekučného poriadku a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj materiálnej stránke, k čomu súd prihliada ex offo (Uznesenie NS SR sp. zn. 3M Cdo 20/2008). Exekučný titul v predmetnej exekúcií nie je vykonateľný po materiálnej stránke nakoľko výrok , ktorým bola uložená povinnosť' zaplatiť' trovy právneho zastúpenia vo Výške 21 370,30 eur je v rozpore so zákonom. Súd prvého stupňa zamietol návrh na zastavenie exekúcie s odkazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a návrhom na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. k) Exekučného poriadku sa ani nezaoberal s odôvodnením, že Exekučný poriadok zakazuje exekúciou postihovať' majetok štátu, ktorý je uvedený v ust. § 61c Exekučného poriadku, pričom ustálil, že pohľadávka povinného ako štátnej príspevkovej organizácie voči zdravotnej poisťovni titulom poskytovania zdravotnej starostlivosti jej poistencom nie je majetkom štátu, ale samotného povinného. K tomuto, podľa nášho názoru nesprávnemu právnemu posúdeniu dospel súd prvého stupňa s poukazom na publikované rozhodnutie NS SR (Rc) 2 Cdo 94/02 , podľa ktorého pohľadávkami štátu sú len také pohľadávky, z ktorých je štát oprávnený priamo. Z odôvodnenia rozsudku NS SR je nepochybné, že v danej veci dovolací súd vychádzal jednoznačne z toho, že niet pochýb o tom, že pohľadávka vyplývajúca zo záväzkového vzťahu správcu majetku štátu vlastnícky patrí štátu, správcovi však zo zákona vyplýva oprávnenie s touto pohľadávkou štátu nakladať. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z. Slovenská republika ako právnická osoba vlastní majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu v súlade s týmto zákonom. Správca nemôže nadobúdať' majetok do svojho vlastníctva. Správca majetku štátu vykonáva právne úkony pri správe majetku štátu v mene štátu. Ak exekúcia postihuje majetok, ktorý je aspoň relatívne chránený od exekúcie, potom účinky upovedomenia o začatí exekúcie nastávajú až po tom, ako exekučný súd rozhodne o návrhu povinného na vylúčenie majetku z exekúcie, okrem prípadu uzatvorenia dohody s oprávneným, resp. márnym uplynutím lehoty na podanie návrhu na vylúčenie veci z exekúcie.
K odvolaniu povinného sa vyjadril oprávnený, ktorý vo svojom podaní navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil.
Uviedol, že zo súdnej exekúcie nemôžu byť v právnom štáte vylúčené pohľadávky, ktoré sú už vykonateľné, t.j. boli právoplatne judikované. Nie je možné a právne akceptovateľné v exekučnom konaní odstraňovať' vykonateľnosť' pohľadávky, ktorá bola štátnou mocou uznaná v riadne uskutočnenom procesnom postupe nezávislého súdu, a teda bola štátnou mocou uznaná za existujúcu, splatnú a riadne vymáhateľnú. Pohľadávky povinného voči zdravotným poisťovniam nie sú pohľadávkami štátu v správe povinného, ale tieto pohľadávky sú pohľadávkami povinného a nie sú vylúčené z exekúcie. Vykonanie exekúcie prikázaním peňažných pohľadávok univerzitných (fakultných) nemocníc voči zdravotným poisťovniam je bežným a zákonom prípustným spôsobom výkonu exekúcie. Povinný môže sám nadobúdať' práva a povinnosti a vystupovať' v záväzkovom vzťahu ako účastník konania. Ak teda koná povinný vo svojom mene a na svoj účet (pričom vo vlastnom mene koná príspevková organizácia vždy s výnimkou úkonov pri správe majetku štátu), za splnenie vzniknutých záväzkov zodpovedá sám povinný. Povinný ako príspevková organizácia uzatvára zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti výlučne vo svojom vlastnom mene a na vlastný účet. V zmysle § 1 ods. 2 písm. a) a c) zákona o správe majetku štátu, tento zákon sa nevzťahuje na nakladanie s majetkom štátu, pri ktorom dochádza k plneniu záväzkov v rámci predmetu činnosti správcu alebo v súvislosti s ním. Tento zákon nemožno vzťahovať na odlišné finančné vzťahy, ktoré nevznikli priamo v súvislosti so zverením majetku štátu do správy štátnej príspevkovej organizácie, t.j. nemožno ho aplikovať' na záväzkové vzťahy, ktoré vznikli v súvislosti s predmetom činnosti povinného, pri ktorej dochádza k plneniu záväzkov alebo k hospodáreniu s peňažnými prostriedkami, ktoré je predmetom zákona o rozpočtových pravidlách. Štátna príspevková organizácia s výnimkou právnych úkonov bezprostredne súvisiacich so správou majetku štátu koná vo svojom mene a na svoj vlastný účet, následkom čoho jej vznikajú nielen práva (t.j. napr. môže tak nadobudnúť' majetok) ale aj povinnosti, t.j. záväzky, a to vrátane povinností uhrádzať' záväzky vzniknuté z uzatvorených zmlúv, kde povinný sám, nie v mene štátu, vystupuje ako účastník zmluvného vzťahu. Zákaz nadobudnutia majetku do svojho vlastníctva sa vzťahuje len na majetok štátu, resp. majetok zverený štátom, a nie na majetok všeobecne, ktorý štátna príspevková organizácia maže nadobudnúť' aj iným spôsobom. Z ust. § 24 ods. 7 zákona o rozpočtových pravidlách jasne a zrozumiteľne vyplýva, že úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť' treba posudzovať' ako príjem štátnej príspevkovej organizácie povinného, a nie štátu. Takáto úhrada teda nemôže byt' posudzovaná ako majetok štátu, ale ako plnenie zdravotných poisťovní na základe zmlúv uzatvorených so zdravotníckym zariadením. Exekúcia nie je vykonávaná na majetku. ktorý je vo vlastníctve štátu. Aktuálne znenie Exekučného poriadku ani iný všeobecne záväzný právny predpis už v súčasnosti náhrady za poskytnutie zdravotnej starostlivosti z exekúcie vôbec nevylučuje. V zmysle nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 111/2011-61 zo 4. júla 2012 majetok štátu v správe správcu nie je absolútne vylúčený z exekúcie. Novela Exekučného poriadku č. 230/2012 Z.z. v zmysle nálezu Ústavného súdu SR taxatívne vymedzila len majetok štátu, ktorý nemožno bez výnimky postihnúť' výkonom exekúcie a majetok štátu, o ktorom rozhoduje súd či môže alebo nemôže byt' predmetom exekúcie. Novela Exekučného poriadku č. 230/2012 Z.z. v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sa vzťahuje len na majetok štátu. Pohľadávky povinného voči zdravotným poisťovniam nie sú majetkom štátu. Predmetom exekúcie nie je majetok štátu, a teda postup súdneho exekútora ako aj prvostupňového súdu je zákonný a plne v súlade so všeobecnými záväznými právnymi predpismi SR.
K odvolaniu povinného sa vyjadril aj súdny exekútor, ktorý uviedol, že v predmetnom konaní nebol postihovaný majetok štátu, a rovnako z upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie je zrejmé, že súdny exekútor nevykonáva exekúciu spôsobom postihujúcim celý majetok povinného, ale postihuje len majetok podliehajúci exekúcii. Základným predpokladom povinného, ktorý sa odvoláva na ust. 61c ods. l a 2 Exekučného poriadku je, že sa postihuje majetok štátu. Zo zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy jednoznačne vyplýva, že štátna príspevková organizácia má aj vlastné príjmy, na štátny rozpočet je napojená, má so štátom len osobitý finančný vzťah a z tohto dôvodu nie je možné takéto ustanovenie aplikovať v celom rozsahu. Samotné konštatovanie, že povinný je štátna príspevková organizácia, a že mzdy jej zamestnancov sú uhrádzané z verejných financií neodôvodňuje záver, že jej celý majetok je vylúčený z exekúcie, alebo že by pohľadávka voči zdravotnej poisťovni mala byť majetkom štátu. Štátna príspevková organizácia teda s výnimkou právnych úkonov bezprostredne súvisiacich so správou majetku štátu koná vo svojom mene a na svoj vlastný účet, následkom čoho jej môžu vzniknúť nielen práva ale aj povinnosti, t.j. záväzky, a to vrátane povinnosti uhrádzať záväzky vzniknuté z uzatvorených zmlúv, kde povinný sám, nie v mene štátu, vystupuje ako účastník zmluvného vzťahu. Zákaz nadobudnutia majetku do svojho vlastníctva sa vzťahuje len na majetok štátu, resp. majetok zverený štátom, a nie na majetok všeobecne, ktorý štátna príspevková organizácia môže nadobudnúť aj iným spôsobom.
Odvolací súd prejednal odvolanie povinného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a zrušil uznesenie v napadnutej časti podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p..
Povinný vo svojom odvolaní okrem iného namietal, že súd prvého stupňa nerozhodol o návrhu na odklad exekúcie podľa ust. § 56 ods. 4 Exekučného poriadku, čím došlo zo strany súdu k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom.
Súd prvého stupňa v predmetnej veci rozhodol uznesením, ktorým prvým výrokom námietky povinného proti exekúcii zamietol, druhým výrokom námietky povinného proti trovám exekúcie zamietol a tretím výrokom návrh povinného na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zamietol.
Podľa § 56 ods. 4 Exekučného poriadku súd môže na návrh povinného povoliť odklad exekúcie aj vtedy, ak by neodkladná exekúcia mohla zabrániť povinnému poskytovať alebo zabezpečovať zdravotnú starostlivosť podľa osobitných predpisov. Súd rozhodne o odklade do 30 dní od podania návrhu.
Podľa § 56 ods. 5, 6 a 7 Exekučného poriadku do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného. Odklad exekúcie z tých istých dôvodov nemôže byť povolený opakovane. Proti rozhodnutiu, ktorým bol povolený odklad exekúcie, je prípustné odvolanie.
V zmysle vyššie citovaných ustanovení exekučný súd rozhodne o odklade do 30 dní od podania návrhu. Proti uzneseniu, ktorým bol povolený odklad exekúcie, je prípustné odvolanie. Proti uzneseniu, ktorým nebol povolený odklad exekúcie, nie je odvolanie prípustné (argumentum a contrario).
V posudzovanom prípade súd prvého stupňa nedodržal procesný postup, ktorý v § 56 Exekučného poriadku v prípade podania návrhu povinného na odklad exekúcie, predpokladá Exekučný poriadok. Povinný totiž dňa 24.01.2014 podal u súdneho exekútora jednak námietky proti exekúcii, námietky proti trovám exekúcie a návrh na zastavenie exekúcie a jednak návrh na odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 4 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol o námietkach a o návrhu na zastavenie exekúcie, avšak o návrhu na odkladu exekúcie nijakým spôsobom nerozhodol. Súd prvého stupňa mal však o návrhu na povolenie odkladu exekúcie rozhodnúť v napadnutom uznesení. Keďže však súd prvého stupňa takto nepostupoval, súhlasí odvolací súd s tvrdením povinného, že bol týmto postupom ukrátený na svojich právach, lebo v rozpore s uvedenými právnymi predpismi mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
V prípade vady podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. ide o situáciu, ku ktorej došlo v konaní pred súdom prvého stupňa v čase do vydania jeho rozhodnutia, a to postupom súdu alebo jeho rozhodnutím a došlo k nej vo vzťahu k účastníkovi konania. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila, odňala alebo sťažila účastníkovi konania realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov právom chránených v konkrétnom konaní.
Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane opravných konaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a zákonne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Úlohou súdu prvého stupňa bude preto v ďalšom konaní postupovať v zmysle vyššie uvedeného a rozhodnúť nie len o návrhu povinného na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, ale aj o návrh povinného na odklad exekúcie podľa ust. § 56 ods. 4 Exekučného poriadku a podľa tohto rozhodnutia pokračovať v konaní.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.