Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/29/2014

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Trnavská cesta 82,826 58 Bratislava 29, IČO: 36 062 235, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: Milan Figura Transmex, s miestom podnikania 038 35 Valča 99, IČO: 33 770 077, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Lenkou Maďarovou, advokátkou, so sídlom J. X, XXX XX W., v konaní o zaplatenie 1.300,18 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. -591 zo dňa 04.10.2013, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. -591 zo dňa 04.10.2013 p o t v r d z u j e .

Návrh žalovaného zo dňa 27.3.2014 na prerušenie odvolacieho konania z a m i e t a .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 1.300,18 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,18 Eur od 13.11.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania bude rozhodnuté uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka zák. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ"), § 1 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v čase škodovej udalosti (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z."), § 1 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z., § 3 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z., § 4 ods. 4 zák. č. 381/2001 Z.z., § 20 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z., § 24 ods. 2 písm. b) zák. č. 381/2001 Z.z., § 24 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z.z., § 24 ods. 3 zák. č. 381/2001 Z.z., § 1 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, § 2 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka okresný súd žalobe vyhovel. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Martin dňa 19.08.2010 domáhal vo vzťahu k žalovanému zaplatenia pohľadávky vo výške 1.077,34 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo žalovanej sumy od 13.08.2010 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 14.09.2004 bola spôsobená motorovým vozidlom žalovaného, EVČ: MT 611AT, dopravná nehoda. Túto dopravnú nehodu zavinil vodič C. E. predmetným vozidlom a v dôsledku dopravnej nehody spôsobil škodu na zdraví „S. E.". Vzhľadom k tomu, že k predmetnému vozidlu k dátumu nehody nebolo uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, žalobca poskytol plnenie poškodenému z poistného garančného fondu, a to dňa 08.04.2010 v

celkovej výške 1.077,34 Eur. Žalobca si tak uplatnil právo na náhradu poistného plnenia voči žalovanému v zmysle § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. a ďalej žiadal zaplatiť aj príslušenstvo pohľadávky, a to úrok z omeškania vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, zvýšenej o 8 percentuálnych bodov.

Podaním doručeným okresnému súdu 18.11.2010 (č.l. 15 spisu) žalobca rozšíril žalobu a to z dôvodu, že poskytol z poistného garančného fondu poškodenému ďalšie poistné plnenie, a to dňa 10.08.2010 sumu 222,84 Eur. Žalobca si teda uplatnil vo vzťahu k žalovanému celkovú sumu 1.300,18 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 13.11.2010 do zaplatenia.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. -326 zo dňa 14.09.2011 a žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel a zároveň rozhodol aj o trovách konania. Proti rozsudku podal odvolanie do merita veci žalovaný a proti výroku o trovách konania podal odvolanie žalobca. Krajský súd v Žiline uznesením č.k. -424 zo dňa 24.01.2013 rozsudok Okresného súdu Martin č.k. -326 zo dňa 14.09.2011 zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že okrem iného je zrejmé, že v konaní je žalobcom uplatňovaný regresný nárok za škodu, ktorá mala vzniknúť v dôsledku dopravnej nehody na území Slovinska dňa 14.09.2004. Okresný súd pri posudzovaní nároku žalobcu aplikoval výlučne právne predpisy Slovenskej republiky, bez toho, aby bližšie zdôvodnil svoj zvolený aplikačný postup. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval za relevantné a opodstatnené odvolacie dôvody žalovaného, ktoré poukazovali na nedostatočné vyhodnotenie žalobou uplatneného nároku žalobcu. Uvedenými dôvodmi sa okresný súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal, čo malo dopad na jeho neúplné a predčasné skutkové, ako aj právne závery. Odvolací súd uviedol, že v ďalšom konaní sa okresný súd bude opätovne zaoberať dôslednou argumentáciou žalobcu v rovine vyhodnotenia nároku žalobcu na základe žalobcom tvrdených skutočností, argumentáciou žalovaného a zdôvodní konkrétne, nielen vo všeobecnej rovine, právne východiská a následne prijaté závery, ohľadom uplatneného nároku žalobcu, ale aj uplatnenej obrany žalovaného v priebehu konania, včítane argumentácie v odvolaní s dôrazom na vyhodnotenie právnej argumentácie žalovaného a tiež náležite zdôvodní aplikáciu právnych predpisov Slovenskej republiky pri zohľadnení skutočnosti, že k dopravnej nehode dňa 14.09.2004, ako určujúcemu momentu došlo mimo územia Slovenskej republiky. Vo väzbe na následné zistenia, ako aj ich relevanciu tieto zistenia vyhodnotí vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nároku, k týmto otázkam vykoná potrebné, najmä účastníkmi navrhnuté dôkazy. Vec prejedná a opätovne rozhodne.

Podaním doručeným okresnému súdu 22.07.2013 žalobca predložil preložený rozsudok Slovinského súdu pod sp.zn. s vyznačenou právoplatnosťou a vykonateľnosťou (č.l. 510 a nasl. spisu). Podaním doručeným okresnému súdu 28.8.2013 (č.l. 546 spisu) zaslal žalovaný vyjadrenie vo veci, v ktorom okrem skutočností, ktoré už uviedol v podanom odpore a predchádzajúcich písomných a ústnych podaniach, poukázal na to, že si žalobca v konaní uplatnil náklady na právne zastúpenie a náklady na znalcov. Ak by aj bol žalovaný zodpovedný za škodovú udalosť zo dňa 14.9.2004, čo v celom rozsahu popieral, tak mal za to, že žalobca nepreukázal, o aké náklady znalcov a trovy právneho zastúpenia ide, komu vznikli. Interné pravidlá nie je možné v predmetnom konaní použiť ako dôkaz na preukázanie nároku žalobcu. Predmetná škodová udalosť je zo dňa 14.9.2004, t.j. predchádza účinnosti interných pravidiel, na ktoré sa odvoláva žalobca, t.j., že pre danú vec nie sú účinné. Aj bez uvedenia neúčinnosti interných pravidiel i gramatického výkladu je zrejmé, že žalovaný nemal možnosť oboznámiť sa s ich obsahom a byť nimi viazaný, teda ani regresne. Čo sa týkalo rozsudku Slovinského súdu sp.zn. zo dňa 07.09.2011, tento je záväzný len voči jeho účastníkom. Žalobca, ani žalovaný nebol účastníkom konania, a teda ani nemohli využiť svoje právo brániť sa voči uplatnenému nároku, uplatňovať nároky, namietať príslušnosť súdu a pod. Práve žalobca má, alebo aspoň mal byť mať záujem na výsledku konania pred Slovinským súdom, keďže sa dotýkal práv tretích osôb, aj práv žalovaného, účastníkom konania mal byť aj žalovaný. Z uvedeného dôvodu žalovaný nepovažoval takýto rozsudok za záväzný, a to ani voči nemu, a ani voči žalobcovi. Ak účastníkom konania bola Slovinská kancelária poisťovateľov, ktorej žalobca plnil trovy na právne zastúpenie a náklady na znalcov na základe interných predpisov, to ešte neznamená, že sa jedná o nárok na náhradu škody, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou zo dňa 14.9.2004, ktorý je následne oprávnený žalobca regresne vymáhať od žalovaného.

Okresný súd vo veci nariadil a vykonal pojednávanie dňa 13.09.2013, ktoré odročil za účelom vyhlásenia rozsudku. Žalobca trval na podanej žalobe. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, namietol aj skutočnosť,

že ak Slovenská kancelária poisťovateľov plnila na základe interných pravidiel, neznamená to, že ide o škodu, ktorá vznikla a na ktorú ako regresný nárok má žalobca voči žalovanému, zvlášť pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia a trovy znalcov, nakoľko to nie je škoda na zdraví, nie je to ani škoda na veciach, ktorá mala vzniknúť poškodenej „E. S.". Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ktoré boli doložené do konania, výsluchom právnych zástupcov účastníkov konania a dospel k týmto skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu veci. „Z Ťarchopisu č. 000361-10 zo dňa 26.3.2010 od subjektu ZAVAROVALNICA TRIGLAV, p. p. adresovaného žalobcovi vyplynulo, že táto vyzvala žalobcu na úhradu splatných súm v celkovej výške 1077,34 eur na jej bankový účet. Tieto sumy pozostávali z nákladov na právne zastupovanie vo výške 387,34 eur a nákladov na odborný posudok vo výške 690 eur (č.l. 5 v spojení s prekladom č. l. 169 súdneho spisu)."

Okresný súd z likvidačnej správy č. FU 13474 zo dňa 07.04.2010 (č.l. 4 spisu) a výpisu z účtu žalobcu z VÚB banky, a.s. (č.l. 6 spisu) zistil, že za škodovú udalosť zo dňa 14.09.2004, miesto vzniku škodovej udalosti bolo Sent Jakob, Slovinsko, spôsobenú škodcom Figura Milan - Transmex, Valča 99, bolo vyplatené odškodnenie ako náklady právneho zastúpenia v sume 387,34 Eur, náklady na znalcov v sume 690,- Eur, spolu 1.077,34 Eur Slovinskej asociácii poisťovateľov, kedy platba odišla z účtu žalobcu dňa 08.04.2010 (č.l. 6 spisu). Žalobca ďalej doložil v súvislosti s nárokom na zaplatenie sumy 1.077,34 Eur aj faktúru č. 2-2010 (č.l. 84 spisu spolu s prekladom na č.l. 162 spisu), splatnú dňa 19.01.2010, z ktorej okresný súd zistil, že advokátka „Andrea Gross Gutnik fakturovala Slovinskej asociácii poisťovateľov úkon - hlavné pojednávanie 2.12.2009 v sume 66,06 eur. Faktúrou č. 179-2009 (č.l. 85 spisu spolu s prekladom na č.l. 163 spisu), ktorou advokátka Andrea Gross Gutnik fakturovala Slovinskej asociácii poisťovateľov ďalší úkon - účasť na pojednávaní 6.5.2009 v sume 88,08 eur. Táto faktúra bola vystavená 28.5.2009, splatná 12.6.2009. Faktúrou č. 147-2009 (č.l. 164 spisu), advokátka Andrea Gross Gutnik fakturovala Slovinskej asociácii poisťovateľov úkon - zmierovacie pojednávanie a prvé hlavné pojednávanie 8.4.2009, vypracovanie druhého návrhu 7.4.2009 spolu s materiálnymi nákladmi v sume 233,20 eur, kde faktúra bola z 23.4.2009, splatná bola 8.5.2009. Spolu tieto faktúry mali predstavovať náklady právneho zastúpenia v sume 387,34 eur. Ďalej žalobca doložil výpis z bankových transakcií (č. l. 226 spisu spolu s prekladom na č. l. 229 spisu), ktoré mali preukazovať, že Slovinská asociácia poisťovateľov uhradila na Okresný súd v Ľubľane ku konaniu VP 1111/2006 dve sumy, a to 26.6.2009 sumu 400 eur a 28.12.2009 sumu 290 eur, malo ísť o náklady za znalecký posudok v sume 690 eur. Zároveň žalobca do konania doložil aj znalecký posudok, ktorý mal byť vypracovaný z dôvodu konania, ktoré sa viedlo na Okresnom súde v Ľubľane č. k. , kde znalec bol pribraný sudkyňou v právnej veci žalujúcej strane E. S. (ová), proti žalovanej strane Slovinská asociácia poisťovateľov v súdnom konaní o náhradu spôsobenej škody (č.l. 130 spisu spolu s prekladom na č. l. 180 spisu)."

Z Ťarchopisu č. 001010-10 zo dňa 13.7.2010 ZAVAROVALNICA TRIGLAV, p. p. adresovanom žalobcovi, vyplynulo, že žalobca bol vyzvaný uhradiť na jej bankový účet náklady na právne zastupovanie vo výške 222,84 Eur (č.l. 19 spisu v spojení s prekladom č.l. 177 spisu). Z likvidačnej správy ŠU 13474 zo dňa 9.8.2010 (č.l. 18 spisu) a z výpisu účtu žalobcu (č.l. 24 súdneho spisu) bolo zistené, že na základe škodovej udalosti zo dňa 14.9.2004, ktorá sa stala v Slovinsku v Sent Jakob bolo vyplatené odškodnenie za náklady právneho zastúpenia vo výške 222,84 Eur Slovinskej asociácii poisťovateľov, kedy platba odišla z účtu žalobcu dňa 10.8.2010 (č.l. 24 spisu).

K preukázaniu čiastky 222,84 Eur zaslal žalobca v priebehu konania ďalšie listinné dôkazy spolu s prekladom do slovenského jazyka, a to faktúru č. 100/2010 na sumu 67,38 Eur (č.l. 98 spisu spolu s prekladom na č.l. 173 súdneho spisu), ktorou advokátka Andrea Gross Gutnik fakturovala Slovinskej asociácii poisťovateľov za zastupovanie v konaní vedenom v Slovinsku proti poškodenej úkon - vypracovanie návrhu z 12.3.2010 v rámci spisu VP 1111/2006. Ďalej faktúru č. 364-2009 na sumu 67,38 Eur, ktorou advokátka Andrea Gross Gutnik fakturovala Slovinskej asociácii poisťovateľov úkon - vypracovanie návrhu z 19.10.2009 (č.l. 99 spisu spolu s prekladom na č.l. 174 súdneho spisu). Faktúrou č. 151/2010 na sumu 88,08 Eur (č.l. 97 spisu spolu s prekladom na č.l. 172), advokátka Andrea Gross Gutnik fakturovala Slovinskej asociácii poisťovateľov zastupovanie na pojednávaní dňa 19.5.2010. Spolu tieto faktúry mali predstavovať náklady právneho zastúpenia v sume 3.222,84 Eur. Podaním doručeným okresnému súdu 21.6.2011 (č.l. 251a spisu) zaslal žalobca ďalšie listinné dôkazy

- podania právnej zástupkyne Slovinskej asociácie poisťovateľov „Andrey Gross Gutnik vo veci vedenej Okresným súdom v Ľubľane pod s. zn. V P 1111/2006, za ktorých vyhotovenia jej boli vystavené vyššie

uvedené faktúry. Išlo o podania zo 7.4.2009, zo 16.9.2009 a 12.3.2009 (č.l. 252, 254 a 257 súdneho spisu), preklad sa nachádza na č. l. 274 až 278 súdneho spisu."

Z rozhodnutia sudcu priestupkového súdu v Ľubľane č. -05 zo dňa 15.09.2004 (č.l. 23 spisu) vyplynulo, že v konaní o priestupku proti obvinenému C. E., rodné číslo XXXXXXXXXXXXX, trvalé bydlisko H. XX, W., Slovensko pre priestupok podľa č.l. 106 ods. 11 Zákona o bezpečnosti v cestnej premávke sa na základe čl. 167 ods. 1 bod 5 Zákona o priestupkoch toto konanie zastavilo pre nedostatok dôkazov s tým, že mal dňa 14.9.2004 o 14,05 hod., keď išiel ťažným vozidlom ev. číslo MT-311AT (SK) s návesom ev. číslo MT-755IB po hlavnej ceste II. Triedy č. 108 zo smeru Čenuče, smerom do Beričevo, kde na križovatke s cestou do Podgarice vošiel do križovatky, keď bolo na semafore červené svetlo, teda nekonal podľa svetelných dopravných znakov a v križovatke prednou časťou nákladného vozidla narazil do prednej ľavej časti osobného automobilu KR 25-35R, ktorým vodička „E. S." prišla z pravej strany a cez križovatku išla rovno. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.9.2004.

Z rozsudku vydaného Okresným súdom v Ľubľane sp.zn. (č.l. 511 až 532 spisu), ktorý bol preložený do slovenského jazyka, okresný súd zistil, že toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 25.10.2011. Tento rozsudok bol vydaný v konaní, kde ako žalujúca strana vystupovala „E. S." a žalovaná strana bola Slovinská asociácia poisťovateľov, ktorú zastupovala Andrea Gross Gutnik, advokátka. Predmetom bola náhrada škody vo výške 3.251,95 Eur, ktorú požadovala žalujúca strana v žalobe zo dňa 26.4.2006 a súd v tejto veci pojednával opätovne, nakoľko vyšší súd uznesením sp.zn. z 30.3.2011 zrušil rozsudok prvostupňového súdu z 19.5.2010 a vrátil vec na nové konanie. Išlo o škodu spojenú s dopravnou nehodou, ktorá sa stala 14.9.2004 v Ľubľane. Žalujúca strana mala za to, že nehodu v úplnosti zavinil vodič nákladného vozidla MAN, EVČ: MT 611 AT zo Slovenska C. E., a preto požaduje dodatočnú náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu a silné fyzické bolesti - strach a psychickú ujmu z dôvodu trvale zníženej aktivity v sume 3.251,95 Eur. Korešpondenčná poisťovňa žalobkyni vyplatila len časť náhrady škody. Súd vo veci rozhodol tak, že priznal žalovanej strane čiastku 1.645,70 Eur a úroky z omeškania, v zostávajúcej časti žiadosti o náhradu škody, t.j. v sume 1.606,25 Eur spolu s úrokmi z omeškania žalobu zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že konanie o priestupku voči vodičovi C. E. bolo síce rozhodnutím sudcu priestupkového konania č. -05 zastavené pre nedostatok dôkazov, toto však nie je rozhodujúce, pretože súd v sporovom konaní nie je viazaný rozhodnutím sudcu priestupkového konania ohľadne identického skutkového stavu. Súd konštatoval, že vodič C. E. tým, že vošiel do križovatky na červenú, porušil § 196 ods. 1 zákona o bezpečnosti v cestnej premávke, preto bolo jeho konanie neprípustné, tým zapríčinil dopravnú nehodu, pri ktorej vznikla žalobkyni majetková a nemajetková škoda. Za vznik škody je v úplnosti zodpovedná žalovaná strana. Súd vychádzal zo znaleckého posudku. Zároveň v závere slovinský súd rozhodol, že po kompenzácii súdnych trov bola povinná žalovaná strana, teda Slovinská kancelária poisťovateľov uhradiť žalobkyni sumu 987,65 Eur titulom trov konania.

Po skutkovej stránke mal okresný súd preukázané, že žalobca je právnická osoba zriadená zákonom č. 381/2001 Z.z. Žalovaný je fyzická osoba, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť na základe živnostenského podnikania, ktorej predmetom podnikania bola do 31.5.2010 aj vnútroštátna nákladná cestná doprava. Žalovaný je držiteľom nákladného motorového vozidla Man, EČV: MT 611AT. Rovnako bolo preukázané, že dňa 14.9.2004 došlo na území Slovinska k dopravnej nehode tým spôsobom, že motorové vozidlo žalovaného, ktoré v tom čase šoféroval C. E., zamestnanec žalovaného, narazilo do osobného automobilu ev. číslo KR 25-35R, ktoré patrilo vodičke Slovinska „E. S.". Táto dopravná nehoda bola prešetrovaná v rámci priestupkového konania v Ľubľane tak, ako to vyplynulo z listinného dôkazu

- rozhodnutia sudcu priestupkového konania zo dňa 15.9.2004. Priestupkové konanie bolo zastavené pre nedostatok dôkazov a nebolo dokázané zavinenie vodiča žalovaného. Nakoľko nebolo možné jednoznačne preukázať zavinenie jedného, či druhého účastníka dopravnej nehody, tak z tohto dôvodu bolo poškodenej, teda vodičke motorového vozidla v Slovinsku Slovinskou asociáciou poisťovateľov vyplatených 50 % z celkovej škody, ktorá jej vznikla. Slovinská asociácia poisťovateľov s prihliadnutím na rozhodnutie sudcu pre priestupkové konanie, ktorý rozhodoval o tejto dopravnej nehode, odmietla vyplatiť poškodenej „E. S." náhradu celej škody. Výpoveďou žalobcu, listinnými dôkazmi - podaniami advokátky zastupujúcej Slovinskú asociáciu poisťovateľov, znaleckým posudkom, bolo podľa okresného súdu preukázané, že poškodená „E. S." na Okresnom súde v Ľubľane podala žalobu, ktorou sa od Slovinskej asociácie poisťovateľov domáhala doplatenia zvyšných 50 %. Toto konanie bolo právoplatne skončené rozsudkom vydaným Okresným súdom v Ľubľane sp.zn. dňa 25.10.2011, v

ktorom súd konštatoval, že vodič C. E. tým, že vošiel do križovatky na červenú, porušil § 196 ods. 1 zákona o bezpečnosti v cestnej premávke, preto bolo jeho konanie neprípustné, tým zapríčinil dopravnú nehodu, pri ktorej vznikla žalobkyni majetková a nemajetková škoda. Za vznik škody je v úplnosti zodpovedná žalovaná strana, t.j. Slovinská asociácia poisťovateľov. Advokátka Andrea Gross Gutnik zastupujúca Slovinskú asociáciu poisťovateľov v tomto konaní si vyúčtovala trovy právneho zastúpenia za písomné podania zo dňa 7.4.2009, zo dňa 16.9.2009 a zo dňa 12.3.2009 a účasť na pojednávaniach faktúrami č. 2-2010, č. 179-2009, č. 147-2009, č. 151-2010, č. 100-2010, č. 364-2009. Tieto trovy právneho zastúpenia Slovinská asociácia poisťovateľov si vyžiadala zaplatiť od žalobcu - Slovenskej kancelárie poisťovateľov v súlade s Internal regulations, to je medzinárodná zmluva upravujúca vzťahy medzi medzinárodnými kanceláriami v systéme zelenej karty. Okrem týchto trov právneho zastúpenia si Slovinská asociácia poisťovateľov vyžiadala zaplatiť od žalobcu aj náklady znaleckého dokazovania ňou uhradené v konaní pred Okresným súdom v Ľubľane. Z priložených výpisov z účtu žalobcu a likvidačných správ bolo preukázané, že žalobca poskytol tieto požadované plnenia Slovinskej asociácii poisťovateľov, ktorá konala pred Okresným súdom v Ľubľane ako zástupca žalobcu.

Okresný súd mal preukázané, že ku dňu dopravnej nehody k predmetnému motorovému vozidlu žalovaného nebolo uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Preto žalobca poskytol peňažné poistné plnenie Slovinskej asociácii poisťovateľov z poistného garančného fondu a následne požadoval od žalovaného náhradu poistného plnenia. Žalobca svoj nárok odvodzoval od § 3 ods. 1 v spojení s § 24 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. a domáhal sa náhrady plnenia, ktoré mal ako subjekt povinný plniť, na základe skutočnosti, že motorové vozidlo žalovaného, ktorého prevádzkou došlo k spôsobeniu škody, nemalo v čase vzniku poistnej udalosti uzatvorené povinné zmluvné poistenie pre prípad spôsobenej škody. Námietky žalovaného smerovali k tvrdeniu, že neboli splnené zákonné podstatné náležitosti zodpovednosti za škodu a nebolo dokázané, že by vodič nákladného vozidla žalovaného konal v rozpore s cestnými predpismi, a tým zavinil dopravnú nehodu dňa 14.9.2004, preto nemohol byť zodpovedný za škodu, ktorá mala vzniknúť 14.9.2004. Žalovaný poukazoval na rozhodnutie sudcu priestupkového konania Okresného súdu Ľubľana, ktorým má byť okresný súd viazaný podľa § 135 ods. 1 OSP. Žalovaný trval na tom, že okresný súd by mal aplikovať na posúdenie predbežnej otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú dopravnou nehodou Slovinský právny poriadok, nie ustanovenia zodpovednosti za škodu podľa slovenského právneho poriadku (Občianskeho zákonníka).

V zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. bola zriadená Slovenská kancelária poisťovateľov, ako právnická osoba, teda žalobca, ktorý okrem iného poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu. Účelom vytvorenia poistného garančného fondu je, aby aj v tých prípadoch, ktoré sú taxatívne vymenované v § 24 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. bolo poškodenému zabezpečené poskytnutie plnenia za škodu, na ktorú má poškodený právo za rovnakých podmienok, za akých by mohol uplatniť nárok na náhradu škody proti poisťovateľovi. Jedným z nich je aj prípad, keď motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda, nie je v čase škodovej udalosti poistené. Zo znenia § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. vyplýva, že kancelária poskytuje plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla namiesto osoby, ktorá za túto škodu zodpovedá. Osobou bez poistenia zodpovednosti preto treba rozumieť toho, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou takéhoto vozidla, u ktorého nebola uzavretá poistná zmluva v zmysle § 3 zákona č. 381/2001 Z.z. Touto osobou je spravidla aj ten, kto má povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu, napr. jej prevádzkovateľ. V § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. je upravené právo kancelárie na náhradu vyplatených plnení z poistného garančného fondu za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Ustanovenie § 24 ods. 7 veta prvá v spojení s § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. je potrebné vykladať tak, že kancelária má právo postihu proti každému, kto za škodu zodpovedá a za koho plnila.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že predmetom žaloby bol nárok žalobcu, ktorý si uplatnil vo vzťahu k žalovanému. Tento nárok je osobitnej povahy, nie je nárokom na náhradu škody a nie je ani nárokom vyplývajúcim z bezdôvodného obohatenia, lebo ten, kto plnenie poskytol, bol naň zo zákona povinný, hoci škoda bola spôsobená zavinením iného. Podmienkou vzniku tohto nároku je skutočnosť, že nárok poškodeného zanikol v dôsledku plnenia osoby, ktorá tento nárok uplatňuje. „Právo žalobcu na tzv. postih, regres má povahu originárneho nároku. Žalovaný v tomto prípade vystupuje ako osoba bez poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a takouto osobou je potrebné rozumieť toho, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou takéhoto vozidla, u ktorého teda nebola uzavretá poistná zmluva. Podmienky občiansko-právnej zodpovednosti za škodu a

podmienky, za ktorých vzniká Slovenskej kancelárii poisťovateľov právo proti tomu, kto nie je poistený na náhradu čiastok, ktoré zaplatila poškodenému, je potrebné rozlišovať."

„Dohovorom o práve použiteľnom na dopravné nehody je viazaná Slovenská republika, a aj Slovinská republika, tento má prednosť pred ustanovenia zákona č. 97/1963 Z.z. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Nariadenie EP a rady ( ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) nie je možné aplikovať, ide o škodu pri dopravnej nehode, ktorá sa stala v roku 2004, a toto nariadenie sa uplatňuje pre Slovenskú republiku, ako aj Slovinskú republiku od roku 2009. Súd pri posúdení predbežnej otázky - otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pri dopravnej nehode mimo územia Slovenskej republiky, mal za to, že táto otázka bola zodpovedaná v súlade s článkom 3 Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody v rámci konania, ktoré sa viedlo na Okresnom súde v Ľubľane, ktoré bolo právoplatne skončené rozsudkom č. k. . V súlade s čl. 3 ods. 4, čl. 5 ods. 5.1 Internal Regulations (Interné pravidlá) ktoré sú základnou zmluvou upravujúcou právne vzťahy medzinárodného systému Zelenej karty, ktorého súčasťou je Slovenská republika, ale aj Slovinská republika (č.l. 380), ktoré boli publikované vo vestníku EÚ dňa 31.7.2003 dopravnú nehodu, ku ktorej došlo v zahraničí a ktorej účastníkom je motorové vozidlo z inej krajiny šetrí národná kancelária, ktorá má sídlo na území krajiny, v ktorej došlo k dopravnej nehode. Nároky z dopravnej nehody vybavuje v súlade s právnymi predpismi použiteľnými v krajine, v ktorej došlo k dopravnej nehode, a to vo svojej neobmedzenej pôsobnosti, avšak v najlepšom záujem poisťovateľa, ktorý vydal zelenú kartu, resp. v najlepšom záujme príslušnej národnej kancelárie, v tomto prípade žalobcu. Následne po vybavení nároku zašle členovi kancelárie, ktorý vydal zelenú kartu, resp. príslušnej národnej kancelárii, teda žalobcovi žiadosť o refundáciu vyplatených súm so špecifikáciou. Žalobca, ako člen systému zelenej karty a signatár interných pravidiel pri vyporiadavaní a vyplácaní nárokov zahraničných kancelárii postupuje plne v zmysle tzv. Interných pravidiel."

V danom prípade aj Slovinská asociácia poisťovateľov, tak ako to bolo preukázané listinnými dôkazmi, zastupovala žalobcu na základe medzinárodnej dohody, vo veci, v „ktorej účastníkom bolo motorové vozidlo zo Slovenskej republiky, ktorého držiteľom bol žalovaný, a ktorým bola spôsobená dopravná nehoda. V rámci konania bolo preukázané listinnými dôkazmi, že Okresný súd v Ľubľane rozsudkom, ktorý bol právoplatný 25.10.2001 IV P 1064/2011 pojednával vo veci náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ktorého držiteľom bol žalovaný pri dopravnej nehode v Slovinsku." Z rozsudku Okresného súdu v Ľubľane jednoznačne vyplynulo (č.l. 525 spisu), že okresný súd v sporovom konaní nie je viazaný rozhodnutím sudcu priestupkového konania, ohľadne identického skutkového stavu. Zároveň súd konštatoval vo svojom rozhodnutí, že vodič C. E. tým, že vošiel do križovatky na červenú, porušil § 196 ods. 11 zákona o bezpečnosti v cestnej premávke, a preto bolo jeho konanie neprípustné, čím zapríčinil dopravnú nehodu. K rozsudku Okresného súdu v Ľubľane sp.zn. zo dňa 07.09.2011 žalovaný uviedol, že je záväzný len voči jeho účastníkom, nakoľko žalobca, ani žalovaný nebol účastníkom konania, ktoré výsledkom je uvedené rozhodnutie Slovinského súdu. Poukázal na § 63, § 64 písm. d) zákona č. 97/1963 Z.z. a na to, že pokiaľ nebol účastníkom určitého konania, jeho výsledok nie je pre neho záväzný, a preto nie je ani povinný znášať náklady účastníkov daného konania.

K tejto námietke žalovaného okresný súd poukázal na ustanovenia Nariadenia rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ktoré bolo možné aplikovať na toto konanie, nakoľko žaloba bola na okresný súd podaná 19.08.2010 a toto nariadenie nadobudlo účinnosť vo vzťahu k Slovenskej republike 01.05.2004, má teda prednosť aj pred zákonom č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v spojení s uznávaním cudzích rozhodnutí. V bode 16 zásad tohto nariadenia je upravené, že vzájomná dôvera vo výkon súdnictva spoločenstva odôvodňuje automatické uznávanie rozsudkov vydaných v členskom štáte bez ďalšieho konania s výnimkou sporných prípadov. Podľa čl. 32 predmetného nariadenia je uvedené: „Na účely tohto nariadenia rozsudok znamená každé rozhodnutie súdu alebo tribunálu členského štátu, bez ohľadu na jeho označenie, vrátane uznesenia, nariadenia, rozhodnutia alebo exekučného príkazu, ako aj určenia trov alebo výdavkov súdnym úradníkom. Podľa čl. 33 ods. 1 predmetného nariadenia rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania. Podľa čl. 36 predmetného nariadenia za žiadnych okolností sa nesmie cudzí rozsudok skúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej. Zároveň súd konštatuje, že neboli splnené podmienky na neuznanie tohto cudzieho rozsudku v zmysle článku 34 predmetného nariadenia."

Okresný súd mal teda predbežnú otázku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pri dopravnej nehode mimo územia Slovenskej republiky vyriešenú v rámci konania pred Okresným súdom v Ľubľane a mal za to, že žalovaný ako držiteľ a zároveň zamestnávateľ vodiča C. E. zodpovedá za škodu. Na vzťah medzi žalobcom a žalovaným okresný súd potom aplikoval právo Slovenskej republiky, nakoľko išlo o slovenské subjekty, v danom vzťahu nebolo potrebné použiť žiadnu kolíznu normu.

Žalobca vychádzajúc z § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. mal právo voči žalovanému na náhradu toho, čo za neho plnil. Okresný súd z výpisov účtov mal preukázané, že žalobca vyplatil dňa 08.04.2010 z poistného garančného fondu Slovinskej asociácii poisťovateľov plnenie v celkovej výške 1.077,34 Eur a dňa 10.08.2010 sumu vo výške 244,98 Eur. Slovinská asociácia poisťovateľov likvidovala poistnú škodovú udalosť poškodenej „E. S." v Slovinsku vrátane súdneho konania. Zároveň bolo podľa okresného súdu potrebné uviesť, že žalobca bol povinný žalovanému preukázať, prečo plnil Slovinskej asociácii poisťovateľov vo výške žalovanej sumy, jeho povinnosťou bolo riadne preukázať dôvodnosť a výšku poskytnutého plnenia aj vzhľadom na skutočnosť, že plnenia boli poskytnuté z poistného garančného fondu v roku 2010, dopravná nehoda bola v roku 2004. Z vykonaného dokazovania okresný súd mal jednoznačne preukázané, že žalobca bol vyzvaný Slovinskou asociáciou poisťovateľov k úhrade škody, ktorú Slovenská asociácia poisťovateľov plnila v súvislosti s konaním o nároku poškodenej v spojení s dopravnou nehodou, ktorá bola 14.09.2004. Žalobca postupne dokladaním listinných dôkazov okresnému súdu preukázal, že reálne poskytol plnenie za preukázanú škodu Slovinskej asociácii poisťovateľov, ktorá bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla žalovaného. Tvrdenia žalovaného, že nie je možné považovať za škodu trovy právneho zastúpenia, trovy znaleckého dokazovania neboli podľa okresného súdu dôvodné, keďže tieto preukázateľne vznikli v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou v Slovinsku a žalobca mal nárok na náhradu tohto, čo za žalovaného plnil.

Žalovaný v podanom odpore vzniesol aj námietku premlčania podľa § 104 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti. Teda podľa žalovaného žalobcovi uplynula lehota na uplatnenie akéhokoľvek práva na plnenie z poistenia dňa 14.9.2008. Zákon č. 381/2001 Z.z. je špeciálnym zákonom, ktorý upravuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, avšak tento zákon v ods. 2 § 1 jednoznačne hovorí, že ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na poistenie zodpovednosti osobitné prepisy, čo je odkaz na ust. Občianskeho zákonníka. Podľa okresného súdu však právo žalobcu, ktoré si uplatnil v súlade s § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. je regresným nárokom a nie je ho možné chápať ako nárok na náhradu škody. Ide o zvláštny nárok žalobcu voči v danom prípade nepoistenému subjektu ako vyplýva zo zákona č. 381/2001 Z.z. V tomto prípade platí všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorej vek začína odo dňa, keď právo mohlo byť vykonané po prvý raz, čiže pre začiatok behu premlčacej doby je tu rozhodujúce vyplatenie plnenia poškodenému za toho, kto za škodu zodpovedá. Od tohto okamihu sa počíta trojročná premlčacia doba, kedy k vyplateniu plnenia žalobcom poškodenému došlo 08.04.2010 a 10.08.2010, a žaloba bola na súd podaná 19.8.2010 a rozšírenie žaloby dňa 18.11.2010. Nárok žalobcu teda nie je premlčaný. Okresný súd mal za to, že úroky z omeškania uplatnené žalobcom boli dôvodné. Z pokusu o zmier zo dňa 8.10.2010 vyplynulo, že žalobca vyzval žalovaného k úhrade dlžnej sumy 222,95 Eur najneskôr do 15.10.2010 (č.l. 17 spisu) a z pokusu o zmier zo dňa 29.7.2010 (č.l. 10 spisu) vyzval žalobca žalovaného k úhrade dlžnej sumy 1.077,58 Eur, najneskôr do 5.8.2010. O trovách konania okresný súd bude rozhodovať do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej v súlade s § 151 ods. 1 a 3 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že odvolanie podal „v rozsahu, v ktorom sa rozhodnutie dotýka mojich práv a oprávnených záujmov, t.j. v časti I. výrokovej vety, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom svoje právnej zástupkyne, odvolanie, ktoré odôvodňujem nasledovne: 1. Okresný súd Martin nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods. 1 písm. h/O.s.p.; § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.); 2. Okresný súd Martin dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.); 3. Okresný súd Martin vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.)" V dovolaní žalovaný uviedol, že napadnutý rozsudok okresného súdu „-jeho I. výrokovú vetu - považujem za nesprávny, odôvodnenie za nejasné a nezrozumiteľné, v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p." „Okresný súd Martin miestami až arbitrárnym spôsobom vyhodnotil skutkový stav veci, bez rešpektovania na

vec sa vzťahujúcich ustanovení právnych predpisov, medzinárodných zmlúv." Žalovaný namietal, že napadnutý rozsudok okresného súdu „je síce obsiažny, ale po obsahovej stránke nedáva jednoznačné (dokonca na niektoré nedáva žiadne) a presvedčivé odpovede na sporné otázky, ktoré vyvstali v predmetnej veci. Medzi sporné právne významné skutkové tvrdenia, majúce dopad aj na procesnú stránku veci, patrili najmä nasledovné otázky". Okresný súd podľa žalovaného nezodpovedal otázky jeho zodpovednosti za dopravnú nehodu - škodovú udalosť zo dňa 14.09.2004 v Slovinsku (pasívna legitimácia), aktívnej legitimácie žalobcu ako subjektu, ktorý plnil Slovinskej kancelárii poisťovateľov, nie poškodenej, otázku (ne)existencie príčinnej súvislosti medzi tým, že nebol poistený pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z.z. a trovami právneho zastúpenia a „na znalcov Slovinskej kancelárie poisťovateľov (nie poškodenej zo Slovinska), tzn. súvislosť medzi mojím nepoistením a dopravnou nehodou zo dňa 14.9.2004, ktorú som nespôsobil," otázku použitia správneho právneho poriadku, otázku splnenia podmienok (ne)uznania rozsudku slovinského súdu: „Okresný súd v Ľubľane č.k. zo dňa 7.9.2011, právoplatné dňa 25.10.2011 /ďalej len ako aj „Slovinský rozsudok"/, ktorého účastníkom konania nie je žiadny z účastníkov predmetného konania pred Okresným súdom Martin."

V odvolaní žalovaný poukázal na prekážku uznania rozsudku podľa Brusel I a na porušenie práva na obhajobu. Trval na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v preukázaní svojho nároku voči žalovanému, tzn. že bol povinný zaplatiť mu náklady za právne zastúpenie Slovinskej kancelárie poisťovateľov (nie poškodenej zo Slovinska) pred slovinským súdom ako aj náklady na znalcov vynaložené pred slovinským súdom, ktorého účastníkom nebol. Okresný súd postavil svoje rozhodnutie na slovinskom rozsudku, dôvodiac tak svoj postup v súlade s Dohovorom o práve použiteľnom na dopravné nehody, dojednaný v Haagu dňa 04.05.1971 (ďalej len ako aj „Haagsky dohovor"). Takýto postup a hodnotenie okresného súdu považoval žalovaný za nesprávny, a to najmä skutočnosť, že nebol účastníkom konania, v rámci ktorého bol vydaný slovinský rozsudok. Uviedol, že za uvedených podmienok nemožno slovinský rozsudok uznať a vychádzať z neho ako podkladu určenia zodpovednosti za škodu spôsobenú pri dopravnej nehode dňa 14.9.2004 v Slovinsku. „Tento postup súdu je v hrubom a zjavnom rozpore s Článkom 34 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 /ďalej len ako aj „Brusel 1."/, podľa ktorého Rozsudok sa neuzná: 2. V prípade, že bol vydaný bez účasti žalovaného v konaní, ak sa mu nedoručila písomnosť, ktorou sa začalo konanie alebo rovnocenná písomnosť v dostatočnom čase a takým spôsobom, aby si mohol zabezpečiť obhajobu, okrem prípadu, že žalovaný opomenul začať konanie, ktorým by napadol rozsudok, keď tak mohol urobiť." Okresný súd Martin na str. 13 napadnutého rozsudku síce uvádzal, že „neboli splnené podmienky na neuznanie cudzieho rozsudku v zmysle článku 34 predmetného nariadenia", ale svoju úvahu nezdôvodnil. Dokonca sa ani okrajovo nevysporial s „mojou námietkou ohľadom toho, že som nemal možnosť brániť sa pred Slovinským súdom, uplatniť svoje pravo na obhajobu garantované mi nielen Ústavou SR, ale aj medzinárodným právom, konštantnou judikatúrou ESĽP a pod. Pred Slovinským súdom tak bolo rozhodnuté „o mne a bezo mňa" a dopady Slovinského rozsudku na mňa sú aj napriek tomu rozhodujúce. Okrem uvedeného konania prebieha ďalšie konanie o ďalšom nároku navrhovateľa voči mne zo škodovej udalosti zo dňa 14.9.2004." Iná situácia by bola, pokiaľ by okresný súd v rámci tohto konania, v súlade s Haagskym dohovorom, aplikoval slovinský právny poriadok, voči ktorému by mal možnosť brániť sa a uplatniť tak riadne svoje právo na obhajobu.

Pokiaľ okresný súd bez ďalšieho uznal slovinský rozsudok, neberúc do úvahy článok 34 ods. 2 Brusel I. a z neho určil zodpovednosť za škodovú udalosť zo dňa 14.09.2004, takýto postup mal v záujme zachovania rovnosti účastníkov zachovať aj pri uznávaní ďalšieho slovinského rozhodnutia, ktoré v konaní predložil. Ide o rozhodnutie, ktoré predchádzalo slovinskému rozsudku a ako jediné, najmä z hľadiska času a účastníkov, spoľahlivo objasňuje škodovú udalosť zo dňa 14.09.2004. Týmto rozhodnutím je rozhodnutie Okresného súdu v Ľubľane zo dňa 15.09.2004, právoplatné dňa 24.09.2004, ktorým bolo konanie o priestupku proti vodičovi zastavené, nakoľko nebolo dokázané, že by porušil predpisy cestnej premávky a tým spôsobil dopravnú nehodu dňa 14.9.2004. Iba rozhodnutie, prijaté bezprostredne po škodovej udalosti, za prítomnosti účastníkov dopravnej nehody (vodiča žalovaného a „údajnej'' poškodenej „E. S."), môže byť jediným spoľahlivým dôkazom škodovej udalosti zo dňa 14.9.2004. Podľa uvedeného rozhodnutia, nebol žalovaný zodpovedný za dopravnú nehodu zo dňa 14.9.2004, dokonca podľa žalovaného nebolo vylúčené, že poškodeným z dopravnej nehody zo dňa 14.9.2004 „som práve ja." „Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že postupom Okresného súdu Martin nebol rešpektovaný zákon -medzinárodná zmluva, bolo porušené moje právo na obhajobu a nebola zachovaná rovnosť účastníkov."

Odvolací súd v predmetnej veci už rozhodoval a ako to vyplývalo aj z obsahu napadnutého rozsudku, určil okresnému súdu rozsah úkonov, ktorými sa má v ďalšom konaní zaoberať. Okresný súd podľa žalovaného nerešpektoval ani jeden pokyn odvolacieho súdu uvádzaný v uznesení sp.zn. zo dňa 24.01.2013 (vynímajúc vyhodnotenia nároku žalobcu na základe jeho tvrdení), nakoľko v obsahu napadnutého rozsudku sa okresný súd nevysporiadal „s mojimi podstatnými právnymi argumentáciami, tak ako to vyplýva z dôvodov tohto môjho odvolania. Moje argumenty uvádzané v tomto odvolaní sú len opakovaním mojej obrany z odporu proti platobnému rozkazu vydaného v predmetnej veci bez toho, že by som na ne dostal presvedčivú odpoveď, príp. že by boli moje námietky súdom vyvrátené."

Pokiaľ išlo o aktívnu legitimáciu žalobcu, tak žalovaný popieral jej základ, pretože žalobca nemohol svoj nárok oprieť o zákon č. 381/2001 Z.z., nakoľko žalobca neplnil poistné plnenie poškodenej, nejde ani o nároky poškodenej zo Slovinska - trovy právneho zastúpenia a znalcov sú trovami Slovinskej kancelárie poisťovateľov, nie poškodenej zo Slovinska. Žalobca plnil Slovinskej kancelárii poisťovateľov jej trovy na základe interných pravidiel medzi kanceláriami „(zo samotného názvu vyplýva vzťah individuálnosti, nie všeobecnej platnosti, ako to prevzal Okresný súd Martin z argumentácie navrhovateľa, opäť bez ďalšieho dôsledného skúmania a vysporiadania sa s mojimi námietkami v tomto smere)". Uplatnené trovy Slovinskej kancelárie poisťovateľov predstavovali len faxové podanie. Originál faktúry, ktoré žalobca plnil v prospech Slovinskej kancelárie poisťovateľov neboli z jeho strany predložené okresnému súdu ani k nahliadnutiu. „Preto okrem toho, že spochybňujem ich právny základ, spochybňujem aj ich pravosť. Táto situácia je pre mňa o to ťažšie pochopiteľná, keď naše poisťovne pri uplatnení dôvodného poistného nároku neuznávajú ani originál doklady preukazujúce vznik škody ... Takýto vzťah vyplácania akýchkoľvek faxom zaslaných faktúr mi skôr hraničí s obchádzaním zákona zakrytím sa Internými pravidlami. Následne, keď si kancelárie takto poskytnú plnenia (zaplatia aj svojich advokátov) cez Interné pravidlá, nájdu si obeť, ktorá nie je poistená a všetko si cez ňu opäť „preplatia"? Uvedomujem si, že svojimi úvahami zachádzam priďaleko, ale jednoducho nedokážem pochopiť aká je súvislosť medzi trovami advokátky Slovinskej kancelárie poisťovateľov a škodovou udalosťou zo dňa 14.9.2004. Pri uvedenej škodovej udalosti nebol žiadny advokát, dokonca ani advokát poškodenej, u ktorej by to bolo skôr prípustné a pochopiteľné."

Tak ako to vyplývalo aj z judikatúry, ktorú okresnému súdu predložil na pojednávaní dňa 13.9.2013 o posúdení hraničných ukazovateľov pri náhrade škody a jej možnej použiteľnosti na danú vec, plnenie poskytnuté žalobcom v rámci zákonom ustanoveného predmetu činnosti (interné pravidlá) nemožno považovať za škodu. Ak povinnosť žalobcu vyplácať plnenia Slovinskej kancelárii poisťovateľov (bez ohľadu na to, či k škode došlo v dôsledku protiprávneho konania tretej osoby alebo nie) vyplývala z interných pravidiel, potom plnenie, ktoré žalobca poskytol Slovinskej kancelárii poisťovateľov „je plnením jeho zákonnej povinnosti a skutočnosť, že na základe zákonnej povinnosti navrhovateľ plnil, neznamená vznik škody, a ani nezakladá navrhovateľovi nárok na náhradu Škody, či regresný nárok." Ust. § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. predpokladá plnenia žalobcu poškodenej, nie akékoľvek plnenia komukoľvek. Opačný záver by bol v rozpore s princípmi právneho štátu. Taktiež § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. predpokladá pre poistné plnenie z garančného fondu splnenie dvoch kumulatívnych podmienok: „musí existovať osoba zodpovedná za škodu a zároveň táto osoba bola v čase zodpovednosti bez poistenia zodpovednosti." Skutočnosť, že žalovaný nebol poistený pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nemohla byť bez ďalšieho dôkazom toho, že zodpovedal žalovaný za akúkoľvek škodu, ktorá vznikla v období jeho nepoistenia. Zákon automaticky nepostihuje osoby bez poistenia zodpovednosti za škodu, ktorú nespôsobili. Nepoistenie zodpovednosti „za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla automaticky nezakladá vznik dopravnej nehody."

Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že okresný súd v napadnutom rozsudku dôvodil, že nárok žalobcu bol preukázaný zákonom č. 381/2001 Z.z., ktorý ako to vyplývalo z jeho znenia, vzťahuje sa na prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. „Doposiaľ je sporné, kto spôsobil dopravnú nehodu dňa 14.9.2004, preto nemožno aplikovať regresný nárok navrhovateľa týmto zákonom." Okresný súd v napadnutom rozsudku (str. 11) uvádzal, že účelom garančného fondu je, aby v zákonom stanovených prípadoch bolo poškodenému zabezpečené poskytnutie plnenia za škodu, na ktorú má poškodený právo, akoby si uplatnil nárok na náhradu škody voči poisťovateľovi. Protichodne s týmto záverom však okresný súd podľa žalovaného priznal žalobcovi nárok, ktorý žalobca

„neplnil poškodenej zo Slovinska ani sa netýka priamo poškodenej, nakoľko ide o trovy na právne zastúpenie a náklady na znalcov Slovinskej kancelárie poisťovateľov." Regresný nárok si voči žalobcovi uplatnila Slovinská kancelária poisťovateľov, a to z titulu svojich nákladov na advokátku (nie nákladov na advokátku, ktoré by vznikli poškodenej zo Slovinska). „Tento rozpor a skutočnosť, že zákon č. 381/2001 Z.z. takéto náklady ako regres nepozná, v priebehu konania neodôvodnil ani navrhovateľ ani Okresný súd Martin. Paradoxne, Okresný súd Martin považuje nárok navrhovateľa aj napriek uvedeným skutočnostiam za dôvodný a preukázaný." Z doposiaľ vykonaného dokazovania nebolo podľa žalovaného preukázané, že by zodpovedal za akúkoľvek škodu. Slovinský rozsudok, ktorý bol vydaný bez jeho účasti, „nie je spoľahlivým a najmä nie je zákonným dôkazom na prijatie záveru o mojej zodpovednosti. Opačný záver o mojej zodpovednosti bol totiž prijatý skorším slovinským rozhodnutím v rámci priestupkového konania, ktorého som bol (môj vodič) účastníkom a ktorý jediný zachytáva priebeh udalostí ako sa stali (nie s odstupom 7-mich rokov ako Slovinský rozsudok)." Výsledkom tohto rozhodnutia bolo zastavenie konania pre nedostatok dôkazov a nepreukázanie porušenia cestných predpisov mojím vodičom. Pokiaľ deň po dopravnej nehode existoval nedostatok dôkazov (dokonca odmietla vypovedať aj spolujazdkyňa poškodenej zo Slovinska), bolo takmer vylúčené, aby o 2 roky neskôr, kedy podala poškodená zo Slovinska žalobu na súd, bolo bez účasti žalovaného dostatok dôkazov na prijatie záveru, že bol zodpovedný za dopravnú nehodu zo dňa 14.9.2004. „Jediným ospravedlnením takéhoto postupu je skutočnosť, že Slovinské súdy stoja za svojimi občanmi aj za cenu porušenia práva na obhajobu slovenských občanov." „V každom svojom podaní zdôrazňujem, že z dôvodu, že si navrhovateľ neplní svoje povinnosti riadne -predkladá dôkazy s 2 ročným odstupom, na pojednávania chodí nepripravený, vznikajú účastníkom konania zvýšené náklady na trovy konania (moje trovy konania už prevýšili žalovanú istinu)."

V odvolaní žalovaný ďalej uviedol, že „rovnaký postoj mám k uplatneným úrokom z omeškania. Úroky z omeškania predstavujú sankciu pre dlžníka, ktorý neplní svoj záväzok riadne a včas. V danom prípade nie som si vedomý žiadneho záväzku voči navrhovateľovi, s ktorým by som bol v omeškaní. Navrhovateľ mi doposiaľ svoj nárok nepreukázal. Pokiaľ by tomu aj bolo, je predovšetkým chybou navrhovateľa, že svoj nárok nepreukázal ani v Pokuse o zmier zo dňa 8.10.2010 (z uvedeného podania vôbec nie je zrejmý titul, len suma. Právny nárok mi navrhovateľ neuviedol ani dodatočne na moju Odpoveď zo dňa 15.10.2010), ani vo svojom prvom podaní vo veci samej -Návrhu zo dňa 19.8.2010." Akékoľvek omeškanie s plnením spôsobil žalobca, preto táto sankcia nemala by byť pripísaná na ťarchu žalovaného, ale na ťarchu žalobcu, ktorý by si ju mal znášať sám. Navrhol, aby napadnutý rozsudok okresného súdu „v napadnutej časti, tzn. v 1. výrokovej vete, zrušil a vrátil vec Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie, príp. napadnutý rozsudok zmenil tak, že odvolací súd návrh navrhovateľa zamieta a odporcovi priznáva náhradu trov konania v celkovej výške 1.549,25 EUR (podľa Vyúčtovania trov konania zo dňa 4.10.2013)."

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu, v ktorom zdôraznil, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými sa okresný súd v rámci prvostupňového konania nevysporiadal a nakoľko sa stotožnil s napadnutým rozhodnutím okresného súdu, žiadal, aby krajský súd v zmysle § 219 OSP potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne.

Stanovisko žalovaného k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného, v ktorom uviedol, že okresný súd rozhodol v predmetnej veci v prospech žalobcu, tzn. v celom rozsahu bolo logickým vyústením takéhoto stavu, a preto sa žalobca stotožnil s napadnutým rozhodnutím a konštatoval, že v odvolaní žalovaného neboli uvedené žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal. „Skutočnosti uvádzané odporcom v jeho odvolaní zo dňa 20.11.2013 preukazujú nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu. Navrhovateľ sa ani k jednej námietke odporcu nevyjadril, no ani ju nevyvrátil. Odporca naďalej považuje svoje argumenty uvádzané vo svojom odvolaní za dôvodné, majúce vplyv na samotné rozhodnutie okresného súdu." Žalovaný preto zotrval na svojom záverečnom návrhu uvedenom vo svojom odvolaní, tzn. navrhol odvolaciemu súdu, aby „Rozsudok Okresného súdu Martin sp.zn.: -591 zo dňa 4.10.2013 v napadnutej časti, tzn. v I. výrokovej vete, zrušil a vrátil vec Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie, príp. napadnutý rozsudok zmenil tak, že odvolací súd návrh navrhovateľa zamieta a odporcovi priznáva náhradu trov konania v celkovej výške 1.549,25 EUR (podľa Vyúčtovania trov konania zo dňa 4.10.2013)."

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie a návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP zamietol. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. -647 zo dňa 17.06.2015 k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu Žilina.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne krajský súd uvádza v súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného, keďže krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu tak v podrobnostiach na jeho závery poukazuje. Práve z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP nebolo potrebné, aby krajský súd vo svojom rozhodnutí opakoval tie skutkové a právne závery, ktoré odzneli v napadnutom rozsudku okresného súdu, s ktorými sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje, pretože tak rozhodnutie okresného súdu, ako aj krajského súdu spolu tvoria jeden celok. Podľa § 219 ods. 2 OSP sa prípadne len doplnia na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Tento záver krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , podľa ktorého ... „odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania". Ďalej krajský súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , z ktorého okrem iného vyplýva, že v odvolacom konaní sa tak súd pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Vo vecno-právnej rovine žalovaný s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d), f) OSP napádal postup a rozhodnutie okresného súdu v prvostupňovom konaní s tým, že súd prvého stupňa nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z §§ 132 - 135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 20.11.2013 (č.l. 616 spisu a nasl.) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 205 ods. 3 OSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Podľa § 205a ods. 1 písm. d/ OSP skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa § 120 ods. 4 OSP, súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Na písomné podania žalovaného označené ako doplnenie odvolania doručené odvolaciemu súdu dňa 31.03.2014 a návrh žalovaného na ustanovenie znalca, spojený s návrhom na prerušenie konania 16.04.2015 odvolací súd neprihliadal, a to s poukazom na § 205 ods. 3 OSP. Podľa § 205 ods. 3 OSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa bol žalovanému doručený na adresu právnej zástupkyne žalovaného dňa 07.11.2013, pričom posledný deň 15-dňovej lehoty na podanie odvolania pripadol na deň 22.11.2013 (piatok). Ako je zrejmé z odtlačku prijímacej pečiatky súdu prvého stupňa, žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa dňa 22.11.2013, elektronicky bez zaručeného elektronického podpisu, ktoré bolo doplnené o riadne podanie dňa 25.11.2013, t.j. včas. Po uplynutí odvolacej lehoty už žalovaný nemohol rozširovať dôvody odvolania tak, ako to urobil písomným doplnením odvolania zo dňa 14.04.2015 (č.l. 639 spisu) a podaním zo dňa 27.03.2014, žurnalizovaným na č.l. 644 spisu, keďže rozšírenie dôvodov odvolania odporuje cit. ust. § 205 ods. 3 OSP. Z uvedených dôvodov odvolací súd písomné doplnenie odvolania nemohol vziať, a teda ani nevzal do úvahy, neprihliadal naň. V súvislosti s uvedenými podaniami žalovaného však považuje krajský súd za podstatné, v rovine svojho postupu poukázať na argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd stotožnil a v zmysle ktorej „Uplynutím lehoty na podanie odvolania zaniká možnosť odvolateľa nielen modifikovať rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania, ktoré určuje § 205 ods. 2 O.s.p. Zákon však nerieši situáciu pre prípad, ak odvolanie nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p., a teda aké právne dôsledky má odstránenie vád odvolania (doplnenie dôvodov) odvolateľom až po uplynutí odvolacej lehoty, avšak pred rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní. Lehota, do ktorej môže odvolateľ rozširovať dôvody odvolania, sa vzťahuje na také odvolanie, ktoré má všetky zákonom požadované náležitosti. Táto lehota ale nedopadá na povinnosť súdu dbať o odstránenie vád odvolania a ustanovenie § 205 ods. 3 O.s.p. ani neurčuje lehotu, v ktorej má odvolateľ možnosť odstrániť vady podaného opravného prostriedku. Pokiaľ sa v odvolaní vyskytnú vady, je povinnosťou súdu vyzvať odvolateľa na ich odstránenie, pričom lehotu na odstránenie vady určuje vo výzve súd (§ 43 ods. 1 O.s.p.), a neustanovuje ju samotné plynutie odvolacej lehoty. Ak k doplneniu vadného odvolania dôjde do rozhodnutia odvolacieho súdu, je právne významné, že v čase jeho rozhodovania (§ 154 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.) je vada odstránená. Pritom je irelevantné, že k jej odstráneniu došlo až po uplynutí 15 dňovej lehoty na odvolanie (porovnaj J. Krajčo a kolektív, Občiansky súdny poriadok, komentár, V. aktualizované vydanie, EUROUNION, Bratislava 2010, str. 823, tiež rozhodnutia uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 53/2006 a č. 25/2009)" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.06.2012, sp. zn. ). Postup krajského súdu v tomto smere je súladný tiež zo závermi vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -19 z 24. októbra 2012, v zmysle ktorých „Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky, ústavný súd stručne uvádza, že v zmysle ústavnej blankety podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy) a zároveň platí, že domáhať sa základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). V oblasti uplatňovania a ochrany subjektívnych práv v rámci civilného procesu je základným právnym predpisom Občiansky súdny poriadok, ktorý je od účinnosti novely prijatej zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 501/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v odvolacom konaní založený na uplatňovaní tzv. neúplného apelačného systému v sporovom konaní. Tento odvolaciemu súdu v zásade až na zákonom ustanovené výnimky nedovoľuje, aby pri rozhodovaní o odvolaní vzal do úvahy dôkazy a skutočnosti, ktoré neboli uplatnené pred prvostupňovým súdom (§ 205a Občianskeho súdneho poriadku). Odvolaciemu súdu pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia prislúcha posúdiť, či v konkrétnej právnej veci (i) určitá v odvolaní tvrdená skutočnosť je novou skutočnosťou, ktorá nebola uplatnená pred prvostupňovým súdom, a ak

áno, či (ii) nie je naplnená niektorá zo zákonných výnimiek, ktorá z tejto skutočnosti aj napriek tomu, že nebola uplatnená pred prvostupňovým súdom, robí spôsobilý odvolací dôvod. Taktiež prislúcha odvolaciemu súdu posúdiť, či určitá právna argumentácia učinená účastníkom konania po uplynutí lehoty na podanie odvolania (ako to bolo u sťažovateľov) bola alebo nebola súčasťou odvolacích dôvodov uplatnených v tejto lehote a v prípade negatívneho zistenia má právo na túto argumentáciu neprihliadať (§ 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a contrario) (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -19 z 24. októbra 2012). Z podania žalovaného označeného ako návrh na ustanovenie znalca zo dňa 27.3.2014, ktoré bolo doručené odvolaciemu súdu dňa 31.03.2014 (teda po uplynutí odvolacej lehoty, ktorá uplynula 22.11.2013 piatok) vyplýva, že žalovaný žiadal ustanoviť znalca z odboru právne vzťahy k cudzine, odvetvie Medzinárodné právo súkromné a procesné a odvetví Európskeho práva s uvedením i znalca, ktorého navrhol ustanoviť „doc. JUDr. PhDr. Miroslav Slašťan, PhD., bytom Mýtna 13, 811 07 Bratislava, evidenčné číslo 914941". Krajský súd postupoval v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -19 a napriek tomu, že išlo o doplnenie odvolania po uplynutí odvolacej lehoty, skúmal, či argumentácia žalovaného „učinená účastníkom konania po uplynutí lehoty na podanie odvolania (ako to bolo u sťažovateľov) bola alebo nebola súčasťou odvolacích dôvodov uplatnených v tejto lehote a v prípade negatívneho zistenia má právo na túto argumentáciu neprihliadať (§ 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a contrario) (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. -19 z 24. októbra 2012). Odvolací súd však konštatuje, že táto argumentácia - návrh na vykonanie znaleckého dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa žalovaným vznesená nebola. Krajský súd pritom poukazuje na to, že v priebehu celého prvostupňového konania od doručenia žaloby žalovanému dňa 12.1.2011 až do dňa 4.10.2013, mal žalovaný vytvorený dostatočný priestor na produkovanie svojej obrany, pričom takýto návrh na doplnenie dokazovania nevzniesol. Navyše podľa krajského súdu nemožno opomínať, že súd je znalý práva a posúdenie, ktoré by malo byť predmetom navrhovaného znaleckého posúdenia, bolo predmetom už posúdenia súdom prvého stupňa, ktorý je predsa na takéto posúdenie dostatočne kvalifikovaný, sám žalovaný pritom neuviedol, žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by posúdenie ním uvádzaných skutočností mali byť predmetom znaleckého dokazovania, okrem jeho uvedenia „pre prípad, že odvolací súd dôjde k záveru, že nárok navrhovateľa je dôvodný a sporná ostane len otázka rozhodného práva, podávame tento návrh" (č.l. 644 spisu), ak žalovaný tvrdil v tomto podaní zo dňa 27.03.2014 (pri akcentácii, že išlo o podanie po uplynutí odvolacej lehoty) tiež, že „posúdenie možnosti uznania cudzieho súdneho rozhodnutia je v danom prípade odbornou otázkou v odvetví Európskeho práva a záväznosť, resp. rozsah účinkov a uplatnenia cudzieho práva je odbornou otázkou v odvetví Medzinárodného práva súkromného", pričom posúdenie (ne)uznania cudzieho rozhodnutia bolo predsa predmetom už prvostupňového konania a žalovaný nepreukázal žiaden z dôvodov podľa § 205a OSP, tak potom odvolací súd na túto argumentáciu žalovaného, teda na návrh na znalecké dokazovanie, ktorá bola produkovaná po uplynutí odvolacej lehoty, bez toho, aby bol tento návrh uvedený pred súdom prvého stupňa, majúc na zreteli § 120 ods. 4 OSP, nemohol prihliadať. K podaniu žalovaného zo dňa 14.04.2015 (č.l. 639 spisu), ktoré žalovaný označil ako „Doplnenie odvolania odporcu zo dňa 20.11.2013", krajský súd uvádza, že predmetné podanie bolo doručené krajskému súdu dňa 16.04.2015, teda po uplynutí odvolacej lehoty, ktorá uplynula márnym uplynutím dňa 22.11.2013 (piatok), z ktorého dôvodu krajský súd uvádza, že naň nemohol ako na relevantný prihliadať. Krajský súd k svojmu postupu vo vzťahu k tomu podaniu žalovaného opätovne poukazuje na to, že „Uplynutím lehoty na podanie odvolania zaniká možnosť odvolateľa nielen modifikovať rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania, ktoré určuje § 205 ods. 2 O.s.p.") (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.06.2012, sp.zn. ). Krajským súdom neboli zistené žiadne z dôvodov podľa § 205a OSP a tieto v konečnom dôsledku ani žalovaným v predmetnom podaní tvrdené neboli. Krajský súd poukazuje na argumentáciu samotného žalovaného v tomto podaní, ktorý uviedol, že „Aj napriek mnohým výhradám týkajúcich sa uvedeného rozhodnutia slovinského súdu, odporca naviac dopĺňa ďalšie pochybenie Okresného súdu pri jeho použití. Odporca aj napriek tomu, že popiera správnosť jeho použitia, uvádza, že aj pri správnosti jeho požitia, Okresný súd pochybil. Dôvodom je strana 9 uvedeného rozhodnutia Slovinského súdu, bod 24, v ktorom sú podrobne riešené výdavky žalovanej strany: Slovinskej kancelárie poisťovateľov. V poslednej vete sa totiž uvádza, že „Žalobkyňa je v súvislosti s úspešnosťou v spore povinná vrátiť žalovanej strane 25% tejto sumy, čo predstavuje 434,40 Eur." Uvedená skutočnosť participácie, tzn. zohľadnenie participácie žalobkyne : E. S. na výdavkoch žalovanej strany: Slovinskej kancelárie poisťovateľov vo výške 25% z celkových výdavkov sa neprejavila v uplatnenom nároku navrhovateľa(regres) v tomto konaní. Okresný súd tak síce použil rozhodnutie Slovinského súdu, ale ho nesprávne vyložil, resp. nárok navrhovateľa nekorešponduje s uvedeným rozhodnutím Slovinského súdu. Okresný súd priznal

100% výdavkov žalovanej strany: Slovinskej kancelárie poisťovateľov(náklady právneho zastúpenia) ako regres, nezohľadnil ich 25% tné zníženie ako tomu učinil Slovinský súd v bode 24. jeho rozhodnutia." Ani na základe tejto argumentácie žalovaného nebolo možné konštatovať naplnenie žiadneho z dôvodov podľa § 205a OSP, pretože ako vyplýva z obsahu spisového materiálu predmetným rozhodnutím slovinského súdu bolo riadne vykonané dokazovanie, o čom svedčí obsah zápisnice okresného súdu zo dňa 13.09.2013, na ktorom právna zástupkyňa žalovaného uviedla „Všetky listinné dôkazy, ktoré sú doložené do súdneho spisu nám boli doručené. Boli sme s nimi oboznámení. Mali sme právo sa k nim vyjadriť" (č.l. 559 spisu). Po poučení podľa § 120 ods. 4 OSP (č.l. 560 spisu), právna zástupkyňa žalovaného uviedla, „Poučeniu som porozumela, nové návrhy, ani nové skutočnosti nemáme." (č.l. 560 spisu). Krajský súd v súvislosti so svojimi závermi poukazuje na to, že „Ak súd prvého stupňa účastníka poučil v zmysle § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, postupom odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku." (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. ). Nad rámec svojich konštatovaní v rovine vyhodnotenia podania žalovaného zo dňa 14.04.2015 (č.l. 639 spisu), krajský súd považuje za podstatné uviesť, že neuniklo jeho pozornosti, že pokiaľ žalovaný, tak ako sám uvádza, dopĺňal odvolanie o vyššie citované námietky, tak krajský súd pre úplnosť uvádza, pokiaľ žalovaný poukazoval na stranu „9 uvedeného rozhodnutia Slovinského súdu, bod 24", že predmetné rozhodnutie je potrebné vnímať komplexne, a to i v časti náhrady trov konania, a teda treba brať do úvahy i bod 22., bod 23, a tiež bod 25. (č.l. 347 spisu pred prečíslovaním, po prečíslovaní 530 spisu), nielen bod 24, na ktorý žalovaný však poukazoval až po uplynutí odvolacej lehoty. Žalovaný v podaní zo dňa 27.03.2014 navrhol vykonanie znaleckého dokazovania (po uplynutí odvolacej lehoty) a z tohto dôvodu navrhol aj konanie prerušiť. K návrhu žalovaného na prerušenie konania krajský súd poukazuje na rozhodnú právnu úpravu.

Podľa § 211 ods. 2 OSP, ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Krajský súd pre úplnosť poukazuje aj na § 109 ods. 2 písm. c) OSP, ktorý sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4). Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku Ústavy Slovenskej republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia, umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. z 20. septembra 2000). Na dotvrdenie správnosti svojich záverov odvolací súd ďalej len podporne a primerane poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 05.05.2011, v zmysle ktorého prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP závisí od úvahy súdu a je upravené len ako procesná možnosť súdu, nie však jeho povinnosť. Ak súd konanie podľa uvedeného zákonného ustanovenia nepreruší, neodníme účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Tiež podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , ak súd konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP nepreruší, neodníme týmto postupom účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku Ústavy Slovenskej republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Ak krajský súd dospel k záveru, že nebol priestor na to, aby sa zaoberal návrhom žalovaného na vykonanie znaleckého dokazovania, ktorý návrh bol vznesený po uplynutí odvolacej lehoty žalovaným, že žalovaný nepreukázal žiaden z dôvodov podľa § 205a OSP, tak potom odvolací súd na túto argumentáciu žalovaného, teda na návrh na znalecké dokazovanie, s dôrazom na skutočnosť, že táto obrana bola produkovaná až po uplynutí odvolacej lehoty, bez toho, aby bol tento návrh uvedený pred súdom prvého stupňa, majúc na zreteli § 120 ods. 4 OSP, nebolo možné prihliadať, preto nebol daný dôvod ani na to, aby odvolací súd prerušil odvolacie konanie, z ktorého dôvodu návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol.

K odvolacím dôvodom žalovaného, že uplatnené trovy Slovinskej kancelárie poisťovateľov predstavovali len faxové podanie, že originál faktúry, ktoré žalobca plnil v prospech Slovinskej kancelárie poisťovateľov neboli z jeho strany predložené okresnému súdu ani k nahliadnutiu, „Preto okrem toho, že spochybňujem ich právny základ, spochybňujem aj ich pravosť. Táto situácia je pre mňa o to ťažšie pochopiteľná, keď naše poisťovne pri uplatnení dôvodného poistného nároku neuznávajú ani originál doklady preukazujúce vznik škody ... Takýto vzťah vyplácania akýchkoľvek faxom zaslaných faktúr mi skôr hraničí s obchádzaním zákona zakrytím sa Internými pravidlami. Následne, keď si kancelárie takto poskytnú plnenia (zaplatia aj svojich advokátov) cez Interné pravidlá, nájdu si obeť, ktorá nie je poistená a všetko si cez ňu opäť „preplatia"," pri uvedenej škodovej udalosti nebol žiadny advokát, dokonca ani advokát poškodenej, u ktorej by to bolo prípustné a pochopiteľné" krajský súd uvádza, že tieto odvolacie dôvody žalovaného boli novo tvrdené, poskytnuté až v podanom odvolaní, preto za stavu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady vyplývajúcej z § 120 ods. 4 OSP v spojení s § 205a ods. 1 OSP nebolo možné na tieto odvolacie dôvody žalovaného prihliadnuť v odvolacom konaní ako na relevantné.

K odvolaciemu dôvodu žalovaného v rovine tvrdeného porušenia práva na obhajobu „Prekážka uznania rozsudku podľa ust. Brusel I", krajský súd primárne považuje za podstatné poukázať na obranu žalovaného pred súdom prvého stupňa, a to v celom jej rozsahu, v zmysle ktorej nie je možné podľa zistení odvolacieho súdu konštatovať jej totožnosť s obranou v odvolaní. Z obrany žalovaného pred súdom prvého stupňa predsa vyplývalo, že žalovaný s poukazom a citáciou § 63 a nasl. zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „ MPS"), § 64 písm. d) MPS uvádzal, že rozsudok slovinského súdu, ktorý žalobca predložil, považoval za bezpredmetný, pretože tento je záväzný len voči jeho účastníkom, ktorými žalobca ani žalovaný neboli (vyjadrenie žalovaného zo dňa 26.08.2013 (č.l. 546 po prečíslovaní rub spisu) a tiež, že „navrhovateľ nebol vedľajším účastníkom konania, tým som nebol ani ja ako odporca, čím sme nemali možnosť využiť svoje práva brániť sa voči uplatnenému nároku, uplatňovať nároky, namietať príslušnosť súdu a podobne. Práv navrhovateľ má aspoň mal mať záujem na výsledku konania pred Slovinským súdom nakoľko sa dotýka práv tretích osôb- aj mojich -účastníkom konania som mal byť ja. Z uvedeného dôvodu dôvodne nepovažujem rozsudok za záväzný, a to voči mne, ani navrhovateľovi" (č.l. 546 po prečíslovaní rub spisu). Ak potom žalovaný v rámci podaného odvolania argumentoval porušením práva na obhajobu a tvrdil prekážku uznania rozsudku podľa nariadenia Brusel I (č.l. 617 spisu), pričom zdôraznil, že postup okresného súdu je teda „v hrubom a zjavnom rozpore s Článkom 34 bod 2 Nariadenia Rady (ES)č.44/2001 z 22.12.2001" (č.l. 617 spisu), tak krajský súd uvádza, že túto argumentáciu žalovaného nebolo možné stotožniť s jeho obranou aplikovanou pred súdom prvého stupňa, preto tieto odvolacie dôvody žalovaného boli vyhodnotené ako novo tvrdené, poskytnuté až v podanom odvolaní, preto za stavu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady vyplývajúcej z § 120 ods. 4 OSP v spojení s § 205a ods. 1 OSP nebolo možné na tieto odvolacie dôvody žalovaného prihliadnuť ako na relevantné. Aj napriek tomuto záveru, krajský súd považuje za podstatné na tomto mieste len pripomenúť, že uznanie cudzieho rozhodnutia je upravené v prvom oddiele tretej kapitoly nariadenia Brusel, v článkoch 33 - 37. Tieto ustanovenia rozlišujú dve základné formy uznania, a to uznanie automatické (článok 33 ods. 1) alebo uznanie prostredníctvom niektorého z troch druhov konaní o uznaní podľa článku 33 ods. 2 a 3. Rozhodnutie vydané v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch automaticky (ipso iure) bez osobitného konania, ako keby nešlo o dva rôzne štáty. Súd je však povinný odoprieť uznanie cudzieho rozhodnutia, pokiaľ sú tu namietnuté dôvody na odopretie, alebo pokiaľ sú objektívne dané. Odmietnutie má buď podobu samostatného výroku alebo vydania nadväzujúceho rozhodnutia, ktoré by s uznaním bolo nezlučiteľné. Podmienky uznania rozhodnutia súdu iného členského štátu sú stanovené jednak pozitívne ako aj negatívne. Pre uznanie teda musí existovať rozhodnutie v zmysle článku 32 Nariadenia a rozhodnutie musí spadať do pôsobnosti Nariadenia. Negatívny taxatívny výpočet prekážok, pre ktoré môže súd uznanie odoprieť, obsahujú články 34 a 35 Nariadenia. Žiadnu z týchto prekážok súd neskúma ex offo, ale až na námietku účastníka. Dôkazné bremeno existencie týchto podmienok preto je na strane, ktorá tvrdí, že tu je niektorá z prekážok uznania. Všetky tieto prekážky je potrebné podľa názoru ESD vykladať reštriktívne, inak by sa nenaplnil základný cieľ Nariadenia zjednodušiť a zrýchliť uznávanie a výkon čo najširšieho okruhu cudzích rozhodnutí. Zásadná je skutočnosť, že výpočet týchto dôvodov je konečný. Druhým dôvodom čl. 34 Nariadenia sa vylučuje možnosť rozhodnutie uznať v prípade, ak nebol žalovanému doručený návrh na začatie konania v dostatočnom časovom predstihu, aby mal možnosť sa na konanie pripraviť. Aj v tomto prípade bola do ustanovenia pridaná podmienka, ktorá ešte pred prijatím Nariadenia vyplývala z judikatúry ESD. V zmysle tejto podmienky rozhodnutie možno uznať v prípade, ak strana mala možnosť sa proti nemu odvolať a túto možnosť nevyužila. Podľa úpravy musí byť písomnosť účastníkovi doručená takým vhodným spôsobom, aby mu umožnila najmä

zabezpečiť si obhajobu. Vzhľadom na argumentáciu žalovaného v odvolaní však treba akcentovať, že žalovaný napriek tomu, že v konaní pred Okresným súdom v Martine mal status žalovaného, v konaní pred Slovinským súdom nemal status účastníka konania, čo v konečnom dôsledku aj sám v odvolaní uvádza. Samotný fakt, že žalovaný nebol účastníkom konania pred slovinským súdom, nemôže predsa spôsobiť, že okresný súd na tento listinný dôkaz, rozhodnutie slovinského súdu nemal v konaní prihliadať. Ak žalovaný v odvolaní tvrdil prekážku uznania rozsudku cez úpravu v čl. 34 Nariadenia, tak potom je potrebné konštatovať absenciu jeho argumentácie, bližšieho ozrejmenia dôvodov, pre ktoré by účastníctvo v konaní pred slovinským súdom malo pre neho privodiť „inú situáciu, „ak sám žalovaný v odvolaní pritom len uviedol, že iná situácia by bola, pokiaľ by Okresný súd Martin v rámci tohto konania, v súlade s Haagskym dohovorom, aplikoval slovinský právny poriadok, voči ktorému by som mal možnosť brániť sa a uplatniť tak riadne svoje právo na obhajobu. Krajský súd však opätovne zdôrazňuje, že žiadnu z týchto prekážok vyplývajúcich z nariadenia Brusel I, súd neskúma ex offo, ale až na námietku účastníka a takéto námietky v priebehu prvostupňového konania žalovaným v rovine aplikácie nariadenia Brusel I čl. 34 vznesené neboli. Krajský súd zvýrazňuje, že „Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať." (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 23. mája 2012).

Za podstatné krajský súd v rovine svojich záverov považuje poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. , s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, )".

Len pre úplnosť v rovine vyššie uvedených záverov, aj keď krajský súd konštatoval, že ide o argumentáciu, ktorou nebol oprávnený sa zaoberať, pretože žalovaný ju neaplikoval pred súdom prvého stupňa, napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 OSP a absenciu tvrdenia a aj preukázania niektorých z dôvodov podľa § 205a OSP, tak pre úplnosť práve v rovine Nariadenia Brusel I, sa zvýrazňuje, že cudzí exekučný titul sa uzná automaticky a vyhlási sa za vykonateľný ihneď po splnení formálnych náležitostí podľa článku 53 (predloženie vyhotovenia titulu spĺňajúce požiadavku preukázania jeho pravosti a osvedčenia o vykonateľnosti, vydaného súdom pôvodu podľa Prílohy V alebo VI Nariadenia). Povinný v tomto štádiu konania nemá právo robiť žiadne návrhy (t.j. neuplatní sa § 44 ods. 5 EP a exekučný súd v slovenských pomeroch vydá poverenie, v ktorom uvedie potvrdenie vykonateľnosti titulu v SR) a nemá možnosť zabrániť, alebo oddialiť zabezpečenie vymoženia pohľadávky oprávneného. Dôležitým rozdielom v porovnaní s našou vnútroštátnou procesnou úpravou (teda nad rámec Exekučného poriadku) je prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti (článok 43). Lehota pre odvolanie je jeden mesiac od doručenia vyhlásenia vykonateľnosti rozhodnutia, resp. dva mesiace, ak má povinný sídlo mimo štátu výkonu. Požiadavka doručenia rozhodnutia o vyhlásení vykonateľnosti (článok 42 ods. 2 Brusel I) nie je v Exekučnom poriadku zohľadnená. Exekučný súd vysloví vyhlásenie vykonateľnosti v poverení na vykonanie exekúcie, nie osobitným uznesením. Prvým rozhodnutím v exekučnom konaní, ktoré je doručované povinnému, je Upovedomenie o začatí exekúcie, vydané súdnym exekútorom. Preto exekútor musí uviesť, že exekučný súd vyhlásil vykonateľnosť cudzieho exekučného titulu, v upovedomení o začatí exekúcie a zároveň povinného poučiť o jeho práve

podať odvolanie podľa článku 43 Nariadenia. O podanom odvolaní musí súd rozhodnúť bezodkladne; vyhovieť tomuto odvolaniu môže len kvôli vadám, uvedeným v článkoch 34 a 35 Nariadenia. Do uplynutia lehoty na odvolanie, resp. do rozhodnutia o odvolaní možno robiť voči majetku povinného len zabezpečujúce úkony. Na rozdiel od slovenskej vnútroštátnej úpravy môže súd výkonu podmieniť výkon zložením zábezpeky podľa svojho uváženia. Nariadenie určuje základné pravidlá iba pre spôsob uznania rozhodnutia. Sám výkon tohto rozhodnutia sa však riadi výlučne právnym poriadkom tohto členského štátu, v ktorom sa jeho vykonanie žiada. Návrh na uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia je potrebné podať v členskom štáte na príslušný orgán, ktorý je uvedený v prílohe nariadenia. Na Slovensku je to okresný súd alebo súdny exekútor. Na záver sa žiada podľa krajského súd preto dodať, že pokiaľ žalovaný v prvostupňovom konaní relevantné námietky v rovine čl. 34 nariadenia Brusel I nevzniesol, keďže argumentoval konkrétne citáciou § 63 a nasl., § 64 ZMPS, tak potom nebol priestor na to, aby okresný súd vyslovil iný záver vo svojom rozsudku, než ten, v zmysle ktorého „Zároveň súd konštatuje, že neboli splnené podmienky na neuznanie tohto cudzieho rozsudku v zmysle článku 34 predmetného nariadenia" (č.l. 603 spisu), s ktorým sa krajský súd i cez všeobecný exkurz vyššie uvedený v rovine aplikácie Nariadenia Brusel I a dotknutých článkov, stotožnil.

K odvolacej námietke žalovaného, že mal byť aplikovaný slovinský právny poriadok, odvolací súd uvádza, že nemožno prehliadnuť, a to podľa zistení odvolacieho súdu z obsahu spisového materiálu, že obrana žalovaného práve v tejto rovine, nebola kompaktná, práve naopak, z ktorého dôvodu ju nebolo možné vyhodnotiť ako presvedčivú a pokiaľ okresný súd zdôvodnil svoje závery, tak nebol pre krajský súd priestor na odklon od týchto, dostatočne zdôvodnených záverov, a to na základe argumentácie žalovaného v odvolaní. Z obsahu spisového materiálu pred súdom prvého stupňa tiež vyplýva, že žalovaný pred súdom prvého stupňa dňa 16.3.2011 v rámci obrany uviedol, že „ V konaní je potrebné prejudiciálne vyriešiť otázku, či vznikol navrhovateľovi nárok na náhradu škody, t.j. ten prvotný nárok na náhradu škody, t.j. ten prvotný na to, aby sme posúdili, či vznikol regresný nárok. Taktiež sme toho názoru, že v danom prípade sú to dôvody hodné osobitného zreteľa, nakoľko navrhovateľ plnil. tzv. poškodenej za trovy právneho zastúpenia, náklady na znalcov, ktorá si uplatnila od roku 2010, hoci išlo o škodovú udalosť z roku 2004 a toto považujeme za ten dôvod hodný osobitného zreteľa, preto navrhujeme súdu, aby v zmysle § 450 Občianskeho zákonníka minimálne znížil uplatňovaný nárok navrhovateľa. Taktiež poukazujeme na § 441 Občianskeho zákonníka" (č.l. 75 spisu). Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 26.8.2013 (rub č.l. 546 spisu) uvádzal, že „na daný prípad má byť aplikovaný slovinský právny poriadok", tak vo vyjadrení pred súdom prvého stupňa podľa obsahu zápisnice zo dňa 13.09.2013 bolo uvedené „Ako sme už vo svojich podaniach viackrát uvádzali sme toho názoru, že na danú vec má byť aplikovaný Slovenský právny poriadok" (č.l. 560 spisu). To, že žalovaný pripúšťal i aplikáciu slovenského práva, v konečnom dôsledku vyplýva i z výpovede pred súdom prvého stupňa dňa 13.9.2013 na č.l. 559 spisu „Tým pádom, ak chceme aplikovať liberáciu prevádzkovateľa, aplikovať § 441 OZ, pokiaľ súd zhodnotí, že bude používať slovenský právny poriadok." Ďalej krajský súd poukazuje len primerane a podporne na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011 sp.zn. , podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ()."

Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že Smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti stanovuje: „Článok 3 Každý členský štát príjme v súlade s článkom 4 všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení". Tretia smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel stanovuje: „Článok 1 Bez toho, aby bol dotknutý druhý pododsek článku 2 ods. 1 smernice

84/5/EHS, poistenie uvedené v článku 3 ods. /EHS bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim, okrem vodiča, vyplývajúce z prevádzky vozidla". Obe vyššie uvedené smernice zrušila smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorá v zmysle svojho odôvodnenia (článok 1) predstavuje kodifikáciu oboch uvedených smerníc. Toto zrušenie sa však stalo účinným v zmysle článku 29 smernice 2009/103/ES v spojení s jej článkom 30 až 27. októbra 2009. Keďže dopravná nehoda, ktorá je premetom prejednávanej veci sa stala dňa 14.9.2004, na prejednávanú vec sa použijú ešte pôvodné smernice.

Zo znenia článku 3 ods. /EHS vyplýva, že každý členský štát je povinný zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení. Článok /EHS stanovuje, že táto zodpovednosť musí pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča, vyplývajúce z prevádzky vozidla. Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že je potrebné rozlišovať v prejednávanej veci tak aj vo všeobecnosti v kontexte povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla medzi dvoma odlišnými právnymi inštitútmi. Na jednej strane stojí občianskoprávna zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, na druhej strane stojí pokrytie tejto zodpovednosti povinným poistením. Tieto dva právne inštitúty sú síce úzko spojené, ale zároveň sú upravené odlišným spôsobom a v odlišnom rozsahu. Žalobcom v predmetnom konaní uplatnený nárok na vyplatenie poistného plnenia nie je nárokom na náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (§ 420, § 427 Občianskeho zákonníka), čo v konečnom dôsledku konštatoval správne aj okresný súd, ale ide o zvláštny nárok poisťovne vyplývajúci zo špeciálneho právneho predpisu. Na území Slovenskej republiky je uvedené právo poisťovne upravené špeciálnym právnym predpisom platným v Slovenskej republike (zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Keďže v posudzovanej veci k dopravnej nehode došlo mimo územia Slovenskej republiky a Slovinská asociácia poisťovateľov práve vo väzbe na túto dopravnú nehodu poskytla poistné plnenie, teda plnila, tak na posudzovaný právny vzťah bolo možné aplikovať zákon č. 381/2001 Z.z., pretože žalobca, teda Slovenská kancelária poisťovateľov preukázateľne vyplatila Slovinskej asociácii poisťovateľov plnenie z garančného fondu.

K úplnosti krajský súd uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

Ak žalovaný v odvolaní namietal, že sa okresný súd ani „okrajovo nevysporiadal s jeho námietkou ohľadom toho, že nemal možnosť sa brániť pre Slovinským súdom, uplatniť svoje právo na obhajobu garantované mu nielen Ústavou SR, ale aj medzinárodným právom, konštantnou judikatúrou EĽSP a pod.", tak krajský súd považuje za podstatné zdôrazniť, že v prejednávanej veci, zohľadniac štádium konania a samotný predmet konania nebol vytvorený priestor na to, aby uvedená argumentácia žalovaného bola spôsobilá privodiť pre neho priaznivejšie výsledky. Je na mieste podľa zistení odvolacieho súdu poukázať na argumentáciu žalovaného v tejto rovine, ktorá vyplýva z vyjadrenia žalovaného zo dňa 26.08.2013 (č.l. 546 a nasl. spisu), v zmysle ktorej vyplýva, že žalovaný uviedol „navrhovateľ nebol ani vedľajším účastníkom, tým som nebol ani ja ako odporca, čím sme nemali možnosť využiť svoje práva brániť sa voči uplatnenému nároku, uplatňovať nároky, namietať príslušnosť súdu a pod. práve navrhovateľ má aspoň mal mať záujem na výsledku konania pred Slovinským súdom a nakoľko sa dotýka práv tretích". Z uvedeného teda vyplýva, že nemožno v celom rozsahu stotožniť obranu žalovaného pred súdom prvého stupňa s argumentáciou v odvolaní prinajmenšom, čo do jej rozsahu. Je na mieste podľa odvolacieho súdu uviesť, že podľa argumentácie žalovaného v odvolaní nebolo zrejmé, z akých dôvodov vyvodzoval žalovaný potrebu jeho účastníctva v predmetnom konaní. Nemožno však opomínať podľa odvolacieho súdu primárnu skutkovú okolnosť konštatovanú okresným súdom, „ku dňu dopravnej nehody k predmetnému motorovému vozidlu nebolo uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Preto

žalobca poskytol peňažné poistné plnenie Slovinskej asociácií poisťovateľov z poistného garančného fondu a následne požadoval po žalovanom náhradu poistného plnenia."

Žalovaný v odvolaní, tak ako už odvolací súd uviedol v tomto svojom rozhodnutí namietal, že „Iná situácia by bola, pokiaľ by Okresný súd Martin v rámci tohto konania, v súlade s Haagskym dohovorom, aplikoval slovinský právny poriadok, voči ktorému by som mal možnosť brániť sa a uplatniť tak riadne svoje právo na obhajobu" (č.l. 617 spisu). V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného krajský súd uvádza, že predmetná odvolacia námietka obsahuje iba konštatovanie žalovaného, avšak bez bližšieho odôvodnenia, v dôsledku ktorej konštatovanej absencie, nebol vytvorený dostatočný priestor pre odvolací súd, aby ju podrobil odvolaciemu prieskumu. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že ani z obsahu spisového materiálu nevyplýva bližšia argumentácia žalovaného v tejto rovine.

V odvolaní žalovaný namietol, že okresný súd nedodržal princíp rovnosti, pokiaľ posudzoval ním predložené rozhodnutie, „ktoré ako jediné, najmä z hľadiska času a účastníkov, spoľahlivo objasňuje škodovú udalosť zo dňa 14.9.2004. Týmto rozhodnutím je Rozhodnutie Okresného súdu v Ľubľane zo dňa 15.9.2004, právoplatné dňa 24.9.2004" (č.l. 617 spisu), že „iba rozhodnutie, prijaté bezprostredne po škodovej udalosti, za prítomnosti účastníkov dopravnej nehody(môjho vodiča a poškodenej E. S./ môže byť jediným spoľahlivým dôkazom škodovej udalosti zo dňa 14.9.2004" (čl. 618 spisu), „Pokiaľ deň po dopravnej nehode existovalo nedostatok dôkazov (dokonca odmietla vypovedať aj spolujazdkyňa poškodenej zo Slovinska/, je takmer vylúčené, aby o 2 roky neskôr, kedy podala poškodená zo Slovinska žalobu na súd, bolo bez mojej účasti dostatok dôkazov na prijatie záveru, že som zodpovedný za dopravnú nehodu zo dňa 14.9.2004. Jediným ospravedlnením takéhoto postupu je skutočnosť, že slovinské súdy stoja za svojimi občanmi aj za cenu porušenia práva na obhajobu slovenských občanov" (č.l. 618 a nasl spisu). Opäť primárne krajský súd zdôrazňuje, že tieto námietky a tvrdenia podľa obsahu spisového materiálu nepoužil žalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa, preto z tohto odvolacieho dôvodu nemohol byť posudzovaný napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže v zmysle § 120 ods. 4 OSP v spojení s § 205a ods. 1 OSP sa tieto odvolacie dôvody nemohli stať relevantnými odvolacími dôvodmi práve z titulu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady pri tvrdení skutočností a označovaní dôkazov do momentu vyhlásenia uznesenia súdom prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie.

Žalovaný v odvolaní konštatoval, že doposiaľ je sporné, kto dopravnú nehodu dňa 14.9.2004 spôsobil, preto nemožno aplikovať regresný nárok žalobcu zákonom. č. 381/2001. V rovine tejto odvolacej námietky krajský súd poukazuje na rozsudok slovinského súdu, teda rozsudok Okresného súdu v Ľubľane, sp.zn. zo dňa 25.10.2011, v ktorom okresný súd konštatoval, že vodič C. E. tým, že vošiel do križovatky na červenú, porušil ust. § 196 ods. 1 zákona o bezpečnosti v cestnej premávke, preto bolo jeho konanie neprípustné, tým zapríčinil dopravnú nehodu. V rámci prvostupňového konania, ale ani odvolacieho, samozrejme za rešpektovania § 120 ods. 4 OSP nevyplýva žiadna konkrétna argumentácia žalovaného vo väzbe práve na tento záver, v rámci jeho dôkaznej povinnosti, tak aby ho vyvrátil. Odvolaciemu súdu je zrejmé, že žalovaný primárne svoju obranu založil na poukaze na rozhodnutie Okresného súdu v Ľubľane zo dňa 15.9.2004, právoplatné dňa 24.9.2004, ktorým bolo konanie o priestupku voči jeho vodičovi zastavené, bez konštatovania, že by porušil predpisy cestnej premávky a tým spôsobil dopravnú nehodu 14.9.2004. Krajský súd túto argumentáciu síce vníma, ale nemôže ju vzhľadom na ďalšie rozhodnutie Okresného súdu v Ľubľane sp.zn. zo dňa 25.10.2011, považovať za takú, ktorá by zakladala odklon od záverov prijatých okresným súdom. Pri tomto svojom závere krajský súd nemohol neprihliadnuť na rozsudok Okresného súdu Martin č.k. -75 zo dňa 22.11.2009, medzi totožnými účastníkmi (žalobca: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Trnavská cesta 82, 826 58 Bratislava 29, IČO: 36 062 235, žalovaný Milan Figura Transmex, s miestom podnikania 038 35 Valča 99, IČO: 33 770 077), pri skutkovom deji, majúcom základ v totožnej dopravnej nehode dňa 14.9.2004, konštatoval „Vzhľadom na vykonané dokazovanie poukazujúc predovšetkým na charakter žalovaného, ktorý je právnická osoba podnikajúca v oblasti dopravy, ako aj na okolnosti škody, ktorá vznikla pri dopravnej nehode, možno konštatovať, že na daný prípad je nutné aplikovať ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov a to konkrétne ust. § 427 ods. 1. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov upravená v § 427 a 431 je osobitným druhom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti. Na vznik tejto zodpovednosti sa teda nevyžaduje zavinené konaním. To však neznamená, že škoda spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku nemôže byť zavinená. Zavinenie

však nie je podmienkou vzniku tejto zodpovednosti. Pokiaľ ide o liberáciu, túto upravuje ust. § 428 Občianskeho zákonníka tak, že zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že vzniknutá škoda bola jednoznačne spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Pretože ku škode došlo pri dopravnej nehode, ktorého účastníkom bolo vozidlo žalovaného, podľa súdnej praxe za prevádzku motorového vozidla sa považuje už samouvedenie motoru do chodu bez ohľadu na to, či je vozidlo v pohybe alebo nie a takisto sa za prevádzku považuje aj príprava na jazdu a bezprostredné výkony po skončení jazdy. Vykonaným dokazovaním bolo tiež preukázané, že vozidlo ktoré bolo účastné dopravnej nehody, teda vozidlo, ktoré patrilo žalovanému, nemalo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, tak ako to vyžaduje ust. § 3 ods. 1 Zákona č. 381/2001 Zb. Kancelária poisťovateľov teda v súlade s ust. § 24 ods. 2 písm. b) poskytla z garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti. S poukazom na ust. § 427 Občianskeho zákonníka bolo nepochybné, že za škodu zodpovedá žalovaný a teda kancelária vychádzajúc z ust. § 24 ods. 7 právo voči žalovanému na náhradu toho, čo za neho plnila. Preto súd žalobcovi nárok tak ako si ho uplatnil, priznal". Predmetný rozsudok Okresného súdu Martin č.k. -75 zo dňa 22.11.2009 v napadnutom výroku vo veci samej bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. zo dňa 26.5.2010 ako vecne správne rozhodnutie, pričom krajský súd uviedol, že „Len na zdôraznenie správnosti záverov okresného súdu v spojení s odvolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci, sa poukazuje na žalobcom vymedzený nárok v žalobe zo dňa 24.2.2009 (č.L 1 -3 spisu), vo väzbe na podané vyjadrenia, ktorý odvodzoval od ust. § 3 ods. 1 v spojení s § 24 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z."). Odvolacie námietky žalovaného smerovali k tvrdeniu, že neboli splnené zákonné esenciálne náležitosti zodpovednosti za škodu, keďže nebolo dokázané, že by vodič nákladného vozidla žalovaného konal v rozpore s cestnými predpismi, a tak zavinil dopravnú nehodu dňa 14.9.2004, preto nemôže byť zodpovedný za škodu, ktorá vznikla dňa 14.9.2004, s odkazom na rozhodnutie Okresného súdu Ljubljana. Zároveň poukazoval na osobitnú právnu úpravu a to zák. č. 381/2001 Z.z. a konštatoval, že nepoistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nespôsobilo dopravnú nehodu, resp. nie je v príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody dňa 14.9.2004. K zhodnoteniu zodpovednosti, ktorú tvrdil žalobca voči žalovanému, krajský súd v prvom rade poukazuje na vyslovené závery okresného súdu, týkajúce sa zákonom definovaného postavenia žalovaného, ako prevádzateľa dopravného prostriedku, ktoré neboli vyvrátené a osobitný druh zodpovednosti vymedzený v ust. § 427 Občianskeho zákonníka, ktorá osobitosť spočíva v tom, že ide o zodpovednosť za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, a ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti, na vznik ktorej sa nevyžaduje zavinené konanie. Objektom zodpovednosti za škodu vyvolanou osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku sú fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu. V tomto prípade potom nie je potrebné preukazovanie porušenia právnej povinnosti škodcu, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov. I záver krajského súdu vychádza z osobitnej právnej úpravy v zákone č. 381/2001 Z.z. a z nej rozhodných zákonných ustanovení § 24 ods. 2 písm. b), § 24 ods. 7, na ktoré odkazoval okresný súd. Je nepochybné, že žalobca sa domáhal nároku na náhradu plnenia, ktoré ako subjekt povinný plniť poskytol poškodenému, na základe skutočnosti, že motorové vozidlo, ktorého prevádzkou došlo k pôsobeniu škody, nemalo v čase vzniku poistnej udalosti uzatvorené povinné zmluvné poistenie pre prípad spôsobenej škody. Pre pasívnu legitimáciu žalovaného práve cez osobitnú právnu úpravu v ust. § 24 ods. 2 písm. b) zák. č. 381/2001 Z.z., podľa znenia ktorého kancelária poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti, bol priestor cez ust. § 427 Občianskeho zákonníka. Práve v osobitnej právnej úprave v ust. § 24 ods. 2 písm. b) zák. č. 381/2001 Z.z. je postavenie žalobcu ako poskytovateľa jasne zadefinované, do ktorého postavenia ho delegovala osobitná zákonná úprava. Táto zároveň v ust. § 24 ods.7 veta prvá zák. č. 381/2001 Z.z., podľa znenia ktorého kancelária má právo proti tomu, kto zodpovedá za škodu podľa ods. 2 písm. a) a b) na náhradu toho, čo za neho plnila, jasne vymedzila, kto je osobou povinnou nahradiť poskytnuté plnenie a osobou oprávnenou požadovať plnenie. V zhode so záverom okresného súdu, keďže žalobca ako osoba povinná v zmysle § 24 ods. 2 písm. b) zák. č. 381/2001 Z.z. reálne poskytol plnenie za škodu, nastúpilo tomu právo v zmysle § 24 ods. 7 veta prvá zák. č. 381/2001 Z.z. požadovať proti tomu, kto zodpovedá za škodu, t.z. len žalovanému náhradu toho, čo za neho plnil. Nositeľom právnej legitimácie bol žalovaný, pretože podľa osobitnej právnej úpravy danej zákonom č. 381/2001 Z.z. žalovaný bol osobou bez poistenia zodpovednosti, ktorý (ktorá) zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Krajský súd konštatuje, že

žalovaný bol subjektom zodpovedným voči žalobcovi podľa § 24 ods. 2 písm. b) zák. č. 381/2001 Z.z. Z uvedených záverov bol preto rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku potvrdený ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.".

V odvolaní žalovaný tiež namietal, že regresný nárok si voči žalobcovi uplatnila „Slovinská kancelária poisťovateľov", a to z titulu svojich „nákladov na advokátku" a „náklady na znalcov". V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného poukazuje krajský súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd poukázal na to, že „Tieto trovy právneho zastúpenia Slovinská asociácia poisťovateľov v tomto konaní si vyžiadala zaplatiť od žalobcu- Slovenskej kancelárie poisťovateľov v súlade s Internal regulations, čo je medzinárodná zmluva upravujúca právne vzťahy medzi medzinárodnými kanceláriami v systéme zelenej karty". Zároveň okresný súd konštatoval, že „že tieto preukázateľne vznikli v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou v Slovinsku a žalobca má nárok na náhradu toho, čo za žalovaného plnil". Námietky žalovaného v odvolaní zostali v tomto smere len vo všeobecnej rovine a podľa odvolacieho súdu nebolo možné ich vyhodnotiť ako také, ktoré by mali vplyv na už vecnú správnosť napadnutého rozsudku konštatovanú krajským súdom cez úpravu § 219 ods. 2 OSP. „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ).

V odvolaní žalovaný ďalej namietal rozhodnutie súdu prvého stupňa, v zmysle týchto námietok uviedol, že „Rovnaký postoj mám k uplatneným úrokom z omeškania. Úroky z omeškania predstavujú sankciu pre dlžníka, ktorý neplní svoj záväzok riadne a včas. V danom prípade nie som si vedomý žiadneho záväzku voči navrhovateľovi, s ktorým by som bol v omeškaní. Navrhovateľ mi doposiaľ svoj nárok nepreukázal. Pokiaľ by tomu aj bolo, je predovšetkým chybou navrhovateľa, že svoj nárok nepreukázal ani v Pokuse o zmier zo dňa 8.10.2010 (z uvedeného podania vôbec nie je zrejmý titul, len suma. Právny nárok mi navrhovateľ neuviedol ani dodatočne na moju Odpoveď zo dňa 15.10.2010), ani vo svojom prvom podaní vo veci samej -Návrhu zo dňa 19.8.2010. Akékoľvek omeškanie s plnením spôsobuje navrhovateľ, preto táto sankcia nemôže byť pripísaná na moju ťarchu, ale na ťarchu navrhovateľa, ktorý si ju má znášať sám". Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že aj z titulu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady, keď nemohol posudzovať napadnutý rozsudok okresného súdu na základe týchto citovaných až novo tvrdených skutočností použitých žalovaným v písomne podanom odvolaní, pri nepreukázaní žiadneho z taxatívnych dôvodov, vyplývajúcich z § 205a ods. 1 OSP, zákonite z tohto stavu mohol potom len poukázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje a ktoré neboli otvorené v odvolacom konaní, práve pre nerelevantnosť nových odvolacích dôvodov žalovaného.

Krajský súd vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu považuje za podstatné poukázať na to, že „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 zo dňa 26.11.2012).

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. , a , ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m. , , ). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. -25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, než napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 OSP, pretože okresný súd pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania aplikoval § 151 ods. 3 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti výrokovej časti, ktorou krajský súd zamietol návrh na prerušenie konania odvolanie n i e j e prípustné (podľa § 201 veta prvá O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. V danom prípade konal Krajský súd v Žiline nie ako súd prvého stupňa, ale ako súd odvolací).