Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/869/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľov 1/ F. W., nar. X.X.XXXX, 2/ N. W., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom X. XXX, právne zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Čadca, Potočná 2835/1A, proti odporcovi V. O., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XXX, právne zastúpenému advokátom JUDr. Celestínom Stehurom, so sídlom J., J. N. XXXX, o určenie hranice pozemku, na základe odvolania navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. -349 zo dňa 7.10.2014 takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovatelia 1/ a 2/ sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi titulom náhrady trov odvolacieho konania, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia, sumu 81,73 eur na účet právneho zástupcu odporcu JUDr. Celestína Stehuru.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol (v celom rozsahu) návrh navrhovateľov na určenie hranice pozemku. Vychádzal z toho, že navrhovatelia neučinili predmetom sporu právo na určenie vlastníckeho práva k spornej ploche (ale len k priamke tvorenej spojnicou bodov G-H-I-J vymedzenou v geometrickom pláne znaleckého posudku z 14.12.2013). Následne sa nemohol súd podľa § 152 ods. 2 a § 153 ods. 3 O.s.p. zaoberať určovaním vlastníckeho práva k neexistujúcemu predmetu sporu, keďže vlastnícke právo k priamke - hranici - nie je možné určovať. Okresný súd zdôraznil, že navrhovatelia sú „pánmi“ svojho návrhu, pričom nimi definovaný návrh nie je zapísateľný do katastra nehnuteľností. Vzhľadom na to túto nevykonateľnosť uplatňovaného návrhu nie je daný na požadovanom určení naliehavý právny záujem; na list vlastníctva môže byť zapísaná len parcela (plocha, resp. pozemok). V tejto spojitosti dodal, že hranica medzi pozemkami účastníkov je určená v katastrálnom operáte a naliehavý právny záujem nie je daný (ani) na duplicitnom zápise už „zamapovanej“ katastrálnej hranice.

Navyše, navrhovatelia za titul nadobudnutia vlastníckeho práva považujú geometrický plán, ktorý je však len technickým podkladom (§ 67 ods. 1 katastrálneho zákona) a nemôže byť realizovaný v katastri nehnuteľností zápisom na list vlastníctva bez kúpnej, darovacej, či inej zmluvy, resp. bez verejnej listiny

- rozsudku, osvedčenia a pod. Zároveň dotknutý geometrický plán z 3.9.1982 (ktorý nebol v katastri nehnuteľností realizovaný) ani neslúžil na zameranie hranice pozemkov, ale na zameranie rodinného domu, čo priamo vyplýva z účelu v ňom uvedeného. V zmysle § 70 ods. 1 katastrálneho zákona nemá označený geometrický plán žiadnu záväznosť pre hranice pozemkov navrhovateľov - parc. č. 608, 609, 610 kat. úz. X..

O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému odporcovi priznal v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. ich náhradu vo výške 570,01 eur, ktorú sumu konkrétne zdôvodnil vymedzením jednotlivých úkonov právnej služby poskytnutých odporcovi jeho právnym zástupcom (vrátane čiastočnej neakceptácie uplatňovaného rozsahu trov konania). Súčasne v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. uložil navrhovateľom solidárnu povinnosť nahradiť trovy štátu v sume 87,09 eur predstavujúcich trovy znaleckého dokazovania.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie navrhovatelia, ktorí sa alternatívne domáhali jeho zmeny tak, že návrhu bude vyhovené, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Nesúhlasili so závermi okresného súdu, lebo počas konania tvrdili, že „ich vlastnícke právo siaha až k hranici pozemkov, ktorú žiadali určiť“; to, že ide o spornú hranicu potvrdzoval i odporca, lebo tvrdil, že hranica „ide ináč“. Vlastnícke právo navrhovatelia odvodzovali od „svojej matky“, čo bolo v konaní preukázané; zo zmluvy N 261/78, Nz 262/78 vyplýva, že F. N. darovala navrhovateľke sporné nehnuteľnosti a notárskou zápisnicou z 29.7.1998 nadobudli navrhovatelia ich ďalšiu časť. Nemohli teda (navrhovatelia) podať žalobu, že „sporná plocha patrí im, keď sporná plocha im vlastnícky patrila, nakoľko nehnuteľnosti podľa geometrického plánu im vlastnícky patrili a sporná sa stala len hranica pozemku“.

Odvolatelia mali za to, že neurčením hranice došlo k porušeniu ich ústavného práva na súdnu ochranu. Tvrdili, že ich návrh je zapísateľný v katastri nehnuteľností; v konaní totiž „išlo o určenie nespornosti jestvujúcej hranice medzi pozemkami, ktoré geometrickým plánom č. 244-241-617/82 bol určený a zo strany odporcov spochybnený“.

Odporca navrhol rozsudok potvrdiť. Uviedol, že navrhovatelia nepreukázali, na základe akej skutočnosti má byť hranica medzi ich pozemkami (parc. č. 608, 609 a 610 kat. úz X.) a jeho pozemkom (parc. č. 1757 kat. úz X.) sporná. Súhlasil s okresným súdom, že nie je možné rozhodovať o vlastníctve priamky, pričom navrhovatelia ani netrvali na zhotovení náčrtu, resp. geometrického plánu s vyobrazením spornej plochy. Rovnako, zhodne s okresným súdom, konštatoval, že geometrický plán z roku 1982 neslúžil na zameranie hranice pozemku. Pokiaľ navrhovatelia tvrdili, že on im zabral nejakú časť pozemku, mali sa domáhať vydania tejto časti, zákazu rušenia a pod., keďže žaloba na plnenie má prednosť pred žalobou na určenie.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Nielen z vyššie uvedených citácii z odvolania navrhovateľov, ale aj z ich celkového prístupu k prejednávaniu súdenej veci je zrejmá nemalá miera zmätočnosti a vnútornej rozpornosti nielen v ich jednotlivých tvrdeniach, ale dokonca v jednotlivých vetách. Napríklad na jednej strane (stále) tvrdia, že vlastnícke právo nadobudli geometrickým plánom z roku 1982 a v rámci odvolania poukazujú na jeho nadobudnutie na základe právnych úkonov z roku 1978, resp. 1998; už len z časového a logického hľadiska úkony z roku 1998 nemôžu byť podkladom pre geometrický plán v roku 1982, resp. v ňom nemohli byť zachytené.

Okresný súd pritom vecne správne zdôraznil, že geometrický plán je len technickým podkladom a sám o sebe nemôže predstavovať titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Zároveň tak z označenia geometrického plánu z roku 1982, ako i jeho obsahu je nepochybné, že jeho účelom bolo zameranie domovej nehnuteľnosti, a nie zameranie hraníc medzi určitými pozemkami.

Okresný súd náležite akcentoval i fakt, že navrhovatelia ako procesná strana, ktorej základnou povinnosťou je dostatočne jasne vymedziť predmet konania, v priebehu celého posudzovaného konania neučinili predmetom sporu o určenie vlastníckeho práva konkrétnu plochu, t.j. konkrétnu časť zemského povrchu. Nadväzne plne obstojí záver okresného súdu o tom, že nie je prípustné určovať vlastnícke právo k priamke a takéto určenie by následne nebolo ani zapísateľné do katastra nehnuteľností. Vzhľadom na opakované jednoznačné definovanie predmetu sporu zo strany navrhovateľov len ako

priamky, neprichádzal do úvahy postup súdu, kedy by iniciatívne v rámci svojich legálnych oprávnení „spresnil“ návrh účastníka pri zachovaní (podstaty) jeho vôle. Osobitne, ak navrhovatelia (aj v odvolaní) uvádzali, že vlastnícke právom k ploche nie je možné/potrebné určovať, lebo oni už sú vlastníkmi.

Práve z tvrdenia navrhovateľov, že sa nemohli domáhať určenia vlastníckeho práva k pozemkom, resp. k ich častiam, lebo už sú vlastníkmi, vyplýva, že nie je daný naliehavý právny záujem na (samotnom) určení ich vlastníckeho práva. V danom prípade by sa mali domáhať (zrejme) vypratania tej časti nehnuteľnosti, ktorá je aktuálne vedená ako výlučné vlastníctvo odporcu a ktorú oni považujú za časť im už vlastnícky patriacu. Platí totiž všeobecné pravidlo, že žaloba o plnenie (ktorou je i žaloba o vypratanie, resp. vydanie veci, či jej časti) má prednosť pred žalobou o určenie (napr. o určenie vlastníckeho práva).

Nad bezprostredne nevyhnutný rámec odvolacieho konania krajský súd dodáva, že navrhovatelia sa mali v rámci uplatňovania svojho (tvrdeného hmotného) práva viac venovať podstate veci (vrátane náležitého plnenia procesných povinností strany sporu, ktorá má seriózny záujem na poskytnutí súdnej ochrany), než komentovaniu postupu okresného súdu. Rozhodne nie je porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu, ak navrhovatelia neboli so svojim (meritórnym) návrhom úspešní. Z judikatúry tak Ústavného súdu SR, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva je nepochybné, že súčasťou dotknutého základného, resp. ústavného práva nie je právo účastníka na úspech v konaní.

Ako výroky závislé od meritórnej časti rozhodnutia krajský súd preskúmal i výroky o trovách konania. V otázke náhrady trov okresný súd náležite aplikoval zásadu (plného) úspechu v konaní, resp. vo vzťahu k trovám štátu zásadu výsledku konania. Zo strany navrhovateľov neboli pritom žiadnym spôsobom spochybnené jednotlivé úkony právnej služby, odmena za ktoré bola súčasťou náhrady trov priznanej protistrane a rovnako nebola spochybnená ani konkrétna výška trov. V tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.), z ktorého titulu nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutie z iných dôvodov, ako označí odvolateľ v rámci svojho odvolania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že uložil navrhovateľom solidárnu povinnosť zaplatiť titulom ich náhrady odporcovi sumu 81,73 eur. V odvolacom konaní bol totiž odporca úspešný (odvolaniu protistrany nebolo - vôbec - vyhovené), a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. má právo na náhradu účelne vynaložených trov. Tieto predstavujú odmenu za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k meritórnemu odvolaniu (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.).

Predmetom (aj) odvolacieho konania bolo určenie vlastníckeho práva, čo pri zohľadnení návrhového charakteru procesného nároku na náhradu trov konania (vrátane rozsahu uplatňovaného odporcom) predstavuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. základnú tarifnú sadzbu v sume 60,07 eur. Popri odmene má advokát nárok na tzv. režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.) - v roku 2014, kedy bolo podané vyjadrenie k odvolaniu, išlo o sumu 8,04 eur. V úhrne tak odmena a náhrada hotových výdavkov právneho zástupcu odporcu zodpovedá sume 68,11 eur (60,07 + 8,04).

Vzhľadom na to, že právny zástupca odporcu je platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa podľa § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. dotknutá suma o túto daň, t.j. o 13,62 eur (20% z 68,11 eur). Celkovo tak ide o čiastku 81,73 eur. Keďže právne zastúpenie odporcu pretrvávalo aj v odvolacom konaní, taktiež túto sumu sú navrhovatelia povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu odporcu (§ 149 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné