Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_22Co-58-2023.pdf
PDF · 138.06 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/58/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, D. E., zastúpenej: JUDr. Pavel Zavacký, advokát, Hradné námestie 29, Kežmarok, proti žalovanému: mal. F. G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., I. XXX/XXX, zastúpenému zákonným zástupcom G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., I. XXX/XXX, zastúpený: JUDr. Mária Dideková, advokátka, Zdravotnícka 8, 058 01 Poprad, o neplatnosť závetu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. KK – 4C/58/2019 – 203 zo dňa 06.06.2023, jednohlasne takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100%, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej „súd prvej inštancie“), vo výroku I. žalobu zamietol, a výrokom II. uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 192, § 194 ods. 1, 3 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej „CMP“), podľa § 137, § 121 ods. 3, 5 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“), ako aj podľa § 38 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie okrem iného odôvodnil tým, že predmetnou žalobou sa žalobkyňa domáhala určenia, že poručiteľka – jej sestra B. J. G., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom A., A. XXX/XX, zomrelá dňa XX.XX.XXXX, v čase spísania závetu dňa XX.XX.XXXX konala v duševnej poruche, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou. Žalobkyňa je jedinou dedičkou zo zákona po svojej nebohej sestre, ktorá zanechala rukou napísaný závet dňa 16.06.2015, ktorým celý svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok odkázala žalovanému. Poručiteľka zomrela ako slobodná a bez vlastných potomkov. Jej rodičia ju predumreli. Žalobkyňa potvrdila, že závet bol napísaný vlastnou rukou poručiteľky, avšak zdôrazňovala, že aj keď oficiálne poručiteľka nebola pozbavená, respektíve obmedzená vo svojej spôsobilosti na právne úkony, v čase spísania závetu konala v duševnej poruche, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou, nakoľko v čase zriadenia závetu bola v odbornej zdravotnej starostlivosti psychiatrickej ambulancie B. J. K., v rozhodnom čase sa správala veľmi čudne, nezodpovedne, požičiavala, respektíve rozdávala cudzím ľudom finančné prostriedky. O zlom duševnom stave poručiteľky svedčí aj samotný obsah závetu. Žalovaný tvrdil, že závet poručiteľky má všetky zákonné náležitosti, bol ňou spísaný na základe jej slobodnej a vážnej vôle, a poručiteľka v čase jeho spísania vedela rozpoznať následky s týmto úkonom
spojené. Poručiteľka v závete uviedla aj sama dôvody, pre ktoré závet zriadila, respektíve pre ktoré nechcela, aby dedičom jej majetku bola žalobkyňa. Po vykonanom rozsiahlom dokazovaní súd prvej inštancie konštatoval, že podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka právny úkon je neplatný aj vtedy, ak ho urobila fyzická osoba, ktorá v zásade má spôsobilosť na právne úkony, tzn. osoba, ktorá nie je pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo jej spôsobilosť nie je obmedzená, avšak právny úkon urobila za stavu, že v čase úkonu trpela duševnou poruchou, ktorá ju robila na tento úkon nespôsobilou. Občiansky zákonník neobsahuje žiadnu definíciu pojmu „duševná porucha“. Duševnú poruchu pritom nemožno stotožňovať s duševnou chorobou, nakoľko duševná choroba je užším pojmom. Duševná porucha môže byť spôsobená rôznymi príčinami, a to ako samotnou duševnou chorobou, tak aj inou chorobou, ktorá má takúto poruchu za následok, alebo môže byť vyvolaná tiež použitím návykových látok, napr. alkoholu alebo omamných látok. Duševná porucha, ktorá je príčinou neschopnosti na právny úkon, môže byť krátkodobá a prechodná, a to od niekoľkých sekúnd (napr. porucha vedomia u vodiča automobilu) alebo minút (epileptický záchvat), alebo môže byť tiež dlhotrvajúca alebo trvalá (napr. mentálna retardácia, schizofrénia, a pod). Podľa vcelku ustálenej judikatúry sa za duševnú poruchu relevantnú z hľadiska aplikácie cit. ust. § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka považuje nie len duševná choroba, ale i krátkodobá porucha psychických funkcií, hlboká porucha vedomia, a akákoľvek iná ťažká duševná odchýlka, a to však iba za predpokladu, že mala za následok stratu alebo zmenšenie rozpoznávacích či ovládacích schopností konajúcej osoby. Tzn., že nie každá duševná porucha (odchýlka) fyzickej osoby, ktorá robí právny úkon, vedie k jeho absolútnej neplatnosti, ale iba tá, ktorá konajúcu osobu robí na takýto právny úkon neschopnou z dôvodu, že nemôže v jej dôsledku rozpoznať následky svojho úkonu alebo svoje konanie ovládnuť. Pre aplikáciu cit. ust. § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka je tak relevantné nie len to, či konajúca osoba trpela v čase robenia právneho úkonu duševnou poruchou, ale súčasne aj to, či v dôsledku tejto duševnej poruchy dokázala rozpoznať následky svojho konania (absencia rozpoznávacej zložky) alebo ovládať svoje konanie (absencia ovládacích schopnosti). Podľa ustálenej judikatúry záver o neschopnosti fyzickej osoby v dôsledku duševnej poruchy musí byť vždy nepochybný. Nestačí iba pochybnosť o takejto neschopnosti. Neplatnosť právneho úkonu u osoby konajúcej v duševnej poruche vyžaduje vždy bezpečné jednoznačné zistenie, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť. Podľa judikatúry je vylúčené, aby súd urobil záver iba na základe pravdepodobnosti, alebo skutkových okolností, ktoré mu neumožňujú urobiť v uvedenom smere úplne jednoznačný skutkový záver, na ktorý je možné aplikovať cit. ust. § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka (pre porovnanie napr. rozsudky NS ČR, použiteľné vzhľadom na obdobný historický a právny vývoj v Českej republike v období ich vydania, a to rozsudok sp.zn. 30Cdo 5226/2009, sp.zn. 30Cdo 3614/2009 zo dňa 21.12.2010, sp.zn. 30Cdo 1560/2011 zo dňa 15.02.2012 a pod.).
4. Prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania v rozsahu návrhov oboch sporových strán, vrátane vykonania nariadeného znaleckého dokazovania skonštatoval, že nemohol prijať iný záver, než že žalobkyni sa v konaní nepodarilo preukázať existenciu takej duševnej poruchy u poručiteľky B. J. G. v čase spísania závetu dňa XX.XX.XXXX, ktorá by ju robila na takýto právny úkon neschopnou, to znamená, že by poručiteľka v čase spísania závetu trpela takou duševnou poruchou, v dôsledku ktorej nedokázala rozpoznať následky svojho konania alebo svoje konanie ovládať, a to z týchto dôvodov:
Poručiteľka B. J. G. bola od 04.03.2013 (teda cca viac ako 2 roky pred zriadením závetu), podľa zdravotnej dokumentácie (čl. 58) pacientkou psychiatrickej ambulancie B. J. K. s diagnózou „L. M. K. N. O. F..X“ ako reakciou na úmrtie jej matky. Jej stav bol dlhodobo kompenzovaný. Kontroly poručiteľka realizovala v pravidelných mesačných intervaloch. Dňa 04.06.2015 (t.j. cca 12 dní pred zriadením závetu) je v klinickom náleze popísané zhoršenie jej zdravotného stavu, a to výrazná paranoidná symptomatika a nevylúčený paranoidný blud. Poručiteľka pri tejto kontrole odmietla navrhnutú hospitalizáciu na psychiatrickom oddelení NsP Levoča. Dňa 15.07.2015 (t.j. cca mesiac po zriadení závetu) je pri kontrole konštatované výrazné zhoršenie psychického stavu poručiteľky po svojvoľnom vysadení terapie. Poručiteľka napriek jej nesúhlasu bola za spolupráce polície eskortovaná na hospitalizáciu na psychiatrické oddelenie N. E.. Dňa 17.07.2015 bola jej hospitalizácia z dôvodu nepodpísania dobrovoľného vstupu ukončená, a podľa zdravotnej dokumentácie bola prepustená s prediagnostikovou diagnózou na „L. B. O. F. XX.X, M.. M. L. L. P. M.. M.. M.. G. – mánia s paranoidnou zložkou, L. M. K. N. O. F. XX.X “. Posledná kontrola bola poručiteľkou realizovaná 25.04.2016.
Výsluchom ambulantnej psychiatričky poručiteľky B. J. K., ktorá bola Prešovským samosprávnym krajom zbavená mlčanlivosti v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti poručiteľke (viď čl. 87 spisu) prvoinštančný súd zistil, že poručiteľka kontroly realizovala v pravidelných mesačných intervaloch a bola nastavená na liečbu antidepresívami. Jej psychický stav bol bez výraznejších zmien až do psychiatrickej kontroly dňa 04.06.2015 (cca 12 dní pred zriadením závetu), kedy pacientka prišla v stanovenom termíne a udávala, že: „ ide 1/4 domu darovať susedovi, volal jej 2 týždne každý večer, volala si záchranku, nechce, aby dom dostala sestra, preto to robí. Búši jej srdce, sľubuje, že zajtra pôjde na vyšetrenie, teraz to striktne odmieta, nejde do žiadnej nemocnice. Má sa primerane situácii dobre, spí dobre, nálada sa stabilizovala, plačlivá nie je, myšlienky na samovraždu nemá. Chuť do jedla je dobrá, strach nemá, nervózna nie je. Domáce práce zvláda, musí. Pamäť jej slúži dobre“. V rámci tejto kontroly vzhľadom k výraznej zmene v doterajšom psychickom stave pacientky jej bola navrhnutá hospitalizácia na L. oddelením v N. E., s čím poručiteľka nesúhlasila. Ďalšia kontrola poručiteľky bola realizovaná dňa 15.07.2015 (t.j. cca mesiac) po spísaní závetu dňa 16.06.2015). Počas tejto kontroly poručiteľka uviedla: „prestala brať lieky, je jej tak dobre, týždeň ich neberie, má lepšiu farbu, nemotá ju, cíti sa veľmi dobre. Dom dala susedovi, sestra na ňu volala políciu, lebo vraj k nim chodia cigáni. Búšenie srdca odoznelo. Má sa primerane situácii dobre, spí dobre, nálada sa stabilizovala, plačlivá nie je, myšlienky na samovraždu nemá, chuť do jedla je dobrá. Strach nemá, nervózna nie je. Domáce práce zvláda, musí, pamäť jej slúži dobre“. Počas tejto návštevy pacientka prejavila záujem o ukončenie liečby na jej ambulancii s tým, že v liečbe bude pokračovať na psychiatrickej ambulancii B. L. Q., ktorý po oboznámením so zdravotným stavom pacientky odmietol jej liečbu na svojej ambulancii. Vzhľadom k tomu, že u pacientky bolo dôvodné podozrenie na rozvoj duševnej choroby v zmysle paranoidnej psychózy, boli prítomné zmeny v správaní oproti predchádzajúcim kontrolám, a nebol známy kontakt na nikoho z príbuzných pacientky, požiadala o súčinnosť OO PZ KK pri predvedení poručiteľky na psychiatrické oddelenie N. E. za účelom liečby, to vzhľadom k tomu, že pacientka môže byť nebezpečná pre seba alebo svoje okolie. B. J. G. bola hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení N. E. od 15.07.2015 do 16.07.2015. Dňa 17.07.2015 bola prepustená so psychiatrickým nálezom: „L. B. O. F..X, M., L. L. P. M., M.. M.. G. - B. O. L. R., L. M. K. N. O. F. XX.X“. Pacientka bola prepustená proti rade lekára, po podpísaní negatívneho reverzu, v sprievode priateľky domov. Bola nastavená na liečbu antipsychotikami. Ďalšie kontroly na jej psychiatrickej ambulancii boli realizované v pravidelných mesačných intervaloch, pričom posledná kontrola bola realizovaná 03.03.2016. Dňa 25.04.2016 ju kontaktovala sestra pacientky, ktorá udávala, že: „sestra sa nemá dobre, je ležiaca, prestala jesť, bola v nemocnici, našli jej niečo na obličke, dali jej permanentný katéter, nemá o nič záujem, málo komunikuje, je slabá, psych. lieky nebrala“. Vtedy boli pacientke predpísané antipsychotiká a sestra bola poučená o potrebe hospitalizácie pacientky na psychiatrickom oddelení cestou RZP za účelom diferenciálnej diagnostiky depresie a bola poučená o ďalších rizikách. Ďalšia zmienka už o pacientke nie je. V súvislosti s hospitalizáciou poručiteľky v N. E. v dobe od 15.07.2015 do 16.07.2015 svedkyňa uviedla, že vzhľadom na krátkosť pobytu poručiteľky na oddelení bol jej psychický stav diagnosticky uzavretý ako „L. B. O. F..X“, ale zvažovali sa aj ďalšie diagnózy. V priebehu dokazovania strany a svedkovia v svojich výpovediach popísali, ako vnímali správanie poručiteľky. Žalobkyňa o.i. uviedla, že sestra bola niekedy príliš príjemná. Niekedy sa zaťala a nedostali z nej ani slovo. Rozdávala na všetky strany. Rozdávala všetko, od oblečenia, plynový kotol napr. zmizol. Rôzne veci z bratovej miestnosti, ktoré boli v rodinnom dome v A.. Niečo predala. Väčšinou darovala. Pretože ľudia sú chudobní a ona má toho dosť. Svedok I. B. uviedol, že poručiteľku pozná z pôsobenia vo funkcii starostu obce Huncovce v rokoch 1990 - 2018. Napísala niekoľko sťažnosti, že všetko je zlé, že ju obťažujú susedia. Vypisovala listy, že si ako starosta neplní svoje povinnosti. Potom listy prestali. Jej sused, ktorý prevádzkuje pílu, sa sťažoval, že ho stále s niečím obťažuje. Mnohé veci sa ukázali, že nie sú pravdivé. Nevedela si to však priznať. Svedkyňa J. O., dlhoročná priateľka žalobkyne, sociálna pracovníčka, uviedla, že poručiteľka bola veľmi negatívny človek. Písala veľa sťažností, sťažovala sa na každého. Písala na inšpekciu, na prezidenta. Sestre robila napriek. Lieky prestala brať. Svedkyňa D. O. C., dlhoročná priateľka žalobkyne, o.i. uviedla, že v roku 2015 bola poručiteľka v zlom psychickom stave, kričala na nich, aj na žalobkyňu, keď prišla. Svedkyňa D. I. o.i. uviedla, že raz, keď sa s poručiteľkou stretli na ulici, začala vykrikovať, že zavolá políciu, lebo jej muchy lietajú do jej domu. Nemalo to zmysel. Bola agresívna. Poznali sa 30 rokov a začala sa im vyhrážať policajtmi za somariny. Bola ako cudzia žena. Zákonný zástupca mal. žalovaného o.i uviedol, že poručiteľka si obľúbila jeho mal. syna F.. Keď ju napadlo, že to napíše, povedal jej, aby to nerobila, aby nemal so žalobkyňou, s ktorou boli kamaráti, nepríjemnosti. Ona povedala, že keď nie jemu, tak to dá niekomu inému. Závet mu dala hneď v deň, keď ho napísala. Občas ku nej chodievali rómovia, nezasahoval do toho. Hovorila, že jej pomáhajú upratovať dvor. Podľa písomnej výpovede svedkyne J. M., poručiteľka bola jej rodinnou kamarátkou. Pri osobnom
kontakte vo februári 2015 sa jej poručiteľka zverila, že hodlá spísať závet. Povedala jej, že dom dá buď mal. F. alebo cigánom. Bola veľmi nahnevaná na rodinu. Tvrdila, že zo žalobkyne je sklamaná. Podľa písomnej výpovede svedkyne D. Q. s mal. žalovaným a jeho otcom sa skamarátili, keď otec mal. F. zháňal niekoho, kto by mu pomohol so synkom. Bola s nimi na Slovensku asi 3 x v rokoch 2012 – 2014. Vtedy spoznala poručiteľku, ktorá k nim chodila na kávu, porozprávať sa. Vždy mal. niečo doniesla (čokoládu a pod). V septembri 2015, keď sa mal. F. s otcom vrátili zo Slovenska, volala poručiteľka , že chce s ňou rozprávať. Chválila ju, ako sa dobre o mal. F. stará. Povedala, že napísala závet v prospech mal. F., že nebude hovoriť prečo (bolo by to na dlhé rozprávanie), a že dôvod je napísaný v závete. Na návrh žalobkyne súd vykonal v spore znalecké dokazovanie, ktorého vykonaním poveril znalkyňu B. R. Q. z odboru „Zdravotníctvo a farmácia“, odvetvia „Psychiatria“, ktorej uložil vypracovať a predložiť písomný znalecký posudok zameraný na duševný stav poručiteľky v čase zriadenia závetu dňa 16.06.2015 a jeho vplyv na jej rozpoznávacie a ovládacie schopnosti. Podľa záverov znalkyňou predloženého písomného znaleckého posudku vedeného v denníku znalkyne pod č. XX/XXXX zo dňa 06.09.2022, poručiteľka B. J. G. trpela v čase, kedy bol spísaný závet, duševnou poruchou, a to „L. M. K. J. L. O.“. O mesiac neskôr bol popísaný už aj „B. O.“ a vyslovený záver „L. B. O.“. Nozologicky však tento syndróm nebol presne zaradený. Podľa záverov znalkyne vyslovených v tomto písomnom znaleckom posudku poručiteľka dokázala v čase spísania závetu rozpoznávať následky svojho konania iba čiastočne, bola ovplyvnená v rozhodovaní nereálnymi predstavami a myšlienkami. Duševná porucha výrazne znižovala schopnosť poručiteľky rozoznávať následky svojho konania. To sa prejavovalo najmä tým, že bezdôvodne podávala sťažnosti na susedov, rozdávala svoj majetok, pričom nedomyslela, že toto konanie môže mať napríklad pre susedov alebo pre ňu samotnú nepriaznivé dôsledky. K tomuto správaniu bola nekritická. Motivácia poručiteľky k spísaniu závetu bola motivovaná vzťahovačným - paranoidným prežívaním, teda na chorobnom podklade. Tesne pred spísaním závetu a aj následne došlo k zhoršeniu psychického stavu tak, ako je to uvedené vyššie. Znalkyňa na výzvu súdu reagovala doplňujúcim písomným podaním zo dňa 21.11.2022, v ktorom na otázku č. 2, či poručiteľka dokázala rozoznať následky svojho konania iba čiastočne uviedla, že „paranoidný syndróm“ je súborom príznakov, kedy osoba má dojem, že niekto je proti nej, že jej škodí, že jej spôsobuje úkor, alebo že ju chcú otráviť. Tieto dojmy sa zakladajú na nereálnom podklade. Pri týchto stavoch osoby sa aj správajú podľa týchto vymyslených paranoidných bludov. Napríklad píšu sťažnosti, zamykajú sa v dome, skrývajú pod posteľ, prípadne sa môžu mstiť formou darovania vecí, rozdávaním majetku, a podobne. Týmto osobám síce nemožno uprieť právo spísať závet a v zásade sú toho schopní. Paranoidné osoby však vychádzajú z iných dôvodov darovania či závetu, a to z dôvodov, ktoré nevyplývajú z ich slobodného zdravého rozhodnutia, ale z chorobnej motivácie. Uviedla, že poručiteľka bola spôsobilá posúdiť, že svoj majetok dáva cudzej osobe. Bola však chorobne presvedčená o tom, že sestra jej nejakým spôsobom škodí, a to bolo úmyslom závetu, pripraviť sestru o podiel kvôli týmto chorobným domnienkam. Podstatným znakom paranoidného syndrómu je to, že osoba si svoj stav vôbec neuvedomuje a považuje ho za realitu. Podľa toho sa potom aj chorobne správa. Pri paranoidných stavoch je dôležitý fakt, že okrem týchto paranoidných myšlienok sa osoby môžu javiť často úplne normálne, alebo im ľudia môžu veriť, že tieto paranoidné predstavy sa dejú. Ťažko sa dá vyvrátiť tvrdenie poručiteľky, že sestra jej škodí. Je to tvrdenie jednej osoby bez reálnych podkladov. Na druhej strane nikde v spise sa nenachádza žiadna zmienka o tom, ako jej sestra škodila. Práve naopak, sestra sa o poručiteľku starala. Následne bola znalkyňa B. R. Q. predvolaná na pojednávanie dňa 06.06.2023 na podanie aj ústneho vysvetlenia k písomnému znaleckému posudku. Znalkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že podstata duševného stavu poručiteľky v čase spísania závetu bola tá, že bola spôsobilá závet spísať, vedela, čo píše, vedela aj aké budú následky. To znamená, že vedela domyslieť, že komu v dôsledku závetu tento majetok pripadne. Problémom je motív, prečo spísala tento závet. Tam vidí to, že závet mohol byť spísaný aj z dôvodov choroby. Motív, prečo nechce dať majetok rodine, môže (ale nemusí) byť pripísaný tomu, že od 04.06.2015 poručiteľka mala zhoršený zdravotný stav s paranoidnou symptomatikou. Paranoidná symptomatika znamená, že osoba je vzťahovačná a vzťahuje ku sebe zvýšenou mierou veci, ktoré nie sú pravdivé. Väčšinou sa jedná o to, že jej niekto nejakým spôsobom škodí alebo ubližuje. Motív, ktorý poručiteľku viedol k spísaniu závetu, tak môže mať základ v tejto duševnej poruche. Znalkyňa opakovane zdôraznila, že poručiteľka bola schopná závet spísať, vedela čo robí, vedela čo tým spôsobí, ale jej motivácia bola, ale tiež nemusela byť, ovplyvnená uvedenou duševnou poruchou. Uviedla, že nevie posúdiť, či to, čo písala v závete, bolo aj reálne, alebo to bol len prejav jej vzťahovačnosti. Zo spisu však nevplýva, že by to bolo reálne. Paranoidný syndróm obnáša stavy napätia, nervozity, agresivity, poruchy správania, a na základe týchto vzťahovačných myšlienok sa aj osoba správa. Napr., píše sťažnosti, podáva upozornenia, privoláva políciu na domnelé veci, ktoré by jej mali škodiť. Paranoidný syndróm
mohol viesť k tomu, že mala pocit, že rodina jej škodila, ubližovala, a že preto sa rozhodla majetok darovať niekomu inému. Relatívne ťažko sa jej stav popisuje, ako keby bol trvalý, bol novovzniknutý. Poručiteľka bola pred tým relatívne stabilizovaná vzhľadom na depresiu. Až pri kontrole dňa 04.06.2015 je konštatované zhoršenie stavu a konštatovaný paranoidný syndróm, ktorý tam dovtedy nebol. Pokiaľ písala, že sa to vyvíjalo dlhší čas, mala na mysli, že to bolo po 04.06.2015 do obdobia hospitalizácie, teda do 16.07.2015. Pri hospitalizácii v dobe od 15.07.2015 do 16.07.2015 bol skonštatovaný manický syndróm. Je to v podstate X týždňov po spísaní závetu. Počas jednodňovej hospitalizácie nebola však táto diagnóza jednoznačne uzavretá. Zvažovali sa rozličné diagnózy, napr. G. L. alebo L. M. P.. Neuzavrelo sa to pre krátkosť času. Menovaná sa správala celkom kľudne a prepustili ju na jej vlastnú žiadosť. V čase spísania závetu je možné preto vychádzať jedine z lekárskej správy B. J. K. zo dňa 04.06.2015 o celkovom zhoršení stavu poručiteľky. Tak, ako to uviedla v závere posudku, poručiteľka v čase spísania závetu bola ovplyvnená nereálnymi predstavami a myšlienkami. To, že zhoršený paranoidný stav trval u poručiteľky až do obdobia hospitalizácie, svedčí samotná hospitalizácia. K odpovedi na bod 3. v znaleckom posudku, ktorý podľa nej vyvolal polemiku, doplnila, že tam sa vyjadrovala všeobecne k tomu, aké následky mala uvedená duševná porucha, nie len vo vzťahu k spísaniu závetu. Trvala jednoznačne na tom, že správanie poručiteľky bolo chorobne motivované. Bola nekritická, žila v tom, čo si predstavovala, že je realita. Poukázala na svoju odpoveď na bod 4. záveru písomného znaleckého posudku, kde jednoznačne konštatovala, že motivácia k spísaniu závetu bola motivovaná paranoidným vzťahovačným prežívaním. Opakovane zdôraznila, že vedela čo robí, bola spôsobilá závet spísať, a aj vedela, aké následky ním spôsobí. Podľa vyšetrení neskôr jej intelekt a pamäť neboli porušené. Ide v podstate o špecifickú formu myslenia, ktorá nemusí mať nič spoločné s intelektom. V tomto sú tie paranoidné stavy ošemetné a veľmi špecifické. Tieto osoby sa nechcú liečiť, často im to pretrváva aj celý život.
5. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že nie je možné prisvedčiť tvrdeniu žalobkyne, že poručiteľka v čase spísania závetu dňa 16.06.2015 trpela duševnou poruchou, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou. Nie každá duševná porucha fyzickej osoby, ktorá robí právny úkon, vedie k jeho absolútnej neplatnosti, ale iba tá, ktorá konajúcu osobu robí na takýto právny úkon neschopnou z dôvodu, že v jej dôsledku nemôže rozpoznať následky svojho úkonu alebo svoje konanie ovládnuť. Pre aplikáciu cit. ust. § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka je preto relevantné nie len to, či konajúca osoba trpela v čase robenia právneho úkonu duševnou poruchou, ale súčasne aj to, či v dôsledku tejto duševnej poruchy dokázala rozpoznať následky svojho konania alebo ovládať svoje konanie. Znalkyňa pri ústnom vysvetlení k znaleckému posudku jednoznačne opakovane zdôraznila, že poručiteľka v dôsledku ňou konštatovanej duševnej poruchy bola schopná závet spísať, vedela čo robí, a vedela, čo spísaním závetu spôsobí, vedela domyslieť, komu v dôsledku závetu jej majetok pripadne. Bola schopná posúdiť, že svoj majetok dáva cudzej osobe, že ho nezdedí jej sestra. Znalkyňa ústne uviedla, že pokiaľ v písomnom znaleckom posudku aj uviedla, že konštatovaná duševná porucha výrazne znižovala schopnosť poručiteľky rozpoznať následky svojho konania (odpoveď na otázku č. 3), myslela to všeobecne, a nie len vo vzťahu k spísaniu závetu. Podľa konečných záverov znalkyne poručiteľka napriek duševnej poruche, ktorou v čase spísaniu závetu trpela (ktorej prejavy navyše podľa názoru súdu prvej inštancie neboli jednoznačne a presvedčivo znalkyňou konkretizované a popísané), nemala vplyv na jej schopnosť rozpoznať následky svojho konania alebo ovládať svoje konanie. Tento záver korešponduje aj s ďalšími dôkazmi vo veci, a to samotným obsahom vlastnoručne napísaného závetu, v ktorom poručiteľka jasne dala najavo, komu chce majetok odkázať a prečo ho nechce odkázať sestre, keď uviedla, že: ,,Nakoľko ma moja sestra, jej deti a ich rodiny okradli, ohovorili, pošpinili moje dobré meno a zhanobili dobré meno mojej pôvodnej rodiny G., nemajú morálne ani etické právo žiadať čo len 1 cent, pretože je to proti hrubému porušeniu dobrých mravov. Nakoľko poznám na vlastnej koži intrigy rod. B., ktorí sa neštítia, aby dosiahli svoje pošpinili moju česť, zastavte ich zákonným spôsobom, nakoľko to malé nevinné dieťa nebude trpieť len preto, že zdedilo RD v A..". Tiež s ďalšími dôkazmi vo veci, ako výpoveďou zákonného zástupcu mal. F. a niektorých svedkov, ktorým hneď po spísaní závetu odkázanie majetku mal. žalovanému aj oznámila. Záver v otázke, či poručiteľka bola alebo nebola pri motivácii spísania závetu ovplyvnená znalkyňou konštatovanou duševnou poruchou, ktorý znalkyňa nevedela jednoznačne prijať, teda, či výsledok myslenia poručiteľky v tom čase bol len ilúziou, výsledkom bludného presvedčenia alebo prejavom vzťahovačnosti jej osoby, nebolo pre rozhodnutie súdu relevantné. Súd vzhľadom na jednoznačné závery znalkyne v otázke vplyvu ňou konštatovanej duševnej poruchy na rozpoznávacie a ovládacie schopnosti poručiteľky nepovažoval v tomto smere za potrebné vyhodnocovať zistený skutkový stav.
Prvoinštančný súd preto prijal záver, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a v konaní nepreukázala, že poručiteľka B. J. G. v čase spísania závetu, t.j. dňa 16.6.2015, trpela takou duševnou poruchou, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou.
6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP a plne úspešnému žalovanému priznal trovy konania, na ktorých zaplatenie uložil povinnosť žalobkyni.
7. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, respektíve, aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Poukazovala na skutočnosť, že z vykonaného dokazovania, hlavne vypočutím B. J. K., a znaleckým posudkom č. XX/XXXX znalkyne B. R. Q. bolo preukázané, že v čase spísania závetu poručiteľka trpela duševnou poruchou. To, ako sa táto duševná porucha prejavovala u poručiteľky, je z pohľadu strán veľmi rozdielne. Aj znalkyňa B. Q. potvrdila, že poručiteľka v čase spísania závetu tento závet bola schopná napísať, avšak mala za to, že duševná porucha, ktorou poručiteľka trpela, ju robila nespôsobilou na tento právny úkon. Na základe doložených dôkazov je preukázané, že zdravotný stav poručiteľky dňa 04.06.2015, t. j. 12 dní pred spísaním závetu, nebol dobrý. Na základe lekárskej správy zo dňa 17.07.2015, t. j. cca mesiac po spísaní závetu, bol jej zdravotný stav ešte horší. Z toho jednoznačne vyplýva, že jej duševná porucha od 04.06.2015 do 17.07.2015 gradovala a že v čase spísania závetu bola je duševná porucha na progrese. Znalkyňa vo svojom znaleckom posudku okrem iného uviedla, že poručiteľka v čase spísania závetu dokázala rozpoznávať následky svojho konania iba čiastočne. V rozpore s týmto konštatovaním však prvostupňový súd v bode 20 napadnutého rozsudku uvádza, že pre aplikáciu cit. ust. § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka je tak relevantné nie len to, či konajúca osoba trpela v čase robenia právneho úkonu duševnou poruchou, ale súčasne aj to, či v dôsledku tejto duševnej poruchy dokázala rozpoznať následky svojho konania (absencia rozpoznávacej zložky) alebo ovládať svoje konanie (absencia ovládacích schopnosti). Odvolateľka mala za to, že ak poručiteľka v čase spísania závetu dokázala rozpoznávať následky svojho konania iba čiastočne, nemôže z tohoto dôvodu prvostupňový súd vyvodiť jednoznačný záver o tom, že žalobkyni sa v konaní nepodarilo preukázať existenciu takej duševnej poruchy u poručiteľky B. J. G. v čase spísania závetu dňa 16.06.2015, ktorá by ju robila na takýto právny úkon neschopnou, tzn, že by poručiteľka v čase spísania závetu trpela takou duševnou poruchou, v dôsledku ktorej nedokázala rozpoznať následky svojho konania alebo svoje konanie ovládať. Ak trpela poručiteľka v čase spísania závetu duševnou chorobou (čo je nespochybniteľný fakt, že trpela), a jej rozpoznávacia schopnosť bola len čiastočná, nemohla tak urobiť právny úkon (závet), ktorý by bol perfektným právným úkonom, to znamená, že tento právny úkon v zmysle § 38 ods. 1 OZ je neplatný, pretože duševná porucha poručiteľky ju robila na takýto právny úkon neschopnou. Takisto podľa § 38 ods. 2 OZ právny úkon je neplatný aj vtedy, ak ho urobila fyzická osoba, ktorá v zásade má spôsobilosť na právne úkony, tzn. osoba, ktorá nie je pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo jej spôsobilosť nie je obmedzená, avšak právny úkon urobila za stavu, že v čase úkonu trpela duševnou poruchou, ktorá ju robila na tento úkon nespôsobilou. Na základe uvedeného mala za to, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno a v rámci dokazovania bolo preukázané, že poručiteľka spísala závet v čase, keď ju duševná porucha robila nespôsobilou na tento právny úkon. Uplatnila si trovy konania.
8. K odvolaniu žalobkyne zaslal žalovaný vyjadrenie, v ktorom poukazoval na závery znaleckého dokazovania, vrátane dodatku k znaleckému posudku, v zmysle ktorých znalec konštatoval, že poručiteľka bola schopná rozoznať následky svojho konania čiastočne, no bola motivovaná paranoidným prežívaním. V dodatku sa znalec vyjadril, že poručiteľka „bola spôsobilá posúdiť, že svoj majetok dáva cudzej osobe, ale bola chorobne presvedčená o tom, že sestra jej nejakým spôsobom škodí, a to bolo úmyslom závetu“. Samotný znalec teda konštatoval, že poručiteľka bola spôsobilá posúdiť následky svojho konania. V zmysle judikatúry je ustálené, že neplatnosť právneho úkonu podľa § 38 ods. 2 OZ, prichádza do úvahy len vtedy, ak konajúci nedokáže posúdiť následky svojho konania, alebo svoje konanie ovládnuť. V zmysle záverov znaleckého posudku (dodatok), poručiteľka bola schopná posúdiť následky svojho konania a chápala, že majetok odkazuje cudzej osobe, a že ho pre prípad jej smrti nezdedí žalobkyňa. Je pravdou, že v znaleckom posudku, respektíve v jeho doplnení zo dňa 20.11.2022 znalec skonštatoval, že poručiteľka vedela rozoznávať následky svojho konania len čiastočne, zároveň
však znalec bez pochybností skonštatoval, že poručiteľka bola spôsobilá posúdiť následok spísania závetu, t.j. že jej majetok pre prípad jej smrti nadobudne iná osoba ako jej sestra – žalobkyňa. Žalovaný sa preto v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, a navrhol aby ho odvolací súd potvrdil a žalobkyňu zaviazal uhradiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
9. V odvolacej replike žalobkyňa zotrvala na podanom odvolaní a na dôvodoch v ňom uvedených. Zdôraznila, že poručiteľka v čase spísania závetu dokázala rozpoznávať následky svojho konania iba čiastočne. Ak pre aplikáciu § 38 ods. 2 O.z. je relevantné nielen to, či konajúca osoba trpela v čase robenia právneho úkonu duševnou poruchou, ale súčasne aj to, či v dôsledku tejto duševnej poruchy dokázala rozpoznať následky svojho konania (absencia rozpoznávacej zložky), alebo ovládať svoje konanie (absencia ovládacích schopností). Podľa ustálenej judikatúry záver o neschopnosti fyzickej osoby v dôsledku duševnej poruchy musí byť vždy nepochybný. Nestačí iba pochybnosť o takejto neschopnosti. Na základe uvedeného mala za to, že v danom prípade tu je pochybnosť o tom, či poručiteľka bola schopná posúdiť následky svojho konania.
10. V odvolacej duplike žalovaný poukázal na svoju doterajšiu argumentáciu a navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov. To, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II.ÚS 78/05).
13. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Pre úplnosť odvolací súd udáva ešte nasledovné.
15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
16. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov, alebo vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.
17. Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci žalobkyňa ako zákonná dedička po poručiteľke B. J. G. v tretej dedičskej skupine v priebehu dedičského konania poprela dedičské právo mal. závetného dediča, (mal. žalovaného), čím podľa cit. ust. § 192 Civilného mimosporového poriadku vznikol spor o dedičské právo. Dedičský súd v súlade s cit. ust.§ 194 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku dedičské konanie po poručiteľke prerušil a uznesením zo dňa 21.10.2019 žalobkyňu odkázal, aby určenie spornej skutočnosti, a to určenie, že poručiteľka v čase spísania závetu zo dňa 16.06.2015 konala v duševnej poruche, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou. Žalobkyňa sa tak žalobou v prejednávanej veci v zmysle cit. ust § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku domáha, aby súd rozhodol o určení právnej skutočnosti, ktorá vyplýva z právnej úpravy Civilného mimosporového poriadku upravujúcej spory o dedičské právo. Žaloba o určenie spornej právnej skutočnosti v zmysle uznesenia dedičského súdu zo dňa 21.10.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.10.2019, bola Okresnému súdu Kežmarok elektronicky doručená dňa 22.11.2019, tzn. posledný deň lehoty na jej podanie určenej dedičským súdom v uznesení (§ 121 Civilného sporového poriadku). Za danej situácie súd prvej inštancie žalobu žalobkyne považoval za procesne prípustnú a žalobu aj vecne prejednal.
18. Podľa § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony.
19. Podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.
20. Jednou z najdôležitejších otázok vznikajúcich pri dedičskom konaní je platnosť závetu. Neplatnosť závetu môže byť relatívna alebo absolútna. V danom prípade bolo predmetom sporu posúdenie ne/ platnosti právneho úkonu – závetu poručiteľky B. J. G. v zmysle § 38 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Predpokladom platnosti právneho úkonu je spôsobilosť účastníka na právny úkon, ktorý účastník robí. Ak túto spôsobilosť nemá, a právny úkon urobí, je takýto úkon absolútne neplatný. O nedostatok spôsobilosti na právne úkony pôjde okrem iného u osoby pozbavenej spôsobilosti na právne úkony. Absolútne neplatný je rovnako aj právny úkon, ktorý urobila osoba v duševnej poruche, hoci aj prechodnej, ak šlo o takú duševnú poruchu, ktorá zapríčinila jej (hoci aj dočasnú) nespôsobilosť (neschopnosť) na urobený právny úkon. Nevyžaduje sa pri tom, aby taká osoba bola súdom pozbavená spôsobilosti na právne úkony, alebo aby bola vo svojej spôsobilosti obmedzená. Skutkovú otázku, či šlo o konanie v duševnej poruche, však treba v každom konkrétnom prípade poukazovať.
21. Podľa Zborníka stanovísk, správ a rozhodnutí súdov a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov IV. (strana 456.): „Neplatnosť právneho úkonu podľa ust. § 38 ods. 1 O.z. prichádza do úvahy vtedy, ak je účastník právneho úkonu rozhodnutím súdu pozbavený alebo obmedzený v spôsobilosti na právne úkony. Neplatnosť právneho úkonu podľa ust. § 38 ods. 2 O.z. vyžaduje bezpečné zistenie o tom, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania, alebo svoje konanie ovládnuť.“
22. V predmetnom konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, a to vrátane rozsiahleho aj znaleckého dokazovania, po ktorého vykonaní súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobkyni sa nepodarilo preukázať existenciu takej duševnej poruchy u poručiteľky B. J. G. v čase spísania závetu dňa 16.06.2015, ktorá by ju robila na tento právny úkon neschopnou. Odvolací súd sa prikláňa k záveru súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno a v konaní tvrdené skutočnosti nepreukázala.
23. Správne súd prvej inštancie poukazoval na ust. § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pre ktorého aplikáciu je relevantné nielen to, či konajúca osoba trpela v čase robenia právneho úkonu duševnou poruchou, ale súčasne aj to, či v dôsledku tejto duševnej poruchy dokázala rozpoznať následky svojho konania, alebo svoje konanie ovládnuť. Súd prvej inštancie preto správne vychádzal zo záverov znaleckého posudku a jeho doplnenia a ústneho vysvetlenia, keď znalkyňa jednoznačne opakovane zdôraznila, že poručiteľka v dôsledku ňou konštatovanej duševnej poruchy bola schopná závet spísať, vedela, čo robí a vedela, čo spísaním závetu spôsobí a komu v dôsledku závetu jej majetok pripadne. Bola schopná posúdiť, že svoj majetok dáva cudzej osobe a že ho nezdedí jej sestra. Podľa záverov znalkyne poručiteľka napriek duševnej poruche, ktorou v čase spísania závetu trpela, nemala vplyv na jej schopnosť rozpoznať následky svojho konania, alebo svoje konanie ovládať. Navyše uvedený záver korešponduje aj s ďalšími dôkazmi vo veci, a to samotným vlastnoručne poručiteľkou napísaným
závetom, v ktorom poručiteľka jasne dala najavo, komu chce majetok odkázať a prečo ho nechce odkázať sestre. Rovnako tento záver korešponduje aj s ďalšími dôkazmi vo veci, ako výpoveďou zákonného zástupcu maloletého F., a tiež niektorých svedkov, ktorým hneď po spísaní závetu poručiteľka odkázanie majetku maloletému žalovanému aj oznámila.
24. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď vykonané dôkazy posúdil jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach. Vzhľadom na jednoznačné závery znalkyne je správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo žalobkyňou preukázané, že poručiteľka v čase spísania závetu trpela takou duševnou poruchou, ktorá ju robila na tento úkon neschopnou, a to práve z dôvodu, že poručiteľka v čase spísania závetu bola spôsobilá posúdiť následky svojho konania, a chápala že majetok odkazuje cudzej osobe, a že ho pre prípad jej smrti nezdedí žalobkyňa.
25. Vzhľadom k odvolacej argumentácií žalobkyne odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že aj keď znalkyňa v doplnení znaleckého posudku zo dňa 20.11.2022 konštatovala, že poručiteľka vedela rozpoznávať následky svojho konania len čiastočne, zároveň však znalkyňa bez pochybností skonštatovala, že poručiteľka bola spôsobilá posúdiť následok spísania závetu, teda že jej majetok pre prípad jej smrti nadobudne iná osoba ako jej sestra – žalobkyňa. Pre neplatnosť predmetného závetu poručiteľky bolo nevyhnutné bezpečné zistenie o tom, že poručiteľka B. J. G. následky svojho konania posúdiť nedokázala, pričom z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, predovšetkým znaleckého dokazovania vyplýva opak.
26. V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.2.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. III.ÚS 209/04).
27. Za tohto stavu odvolací súd posúdiac odvolacie námietky žalobkyne ako nedôvodné s osvojením si dôvodov napadnutého rozhodnutia, postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny, a to vrátane správneho súvisiaceho výroku o trovách konania.
28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému, ktorý podal vyjadrenia k odvolaniu, odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, voči neúspešnej žalobkyni, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).