Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Sa-15-2022.pdf
PDF · 138.6 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/15/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Katarínou Morozovou Nemcovou v právnej veci žalobkyne A. A. B., t. č. XXXXXX/XXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX D., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej zo dňa 11.mája 2017 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA na základe podanej správnej žaloby takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
Náhradu trov kasačného konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Závery správnych orgánov
Preskúmavaným rozhodnutím Sociálna poisťovňa ústredie so sídlom v Bratislave ako príslušný odvolací orgán v súlade s § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov dňa 11. mája 2017 pod číslom: XXXXX-X/XXXX-BA rozhodla podľa § 218 ods. 2 citovaného zákona tak, že odvolanie A. A. B. podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne pobočka Poprad zo dňa 23. augusta 2016 pod č.: XXX-XXXXXXXXXX-GCXX/XX vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Poprad.
Žalovaná odôvodnila preskúmavané rozhodnutie citáciou ustanovenia § 218 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z. Poukázala na prvostupňové rozhodnutie, ktorým Sociálna poisťovňa pobočka Poprad ako prvostupňový orgán rozhodol tak, že samostatne zárobkovo činnej osobe A. A. B. zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30.06.2008 a nie 31.12.2006.
Voči prvostupňovému rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie A. A. B., ktorá argumentovala tým, že poukázala na obsah ustanovenia § 209 ods. 1 citovaného zákona a zdôraznila, že rozhodnutia sociálnej poisťovne musia mať písomnú formu. Poukázala na to, že od právoplatnosti rozhodnutia o zániku poistenia uplynul viac ako rok a ona má za to, že žalovaná nemôže nariadiť obnovu konania a preto považuje rozhodnutia za nezákonné. Dôvodila ďalej tým, že v decembri 2006 oznámila
sociálnej poisťovni rozhodujúce skutočnosti pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia. Vychádzala z toho, že jej nebolo doručené písomné rozhodnutie o zániku povinného poistenia a teda jej podaniu sa v plnom rozsahu vyhovelo. Účastníčka ďalej citovala príslušné ustanovenia § 222 ods. 3 a 4 zákona a argumentovala ďalej tým, že považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné. Uviedla, že vo výroku napadnutého rozhodnutia absentuje akýkoľvek odkaz na právny predpis a z rozhodnutia nevyplýva, ktorý právny predpis oprávňuje sociálnu poisťovňu zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia s odstupom viac ako jedného roka. Ďalej odvolateľka citovala príslušné ustanovenia § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 citovaného zákona, ako aj poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR, NS SR a Európskeho súdu. V závere argumentovala citáciou príslušného ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o správnom konaní.
Sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie a dospela k záveru, že rozhodnutie prvostupňového orgánu bolo vydané správne a v súlade so zákonom. Citovala pritom príslušné ustanovenia § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, § 138 ods. 10, § 21 ods. 4 písm. b) Zákona o sociálnom poistení v znení účinného k 31.12.2010, resp. k 31.12.2007.
Žalovaná ďalej argumentovala poukazom na to, že rozhodnutím Okresného úradu v Poprade zo dňa 20. júla 1995, ktorý vyhovel žiadosti účastníčky konania a povolil jej poskytovanie zdravotníckej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení ambulancie v odbore všeobecné lekárstvo. Dňa 09.11.2005 vydal Prešovský samosprávny kraj rozhodnutie, ktorým zrušil uvedené Rozhodnutie k 31.12.2006. Následne PSK vydal Rozhodnutie č.j. XXXX/XXXX/ODDZ-HAL, ktorým právnickej osobe MEDIPRAX s.r.o., C. XXXX/XXX, D., zastúpenej účastníčkou konania, konateľkou spoločnosti udelil povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie všeobecnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti v odbore všeobecné lekárstvo.
Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad prijala dňa 29.12.2006 od účastníčky konania Registračný list fyzickej osoby - odhlášku samostatne zárobkovo činnej osoby s dátumom zániku povinného sociálneho poistenia 31.12.2006. Túto odhlášku podala v súvislosti s rozhodnutím Prešovského samosprávneho kraja zo dňa 09.11.2006, ktorým vyhovel žiadosti účastníčky konania a ku dňu 31.12.2006 zrušil povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení.
Podľa žalovanej odhláška z poistenia má len deklaratórne účinky a pobočka Sociálnej poisťovne dospela k záveru, že dátum zániku povinného sociálneho poistenia, ktorý účastníčka konania deklarovala v odhláške nie je správny, preto vo veci sporného prípadu zániku povinného sociálneho poistenia vydala napadnuté rozhodnutie. Sociálna poisťovňa ústredie sa stotožnila s právnym názorom prvostupňového orgánu, pričom poukázala na to, že Slovenská lekárska komora vydala 10. júna 2005 účastníčke konania Licenciu č. E./XX na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár. Túto licenciu mala účastníčka konania v období od 30. januára 2015 do 31. decembra 2015 pozastavenú a následne bola dňa 04. marca 2016 zrušená.
Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa zákona č. 578/2004 Z.z. Túto licenciu nie je povinná mať fyzická osoba v pracovnom pomere. Podľa názoru žalovanej v prípadoch SZČO - lekár má platnú licenciu L1A a v rozhodujúcom období má príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom ustanovená hranica SZČO
- lekárovi povinné poistenie trvá.
Žalovaná citovala ustanovenie § 2 zákona č. 1/1993 Z.z., § 228 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. účinného k 31.12.2014. Pre posúdenie vzniku a trvania povinného sociálneho poistenia v rozhodujúcom období bolo rozhodujúce splnenie dvoch podmienok a to existencia právneho postavenia SZČO, ktoré bolo do 31.12.2010 viazané výlučne na existenciu oprávnenia na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti a prekročenie ustanovenej hranice príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za predchádzajúci rok.
Odvolací orgán dôvodil tým, že účastníčka konania bola aj po 31. decembri 2006 povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou, pretože splnila
zákonom ustanovené podmienky pre vznik a trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, t. j. mala právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby (Licencia č. E./XX) a za rok 2005 a 2006 dosiahla príjem vyšší, ako zákonom ustanovená výška príjmu pre vznik povinného sociálneho poistenia. Ďalej poukázal na to, že účastníčka konania Registračný list fyzickej osoby- odhlášku, s dátumom zániku poistenia k 31. decembru 2006 podala nesprávne. všetky podmienky pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby účastníčka konania splnila až 30. júna 2008, pretože účastníčka konania Sociálnej poisťovni včas neoznámila, že je držiteľkou licencie L1A. Dohoda medzi Sociálnou poisťovňou a Slovenskou lekárskou komorou o poskytovaní údajov z registra Slovenskej lekárskej komory (sprístupnenie údajov ohľadom licencií na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár) nadobudla účinnosť až od 21. februára 2015. Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad, preto zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia účastníčky konania, ako samostatne zárobkovo činnej osoby, nemohla vyhodnotiť ako sporný prípad už v čase, kedy účastníčka konania podala odhlášku z poistenia. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky predpísané náležitosti, t. j. výrok odôvodnenie a poučenie o odvolaní v zmysle ustanovenia § 209 zákona. Výrok rozhodnutia je dostatočne určitý a presný čo sa týka uloženej povinnosti. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočne presné, Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad, uvádza všetky príslušné ustanovenia zákona v znení neskorších predpisov, na základe ktorých vydala napadnuté rozhodnutie. každé rozhodnutie je individuálnym právnym aktom pretože je vydané v konkrétnej veci týka sa konkrétneho účastníka konania.
Ďalej žalovaná v závere rozhodnutia citovala ustanovenie § 172 ods. 5, § 185 ods. 4 a § 178 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení. Poukázala pritom aj na rozhodnutie NS SR 7Sžso/20/2010 z 24.02.2011, ktoré sa týka obdobnej veci.
II.
Žalobné dôvody
Predmetné rozhodnutie napadla žalobkyňa včas podanou žalobou zo dňa 10.07.2017 a dožadovala sa preskúmania uvedeného rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredia , ktoré zároveň žiadala zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať trovy konania.
V dôvodoch žaloby žalobkyňa poukázala na výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj rozhodnutia žalovanej a uviedla, že dôvodom zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia podľa napadnutého rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobkyni nezaniklo postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ku dňu 31.12.2006, nakoľko žalobkyňa bola držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe na výkon povolania lekár vydanej Slovenskou lekárskou komorou. Žalobkyňa považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného za nesprávne a nezákonné z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení v konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, alebo opatrenia vo veci samej.
V žalobe ďalej žalobkyňa citovala ustanovenie § 5, § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010. Poukázala ďalej na úlohu súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu, ktorý je povinný nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti. Argumentovala pritom tým, že v modernom právnom štáte sa nemožno vyhnúť medzerám, či iným nedostatkom právnych predpisov, pričom obzvlášť citelný je tento negatívny jav v odvetví práva správneho. Dôvodila ďalej poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu III. ÚS 274/07 z 11.10.2007. Ďalej argumentovala tým, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.
Žalobkyňa má za to, že k 31.12.2006 zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia jej zaniklo postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Dôkazom toho, že žalobkyňa má za to, že jej postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby zaniklo je aj tá skutočnosť, že požiadala o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a oznámila Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie identifikačného čísla organizácie. Žalobkyňa si nebola vedomá toho, že licencia na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe povolanie - lekár je oprávnením zakladajúcim status samostatnej zárobkovo činnej osoby. Predmetnú licenciu nikdy nevyužívala a to ani pred 31.12.2006 ani potom na predmetnú licenciu nemala nikdy žiadny príjem. Žalobkyňa ukončila prevádzkovanie ambulancie ako fyzická osoba z dôvodu, že od 01.01.2007 zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodná spoločnosť MEDIPRAX, s.r.o., so sídlom Budovateľská 2865/115, 085 01 Poprad, IČO: 36 513 768, ktorej bola žalobkyňa zamestnancom. Od 01.01.2007 žalobkyňa riadne a včas odvádzala odvody sociálneho poistenia z titulu postavenia zamestnanca predmetnej obchodnej spoločnosti.
Postup žalovaného, v zmysle ktorého aplikuje ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. mechanicky bez toho, aby skúmal, či žalobkyňa skutočne vykonávala samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže priniesť pre žalobkyňu absurdné dôsledky považuje žalobkyňa za nesprávny. Žalobkyňa ďalej považuje dôsledok, ktorý vzhľadom na napadnuté rozhodnutie bude musieť znášať, t. j. predpísanie dlžného poisteného a penále za príliš prísny a nespravodlivý osobitne za situácie, kedy žalobkyňa nemala žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie a naďalej si riadne a včas plnila odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára už ako zamestnanec obchodnej spoločnosti, v ktorej je spoločníkom, ako aj vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že nemala záujem ďalej vykonávať činnosť SZČO - zrušenie registrácie pre daň z príjmu a zrušenie IČO.
V závere žaloby žalobkyňa argumentovala tým, že je presvedčená, že formalistický výklad zákona žalovaným je vo vzťahu k žalobkyni nespravodlivý a žalovaný vec nesprávne právne posúdil. Žalobkyňa si vždy plnila odvodové povinnosti riadne a včas. Nevedela, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením zakladajúcim, ale nie je možné, aby táto nevedomosť žalobkyne s ohľadom na vyššie uvedené úkony žalobkyne mala pre ňu extrémne negatívny dopad v podobne predpísania dlžného poistného a penále.
Poukázala zároveň na citáciu príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z., konkrétne § 209 ods. 1, § 222 ods. 3 a 4 a § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4. Zároveň v úplnom závere žaloby argumentovala obsahom § 3 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a zúčastnenými osobami a inými osoba, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Zároveň poukázala na to, že žalobkyňu Sociálna poisťovňa pobočka Poprad neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej príležitosť k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť jej návrhy. Zároveň uviedla,
že nežiada o nariadenie pojednávania.
III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe
K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 15.08.2017 vyjadrila žalovaná, ktorá poukázala na dôvody preskúmavaného rozhodnutia, na ktorých zotrvala a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zároveň žiadala súd, aby s poukazom na ustanovenie § 105 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku nariadil vo veci pojednávanie.
IV.
Závery správneho súdu
Z obsahu podanej žaloby zo dňa 10.07.2017 vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej podľa príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku, ktorý nadobudol účinnosť ako zákon č. 162/2015 Z.z. od 01.07.2016.
Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
V zmysle § 2 ods. 2 S.s.p., každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
S poukazom na vyššie citované ustanovenia Správneho súdneho poriadku súd v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 2Sa/15/2017 vedenom na Krajskom súde v Prešove postupoval v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku účinného od 01.07.2016.
Predmetom preskúmavacieho konania pred správnym súdom je rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou o zmene ukončenia povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne dňa 30.06.2008 a nie 31.12.2006.
S poukazom na ustanovenie § 23 ods. 2 písm. b) S.s.p., sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách v sociálnych veciach, medzi ktoré patrí aj uvedená vec vedená pod sp. zn. 2Sa/15/2017 vedená na Krajskom súde v Prešove. Z tohto dôvodu správny súd konal v predmetnom konaní ako sudca.
Ako vyplýva zo zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, v prvej hlave tohto zákona sú upravené podmienky pre nemocenské poistenia a pre dôchodkové poistenie poistencov spadajúcich pod tento zákon.
Podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. účinného od 01.08.2006 do 31.12.2010, samostatne zárobkovo činná, osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činností fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu.
Podľa ustanovenia §14 ods. 1 písm. b) citovaného zákona v znení zákona č. 439/2004 Z.z., povinne nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12 - násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10 ( s účinnosťou od 01. januára 2008 v znení zákona č. 555/2007 Z.z. ods. 9).
Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 písm. b) citovaného zákona v znení zákona č. 310/2006 Z.z. (znenie účinné od 0l. augusta 2006 do 31. decembra 2007) povinne dôchodkovo poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v §138 ods. 10.
Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z.z. (znenie účinné od 1. januára 2008) povinné dôchodkovo poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne nemocensky poistená.
Podľa § 21 ods. 1 zákona v znení zákona č. 439/2004 Z. z. povinné nemocenské poctenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12- násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10 (s účinnosťou od 01. januára 2008 v znení zákona č. 555/2007 Z. z. ods. 9) a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12 - násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10 (s účinnosťou od 01. januára 2008 v znení zákona č.555/2007 Z.z. ods. 9), ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 138 ods. 10. zákona v znení zákona č. 439/2004 Z z. (s účinnosťou od. 1, januára 2008 ods. 9) vymeriavací základ je mesačne najmenej vo výške minimálnej mzdy zamestnancov v pracovnom pomere odmeňovaných mesačnou mzdou, ktorá platí k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa piati poistné na nemocenské poistenie, poistné za dôchodkové poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti a poistné do rezervného fondu solidarity.
Podľa ustanovenia § 21 ods. 4 písm. b) zákona v znení zákona č. 310/2006 Z. z. (znenie účinné do 31. decembra 2010) povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení a samostatné zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).
Krajský súd vo veci sp. zn.: 2Sa/15/2017-54 rozhodol dňa 25. októbra 2017 tak, že rozhodnutie žalovanej zo dňa 11.mája 2017 Číslo: XXXXX-X/XXXX-BA zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a priznal žalobkyni náhradu trov konania v zmysle vyššie uvedených ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z.
Voči predmetnému rozsudku podala žalovaná kasačnú sťažnosť, ktorej Najvyšší správny súd SR vyhovel a rozsudkom sp. zn.: 9Sžsk/26/2018 zo dňa 27. júla 2022 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V zrušujúcom rozsudku kasačný súd dôvodil, že po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný, postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť z nasledovných dôvodov.
Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký senát najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej len „rozsudok 1Vs/3/2019“). Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021.
Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010 citujúc § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona e. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia alebo povolenia vydaného pod3a osobitného predpisu [písm. b/] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [ písm. c/].“
Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c/], teda s tzv. licenciou LlC. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. 1 písm. b/ ]. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a/ bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b/ tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv. licenciu L1C [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.]. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.
Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.
Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenská lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom
zdravotníckom zariadení [§ 4 písm. a/ bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára
- fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba, na získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou L1C. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A. Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73 a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.
Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z.“
Veľký senát najvyššieho súdu v rozhodnutí č. k. 1Vs/3/2019 k otázke zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b/, § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a/, § 228 ods.1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, konštatoval: „Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia.“. V tejto súvislosti považoval Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona č.
461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba - držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a/, b/, d/ až f/ zákona č. 461/2003 Z. z.
Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b/ a c/ dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c/ odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/.
Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/, časť vety za spojovníkom „a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/, teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax).
Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm. b/, za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z., Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru, t. j. „od .....“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.
Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi spôsobmi: (i) podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo (ii) podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a“ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01. augusta 2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom zániku licencie, alebo (iii) odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom „a“ tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/ tohto zákona.
Ústavný súd v uznesení, č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu 1Vs/3/2019 konštatoval: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.“. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g/ zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo. Rozhodnutie ústavného súdu ako aj rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu je pre súdy záväzné.
Najvyšší správny súd v bode 11 vyššie vymedzil dve oblasti, ktorých posúdenie je zásadné pre rozhodnutie vo veci (posúdenie charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase). Keďže prvá oblasť (posúdenie charakteru licencie L1A) korešponduje právnym otázkam, ktorými sa veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (1Vs/3/2019) dôsledne zaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval ich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v odôvodnení tohto rozhodnutia.
Čo sa týka druhej oblasti (posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase), najvyšší správny súd uvádza, že v konaní nebolo sporným, že príjem žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok
2005 bol vo výške 993.100,- Sk a za rok 2006 bol vo výške 1.437.133,- Sk, išlo teda (v oboch prípadoch) o sumu vyššiu ako zákonom stanovená hranica (82.800,- Sk resp. 91.200,- Sk). Uvedený príjem je nutné považovať za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Keďže ide vždy o príjem SZČO, nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c/ alebo aj podľa § 5 písm. a/, príp. písm. b/ alebo d/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010.
Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2Sa/15/2017-54 zo dňa 25. októbra 2017 podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd, súc viazaný vyššie uvedeným právnym názorom, rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).
V zmysle vysloveného právneho názoru kasačného súdu správny súd vo veci opätovne rozhodol, pričom bol viazaný právnym názorom kasačného súdu a žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. V celom rozsudku pritom poukazuje na dôvody uvedené v rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.: 9Sžsk/26/2018 zo dňa 27. júna 2022.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku a žalobkyni, ktorá nemala v konaní úspech, súd nepriznal nárok na náhradu trov konania. Zároveň správny súd nepriznal ani náhradu trov kasačného konania, nakoľko na ich priznanie podľa správneho súdu nemajú účastníci konania nárok.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku)..
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.