Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-261-2015.pdf
PDF · 91.25 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/261/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej, sudcov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľa: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Bratislava, Tomášikova č. 48, zastúpený spoločnosťou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom Piešťany, Sad A. Kmeťa č. 24, IČO: 36 866 598, proti odporkyni: G. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. Y. č. XXX, o zaplatenie 1.665,09 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5C/253/2014-41 zo dňa 27. januára 2015, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5C/253/2014-41 zo dňa 27. januára 2015 potvrdzuje.
Návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamieta.
Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol podľa § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa návrh navrhovateľa na zaplatenie žalovanej sumy. Zároveň týmto rozsudkom nepriznal odporkyni podľa § 142 ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania.
V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že medzi navrhovateľom a odporkyňou vznikol občianskoprávny vzťah, pre ktorý platí 3-ročná premlčacia doba. Navrhovateľ odstúpil od zmluvy s účinnosťou k 31.1.2011 a zároveň stanovil odporkyni lehotu na zaplatenie dlžnej sumy 15 dní od účinnosti odstúpenia. Lehota na zaplatenie žalovanej sumy uplynula dňa 15.2.2011. Od 16.2.2011 sa odporkyňa dostala do omeškania a od tohto dňa si navrhovateľ mohol prvýkrát uplatniť právo na súde. Navrhovateľ doručil žalobu okresnému súdu dňa 2.9.2014, teda po uplynutí premlčacej doby, na ktorú skutočnosť musel súd prihliadať v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zmeny a vyhovenia návrhu, resp. zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uviedol, že okresný súd mal v otázke premlčania postupovať podľa Obchodného zákonníka. Je nepochybné, že posudzovaný právny vzťah bol založený zmluvou o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka a ide o tzv. absolútny obchod, čo znamená, že ustanovenia Obchodného zákonníka sa použijú i v prípade, ak účastníkom zmluvného vzťahu je nepodnikateľ. Žiadne zákonné ustanovenie nezakladá v spotrebiteľských veciach všeobecnú prednosť Občianskeho zákonníka (zmena nastala až 1.4.2015 - ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa svoj právny záver o aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka odôvodnil výlučne odkazom na ustanovenie § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.3.2015 bez toho, aby bližšie zdôvodnil, akými úvahami svoj právny záver z tohto zákonného ustanovenia vyvodil. Právna úprava premlčania v Občianskom zákonníku nie je právnou úpravou, ktorá by bola prijatá za účelom ochrany spotrebiteľa a ktorú by bolo možné označiť ako výhodnejšiu pre spotrebiteľa oproti právnej úprave Obchodného zákonníka. Rozdielna dĺžka premlčacej doby v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku je iba výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiaden nesmeruje k ochrane spotrebiteľa. Premlčanie totiž pôsobí voči obom zmluvným stranám rovnako. Kratšia premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka môže byť pre spotrebiteľa priaznivejšia, keď je v postavení dlžníka, akonáhle je však v postavení veriteľa, je kratšia premlčacia doba logicky jeho nevýhodou. Spotrebiteľa nemožno stotožňovať s dlžníkom. Spotrebiteľ môže mať v záväzkovom vzťahu nepochybne i postavenie veriteľa; i v tejto veci mala odporkyňa postavenie veriteľa, keď mala právo na poskytnutie peňažných prostriedkov v súlade so zmluvou. Až čerpaním úveru sa jej postavenie modifikovalo a stala sa aj dlžníkom, pričom vo vzťahu k zvyšku úverového rámca mala naďalej postavenie veriteľa. V podrobnostiach odvolateľ poukázal na fakt, že právna úprava Občianskeho zákonníka nemôže byť v otázke premlčania výhodnejšia. Navrhovateľ tiež na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012 zo dňa 27.3.2013. V ďalšej časti odvolania sa zaoberal nesprávnou aplikáciou § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré bolo možné použiť len na právne vzťahy vzniknuté po 13.6.2014. Napokon odvolateľ argumentoval nepreskúmateľnosťou rozhodnutia a pre prípad potvrdenia prvostupňového rozhodnutia žiadal pripustiť dovolanie v otázke, ktorou úpravou sa v spotrebiteľskej veci spravuje premlčanie práva. Pre prípad, že by sa krajský súd stotožnil s použitím ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa navrhol prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. za účelom podania návrhu Ústavnému súdu SR vo veci súladu právnych predpisov. Mal za to, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. významne narúša princíp právnej istoty.
Odporkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že v danom prípade odvodzoval navrhovateľ uplatnený nárok zo zmluvy o kreditnej karte uzavretej medzi účastníkmi dňa 20.2.2008.
Uvedený právny vzťah bolo nutné posúdiť podľa ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31.3.2008 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Uvedená právna úprava definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme (§ 2 písm. a/ zákona spotrebiteľských úveroch) a zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch). Podľa § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Právna regulácia zákona o
spotrebiteľských úveroch je špeciálnou úpravou zmluvy o úvere definovanej v Obchodnom zákonníka vytvorená predovšetkým s ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.
Zmluva zo dňa 20.2.2008 bola uzavretá medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala úvery, a fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý úver (v konkrétnom prípade umožnené používanie kreditnej karty) na iný účel ako je výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Odporkyňa mala v zmysle ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch v danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a z titulu tohto postavenia požívala zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu. Ochranu spotrebiteľovi v tejto súvislosti zaručovali aj ustanovenia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ako aj všeobecné ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Následne pristúpil odvolací súd k posúdeniu, či v danom prípade treba na právny vzťah účastníkov aplikovať úpravu premlčania formulovanú v Občianskom zákonníkom alebo úpravu Obchodného zákonníka.
Aj v prípade, že úver je absolútnym obchodom a že naň majú dopadať ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, v predmetnej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou zákona o spotrebiteľských úveroch a nepochybne aj ochrannými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o vzťah medzi dodávateľom - obchodníkom a spotrebiteľom a ide teda o typický občianskoprávny vzťah.
V prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 5 MCdo 20/09). Prípadné použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny vzťah, a to aj pokiaľ ide o otázku premlčania, predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa.
S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z. z. (1. 4. 2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým ustanovením § 54 ods. 1 „spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie“. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania predstavuje takého zhoršenie postavenia spotrebiteľa.
Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy, dvojaká právna úprava zmluvných pokút a pod). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 1. 1. 1992), avšak niet rozumného dôvodu na konštatovanie, že na plynutie času a jeho dôsledky vrátane premlčania v typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľov výhodnejšia. Odvolací súd preto odmietol názor navrhovateľa, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá v otázke premlčania právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ uplatnil v konaní premlčané právo, bolo plne v súlade s právnou úpravou Občianskeho zákonníka zamietnuť jeho návrh.
Uvedené závery prijal Krajský súd v Prešove v rozsudku č. k. 6Co/81/2012-279 zo dňa 14.2.2013, ktoré rozhodnutie bolo napadnuté ústavnou sťažnosťou. Následne Ústavný súd v uznesení I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.6.2013 predmetnú sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť a uzavrel, že „nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom krajského súdu“.
Na základe uvedeného považuje odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku navrhovateľa, že na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva.
V súvislosti s odvolacou námietkou o nemožnosti aplikácie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení zákona č. 102/2014 Z. z. odvolací súd uvádza, že ochrana spotrebiteľa vyžaduje ingerenciu inštitútov práva materiálneho i procesného, súkromného i verejného. Práve oblasť
spotrebiteľských vzťahov je charakteristická prelínaním sa právnych úprav z oblasti hmotnoprávnej a procesnej, tvorí akési pomyselné „spojivo“ medzi právom verejným a súkromným. Právna úprava je zahrnutá ako v inštitútoch zaradených do Občianskeho zákonníka, tak do Občianskeho súdneho poriadku, rovnako ako do osobitných zákonov upravujúcich parciálne otázky ochrany spotrebiteľa, ako aj do Exekučného poriadku.
O povahe právnej normy nerozhoduje formálne kritérium zaradenia právnej normy do právneho predpisu, ale charakter právnych vzťahov, ktoré táto právna norma reguluje. Ak právna norma reguluje vzájomné subjektívne práva a povinnosti svojich adresátov priamo, nesprostredkovane súdnym zásahom, pôjde o normu hmotnoprávnu. Procesné právo naopak stelesňuje všetky tie normy, ktoré regulujú ľudské správanie v konaní zameranom na poskytovanie súdnej ochrany pred súdnymi orgánmi.
Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa normuje predovšetkým procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy a má preto charakter procesnoprávny. Týmto orgánom je najmä súd, čo vyplýva jasne a nepochybne z odvolávky normatívneho textu na premlčanie vo význame prekážky žalovateľnosti uplatneného subjektívneho práva. To, že zákonodarca použil v citovanej norme pojem premlčanie, ktoré je upravené v hmotnoprávnych predpisoch, na tom nič nemení. Použil ho totiž v kontexte s prihliadaním na skutočnosti, ktoré bránia priznať plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy. Plnenie sa nepriznáva inak ako autoritatívnym deklaratórnym rozsudočným výrokom súdu - nemožno „priznať“ plnenie v hmotnoprávnom vzťahu, už len z toho dôvodu, že v súkromnoprávnych vzťahoch majú subjekty rovné postavenie (jeden druhému nič „nepriznáva“ z pozície autority, ako je to pri verejnoprávnych vzťahoch). Priznáva sa jednoznačne ochrana ohrozenému alebo porušenému subjektívnemu právu, čo je nepochybne a zrejme úloha civilného práva procesného.
Ustanovenie § 5b Zákon o ochrane spotrebiteľa upravuje postup súdu, a preto sa má aplikovať režimom okamžitej aplikability procesných noriem, t.j. na všetky prípady v čase rozhodovania. Z tohto dôvodu nebolo zavedené ani osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, keďže vo všeobecnosti platí, že procesná norma sa má použiť od momentu jej účinnosti, a to aj na už začaté konania.
Na základe uvedených úvah bol odvolací súd presvedčený, že nové ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa okresný súd správne aplikoval, neporušil tak žiadne z procesných práv navrhovateľa, z ktorého dôvodu bolo nutné napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Pre úplnosť sa tiež žiada dodať, že v prípade podania žaloby vo vzťahu k premlčanej pohľadávke mohol navrhovateľ počítať so situáciou, že druhá procesná strana eventuálne vznesenie námietku premlčania; pokiaľ na dané premlčanie prihliadol podľa zákona súd, jednalo sa o rovnocenný úkon, akoby námietku premlčania vzniesol samotný účastník. V zmysle uvedeného sa potom námietky navrhovateľa o porušení princípu právnej istoty javia ako neopodstatnené.
K návrhu navrhovateľa na pripustenie dovolania proti rozsudku krajského súdu treba uviesť, že otázka označená odvolateľom ako zásadného právneho významu už bola predmetom konania na Ústavnom súde SR (viď vyššie), ktorá skutočnosť viedla odvolací súd k záveru, že tu nie je dôvod pre akceptáciu predmetného procesného návrhu.
Pokiaľ ide o návrh na iniciovanie konania pred Ústavným súdom SR vo veci súladu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa s Ústavou SR, ani tomuto krajský súd nevyhovel, keďže nevidel pre takýto postup dôvod; mal za to, že tu neexistuje ústavnoprávny rozpor, pričom v podrobnostiach poukazuje na vyššie formulovaný výklad. Obzvlášť poukazuje na nedôvodné tvrdenie navrhovateľa o porušení princípu právnej istoty, ak tento účastník musel mať vedomosť, že podáva na súd návrh na priznanie premlčanej pohľadávky.
O trovách odvolacieho rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 (v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom konaní nebol navrhovateľ úspešný, odporkyňa si však náhradu trov druhostupňového konania neuplatnila.
Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.