Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/344/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a z členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: Ing. O. H., nar. X.X.XXXX, bytom XXX XX E. č. XX, štátny občan SR, zastúpeného JUDr. Ivom Babjakom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom Sov. Hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, proti žalovanej: Rapid life životná poisťovňa, a. s., so sídlom Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904, zastúpeného advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, so sídlom Němcovej 22, 040 01 Košice, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 3.7.2014, č.k. -129, takto jednohlasne

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v sume 69,91 Eur a žalovaná je p o v i n n á ju uhradiť do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku do rúk alebo na účet advokáta JUDr. Igora Babjaka.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvého stupňa“) zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice Arbitrážneho súdu Košice, so sídlom Alžbetina 41 v Košiciach sp. zn. zo dňa 19.1.2012 a to v celom rozsahu vrátane výroku o trovách konania. Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi na trovách konania sumu 462,31 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Iva Babjaka, vedeného v N., a.s., č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 99,50 Eur na účet tunajšieho súdu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. zo dňa 19.1.2012 bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanej peňažnú sumu vo výške 102,90 eura a trovy rozhodcovského konania vo výške 276 eur a to všetko do 5 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku alebo aby v tej istej lehote podal odpor na súde, ktorý tento rozhodcovský rozsudok vydal. Z doručenky z rozhodcovského spisu mal súd za preukázané, že žalobcovi bol uvedený rozsudok doručený dňa 19.6.2013 (rok a 5 mesiacov po jeho vydaní). Žaloba bola doručená súdu dňa 21.6.2013 v súlade s § 41 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplynulo, že rozhodcovská doložka bola krytá samostatným podpisom žalovaného s tým, že tento ju nebol povinný v rámci poistnej zmluvy ako celku podpísať a že žalovaný, teraz žalobca, mal možnosť zmluvnú podmienku neprijať a že teda žalobca so žalovaným spolu uzavreli platnú písomnú rozhodcovskú doložku.

Súd má za to, že rozhodcovský súd sa platnosťou rozhodcovskej doložky zaoberal nedôsledne. Otázku, či pri dojednaní rozhodcovskej doložky ide o neprijateľnú podmienku treba posudzovať na jednej strane podľa vnútroštátnych právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa a na druhej strane z pohľadu judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, najmä v súvislosti s ochranou spotrebiteľov ako slabšej strany. Súd by mal skúmať všetky skutkové okolnosti dojednania rozhodcovskej doložky v sporoch vedených medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Základným kritériom na posudzovanie, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, preto bude hodnotenie súdu vychádzajúc z § 53 ods. 1 OZ, či v zmluvách uzavretých dodávateľom so spotrebiteľom sú ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Táto úprava platí na všetky neprijateľné podmienky vymenované v § 53 ods. 4. Pre posúdenie dojednania rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky je dôležitá druhá veta § 53 ods. 1 OZ, podľa ktorej, ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané, nepovažujú sa za neprijateľnú podmienku. Na druhej strane sa podľa § 53 ods. 2 nebudú považovať za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia obsiahnuté v návrhu zmluvných podmienok s pripojenými všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré dodávateľ pripravil vopred a pri ktorých spotrebiteľ síce mal možnosť oboznámiť sa s ich obsahom pred ich podpisom, a hoci aj v domácom prostredí, ale nemohol ovplyvniť ich obsah. Žalovaná vo svojich vyjadreniach poukazuje na to, že poistná zmluva má osobitné postavenie medzi inými spotrebiteľskými zmluvami s tým, že jej Smernica 93/13/EHS udeľuje výnimku a že osobitným a odlišným od iných dodávateľov je aj skutkový dej, akým došlo k uzatvoreniu poistnej zmluvy a rozhodcovskej doložky a to najmä účasť tretieho licencovaného subjektu (sprostredkovateľ poistenia) a rád predzmluvných informačných povinností včítane zo zákona povinného upozornenia žalobcu na mimosúdne riešenie sporov. Osobitosti tohto prípadu a špecifické skutkové skutočnosti, najmä záznam o požiadavkách a potrebách žalobcu, žalobcom vlastnoručne podpísaný, by mali opodstatňovať iný postup a závery súdu ako v prípadoch, ak sa zmluva podpisuje chvatne, bez sprostredkovateľa vo vidine rýchleho zisku pôžičky. Vychádzajúc zo svedeckej výpovede svedka Z. H., ktorý mal byť pri uzatváraní zmluvy a rozhodcovskej doložky tretím licencovaným subjektom, sa toto tvrdenie žalovanej nepodarilo preukázať. Žalovaná síce tvrdí, že žalobca nemusel podpísať osobitné zmluvné dojednania vo VPP, avšak už z XV. časti VPP je zrejmé, že sa poisťovňa a poistník dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Žalobca bol aj v tomto prípade v postavení, že mal na výber len, či predložený vopred pripravený návrh podpíše alebo odmietne jeho podpísanie.

V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodca zvolený žalovaným. V danom prípade si žalobca osobitne nevyjednal rozhodcu. Rozhodcovská doložka je teda neprijateľná z dôvodu, že ak rozhodcovské konanie vyvolá dodávateľ, tak sa mu už musel žalobca nezvratne podrobiť a tak riešiť jeho spor pred rozhodcom, ktorý je pre neho nepredvídateľným. Súd poukazuje, že rozhodcovská doložka bola neoddeliteľnou súčasťou VPP, kde spotrebiteľ nemal možnosť obsah tejto doložky ovplyvniť. Súd konštatuje, že v prípade rozhodcovskej doložky, ktorá nebola individuálne dojednaná a spotrebiteľa uvádza do omylu, nie je jasne formulovaná a je skrytá v ostatnom texte podmienok, takže si spotrebiteľ neuvedomí dôsledky jej podpísania a nemôže ju ovplyvniť pri podpise zmluvy či inej dohody s dodávateľom, najmä pri predložení návrhu nemôže ovplyvniť jej obsah, ide jednoznačne o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súdny dvor ES v rozsudkoch z 27. 06. 2000 Océano Group Editorial a Salvaz Editores C 240/98 až 244/98 vyslovil, že systém ochrany spotrebiteľa podľa smernice 93/13 vychádza z toho, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa dotýka jeho vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, že by mohol ovplyvniť ich obsah. Ak teda takáto zmluvná podmienka nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, bráni tomu, aby na základe nej bol vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa. Súd poukazuje na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania o spore na rozhodcovskom súde, o čom už pojednávali aj rozsudky Európskeho súdneho dvora C 240/98 až C 244/98 a C 243/08. Z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či na riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania ho „donúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním.“ Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma a práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami. S poukazom na skutočnosť, že dojednanie o spôsobe riešenia sporov nebolo individuálne a z existujúceho formulárového dojednania je voľba pre konanie pre spotrebiteľa len iluzórna, súd teda vyhodnotil túto zmluvnú podmienku za neprijateľnú, a teda za neplatnú. Spotrebiteľská vec je subjektívne, ako aj objektívne nearbitrabilná, a

túto skutočnosť dodávateľ v spotrebiteľskej zmluve dostatočne nezohľadnil (viď uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. ). V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora (ES) Océano Grupo Editorial SA a Rocío Murciano Quintero (C-240/98) a medzi Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades a spol., spojené prípady C-240/98 až C-244/98 a na rozsudok Mostaza Claro. Neprijateľná zmluvná podmienka spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a prieči sa dobrým mravom. Ak rozhodcovské konanie prebehlo na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, tak aj nový kvalifikovaný záväzok, ktorý mal vzísť z takéhoto vadného súkromno-právneho procesu, nie je v súlade s dobrými mravmi. Aj keď súd v tomto konaní sa zaoberal len platnosťou rozhodcovskej doložky, musí poukázať na to, že konanie žalovanej pri vymáhaní pohľadávky v rozhodcovskom konaní vychádzajúc z článku XVII. časť VPP z 21.5.2007 - bod 7c (takýto bod uvedeného článku sa vo VPP predložených rozhodcovskému súdu nenachádza) spočívajúcej v nákladoch žalovanej vynaložených na uzavretie poistenia, je v hrubom rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, že o existencii takejto pohľadávky žalobca za dva roky od ukončenia poistenia nevedel, že pohľadávka nebola započítaná pri ukončení poistenia a že jej vznik a trvanie nie je viazané na osobitné písomné alebo iné upozornenie, či predchádzajúcu písomnú výzvu. O podstate a výške pohľadávky nebol žalobca ako klient upovedomený finančným agentom žalovanej a dozvedel sa o nej až z doručeného rozhodcovského rozsudku. Žalovaná sa vo svojich vyjadreniach dožaduje, aby súd neposkytol ochranu žalobcovi, súd je však opačného názoru, a to, že konanie žalovanej si nezasluhuje žiadnu súdnu ochranu. Vzhľadom k uvedenému súd žalobe vyhovel.

Výrok o trovách konania sa opiera o § 142 ods. 1 O.s.p v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.. v prospech žalobcu, ktorý bol v konaní v plnom rozsahu úspešný a má preto právo na náhradu trov konania, ktoré mu v konaní vznikli.

O súdnom poplatku súd rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, pretože žalobca je podľa § 4 ods. 2 písm. za) tohto zákona od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe vyhovel.

Proti tomuto rozhodnutiu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací sú zrušil rozsudok a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ako dôvod uviedla, že vo veci sa nedostatočne objasnil skutkový stav a vec nebola správne právne posúdená. Rovnako namieta aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, pretože súd neobjasnil skutkovo a právne konkrétny dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku tak, ako je to uvedené v § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

V odvolaní uviedla, že poistnú zmluvu navrhol uzavrieť tretí subjekt nezávislý od neho, a to výhradne finančný agent, ktorým bol sprostredkovateľ poistenia, a to pán Z. H.. V tejto súvislosti poukázal, že takýto sprostredkovateľ musí splniť zákonnú povinnosť a vyhotoviť tzv. záznam o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve, ktorá obsahuje aj upozornenia na existujúcu rozhodcovskú doložku, ktorú navrhovateľ mohol, ale nemusel podpísať. Tento postup je všeobecne známy a keďže tak žalovaný predpokladá, že súd to vedieť má a mal, ba dokonca musel vykonať procesný úkon pre objektivizáciou posúdenia, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola individuálne dojednaná.

Rovnako namietala, že súd konal v rozpore, keď pripísal tvrdeniam a výpovedí žalobcu najvyššiu dôkaznú váhu a nehodnotil aj ostatné listinné dôkazy, ktoré predložil a označil žalovaný a ktoré dobrovoľne podpísal samotný žalobca na znak súhlasu so svojou prejavenou vôľou a právnym úkonom, teda uzavretím poistnej zmluvy.

Je nespochybniteľné, že žalovaná vstupovala do poistného vzťahu so žalobcom ako informovaným spotrebiteľom, pričom predložila aj listinný dôkaz a to záznam o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve zo dňa 24.1.2008.

Poukazuje na to, že rovnako ako žalobca, tak aj ona vstupovala do základného poistného vzťahu ako dobromyseľný účastník s tým, že všetky ustanovenia poistného vzťahu boli dojednané medzi žalobcom a sprostredkovateľom poistenia a to vrátane rozhodcovskej doložky. Súd tieto okolnosti nepodrobil náležitému súdnemu prieskumu tým, že nehodnotil správne záznam sprostredkovateľa poistenia a nepovažoval ani za potrebné vypočuť ho. Jediným argumentom a určite nie dôkazom v konečnom

dôsledku zostalo pre žalobcu a súd vo veci preukázania ich tvrdenia o tzv. neprijateľnej podmienke v podobe rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve len dôkaz spočívajúci vo formálnom porovnaní textu rozhodcovskej doložky v zmluve s textom obsiahnutým v § 53 ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb.. Bezpochyby je zrejmé, že ustanovenie § 53 ods. 4 má demonštratívne vymedzenie vyvrátiteľnej právnej domnienky, že uvedené ustanovenia sú neprijateľnými podmienkami, nejde však o taxatívne vymedzenie vždy neprijateľných podmienok.

Súd k argumentom však nezaujal žiadne stanovisko, vyhlásil dokazovanie za skončené. Je teda evidentné, že ak by zákonodarca chcel vytvoriť v § 53 ods. 4 tzv. čiernu listinu vždy neprijateľných podmienok, použil by inú formuláciu, napríklad je vždy neprijateľná a podobne čím by postuloval nevyvrátiteľnú domnienku.

Má za to, že ani indikatívne určenie, že podmienka v zmluve je textovo obdobná podmienke uvedenej v § 53 ods. 4 nezbavuje spotrebiteľa a najmä súd k povinnosti postupom podľa § 53 ods. 10 na základe vykonaného dokazovania stanoviť konkrétne skutkové a právne závery, ktoré by ho odôvodnene viedli k právnemu záveru o neprijateľnosti podmienky v konkrétnych podmienkach danej zmluvy.

Poukazuje tiež na to, že sa prvostupňový súd vyhol povinnosti vykonať riadne test primeranosti podmienky v zmysle § 53 ods. 10 a tak je napadnuté súdne rozhodnutie prekvapivé pre odporcu a arbitrárne. Záznam o potrebách klienta nebol produktom žiadnej formulárovej zmluvy, bol produktom žalobcu, ktorý týmto spôsobom osvedčil správny priebeh sprostredkovania poistenia v súlade s príslušným zákonom 340/2005 Z.z..

Súd bol povinný ďalej preskúmať rozpor vo výpovedi účastníka, teda žalobcu s rozporom alebo s obsahom písomného prejavu vôle, ktorý bol obsiahnutý v listinnom dôkaze. V prípade H. ESD dôrazne upozornil dopytujúci sa Okresný súd v Prešove v bode 2 svojho výroku na jeho povinnosť konať pred konštatovaním neprijateľnosti podmienky najprv podľa článku 3 až 4 smernice, tak, aby mal dostatočné skutkové a právne závery ku vysloveniu tohto svojho názoru. Súd nesprávne právne posúdil, keď zistil skutočný stav veci že odkaz v osobitných zmluvných dojednaniach na text v časti XV. VPP logicky nerobí osobitné zmluvné dojednania súčasťou PP, ale naopak text uvedeného článku sa stáva súčasťou osobitných zmluvných dojednaní.

V odvolaní ďalej uviedla, že prvostupňový súd dospel k nesprávnemu skutkovému a právnemu záveru, pokiaľ považoval rozhodcovskú doložku za neplatnú, pretože nebola individuálne dojednaná. Zo znenia rozhodcovskej doložky vyplýva, že bola predtým vysvetlená žalobcovi tretím nezávislým subjektom, a teda bola jednoznačne individuálne dojednaná, a preto ju treba považovať aj za platný úkon oboch strán v spore. V záujme podpory svojich tvrdení dosiahnutia právnej istoty v rozhodovaní súdov v obdobných veciach rovnako poukazuje napríklad na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. , ako aj na stabilizovanú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky v zmysle ktorej je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu aj princíp právnej istoty. Súd nesprávne vyhodnocoval aj postup sledovanie rozhodcovského súdu v skrátenej forme konania v rámci ktorého nejasne arbitrárne konštatoval, že tento neaplikoval predpisy na ochranu spotrebiteľa, avšak bližšie to v rozhodnutí nezdôvodnil.

Z dôvodu, že vo veci podal opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje odvolací súd, vzniesla námietku zaujatosti voči sudcovi Krajského súdu v Prešove JUDr. K. N. s odkazom na ust. § 15 ods. 1 O. s. p. a odôvodňoval to skutočnosťou, že JUDr. K. N. pôsobil ako predseda komisie pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách na Ministerstve spravodlivosti SR, prezentoval verejne svoj právny záver o neprijateľnosti všeobecných poistných podmienok v článku Trend zo dňa 10. 11. 2009. Preto vzniesla námietku zaujatosti k tomuto sudcovi Krajského súdu v Prešove pre jeho pomer k veci a k účastníkovi konania.

Proti výroku o trovách konania uviedla, že právny záver je nesprávny a to z dôvodu, že úspech v spore je možné vysloviť až po konečnom rozhodnutí vo veci samej, pretože aj eventuálnym zrušením rozhodcovského rozsudku samotný spor o plnenie nie je ešte meritórne rozhodnutý.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázal na to, že žalovaná uvádza skutočnosti, ktoré sa predmetnej veci ani netýkajú. Namietal, že žalovaná uvádza nové skutočnosti a dôkazy, ktoré

mohla použiť v konaní pred prvostupňovým súdom. Zo 7 vytýčených pojednávaní sa žalovaná zúčastnila len 1 prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý sa k veci vôbec nevyjadril. Žiadne iné vyjadrenia ani návrhy na dokazovanie nemala. Poukázal na vyjadrenie sprostredkovateľa poistenia Z. H., ktorý vyhlásil, že nikdy nebol upozornený, že má klientov upozorňovať, že prípadný spor sa bude riešiť pred rozhodcovským súdom. S poukazom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a uznesenie spolu s konaním, ktoré im predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol. Na jeho zisteniach sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a odvolací súd v plnom rozsahu na jeho zistenia a právne závery odkazuje.

Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci v súvislosti aj s dôvodmi uvádzanými žalovanou v odvolaní bola otázka, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol a ktorá je upravená v čl. XV. VPP žalovanej, podľa ktorej všetky vzájomné spory a sporné nároky poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, je podmienkou individuálne dojednanou (ako tvrdila žalovaná) a v negatívnom prípade, či zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonník, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

V zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (,,Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

V zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V danej veci sa žalobkyňa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou dňa 21.6.2013 na súde z dôvodu, že dňa 19.1.2012 vydal Arbitrážny súd Košice vo veci sp. zn. rozhodcovský rozsudok, ktorým žalobcovi bola uložená povinnosť do 5 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku zaplatiť žalovanej sumu vo výške 102,90 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 276 Eur. Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený 19.6.2013. Žalobca napáda rozhodcovskú doložku, ktorá nebola individuálne dojednaná, pretože nemohol ovplyvniť obsah

rozhodcovskej doložky, ale len či ju podpíše alebo nie. Namietal aj nesprávne právne posúdenie veci rozhodcovským súdom.

Žalobca uzatvoril so žalovanou poistnú zmluvu dňa 24.1.2008. Zmluvu dojednával so sprostredkovateľom a vo VPP v časti XV. je obsiahnuté dojednanie o rozhodcovskom konaní. Obsahom je dohoda poisťovne a poistníka o tom, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. V závere všeobecných podmienok je ako ďalšie zmluvné dojednanie znovu dojednaná rozhodcovská doložka vo forme samostatnej tabuľky, s uvedením textu: „poistník a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojím podpisom samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle časti XV. všeobecných poistných podmienok. Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku“.

Práve na základe takto dojednanej rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve bol dňa 19. 1. 2012 pod sp. zn. vydaný rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, Košice, ktorým bola žalobcovi uložená vyššie uvedená povinnosť (č. l. 3 spisu).

Rozhodcovská doložka sa tak stala súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú žalovaný v rámci svojej podnikateľskej činnosti použil v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu spotrebiteľov.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza nie z minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len upravil postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm. k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2008, kým hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1.4.2004).

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“. (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 . To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na to, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu (porov. napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ). Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ (In: Štandardné zmluvy, str. 214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).

Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ ,,spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú“.

Teda podľa Csacha doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa nezvratne arbitráži.

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd. Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne individuálne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne („sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.

Podľa obsahu spisu (výpoveď sprostredkovateľa poistenia Z. H.) dodávateľ preukázateľne navyše nevysvetlil spotrebiteľovi význam rozhodcovskej doložky, na rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučenie na výber rozhodnúť sa (pre porovnanie § 90 ods. 3 Zákona o platobných službách).

Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak povinný spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“ proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidlá. O týchto niet v spise ani zmienky. Preukázateľné poučenie sa musí týkať aj pravidiel arbitráže.

Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa díleri nezmieňujú o podrobnostiach a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné individuálne vyjednanie má kampaňovitý rozmer. Tvrdenie o tom, že si takýto proces vyjednal spotrebiteľ a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou tendenciou dosiahnuť arbitráž, s čím je spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita. Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky skonštatuje ako danú. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Arbitráž môže fungovať, ale za transparentných podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide.

Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; ďalej len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič

nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.

Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma, a odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú doložku.

Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Dodávateľ musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie ,,najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody (pre porov. § 4 ods. 8 ZOS).

Vyjadreniam žalovanej chýba náležitý stupeň objektivity a rešpekt k zásadám súkromného práva a princípu ochrany práv slabšieho subjektu (porov. uznesenie NS SR ).

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. ...“

Odvolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval a je to uvedené aj v spomínanom stanovisku kolégia, že nijako nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia, a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Na druhej strane však materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (porovnaj účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O. s. p.).

Európsky súd pre ľudské práva nevidel porušenie čl. 6 Dohovoru v prípade, že z podstatných dôvodov došlo k prelomeniu účinkov veci právoplatne štátnym súdom judikovanej (porovnaj § 64 rozsudku Zehentner v. Rakúsko).

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“.

Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci , ktoré prelomovo poukazuje na princíp ochrany spotrebiteľa, ktorého skutočný význam odvolateľka nijako do reality nepretavuje. Aj keď ústavnoprávna ochrana a ochrana základných práv a slobôd, medzi ktoré patrí aj vysoký záujem na ochrane spotrebiteľa (čl. 38 Charty ,,politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa“) má subsidiárnu povahu, ciele tejto ochrany sa musia stať súčasťou rozhodovania všeobecných súdov. Aj súd v predmetnej veci je súdom Európskej únie a rámec jeho rozhodovania

je meritórne určený Zmluvou o fungovaní EÚ, Chartou Európskej únie a smernicou (v predmetnej veci najmä článok 6 smernice).

Tak ako už odvolací súd spomenul, ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa má vykonať v režime pravidiel verejného poriadku, a teda pravidiel, ktorých dodržiavanie musí štát bezpodmienečne vyžadovať (čl. 50 uznesenia súdneho dvora POHOTOVOSŤ/H.).

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou“.

Podľa názoru vyjadreného v odvolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté so spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu, že spotrebiteľ uviedol o jeden podpis v zmluve naviac. Úplne by sa strácal cieľ a zmysel súdnej kontroly formulárových podmienok, ktorých obsah spotrebiteľ nemôže nejako zmeniť. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu zjavne nepoznal.

Teória prezentovaná v odvolaní je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Tu rovnako platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu zmyslu a cieľa ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je, že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára. Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne. Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv, vrátane formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ žalovaný náležite nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky k EÚ.

Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/H. (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná súdom vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa nezaväzovala. Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou rozhodcovskou doložkou.

Nevhodné predkladanie zmluvných podmienok sa týka smernice Európskeho parlamentu a Rady z 11.5.2005 č. 2005/29 ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“). Odvolací súd pripomína, že v rovine vnútroštátnej zakotvuje normatívne mantinely posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

Na strane žalovanej je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených požiadaviek odvolacieho súdu (nielen formálne) individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto smere popri nedôslednej argumentácii neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k individuálnemu vyjednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne vyjednanie (§ 53 ods. 3 - ani tento aspekt nie je v odvolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy nevyplýva individuálne vyjednaná rozhodcovská zmluva a žalovaná neoznačila žiadne iné relevantné dôkazy. Ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť, že si individuálne (podľa predstáv spotrebiteľa) vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto záver rozhodne nemožno prijať. Dôvodne teda možno konštatovať, že žalovaná si dôkazné bremeno o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnila.

Žalobca nemal možnosť ovplyvniť obsah predmetnej doložky. Mohla ju buď prijať ako celok alebo odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej doložky bol dodávateľom (žalovanou) vopred pripravený a na jej obsahu žalobca nijakým spôsobom neparticipoval.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutá, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2 Smernice).

Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, na ktorú žalovaná poukazovala v odvolaní, že vyjednaniu tejto rozhodcovskej doložky predchádzal záznam sprostredkovateľa poistenia o potrebách klienta, ktorý bol spísaný pri uzatváraní poistnej zmluvy. Ak by sa žalobca rozhodol osobitne individuálne vyjednať rozhodcovskú doložku, zaiste by tento záznam o sprostredkovaní poistenia, aj samotná zmluva neboli na predtlačenom formulári, ale osobitne konkrétne vyjednané a špecifikované tak, aby odrážali to, čo si žalobca individuálne želal.

Z obsahu spisu a napokon aj tvrdenia samotnej žalovanej nevyplýva, že by ako dodávateľ vysvetlil žalobcovi význam rozhodcovskej doložky, pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť tento proces a po preukázateľnom poučení, jej dal na výber sa rozhodnúť. Preto, ak napríklad spotrebiteľ mal vyjednať tento súkromný proces, mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. O nich však v spise tiež niet žiadnej zmienky. Preto tvrdenie žalovanej o tom, že takýto proces si dojednal spotrebiteľ (v danom prípade žalobca) a pritom nepoznal jeho obsah, je z pohľadu vykonaného dokazovania neudržateľné.

V predmetnej veci napr. trovy rozhodcu prevyšujú niekoľkonásobne vymáhanú istinu pohľadávky vo výške 102,90 Eur a trovy rozhodcovského konania predstavujú 276 Eur. Už len táto skutočnosť predstavuje neprimeranosť arbitrážneho procesu.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná medzi žalobcom a žalovanou.

Predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru, pretože táto doložka je zakotvená do všeobecných zmluvných podmienok vyhotovenej v štandardnej rozhodcovskej zmluve, nie na samostatnom liste - hárku papiera, odvolací súd považuje za nevhodné.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a na tú skutočnosť, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Mostaza Claro, bod 25. - 27., C 168/05, Océano Grupo Editoria, Asturcom, a iné).

Dodávateľ (žalovaná) s odbornou starostlivosťou musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky, má poznať aj dôsledky ich používania. Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie „najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenie z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovanie služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušenie zmluvnej slobody (§ 4 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa).

V súvislosti s odvolacou námietkou odporcu vo vzťahu k sudcovi Krajského súdu v Prešove Z.. K. N. z dôvodu jeho zaujatosti pre pomer k veci, ako aj k žalovanej, odvolací súd túto námietku považoval za irelevantnú s poukazom na skutočnosť, že v danom prípade zákonným senátom vo veci prejednania predmetu sporu je senát, ktorý je uvedený v záhlaví tohto rozsudku.

So zreteľom na uvedené preto odvolací súd mal za to, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na základe ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne.

Záverom odvolací súd zhŕňa, že odvolacie námietky žalovaného sú neadekvátne skutkovému a právnemu stavu veci. Občianske súdne konanie má svoje zásady a nemôže predstavovať len akýsi nástroj na vymáhanie plnení bez rešpektovania princípov, ktoré sú v súlade s hodnotovým poriadkom uznávaným väčšinou v spoločnosti (uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, -19).

So zreteľom na uvedené napadnutý rozsudok v zmysle ustanovenia § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého priznal žalobcovi náhradu trov konania za úkon právnej služby, vyjadrenie k odvolaniu žalovanej, v sume 61,87 Eur, režijný paušál vo výške 8,04 Eur, čo spolu predstavuje sumu 69,91 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.