Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Sa-19-2022.pdf
PDF · 133.19 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/19/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Katarínou Morozovou Nemcovou v právnej veci žalobcu A. B. A., r. č.: XXXXXX/XXXX, trvale bytom C. D. E. XX, XXX XX F., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, Ul. 29. augusta 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej zo dňa 18. mája 2017 č.: XXXX-X/XXXX-G. na základe podanej správnej žaloby takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
Náhradu trov kasačného konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Závery správnych orgánov
Preskúmavaným rozhodnutím Sociálna poisťovňa ústredie so sídlom v Bratislave ako príslušný odvolací orgán v súlade s § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov dňa 18.05.2017 pod č.: XXXX-X/XXXX-G. rozhodla podľa § 218 ods. 2 citovaného zákona tak, že odvolanie A. B. A. podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne pobočka Poprad zo dňa 09.08.2016 pod č.: XXX-XXXXXXXXXX-GCXX/XX vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Poprad. Žalovaná odôvodnila preskúmavané rozhodnutie citáciou ustanovenia § 218 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z. Poukázala na prvostupňové rozhodnutie, ktorým Sociálna poisťovňa pobočka Poprad ako prvostupňový orgán rozhodol tak, že samostatne zárobkovo činnej osobe A. B. A. zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30.06.2008 a nie 31.08.2006.
Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie A. B. A., ktorý argumentoval tým, že poukázal na to, že jeho licencia na výkon samostatnej lekárskej praxe v povolaní lekár bola aktívna, ale nebola používaná v praxi. Dôvodil tým, že rozhodnutie Prešovského samosprávneho kraja o zrušení povolenia ho uviedol do istoty, že všetky náležitosti splnil. Zároveň poukázal na to, že rozhodnutie mu prvostupňový správny orgán doručoval na starú adresu. Namietal premlčanie podľa § 147 zákona.
Sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie a dospela k záveru, že rozhodnutie prvostupňového orgánu bolo vydané správne a v súlade so zákonom. Citovala pritom príslušné ustanovenia § 68 ods. 1, § 3 ods. 4 písm. c), § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z.z., § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, § 138 ods. 10, § 21 ods. 4 písm. b) Zákona o sociálnom poistení v znení účinného k 31.12.2010.
Žalovaná ďalej argumentovala poukazom na to, že rozhodnutím Prešovského samosprávneho kraja zo dňa 19. júla 2006 bolo ku dňu 31. augusta 2006 zrušené rozhodnutie o povolení na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení - ambulancii v odbore ortopédia, s miestom výkonu činnosti: ul. H. I. XX, XXX XX D., č. X/XXXX/XXXX/XXX-XX zo dňa 19. marca 2003, vydané Prešovským samosprávnym krajom. Dňa 30. augusta 2006 Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad prijala Registračný list fyzickej osoby - odhlášku účastníka konania, s dátumom zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby 31. augusta 2006.
Podľa žalovanej odhláška z poistenia má len deklaratórne účinky a pobočka Sociálnej poisťovne dospela k záveru, že dátum zániku povinného sociálneho poistenia, ktorý účastník konania deklaroval v odhláške nie je správny, preto vo veci sporného prípadu zániku povinného sociálneho poistenia vydala napadnuté rozhodnutie. Sociálna poisťovňa ústredie sa stotožnila s právnym názorom prvostupňového orgánu, pričom poukázala na to, že Slovenská lekárska komora vydala 04.05.2006 účastníkovi konania Licenciu č. J./XX na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní Lekár v odbore ortopédia.
Podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
Keďže Registračný list fyzickej osoby - odhláška s dátumom zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia 31. augusta 2006, ktorý predložil účastník konania Sociálnej poisťovni, pobočka Poprad, bol považovaný za sporný, bolo po preukázaní všetkých skutočností, súvisiacich s predmetnou vecou vydané napadnuté rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemohla rozhodnúť vo veci zániku povinného sociálneho poistenia účastníka konania skôr, pretože nemala vedomosť o tom, že účastníkovi konania bola vydaná licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár. Ďalej citovala žalovaná § 21 ods. 4 písm. b), ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. účinného do 31.12.2007, resp. 31.12.2010. Napriek skutočnosti, že rozhodnutie o povolení na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení - ambulancii v odbore ortopédia č. X/XXXX/XXXX/XXX-XX bolo zrušené, mal účastník konania na účely sociálneho poistenia právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby aj po 31. auguste 2006, pretože mal naďalej platné oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár (licencia typu A).
Ďalej argumentovala žalovaná, že z údajov Daňového riaditeľstva SR bolo zistené, že príjem účastníka konania z podnikania za rok 2005 bol v sume 1 638 227,00 Sk, t. j. vyšší ako zákonom stanovená suma pre rok 2005 a príjem účastníčky konania z podnikania za rok 2006 bol v sume 1 872 316,00 Sk, t. j. vyšší ako zákonom stanovená suma pre rok 2006. Z príslušných ustanovení zákona v znení neskorších predpisov vyplýva, že ak samostatne zárobkovo činná osoba presiahne zákonom ustanovenú hranicu príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vznikne jej povinné nemocenského poistenie a povinné dôchodkové poistenie a stáva sa platiteľom poistného.
Na základe uvedeného bol účastník konania v období, ktoré je predmetom napadnutého rozhodnutia, povinne nemocensky poistenou osobou a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou. Ďalej žalovaná v závere rozhodnutia citovala ustanovenie § 147 ods. 1 a 241 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, námietku premlčania neuznala.
II.
Žalobné dôvody
Predmetné rozhodnutie napadol žalobca včas podanou žalobou zo dňa 20.07.2017 a dožadoval sa preskúmania uvedeného rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredia , ktoré zároveň žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať trovy konania.
V dôvodoch žaloby žalobca poukázal na výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj rozhodnutia žalovanej a uviedol, že dôvodom zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia podľa napadnutého rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobcovi nezaniklo postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ku dňu 31.08.2006, nakoľko žalobca bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe na výkon povolania lekár vydanej Slovenskou lekárskou komorou. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovanej za nesprávne a nezákonné z dôvodu, že rozhodnutie žalovanej vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení v konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, alebo opatrenia vo veci samej.
V žalobe ďalej žalobca citoval ustanovenie § 5, § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.07.2006. Poukázal ďalej na úlohu súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu, ktorý je povinný nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti. Argumentoval pritom tým, že v modernom právnom štáte sa nemožno vyhnúť medzerám, či iným nedostatkom právnych predpisov, pričom obzvlášť citeľný je tento negatívny jav v odvetví práva správneho. Dôvodil ďalej poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu III. ÚS 274/07 z 11.10.2007. Ďalej argumentoval tým, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.
Žalobca má za to, že k 31.08.2006 zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia mu zaniklo postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Dôkazom toho, že žalobca má za to, že jeho postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby zaniklo, je aj tá skutočnosť, že požiadal o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a oznámil Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie identifikačného čísla organizácie. Žalobca si nebol vedomý toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe povolanie - lekár je oprávnením zakladajúcim status samostatnej zárobkovo činnej osoby. Predmetnú licenciu nikdy nevyužíval a to ani pred 31.08.2006 ani potom a na predmetnú licenciu nemal nikdy žiadny príjem. Žalobca ukončil prevádzkovanie ambulancie ako fyzická osoba z dôvodu, že od 01.09.2006 zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodná spoločnosť Ortho-Medica, s.r.o. so sídlom Okružná 770/82, 058 01 Poprad, IČO: 36517 062, v ktorej bol žalobca zamestnancom. Od 01.09.2006 žalobca riadne a včas odvádzal odvody sociálneho poistenia z titulu postavenia zamestnanca predmetnej obchodnej spoločnosti.
Postup žalovaného, v zmysle ktorého aplikuje ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. mechanicky bez toho, aby skúmal, či žalobca skutočne vykonával samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže priniesť pre žalobcu absurdné dôsledky považuje žalobca za nesprávny. Žalobca ďalej považuje dôsledok, ktorý vzhľadom na napadnuté rozhodnutie bude musieť znášať, t. j. predpísanie dlžného poisteného a penále za príliš prísny a nespravodlivý osobitne za situácie, kedy žalobca nemal žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie a naďalej si riadne a včas plnil odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára už ako zamestnanec obchodnej spoločnosti, ako aj vykonal úkony, z ktorých vyplýva, že nemal záujem ďalej vykonávať činnosť SZČO = zrušenie registrácie pre daň z príjmu a zrušenie IČO.
V závere žaloby žalobca poukázal na to, že je presvedčený, že formalistický výklad zákona žalovanou je vo vzťahu k žalobcovi nespravodlivý a žalovaná vec nesprávne právne posúdila. Žalobca si vždy plnil odvodové povinnosti riadne a včas. Nevedel, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením zakladajúcim, ale nie je možné, aby táto nevedomosť žalobcu s ohľadom na vyššie uvedené úkony žalobcu mal pre neho extrémne negatívny dopad v podobne predpísania dlžného poistného a penále.
Žalobca bol presvedčený, že po 31.08.2006 reálne nevykonával činnosť SZČO, nespadá ako poistenec pod režim povinného poistného podľa § 21 ods. 1 v spojení s § 5 písm. c) zákona. Zároveň citoval príslušné ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z., konkrétne § 209 ods. 1, § 222 ods. 3 a 4 a § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 a zároveň v úplnom závere žaloby argumentoval obsahom § 3 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a zúčastnenými osobami a inými osoba, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Zároveň poukázal na to, že ho Sociálna poisťovňa pobočka Poprad neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla mu príležitosť k začatému konaniu, čím mu znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť jeho návrhy. Zároveň uviedol, že nežiada o nariadenie pojednávania.
III.
Vyjadrenie žalovanej k žalobe
K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 06.09.2017 vyjadrila žalovaná, ktorá poukázala na dôvody preskúmavaného rozhodnutia, na ktorých zotrvala a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zároveň žiadala súd, aby s poukazom na ustanovenie § 105 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku nariadil vo veci pojednávanie.
IV.
Závery správneho súdu
Z obsahu podanej žaloby zo dňa 20.07.2017 vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej podľa príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku, ktorý nadobudol účinnosť ako zákon č. 162/2015 Z.z. od 01.07.2016.
Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
V zmysle § 2 ods. 2 S.s.p., každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
S poukazom na vyššie citované ustanovenia Správneho súdneho poriadku súd v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 2Sa/16/2017 vedenom na Krajskom súde v Prešove postupoval v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku účinného od 01.07.2016.
Predmetom preskúmavacieho konania pred správnym súdom je rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou o zmene ukončenia povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu dňa 30.06.2008 a nie 31.08.2006.
Ako vyplýva zo zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, v prvej hlave tohto zákona sú upravené podmienky pre nemocenské poistenia a pre dôchodkové poistenie poistencov spadajúcich pod tento zákon.
Podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. účinného od 01.08.2006 do 31.12.2010, samostatne zárobkovo činná, osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činností fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu.
Podľa § 21 ods. 1 zákona v znení zákona č. 439/2004 Z. z. povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12- násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10 (s účinnosťou od 01. januára 2008 v znení zákona č. 555/2007 Z. z. ods. 9) a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12 - násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10 (s účinnosťou od 01. januára 2008 v znení zákona č.555/2007 Z.z. ods. 9), ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 21 ods. 4 písm. b) zákona v znení zákona č. 310/2006 Z. z. (znenie účinné do 31. decembra 2010) povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení a samostatné zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).
Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým správnym orgánom - Sociálnou poisťovňou pobočka Poprad, ako aj žalovanou, primárnou otázkou, ktorú bolo potrebné v tomto konaní vyriešiť, bola otázka, či žalobca vykonával v čase od 01.09.2006 do 30.06.2008 činnosť lekára ako samostatne zárobkovo činná osoba.
Z administratívneho spisu mal správny súd bezpochyby zistené, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z.z. pod č. L1A/PO/1011/06 bola žalobcovi vydaná Slovenskou lekárskou komorou dňa 04.05.2006. Ako ďalej mal súd za preukázané z administratívneho spisu ukončenie poistenia deklaroval žalobca rovnako, ako je to aj uvedené v administratívnom spise a to na základe odhlášky registračný list fyzickej osoby - odhlásenie povinného poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby k 31.08.2006 z dôvodu zrušenia rozhodnutia o povolení na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti v odbore ortopédia. Povolenie bolo zrušené rozhodnutím Prešovského samosprávneho kraja pod č. XXXX/XXXX/ODDZ-HAL z 19.07.2006 a to k 31. augustu 2006.
Ako ďalej z administratívneho spisu vyplýva od 01.09.2006 je žalobca zamestnancom poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti zdravotníckeho zariadenia obchodná spoločnosť Ortho-Medica, s.r.o. so sídlom Okružná 770/82, 058 01 Poprad, IČO: 36 517 062.
Na základe takto zisteného skutkového stavu Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 29. novembra 2017 pod sp. zn.: 2Sa/16/2017 rozhodnutie žalovanej zo dňa 18.05.2017 pod č. 1215-3/2017-BA z tam uvedených dôvodov zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.
Voči predmetnému rozsudku podala kasačnú sťažnosť žalovaná a NSS SR pod sp. zn.: 9Sžsk/70/2018 dňa 27. júna 2022 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
V zrušujúcom rozsudku kasačný súd uviedol, že po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov, ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný, postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť z nasledovných dôvodov.
Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký senát najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej len „rozsudok 1Vs/3/2019“). Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010 citujúc § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona e. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného pod3a osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [písm. c)].“
Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou LlC. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. 1 písm. b)]. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv. licenciu L1C [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.]. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.
Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.
Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenská lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom zdravotníckom zariadení [§ 4 písm. a) bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára
- fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba, na získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou L1C. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A. Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73 a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.
Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či
licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z.“
Veľký senát najvyššieho súdu v rozhodnutí č. k. 1Vs/3/2019 k otázke zániku povinného nemocenské poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a/, § 228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, konštatoval: „Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia.“. V tejto súvislosti považoval Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba-držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.
Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).
Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom „a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax).
Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm. b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z., Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne
zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru, t. j. „od .....“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.
Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi spôsobmi: (i) podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo (ii) podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a“ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01.08.2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom zániku licencie, alebo (iii) odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom „a“ tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) tohto zákona.
Ústavný súd v uznesení, č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu 1Vs/3/2019 konštatoval: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.“. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu je pre súdy záväzné.
Najvyšší správny súd v bode 11 vyššie vymedzil dve oblasti, ktorých posúdenie je zásadné pre rozhodnutie vo veci (posúdenie charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase). Keďže prvá oblasť (posúdenie charakteru licencie L1A) korešponduje právnym otázkam, ktorými sa veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (1Vs/3/2019) dôsledne zaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval ich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v odôvodnení tohto rozhodnutia. Čo sa týka druhej oblasti (posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase), najvyšší správny súd uvádza, že v konaní nebolo sporným, že príjem žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2005 bol vo výške 1 638 227,- Sk a za rok 2006 bol vo výške 1 872 316,- Sk, išlo teda (v oboch prípadoch) o sumu vyššiu ako zákonom stanovená hranica (82 800,- Sk, resp. 91 200,- Sk). Uvedený príjem je nutné považovať za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Keďže ide vždy o príjem SZČO, nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010.
Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/16/2017-51 zo dňa 29. novembra 2017 podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd, súc viazaný vyššie uvedeným právnym názorom, rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).
Na základe vysloveného právneho názoru kasačného súdu, správny súd verejne vyhlásil rozhodnutie viazaný právnym názorom a podľa § 190 SSP žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol v zmysle § 167 SSP a ich náhradu účastníkom konania nepriznal. Rovnako nepriznal účastníkom konania ani trovy kasačného konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku)..
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.