Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6C/135/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci navrhovateľa: D. O., P.. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, L., v konaní právne zastúpený Mgr. Petrom Mačajom, advokátom, Dolná 7, Banská Štiavnica, proti odporcovi: J. Y., P.. XX.XX.XXXX, s miestom podnikania M. XXX, IČO: 34 545 280, v konaní právne zastúpený JUDr. Petrom Krchnákom, advokátom, Robotnícka 3, Banská Štiavnica, v konaní o zaplatenie 8.675,- € s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 7.560,- € s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 900,- € od 06.09.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 900,- € od 06.10.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 900,- € od 06.11.2013 do zaplatenia, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu žalobcu z a m i e t a .

III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 385,17 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.231,49 €, ich zaplatením právnemu zástupcovi žalobcu Mgr. Petrovi Mačajovi, advokátovi, Dolná 7, Banská Štiavnica, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Podanou žalobou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 8.675,- Eur s úrokom z omeškania 9,5 % ročne zo sumy 900,- Eur od 06.09.2013 do zaplatenia, zo sumy 900,- Eur od 06.10.2013 do zaplatenia a zo sumy 900,- Eur od 06.11.2013 do zaplatenia.

Žalobu zdôvodnil tým, že na základe nájomnej zmluvy zo dňa 01.10.2009 prenechal žalovanému do užívania nebytové priestory, no tento mu neuhradil nájomné za mesiace september, október a november 2013 vo výške 900,- Eur/mesiac. Súčasne podľa čl. V. bodu 3 nájomnej zmluvy žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 5.975,- Eur, nakoľko neuhrádzal nájomné a zmluvu vypovedal bez existencie dôvodov na to ho oprávňujúcich.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu poukazujúc na to, že od mesiaca máj 2012 mu žalobca zabránil bezdôvodne užívať z prenajatého priestoru výmeru 50 m2, ktorú prenechal do nájmu inému subjektu a teda za časť jemu prenajatého priestoru žalobca inkasoval nájomné dvakrát. V skutočnosti po premeraní užíval len výmeru 125 m2 a v dôsledku nemožnosti užívania prenajatého priestoru v celej výmere nebol schopný naďalej podnikať, nakoľko potreboval výmeru minimálne 200 m2. Preto žiadal žalobcu o sprístupnenie aj zvyšnej časti o výmere 50 m2, čo mu žalobca neumožnil. Preto si potom voči nemu listom z 15.08.2013 uplatnil nárok na pomernú zľavu z nájomného za mesiace máj 2012 až august 2013 vo výške 3.600,- € za šestnásť mesiacov pri alikvotnej čiastke 225,- €/mesiac pripadajúcej na výmeru 50 m2. Žalobca nereagoval a tak mu listom z 22.08.2013 vypovedal nájomnú

zmluvu s poukazom na a poukazujúc na to, že je prenajatý nebytový priestor nespôsobilý na dohovorené užívanie a žalobca ako prenajímateľ hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z citovaného zákona. Poukazoval na to, že žalovaný nárok zanikol započítaním, pretože si viacerými listami započítal svoje pohľadávky z titulu zľavy na nájomnom aj za mesiace september až november 2013 voči pohľadávkam žalobcu na nájomnom za žalované obdobie. Dňa 15.11.2013 prenajatý nebytový priestor žalobcovi odovzdal. Namietal tiež platnosť nájomnej zmluvy z dôvodu, že neobsahuje spôsob platenia nájomného, pričom neboli splnené ani podmienky dojednané v zmluve pre vznik nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty.

Po vypočutí účastníkov konania, po oboznámení nimi predložených listinných dôkazov a po vypočutí všetkých svedkov, ktorých vypočutie bolo navrhnuté súd zistil, že účastníci konania ako podnikatelia uzavreli dňa 01.10.2009 nájomnú zmluvu, predmetom ktorej boli podľa článku I. nebytové priestory nachádzajúce sa v k. ú. Y. Š. o výmere 200 m2 v prevádzkovej budove na ulici U. Č.. XX, budova súpisné číslo 915, nachádzajúce sa na prízemí stavby v časti, ktorá bola pristavená k hlavnej stavbe. To, že žalobca uzatváral nájomnú zmluvu ako podnikateľ vyplýva aj z verejne dostupného živnostenského registra, podľa ktorého mal žalobca až do 09.10.2009 v rámci predmetu podnikania živnostenské oprávnenie na prenájom nehnuteľností.

V predmetnej zmluve bolo v článku III. dohodnuté trvanie nájmu na dobu určitú od 01.10.2009 do 30.11.2014 a v článku IV. bola dohodnutá výška a splatnosť nájomného vo výške 1.095,- € mesačne, ktoré bude splatné vždy do 05. dňa príslušného mesiaca. Náklady spojené s užívaním nehnuteľností (elektrická energia, odvoz a likvidácia komunálneho odpadu, atď.) budú uhrádzané nájomcom priamo dodávateľom týchto služieb a nie sú súčasťou nájomného, pričom spotrebu plynu uhradí nájomca prenajímateľovi na základe spotreby nameranej podružným plynomerom od doby prevádzkovania.

V článku V. bode 1. bolo uvedené prehlásenie nájomcu, že prevzal nehnuteľnosť v stave spôsobilom k riadnemu užívaniu a do užívania vstupuje dňom podpísania zmluvy. Okrem toho si v tomto článku v súvislosti s ukončením nájomného pomeru zmluvné strany dohodli, že nájomný pomer sa končí uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý, výpoveďou zo strany prenajímateľa za tam stanovených podmienok. Pod bodom 3. je uvedené, že ak nájomca bez akéhokoľvek dôvodu pred ukončením nájmu prestane predmet nájmu využívať a uhrádzať nájomné, je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 5.975,- € v lehote troch dní od porušenia zmluvných povinností.

Súčasne sa v rámci záverečných ustanovení v článku VI. účastníci dohodli, že zmeny a doplnky zmluvy sa môžu dohodnúť len písomnou formou a so súhlasom obidvoch strán.

K zmluve uzavreli účastníci dodatok datovaný dňom 31.05.2013, podľa ktorého sa dohodli na zmene mesačných splátok nájomného z 1.095,- € na 900,- € mesačne, a to spätne od 01.11.2011 do 30.11.2014. V dodatku je ešte rukou dopísaná a žalovaným podpísaná veta, že doba nájmu sa končí 31.12.2014.

V konaní pritom obe sporové strany potvrdili, že prenajaté nebytové priestory užíval žalovaný na základe predchádzajúcej nájomnej zmluvy ešte niekedy od roku 2005.

Listom z 15.08.2013 žalovaný vyzval žalobcu, aby mu umožnil najneskôr do troch dní od doručenia výzvy užívať aj časť priestoru o výmere 50 m2, ktorú má prenajatú podľa nájomnej zmluvy a ktorú mu bezdôvodne žalobca zamedzil užívať. Súčasne žiadal od neho uhradiť pomernú zľavu z nájomného v sume 3.600,- € za mesiace máj 2012 až august 2013.

Následne na to listom z 22.08.2013 žalovaný dal žalobcovi výpoveď z uzavretej nájomnej zmluvy s poukazom na a uvádzajúc, že od mája 2012 mu bolo bezdôvodne zabránené v užívaní časti priestorov o výmere 50 m2, ktoré má v nájme a tieto boli prenajaté druhý krát inému nájomcovi, čo trvá do súčasnosti, pričom už v predchádzajúcom liste uviedol, že považuje prenajatý nebytový priestor ako celok za nespôsobilý na dohovorené užívanie a považuje to za konanie žalobcu hrubo porušujúce povinnosti prenajímateľa.

Potom zase listom z 09.09.2013 si žalovaný voči žalobcovi uplatnil zľavu 225,- € z nájomného za mesiac september 2013 a listami zo 16.10.2013 a 15.01.2014 si započítaval a uplatňoval voči žalobcovi pomernú zľavu z nájomného za mesiace október a november roku 2013.

Ďalej v konaní nebolo sporným, že dňa 15.11.2013 došlo k odovzdaniu prenajatých nebytových priestorov žalobcovi, o čom svedčí aj účastníkmi podpísaný zápis o odovzdaní z toho istého dňa v súvislosti s čím došlo aj k odpisu konečných stavov meračov.

Z výpovede žalobcu súd zistil, že do určitej doby po uzavretí predmetnej nájomnej zmluvy žalovaný platil nájomné 1.095,- € mesačne (predtým to bolo 33.000,- Sk), no v istom čase mu brat žalovaného uviedol, že im obchody nejdú a či by im nemohol znížiť nájom na 900,- € mesačne a ak sa to finančne zlepší, znovu môže byť nájom 1.095,- €. Brat žalovaného mu povedal, že je ochotný z prenajatých priestorov jeden aj uvoľniť a že si dokonca zoženie aj ďalšiu nájomníčku s čím nemal problém. Dohodli sa teda, že žalovaný priestory uvoľní, aby sa nájom z hľadiska výšky nájomného vyrovnal, pričom poprel, že by žalovaného neoprávnene obmedzil v užívaní predmetu nájmu. No následne z ničoho nič prestali žalovaný s bratom nájomné platiť. Medzi časom zohnal ďalších nájomníkov, na základe čoho sa uvoľnila časť prenajatých priestorov. Žalovaný teda nebol v predmete nájmu bez vlastnej vôle nijako obmedzovaný. V podstate to malo fungovať tak, že súhlasil so znížením nájomného na 900,- € mesačne s tým, že si žalovaný zoženie ďalšieho nájomcu, ktorý bude platiť za prenájom zvyšného priestoru. Potvrdil, že nájomnú zmluvu vypracúval on, takisto vypracúval aj dodatok k zmluve o znížení nájmu.

Žalovaný sa pred súdom k veci vyjadril tak, že po uzavretí ešte prvej nájomnej zmluvy v roku 2005 boli vzťahy korektné, neboli žiadne výhrady. Po uzavretí novej nájomnej zmluvy od 01.10.2009 bolo všetko v poriadku. Potom sa dohodli s bratom, ktorý bol viac menej spolumajiteľom prevádzky, že požiadajú žalobcu o zníženie nájmu. Mal to na starosti jeho brat, pričom zo strany žalobcu padla kladná odpoveď, že sa to zníži z 1.095,- € na sumu 900,- €. Znížené nájomné mu platili od novembra 2011. Pri tej dohode nepadlo nič také, že by mali byť v ich neprospech priestory ubraté, či zmenšené. Dodatok k nájomnej zmluve o znížení nájomného prišiel neskôr a mal ho na starosti žalobca. Následne ich požiadal žalobca o uvoľnenie časti prenajatých priestorov, lebo tvrdil, že keď platia menšie nájomné, tak automaticky sa im priestory zmenšia. Žalobca prišiel niekedy pred májom 2012 a povedal, že sa tie prenajaté priestory budú nejakým spôsobom deliť a aby umožnili a vypratali časť priestorov. Rešpektovali to, umožnili to žalobcovi a následne potom dal žalobca postaviť sadrokartónovú priečku niekedy v priebehu roku 2012.

Uviedol tiež, že výpoveď podali až po dlhšej dobe, nemohli ju dať hneď, lebo v skladoch a predajni remeselných potrieb, ktoré v prenajatých priestoroch prevádzkovali mali tovar, ktorý sa nedal zbaliť ihneď. Potrebovali čas na nájdenie nových predajných priestorov a potrebovali vypredať aj nejaké zásoby, aby sa tam zmestili. Nemohli jednoducho prevádzku zavrieť zo dňa na deň. Prenajaté priestory po obmedzení zo strany žalobcu boli pre nich malé a nevyhovujúce a preto v podstate dali ukončenie nájmu výpoveďou.

Súdu bolo ďalej predložené rozhodnutie Mesta Banská Štiavnica, z ktorého vyplýva, že ďalší nájomca vo vedľajšom priestore spoločnosť ARAMIS, s. r. o. otvorila prevádzku 21.05.2012 na adrese U. XX, kedy jej bol vyrubený aj poplatok za komunálny odpad a drobný stavebný odpad. Podľa výpisu zo živnostenského registra však menovaná spoločnosť zriadila od 30.05.2012 prevádzku na adrese Križovatka 13.

Žalobca predložil súdu dohodu o budúcej nájomnej zmluve medzi ním ako prenajímateľom a nájomcami spoločnosťou ARAMIS, s. r. o. a SUPREMUS, s. r. o., ktorá je datovaná dňom 29.01.2013. Podľa nej sa žalobca ako prenajímateľ dohodol s oboma nájomcami, že dňa 01.04.2013 sa presťahujú navzájom medzi sebou tak, že spoločnosť SUPREMUS, s. r. o. pripraví miestnosť z ľavej strany budovy, na ktorej na vlastné náklady vytvorí vchod do priestoru, aby ho nájomca spoločnosť ARAMIS, s. r. o. mohol užívať a ďalej sa vybuduje sadrokartónová priečka alebo OSB doska ako priečka medzi priestorom vedľajšieho nájomcu.

Z tohto dôkazu teda vyplýva vzhľadom aj na ďalšie vykonané dôkazy, že minimálne do konca januára 2013 neboli priestory, ktoré mal prenajaté žalovaný od žalobcu, stavebne oddelené od zvyšku priestorov, ktoré vypratal, tieto ako vyplynulo aj zo svedeckej výpovede brata žalovaného, boli predelené len regálmi žalovaného, ktoré slúžili na predaj tovaru.

Tiež boli súdu predložené dve nájomné zmluvy uzavreté žalobcom ako prenajímateľom ohľadne nebytových priestorov v prevádzkovej budove súpisné číslo 13 na CKN parcele 1923/3 v k. ú. Banská Štiavnica, kde s účinnosťou od 01.05.2012 do nájmu išla spoločnosť ARAMIS, s. r. o., za ktorú konal

svedok H. a z druhej nájomnej zmluvy vyplýva, že od 01.04.2013 išla do nájmu nebytových priestorov ako nájomca spoločnosť SUPREMUS, s. r. o., ktorá prevzala nebytové priestory po predchádzajúcom nájomcovi spoločnosti ARAMIS, s. r. o., čo je zrejmé z vymedzenia predmetu zmluvy. To isté vyplynulo aj z výpovede konateľa spoločnosti ARAMIS, svedka H..

Z e-mailovej komunikácie žalobcu a svedkyne V. Š. vyplynulo, že v priebehu mája roku 2012 vzájomne komunikovali o prenájme priestorov, ktoré žalovaný sčasti vypratal.

Brat žalovaného N. Y. pred súdom potvrdil, že k dohode o znížení nájomného došlo za tých okolností, že im s bratom podnikanie nešlo, na nájom im nevychádzalo a tak žalobca spravil ústretový krok, že im nájom znížil na základe ústnej dohody. Nič konkrétne ohľadom obmedzenia veľkosti užívania prenajatých priestorov sa nedojednalo. Svedok ďalej uviedol, že v máji 2012 prišiel žalobca aj s pani Š. a povedal, že prenajíma časť priestoru, ktorú mali pôvodne s bratom, mali tam regále a tovar a že to majú do týždňa vypratať. Keď žiadal od žalobcu, aby mu dal k tomu nejaký papier, tak povedal, že nemá papier a ak sa im nepáči tak môžu potom skončiť. Do týždňa v podstate to bolo vypratané, tovar dali z tadiaľ preč, prestavali regále a spravila sa tam provizórna stena z regálov. Vznikol priestor, ktorý bol nevyužívaný a tento si bol potom žalobca aj s pani Š. pozrieť. K dodatku uviedol, že sa podpisoval preto, lebo nemali žiaden doklad, bola to len ústna dohoda. Potom ako sa spravilo okno a dvere (teda vchod), priestor, ktorý vypratali sa využíval ako autodiely. Svedok tiež potvrdil, že firma ARAMIS mala predajňu pôvodne hneď vedľa z druhej strany a len sa vlastne presťahovala do tých vyprataných priestorov.

Takisto svedok U. Q., ktorý je švagrom žalovaného potvrdil, že došlo k oddeleniu časti prenajatých priestorov provizórnou priečkou z regálov niekedy v roku 2012 v čase keď sa žalovanému narodil syn a to z dôvodu, že tam mala ísť do prenájmu ako nájomníčka V. Š.. Čo sa týka vchodu do tých priestorov, ten bol spravený až následne.

Svedkyňa V. Š. vypovedala, že od žalovaného chcela telefónne číslo na žalobcu, nakoľko hľadali so sestrou do prenájmu nebytové priestory za účelom zriadenia predajne. Keď bola v obchode u žalovaného, jeho brat jej hovoril, že by sa chceli, čo sa týka obchodu zmenšiť, že im stačí aj menšia plocha a tú druhú časť by si mohla so sestrou prenajať. Žalobca im však následne povedal, že si tam majú urobiť vodu a potom ešte na vlastné náklady aj samostatný vchod. Nakoniec sa ale so žalobcom na uzavretí nájomnej zmluvy nedohodli. Vyjadrila sa, že sa bola pozrieť na tieto priestory spolu so žalobcom niekedy začiatkom roku 2012 a vtedy už zadná časť bola vyprataná. Videla, že nemajú toho tak veľa, že by žalovaný využil celý priestor.

H. H. z firmy ARAMIS, s. r. o. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že priestory od žalobcu mal prenajaté od roku 2012 ako predajňu autodielov na pravej strane budovy, na tej strane boli rok a potom sa presunuli na ľavú stranu. Medzi pravou a ľavou stranou bola prevádzka, ktorú mal žalovaný. Vchod do ľavej strany bol zriadený vtedy, keď spísali dohodu o budúcej zmluve, čo zabezpečovala firma SUPREMUS, s ktorou si vlastne prevádzkové priestory vymenili. V máji 2012 menili sídlo prevádzky z I. S. XX v Y. Š. na prevádzku U. XX J. Y. Š., čo bola budova na pravej strane a potom neskôr na ľavej strane. Predtým ako išli sťahovať predajňu v máji 2012, bola v tom čase časť priestorov, ktoré mal žalovaný prenajaté oddelená len klasickým regálom a vo vnútri boli naukladané nejaké veci, tá druhá časť oddelená za regálmi bola prázdna, priečku tam robili až následne a zabezpečovala to firma SUPREMUS.

Súd na základe takto vykonaného dokazovania považoval za nadbytočné, vzhľadom na zistený skutkový stav veci a skutočnosti, ktoré vyplynuli už z vykonaných dôkazov, vykonávať konfrontáciu svedkov, konkrétne brata žalovaného a svedkyne Š., keď samotný svedok N. Y. ako brat žalovaného sa vyjadril, že im obchod nešiel tak ako mal ísť a preto im nevychádzalo na nájom, čo logicky zapadá do výpovede svedkyne Š., ktorá sa vyjadrila, že sám brat žalovaného jej uviedol, že nepotrebujú také veľké priestory na svoju činnosť. Logicky to smeruje k vysvetleniu takému, že nakoľko žalovanému prevádzka nešla, nemal na pôvodne dojednané nájomné a tak po jeho znížení akceptoval aj zníženie užívanej výmery. Svedčí o tom aj fakt, že až po vyše roku mu začalo „vadiť“, že nemôže užívať priestory v celej výmere, no toto súd považoval za účelové. V prípade svedkyne Š. sa jednalo o nezainteresovanú svedkyňu, ktorá nemala dôvod vypovedať nepravdu, kedy sa opakovane vyjadrila, že brat žalovaného spomínal, že by im stačili aj menšie priestory.

Vzhľadom na ďalšie vykonané dôkazy súd nepovažoval za potrebné vykonávať ani ohliadku miesta samého, pretože z tejto by nebolo zistiteľné kedy vlastne došlo k tvrdenému neoprávnenému obmedzeniu v užívaní prenajatých priestorov zo strany žalobcu. V zásade ani nebolo uvedené, aká právne významná skutočnosť pre toto konanie by mala byť zistená ohliadkou miesta samého, resp. znaleckým dokazovaním v súvislosti s tým, že by znalec mal zakresliť a vypočítať výmery prenajatých priestorov.

Je totiž potrebné zdôrazniť, že stav, ktorý nastal ohľadne priestorov, ktoré mal žalovaný prenajaté od žalobcu na základe nájomnej zmluvy z 01.10.2009 a predtým ešte na základe prvej nájomnej zmluvy niekedy od roku 2005, bol minimálne od mája 2012 akceptovaný oboma sporovými stranami a žiadne výhrady voči rozsahu, či obsahu užívania prenajatých priestorov zo strany žalovaného vznesené neboli minimálne rok. Tie podľa názoru súdu žalovaný „vymyslel“ až potom, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, keď mu prevádzka neprosperovala a chcel z prenajatých priestorov odísť bez toho, že by bol potom sankcionovaný zmluvnou pokutou, keďže zmluva mala trvať minimálne až do 01.11.2014 (na dodatku je dokonca veta o trvaní nájmu do 31.12.2014). K problémom vo finančnej situácii žalovaného došlo ešte pred týmto dňom zrejme niekedy v období koncom roku 2011 a začiatkom roku 2012 vzhľadom na čo potom s istým časovým posunom došlo k uzavretiu dodatku k nájomnej zmluve účastníkmi konania, ktorý bol datovaný 31.05.2013.

Z hľadiska právneho posúdenia sa v prípade uzavretej zmluvy jednalo o zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa o nájme a podnájme nebytových priestorov. Toto ustanovenie hovorí, že prenajímateľ môže nebytový priestor prenechať na užívanie inému zmluvou o nájme. Podľa citovaného zákona platí, že zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia. Ak nejde o nájom na neurčitý čas, tiež čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Podľa citovaného zákona je v prípade absencie náležitostí podľa odseku 3 nájomná zmluva neplatnou.

V predloženej nájomnej zmluve je dostatočne vymedzený predmet a účel nájmu, keďže je zrejmé (a nebolo to od roku 2005 medzi zmluvnými stranami sporné a to ani počas tohto konania), ktoré nebytové priestory boli predmetom prenájmu. Tiež nebol sporný účel nájmu, ktorý je definovaný v článku II. nájomnej zmluvy. Bola dojednaná výška nájomného 1.095,- € mesačne, ktorá bola následne znížená, ako aj splatnosť nájomného do 05. dňa príslušného mesiaca. Tiež bolo dojednané, že sa nájom uzaviera na určitú dobu od 01.10.2009 do 30.11.2014.

Žalovaný sa bránil tým, že je zmluva neplatnou z dôvodu, že neobsahuje spôsob platenia nájomného, ktorý pod sankciou neplatnosti vyžaduje § 3 ods. 3 cit. zákona. Podľa názoru súdu sa však pod spôsobom platenia nájomného rozumie potreba zmluvného vymedzenia toho, či bude nájomné platené napr. mesačne, štvrťročne atď. a nie o spôsob samotného zasielania platby nájomného, teda, či sa platí prevodom na účet alebo v hotovosti. Spôsob platenia nájomného tu podľa názoru súdu zákonodarca pod sankciou neplatnosti zmluvy zakotvuje z dôvodu, aby bolo zrejmé účastníkom zmluvy ako sa má nájom platiť nie z hľadiska jeho úhrady, ale z hľadiska frekvencie jeho platenia. Či teda ide o mesačné nájomné alebo ročné nájomné, alebo nájomné za štvrť rok a tak ďalej. Preto podľa súdu zmluva obsahuje všetky náležitosti stanovené citovaným ustanovením. Aj keď by sa súd stotožnil s námietkou žalovaného o neplatnosti zmluvy z tohto dôvodu, tak je potrebné uviesť, že neplatnosť ako vada právnych úkonov je kategóriou, ktorú nemožno aplikovať vždy v každom prípade určitého rozporu so zákonom. Treba totiž vždy analyzovať konkrétne zákonné ustanovenie a až na základe takéhoto rozboru z hľadiska toho akú hodnotu (právo) má dané ustanovenie za účel chrániť, je možné potom vyvodiť v konkrétnom prípade aj sankciu neplatnosti. Zjednodušene povedané, nie každý rozpor so zákonom podľa sa musí automaticky sankcionovať neplatnosťou. I z bohatej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že súd ma dať prednosť takému výkladu, či už zákona alebo právneho úkonu, ktorý nerobí právny úkon neplatným, pretože neplatnosť právneho úkonu nemá byť pravidlom, ale skôr výnimkou. Preto v danom prípade povedať, že nájomná zmluva je neplatnou len kvôli tomu, že v nej nie je uvedené, či má platiť žalovaný nájomné v hotovosti alebo iným spôsobom, by podľa názoru súdu bolo ústavne neudržateľným formalizmom.

Bolo v konaní preukázané, že následne bol uzavretý v písomnej forme dodatok k nájomnej zmluve, ktorým došlo k zníženiu nájomného zo sumy 1.095,- € mesačne na sumu 900,- € mesačne. I keď žalobca považoval tento dodatok za absolútne neplatný (vzhľadom na „spätné“ zníženie nájomného), vo vzťahu

k žalovanému nájomnému za mesiace september, október a november 2013 po 900,- € mesačne bola otázka jeho neplatnosti bezpredmetnou. V prípade neplatnosti tohto dodatku by platila predchádzajúca úprava nájomnej zmluvy o výške nájomného 1.095,- € mesačne, z ktorého žalobca požadoval v konaní len sumu 900,- € mesačne. Preto touto otázkou nebolo potrebné sa zaoberať.

V danom prípade bolo nesporne preukázané, že žalobca má na základe uzavretej zmluvy nárok na zaplatenie nájomného za tri mesiace - september, október a november 2013 od žalovaného, ktorý nájomné po 900,- € mesačne neuhradil. V tomto smere nemá právnu relevanciu zápis o odovzdaní nebytového priestoru, k čomu došlo 15.11.2013, nakoľko zmluva trvala minimálne do 30.11.2014 (podľa dodatku do 31.12.2014) a súd výpoveď, ktorú dal žalovaný z nájomnej zmluvy žalobcovi vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon podľa , ktorý je potrebné aplikovať podľa aj keď sa jednalo o obchodnoprávny vzťah účastníkov. Súd pri tomto závere vychádzal z vykonaného dokazovania, na základe ktorého mal za preukázané, že v skutočnosti nedošlo k naplneniu podmienok v zmysle a , ktorými odôvodňoval žalovaný výpoveď z nájomnej zmluvy, keďže nebolo preukázané, že by sa nebytový priestor bez zavinenia nájomcu stal nespôsobilým na dohovorené užívanie, respektíve, že by žalobca ako prenajímateľ hrubo porušoval svoje povinnosti vyplývajúce z citovaného zákona v tom smere, že by neodovzdal nebytový priestor žalovanému v stave spôsobilom na dohovorené alebo obvyklé užívanie, že by ho v tomto stave neudržiaval a nezabezpečoval plnenia služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním nebytového priestoru spojené.

V prvom rade treba teda uviesť, že účastníci konania sa prinajmenšom konkludentne podľa dohodli na tom, že v súvislosti so znížením nájomného bude žalovaný užívať menšiu plochu prenajatých priestorov, čo akceptoval dlhodobo. Súd neuveril jeho obrane, že by si nemohol zabezpečiť iný nebytový priestor v primeranej dobe (nie teda po vyše roku) od času, kedy došlo k takémuto „obmedzeniu“, k čomu nepochybne podľa svedeckých výpovedí došlo niekedy začiatkom roku 2012, keď do uvoľnenej časti mala ísť do prenájmu svedkyňa Šebeňová. Priestor, ktorý žalovaný vypratal bol oddelený regálmi od zvyšného priestoru a tento zvyšok naďalej žalovaný nerušene zo strany žalobcu užíval. Nič teda nebránilo žalovanému za vyše roka urobiť nielen faktické, ale následne aj právne kroky k tomu, aby zmluvu ukončil, pokiaľ ho žalobca mal neoprávnene v rozpore so zmluvou obmedziť v užívaní tak, že nemohol vo zvyšku priestorov podnikať. Žalovaný bol spokojný s tým, že nemusí platiť vyššie nájomné a akceptoval, že užíva menšiu výmeru, ktorá mu postačovala pre účely prevádzky. Nie je pritom pravdou, že by žalobca inkasoval za uvoľnenú časť nájomné dvakrát, nakoľko táto časť bola prenajatá až od apríla 2013 firme Aramis, ktorá tam zriadila predajňu autodielov. Z toho znovu súd uzatvára, že so súhlasom oboch zmluvných strán došlo v súvislosti so znížením nájomného (ktoré sa pretavilo aj do písomného dodatku) k dohode o znížení užívanej výmery.

Preto potom nemožno uzavrieť, že by sa bez zavinenia nájomcu stal prenajatý nebytový priestor nespôsobilým na dohovorené užívanie. Práveže dohoda účastníkov bola taká, že žalovaný bude užívať menšiu výmeru prenajatých priestorov a teda dôvod na výpoveď v zmysle žalovaný vôbec nemal. Dohovoreným užívaním bola práve maloobchodná predajňa žalovaného, ktorý v prenajatých priestoroch nerušene fungoval až do polovice októbra roku 2013. Komplikácie potom nastali, keď prestal uhrádzať nájomné.

Takisto z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by žalobca hrubo porušoval svoje povinnosti prenajímateľa. Odovzdal totiž žalovanému nebytový priestor v stave spôsobilom na dohovorené užívanie, takto ho po čiastočnom znížení plochy žalovaný aj užíval a voči tomu nemal žiadne námietky. Čo sa týka stavebnotechnického stavu prenajatého nebytového priestoru, voči tomu žiadne výhrady žalovaný nikdy nemal a zabezpečenie plnenia služieb bolo dohodnuté v článku IV. zmluvy tak, že tieto budú uhrádzané priamo dodávateľom služieb a nie sú súčasťou nájomného a ani voči tomuto žiadne výhrady žalovaný počas celého trvania zmluvného vzťahu nemal a takéto nevyjadril ani vo svojej korešpondencii voči žalobcovi. Súd preto dospel k záveru, že výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobcovi listom zo dňa 22.08.2013 je neplatnou, nakoľko neboli pre výpoveď dané hmotnoprávne dôvody.

Z týchto dôvodov súd potom považoval za neplatné podľa aj započítacie prejavy, ktoré urobil žalovaný v následnej korešpondencii voči žalobcovi. Preto nárok žalobcu na zaplatenie nájomného za mesiace september až november 2013 nezanikol započítaním v zmysle . Podľa má nájomca nárok na pomernú

zľavu nájomného len v takom prípade, ak môže nebytový priestor užívať obmedzene iba preto, že si prenajímateľ neplní svoje povinnosti zo zmluvy alebo povinnosti ustanovené týmto zákonom. V konaní bolo preukázané, že užívanie v menšom rozsahu bolo práveže odsúhlasené oboma sporovými stranami a nedošlo k nemu z toho dôvodu, že by žalobca bezdôvodne zamedzil žalovanému v užívaní celej prenajatej výmery, ako už bolo uvedené, vyplynulo z výpovede svedkyne Š., že to bolo so súhlasom samotného žalovaného, ktorého brat sa vyjadril, že nepotrebujú tak veľké predajné priestory. Nárok na pomernú zľavu z nájomného teda žalovanému nevznikol.

Z uvedených dôvodov súd preto mal za preukázanú dôvodnosť žalovaného nároku v časti o zaplatenie 2.700,- €, t.j. nájomné 900,- € krát tri žalované mesiace. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný vypratal časť priestorov skôr než do konca novembra 2013, keďže nájomný vzťah ku koncu novembra stále trval.

Okrem nájomného požadoval žalobca od žalovaného aj zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá bola dojednaná v rámci osobitných dojednaní v zmluve. Zmluvu, ako bolo nesporne preukázané účastníckymi výpoveďami i výpoveďou brata žalovaného, pripravoval žalobca. Ten sa vyjadril, že účelom zmluvnej pokuty bolo to, aby v prípade, keď nebude žalovaný platiť nájomné a prestane nebytové priestory užívať, bude povinný zaplatiť zmluvnú pokutu. Takto isto to jednoducho chápal aj žalovaný, ktorý podľa názoru súdu práve v snahe vyhnúť sa povinnosti platenia zmluvnej pokuty sa až v období augusta 2013 začal brániť tým, že bol neoprávnene obmedzený v užívaní predmetu prenájmu. Jeho obrana smerovala práve k tomu, aby sa vyhol povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu, keďže si bol vedomý toho, že v prípade ak ukončí užívanie priestorov predčasne a teda prestane platiť nájomné, bude povinný zaplatiť dohodnutú zmluvnú pokutu.

Právne úkony v obchodnom práve treba vykladať podľa , konkrétne podľa sa prejav vôle vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak bol úmysel strane, ktorej je prejav vôle určený známy alebo jej musel byť známy. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že rozhodujúci je úmysel konajúcej osoby, či osôb. Pokiaľ zámerom žalobcu (ktorého evidentne si bol žalovaný vedomý) bolo, aby v prípade predčasného ukončenia nájomnej zmluvy bol žalovaný povinný zaplatiť zmluvnú pokutu, čím si vlastne žalobca zabezpečoval to, aby žalovaný predčasne neukončil zmluvný vzťah, tak potom výkladu tohto zmluvného dojednania zodpovedá práve to, že v prípade nezaplatenia nájomného a následného neužívania v prípade ukončenia, resp. faktického odchodu z prenajatých priestorov, je žalovaný povinný zaplatiť dojednanú zmluvnú pokutu. Ide o zmluvné ustanovenie založené na ust. , podľa ktorého ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.

Dané ustanovenie o zmluvnej pokute síce nie je z jazykového hľadiska na prvý pohľad jasné, no je dostatočne určité a zrozumiteľné do tej miery, že po jeho výklade postupom podľa je zrejmé, pre aký prípad bolo v zmluve dojednané zaplatenie zmluvnej pokuty - ak žalovaný prestane platiť nájom a predčasne bez relevantného dôvodu zmluvu ukončí. Tým sa vlastne paušalizovala škoda, ktorá žalobcovi ako prenajímateľovi mohla vzniknúť kvôli skončeniu nájmu pred uplynutím dohodnutej doby. Žalovanému preto v dôsledku porušenia povinnosti uhrádzať nájomné a neukončiť zmluvný vzťah bez adekvátneho dôvodu, t.j. neoprávnene, vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 5.975,- €.

Súd však považoval výšku zmluvnej pokuty za neprimerane vysokú vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od vstupu účastníkov do zmluvného vzťahu, prihliadajúc aj na predchádzajúcu nájomnú zmluvu, na základe ktorej užíval prenajaté priestory žalovaný niekedy od roku 2005. Pokiaľ bola dojednaná zmluvná pokuta výškou rovnajúcou sa zhruba 5,4 násobku pôvodne dohodnutého mesačného nájomného, tak po znížení nájomného na sumu 900,- € mesačne, je primeranou 5,4 násobok tejto sumy, t.j. suma 4.860,- €. Preto súd vychádzajúc z znížil zmluvnú pokutu na uvedenú sumu prihliadajúc na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, ktorou bola hlavná povinnosť žalovaného platiť nájomné po celú dobu nájomného vzťahu. Preto vo zvyšku uplatňovanej zmluvnej pokuty súd návrh žalobcu zamietol.

O úroku z omeškania súd rozhodol podľa , podľa ktorého ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti je povinný zaplatiť z nezaplatenej

sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté je dlžník povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ide o znenie platné do 31.01.2013, ktoré je vzhľadom na prechodné ustanovenie potrebné aplikovať na právne vzťahy, resp. práva a povinnosti zo zodpovednosti za porušenie záväzkov zo zmlúv uzavretých pred 01.02.2013 a práve táto sporná zmluva bola uzavretá 01.10.2009. Súd preto priznal žalobcovi úrok z omeškania z jednotlivých splátok jednotlivého nájomného nie vo výške 9,5 % ročne ako to žiadal, ale vo výške 8,5 % ročne od šiesteho dňa príslušného mesiaca v zmysle zmluvného dojednania, podľa ktorého bolo nájomné splatné piateho dňa príslušného mesiaca, pričom ku dňu 06.09.2013 ako prvého dňa omeškania, resp. 06.10.2013, či 06.11.2013 bola platná výška úroku z omeškania 0,05 % ročne, čo po pripočítaní osem percentuálnych bodov v zmysle občianskoprávnej úpravy ( cit. nariadenia) predstavuje 8, % ročne. V prevyšujúcej časti súd čo do úrokov z omeškania návrh žalobcu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa vzhľadom na čiastočný úspech oboch účastníkov konania. Žalobca bol v konaní úspešný v sume 7.560,- €, žalovaný bol úspešný vo zvyšku čo do sumy 1.115,- € (žalovaná suma 8.675,- € mínus 7.560,- €). Úspech žalobcu potom v percentuálnom vyjadrení predstavuje po zaokrúhlení 87 % zo žalovanej sumy, úspech žalovaného predstavuje zvyšok t.j. 13 %. Čistý úspech žalobcu tak predstavuje rozdiel 74 %.

Náhradu trov konania súd priznal za súdny poplatok v sume 385,17 € (74 % zo súdneho poplatku zaplateného za žalobný návrh v sume 520,50 €). Náhradu trov právneho zastúpenia súd priznal za nasledovné účelne vynaložené úkony právnej pomoci (pri hodnote jedného úkonu 253,94 € podľa a č. o odmenách a náhradách advokátov (ďalej len „“)):

- príprava a prevzatie zastúpenia dňa 21.08.2013 v sume 253,94 € + režijný paušál 7,81 € ( cit. ),

- písomné podanie protistrane zo dňa 21.10.2013 v sume 253,94 € + režijný paušál 7,81 €,

- vypracovanie žalobného návrhu dňa 18.12.2013 v sume 253,94 € + režijný paušál 7,81 €,

- zastupovanie na pojednávaní dňa 28.04.2015 v sume 253,94 € + režijný paušál 8,39 € + náhrada cestovných výdavkov ( ) za cestu na trase Banská Štiavnica - Žiar nad Hronom a späť (33 km x 2) pri spotrebe motorového vozidla 5,8 km a cene paliva 1,30 €/liter predstavuje za spotrebované pohonné hmoty 4,97 € a náhrada za opotrebenie motorového vozidla (0,183 Eur/km x 66 km) predstavuje 12,08 € + náhrada za stratu času ( a ) za cestu na pojednávanie a späť za 4 polhodiny pri hodnote jednej polhodiny 13, € (t.j. 55, €),

- zastupovanie na pojednávaní dňa 28.05.2015 v sume 253,94 € + režijný paušál 8,39 € + náhrada cestovných výdavkov za cestu na trase Banská Štiavnica - Žiar nad Hronom a späť (33 km x 2) pri spotrebe motorového vozidla 5,8 km a cene paliva 1,30 €/liter predstavuje za spotrebované pohonné hmoty 4,97 € a náhrada za opotrebenie motorového vozidla (0,183 Eur/km x 66 km) predstavuje 12,08 € + náhrada za stratu času za cestu na pojednávanie a späť za 4 polhodiny pri hodnote jednej polhodiny 13,98 €, (t.j. 55,92 €),

- zastupovanie na pojednávaní dňa 18.06.2015 (na ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia) v sume 126,97 € ( ) + režijný paušál 8, € + náhrada cestovných výdavkov za cestu na trase Banská Štiavnica - Žiar nad Hronom a späť (33 km x 2) pri spotrebe motorového vozidla 5,8 km a cene paliva 1,30 €/liter predstavuje za spotrebované pohonné hmoty 4,97 € a náhrada za opotrebenie motorového vozidla (0,183 Eur/km x 66 km) predstavuje 12,08 € + náhrada za stratu času za cestu na pojednávanie a späť za 4 polhodiny pri hodnote jednej polhodiny 13,98 €, (t.j. 55,92 €), čo na trovách právneho zastúpenia predstavuje celkovo 1.664,18 €. Z tejto sumy 74 % potom predstavuje čiastku 1.231,49 €, ktorú je žalovaný povinný podľa zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum

a podpis. Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa ( ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol poučený podľa , odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na exekúciu podľa Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.