Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Sa-21-2021.pdf
PDF · 170.51 KB
Case nature
Area
Subarea
10Sa/21/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu B. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. L. XX, XXX XX L., proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 51709-2/2019-BA zo dňa 26.06.2019, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Správny orgán prvého stupňa - Sociálna poisťovňa, pobočka Košice (v ďalšom texte aj: „prvostupňový správny orgán“, resp. „Sociálna poisťovňa, pobočka Košice“) rozhodnutím č. 7525/2019-KEM-DvN zo dňa 12.04.2019 ako orgán verejnej správy príslušný na rozhodnutie podľa § 178 ods. 1 písm. a) piateho bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj : „Zákon o sociálnom poistení“) vo veci nároku na dávku v nezamestnanosti rozhodol o nepriznaní nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti. Prvostupňový správny orgán rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 104 ods. 1, ods. 6 Zákona o sociálnom poistení a na ustanovenie čl. 61 ods. 1, 2, 5 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (v ďalšom texte aj : „Základné nariadenie“). V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dňom 05.03.2019 zaradil žalobcu do evidencie uchádzača o zamestnanie. Dňa 28.03.2019 si žalobca v Sociálnej poisťovni, pobočka Košice uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného štátu Spojené kráľovstvo - formulár U1, Výpis z obchodného registra, letenky, sobášny list. Z uvedených skutočností vyplynulo, že žalobca nemal v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 05.03.2015 do 04.03.2019 na území Slovenskej republiky vykázanú žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti a na území iného členského štátu Európskej únie preukázal doby poistenia v nezamestnanosti od 03.03.2015 do 02.03.2019 (v Spojenom kráľovstve).
2. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu č. 7525/2019-KEM-DvN zo dňa 12.04.2019 vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku bolo konštatované, že z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb žalobcu na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činností na území iného členského štátu Európskej únie vyplynul záver, že celková dĺžka pobytu mimo územia SR v Spojenom kráľovstve (10/2007 - 02/2019) a stabilné zamestnanie je nevyhnutné hodnotiť silnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré žalobca uviedol ako väzby na Slovensku. Zo spisového materiálu bolo ďalej preukázané, že žalobca dlhodobo pracoval
mimo Slovenska a počas dlhodobého výkonu zamestnania na území Spojeného kráľovstva sa tam zdržiaval, býval a trávil svoj pracovný i mimopracovný čas, platil zákonné odvody a dane. Vlastníctvo firmy (nepredložené žiadne doklady), finančná podpora rodiny, rekonštrukcia rodinného domu starého otca nie sú v porovnaní s celkovou dĺžkou pobytu a stabilitou zamestnania v Spojenom kráľovstve prevažujúcimi skutočnosťami pri posudzovaní centra záujmov počas posledného zamestnania práve na území Spojeného kráľovstva. Ako vyplýva zo všetkých dostupných a preukázaných údajov, za štát bydliska na účely aplikácie čl. 61 a 62 Základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti žalobcu. Vzhľadom na to, že žalobca bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo bydlisko žalobcu na území Slovenskej republiky, čl. 65 ods. 2 a 5 Základného nariadenia sa na žalobcu nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 Základného nariadenia.
3. Žalobca dňa 30.04.2019 podal proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 7525/2019- KEM-DvN z 12.04.2019 odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že dôvod, pre ktorý bol jeho nárok zamietnutý, nie je opodstatnený a závery šetrenia nepovažuje za správne. K záveru správneho orgánu prvého stupňa: „stabilné zamestnanie bolo vyhodnotené ako silnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré ste uviedli, ako väzby na Slovensku“, argumentoval, že on dal výpoveď v stabilnom zamestnaní v Spojenom kráľovstve, pretože sa musel z rodinných dôvodov vrátiť na Slovensko natrvalo a má v úmysle tu aj zostať. Preto si aj prehlásil trvalé bydlisko na adresu jeho 89-ročného starého otca, ktorému toho času pomáha s domom a záhradou na uvedenej adrese, nakoľko jeho mama má zdravotné ťažkosti a robí jej problém starať sa o starého otca pravidelne. Uviedol, že zrekonštruoval byt v dome starého otca, z dôvodu aby tam mohol ostať žiť natrvalo.
4. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietol a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. Žalovaný poukázal na dôvody neuznania nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti, ku ktorým uviedol, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľa na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočností, známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti, a v potrebnom Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov predložených Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, dňa 28.03.2019. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je zmysle čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia o koordinácii (ďalej len ako „Vykonávacie nariadenie“) možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - navrhovateľ sa podľa údajov uvedených vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo dňa 28.03.2019 zdržiaval na území Veľkej Británie v období od októbra 2007 do marca 2019, t.j. 11 rokov a 5 mesiacov, b) situáciu navrhovateľa vrátane:
- povahy a osobitných vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že pred odchodom do Veľkej Británie nebol navrhovateľ na území Slovenska poistený v nezamestnanosti (bol v 4 rokoch pracovnoprávnych vzťahoch nezakladajúcich účasť na poistení v nezamestnanosti, v celkovom trvaní 2 roky a 6 mesiacov). Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov predloženom dňa 28.03.2019, navrhovateľ uviedol, že jeho posledný pracovný pomer na území Veľkej Británie trval od mája 2011 do februára 2019, t.j. takmer 8 rokov. Tento pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú, nemal teda dočasný, a ani sezónny charakter. V zmysle formulára U1 (bod 3.4) zo dňa 02.03.2019 bol tento pracovný pomer ukončený z podnetu navrhovateľa. Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov predloženom dňa 28.03.2019, navrhovateľ uviedol, že počas pobytu vo Veľkej Británii si zamestnanie na území Slovenska nehľadal. Zároveň však uviedol, že dňa 11.04.2013 založil spoločnosť IM HOCKEY, s.r.o., so sídlom Dénešova 33, Košice, v ktorej bol do 04.03.2019 spoločníkom a konateľom. Povinnosti, ktoré navrhovateľovi vyplývali z funkcie spoločníka a konateľa menovanej spoločnosti, však evidentne plnil z územia Veľkej Británie, na ktorom sa v čase výkonu týchto funkcií permanentne zdržiaval. Na základe uvedených skutočností možno navrhovateľovu pracovnú situáciu vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh.
- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb - navrhovateľ sa na území Veľkej Británie zdržiaval spolu s blízkou osobou - manželkou (manželstvo uzavreté v septembri 2018 v Spojených štátoch amerických). Počas pobytu vo Veľkej Británii mal navrhovateľ na Slovensku rodičov a starého otca, za ktorými sa podľa údajov uvedených vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov predloženom dňa 28.03.2019, vracal 5-krát ročne na 10 dní. V súvislosti s navrhovateľovou rodinnou situáciou žalovaný uviedol, že právne aj mravné povinnosti voči manželke sú pokiaľ ide o spoločný život a hospodárenie zásadnejšie ako pravidelné návraty na Slovensko za rodičmi a ostatnými rodinnými príslušníkmi. Na základe uvedeného bolo vyhodnotené, že rodinná situácia navrhovateľa svedčí o vytvorení jeho väzieb na území Veľkej Británie.
- jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - navrhovateľ na území Slovenska nevlastní nehnuteľnosť na bývanie. V súčasnosti býva spolu s manželkou v rodinnom dome vo vlastníctve jeho starého otca. Túto nehnuteľnosť rekonštruuje. Na území Veľkej Británie býval spolu s manželkou vo viacerých podnájmoch.
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely (navrhovateľ bol zamestnaný na území Veľkej Británie, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Veľká Británia). V tej súvislosti žalovaný v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí uviedol, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 Základného nariadenia týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 Základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Na dôvažok žalobcove najbližšie osoby - manželka a maloleté deti sa zdržiavali spolu s ním vo Veľkej Británii. V súlade s týmto rozhodnutím bola celková dĺžka pobytu, orientácia na britský pracovný trh vrátane stability zamestnania na území Veľkej Británie, prítomnosť blízkej osoby (manželky), vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (trvalý pobyt na Slovensku, prítomnosť rodinných príslušníkov na Slovensku, rekonštrukcia nehnuteľnosti na Slovensku, založenie spoločnosti s ručením obmedzeným na Slovensku), ktoré navrhovateľ uviedol ako väzby k Slovensku. Odvolací orgán mal zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii sa navrhovateľ v tomto čase dlhodobo zdržiaval (aj s blízkou osobou), býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Veľkej Británie. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľa počas posledného zamestnania na území Veľkej Británie. So zreteľom na všetky dostupné informácie nebolo podľa žalovaného možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že navrhovateľ nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Základného nariadenia.
5. Ďalej v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný argumentoval (v nadväznosti na obsah bodu 4. odôvodnenia tohto rozsudku), že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie. V tejto súvislosti žalovaný
zdôraznil, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie nemajú v zmysle ustanovení Základného a Vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnili nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy, koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 Základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t.j. aj na územie Slovenskej republiky. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 Základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu, teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Záverom žalovaný uviedol, že v zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca a v zmysle formulára U1 (bod 3.4.) zo dňa 02.03.2019 bol posledný pracovný pomer žalobcu na území Veľkej Británie ukončený z jeho podnetu. Je teda dôvodný predpoklad, potvrdený aj v bode 6.2, vo formulári U1, zo dňa 02.03.2019, že žalobcovi by podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Podľa názoru žalovaného žalobca nemôže tento fakt zvrátiť tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachoval isté väzby. Žalobca si mal a mohol uvedomiť dôsledky svojho konania (ukončenie pracovného pomeru z vlastného podnetu), z čoho žalovaný vyvodil jeho uzrozumenie s následným nezabezpečením po strate zamestnania. K žalobcom tvrdenému splneniu podmienky nároku na dávku v nezamestnanosti preukázaním dostatočnej doby poistenia v nezamestnanosti (posledných 7 rokov pracoval u zamestnávateľa, ktorý za neho riadne a pravidelne platil odvody), žalovaný uviedol, že žalobca dosiahol v posudzovanom období iba doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, preto bolo v konaní o jeho dávke v nezamestnanosti potrebné zohľadniť príslušné ustanovenia Základného nariadenia (čl. 61) a posúdiť, či je možné doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že z čl. 61 a čl. 65 ods. 5 Základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie, a to že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie (v navrhovateľom prípade na území Veľkej Británie) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy (čo je aj navrhovateľov prípad) zásadná. Na základe všetkých zistených skutočností (podrobne uvedených vyššie) považoval žalovaný za preukázané, že počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii si žalobca nezachoval bydlisko na Slovensku. K žalobcovej odvolacej námietke, že v stabilnom zamestnaní vo Veľkej Británii podal výpoveď, pretože sa z rodinných dôvodov musel vrátiť na Slovensko, žalovaný uviedol, že na spôsob skončenia pracovného pomeru žalobcu vo Veľkej Británii bolo pri posudzovaní jeho miesta bydliska prihliadnuté, a to konkrétne pri posudzovaní jeho pracovnej situácie v súlade s čl. 11 ods. 1 písm. b) Vykonávacieho nariadenia. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľov pracovný pomer vo Veľkej Británii bol ukončený z jeho podnetu, ale taktiež vzhľadom na dĺžku trvania pracovného pomeru a na skutočnosť, že tento pracovný pomer bol dohodnutý na neurčitý čas, bola pracovná situácia navrhovateľa vo Veľkej Británii vyhodnotená ako jednoznačne stabilná, svedčiaca o vytvorení centra záujmov vo Veľkej Británii. K skutočnosti uvádzanej žalobcom v odvolaní, že si prehlásil
trvalé bydlisko na adresu rodinného domu vo vlastníctve starého otca, ktorému v súčasnosti pomáha, žalovaný zdôraznil, že v zmysle koordinačných nariadení pojem bydlisko je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Pojem trvalý pobyt nie je možné stotožňovať s pojmom bydlisko. V zmysle čl. 1 písm. j) Základného nariadenia bydlisko je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých dostupných informácií si žalobca vytvoril počas posledného zamestnania centrum záujmov vo Veľkej Británii. Žalovaný tiež uviedol, že v predmetnom konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti bolo prihliadnuté na skutočnosť, že žalobca má na Slovensku pomerne stabilnú bytovú situáciu (bývanie v rodinnom dome vo vlastníctve starého otca), uvedené však v porovnaní s ostatnými skutočnosťami (najmä v porovnaní s navrhovateľovým dlhodobým pobytom vo Veľkej Británii) jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku. K žalobcom uvedenému úmyslu ostať na Slovensku trvalo, žalovaný uviedol, že v súlade s čl. 65 ods. 2 Základného nariadenia preukázanie zachovania bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí sa hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie, preto na súčasný úmysel žalobcu nie je možné v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti prihliadať. V záverečnej časti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že v zmysle čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia aj posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby tak, ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie čl. 11 ods. 1 písm. a) Vykonávacieho nariadenia (viac ako 11 rokov), aj situácia navrhovateľa - čl. 11 ods. 1 písm. b) Vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, prítomnosť blízkej osoby na území Veľkej Británie, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie) jednoznačne preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii nezachoval. Nakoľko o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel, ktorý mal v čase pobytu vo Veľkej Británii. Na základe takto zisteného skutkového stavu dospel žalovaný k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a žalobcovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle platného právneho stavu.
6. Proti rozhodnutiu žalovaného č. 51709-02/2019-BA zo dňa 26.06.2019 podal žalobca v zákonom stanovenej lehote dňa 30.08.2019 správnu žalobu, v ktorej uviedol, že správnou žalobou napadnuté rozhodnutie nie je v súlade s platnou legislatívou Slovenskej republiky, ani prislúchajúcimi ustanoveniami Základného a Vykonávacieho nariadenia. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia riadne neodôvodnil neoprávnenosť jeho nároku na dávku v nezamestnanosti. Mal za to, že podľa formuláru U1 zo dňa 02.03.2019, v ktorom príslušná britská inštitúcia osvedčila, v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania od 03.03.2015 do 02.03.2019, žalobca podľa ust. § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení splnil podmienky nároku na dávku v nezamestnanosti, keďže podľa čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatne zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje, preto žalobcovi má byť priznaná dávka v nezamestnanosti. Ďalej trval na tom, že žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nesprávne a neobjektívne posúdil znenie čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a) a čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Je pravdou, že na území Veľkej Británie sa zdržiaval v období od októbra 2007 do marca 2019, t.j. 11 rokov a 5 mesiacov, kde bol zamestnaný, ale v priebehu uvedeného obdobia si trvale zachovával svoje väzby na Slovenskú republiku, napriek skutočnosti, že v krátkom období jún 2018 až február 2019 mal zriadený trvalý pobyt vo Veľkej Británii, viac menej z dôvodu možnosti právne relevantného uzatvorenia manželstva, ktoré bolo uzavreté v septembri 2018 v Spojených štátoch amerických. Je pravdou, že manželka žalobcu je taktiež Slovenka a bola s ním vo Veľkej Británii, ale to neznamená, že uzatvoreným manželstvom sa žalobca zbavil povinnosti voči blízkej rodine, a to mame a starému otcovi, ktorých bydlisko je na Slovensku, a to napriek skutočnostiam, že vo Veľkej Británii mal zamestnanie, aj spoločné bývanie s manželkou. Po vzájomnej dohode s manželkou
sa vrátili späť na Slovensko, aby sa mohli postarať najmä o starého otca. O tom, že na Slovensko sa vrátil natrvalo, svedčí podľa žalobcu fakt, že vo Veľkej Británii odovzdal podnájom a na Slovensko si presťahoval okrem osobných vecí aj všetky hnuteľnosti (ako napr. nábytok, biela technika a pod.), čím mu vznikli náklady na sťahovanie vo výške cca 1.200 Eur. Na Slovensku nevlastní žiadnu nehnuteľnosť a v záujme pomôcť starému otcovi sa nasťahovali k nemu do jeho malého rodinného domu. Aby v ňom mohli bývať, museli časť nebytových priestorov zrekonštruovať na bytové priestory, čím mu vznikli výdavky na prestavbu vo výške cca 7.556 Eur. Keďže bezprostredne po návrate na Slovensko si nenašiel zamestnanie, požiadal dňa 05.03.2019 o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie a žiadosťou zo dňa 28.03.2019 si uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Košice nárok na dávku v nezamestnanosti, aby mal z čoho pokryť náklady na živobytie.
7. Na základe žaloby žalobcu vo veci rozhodol správny súd rozsudkom sp. zn. 7Sa/15/2019 zo dňa 19.06.2020, ktorý postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP zrušil rozhodnutie žalovanej č. 51709-2/2019-BA zo dňa 26.06.2019, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 7525/2019-KEM-DvN zo dňa 12.04.2019 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Po preskúmaní veci dospel správny súd k záveru, že správne orgány vo veci nevykonali žiaden výsluch na bližšie zistenie skutkového stavu a nepožiadali príslušné britské inštitúcie o poskytnutie informácie, ktoré by bližšie objasnili skutkový stav. V administratívnom spise sa nachádza len formulár U1 z 02.03.2019, kde príslušná britská inštitúcia osvedčila, že žalobca bol v období od 03.03.2015 do 02.03.2019 zamestnaný, a že ukončenie zamestnania bolo na podnet zamestnanca. Tento formulár je súčasťou administratívneho spisu v anglickom jazyku bez doslovného prekladu v slovenskom jazyku, v dôsledku čoho nebolo možné zistiť a verifikovať jeho obsah, na základe čoho správny súd považoval tento dokument za nepreskúmateľný, pretože nie je zrejmé, čo sa v ňom doslovne uvádza. V administratívnom konaní nebolo podľa názoru súdu dostatočne vykonané dokazovanie za účelom zistenia, či by bola možná a dosiahnuteľná dohoda členských štátov, alebo štátov Európskeho hospodárskeho priestoru podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia (spôsob určenia bydliska). Pre prípad, že by dohoda nebola možná medzi štátmi, je potrebné vykonať dôsledné dokazovanie pre objasnenie všetkých východiskových právnych kritérií postupu podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia (v nadväznosti na článok 11 ods. 1), a až potom právne ustáliť, či je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie priestoru za zachované na území Slovenskej republiky. Správne orgány dostatočne nezisťovali, či došlo, respektíve nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu a tiež vôbec nezisťovali úmysel žalobcu objektívne vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré ho viedli k pobytu a k zamestnaniu vo Veľkej Británii počas tam vykonávaných dôb zamestnania, zachovať alebo nezachovať si prioritne pevné väzby a centrum záujmov na území Slovenskej republiky. Úmysel žalobcu, aké skutočnosti a okolnosti ho viedli k tomu, že v rozhodujúcom období pracoval v zahraničí, správne orgány bližšie neskúmali. Prvostupňový správny orgán, ale ani žalovaný správny orgán v preskúmavanej veci nepostupovali súdom uvádzaným spôsobom, a preto sa s týmito skutočnosťami nemohli v odôvodnení rozhodnutí dostatočne ani vysporiadať. Správne orgány bez náležitého zistenia skutkového stavu nedôsledne posúdili centrum záujmu žalobcu a následne vec uzavreli s tým, že pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobca nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov. Z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie teda dospeli oba správne orgány k predčasným záverom. Za podstatný nedostatok konania pred prvostupňovým správnym orgánom, ktorý ovplyvnil aj zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, považoval správny súd tú skutočnosť, že z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vyplýva iba to, že nárok na dávku v nezamestnanosti žalobca nemá podľa § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení preto, že žalobca preukázal iba dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, a to Veľkej Británie. Žalovaný správny orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia síce poukázal na článok 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, avšak sa náležite nevysporiadal s dikciou článku 11 ods. 1 tohto Vykonávacieho nariadenia, t.j. zisťovaniu, či posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, uvádzaných v článku 11 ods. 1 nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami členských štátov. Až po tomto zistení vystupujú z hľadiska dôkazného do popredia okolnosti týkajúce sa určenia miesta bydliska žalobcu, pričom aj vtedy sa za rozhodujúce považuje úmysel tak, ako to vyplýva zo skutočností a dôvodov, ktoré žalobcu viedli k pobytu na území Veľkej Británie. Práve uvedené nariadenie sleduje podľa názoru správneho súdu najmä zámer, aby občan členského štátu bez dohody a komunikácie o podstatných okolnostiach posudzovaného prípadu sa neocitol napokon bez krytia
touto dávkou sociálnych systémov členských krajín, vzhľadom na záver tohto členského štátu, ktorý vybavuje žiadosť uchádzača o tento typ dávky poistenia zamestnanej osoby. Správny súd poukázal na povinnosť správneho orgánu zisťovať skutkový stav podľa § 195 ods. 1 a 3 Zákona o sociálnom poistení, ktorý ukladá organizačnej zložke sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupovať tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel jej ukladá obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci má povinnosť objasňovať rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Preto je dôležité v rámci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia zabezpečiť, aby nedošlo nielen k neoprávnenému prekrývaniu dávok z rôznych členských štátov, ale i to, aby následne žalobca nezostal mimo systému sociálneho zabezpečenia oboch dotknutých členských štátov. Rozhodnutie správneho orgánu o požadovaných nárokoch žalobcu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci. V závere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2013, sp. zn. 7Sžso/5/2012.
8. Proti predmetnému rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, v ktorej namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a tiež, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP). K argumentu správneho súdu ohľadne formulára U1 z 02.03.2019 v anglickom jazyku, žalovaný s odkazom na § 54 ods. 2 SSP uviedol, že ak písomné podanie alebo dôkaz nie je v štátnom jazyku, správny súd vyzve toho, kto ich predložil, aby v určenej lehote zabezpečil preklad podľa osobitného predpisu, inak ho zabezpečí sám s tým, že súd žalovaného nevyzval na zabezpečenie prekladu formuláru U1 z 02.03.2019, z čoho žalovaný prezumoval, že súd akceptoval preklad rozhodujúcich skutočností osvedčených v tomto formulári. Dodal, že formuláre sú ustálenou formou komunikácie medzi inštitúciami jednotlivých štátov v oblasti sociálneho zabezpečenia, pričom ich znenie je vyhotovené v jazyku toho štátu, ktorý formulár vystavil. Formálna štruktúra formuláru je však štandardizovaná a všeobecne prijímaná. Ani v priebehu dávkového konania nebol obsah formulára sporný, nezrozumiteľný, či žalobcom akokoľvek spochybňovaný. Žalovaný ďalej vyjadril nesúhlas so záverom správneho súdu, podľa ktorého žalovaný nezisťoval, či bola možná a dosiahnuteľná dohoda členských štátov Európskej únie podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. V tejto súvislosti uviedol, že v zmysle článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe kritérií stanovených v tomto článku. Podľa názoru žalovaného nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu príslušnou britskou inštitúciou a žalovaným. Britská inštitúcia bydlisko žalobcu neposudzovala, pretože na to nemala žiaden právny dôvod. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku a podľa názoru žalovaného by bolo v Spojenom kráľovstve. Nakoľko však k takému rozporu nedošlo, zvolil žalovaný priamu aplikáciu kritérií stanovených v článku 11 ods. 1. V tomto smere dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/26/2016 a dodal, že sa jedná o jednoznačný prípad nezachovania bydliska na Slovensku, o čom svedčí najmä dĺžka pobytu žalobcu v Spojenom kráľovstve (11 rokov a 5 mesiacov), stabilná pracovná situácia (posledný pracovný pomer trvajúci takmer 8 rokov, dohodnutý na dobu neurčitú a ukončený z podnetu žalobcu), ako aj rodinná situácia žalobcu - prítomnosť najbližšej osoby - manželky v Spojenom kráľovstve s tým, že väzby žalobcu k Slovensku predstavujú len rodičia a starý otec, ktorých žalobca pravidelne navštevoval (5x ročne). K zdôvodneniu správneho súdu ohľadne toho, že žalovaný nezisťoval úmysel žalobcu objektívne vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré ho viedli k pobytu a k zamestnaniu v Spojenom kráľovstve, žalovaný aj s odkazom na článok 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia uviedol, že úmysel dotknutej osoby (vrátane dôvodov, ktoré ju viedli k pobytu a k zamestnaniu v zahraničí) považuje za rozhodujúci v prípade, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, čo nie je prípad žalobcu. Dodal, že ani úmysel, a ani dôvody odchodu do zahraničia nie je možné považovať za rozhodujúce skutočnosti svedčiace o bydlisku dotknutej osoby. Ak sa takýto záver prijal, miesto bydliska by nebolo nutné automaticky skúmať, pretože v zásade vo väčšine obdobných prípadov účastníci konania tvrdia, že ich úmyslom bolo vždy sa vrátiť na Slovensko a dôvod odchodu bol ekonomický/finančný. Subjektívne dôvody (úmysel) nemôžu nikdy prevážiť nad objektívnymi skutočnosťami. V tomto smere odkázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24Sa/5/2018 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti mal žalovaný za to, že bydlisko žalobcu bolo posúdené na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, objektívnych skutočností
plynúcich z formulára U1 z 02.03.2019, ako aj na základe údajov, ktoré žalobca uviedol v príslušnej žiadosti o dávku v nezamestnanosti a v podrobnom Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov. Správny súd v tomto smere jednoznačne nešpecifikoval, aké dokazovanie má ešte žalovaný vykonať a ktoré skutočnosti by podľa jeho názoru bolo potrebné dôkladnejšie preskúmať, na základe čoho žalovaný navrhol kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok správneho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
9. O podanej kasačnej sťažnosti rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (v ďalšom texte aj : „kasačný súd“, resp. „NS SR“) rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/91/2020 zo dňa 30.06.2021, ktorým rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7Sa/15/2019-37 zo dňa 19.06.2020 zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Kasačný súd v predmetnom rozsudku citoval ustanovenia čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 1 písm. j) a písm. k), čl. 3 ods. 1 písm. h), čl. 61 ods. 1 , ods. 2, čl. 65 ods. 2 , ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, čl. 11 ods. 1 a ods. 2 Vykonávacieho nariadenia a § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení a uviedol, že z obsahu oboch správnych rozhodnutí jasne vyplýva, aké skutočnosti vzali správne orgány v úvahu pri ustaľovaní záveru, že bydlisko (centrum záujmov) žalobcu sa nachádza v inom členskom štáte - vo Veľkej Británii. Poukázal na to, že bydliskom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Kritériami na určenie centra záujmov sú dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia pojem „bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t.j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely tohto nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v zmysle článku 1 písm. j/ v spojení s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok C-90/97 Swaddling, body 28 a 29). V predmetnej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca ako osoba vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. Zákona o sociálnom poistení, t.j. podľa právneho predpisu Slovenskej republiky, trvalé bydlisko si prehlásil na adresu jeho starého otca (na území Slovenskej republiky - F.). Tiež nebolo sporné, že v zmysle ním vyplneného Vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov sa žalobca zdržiaval na území Veľkej Británie, a to od októbra 2007 do marca 2019, t.j. 11 rokov a 5 mesiacov s tým, že jeho posledný pracovný pomer na území Veľkej Británie trval od mája 2011 do februára 2019, tento bol dohodnutý na dobu neurčitú a tento (ako to vyplýva z odvolania podaného proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu z 12. apríla 2019) musel žalobca ukončiť na vlastný podnet z rodinných dôvodov. Z príslušného vyhlásenia tiež vyplýva, že žalobca si počas pobytu vo Veľkej Británii zamestnanie na území Slovenskej republiky nehľadal, tiež, že na území Veľkej Británie sa zdržiaval s blízkou osobou - manželkou, na Slovensko, kde mal rodičov a starého otca sa vracal 5 krát ročne na 10 dní, na Slovensku nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť (býva spolu s manželkou v rodinnom dome, ktorý je vo vlastníctve starého otca), na území Veľkej Británie býval spolu s manželkou vo viacerých podnájmoch a daňové povinnosti si plnil na území Veľkej Británie. Vzhľadom na tieto v správnom konaní preukázané skutočnosti, najvyšší súd podporil záver správnych orgánov, že centrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve vo Veľkej Británii. Samotná skutočnosť, že žalobca na Slovensku v roku 2013 založil obchodnú spoločnosť IM HOCKEY, s.r.o. ešte sama o sebe nezakladá zmenu v ponímaní a ustálení centra záujmov žalobcu. Už len vzhľadom na stabilné zamestnanie na území Veľkej Británie je zrejmé, že povinnosti, ktoré žalobcovi vyplývali z funkcie spoločníka a konateľa menovanej spoločnosti, si žalobca plnil z územia Veľkej Británie. Rovnako aj úmysel žalobcu, že chce zotrvať na Slovensku, tohto času nie je relevantný, keďže postup podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia (kladúci dôraz na úmysel osoby) prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v ods. 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13.12.2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016). NS SR sa rovnako stotožnil s názorom žalovaného, že v predmetnej veci nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu príslušnou britskou inštitúciou a žalovanou. Britská inštitúcia bydlisko žalobcu neposudzovala, pretože na to nemala žiaden právny dôvod. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku a podľa názoru žalovanej by bolo vo Veľkej Británii. Nakoľko však k takému rozporu nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií stanovených v článku 11 ods. 1. V tomto smere Najvyšší súd bez ďalšieho odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu z 30.01.2018, sp. zn. 1Sžso/26/2016, bod 30 a 31. Na rozdiel od názoru súdu krajského kasačný súd dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného
(v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím) vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené, stotožnil sa so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Ako správne žalovaný uviedol, z článkov 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie (tu na území Veľkej Británie) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy zásadná. V predmetnej veci bolo zo strany správnych orgánov riadne a dostatočne preukázané, že počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii si žalobca bydlisko na Slovensku nezachoval. K poukazu krajského súdu na rozsudok NS SR z 30.01.2013, sp. zn. 7Sžso/5/2012, ktorý vo vecne (nie skutkovo) obdobnej veci dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, keď v administratívnom konaní správne orgány nesplnili riadne povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobkyňa mala zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle článku 1 písm. j/ Základného nariadenia v spojení s článkom 11 Vykonávacieho nariadenia, a to aj výsluchom žalobkyne, prípadne aj jej rodičov a priateľa či iných osôb, NS SR uviedol, že v tu prejednávanej veci správne orgány riadne a dostatočne zistili skutočný stav veci vychádzajúc primárne zo skutočností, uvádzaných samotným žalobcom. Napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 Zákona o sociálnom poistení. Rozhodnutie žalovaného vychádza z dostatočne zisteného skutočného stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený žalovaný pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. V závere NS SR uviedol, že samotná skutočnosť, že v administratívnom spise sa nachádzajú listiny v anglickom jazyku bez pripojeného doslovného prekladu do jazyka slovenského, konkrétne sa jedná o Formulár U1 z 02. marca 2019, nezakladá nezákonnosť oboch správnych rozhodnutí, zvlášť, pokiaľ túto skutočnosť žalobca nenamietal.
10. Po zrušení vyššie označeného rozsudku Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sa/21/2021 ako vecne a miestne príslušný správny súd opätovne preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného podľa § 199 a nasl. SSP vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP) vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 7Sžsk/91/2020 zo dňa 30.06.2021. Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilé byť predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, po podrobnom oboznámení sa s obsahom súdneho spisu sp. zn. 7Sa/15/2019, ako aj zrušujúcim rozsudkom kasačného súdu sp. zn. 7Sžsk/91/2020 zo dňa 30.06.2021 (ďalej aj ako „zrušujúci rozsudok“), na pojednávaní dňa 21.11.2022 bez účasti účastníkov správneho súdneho konania a ich zástupcov (ich neprítomnosť bola riadne ospravedlnená, so súhlasom s konaním a rozhodnutím v neprítomnosti zástupcov účastníkov konania) rozhodol tak, že predmetná správna žaloba nie je dôvodná, na základe čoho ju postupom podľa § 190 SSP zamietol.
11. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (SSP), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
12. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
13. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
14. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
15. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
16. Podľa § 489 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.
17. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
18. Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.
19. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia, „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
20. Podľa článku 1 písm. k/ Základného nariadenia, „pobyt“ znamená prechodné bydlisko.
21. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h) Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú dávky v nezamestnanosti ako jednej z častí sociálneho zabezpečenia.
22. Podľa článku 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
23. Podľa článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
24. Podľa článku 65 ods. 2 Základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby
bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
25. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
26. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
27. Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby tak, ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
28. Podľa § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
29. Vzhľadom na vyššie podrobne opísaný skutkový stav, obsah rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, správnej žaloby, ako aj ostatného spisového materiálu, kľúčovou otázkou pre rozhodnutie v danej právnej veci je posúdenie toho, či žalobcovi bolo možné vzhľadom na právnu úpravu platnú v Slovenskej republike, ako aj vyššie citované Nariadenia Európskeho parlamentu zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti vo Veľkej Británii na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na území SR. V tejto súvislosti bolo v predmetnom konaní nevyhnutné vyriešiť otázku stanovenia bydliska žalobcu (nie však v chápaní podľa vnútroštátnych právnych predpisov), a to pre následnú možnosť, či nemožnosť aplikácie čl. 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia a v neposlednom rade zistiť aj to, či si žalobca zachoval centrum záujmov na území SR postupom podľa čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia.
30. Správny súd mal v súdnom preskúmavacom konaní preukázané, že žalobca ako osoba vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. Zákona o sociálnom poistení, trvalé bydlisko si prehlásil na adresu jeho starého otca na území Slovenskej republiky a v zmysle ním vyplneného Vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov sa žalobca zdržiaval na území Veľkej Británie od októbra 2007 do marca 2019 (11 rokov a 5 mesiacov) s tým, že jeho posledný pracovný pomer na území Veľkej Británie trval od mája 2011 do februára 2019, bol dohodnutý na dobu neurčitú a tento (ako to vyplýva z odvolania podaného proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu z 12. apríla 2019) musel žalobca ukončiť na vlastný podnet z rodinných dôvodov. Z uvedeného vyhlásenia tiež vyplynulo, že žalobca si počas pobytu vo Veľkej Británii zamestnanie na území Slovenskej republiky nehľadal, na území Veľkej Británie sa zdržiaval s blízkou osobou - manželkou, na Slovensko, kde mal rodičov a starého otca sa vracal 5 krát ročne na 10 dní, na Slovensku nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť (býva spolu s manželkou v rodinnom dome, ktorý je vo vlastníctve starého otca), na území Veľkej Británie býval spolu s manželkou vo viacerých podnájmoch a daňové povinnosti si plnil na území Veľkej Británie.
31. Kasačný súd po vyhodnotení skutkového stavu a aplikáciou vyššie citovaných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky, Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Správneho súdneho poriadku, Základného nariadenia, Vykonávacieho nariadenia a Zákona o sociálnom poistení, posudzujúc vyššie uvedený skutkový stav a právne závery administratívneho orgánu (t.j. správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného) vyhodnotil tak, že :
- v predmetnom prípade správne orgány oboch stupňov zistili skutočný stav veci dostatočným spôsobom vychádzajúc primárne zo skutočností uvádzaných samotným žalobcom,
- správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je logicky vyhodnotené, riadne právne posúdené a má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 Zákona o sociálnom poistení,
- žalobca nesplnil zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti,
- centrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo vo Veľkej Británii a
- žalobca si počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii nezachoval bydlisko na Slovensku.
32. Správny súd v rámci preskúmania správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného po zrušujúcom rozsudku nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mohli odôvodniť odklon od záverov prijatých kasačným súdom v zrušujúcom rozsudku, preto plne rešpektujúc povinnosť viazanosti právnym názorom kasačného súdu, správny súd pri opätovnom rozhodovaní v predmetnej veci vychádzal z právnych záverov kasačného súdu uvedených vyššie, ktoré si v celom rozsahu osvojil a v plnej miere na ne odkazuje, na základe čoho dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby a nevyhnutnosti postupu podľa § 190 SSP.
33. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto uznesenia. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom(§ 440 ods. 1 a 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).