Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoP-148-2024.pdf
PDF · 115.47 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/148/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Miroslavy Korbašovej, v právnej veci manžela: A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, D., proti manželke: B. B. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XX/XX, D., zastúpenej: Mgr. Martin Spišiak, advokát so sídlom Jesenského 233/1, Partizánske, v konaní o návrhu manžela na rozvod manželstva, o odvolaní manželky proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. PE-1Pc/2/2023-74 zo dňa 06.03.2024, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Prievidza č.k. PE-1Pc/2/2023-74 zo dňa 06.03.2024 vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .
Odvolanie manželky proti výroku I. rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. PE-1Pc/2/2023-74 zo dňa 06.03.2024 o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom výrokom I. zamietol návrh manželky na prerušenie konania; výrokom II. manželstvo účastníkov konania rozviedol; výrokom III. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Okresný súd citujúc § 22 zákona číslo 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), § 23 ods. 1 - 3 zákona o rodine, § 18 zákona o rodine, § 19 ods. 1 zákona o rodine, na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že návrh manžela na rozvod manželstva je podaný dôvodne. Okresný súd sa pokúšal manželov zmieriť a za týmto účelom bol manželom poskytnutý dostatočný časový priestor od podania návrhu až po rozhodnutie vo veci samej, kedy dokonca okresný súd odročil nariadené pojednávanie. Pokus o obnovenie manželského spolužitia ostal neúspešný, nakoľko manžel nezmenil svoj postoj, a to ani po návšteve duchovného otca. Ako podstatný dôvod pre rozvod manželstva manžel tvrdil nedôveru voči manželke v nakladaní s finančnými prostriedkami, a tiež nedôveru v ďalších otázkach týkajúcich sa spolužitia v manželstve tvrdiac, že manželka sa často správala tak, akoby v manželstve nebola. Dôležité rozhodnutia robila sama, pričom postupne tieto kroky manželky viedli k jeho citovému ochladnutiu voči nej.
3. Pokiaľ manželka v konaní argumentovala kánonickým kódexom, okresný súd uviedol, že kánonické právo nemá žiadny vzťah k právnemu poriadku Slovenskej republiky. Jedná sa o rozdielne, na sebe nezávislé právne systémy, z čoho vyplýva, že kánonický kódex nie je pre účely civilného konania aplikovateľný. Okresný súd konštatoval, že manželia spoločne dlhodobo nehospodária, komunikujú spolu len v minimálnej miere, netrávia spolu voľný čas, spoločne sa aktívne nezúčastňujú na chode
rodiny. Manželia sa nedokázali zhodnúť ani na tom, kde budú spolu žiť, nakoľko manžel preferuje život v byte v Partizánskom, manželka, naopak, preferuje život v dome v Malých Bieliciach. Za daných okolností podľa okresného súdu nemožno hovoriť o fungujúcom manželstve. Manželstvo manželky a manžela je podľa záverov okresného súdu už len formálnym manželstvom, ktoré neplní svoj účel. Jeho rozvrat je trvalého charakteru a minimálne zo strany manžela nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Zároveň okresný súd zdôraznil, že v danej veci sa jedná o manželstvo manželov, pri rozhodovaní o ktorom nebolo potrebné prihliadať na záujem maloletých detí, nakoľko ich spoločný syn je už plnoletý. Z uvedených dôvodov návrhu manžela na rozvod manželstva vyhovel a manželstvo účastníkov konania rozviedol.
4. K návrhu manželky na prerušenie konania okresný súd uviedol, že súd môže prerušiť konanie iba v prípade, ak to zhodne navrhnú obidve strany sporu (za daných okolností obaja manželia). Keďže manžel uviedol, že s prerušením konania nesúhlasí, okresný súd návrh manželky na prerušenie konania zamietol. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol v zmysle § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“).
5. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala odvolanie manželka z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) zákona číslo 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a v § 62 ods. 1 CMP. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa manželky okresný súd nesprávne zistil skutočný stav veci, keďže vychádzal z vnútorne rozporných vyjadrení manžela, ktoré relevantným spôsobom neoveril. Na jednej strane manžel uvádzal, že v súčasnosti sa medzi nimi nedá hovoriť o spolužití, preto na druhej strane zároveň manžel nemôže tvrdiť, že o domácnosť sa starala a stará dobre. Jedine, že manžel nepochopil, čo je obsahom manželského spolužitia a úlohu manželky degradoval na úroveň slúžky v domácnosti, ktorej úlohou je starostlivosť o požiadavky manžela. Podľa manželky vo vyhlásení manžela je závažný logický rozpor, ktorého existenciu sa mal okresný súd pokúsiť zistiť a odstrániť riadnym výsluchom manžela. Mal sa pokúsiť zistiť dôvod pre takýto postoj manžela rigoróznym nariadením psychologickej intervencie, ktorej by sa zúčastnili obaja, a úlohou ktorej by bolo identifikovať vo výpovediach jej a manžela rozdielne názory na manželské spolužitie a funkcie manželstva, pokúsiť sa ich pomenovať, obom účastníkom konania vysvetliť a pokúsiť sa o odstránenie zistených rozdielností. Až následne by bolo možné konštatovať, či manželské spolužitie je rozvrátené trvalo, že nie je reparabilné. Takto mal okresný súd, podľa manželky, postupovať najneskôr vtedy, keď zistil, že stretnutie u duchovného otca neprinieslo ňou želané uzmierenie, a najmä zistenie a odstránenie rozdielnosti v názoroch oboch manželov.
6. Podľa manželky bol okresný súd pasívny a uspokojil sa iba s morálnym apelom duchovného otca na vzájomné odpustenie si oboch manželov, keďže pri tomto stretnutí neprišlo k identifikácii a pomenovaniu problémov, ktoré zaťažovali manželské spolužitie, ale mal nariadiť stretnutia u psychológa, ktorý vie lepšie pomenovať problém aj z iného uhla pohľadu, ako iba apelovaním na katolícku morálku oboch účastníkov konania ako veriacich katolíkov. Z dôvodu pasivity súdu prišlo k nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci, neprišlo k zisteniu a pomenovaniu problémov, ktoré zaťažovali manželské spolužitie, a teda k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho okresný súd nesprávne dospel k záveru, že návrh na rozvod je podaný zo strany manžela dôvodne. Takýto záver by bol namieste iba vtedy, ak by vychádzal zo zistenia psychológa.
7. Pokiaľ okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že vytvoril priestor na vyriešenie veci zmierom medzi manželmi aj tým, že odročil pojednávanie, manželka uviedla, že z vyjadrení oboch účastníkov konania musel okresný súd hneď v začiatkoch zistiť, že nemá právnické vzdelanie, musel zistiť nevyváženosť v poznaní všeobecne záväzných právnych predpisov v jej neprospech a možnostiach aktívne uplatňovať svoje práva, zjavné a nesporné nedostatočné poznanie obsahu právnych predpisov. Okresný súd nekriticky prevzal do odôvodnenia napadnutého rozsudku tvrdenia manžela o jej nehospodárnom nakladaní so spoločným majetkom, hoci manžel na podporu svojich tvrdení nepredložil jediný relevantný dôkaz a za dôkaz považoval iba svoje vlastné vyjadrenie a svoj názor. So spoločným majetkom vždy nakladala v dobrej viere tak, že predpokladala rodinné spolužitie kdekoľvek a neobmedzovala ho na konkrétne miesto. O všetkých krokoch informovala aj manžela. Pokiaľ ide o vzájomné spolužitie oboch manželov, okresný súd nereflektoval na jej tvrdenie, že obaja žili v spoločnej domácnosti rovnako v byte v D., ako aj v rodinnom dome v B. E., že v rodinnom dome v B. E. mal manžel aj samostatnú pracovňu.
8. Manžel vo svojom vyjadrení k odvolaniu manželky uviedol, že ho považuje za nedôvodné. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poznamenal, že návrh na rozvod manželstva podal v marci 2023 po dlhom a zrelom uvážení. Z jeho strany sa nejednalo o žiadne unáhlené rozhodnutie. Konanie o rozvod manželstva pred okresným súdom trvalo jeden rok, napriek tomu počas tejto doby nedošlo k zmene jeho stanoviska ohľadom podaného návrhu na rozvod manželstva. Manželstvo trvalo 25 rokov, s manželkou majú spoločného syna, k manželke ako k človeku má úctu a váži si ju, preto slová uvedené v podanom odvolaní o tom, že by manželku degradoval na úroveň slúžky v domácnosti, ktorej úlohou je starostlivosť o jeho požiadavky ako manžela, sú hrubé, neprimerané a nevhodné. V návrhu jasne uviedol, že manželka sa o domácnosť starala a stará dobre, pričom v domácnosti žil aj spoločný syn. Neuviedol, že manželka sa starala a stará dobre o neho. S manželkou majú určite rovnaké názory na manželstvo, otázkou je však, ako ich manželka premietala do praktického manželského spolužitia. Problémy v manželstve nie je podľa manžela potrebné zisťovať u psychológa, dôvody uviedol v návrhu na rozvod manželstva a manželka ich nespochybnila. Obaja s manželkou majú vážne zdravotné postihnutie zraku. V stave, kde jeden z partnerov je nevidiaci a druhý partner je čiastočne vidiaci, sú prirodzené činnosti súvisiace s fungovaním rodiny a domácnosti rozdelené nerovnomerne - väčšia záťaž je na vidiacom partnerovi. Z tohto dôvodu bol fungovanie v rodine podstatne odlišné od domácnosti zdravých osôb. Snažil sa najmä zabezpečiť finančnú situáciu rodiny, ale nevyhýbal sa ani domácim prácam, ktoré mohol zvládnuť v prijateľnej kvalite. Podotkol, že manželka až na 6 mesiacov v roku 2018 nikde nepracovala, čo malo tiež vplyv na delení úloh v rodine. Súčasne obaja využívali pomoc viacerých osobných asistentov, bez asistencie iných osôb si nedokáže zabezpečiť plnohodnotne svoje potreby. S manželkou síce žijú v jednom byte, avšak žijú vedľa seba, a nie spolu. Nevedú spoločnú domácnosť, dlhodobo majú oddelené financie, nákupy a stravu si každý zabezpečuje samostatne, starostlivosť o svoje potreby si zabezpečuje rovnako každý sám. Vzhľadom na jeho zdravotný stav mu v týchto veciach pomáhajú jeho asistentky a asistent. Výnimkou je už len pranie jeho a synových odevov a bielizne, ktoré pre neho zabezpečuje manželka, prípadne príprava nedeľných obedov, pokiaľ sa ich zúčastní syn.
9. K tvrdeniu manželky, že spoločne žili v dvoch domácnostiach, rovnako v byte v D., ako aj v rodinnom dome v B. E., sa podľa manžela nezakladá na pravde. Od roku 2004 po kúpe bytu mali spoločnú domácnosť zriadenú v byte v D., čo mu manželka prakticky od presťahovania dávala sústavne najavo prejavovaním svojej nespokojnosti. V rodinnom dome nebývali, ani krátkodobo sa v ňom nezdržiavali, ani ho nevyužívali ako víkendovú chalupu, či na rekreačné účely. Ani manželka sa v ňom nezdržiavala, a to ani po renovácii či oprave interiéru od roku 2018. Spočiatku sa snažili dať rodinný dom do prenájmu za účelom zníženia nákladov na jeho prevádzku, to však neprinieslo želaný úspech. Starostlivosť o záhradu spočíva jedine v tom, že od jari do jesene tam asistent pokosil burinu, zbieralo sa ovocie a orechy, ak sa niečo urodilo. Okresný súd vo svojom postupe nijako nepochybil, jeho postup v konaní bol správny. Okresný súd sa pokúsil o zmierenie, prerušil konanie vzhľadom na vážnu operáciu manželkinho členku, rovnako odročil na návrh manželky pojednávanie za účelom pokusu o zmierenie manželov pomocou farára, avšak s poukazom na preukázanú nefunkčnosť manželstva, toto po vykonanom dokazovaní rozviedol. Manželka v čase rozvodu manželstva nepredložila návrh na dosiahnutie zmieru za asistencie psychológa. Dokazovanie okresný súd vykonal oboznámením sa s písomnými podaniami ako aj výsluchom účastníkov konania, v konaní nebolo sporné, že sa zúčastnili jedného stretnutia s pánom farárom, avšak uvedené neviedlo k zlepšeniu vzájomných vzťahov a farár ani nenavrhol jeho pokračovanie. Okresný súd správne uzavrel, že medzi manželmi nemožno hovoriť o fungujúcom manželstve, nežijú vo vzájomnej zhode, citovom zblížení.
10. Keďže k podaniu návrhu na rozvod manželstva dospel po zrelom uvážení, z jeho strany nie je možné očakávať obnovenie manželského spolužitia. Na jeho rozhodnutí nezmení nič ani prípadné ďalšie stretnutie s pánom farárom, psychológom alebo kýmkoľvek iným. Okresný súd nebol v konaní pasívny, pokúsil sa o zmierenie, ktoré však bolo bezúspešné. Nemá záujem sa stretnúť s psychológom, ani farárom, ani nikým iným a riešiť s nimi zmierenie s manželkou. Na svojom návrhu na rozvod manželstva zotrval. Pokiaľ manželka v konaní tvrdí svoje oslabené možnosti uplatňovať svoje práva v konaní pred súdom uviedol, že dňa 21.09.2023 jej bol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci a bol jej v konaní určený advokát, ktorý má právnické vzdelanie, pozná procesné predpisy, preto v žiadnom prípade nemožno hovoriť o nerovnom postavení manželky v jej neprospech. Manželka v rámci konania, hoci bola už 5 a pol mesiaca zastúpená advokátom, nenavrhla žiadne návrhy na doplnenie dokazovania,
nepopierala a nerozporovala jeho tvrdenia o okolnostiach, ktoré viedli k strate dôvery pre nehospodárne nakladanie so spoločným majetkom.
11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), po zistení, že odvolanie podal oprávnený účastník konania (§ 7 CMP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 65 CMP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 2 ods. 1 CMP) potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch II. a III. podľa § 387 ods. 1 CSP, keďže dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení zákona o rodine, správne a zákonne rozhodol o rozvode účastníkov konania, v odôvodnení sa vysporiadal s podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu a s jeho závermi sa v tejto časti odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a poukazuje na ne cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP tak, ako sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvej inštancie.
12. Vo vzťahu k odvolacím námietkam manželky, odvolací súd uvádza, že manželka nesúhlasila s návrhom na rozvod manželstva tvrdiac, že záver okresného súdu o rozpade manželstva bol predčasný, nakoľko sa okresný súd nepokúsil o zmier účastníkov konania, nenariadil absolvovanie psychologického poradenstva.
13. Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, ak zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky pre rozvod manželstva. Pri skúmaní zákonných podmienok rozvodu manželstva prijal záver, že manželstvo je trvalo a hlboko rozvrátené, ako to má na mysli ustanovenie § 23 zákona o rodine, dlhodobo neplní svoj spoločenský účel a vzhľadom na stratu citových väzieb a dôvery medzi partnermi je vylúčená možnosť obnovenia spolužitia i do budúcnosti.
14. Medzi základné manželské povinnosti vo sfére osobných vzťahov patrí povinnosť manželov: žiť spolu, byť si verní a vzájomne si pomáhať. Žiť spolu znamená pre manželov ich obojstrannú vôľu tvoriť ekonomické, biologické a výchovné spoločenstvo. Spoločné žitie predpokladá, že bude na báze dobrovoľnosti vytvorené také spoločenstvo osôb a majetku, ktoré bude schopné naplniť poslanie a účel manželstva. Toto spoločenstvo má plniť úlohy citové, ekonomické, sexuálne a výchovné, pričom je na rozhodnutí manželov samotných, či s týmto cieľom vytvoria aj spoločnú domácnosť alebo nie. Je prirodzené, že vymenované funkcie rodiny je omnoho jednoduchšie plniť v spoločnej domácnosti. Jej dlhodobá neexistencia vytvára predpoklady pre odcudzenie manželov, čo sa môže logicky premietnuť do rozvratu manželstva. Zrušenie alebo opustenie spoločnej domácnosti, ktoré trvá dlhší čas, môže potvrdiť existenciu kvalifikovaného rozvratu manželstva, ktorý je predpokladom rozvodu.
15. Podľa zákona o rodine sú manželia povinní vzájomne si pomáhať. Zakotvenie povinnosti manželov vzájomne si pomáhať nemožno zužovať len na majetkové vzťahy, resp. na vyživovaciu povinnosť. Môže mať aj osobný charakter a je prirodzeným následkom rodinnoprávneho pomeru. Vzájomnú pomoc medzi manželmi nemožno vynucovať súdnou mocou, s výnimkou finančnej pomoci v rámci aplikácie ustanovení o výživnom.
16. Vychádzajúc zo zákonných ustanovení § 18, § 19 ods. 1 zákona o rodine manželia v manželstve sú povinní spravovať sa hlavnými zásadami, ktoré sú uvedené v týchto ustanoveniach, jednotlivé práva a povinnosti manželov zahŕňajú v sebe aj vernosť, snahu pomôcť si navzájom, ako aj vytváranie zdravého rodinného prostredia. V danej veci v dôsledku dlhodobého odcudzenia manželia si neplnia svoje zákonné povinnosti, nevedú žiaden spoločný rodinný a manželský život.
17. V zmysle § 23 ods. 3 zákona o rodine, je súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi povinný prihliadnuť na porušenie povinností ustanovených v § 18 a v § 19 zákona o rodine.
18. Jediným hmotnoprávnym dôvodom rozvodu je kvalifikovaný rozvrat manželstva. Manželstvo je dostatočne vážne rozvrátené vtedy, ak už nemôže plniť svoj účel. Jeho účelom je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo. Počas svojej existencie plní funkciu sociálnu, ekonomickú, biologickú a výchovnú. Manželstvo možno rozviesť až vtedy, keď sa už žiadna z týchto funkcií v manželstve nerealizuje.
19. V prejednávanej veci je možné prijať záver z vykonaného dokazovania, že manželia spolu nežijú ako manželia. Povinnosť žiť spolu neznamená totiž, aby manželia nemohli žiť určitú nevyhnutnú dobu oddelene, ak sú preto závažné dôvody. Zmyslom tejto povinnosti je ale tvoriť trvalé životné spoločenstvo. Je preto z pohľadu odvolacieho súdu irelevantná námietka manželky o existencii dvoch spoločných domácností. Manžel odmieta akékoľvek obnovenie manželského spolužitia aj napriek tomu, že manželka má záujem o obnovenie spolužitia, na postoji manžela sa nezmenilo nič, a to ani s ohľadom na fakt, že konanie o rozvod manželstva trvá viac ako 18 mesiacov. Z výsledkov dokazovania vyplýva, že manželia neplnia svoje povinnosti stanovené zákonom o rodine. Odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacou námietkou manželky, že okresný súd nekriticky prevzal tvrdenia manžela o nehospodárnom nakladaní so spoločným majetkom z jej strany bez predloženia relevantných dôkazov, keďže okresný súd pracoval iba s následkom konania manželky, ktorým bola strata dôvery manžela voči manželke.
20. Podľa odvolacieho súdu, vzhľadom k okolnostiam prejednávanej veci a vzťahom medzi manželmi, neprichádza do úvahy riešenie týchto rozvrátených vzťahov cestou manželskej alebo psychologickej poradne, ako to navrhovala manželka v rámci svojho odvolania, keďže podľa vyjadrenia manžela z jeho strany nemôže dôjsť k obnoveniu citových väzieb. Za takejto situácie, pokiaľ jeden z partnerov nemá záujem o obnovenie manželského spolužitia, len ťažko možno predpokladať, že by mohla manželská či psychologická poradňa byť prostriedkom pre záchranu manželstva. Takéto poradne sú účinné tam, kde obaja manželia majú záujem o riešenie vzniknutej situácie, v prejednávanom prípade však záujem manžela absentuje. Ak manželka vytýkala súdu prvej inštancie, že rezignoval na zmier účastníkov konania, v kontexte aj skôr uvedeného, odvolací súd dodáva, že okresný súd sa pokúsil o zmier účastníkov konania (Zápisnica o pojednávaní zo dňa 04.05.2023, č.l. 32 spisu okresného súdu), rovnako sa pokúsil sanovať manželstvo účastníkov konania poskytnutím priestoru na návštevu duchovného otca, farára B.. F. G. H. vzhľadom na vierovyznanie účastníkov konania (Úradný záznam zo dňa 27.12.2023, č.l. 57 spisu okresného súdu), ktoré ostalo rovnako neúspešné, nemeniace stanovisko manžela.
21. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že v danom prípade existujú objektívne preukázané skutočnosti, ktoré vedú k jednoznačnému záveru, že vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie nesporne vyplýva, že manželia nevedú spoločnú domácnosť, spoločne nehospodária ani spolu intímne nežijú. V danom prípade výchovná funkcia manželstva bola ukončená tým, že dieťa narodené v manželstve účastníkov je plnoleté, a teda súd prvej inštancie nemusel prihliadať na jeho záujem. Tieto objektívne preukázané skutočnosti sú de facto potvrdené aj samotnou manželkou, ktorá ich žiadnym relevantným spôsobom nespochybnila ani v priebehu prvostupňového konania a ani v odvolaní. Inak povedané, manželka počas celého konania ani v odvolacom konaní nepredložila jediný relevantný dôkaz, ktorý by aspoň nepriamo preukazoval opak, teda, že s manželom žije v spoločnej domácnosti (nie v jednom byte, či dome), že vedú spoločné hospodárenie, spolu intímne žijú. Manželstvo účastníkov konania tak nespĺňa žiadnu zo spoločenských funkcií predpokladaných zákonom o rodine. Za danej situácie je rozvod manželstva individuálnou otázkou rozvádzajúcich sa manželov a pokiaľ manžel zásadne odmieta obnovenie manželstva, sú aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené zákonné podmienky pre rozvod manželstva. Podľa odvolacieho súdu nie je totiž možné prostredníctvom rodinného práva vytvoriť zabezpečenie a kvalitu, ako aj trvalosť spolužitia manželov. To musia manželia vzájomne a spoločne.
22. K odvolacej argumentácii manželky, že vzhľadom na absenciu právnického vzdelania na jej strane, ako aj nevyváženosť v poznaní všeobecne záväzných predpisov v jej neprospech, jej badateľnú pasivitu, mal okresný súd tieto nedostatky kompenzovať svojou činnosťou, odvolací súd dodáva, že manželka bola v konaní zastúpená právnym zástupcom, preto jej námietku vyhodnotil odvolací súd ako irelevantnú. Dodáva sa, že krajský súd sa v podrobnosti oboznámil s priebehom postupu konania pred okresným súdom a nezistil, že by došlo k porušeniu práva manželky na spravodlivý proces. Krajským súdom nebolo zistené, že by bola porušená rovnosť strán v konaní pred okresným súdom. Vo všeobecnosti krajský súd uvádza, že zásada rovnosti účastníkov konania v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok pri rozhodovaní o právach a povinnostiach. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každého účastníka v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane, resp. voči druhému účastníkovi konania. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov súdneho konania spočíva v tom, že všetci účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez
zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Táto zásada sa premieta aj v spôsobe vedenia konania, priebehu dokazovania. Krajský súd v postupe konania, priebehu dokazovania pred okresným súdom, cieľom ktorého bolo zistiť skutočný stav veci, nezistil, že by niektorý z účastníkov mal možnosť podstatnej výhody, resp. nevýhody oproti druhému účastníkovi t.j., že by manžel mal oproti manželke v konaní pred okresným súdom výhodnejšie, resp. priaznivejšie postavenie, a to ani v zmysle manželkou uvádzaných výhrad. Nebola zistená diskriminácia žiadneho účastníka v konaní pred okresným súdom, pretože okresný súd pri posúdení rozvodu manželstva vychádzal zo zákonných kritérií a na základe riadne zisteného skutkového stavu.
23. Podľa § 2 ods.1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
24. Podľa § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
25. Podľa § 357 CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a) zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.
26. Podľa § 59 ods.1 CMP, odvolanie je prípustné aj proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, okrem uznesenia, ktorým súd poveril účastníka zvolaním valného zhromaždenia podľa § 304 písm. f).
27. Podľa § 60 CMP, odvolanie nie je prípustné, ak proti uzneseniu nemožno podať sťažnosť.
28. Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
29. Odvolací súd skôr ako pristúpil k vecnému preskúmaniu odvolania manželky vo vzťahu k výroku I. napadnutého rozhodnutia, zisťoval, či odvolanie manželky smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že odvolanie podané proti uzneseniu vo svojej podstate prípustné nie je a pripúšťa sa len v tých prípadoch, ktoré sú taxatívne uvedené v § 357 CSP pri splnení podmienky, že takéto uznesenie bolo vydané sudcom. V civilnom mimosporovom konaní § 59 a § 60 CMP modifikuje prípustný predmet rozšírením okruhu rozhodnutí, proti ktorým je odvolanie prípustné a možnú konkurenciu opravného prostriedku (odvolania) a prostriedku procesnej nápravy (sťažnosti). Vychádzajúc z uvedenej koncepcie prípustnosti odvolania voči taxatívne uvedeným uzneseniam súdu prvej inštancie, za situácie, ak v napadnutom uznesení súd prvej inštancie nerozhodol o veci samej (§ 59 ods. 1 CMP) a ak proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia nie je možné podať sťažnosť (§ 60 CMP), odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrh manželky na prerušenie konania, považoval za také rozhodnutie, proti ktorému procesný predpis odvolanie nepripúšťa. Na uvedenom závere odvolacieho súdu nič nemení ani skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nesprávne poučil účastníkov konania o možnosti podať odvolanie proti celému rozsudku, keďže ani poučenie súdu o tom, že odvolanie je prípustné, nezakladá právo na jeho uplatnenie.
30. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania potvrdil ako vecne správne rozhodnutie cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP, odvolanie manželky proti výroku I. napadnutého rozhodnutia podľa § 386 písm. c) CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP odmietol.
31. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 a § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
32. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa § 434 CSP, dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.