Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-74-2015.pdf
PDF · 101.12 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/74/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu CD Consulting s. r. o., Nagana Office Center, K červenému dvoru 3269/25A, Praha 3, IČO: 26 429 705, Česká republika, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému F. U., bytom V. XXX/XX, X. - Q., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, IČO: 42 362 962, právne zastúpený JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom, Zámocka 36, Bratislava, o zaplatenie 854,17 Eur istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 25C/122/2014-41 zo dňa 08. 12. 2014 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom a vedľajším účastníkom.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa pripustil vstup vedľajšieho účastníka Občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, Šafárikovo námestie 7, Bratislava do konania na strane žalovaného. Žalobu žalobcu zamietol. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podaným návrhom na uplatnenie pohľadávky podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. 07. 2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, domáhal zaplatenia zmenkovej sumy vo výške 854,17 Eur, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 854,17 Eur od 03. 12. 2010 do zaplatenia, ako aj sa domáhal priznania úroku vo výške 6 % ročne zo zmenkovej sumy 854,17 Eur od 15. 03. 2011 do zaplatenia a zmenkovej odmeny vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 2,85 Eur, uplatnil si náhradu trov konania.
Súd poukázal na dôvody žaloby, citoval čl. 1 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 5 ods. 1, 2, 3, 4, čl. 7 ods. 1, 2, 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES 861/2007 z 11. 07. 2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu a uviedol, že tlačivo C doručil žalovanému dňa 12. 05. 2014, ktorý vyplnené tlačivo C súdu nepredložil. Súd poukázal na to, že sa jedná o konanie s nízkou hodnotou sporu, vychádzal z listinných dôkazov predložených žalobcom zo zmenky zo dňa 25. 05. 2009,
ako aj z pripojeného spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 79Er/630/2012 a zistil, že žalovaný uzavrel dňa 25. 05. 2009 úverovú zmluvu, na základe ktorej veriteľ POHOTOVOSŤ s. r. o., Bratislava poskytla žalovanému úver vo výške 800 Eur. Ďalej žalovaný dňa 25. 05. 2009 vystavil vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ s. r. o. sumu 854,17 Eur a zmenkový úrok 0,25 % denne od 03. 12. 2010. Zmenka bola vystavená ako vistazmenka a opatrená doložkami „bez protestu“ a na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia, pričom za miesto platenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Z rubovej strany zmenky vyplýva, že spoločnosť POHOTOVOSŤ s. r. o., Bratislava indosovala zmenku na rad žalobcu. Listina má znaky vzorového tlačiva, do ktorého boli rukou vpísané údaje, dátum a miesto vystavenia, identifikačné údaje vystaviteľa a jeho podpis. Zmenková suma vyjadrená číslom, aj slovami a dátum začiatku úročenia zmenkového úroku sú v listine uvedené odlišným tlačeným písmom ako zvyšok vzorového tlačiva. Žalovaný doposiaľ z úveru nič nezaplatil. Súd poukázal na všeobecné úverové podmienky zmluvy, ako aj na to, že predmetom konania je spor zo zmenky, a preto skúmal, či zmenka spĺňa náležitosti v zmysle ust.§ 17 zákona č. 191/1990 Zb. o zmenkách a šekoch. Uviedol, že i napriek záveru o splnení formálnych náležitosti platnej zmenky podrobil súdnej kontrole aj dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyplývajúcej z čl. 17 Všeobecných úverových podmienok remitenta. Pri uzatváraní úverovej zmluvy a v súvislosti s ňou aj vystavenie zmenky, súd posúdil ako vzťah spotrebiteľský, a preto aplikoval normy na ochranu práv spotrebiteľov.
Následne citoval ust. § 37 ods. 1, § 39, § 52, § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ďalej § 52 ods. 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že úverovú zmluvu, na zabezpečenie ktorej bola zmenka vystavená posúdil podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, v danom prípade k 30. 11. 2009. Ďalej súd citoval ust. § 4 ods. 1, ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a uviedol, že zmenka má síce formálne náležitosti platnej zmenky, ale je nepochybné, že vznikla, resp. bola vystavená na základe spotrebiteľského vzťahu. Z tohto dôvodu je potrebné aplikovať čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/ EHS a chrániť spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami vychádzajúc z tohto princípu pri kolízií zmenkového práva so spotrebiteľskými právami žalovaného musí mať prednosť ochrana práv spotrebiteľa. Dohodu o vyplňovacom práve zmenky súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku s poukazom na ust.§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá obligatórne náležitosti, ktoré sú
uvedené v ust.§ 4 ods. 2 písm. d), h), i), j) zákona č. 258/2001 Z. z., čo spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a teda spotrebiteľ má vrátiť len sumu poskytnutého úveru. Zmenka túto skutočnosť nezohľadňuje a dokonca umožňuje aj vymáhať zmenkový úrok 0,25 % denne, t. j. ročne 91,25 %. Je nepochybné, že takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje ich neplatnosť (§ 39 v nadväznosti na ust.§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Dohoda o vyplňovacom práve zmenky bola uvedená vo všeobecných úverových podmienkach, teda vo formulári, ktorý spracoval právny predchodca žalobcu a žalovaný nemal možnosť ich ovplyvniť. Nepochybne táto podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa práve pre nezohľadnenie práv spotrebiteľa a umožňuje vymáhať plnenia, ktoré sú v rozpore so zákonom. Uvedená zmluvná podmienka je neplatná s poukazom na ust.§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Ak je neplatná dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky, je neplatná aj samotná zmenka. Tento záver možno prijať aj vzhľadom na právny záver vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/161/2007 z 06. 05. 2008, z ktorého rozhodnutia vyplýva, že z neplatnej úverovej zmluvy nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky a neplatnosť úverovej zmluvy vyvodil z nerovnosti podmienok účastníkov zmluvy v dôsledku neprimerane vysokého poplatku za spracovanie a vedenie úveru, v dôsledku čoho považoval zmluvu za priečiacu sa dobrým mravom a zásadám poctivého obchodného styku. Ďalej poukázal na judikatúru Európskeho súdneho dvora napr. vo veci C-419/2011 zo dňa 14. 03. 2013, ďalej na list Európskej komisie zo dňa 25. 04. 2013 pod č. 2012/4165 adresovaný Slovenskej republike s upozornením na nedodržanie spotrebiteľského práva Európskej únie, pričom v liste sa výslovne spomína obchodná spoločnosť POHOTOVOSŤ s. r.o..
Ďalej súd uviedol, že dohodu o vyplňovacom práve blankozmenky a tým aj samotnú zmenku možno považovať za neplatnú aj pred obchádzanie zákona s poukazom na ust.§ 39 Občianskeho zákonníka.
O obchádzanie zákona ide ak právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. V danom prípade sa právny predchodca žalobcu snažil vyhnúť posudzovaniu platnosti úverovej zmluvy a aplikácií zákona o spotrebiteľských úveroch, dôsledkom čoho je, že žalovaný by veriteľovi mal vrátiť len sumu poskytnutého úveru pre nedodržanie obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takýto postup žalobcu nemôže požívať právnu ochranu v zmysle ust.§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže žalobca si uplatnil právo výslovne zo zmenky, ktorú súd považoval za neplatnú, a preto žalobu zamietol. Vo vzťahu k abstraktnosti zmenky uviedol, že zo spisu vyplynulo, že nároky, ktoré si žalobca uplatňuje sú určite neprimerané alebo možno ich hodnotiť ako neprimerané sankcie vo vzťahu k žalovanému a takéto konanie nemôže požívať súdnu ochranu, lebo je v rozpore so dobrými mravmi. Z dôvodu, že ide o spotrebiteľský vzťah upravený spotrebiteľským právom je nutné vychádzať z úverovej zmluvy, ktorá bola základom pre vystavenie zmenky, ktorú súd vyhodnotil ako bezúročnú a bez poplatkov a samotnú zmenku ako neplatnú pre rozpor so zákonom, a preto nebolo možné priznať ani ďalšie položky, ktoré uplatňoval žalobca v konaní, teda zákonný úrok vo výške 6 % ročne a ani zmenkovú odmenu vo výške 2,85 Eur.
Podaním zo dňa 04. 09. 2014 občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, Bratislava oznámilo vstup do konania na strane žalovaného. Podaním zo dňa 28. 11. 2014, žalobca vzniesol námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/357/2012 zo dňa 30. 10. 2013, týkajúce sa vstupu vedľajšieho účastníka do konania v tzv. skrátenom konaní. Žalobca poukázal na nesúlad ust.§ 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku s Ústavou Slovenskej republiky, najmä čl. 19 ods. 2 a 3. Súd ďalej citoval ust. § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a uviedol, že z citácie ust.§ 93 Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva podmienka vstupu vedľajšieho účastníka do konania spočívajúca v súhlase žalovaného so spracovaním jeho osobných údajov vedľajším účastníkom. Poukázal na čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky s tým, že o prípadnom porušení týchto ústavných práv žalovaného v súvislosti so vstupom vedľajšieho účastníka do konania má v zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky právomoc rozhodovať výlučne Ústavný súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti žalovaného. Tento namietaný zásah do ústavných práv žalovaného nemôže byť dôvodom na nepripustenie vedľajšieho účastníka do konania. Ďalej súd poukázal na podmienky vstupu vedľajšieho účastníka do konania s tým, že uviedol, že oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania bolo žalovanému doručené dňa 18. 11. 2014, ktorý žiadnym spôsobom nereagoval, ale ani nevyslovil ani výslovný nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania. Skutočnosť, že absentuje výslovný nesúhlas účastníka konania, na strane ktorého by mal vedľajší účastník vystupovať, nebráni naplneniu samotného účelu účasti vedľajšieho účastníka v konaní. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/188/2012 z 05. 02. 2013. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa pripustil vedľajšieho účastníka Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, Bratislava do konania na strane žalovaného.
O trovách konania súd rozhodol s poukazom podľa ust.§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že žalovanému, ktorý si trovy konania neuplatnil ich nepriznal a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, lebo uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia nepovažoval za účelne uplatnenú. Poukázal na to, že právne zastúpenie je odôvodnené len v mimoriadne náročných právnych veciach, čo v danom prípade nebolo.
V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie právny zástupca žalobcu. Namietal inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ďalej, že účastníkovi bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Jednotlivé dôvody odvolania bližšie konkretizoval s tým, že poukázal a to, že súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Poukázal na procesný postup, ktorý vyplýva z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.7.2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veci s nízkou hodnotou sporu. Zdôraznil abstraktný charakter zmenky, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/3/2008 z 22.10.2008, podľa ktorého z povahy zmenky ako abstraktného a nesporného záväzku vyplýva, že majiteľ zmenky nemusí pri jej predložení k zaplateniu, príp. vymáhaniu preukazovať, že mu odporca zmenkovú sumu aj skutočne dlhuje. Ďalej poukázal aj na iné rozhodnutia súdov týkajúce sa obdobnej veci. Nesprávny procesný postup spočíval aj v poučovacej povinnosti
súdu prekročením ust. § 5 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vykonávaním jednotlivých dôkazných prostriedkov, pričom súd prihliadal na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadať a nemohli byť v sporovom konaní vedenom podľa príslušného nariadenia ani vykonané bez návrhu. Zdôraznil, že pokiaľ zo strany žalovaného nebola vznesená a preukázaná žiadna námietka, neexistuje dôvod, na základe ktorého by súd mohol opodstatnene vykonať dôkazy týkajúce sa obsahu kauzálnej zmluvy predchádzajúcej vystaveniu takejto zmenky. Povinnosť tvrdenia takýchto námietok, ale aj dôkazné bremeno na ich preukázanie je vždy na dlžníkovi, t. j. vystaviteľovi zmenky. Posudzovanie súdom prvého stupňa základného vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, považoval za nesprávne. Uviedol, že záväzky zo zmenky, aj keď vznikli z konkrétnych zmluvných záväzkov sú záväzkami samostatnými a abstraktnosť zmenkových záväzkov znamená, že v prípade zmenky ide o záväzky celkom oddelené od všeobecných záväzkových vzťahov, ktoré viedli k jej vzniku, čo platí aj pre zmenky zabezpečovacie. Ďalej namietal výrok o priznanej náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi. Podľa jeho názoru úkony vedľajšieho účastníka ani nesmerovali k ochrane žalovaného. Taktiež poukázal na iné rozhodnutia v obdobnej veci. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe vyhovieť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, ktoré špecifikoval.
V zákonom stanovenej lehote podal proti výroku o trovách konania odvolanie vedľajší účastník na strane žalovaného. Namietal nesprávne právne posúdenie. Poukázal na to, že uplatnenú náhradu považoval za účelnú a dostatočne preukázanú. Navrhol zmeniť napadnutý výrok a priznať vedľajšiemu účastníkovi trovy konania, ktoré špecifikoval.
Právny zástupca žalobcu, ani žalovaný sa k doručeným odvolaniam písomne nevyjadrili.
Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.§ 212 Občianskeho súdneho poriadku, s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke (§ 214 ods. 2 v spojení s ust. § 156 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku) a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné.
Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa.
K odvolaniu žalobcu uvádza, že namietanú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp., žeby postupom súdu bolo odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Súd prvého stupňa v súlade s čl. 19, ako aj úvodnými ustanoveniami Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. 07. 2007 postupoval s tým, že aplikoval rozhodné vnútroštátne, procesné právo, ak nariadil pojednávanie a vykonával dokazovanie oboznámením sa s obsahom pripojených listinných dôkazov, vzhľadom na posudzovanie aj základného záväzkového vzťahu, ktorým sa zmenka zabezpečovala, ako aj svojim postupom rešpektoval zásady vyplývajúci z Charty základných práv Európskej únie, ako aj rešpektoval práva na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu, najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, dôkazných prostriedkov v rozsahu, v akom sa vykonávajú dôkazy. Takýto procesný postup súdu nemožno považovať za postup, ktorým by bolo porušené právo účastníka na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky. Uplatnené námietky preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné.
Ani námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci nebola opodstatnená. Súd prvého stupňa správne posudzoval i napriek abstraktnému charakteru zmenky, zmenku z titulu ex offo, a to z titulu absolútnej neplatnosti z dôvodu rozporu so zákonom, vrátane dohody o vyplňovacom práve, t. j. v rozpore s ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Výkonu práva, ktorý nepožíva právnu ochranu, nebolo možné poskytnúť súdnu ochranu, na ktorú skutočnosť súd prvého stupňa taktiež správne poukázal, vrátane kolízie právnych noriem spojených za zachovaním a poskytnutím ochrany práv spotrebiteľa i napriek uplatnenému nároku zo zmenky.
Vo veci samej preto odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok potvrdil v zamietavom výroku ako vecne správny v súlade s ust. § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Za nedôvodné považoval odvolací súd aj odvolanie vedľajšieho účastníka, ktorý namietal nepriznanie náhrady trov konania. Súd prvého stupňa sa s otázkou náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi správne vysporiadal, pričom vychádzal z účelnosti uplatnenej náhrady trov konania. Odvolací súd súhlasí s názorom vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, že vstúpil do konania na ochranu práv spotrebiteľa na základe osobitného právneho predpisu, t. j. ust. § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom do 31. 12. 2014, nevyžadovalo výslovný súhlas žalovaného - účastníka, na strane ktorého v konaní vystupuje. Právo na právne zastúpenie v súdnom konaní vyplýva z čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a preto právo na právne zastúpenie nie je možné účastníkovi odoprieť, avšak automaticky neznamená právo na náhradu aj trov konania v súvislosti s právnym zastúpením. Rozhodnutie súdu o trovách konania musí byť logickým ukončením celého súdneho procesu, a preto súd pri rozhodovaní o trovách konania musí dôkladne zvážiť všetky okolnosti prípadu a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Súd prvého stupňa správne postupoval, ak vychádzal z účelnosti uplatnenej náhrady trov konania, na ktorú zásadu účelnosti pri posudzovaní dôvodnosti uplatnenej náhrady trov konania prihliadal. Náhradu trov konania nepriznal vedľajšiemu účastníkovi z dôvodu, že sa jedná o trovy konania vzniknuté zastupovaním v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej ktorej veci a jej individualizáciu na súdoch Slovenskej republiky, čo nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde. Nepriznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi odvolací súd nepovažoval za porušenie jeho práva na náhradu trov konania, ktoré je súčasťou práva na súdnu ochranu, lebo súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol náležité dôvody, pre ktoré tak rozhodol. Odvolací súd sa s nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi stotožnil, a preto jeho odvolanie nepovažoval za dôvodné.
O trovách odvolacieho konania účastníkov odvolací súd rozhodol podľa čl. 16 a 19 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. 07. 2007 tak, že náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznal, lebo návrh na priznanie predložený nebol (§ 224 ods. 1 v spojení s ust.§ 151 ods. 1 a § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
O trovách konania odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom a vedľajším účastníkom odvolací súd rozhodol podľa ust.§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku tak, že vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, lebo v odvolacom konaní neboli žalobca, ani vedľajší účastník na strane žalovaného úspešní.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.