Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_11Co-78-2021.pdf
PDF · 127.38 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/78/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., právne zastúpená JUDr. Albínom Lanczom, advokátom so sídlom v Galante, Mierová 1435/33, proti žalovanej: E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, D., o zaplatenie 13.387 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 1. júla 2021, č.k. 26C/19/2021-85, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok r u š í a v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu 13.387 Eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 13.487 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, to všetko do troch dní a priznal žalobkyni 100% náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 657 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vecne tým, že žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 13.387 Eur s príslušenstvom z dôvodu neplnenia si platobných povinností zo zmluvy o pôžičke, posúdil ako plne dôvodnú. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané a zároveň medzi stranami sporu nebolo sporným, že na základe ústneho dohovoru poskytla žalobkyňa v pozícii veriteľky dňa 03.12.2019 žalovanej ako dlžníčke pôžičku vo výške 16.000 Eur, a to formou dvoch bezhotovostných prevodov v sume 5.000 Eur a 11.000 Eur, ktorá skutočnosť vyplynula aj z potvrdení o zrealizovaní transakcie. Žalovaná z pôžičky preukázateľne vrátila žalobkyni sumu 2.613 Eur. Tvrdenie žalovanej o zaplatení sumy vyššej, ktoré sa snažila preukázať potvrdením o platbe 200 Eur dňa 18.10.2019 podľa názoru súdu neobstojí, nakoľko na účele platby nie je uvedený dôvod a účel, na rozdiel od ostatných platieb predmetnej pôžičky (poznámka úver splátka). Vzhľadom na dátum vykonania predmetnej platby 18.10.2019 s prihliadnutím na stranami nerozporovaný dátum vzniku zmluvy o pôžičke 03.12.2019, by platenie pôžičky žalovanou predčilo jej vznik, na základe čoho predmetnú platbu nemožno považovať za plnenie sporného dlhu. Rovnako ide o platbu 50 Eur zo dňa 03.12.2019, ktorý deň je dátumom vzniku spornej pôžičky, na tejto rovnako nie je uvedený účel, podporuje tvrdenie žalobkyne o praxi medzi stranami sporu, kde paralelne existovalo väčšie množstvo pôžičiek resp. dočasných finančných výpomocí v nižších sumách. Spornou v konaní bola existencia dohody o splatnosti pôžičky. Žalovaná považuje pôžičku za ešte nesplatnú, s dohodnutým splácaním formou splátok mesačne po 201 Eur, žalobkyňa trvala na splatnosti pôžičky dojednanej na začiatok roka 2020, najneskôr však k 15.01.2021. Súd mal za to, že strany sporu existenciu dohody o splatnosti pôžičky nepreukázali, na základe čoho predmetná čiastková dohoda medzi stranami nebola. Bolo však preukázané, že žalobkyňa písomne vyzvala žalovanú na zaplatenie dlhu dňa 15.07.2020, kde pri aplikácii ust. § 563 OZ nastane čas splatnosti v nasledovný deň, t.j. 16.07.2020. Tvrdenie žalovanej o existencii dohody o mesačných splátkach s poukazom na prax medzi stranami sporu v čase po
vzniku zmluvného vzťahu súd za preukázané nemal, nakoľko akceptácia veriteľom niekoľkých platieb v rovnakých sumách aj časových rozostupoch sama osebe nepreukazuje čiastkovú dohodu o splátkovom kalendári. Rovnako súd nemal za preukázanú podmienenosť právneho úkonu tvrdenú žalovanou, t.j. že vrátenie pôžičky je podľa dohody viazané na poskytnutie úveru žalovanej, ktorý úver jej poskytnutý nebol. Predmetné tvrdenie nepodporuje totiž žiaden z dôkazov v konaní vykonaných. Vzhľadom na uvedené súd mal žalobu v časti istiny za dôvodne podanú. Rovnako mal súd žalobu za dôvodnú aj v časti uplatneného úroku z omeškania v zákonnej výške 5,00% ročne z dlžnej istiny od 16.01.2021 do zaplatenia, nakoľko k danému dňu bola žalovaná s poukazom na výklad uvedený vyššie, už v omeškaní s platením dlhu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP s poukazom na plný procesný úspech žalobcu vo veci, a teda na právo na 100% náhradu vzniknutých trov konania a trov právneho zastúpenia.
3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku, nespĺňajúce náležitosti podľa § 220 ods. 1 CSP, keďže súd jej nedal odpoveď na viaceré namietané podstatné skutočnosti, s ktorými sa vysporiadal nesprávne, nedostatočne a v rozpore s vykonaným dokazovaním, čím jej odňal možnosť konať pred súdom. Rozhodnutie súdu vykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a pri vyhodnotení dôkazov nepostupoval v súlade s § 191 CSP. Súčasne súd žalovanej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie jej patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a to jednak nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku a jednak z dôvodu neodročenia pojednávania vytýčeného na 01.07.2021 napriek tomu, že žalovaná dňa 30.06.2021 osobne na podateľni súdu požiadala o ospravedlnenie neúčasti a zároveň o vytýčenie nového termínu pojednávania z dôvodu jej výsluchu v trestnej veci na OR PZ Galanta, čo súdu preukázala priloženým predvolaním. Hoci odvolateľka nesúhlasila s pojednávaním za jej neprítomnosti a výslovne žiadala nový termín pojednávania, jej žiadosti vyhovené nebolo a súd dňa 01.07.2021 pojednával a meritórne rozhodol, pričom v napadnutom rozsudku sa dokonca jej žiadosťou o nový termín pojednávania vôbec nezaoberal a preto ani nie je zrejmé, z akého dôvodu nebolo žiadosti vyhovené.
4. Ďalej žalovaná namietala, že pri posúdení podstatnej otázky splatnosti pôžičky sa súd jednostranne priklonil k tvrdeniam žalobkyne, ignorujúc ostatné skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, pričom z mimosúdnej komunikácie je zrejmé, že žalovaná žalobkyni v pravidelných splátkach predmetnú pôžičku vracala a žalobkyňa ju až listom zo dňa 29.06.2020 vyzvala na vrátenie sumy 15.100 Eur najneskôr do 15.07.2020. Táto výzva žalobkyne následne vyvolala komunikáciu prostredníctvom ich právnych zástupcov a ako je zrejmé z tejto komunikácie, žalobkyňa sa svojvoľne, v rozpore s obsahom ich dohody, začala domáhať vrátenia pôžičky už do 15.07.2020 (keď tvrdila vznik jej splatnosti už v januári 2020). Súd mal všetky predložené dôkazy skúmať vo vzájomných súvislostiach. Zmluva o pôžičke síce bola uzavretá ústne, avšak z ďalšieho postupu strán a ich písomnej komunikácie možno jasne určiť podmienky vrátenia pôžičky. Viac ako pol roka po jej poskytnutí fungoval určitý proces postupného splácania, ktorý žalobkyňa nijako nerozporovala a túto dohodu začala spochybňovať až s odstupom niekoľkých mesiacov od poskytnutia pôžičky, pričom jej tvrdenia v dátume údajnej splatnosti a pôžičky ani len nie sú jednotné a sama žalobkyňa tak svojimi nekonzistentnými vyjadreniami vyvrátila dôveryhodnosť vlastných tvrdení. Pri určení dátumu splatnosti celého dlhu účelovo vytrhávala z kontextu niektoré tvrdenia žalovanej, ako v bode 12 vyjadrenia zo 14.07.2020 žalovaná uviedla: „napriek Vašej dohode o vrátení dlhu zo strany mojej klientky v mesačných splátkach vo výške 201 Eur (a dohode o úhrade zostatku neuhradeného dlhu v celosti do konca roka 2020, resp. začiatkom roka 2021 po schválení navýšenia úverovej zmluvy, resp. uzavretia spotrebiteľskej úverovej zmluvy)...“. V bode 8 vyjadrenia zo dňa 17.08.2020 žalovaná uvádza: „ostatok neuhradeného dlhu do konca roka 2020, resp. začiatkom roka 2021 po schválení navýšenia úverovej zmluvy, resp. uzavretia spotrebiteľskej úverovej zmluvy“. Žalobkyňa účelovo vynechávala druhú časť argumentácie žalovanej, t.j. že k vráteniu celého dlhu malo dôjsť až po schválení navýšenia úverovej zmluvy, resp. uzavretia spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Argumentácia žalovanej o dohode o postupnom splácaní pôžičky nie je iba jednostranným tvrdením žalovanej, ale je podporená reálnou praxou, ktorá trvala medzi nimi viac ako 6 mesiacov a ktorú žalobkyňa celú túto dobu nijako nerozporovala. Žalobkyňa jednoducho podala žalobu o zaplatenie predčasne a teda nedôvodne, nakoľko sa voči žalovanej domáha zaplatenia dlhu, ktorý nie je splatný. V otázke určenia splatnosti dlhu tak súd vyhodnotil vykonané dôkazy svojvoľne a selektívne a takmer žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s obsiahlou obranou žalovanej. Súd potom nesprávne pri určení dátumu splatnosti pôžičky aplikoval ust. § 563 OZ, hoci na jeho aplikáciu neboli splnené
zákonné predpoklady. Žalobkyňa od začiatku vedela, že žalovaná nedokáže pôžičku vrátiť jednorazovo z vlastných prostriedkov, preto bola dohoda o postupnom splácaní s možnosťou jednorazovej úhrady v prípade poskytnutia úveru zo strany banky.
5. Odvolateľka napokon namietala aj to, že súd zásadným spôsobom pochybil aj pri určení istiny dlhu, keďže žalovaná ako prílohy k podanému odporu zaslala potvrdenia o úhrade súm v celkovej výške 3.279 Eur na účet žalobkyne, pričom v odpore výslovne uviedla, že z toho suma 50 Eur (časť úhrady zo dňa 03.12.2019) sa týka iného záväzku. S úhradou žalovanej pôžičky súviseli platby v celkovej sume 3.229 Eur. Konkrétne uhradila žalovaná dňa 03.12.2019 sumu 200 Eur, dňa 06.03.2020 sumu 50 Eur, 19.03.2020 sumu 80 Eur, 20.03.2020 sumu 85 Eur a v dňoch 16.01.2020, 14.02.2020, 06.04.2020, 06.05.2020, 05.06.2020, 06.07.2020, 06.08.2020, 04.09.2020, 06.10.2020, 06.11.2020, 04.12.2020, 04.01.2021, 05.02.2021 a 05.03.2021 vždy sumu vo výške 201 Eur. V podanom odpore žalovaná súdu zdôrazňovala, že pôžičky stále spláca, čo žalobkyňa v replike k odporu nepoprela. Od 05.03.2021 do dátumu vyhlásenia napadnutého rozsudku uhradila žalovaná ďalšie splátky a to 3 x po 201 Eur, t.j. dňa 12.04., 11.05. a 23.06.2021, teda spolu ďalších 603 Eur. Ku dňu podania návrhu na súd dňa 18.01.2021 tak zo strany žalovanej bola vrátená suma 2.827 Eur a nie 2.613 Eur, ku dňu podania odporu suma 3.229 Eur a ku dňu vydania napadnutého rozsudku suma 3.832 Eur. Napriek tomu súd uložil žalovanej povinnosť uhradiť žalobkyni istinu vo výške 13.387 Eur, keď pri vydaní rozsudku zohľadnil iba splátky uhradené vo výške 2.613 Eur, pričom s obranou žalovanej proti výške žalovanej istiny sa súd vysporiadal absolútne svojvoľne, keď iba poukázal na splátku zo dňa 18.10.2019, ku ktorej malo podľa súdu dôjsť ešte pred poskytnutím pôžičky. Na žiadnu takúto platbu ale žalovaná nepoukazovala, preto jej nie je zrejmé, ako sa k nej súd dopracoval. Žalobkyňa rozporovala platbu zo dňa 03.12.2019 v sume 200 Eur (časť z platby v celkovej výške 250 Eur), zároveň ale nepredložila žiadny dôkaz úhrady akého iného záväzku by sa táto platba mala týkať a napriek tomu sa súd priklonil k jej tvrdeniu, že išlo o úhradu inej, bližšie nekonkretizovanej pôžičky, čo odvolateľka považuje za absurdné a nepodložené. Naproti tomu žalovaná súdu predložila doklad o úhrade zo dňa 03.12.2019, kedy už zmluva o pôžičke medzi nimi existovala a zároveň výslovne potvrdila, že sa jednalo o čiastočnú úhradu tohto dlhu. Súd v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom na túto úhradu v sume 200 Eur nereagoval, ani na uvedené úhrady, ku ktorým došlo po podaní žaloby na súd, t.j. po 18.01.2021, ktoré dokonca nerozporovala ani žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 30.03.2021, takisto ako nerozporovala tvrdenie žalovanej, že jej pôžičku žalovaná stále v mesačných splátkach spláca. Je teda zjavné, že súd pri určení výšky istiny nevychádzal zo skutkového stavu platného v čase vydania napadnutého rozsudku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%.
6. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím a odôvodnením rozhodnutia prvoinštančného súdu. Pokiaľ ide o žiadosť žalovanej o odročenie vytýčeného pojednávania, s poukazom na kolíziu s jej výsluchom na OO PZ Galanta, žalobkyňa uvádza, že súčasťou uvedeného trestného konania je aj sama žalobkyňa ako svedkyňa a bola predvolaná na výsluch v rámci tohto konania hneď po žalovanej a to na termín 01.07.2021 o 10.00 hod., na žiadosť žalobkyne však termín výsluchu bol bez problémov preložený. Je teda nepochybné, že žalovanej tvrdená účasť na výsluchu na OO PZ nebránila v účasti na predmetnom pojednávaní ( okrem iného aj z dôvodu, že vzdialenosť oboch inštitúcií je cca 300 metrov), ale najmä z dôvodu absencie preukázania predvolania. Ohľadom termínu splatnosti pôžičky žalobkyňa poukázala na to, že cestou podaní žalovanej došlo k uvádzaniu termínu splatnosti ku koncu roku 2020, príp. začiatku roku 2021 a je teda nepochybné, že žalobkyňou poskytnutý termín splatnosti v poslednej výzve ku dňu 15.01.2021 je nastavený absolútne v prospech žalovanej. Žalobkyňa má naďalej za to, že splatnosť pôžičky bola medzi stranami dojednaná k začiatku roku 2020, nakoľko pôžička mala vykryť iba chvíľkový nedostatok prostriedkov na kúpu nehnuteľnosti zo strany dlžníka. Ak by aj žalobkyňa privolila záveru, že v otázke určenia splatnosti pôžičky je pretrvávajúci rozpor, bolo by nutné pristúpiť k aplikácii ust. § 563 OZ, nakoľko v dôsledku rozpornosti žiadna zo zmluvných strán nie je schopná splniť povinnosť tvrdenia a uniesť s ňou spojené dôkazné bremeno, ktorá skutočnosť vyvoláva potrebu postupu akoby táto náležitosť nebola dojednaná. V zmysle uvedeného treba konštatovať, že dlh bol splatný odo dňa 16.07.2020, kedy uplynula lehota na jeho zaplatenie podľa listu veriteľa s prvou výzvou na úhradu. V snahe o ústretový prístup však došlo aj k poslaniu poslednej výzvy pred podaním žaloby s ustálením termínu splatnosti k 15.01.2021. Prehlásenie žalovanej o údajnej dohode o splatnosti, ktorým sa snaží predĺžiť termín vrátenia pôžičky (napriek absencii akéhokoľvek dôkazného podkladu a napriek vlastným protichodným vyjadreniam), je subjektívne a jednostranné. Pokiaľ ide vytýkanú
nesprávnu výšku istiny, žalobkyňa uvádza, že vzhľadom na realizáciu čiastočných úhrad pohľadávky po podaní žaloby skutočne došlo k jej faktickému zníženiu, čo však bolo zapríčinené správaním žalovanej a súd nemôže reflektovať bez notifikácie žalovanou, takéto čiastkové úhrady, keďže akceptovaním takéhoto prístupu by na strane žalovanej vznikol priestor pre permanentné odďaľovanie meritórneho súdu z dôvodu nemožnosti ustálenia výšku istiny. Prípadné platby uhradené po podaní žaloby budú zohľadnené v prípadnom exekučnom konaní. Pokiaľ ide o platbu realizovanú dňa 03.12.2019 v sume 200 Eur, tu absentuje účel úhrady na rozdiel od všetkých ostatných platieb a uvedená suma predstavovala vrátenie skoršej pôžičky ako už avizovala žalobkyňa skôr, ktorá bola poskytnutá na bežný chod domácnosti tiež bezhotovostne, čo riadne žalobkyňa preukázala na pojednávaní výpisom z účtu. Platba vo výške 50 Eur zo dňa 06.03.2020 predstavuje v zmysle elektronickej komunikácie tvoriacej prílohu žaloby podľa vyjadrenia žalovanej požičané peniaze mimo rámca predmetnej pôžičky, čo bolo výslovne potvrdené aj v odpore žalovanej, čo ostatne tiež potvrdzuje, že medzi stranami boli bežne prítomné aj skoršie záväzky. Žalobkyňa popiera tvrdenie žalovanej, že vrátenie pôžičky bolo viazané na poskytnutie úveru žalovanej, toto nikdy dohodnuté nebolo, čo potvrdzujú aj samotné písomné prejavy žalovanej pred podaním žaloby a to bod 12, 13 a najmä bod 16 vyjadrenia k výzve na úhradu poskytnutej pôžičky zo dňa 14.07.2020, ktoré explicitne uvádzajú splatnosť do konca roka 2020, resp. začiatku roka 2021 a to bez akejkoľvek podmienenosti. Obdobné tvrdenia sú prítomné aj v liste Vyjadrenie k replike zo dňa 17.08.2020 a to v bode 5, v bode 11, v bode 13 a v bode 15. Snahu žalovanej o jednostranné dodatočné doplnenie podmienky do zmluvného rámca teda nie je možné akceptovať, obzvlášť, keď sa jedná o podmienku nesplniteľnú, ako to potvrdzuje doterajší vývoj veci. Mechanizmus splácania v splátkach nebol medzi stranami dohodnutý a veriteľ tieto splátky prijíma len v intenciách § 566 OZ ako čiastočné plnenie, pričom žalobkyňa vyzývala žalovanú vždy k vráteniu celej pôžičky a v každom svojom podaní explicitne rozporovala možnosť úhrady pôžičky v splátkach. Podľa názoru žalobkyne celý doterajší priebeh komunikácie so žalovanou jednoznačne vykazuje znaky nekalého zavádzania za účelom naťahovania splatnosti pôžičky, ktoré konanie je v rozpore s dobrými mravmi. Navrhla preto napadnuté rozhodnutie potvrdiť a priznať jej plnú náhradu trov odvolacieho konania.
7. Žalovaná v odvolacej replike sa plne pridržiavala podaného odvolania, ktorého obsah zopakovala.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.
9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným obsahom odvolania žalovanej bolo posúdiť, či prvoinštančný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a či vec správne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), keď žalobkyni vyhovel v celom rozsahu a tiež posúdiť, či postupom súdu nedošlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý súdny proces ( § 365 ods. 1 písm. b/ CSP).
10. Ako prvé sa odvolací súd konštatuje, že nebola dôvodná výhrada odvolateľky smerujúca k procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorý nereflektoval na jej žiadosť o odročenie pojednávania a meritórne rozhodol za jej neprítomnosti, čím malo podľa jej názoru dôjsť k znemožneniu žalovanej uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd sa oboznámil s relevantným obsahom spisu, najmä písomným ospravedlnením žalovanej a zápisnicou z pojednávania zo dňa 01.07.2019 a dospel k záveru, že nedošlo k žiadnemu porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces, pretože súd prvej inštancie postupoval správne. Žalovaná svojím podaním, doručeným súdu dňa 30.06.2021 ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní vytýčenom na deň 01.07.2021 a žiadala o vytýčenie nového termínu pojednávania z dôvodu, že má súbežne druhé konanie vo veci predvolania svedka ČVS: ORP-253/4-VYS-B5-2017 na OR PZ Galanta, s tým, že v prílohe prikladá predvolanie. K ospravedlneniu však tvrdená príloha pripojená nebola, pričom takáto príloha nebola súdu doložená žalovanou dodnes. Vychádzajúc z čl. 10 základných princípov CSP a 157 ods. 1 CSP, súd je povinný konať rýchlo a hospodárne, čo zodpovedá obsahu práva na spravodlivý súdny proces, ktorého požiadavkou je prejednať a rozhodnúť vec bez zbytočných prieťahov. Odročenie pojednávania na návrh strany sporu alebo jej zástupcu prichádza preto do úvahy len z dôležitého dôvodu ( § 183 CSP), teda ak sa strana sporu alebo jej zástupca nemôžu z dôležitých dôvodov dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo požadovať, aby
sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Príčina, prečo sa účastník pojednávania zúčastniť nemôže, a z ktorej žiada o odročenie pojednávania, sa musí s ohľadom na jej povahu vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom ospravedlniteľnosti. Strana sporu alebo zástupca, ktorí žiadajú o odročenie pojednávania, musia dôvod súdu oznámiť, aby mohol posúdiť, či sú alebo nie sú naplnené zákonné dôvody na odročenie pojednávania. Ak súd skúma, či účastník (jeho právny zástupca) žiada o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, môže vychádzať len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase jeho rozhodovania o tejto žiadosti. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, v žiadosti o odročenie termínu pojednávania je potrebné nielen tvrdiť, že existujú dôvody na odročenie pojednávania, ale je potrebné preukázať aj ich dôvodnosť ( por. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 167/2010). Vychádzajúc z uvedeného, v prejednávanej veci bola preto námietka žalovanej nedôvodná. Civilný sporový poriadok jasne vymedzuje podmienky, za ktorých súd môže odročiť pojednávanie a tieto splnené neboli. Žiadateľka k svojej žiadosti o odročenie pojednávania nepredložila žiadny dôkaz, nasvedčujúci existencii a pravdivosti dôvodu, pre ktorý žiada pojednávanie odročiť a preto zostala jej žiadosť o odročenie pojednávania len v rovine ničím nepodloženého tvrdenia, na ktoré nebolo možné prihliadnuť. Prvoinštančný súd preto nijako nepochybil, pokiaľ vec v súlade s primárnym záujmom na hospodárnom a efektívnom prejednaní veci bez zbytočných prieťahov prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 01.07.2021 za neprítomnosti žalovanej.
11. V ďalšom však už odvolacia argumentácia žalovanej bola dôvodná. Táto namietala, že súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a to z dôvodu, že rozsudok je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, keďže súd sa nevysporiadal s viacerými ňou namietanými podstatnými skutočnosťami, na ktoré buď nedal odpoveď, alebo sa s nimi vysporiadal v rozpore s vykonaným dokazovaním.
12. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť pred odvolacím súdom.
13. Konštatovanie, že vada konania vymedzená v citovanom ustanovení je vo svojej podstate porušením základného práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces (inak práva zaručeného okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu. I podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005), za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie možno považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
14. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského civilného procesu vymedzuje § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s práve uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami sporovej strany); porušením uvedeného práva sporovej strany na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa zároveň sporovej strane (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia
pre práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo i mimoriadnych opravných prostriedkov) a výskyt takejto vady zakladá sám osebe dôvod odvolania podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP.
15. Podľa názoru odvolacieho súdu potom vyššie opísanou vadou bolo postihnuté i napadnuté rozhodnutie. Tak ako to namietala samotná žalovaná vo svojom odvolaní, aj odvolací súd dospel k záveru, že v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia súd nedal odpoveď na viaceré podstatné tvrdenia žalovanej týkajúce sa splatnosti pôžičky i výšky dlžnej sumy, s ktorými sa buď vôbec nevysporiadal alebo sa vysporiadal nedostatočne, prípadne v rozpore s vykonaným dokazovaním. Predmetom sporu je žaloba o zaplatenie sumy 13.387,- Eur titulom vrátenia pôžičky, kde uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke sumy 16.000 Eur a poskytnutie uvedenej sumy žalovanej dňa 03.12.2019 nebolo sporné, rovnako nebolo sporné, že žalovaná postupne časť pôžičky splácala v splátkach rôznej výšky, prevažne po 201,- Eur. Pokiaľ však ide o podmienky splácania a termín splatnosti, v tomto sa tvrdenia strán rozchádzajú, rovnako sa rozchádzajú v otázke výšky zostávajúceho dlhu. Žalobkyňa i žalovaná svoje tvrdenia ohľadom splatnosti pôžičky opierali o obsah ich predsporovej komunikácie, ktorá bola predložená súdu vo forme listinných dôkazov k žalobe, pričom každá strana si obsah tejto komunikácie vykladá ako dôkaz práve jej tvrdenia. Súd prvej inštancie však iba stručne konštatoval, že ani jednej sa nepodarilo preukázať, aký termín splatnosti bol dohodnutý a preto uzavrel, že termín splatnosti dohodnutý nebol, a na vec aplikoval ust. § 563 OZ, v zmysle ktorého nastane čas splatnosti nasledovný deň po výzve na zaplatenie dlhu, v tomto prípade 16.07.2020. Uvedený záver súd prijal bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zaoberal obsahom predsporovej komunikácie, ktorá vzhľadom na to, že niet písomnej dohody o pôžičke, jediná mohla prípadne poskytnúť odpoveď na otázku, či a ako bola splatnosť dohodnutá. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd iba opísal, čo tvrdila žalobkyňa a žalovaná, z odôvodnenia však nie je zrejmé ( a nevyplýva to ani z obsahu zápisnice z pojednávania), či vôbec súd vykonal dokazovanie predsporovou komunikáciou strán, tvoriacou súčasť listinných dôkazov priložených k žalobe. Vykonanie týchto dôkazov navrhla pritom jednak žalobkyňa ich pripojením k žalobe a jednak to výslovne žiadala aj žalovaná v podanom odpore voči platobnému rozkazu. Súd v odôvodnení rozhodnutia neuvádza, ktoré konkrétne dôkazy vlastne vykonal, čo bolo ich obsahom a neposkytuje žiadne úvahy o tom, ako ktoré dôkazy vyhodnotil a z ktorých dôkazov vychádzal pri rozhodovaní. Obdobne sa súd prvej inštancie nedostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou podmienenosti vrátenia pôžičky, nastolenou žalovanou, keď súd uviedol iba to, že podmienenosť právneho úkonu tvrdenú žalovanou (t.j. že vrátenie pôžičky je podľa dohody viazané na poskytnutie úveru žalovanej), nemal za preukázanú nakoľko predmetné tvrdenie nepodporuje žiaden z dôkazov v konaní vykonaných. Vzhľadom na odvolacím súdom už vyššie konštatované nedostatky v procese dokazovania (nie je ani zrejmé, aké vôbec dôkazy súd vykonal a čo z nich zistil), nedá sa ani posúdiť prípadná správnosť či nesprávnosť ich hodnotenia, keďže z odôvodnenia rozhodnutia žiadne hodnotenie vykonaných dôkazov nevyplýva. Uvedené nedostatky robia rozsudok nepreskúmateľný pre absenciu relevantných zdôvodnení pre rozhodnutie podstatných skutočností, nakoľko z jeho obsahu nemožno zistiť, z ktorých dôkazov súd vychádzal, čo z nich zistil, ako ich vyhodnotil a akými myšlienkovými postupmi sa dopracoval k svojmu rozhodnutiu.
16. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné aj v časti úvah súdu, ktorými ustálil dlžnú sumu. V otázke výšky dlžnej istiny sa tvrdenia strán rozchádzali, sporné bolo, akú sumu dlhu žalovaná celkovo už splatila. Žalobkyňa preukázala poskytnutie sumy 16.000,- Eur a tvrdila, že neuhradená zostala suma 13.387,- Eur, výšku žalovanej istiny stanovila ako rozdiel medzi poskytnutou pôžičkou a súčtom 13 splátok úveru po 201,- Eur ( 16.000 – 2.613 = 13.387). Žalovaná tvrdila, že zostatok dlhu je nižší, a výšku splatenej pôžičky preukazovala doložením potvrdení o vykonaných úhradách. Takto v odpore, doručenom súdu dňa 22.03.2021, žalovaná uviedla, že k uvedenému dňu na úhradu predmetnej pôžičky žalobkyni zaplatila v splátkach celkovo sumu 3.229,- Eur, s tým, že zasiela potvrdenia o tom, že na účet žalobkyne zaslala úhrady v celkovej výške 3.279 Eur, pričom poukázala na to, že časť úhrady zo dňa 03.12.2019 vo výške 50,- Eur ( inak zrealizovanej vo výške 250,- Eur) sa týka iného záväzku, preto úhrada predmetnej pôžičky z toho predstavuje sumu 3.229 Eur. Ako vyplýva z predložených príloh ( čl. 38 až 46 spisu), k odporu, žalovaná doložila potvrdenia banky o tom, že na účet žalobkyne zrealizovala nasledovné platby: sumu 250,- Eur dňa 03.12.2019, sumu 201,- Eur dňa 14.02.2020, sumu 50,- Eur dňa 06.03.2020, sumu 80,- Eur dňa 19.03.2020, sumu 85,- Eur dňa 20.03.2020, sumu 201,- Eur dňa 06.04.2020, sumu 201,- Eur dňa 06.05.2020, sumu 201,- Eur dňa 05.06.2020, sumu 201,- Eur dňa 06.07.2020, sumu 201,- Eur dňa 06.008.2020, sumu 201,- Eur dňa 04.09.2020, sumu 201,-
Eur dňa 06.10.2020, sumu 201,- Eur dňa 06.11.2020, sumu 201,- Eur dňa 04.12.2020, sumu 201,- Eur dňa 04.01.2021, sumu 201,- Eur dňa 05.02.2021, sumu 201,- Eur dňa 05.03.2021. Odvolací súd zistil, že súčet všetkých preukázaných úhrad je 3.078,- Eur ( nie suma 3.279,- Eur, ako tvrdila žalovaná v odpore). Pokiaľ v odvolaní žalovaná uvádza medzi úhradami, ktoré súdu preukázala aj sumu 201,- Eur, ktorá mala byť zaplatená dňa 16.01.2020, odvolací súd zistil, že uvedený doklad doložený nebol. Z vyššie reálne žalovanou preukázaných úhrad žalobkyňa rozporovala úhradu vo výške 200,- Eur tvoriacu časť platby zo sumy 250,- Eur vykonanej dňa 03.12.2019 (z nej sumu 50,- eur už sama žalovaná označila ako určenú na iný účel), rovnako žalobkyňa rozporovala úhradu žalovanej zo dňa 06.03.2020 vo výške 50,- Eur. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie priznanú výšku istiny 13.387,- Eur odôvodnil tým, že žalovaná z pôžičky preukázateľne vrátila žalobkyni sumu 2.613,- Eur ( bez uvedenia z ktorých konkrétnych dôkazov vychádzal a ako sa k sume dopracoval) a ďalej uviedol, že „tvrdenie žalovanej o zaplatení sumy vyššej, ktoré sa snažila preukázať potvrdením o platbe 200 Eur dňa 18.10.2019 podľa názoru súdu neobstojí, nakoľko na účele platby nie je uvedený dôvod a účel, na rozdiel od ostatných platieb predmetnej pôžičky (poznámka úver splátka). Vzhľadom na dátum vykonania predmetnej platby 18.10.2019 s prihliadnutím na stranami nerozporovaný dátum vzniku zmluvy o pôžičke 03.12.2019, by platenie pôžičky žalovanou predčilo jej vznik, na základe čoho predmetnú platbu nemožno považovať za plnenie sporného dlhu. Rovnako ide o platbu 50 Eur zo dňa 03.12.2019, ktorý deň je dátumom vzniku spornej pôžičky, na tejto rovnako nie je uvedený účel, podporuje tvrdenie žalobkyne o praxi medzi stranami sporu, kde paralelne existovalo väčšie množstvo pôžičiek resp. dočasných finančných výpomocí v nižších sumách.“ Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že súd sa s výškou úhrad vysporiadaval svojvoľne, keď iba poukázal na splátku zo dňa 18.10.2019, ku ktorej malo podľa súdu dôjsť ešte pred poskytnutím pôžičky, hoci na žiadnu takúto platbu žalovaná nepoukazovala a preto jej nie je zrejmé, ako sa k nej súd dopracoval, musel jej odvolací súd dať za pravdu. Žalovaná totiž ani žiadnu podobnú úhradu vykonanú dňa 18.10.2019 v konaní netvrdila, a súd preto nepodložene uvádzal, že žalovaná sa snažila svoje tvrdenie o zaplatení vyššej sumy preukázať potvrdením o platbe 200 Eur dňa 18.10.2019. Súd prvej inštancie sa zrejme mylne zaoberal ne/uznaním úhrady, ktorú vôbec nerealizovala žalovaná ale žalobkyňa (v spise sú totiž ako dôkazy aj dve potvrdenia o vykonaných platbách zo strany žalobkyne na účet žalovanej a to potvrdenie zo dňa 03.12.2019 o úhrade sumy 50,- Eur a potvrdenie zo dňa 18.10.2019 o úhrade sumy 200,- Eur), takže výsledok, ku ktorému sa dopracoval postráda logiku. Takéto zdôvodnenie výšky priznanej sumy nezodpovedá dôkazom obsiahnutým v spise, je nepreskúmateľné a v rozpore s požiadavkami na riadne odôvodnenie rozsudku, zakotvenými v § 220 Civilného sporového poriadku.
17. Vychádzajúc z uvedeného potom odvolaciemu súdu nezostalo iné len konštatovať, že súd prvej inštancie pochybil, keď odôvodnenie jeho rozhodnutia je nedostatočné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné pri zdôvodnení skutočností podstatných pre rozhodnutie. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
18. Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než v záujme zachovania práva sporových strán na riadny dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (zahŕňajúci vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvej inštancii súdov, dostatočne konkrétne právne posúdenie veci i v tomto stupni a do tretice tiež vypravenie rozhodnutia majúceho konanie skončiť odôvodnením zodpovedajúcim úprave v ust. § 234 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP), napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
19. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 CSP viazaný, vec opätovne prejednať, vykonať riadne dokazovanie tak k otázke splatnosti pôžičky ako aj pokiaľ ide o žalovanou preukázané úhrady, opätovne posúdiť žalobkyňou uplatnené nároky v tomto konaní, v prípade potreby vyzvať strany na doplnenie ich skutkových tvrdení, a aj v závislosti na prípadnej ďalšej procesnej aktivite sporových strán vykonať aj ďalšie dokazovanie, podľa § 191 CSP, vykonané dôkazy riadne vyhodnotiť, zhodnotiť výsledky celého konania a až následne opätovne rozhodnúť o veci a o trovách tak prvoinštančného ako i tohto odvolacieho konania (§ 396 CSP). Nové rozhodnutie treba vypraviť náležitým a presvedčivým odôvodnením súladným s ust. § 220 CSP, obsahujúcim relevantné odpovede na všetky významné otázky nastolené stranami sporu.
20. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).