Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/55/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej, vo veci žalobcu: W. O., X., F. XX, nar. XX.X.XXXX, zást. Sýkora - advokátska kancelária, s.r.o., Košice, Murgašova 3, IČO: 47 256 206, za ktorého ako konateľ koná advokát JUDr. Matej Sýkora, proti žalovanému: Slovenská republika

- Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Bratislava, Štúrova 2, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. - 114 z 24. septembra 2020

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie (ďalej aj len „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví zamietol žalobu, ktorou žalobca sa domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy s príslušenstvom. Škoda podľa žaloby mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, keď uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Úrad justičnej a kriminálnej polície ČVS: ORP466/6-OJP-KE-2009 z 25.3.2009 voči nemu bolo začaté trestné stíhanie, neskôr uznesením z 1.7.2010 bolo proti nemu vznesené obvinenie zo spáchania prečinu subvenčného podvodu formou účastníctva podľa , , pričom v konečnom dôsledku v tomto trestnom konaní spod obžaloby bol oslobodený rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. - 304 zo 14.8.2012, ktorý právoplatnosť nadobudol dňom 21.2.2013 v spojení s uznesením odvolacieho súdu č. k. - 320 z 21.2.2013, ktorým odvolanie okresného prokurátora bolo zamietnuté. Žalobca oslobodený bol z dôvodu, že skutok nie je trestným činom.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval ustanovenia a , , , a , a o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a tiež ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania (, a ), o zákonnej koncentrácii konania (), o skutkových tvrdeniach () a o popretí skutkových tvrdení protistrany (). Pri svojom rozhodovaní mal na zreteli predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom (nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou). Uzavrel, že v danom prípade žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že rozhodnutie, o ktorom tvrdil, že je nezákonné, znaky nezákonnosti vykazuje, ani v čom táto nezákonnosť spočíva.

3. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, zdôraznil, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody a vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa daného zákona môže mať za následok len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve (iba) týmto rozhodnutím alebo postupom. Konštatoval, že otázka príčinnej súvislosti nie je pritom otázkou právnou, ale otázkou skutkovou, pričom pre záver o jej existencii nestačí pravdepodobnosť, ale príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená), pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu ako poškodeného. So zreteľom na to uzavrel, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ani bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím, ktoré považuje za nezákonné a nemajetkovou ujmou, ktorá mu podľa jeho tvrdení vznikla a vyčíslil ju na 20 250 €.

4. Takto uzavrel, že žalobca nesie preto procesnú zodpovednosť za nedokázanie ním tvrdených skutočností, pričom ten v danom prípade počas celého sporu bol pasívny. Na nariadené pojednávania súd predvolával aj žalobcu, ale ten bez akéhokoľvek ospravedlnenia ani na jedno súdne pojednávanie sa nedostavil, jeho zástupca nemal vedomosť o jeho aktuálnom pobyte a nevedel sa s ním žiadnym spôsobom skontaktovať. Z toho dôvodu výsluch žalobcu k prejednávanej veci súd vykonať nemohol, hoci to považoval za nevyhnutné.

5. Súd žalobu zamietol zároveň aj z dôvodu, že žalobca v rozpore so zásadou sudcovskej koncentrácie konania (vyhlásená uznesením súdu z 15.11.2016, v spise na č. l. 54 - pozn. odvolacieho súdu) prostriedky procesného útoku neuplatnil včas. Podaním z 3.9.2018 navrhol výsluch svedkov a zaviazal sa na pojednávanie zabezpečiť ich prítomnosť ( ). Súd na vykonanie tohto dôkazu neprihliadal s odôvodnením, že žalobca súdu nenavrhol zabezpečiť prítomnosť navrhnutých svedkov ( ), pričom títo na nariadené pojednávania sa nedostavili, pretože žalobca ich prítomnosť nezabezpečil.

6. V súlade so zásadou úspechu v spore ( ) úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu jeho trov proti žalobcovi.

7. Proti tomuto rozsudku žalobca podáva odvolanie navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Odvolanie podáva z dôvodov ustanovených v , , , a .

8. Žalobca aj v odvolacom konaní trvá na tom, že postup príslušných orgánov činných v trestnom konaní, ktorým tieto proti nemu vzniesli obvinenie, zamietli jeho sťažnosť, ale nakoniec spod obžaloby rozsudkom súdu bol právoplatne oslobodený, napĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu a v dôsledku toho je daná zodpovednosť štátu v súlade s za škodu, ktorá žalobcovi bola spôsobená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moc, a to v súvislosti so začatím trestného stíhania a jeho vedením. S poukazom na judikatúru najvyšších súdnych autorít namieta, že štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorí priamo zasiahli do základných práv jednotlivca a nemôže sa zbaviť zodpovednosti za ich postup, ak tento sa ukáže ako mylný a zasahujúci do základných práv žalobcu. Nie je preto rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (uznesenie NS SR sp. zn. z 18.8.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo 7.7.2016).

9. Trvá na tom, že trestné stíhanie výrazne nepriaznivým spôsobom ovplyvňuje jeho osobný, spoločenský a pracovný život a zásadným spôsobom zasiahlo do jeho dôstojnosti, cti, dobrej povesti a súkromia, po psychickej a emočnej stránke ho znášal veľmi ťažko, nevedel sa vyrovnať s tým, že bol obvinený zo spáchania trestného činu, pociťoval beznádej, úzkosť a neistotu ohľadne svojej budúcnosti a jeho vzťah s jeho blízkymi, známymi a spolupracovníkmi sa zhoršil, v rodine často vznikali napäté situácie vyplývajúce z prebiehajúceho trestného konania, čo mu spôsobilo výraznú psychickú ujmu, stres, dlhotrvajúce pocity úzkosti, neistoty a frustrácie. Trvá preto na tom, že v dôsledku trestného stíhania mu bola spôsobená nemajetková ujma a je presvedčený, že pokiaľ súd by sa náležite zaoberal tvrdeniami žalobcu o následkoch trestného stíhania na jeho osobný, rodinný a pracovný život, na jeho spoločenské postavenie a fyzické a psychické zdravie a zohľadnil by povahu trestnej veci, dĺžku

trestného stíhania, následky v osobnostnej sfére žalobcu ako poškodenej osoby a ďalšie okolnosti, musel by dôjsť k záveru, že žalobcovi trestným stíhaním vznikla nemajetková ujma v uplatnenej výške.

10. Namieta ďalej, že súd nezákonne odmietol vykonať navrhovaný výsluch tak samotného žalobcu, ako aj navrhnutých svedkov a spor v neprospech žalobcu rozhodol bez ich vypočutia. Na pojednávaní 24.9.2020 zástupca žalobcu totiž ospravedlnil neúčasť žalobcu a zároveň požiadal súd o odročenie pojednávania za účelom vypočutia žalobcu a oboch týchto svedkov, ako aj o ich predvolanie na najbližšie pojednávanie vzhľadom na to, že ich účasť nevie zabezpečiť. Dôkaz pritom riadne označil (výsluch žalobcu a svedkov na preukázanie svojich tvrdení), čím splnil svoju dôkaznú povinnosť a uviedol, ktoré skutočnosti týmto dôkazom sa majú preukázať (nemajetková ujma) a z akých hľadísk. Bol preto zrejmý účel vykonania navrhovaného dôkazu, čo mohlo mať podstatný vplyv pre posúdenie skutkového stavu a pre právne posúdenie prejednávanej veci. Nevykonaním navrhovaného dokazovania došlo tak k odňatiu možnosti konať pred súdom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 26.1.2010).

11. Podľa žalovaného žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie či zmenu napadnutého rozsudku. Jeho skutkové tvrdenia a právna argumentácia sú totožné s obsahom žaloby. Žalovaný sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, pretože bez ospravedlnenia sa nedostavil na pojednávanie nariadené na 13.1.2020, predvolanie na pojednávanie 24.9.2020 neprevzal a nebolo možné kontaktovať ho ani prostredníctvom jeho zástupcu, v dôsledku čoho objektívne nebolo možné zabezpečiť ani účasť žalobcu a ani navrhnutých svedkov na pojednávaní, t. j. riadne preukázať tvrdenia zo žaloby. V ostatnom žalovaný v plnom rozsahu zotrváva na všetkých svojich doterajších ústnych i písomných vyjadreniach vo veci a navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

12. Žalobca v odvolacej replike opakuje dôvody odvolania o nezákonnom odmietnutí jeho dôkazného návrhu tak na jeho vypočutie, ako aj na vypočutie svedkov.

13. Žalovaný v odvolacej duplike poukazuje na to, že žalobca nenavrhol súdu zabezpečiť účasť ním navrhovaných svedkov postupom podľa a na súdom nariadených pojednávaniach títo svedkovia sa nezúčastnili, pretože žalobca ich účasť nezabezpečil ( ). Súd na vykonanie tohto dôkazu správne preto neprihliadal.

14. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie bez nariadenia pojednávania prejednal odvolanie žalobcu, preskúmal celé predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné ( a 355 a nasl. o odvolaní).

15. Aj keď záver o neexistencii nezákonného rozhodnutia orgánov verejnej moci či jeho neprávneho úradného postupu v danom prípade neobstojí, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku je vecne správny, odvolací súd ho preto potvrdil.

16. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 23.11.2022 o 9.40 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 220/II. posch. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 15.11.2022 boli zverejnené na úradnej tabuli a tiež na webovej stránke odvolacieho súdu ( a za použitia ).

17. Z hľadiska skutkového stavu v posudzovanej veci bolo zistené, že uznesením príslušných orgánov činných v trestnom konaní z 1.7.2010 proti žalobcovi bolo vznesené obvinenie zo spáchania prečinu subvenčného podvodu formou účastníctva podľa , . Následne rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. - 304 zo 14.8.2012 v spojení s uznesením odvolacieho súdu č. k. - 320 dňom 21.2.2013 právoplatne došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby.

18. Otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci upravuje Ak k spôsobeniu škody žalobcovi ako obvinenému došlo takým nezákonným uznesením o vznesení obvinenia, proti ktorému ten ako poškodený využil možnosť podať sťažnosť, štát za túto škodu zodpovedá, pričom tejto povinnosti sa nemôže zbaviť ( až 6 zákona).

pritom výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. V súlade s ustálenou súdnou praxou štát však zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená vo viacerých skorších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom ešte v zmysle , na podstate ich právnych záverov súdna prax zotrváva aj po prijatí Rozhodovanie súdov sa ustálilo o. i. na názore, že ten, proti komu trestné stíhanie bolo zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, podľa relevantného zákona o zodpovednosti štátu zásadne má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991).

19. Treba súhlasiť preto s odvolateľom, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Tento právny názor súdu je podporený aj uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014 pod č. 37. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, t. j. úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaké dôsledky ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť v tomto zmysle okrem zastavenia trestného stíhania má tiež oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie na tom nič nemení, keďže podstata nároku na náhradu škody sa viaže jedine na výsledok trestného stíhania.

20. Existencia nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, príp. nesprávneho úradného postupu toho orgánu bez ďalšieho takúto zodpovednosť ešte nezakladá, pre vznik nároku na náhradu škody, akou je aj nemajetková ujma, treba preukázať kumulatívnu existenciu všetkých nevyhnutných predpokladov vzniku tejto zodpovednosti, a to: (i) subjekt (orgán štátu), (ii) predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah), (iii) správanie subjektu (jeho rozhodnutie), (iv) výsledok spočívajúci v škode, (v) príčinná súvislosť medzi správaním (rozhodnutím) a výsledkom (škodou) a (vi) protiprávnosť - nezákonnosť.

21. Vo vzťahu k objektívnej spôsobilosti trestného stíhania zasiahnuť právo na ochranu osobnosti obvineného v aplikačnej praxi pritom sa ustálilo, že každé trestné stíhanie, a teda aj predmetné trestné stíhanie žalobcu, negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného a je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 27.8.2019). V úvahách ohľadom výšky je potrebné prihliadať na kritériá ustanovené v , t .j. na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Je pritom povinnosťou súdu zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre posúdenie dôvodnosti uplatnených nárokov vo svetle prostriedkov procesného útoku žalobcu i procesnej obrany žalovaného, a to vo svetle všetkých zhora zmienených predpokladov zodpovednosti štátu v zmysle za ujmu nezákonným trestným stíhaním spôsobenú na osobnostných právach žalobcu ako poškodeného. Rozhodnutie súdu musí vychádzať zo skutkového stavu náležite zisteného riadne vykonaným dokazovaním. Je na úvahe súdu, aby po vykonanom dokazovaní zvážil individuálne skutkové okolnosti posudzovaného prípadu, a to svedčiace tak v prospech, ako prípadne aj v neprospech žalobcu, aby stanovil primeranú výšku odškodnenia žalobcu, pričom musí ozrejmiť kritériá, hľadiská a následky, ktoré žalobca znášal počas trvania trestného stíhania v rôznych sférach jeho života, ktoré pri tom zvažoval a svoje rozhodnutie v tomto smere musí dostatočne odôvodniť.

22. V spore je preto na žalobcovi ako poškodenom, aby nielen tvrdil, ale aby aj preukazoval skutočnosti, na ktorých žalovaný nárok zakladá, t. j. aj okolnosti odôvodňujúce priznanie náhrady nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu v zmysle vrátane toho, že nemajetková ujma, ktorú v žalobe opisuje, mu vznikla len a výlučne v priamej príčinnej súvislosti s jeho nezákonným trestným stíhaním. Vzhľadom na to, že v danom prípade žalobca tvrdí, že on s ohľadom na svoju sociálnu situáciu, rodinné a spoločenské pomery trestné stíhanie prežíval intenzívnejšie, než by ho prežíval každý na jeho mieste a v jeho postavení, t. j. tvrdí, že zásah na jeho morálnu a osobnostnú sféru pôsobil deštruktívnejšie, než v skutkovo obdobných prípadoch je to obvyklé, je na ňom preukázať aj takýto intenzívnejší dopad.

23. Dôkazné bremeno, ktoré sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosťou sporovej strany za to, že v konaní (ne)boli preukázané jej tvrdenia, zaťažuje preto žalobcu a prejaví sa v jej procesnom (ne)úspechu v merite veci. Zmyslom dôkazného bremena pritom je umožniť súdu, aby rozhodol vo veci samej aj v prípadoch nepreukázania určitej skutočnosti, ktorá bola významná pre rozhodnutie podľa hmotného práva. V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu podľa hmotného práva je na prospech existencia určitej skutočnosti. Pokiaľ žalobca svoje skutkové tvrdenia nepreukáže, platí, že bremeno dôkazu neuniesol.

24. V posudzovanej veci žalobca v žalobe tvrdil, avšak v spore nijako nepreukázal, že tvrdenú nemajetkovú ujmu na svojich osobnostných právach a v jednotlivých oblastiach jeho súkromného života a spoločenského uplatnenia, ktoré v žalobe opisuje, utrpel výlučne a iba v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s jeho nezákonným trestným stíhaním. Zo žaloby sa môže pritom javiť, že táto príčinná súvislosť daná tu je, ale žalobe o náhradu škody, aká je uplatňovaná aj v tomto spore, nie je možné vyhovieť len na základe pravdepodobnosti jej existencie. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne mal na zreteli, že ide o otázku skutkovú, a nie právnu, skutočne je preto na žalobcovi, aby v spore jej existenciu s istotou preukázal, pričom na ňom je aj to, aké dôkazné prostriedky za tým účelom zvolí. Vzhľadom na to, že aj o primeranosti výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch možno rozhodnúť len po riadne vykonanom dokazovaní, bolo na žalobcovi predložiť alebo aspoň označiť dôkazy, prostredníctvom ktorých súd by mohol zvážiť, aká výška požadovanej náhrady v tomto prípade je primeraná. Žalobca v konaní žiadne dôkazy nepredložil (okrem tých, ktorými preukázal, že trestne stíhaný bol nezákonne a že proti tomuto trestnému stíhaniu účinne sa bránil) a dôkazy (výsluch žalobcu, výsluch dvoch svedkov), ktoré navrhol podaním z 9.3.2018 a nebolo možné vykonať, a to z dôvodu absolútnej procesnej pasivity žalobcu. Výsluch žalobcu nebol možný, pretože sa nedostavil ani na jedno súdne pojednávanie, na adrese evidovanej v registri obyvateľov SR žalobca je neznámy, iná jeho adresa súdu známa nie je a ani jeho zástupca na celé konanie nedokázal nadviazať žiaden kontakt, napriek vynaloženému úsiliu nemal možnosť zabezpečiť jeho prítomnosť na pojednávaní. Navrhnutí svedkovia sa nedostavili ani na jedno z nariadených pojednávaní.

25. Zamietnutie návrhu na vykonanie navrhnutých dôkazov za daných okolností nebolo preto nezákonným postupom súdu a nedošlo ním ani k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako to namieta odvolateľ.

26. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania vyplývajúcou z , v zmysle ktorej procesné úkony strany nie sú oprávnené vykonať kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. v ustanovení formuláciou „nemusí“ dáva však súdu možnosť prihliadať aj na tie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas. Je pritom v súlade s prejednacím princípom, typickým pre kontradiktórne sporové konanie, že prítomnosť svedka na pojednávaní zabezpečuje strana, ktorá tento dôkaz navrhla ( ). Aj pre tento dôkazný prostriedok však platí, že vždy je to súd, ktorý rozhoduje o tom, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná. V prípade zamietnutia vykonania dôkazu vydá o tom uznesenie do zápisnice o pojednávaní a následne dôvody, prečo tak urobil, uvedie v odôvodení rozhodnutia vo veci samej.

27. Vzhľadom na uvedené v zásade nie je v rozpore s ustanoveniami platného procesného poriadku postup súdu, pokiaľ v danej veci mienil prihliadať na výsledok dokazovania, ktorý na základe návrhu žalobcu z 9.3.2018 mal vzísť z vykonania takých dôkazov, ktoré žalobca navrhol vykonať bezmála až dva roky potom, čo už nastali účinky sudcovskej koncentrácie konania ( ). Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že navrhovaní svedkovia na pojednávanie sa nedostavili už opakovane (13.1.2020, 24.9.2020), pričom riziko zabezpečenia ich prítomnosti v zmysle podania z 9.3.2018 bolo na žalobcovi. Zástupca žalobcu minimálne od pojednávania, ktoré sa vykonalo 13.1.2020 mal pritom vedieť, že zabezpečenie prítomnosti navrhnutých svedkov do budúcna je ohrozené. Napriek tomu, že do ďalšieho pojednávania vo veci mal dostatok času (vyše 9 mesiacov), ešte ani po doručení predvolania naň (26.8.2020) súdu vopred nesignalizoval, že prítomnosť svedkov na pojednávaní zabezpečiť nevie a ani nepožiadal, aby svedkov predvolal súd. Súdu tieto skutočnosti oznámil až priamo na pojednávaní 24.9.2020, ktoré preto navrhol odročiť z dôvodu žiadosti, aby svedkov predvolal súd. Súd prvej inštancie postupoval procesne správne, keď pre nesplnenie zákonných podmienok na odročenie pojednávania

( ) tomuto návrhu zástupcu žalobcu nevyhovel a jeho postup bol procesne správny, aj pokiaľ vzhľadom na predchádzajúce opakovane neúspešné pokusy na vykonanie žalobcom navrhnutého dokazovania s poukazom na následky sudcovskej koncentrácie konania sa rozhodol neprihliadať na tieto dôkazy, ktoré z dôvodu procesnej pasivity žalobcu v spore ani naďalej nebolo možné vykonať.

28. Z uvedených dôvodov odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo veci rozhodol vecne správne, pokiaľ uplatnený nárok žalobcu pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom zamietol a odvolací súd postupom podľa napadnutý rozsudok ako vecne správny preto potvrdil vrátane správneho a zákonného, na základe zásady úspechu žalovanej strany v spore založeného závisiaceho výroku o trovách konania.

29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rovnako rozhodol v súlade so zásadou úspechu vo veci zakotvenou v ustanovení a plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu jeho trov proti neúspešnému žalobcovi (, ods. 1 ), pričom výnimočné okolnosti na aplikáciu ustanovenia na rozhodnutie o trovách konania odvolací súd nezistil.

30. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é aj vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

S výnimkou prípadov ustanovených v v dovolacom konaní dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).