Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sp/14/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: L. L. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q., štátna príslušnosť Q., bez cestovných dokladov, toho času umiestnený v Ú. U. S. U. K., Q. XX, XXX XX P., zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru, 067 67 Ulič 337, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-004/2015 zo dňa 28.04.2015 takto

rozhodol:

I./ P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-004/2015 zo dňa 28.04.2015.

II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-004/2015 zo dňa 28.04.2015 podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov (ďalej len ZoPC) zaistil navrhovateľa dňom 28.04.2015 v čase o 19.45 hod. na dobu 5 mesiacov do 28.09.2015 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, pretože existuje riziko jeho úteku, pričom na výkon jeho zaistenia bol určený Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.

V odôvodnení uviedol, že účastník konania dňa 28.04.2015 v skorých ranných hodinách nedovolene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny smerom na územie Slovenskej republiky v katastri obce E., okres P.. Následne dňa 28.04.2015 v čase o 07.45 hod. bol po predchádzajúcej pátracej akcii, vykonanej príslušníkmi Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Ulič (ďalej len OHK PZ) zadržaný a následne predvedený na OHK PZ Ulič. Zdôraznil, že v zmysle čl. 3 ods. 1 Schengenského dohovoru, vonkajšie hranice môžu byť prekročené len na hraničných priechodoch a počas stanoveného otváracieho času. Účastník konania sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez cestovného dokladu a ako vízový cudzinec sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru. Z toho vyplýva, že účastník konania s poukázaním na § 2 ods. 1 písm. f), g) zákona o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu a zároveň sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky, pričom tento vstup cez vonkajšiu hranicu neumožňuje medzinárodná zmluva, zákon o pobyte cudzincov alebo osobitný predpis a svojím konaním porušil ustanovenie čl. 4 ods. 1, a čl. 5 ods. 1 písm. a), b) Nariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím sa dopustil priestupkov podľa § 116 ods. 1 písm. a) a § 118 ods. 1 písm. a) ZoPC. Odporca mal za to, že každý štátny príslušník tretej krajiny je povinný, v zmysle Kódexu schengenských hraníc, vstúpiť a zdržiavať sa na území Slovenskej republiky s platným cestovným dokladom alebo dokladom oprávňujúcim zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, mať platné vízum, ktoré sa vyžaduje pri zdržiavaní sa na území Slovenskej republiky štátnym príslušníkom tretích krajín a mať dostatočné prostriedky na živobytie. Rozhodnutím odporcu č.: PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-002/2015 zo dňa 28.04.2015 bol účastník konania zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existovalo riziko úteku účastníka konania. Začalo sa voči nemu aj konanie o administratívnom vyhostení s určením zákazu vstupu č. p. : PPZ- HCP-SO15-ZAV-2/2015 v zmysle štvrtej časti prvej hlavy ZoPC, pričom tento mal byť po ukončení konania o administratívnom vyhostení vrátený na územie Ukrajiny v zmysle dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisií osôb uverejnený vo vestníku L 332/48 zo dňa 18.12.2007. Počas spisovania Zápisnice o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení č: PPZ-HCP- SO15-ZAV-2-005/2015 zo dňa 28.04.2015 prejavil vôľu požiadať na území Slovenskej republiky o udelenie azylu a osobitným predpisom v tomto prípade je o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“). Keďže OHK PZ Ulič nie je v zmysle príslušné na prijatie vyhlásenia, preto bol účastník konania poučený o skutočnosti, že na prijatie jeho vyhlásenia o azyle je príslušný ÚPZC Sečovce ako aj o skutočnosti, že podanie bude v zmysle o správnom konaní s poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. bez meškania postúpené príslušnému správnemu orgánu, to znamená ÚPZC Sečovce. Konanie o udelenie azylu je upravené v ustanovení o azyle, kde v je zakotvené, ktorý policajný útvar je príslušný na prijatie vyhlásenia cudzinca, ktorý žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. V prípade účastníka konania takýmto policajným útvarom v zmysle je Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Podľa , ak cudzinec požiada o udelenie azylu, alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na policajnom útvare, ktorý nie je príslušný na prijatie vyhlásenia podľa ods. 2, policajný útvar je povinný poučiť cudzinca o tom, ktorý policajný útvar je príslušný na prijatie vyhlásenia a ak nerozhodne o zaistení cudzinca a o jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov podľa osobitného predpisu, vydá cudzincovi doklad na prepravu s platnosťou 24 hodín. Podľa Zákona o pobyte cudzincov „Ak je štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa odseku 1 písm. a) a policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od zaistenia, policajný útvar štátneho príslušníka tretej krajiny ihneď prepustí; to neplatí, ak policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení z dôvodu prerušenia konania o administratívnom vyhostení podľa alebo vyžiadania informácie podľa “. Nakoľko bolo konanie o administratívnom vyhostení voči účastníkovi konania prerušené podľa , skutočnosť že účastník prejavil vôľu požiadať na území Slovenskej republiky o azyl nezakladá dôvod na jeho prepustenie, pričom cudzinec v zápisnici o vyjadrení účastníka konania č. p.: PPZ-HCP-SO15- ZAV-5-001/2015 neprejavil žiadosť o udelenie azylu na území SR. Cudzinec prejavil vôľu požiadať o azyl až po jeho zaistení, pri spisovaní zápisnice o vyjadrení účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení č. p.: PPZ-HCP-SO15-ZAV-2-005/2015 zo dňa 28.04.2015. Správny orgán mal za to, že cudzinec požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky účelovo, aby sa vyhol vyhosteniu z územia SR, nakoľko v zápisnici o vyjadrení účastníka konania č. p. : PPZ-HCP- SO15-ZAV-5-003/2015 uviedol, že o udelenie azylu žiada kvôli tomu, aby nebol vyhostený z územia SR. Čo sa týka tejto následne podanej žiadosti o azyl správny orgán pri posudzovaní tejto okolnosti vychádzal aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11 z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo („iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia“) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Zároveň súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel Návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území. Odporca uviedol, že pri rozhodovaní o zaistení sa riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení Protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl (ďalej len „smernica“), kde v Dohovore v čl. 5 ods. 1 písm. f) je uvedené, že je prípustné: „zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.“. Podľa čl. 2 písm. c) smernice sa žiadateľom o azyl rozumie štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá podala žiadosť o azyl, v súvislosti s ktorou zatiaľ nebolo prijaté právoplatné rozhodnutie. Podľa právneho názoru správneho orgánu účastník konania ani podľa smernice a ani podľa doposiaľ nie je žiadateľom o azyl, pretože OHK PZ Ulič nie je v zmysle príslušným na prijatie vyhlásenia. O tejto skutočnosti bol účastník konania náležite poučený, čo je zaznamenané v zápisnici o vyjadrení účastníka konania. Podľa čl. 7 ods. 3 smernice ak sa ukáže, že je to potrebné, napríklad z právnych dôvodov alebo z dôvodov verejného poriadku, členské štáty môžu držať žiadateľa na určitom mieste v súlade s ich vnútroštátnym právom a takýmto právnym dôvodom je podľa názoru správneho orgánu aj výkon readmisie v zmysle readmisnej dohody. Podľa čl. 18 Charty základných práv Európskej únie právo na azyl sa zaručuje dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru z 28. júla 1951 a Protokolu z 31.januára 1967 týkajúcich sa postavenia utečencov a v súlade so Zmluvou o Európskej únii a so Zmluvou o fungovaní Európskej únie. Správny orgán mal za to, že samotným zaistením účastníka konania mu nebolo odopreté právo požiadať o azyl, práve naopak, bol poučený o tom, ktorý útvar je príslušný na prijatie vyhlásenia o azyle. Podľa článku 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951 je uvedené, že zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú stíhať pre nezákonný vstup alebo prítomnosť na území štátu takých utečencov, ktorí pri príchode priamo z územia, kde ich život alebo sloboda boli ohrozené v zmysle čl. 1, vstúpia alebo sú prítomní na území daného štátu bez povolenia, za predpokladu, že sa sami prihlásia bez meškania na úradoch a odôvodnia svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť na území daného štátu. Ďalej je uvedené, že zmluvné štáty nebudú na pohyb takýchto utečencov uplatňovať iba do tej doby, než ich postavenie v krajine bude upravené alebo než obdržia povolenie vstupu do inej krajiny. Správny orgán po posúdení všetkých zhromaždených dôkazov konštatoval, že účastník konania po neoprávnenom prekročení štátnej hranice z územia Ukrajiny do Slovenskej republiky neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že na území Ukrajiny bol jeho život alebo sloboda ohrozené a taktiež sa bez meškania neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný vstup. Správny orgán ďalej vychádzal aj zo skutočnosti, že Ukrajinu možno vo všeobecnosti považovať za bezpečnú krajinu, v ktorej by život alebo sloboda účastníka konania neboli ohrozené, nakoľko Ukrajina ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd, pričom sa zdôrazňuje, že touto Dohodou nie sú dotknuté práva a povinnosti Spoločenstva, členských štátov Európskej únie a Ukrajiny vyplývajúce zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv z 10. decembra 1948 a z medzinárodných právnych predpisov, najmä z Európskeho dohovoru zo 4. novembra 1950 a ochrane ľudských práv a základných slobôd, z Dohovoru o postavení utečencov z 28. júla 1951, z Protokolu o postavení utečencov z 31. januára 1967, z Medzinárodného dohovoru Organizácie spojených národov a občianskych a politických právach z 19. decembra 1966 a z medzinárodných právnych nástrojov vydávania osôb, pričom správny orgán sa zaoberal aj článkom 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, v ktorom je uvedené, že právo žiadať o azyl sa stalo uznaným základným ľudským právom. Aj v tomto prípade je nutné konštatovať, že účastníkovi konania umiestnením do ÚPZC Sečovce toto právo ostane zachované. Zdôraznil, že pri rozhodovaní sa riadil aj výrokom NS SR č. , ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 32/Sp/87/200/-57 ako vecne správny ohľadom rozhodnutia o zaistení. Najvyšší súd konštatuje, že žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené podmienky uvedené v prvý bod o azyle a s poukázaním na vyššie uvedený výrok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je dotknuté. Účelom zaistenia účastníka konania je mať osobu vo fyzickej dispozícii. Pri tom správny orgán vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -81 zo dňa 19.10.2010, kde je uvedené, že „Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných slobôd“. Poukazoval na to, že podľa Výboru pre ľudské práva skutočnosť, že osoba vstúpila na územie ilegálne môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti týkajúce sa dotyčnej osoby, ako napr. pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú dobu ospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že dotyčná osoba je žiadateľom o azyl, pretože ako uvádza Výbor pre ľudské práva, zaistenie cudzinca žiadajúceho o azyl nie je v rozpore s Paktom o občianskych a politických právach. (Větrovský, J.: Princip proporicionality a jeho aplikace na případy zajištení cizincu Výborem pro lidská práva a Evropským soudem pro lidská práva. In: Jílek, D., Pořízek, P. Společný Evropský azylový systém: Zásahy do osobní svobody.) Ďalej odporca prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t.j. či trvá riziko úteku účastníka konania. Zo záznamu hliadky OHK PZ Ulič č.p.: PPZ-HCP-SO15-2-764/2015 zo dňa 28.04.2015 vyplýva, že účastník konania po neoprávnenom prekročení štátnej hranice sa príslušným orgánom sám neprihlásil, naopak sa snažil ujsť, respektíve pred policajnými hliadkami schovať. Zo záznamu hliadky vyplýva, že od miesta neoprávneného prekročenia štátnej hranice osoba prešla až do intravilánu obce. Mohli sa prihlásiť na tunajšom OHK PZ Ulič alebo hliadke so služobným motorovým vozidlom, ktorej príslušnosť k PZ bola označená. Správny orgán mal za to, že účastník konania po nedovolenom prekročení štátnej hranice mohol vidieť hliadku PZ a mal možnosť sa prihlásiť, ale tak nespravil, naopak snažil sa ujsť a pred hliadkou sa ukryť. Na základe zhodnotenia týchto skutočností správny orgán má za to, že existuje reálne riziko, že účastník konania sa bude počas konania o administratívnom vyhostení skrývať, resp. sa bude snažiť ujsť. Tento záver potvrdzuje aj výpoveď účastníka, ktorý počas spísania zápisnice o vyjadrení sa účastníka konania č.p.: PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-001/2015 zo dňa 28.04.2015 sa vyjadril, že po prekročení štátnej hranice, ak by sa na mieste zadržania nenachádzala hliadka PZ, by pokračoval ďalej smerom do vnútrozemia. Teda účastník konania po neoprávnenom prekročení štátnej hranice sa príslušným orgánom sám neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný vstup, naopak, sa snažil sa ujsť, respektíve pred policajnými hliadkami ukryť. Na základe týchto skutočností správny orgán usúdil, že existuje reálne riziko úteku účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení. Vychádzajúc z doterajšej praxe správny orgán prihliadal aj na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín častokrát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a umiestnení v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt po území členských štátov nie je možné monitorovať. Po svojvoľnom opustení pobytového tábora je im následne v zmysle zastavené azylové konanie, následkom čoho sa neoprávnene zdržiavajú v štátoch Európskej únie. Takíto migranti často čelia dlhodobej nadmernej psychickej záťaži, majú obmedzený prístup k základným sociálnym, zdravotným, vzdelávacím, kultúrnym, občianskym, politickým a ostatným právam, či službám bežne dostupným legálnym migrantom. S nelegálnou migráciou sa spájajú aj mnohé ďalšie negatívne fenomény, ako napríklad pašovanie, prevádzanie migrantov, obchodovanie s ľuďmi a iná cezhraničná kriminalita. Odporca zdôraznil, že preskúmal prekážky zaistenia uvedené v ZoPC, pričom na základe dôkazov (záznamu zápisnice o vyjadrení sa účastníka konania č.p.: PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-001/2015 a zápisnice o vyjadrení sa účastníka konania č.p.: PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-003/2015) dospel k záveru, že účastník l nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bezodkladne po neoprávnenom prekročení vonkajšej hranice. Práve naopak, snažil sa ujsť pred príslušníkmi OHK PZ. Takisto správny orgán zistil, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby. Ďalej skúmal jeho ekonomickú situáciu a dospel k záveru, že nemá dostatočné finančné prostriedky. Nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, z tohto dôvodu mu policajný útvar neukladá povinnosť v zmysle zákona, nakoľko vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany zložiť peňažnú záruku a nakoľko menovaný nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov, nie je možné z jeho strany zabezpečiť si ubytovanie. Podľa zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Pri dĺžke zaistenia vychádzal zo skutočnosti, že konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené a že sa v ňom nemôže pokračovať až od vydania rozhodnutia vo veci žiadosti o azyl. V zmysle „Ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do 90 dní od začatia konania“. Podľa „Proti rozhodnutiu ministerstva o neudelení azylu, o odňatí azylu, o nepredĺžení doplnkovej ochrany a o zrušení doplnkovej ochrany možno podať opravný prostriedok na súd do 30 dní od jeho doručenia“. Ďalšími lehotami zohľadnenými pri zaistení bola lehota na doručenie žiadosti o azyl do ÚPZC Sečovce a následne na Migračný úrad 7 dní, lehota na doručenie prvostupňového rozhodnutia 7 dní, lehota na doručenie odvolania 7 dní a 7 dní potrebných na vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení a realizáciu vyhostenia osoby na Ukrajinu.

Uviedol, že taktiež skúmal reálnu možnosť výkonu vyhostenia účastníka konania t.j. Účelnosť zaistenia, pričom mal za to, že v prípade odpadnutia dôvodov prerušenia konania o administratívnom vyhostení, bude možné v konaním o administratívnom vyhostení pokračovať. V prípade vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení bude možné účastníka konania vyhostiť na Ukrajinu v zmysle dohody o readmisii osôb uverejnenej v Úradnom vestníku L 332 , 18/12/2007 S. 0048 - 0065. V zmysle čl. 8 ods. 1 citovanej dohody „Žiadosť o readmisiu sa musí predložiť príslušnému orgánu požiadaného štátu najneskôr do jedného roka po tom, čo príslušný orgán žiadajúceho štátu zistil, že štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti nespĺňa alebo prestala spĺňať podmienky potrebné na vstup na jeho územie, zdržiavanie sa na jeho území alebo na pobyt na ňom.“ Slovenská strana, ako to vyplýva so zápisnice z hraničnej schôdzky pomocníkov hraničných splnomocnencov, upovedomila ukrajinskú stranu o narušení štátnej hranice. Zároveň sa obe strany dohodli, že o prípadnej readmisii bude slovenská strana informovať ukrajinskú stranu v zmysle readmisnej dohody. V zmysle čl. 2 ods. 1 citovanej dohody „Požiadaný štát na žiadosť žiadajúceho štátu a bez ďalších formalít okrem tých, ktoré sa ustanovujú touto dohodou, prijme na svoje územie všetky osoby, ktoré nespĺňajú alebo prestali spĺňať podmienky potrebné na vstup alebo pobyt na území žiadajúceho štátu, ak sa v súlade s článkom 6 tejto dohody preukáže, že sú to štátni príslušníci požiadaného štátu“. Na základe vyššie uvedených skutočností mal správny orgán za to, že vyhostenie účastníka konania je potenciálne možné. - V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné z dôvodov uvedených v a , že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

K jednotlivým odvolacím námietkam uviedol:

i) výrok rozhodnutia

Uviedol, že navrhovateľ bol napadnutým rozhodnutím zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa , pretože existuje riziko jeho úteku. Na strane č. 4 v treťom odseku napadnutého rozhodnutia odporca uvádza, že podľa právneho názoru odporcu navrhovateľ ani podľa smernice a ani podľa doposiaľ nie je žiadateľom o azyl, pretože OHK PZ Ulič nie je v zmysle príslušným na prijatie vyhlásenia. Pokiaľ mal odporca za to, že navrhovateľ nie je žiadateľom o azyl, nie je zrejmé, prečo sa v prevažnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, konkrétne na stranách č.4,5,6 a 7 zaoberá súladom pozbavenia osobnej slobody žiadateľa o azyl so zákonom a medzinárodnými zmluvami. Mal za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v rozpore s jeho výrokom, nakoľko z neho vyplýva, že odporca považoval navrhovateľa za žiadateľa o azyl a preto, ak by ho vôbec mal zaistiť, mal postupovať podľa ZoPC a nie podľa ZoPC. Napadnuté rozhodnutie je teda nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. V 5. odseku na 2. strane napadnutého rozhodnutia odporca uvádza, že navrhovateľ mal byť po ukončení konania o administratívnom vyhostení vrátený na územie Ukrajiny v zmysle dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, uvedenej vo vestníku L 332/48 zo dňa 18.12.2007. Vo 4. odseku na 8. strane napadnutého rozhodnutia odporca uvádza, že v prípade vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa ho bude možné vyhostiť na Ukrajinu v zmysle dohody o readmisii osôb uverejnenej v Úradnom vestníku L 32,18/12/2007 S.0048-065. Na 9. strane napadnutého rozhodnutia odporca uvádza, že v zmysle readmisnej dohody už prebehla schôdzka pomocníkov hraničných splnomocnencov. Podľa , ZoPC policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy (rozhodnutie Rady 2007/839/ES z 29. novembra 2007 o uzavretí Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb -Ú. v. EÚ L 332, 18.12.2007), ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Mal za to, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ má byť vrátený na územie Ukrajiny na základe readmisnej dohody. Nie je preto zrejmé, prečo je navrhovateľ zaistený podľa ZoPC a nie podľa ZoPC. Teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v rozpore s jeho výrokom. Napadnuté rozhodnutie je tak nepresvedčivé a nepreskúmateľné.

ii) nezrozumiteľnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

Navrhovateľ poukazoval aj na to, že vo štvrtom odseku napadnutého rozhodnutia odporca uvádza, že navrhovateľ bol rozhodnutím OHK PZ Ulič č.: PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-002/2015 zo dňa 28.04.2015 zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existovalo riziko úteku navrhovateľa. Z napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že napadnutým rozhodnutím sp.zn.: PPZ-HCP-SO15- ZAV-5-004/2015 zo dňa 28.04.2015 bol navrhovateľ zaistený s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 na dobu 5 mesiacov do 28.09.2015. Nie je teda zrejmé, o akom rozhodnutí o zaistení na 48 hodín sa odporca v napadnutom rozhodnutí zmieňuje, keď v ten istý deň bolo vydané napadnuté rozhodnutie a ani zákon o policajnom zbore zaistenie osoby na 48 hodín za účelom zabezpečenia jej vycestovania do krajiny podľa § 77 ods. 1 neupravuje. Pokiaľ má odporca na mysli rozhodnutie o zaistení v zmysle § 88 ods. 1 ZoPC, tak z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ bol v ten istý deň dvakrát zaistený dvomi rôznymi rozhodnutiami za tým istým účelom bez toho, aby bol aspoň jedenkrát zo zaistenia prepustený. Takýto postup je neprípustný. Navyše, z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa bolo začaté až po vydaní vyššie uvedeného rozhodnutia o zaistení na 48 hodín a napadnuté rozhodnutie je pre jeho adresáta bezpochyby nezrozumiteľné. Ďalej odporca v napadnutom rozhodnutí uvádza, že po tom, ako navrhovateľ požiadal v konaní o administratívnom vyhostení o azyl ho poučil, že príslušným pre prijatie vyhlásenia o žiadosti o azyl je v zmysle ÚPZC Sečovce a podľa príslušným na prijatie vyhlásenia podľa odseku 1 je, ak ide o cudzinca, ktorý je umiestnený v zariadení pre cudzincov podľa osobitného zákona, policajný útvar v tomto zariadení. Nebolo mu zrejme, ako mohol byť v čase pred vydaním rozhodnutia o zaistení navrhovateľa príslušným pre prijatie ÚPZC Sečovce, keď tento je príslušný až v momente, kedy je štátny príslušník tretej krajiny zaistený a je umiestnený v zariadení, t.j. dňom vydania rozhodnutia. Navrhovateľ v čase podania žiadosti o azyl zaistený nebol a nebol umiestnený v ÚPZC Sečovce, a preto poučenie o tom, že príslušným orgánom pre prijatie žiadosti bol ÚPZC Sečovce je nesprávne a nezrozumiteľné. Nezrozumiteľne ďalej vyznieva aj tvrdenie odporcu v prvom odseku na strane č. 4 napadnutého rozhodnutia, že cudzinec v zápisnici o vyjadrení účastníka konania č.p.: PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-001/2015 neprejavil žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Cudzinec prejavil vôľu požiadať o azyl až po jeho zaistení, pri spisovaní zápisnice o vyjadrení účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení č.p.: PPZ-HCP-SO15-ZAV-2-005/2015 zo dňa 28.04.2015. Skutočne nie je zrejmé, ako mohol odporca pred vydaním rozhodnutia o zaistení vedieť, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu až po jeho zaistení už v čase vyhotovovania rozhodnutia o zaistení, teda ešte predtým, ako bol navrhovateľ zaistený. V súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami sú nezrozumiteľné a irelevantné aj ďalšie časti rozhodnutia, v ktorých odporca odkazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan vs. Polícia ČR C-534/11, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: , nakoľko odporca nemohol v okamihu vyhotovovania napadnutého rozhodnutia vedieť, že navrhovateľ po jeho vyhotovení a vydaní (okamih zaistenia) požiada o azyl a táto žiadosť bude účelová. Taktiež je irelevantný odkaz odporcu na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.: -81 zo dňa 19.10.2010, kde sa Ústavný súd zaoberá situáciou osoby, proti ktorej prebieha vyhosťovacie konanie. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa bolo prerušené, preto nie je zrejmé, aký súvis má toto rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky s predmetnou vecou. Navrhovateľ na vyššie uvedené súdne rozhodnutia odkazuje bez toho, aby vôbec naznačil priamy súvis s vydaním napadnutého rozhodnutia. Nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia vyplýva aj z prvého odseku na 8. strane napadnutého rozhodnutia, kde odporca uvádza, že skúmal prekážky zaistenia uvedené v zákona o pobyte cudzincov. Zákon o pobyte cudzincov žiadny neobsahuje.

iii) účel zaistenia

Ohľadne tejto námietky uviedol, že v napadnutom rozhodnutí správny orgán v prvom odseku na strane č. 7 uvádza, že prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t.j. či trvá riziko úteku účastníka konania. Vyššie uvedené len zdôrazňuje nezrozumiteľnosť a nepresvedčivosť celého rozhodnutia, nakoľko riziko úteku rozhodne nie je účelom zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. a), bod 1 ZoPC. Účelom zaistenia podľa tohto zákonného ustanovenia je zabezpečenie jeho vycestovania do krajiny podľa § 77 ods. 1 ZoPC. Na základe vyššie uvedených skutočností mal za to, že napadnuté rozhodnutie nemôže obstáť, nakoľko odporca ani nemá ustálené, čo je účelom zaistenia navrhovateľa. Keďže odporca nemá ustálené, čo je účelom zaistenia navrhovateľa, nemohol ani skúmať efektívnosť a účelnosť zaistenia v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: zo dňa 06.02.2015 sa uvádza: „z obsahu citovaného ustanovenia je zrejmé, že účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je zistenie skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. V rozpore s uvedeným však vyznieva konštatovanie odporcu v odôvodnení jeho rozhodnutia o tom, že „správny orgán prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t.j. či trvá riziko úteku“, čo vzhľadom na to, že takýto dôvod nepredstavuje samostatný účel zaistenia žiadateľa o azyl v zmysle § 88a zákona o cudzincoch nepochybne vyvoláva pochybnosti o dostatočnom ustálení si predmetu konania zo strany správneho orgánu. Takéto pochybenie v spojení s neprehľadnosťou kontextu rozhodnutia z hľadiska relevantnosti použitej argumentácie citovaním právnych a politických dokumentov bez naznačenia priamej súvislosti k použitým zákonným dôvodom zaistenia a chronológii prípadu vykazuje znaky zmätočnosti a tým nepreskúmateľnosti rozhodnutia, čo nemalo ujsť pozornosti súdu prvého stupňa a krajský súd mal na túto vadu prihliadnuť aj bez námietok navrhovateľa, pretože uvedená vada mala nepochybne vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.“ Mal za to, že vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je bezpochyby aplikovateľné aj na napadnuté rozhodnutie, nakoľko odporca sa nesprávne domnieva, že účelom zaistenia navrhovateľa je riziko úteku, avšak účelom zaistenia je zabezpečenie vycestovania odporcu do krajiny podľa § 77 ods. 1 ZoPC. Vo vyššie uvedenom rozhodnutí sa odporca nesprávne domnieval, že účelom zaistenia navrhovateľa bolo riziko úteku aj napriek tomu, že účelom zaistenia navrhovateľa bolo zistenie skutočností, ktoré sa týkali jeho žiadosti o udelenie azylu a napadnuté rozhodnutie tak nemôže obstáť.

iv) požiadavka individuálneho prístupu

Mal za to, že záver odporcu uvedený v treťom odseku na siedmej strane napadnutého rozhodnutia je v rozpore s požiadavkou na individuálny prístup pri hodnotení dôvodov zaistenia dotknutej osoby nedostatočný a nepresvedčivý. Tento záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: zo 06.02.2015 v ktorom sa uvádza: „Záver správneho orgánu o potrebe zaistenia navrhovateľa zdôvodnený predovšetkým rizikom úteku z dôvodu právoplatného odsúdenia (za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia) a odvolaním sa na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín častokrát účelovo prejavujú úmysle požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a umiestnení v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt po území členských štátov nie je možné monitorovať je z hľadiska legitímnej požiadavky na individuálny prístup pri hodnotení dôvodov zaistenia dotknutej osoby zrejme nedostatočný a nepresvedčivý.“ Poukazoval na v prílohe predložené rozhodnutia odporcu sp.zn.: PPZ-HCP-SO15-ZAV-7-004/2015 zo dňa 28.04.2015 a sp.zn.: PPZ-HCP-SO15-ZA V-5-004/2015 zo dňa 28.04.2015, z ktorých vyplýva, že odporca celý text odôvodnenia napadnutého rozhodnutia len skopíroval a zmenil len sp.zn. rozhodnutia a meno účastníka konania. Takýto postup považoval za vážny zásah do základného práva na osobnú slobodu. Z priložených rozhodnutí navyše vyplýva, že tieto boli vydané v časovom intervale pätnástich minút tou istou osobou. Je len veľmi ťažko predstaviteľné, že tak komplikovaný text napadnutého rozhodnutia je možné reálne preložiť a vykonať ostatné formálne úkony v priebehu pätnástich minút.

v) vyjadrenie k podkladom rozhodnutia

Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca nedal navrhovateľovi možnosť vyjadriť sa k podkladom napadnutého rozhodnutia, čím závažne porušil jeho práva účastníka konania, čím napadnuté rozhodnutie tak nemôže obstáť.

vi) dĺžka lehoty zaistenia

Namietal, že napadnutým rozhodnutím zaistil odporca navrhovateľa na dobu 5 mesiacov do 28.09.2015. Pri určovaní dĺžky doby zaistenia odporca zohľadnil dĺžku azylového konania - 90 dní, 30 dní na podanie opravného prostriedku proti negatívnemu rozhodnutiu o žiadosti o udelenie azylu, 7 dní na doručenie žiadosti o azyl do ÚPZC Sečovce a 7 dní potrebných na vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení a realizáciu vyhostenia osoby na Ukrajinu. Poukazoval na ustanovenia o opravnom prostriedku podľa odsekov 1 a 2 rozhodne krajský súd do 90 dní odo dňa doručenia opravného prostriedku, ako aj , podľa ktorého o odvolaní proti rozhodnutiu podľa odseku 3 rozhodne odvolací súd do 60 dní od predloženia veci odvolaciemu súdu. Z tohto usudzoval, že odporca pri stanovení dĺžky lehoty zaistenia nezobral do úvahy ďalších 90 dní, resp. 60 dní, počas ktorých majú súdy povinnosť rozhodnúť o opravnom prostriedku žiadateľa o udelenie azylu. Azylové konanie spolu so súdnym konaním o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia vydaného v azylovom konaní tak rozhodne bude trvať dlhšie ako odporcom stanovená lehota zaistenia. Zaistenie navrhovateľa tak nemôže byť efektívne, čím uvedené skutočnosti len potvrdzujú celkovú nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia.

vii) tlmočenie

Uviedol, že v konaní o zaistení navrhovateľa navrhovateľovi tlmočil tlmočník do jazyka hindi aj napriek tomu, že materinským jazykom navrhovateľa je bengálsky jazyk. Navrhovateľove znalosti jazyka hindi nie sú dostatočné na to, aby porozumel významu a obsahu jednotlivých úkonov v konaní o jeho zaistení. Preto odporca týmto postupom porušil základné práva navrhovateľa ako účastníka konania. Záverom dodal, že napadnuté rozhodnutie je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Odporca zaistil navrhovateľa podľa nesprávneho zákonného ustanovenia. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v rozpore s jeho výrokom. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ bol v ten istý deň zaistený dvakrát z toho istého dôvodu a za tým istým účelom bez toho, aby bol zo zaistenia prepustený, prípadne, aby sa pôvodné zaistenie predĺžilo. Obsah napadnutého rozhodnutia je pre jeho adresáta veľmi ťažko pochopiteľný, nakoľko je zmätočný. Odporca neumožnil navrhovateľovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Odporca nesplnil požiadavku individuálneho prístupu a hodnotenia dôkazov, nakoľko ohľadne troch osôb vydal tri absolútne zhodné rozhodnutia s prekopírovaným odôvodnením. Odporca nezrozumiteľne určil dĺžku lehoty zaistenia. Navrhol, aby súd rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Ulič sp.zn.: PPZ-HCP- SO15-ZAV-5-004/2015 zo dňa 28.04.2015 o zaistení navrhovateľa zrušil a zaviazal odporcu nahradiť navrhovateľovi trovy konania k rukám právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. - Odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku (č.l. 21-23 spisu) zotrval na dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia, podrobne sa vyjadril k námietkam navrhovateľa a navrhol svoje rozhodnutie potvrdiť. Zároveň uviedol stručný chronologický prehľad úkonov resp. udalostí. K odvolacím námietkam uviedol, že postupoval zákonným spôsobom. Žiadal, aby súd potvrdil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu. - Z administratívneho spisu odporcu, týkajúceho sa navrhovateľa č. PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-2015 - zaistenie, súd zistil, že vo veci bol dňa 28.04.2015 ustanovený tlmočník D., ktorý zložil sľub v zmysle o znalcoch, tlmočníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Z Úradného záznamu zo dňa 28.4.2015 vyplýva, že hliadkou OHK PZ Ulič bol predvedený na oddelenie OHK PZ Ulič štátny príslušník občan Q. - navrhovateľ. Dôvodom jeho predvedenia bolo, že dňa 28.04.2015 o 07.45 hod. bol kontrolovaný hliadkou OHK PZ Ulič pri zastávke SAD v obci E., okres P., v služobnom obvode OHK PZ Ulič, pričom nemohol hodnoverne preukázať svoju totožnosť. Na územie SR vstúpil neoprávnene mimo hraničný priechod a na územie SR vstúpil a zdržiaval sa neoprávnene.

Z prvotnej Zápisnice odporcu urobenej v konaní č. PPZ-HCP-SO15-5/001/2015 zo dňa 28.04.2015 o vyjadrení účastníka konania podľa zák. o správnom konaní súd z výpovede navrhovateľa zistil, že tento uviedol, že rozumie prekladu tlmočníka do jazyka hindi a nežiada si tlmočenie iného tlmočníka, pričom nemá žiadnu splnomocnenú osobu na zastupovanie. Týmto výsluchom mu bolo oznámené, že sa voči nemu začína konanie o zaistení podľa zákona o pobyte cudzincov. Vedel, že sa zdržiava na území SR, nakoľko mu to povedal prevádzač, ktorý mu ukázal smer kam má ísť s tým, že dôjde na Slovensko. Takisto si bol vedomý, že prekračuje štátnu hranicu Slovenskej republiky, pričom po jej prekročení videl policajné auto a vedel to preto, nakoľko malo nápis Polícia. Chcel sa prihlásiť príslušníkom PZ, ale najprv si chcel oddýchnuť, pričom ak by ich nevidel, tak by sa neprihlásil a snažil by sa dostať čím ďalej od hranice. Pred príslušníkmi unikal preto, nakoľko sa nechcel dať chytať hneď za hranicami. Ďalej uviedol, že nemá dostatok finančných prostriedkov na pobyt a vycestovanie z územia SR, nemá rodinné väzby ani rodinných príslušníkov na území SR a ani možnosť sa ubytovať na území SR. Potvrdil, že nemá oprávnenie k pobytu na území SR.

Z Rozhodnutia odporcu o zaistení cudzinca č.p.: PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-002/2015 zo dňa 28.04.2015 súd zistil, že odporca zaistil podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov navrhovateľa dňom 28.04.2015 v čase o 16.15 hod. na dobu 48 hodín do 30.04.2015 do 16.15 hod. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existuje riziko úteku účastníka konania.

Zo Zápisnice odporcu č. PPZ-HCP-SO15-5/003/2015 zo dňa 28.04.2015 o vyjadrení účastníka konania podľa zák. o správnom konaní súd z výpovede navrhovateľa zistil, že tento uviedol, že rozumie prekladu tlmočníka do jazyka hindi a nežiada si tlmočenie iného tlmočníka. Uviedol rovnaké skutočnosti ako v prvotnej zápisnici č. PPZ-HCP-SO15-5/001/2015 zo dňa 28.04.2015 Ďalej dodal, že v zápisnici v konaní PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-001/2015 uviedol, že azyl nežiadal a následne v konaní PPZ-HCP-SO15-ZAV-2-005/2015 (konanie o AV) azyl žiadal preto, nakoľko mu bolo pretlmočené, že bude z územia SR vyhostený a uvedomil si, že tu nebude môcť zostať a z obavy prenasledovania chcel ostať na území SR, pričom nechcel byť vyhostený.

Následne vo veci odporca vydal rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-004/2015 zo dňa 28.04.2015, ktoré je predmetom tohto konania a ktorým podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 28.04.2015 v čase o 19.45 hod. na dobu 5 mesiacov do 28.09.2015 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, pretože existuje riziko jeho úteku, pričom na výkon jeho zaistenia bol určený Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. + Z administratívneho spisu odporcu, týkajúceho sa navrhovateľa č. PPZ-HCP-SO15-ZAV-2-2015 - administratívne vyhostenie (AV), súd zistil, že vo veci bol dňa 28.04.2015 ustanovený tlmočník D. B. Q., ktorý zložil sľub v zmysle o znalcoch, tlmočníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zo Záznamu zo služby č.p. PPZ-HCP-SO15-2-764 zo dňa 28.04.2015 vypracovaného príslušníkmi OHK PZ Ulič súd zistil, že hliadka v čase o 06.00 hod. vykonávala hraničný dozor v úseku J. - obec E., kde pri vykonávaní kontroly v úseku za obcou E. v smere k W. boli hliadkou v čase o 06.50 hod. spozorované 3 osoby, ktoré po spozorovaní služobného vozidla sa dali na úsek. Boli vyzvané hliadkou, aby ostali stáť a preukázali svoju totožnosť, pričom hliadka sa ich pokúsila dobehnúť pešo, na čo sa osoby ukryli do priekopy a po priblížení príslušníkov opustili úkryt a znovu sa dali na útek smerom k obci E.Č.. Následne boli osoby nájdené za zastávkou pri potravinách v obci E., pričom nevedeli hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť a z dôvodu podozrenia, že ide o cudzincov, boli predvedené na OH PZ Ulič.

Zo Zápisnice odporcu č. PPZ-HCP-SO15-2/005/2015 zo dňa 28.04.2015 o vyjadrení účastníka konania podľa zák. o správnom konaní súd z výpovede navrhovateľa zistil, že tento uviedol, že rozumie prekladu tlmočníka do jazyka W. a nežiada si tlmočenie iného tlmočníka. Bol poučený, že voči jeho osobe bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení. Vo výpovedi ďalej uviedol svoje meno, dátum narodenia XX.XX.XXXX, vierovyznanie a rodinné pomery. Nebol vojakom, nemá žiaden vojenský výcvik. Je prívržencom opozičnej politickej strany a kvôli tomu mal problémy a bol prenasledovaný príslušníkmi vládnucej strany. Z domu vycestoval koncom minulého roku. Cestoval letecky do L.. Z L. potom cestoval spolu s D. L. a P. J... Väčšinou cestovali v dodávke asi do Q., ďalšie krajiny nepoznal, prevádzači boli maskovaní a komunikovali s nimi v W. a J.. Po vystúpení pokračovali pešo a išiel s nimi aj prevádzač, ktorý im ukázal smer, potom celú noc pokračovali sami až do zadržania políciou. Ďalej uviedol, že žiada o azyl, nakoľko mu hrozí prenasledovanie v jeho domovskej krajine a má obavy o život. Zo strany odporcu bol poučený vzhľadom na to, že prejavil vôľu o azyl, že tunajšie OHP Ulič nie je príslušné na prijatie jeho vyhlásenia o azyle a oddelením pre prijatie vyhlásenia o azyle je ÚPZC Sečovce, kde po vykonaní administratívnych úkonov bude odoslaný.

Z Rozhodnutia o prerušení konania o administratívnom vyhostení č.p.: PPZ-HCP-SO15- ZAV-2-006/2015 zo dňa 28.4.2015 súd zistil, že odporca prerušil dňom 28.04.2015 konanie vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR s určením zákazu vstupu vedeného voči navrhovateľovi z dôvodu žiadosti účastníka konania o udelenie azylu na území SR s tým, že OHK PZ Ulič ako príslušný správny orgán bude v konaní pokračovať po rozhodnutí žiadosti o azyl. - Z výsluchu navrhovateľa na pojednávaní, konanom dňa 01.06.2015, boli zistené totožné skutočnosti pokiaľ sa týka jeho rodinného života, ako aj cesty súvisiacej s jeho príchodom na Slovensku. Nové skutočnosti, ktoré uvádzal, súviseli s tým, že od počiatku pri prvom kontakte s políciou žiadali o azyl, pričom neutekali pred políciou a o pomoc požiadali starenku, ktorá zavolala políciou. Na Slovensko sa podľa jeho tvrdenia dostali cez Poľsko. Ohľadne tlmočenia uviedol, že z jazyka W. rozumel iba čiastočne, pričom tlmočník im iba ukázal, kde čo majú podpísať, s tým, že budú vrátení do Ukrajiny.

Z výsluchu svedka D. B. Q., ktorý bol ustanovený ako tlmočník v konaní pred správnym orgán súd zistil, že bol kontaktovaný s tým, že boli zadržaní traja občania Q.Š., pričom telefonicky komunikoval s jedným z nich, pravdepodobne s navrhovateľom, ktorý s ním rozprával v jazyku W., pričom úroveň jeho znalosti jazyka W. je na takej úrovni, ako jeho slovenčina. Potvrdil, že pretlmočil následne aj obsah zápisníc, ako aj obsah rozhodnutí správneho orgánu. Navrhovateľ mu následne pomáhal tlmočiť pri ďalších dvoch Q., keďže P. J. čiastočne rozumie a pokiaľ rozpráva pomaly, tak mu rozumie, pričom mu tlmočil aj dňa 19. mája v P., kde si pomohli aj s anglickými slovíčkami a tretí - D. L. nerozumel jazyku W.. - Navrhovateľ na pojednávaní dňa 01.06.2015 zotrval na odvolacích námietkach a záveroch uvedených v opravnom prostriedku.

Odporca na pojednávaní dňa 01.06.2015 uviedol, že má za to, že zaistenie je zákonné a všetky veci boli objektívne posúdené. Zotrval na záveroch rozhodnutia správneho orgánu.

§§

Podľa , o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

Podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku.

Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách možno osobu pozbaviť osobnej slobody, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom aj vtedy, ak ide o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. V zmysle ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

Podľa o azyle, konanie o udelenie azylu sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom policajnom útvare o tom, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, ak tento zákon neustanovuje inak. Za cudzinca, ktorý nenadobudol plnoletosť, vyhlásenie podáva jeho zákonný zástupca alebo súdom ustanovený opatrovník. Konanie o udelenie azylu sa nezačne, ak vyhlásenie urobí cudzinec, ktorý už je žiadateľom, alebo ak sa zistí, že vyhlásenie podala maloletá osoba. § Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa súd právne uzatvára:

Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Rozhodujúci je skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( druhá veta ).

Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa cudzinca, pričom navrhovateľ bol zadržaný po predchádzajúcej pátracej akcii príslušníkmi OHK PZ Ulič a následne predvedený na policajné oddelenie.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP- SO15-ZAV-5-004/2015 zo dňa 28.04.2015, ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC zaistil navrhovateľa dňom 28.04.2015 o 19.45 hod. na dobu 5 mesiacov do 28.09.2015 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak existuje riziko jeho úteku.

Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle , sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku pod písmena i) až vii), v ktorých namietal výrok rozhodnutia, nezrozumiteľnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, účel zaistenia, požiadavku individuálneho prístupu, vyjadrenie k podkladom rozhodnutia, dĺžku lehoty zaistenia, ako aj tlmočenie. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný. Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľa je potrebné z dôvodu ZoPC. - Ďalej súd k odvolacím námietkam navrhovateľa udáva, že z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva v zmysle ktorého právneho ustanovenia bol navrhovateľ zaistený ( ZoPC, pričom z administratívneho spisu vyplýva aj moment, kedy navrhovateľ uviedol, že žiada o udelenie azylu, pričom tak urobil až v dôsledku obavy, že bude zo Slovenska vyhostený, teda po tom, čo bol poučený o tom, že správny orgán začína voči nemu konanie o jeho administratívnom vyhostení. Konanie o azyl sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom policajnom útvare ( a v ustanovení je uvedené, ktorý policajný útvar je príslušný na prijatie takéhoto vyhlásenia. Odporca takýmto útvarom v zmysle citovaného ustanovenia nie je. Teda zaistenie navrhovateľa podľa § 88 ZoPC je v súlade so zákonom, ba práve naopak opačný postup, ktorý namieta navrhovateľ, t.j. zaistenie podľa § 88a ZoPC by bol v rozpore so zákonom, nakoľko OHK PZ Ulič nebol oprávnený na prijatie takéhoto vyhlásenia. Správny orgán začal voči navrhovateľovi konanie o jeho administratívnom vyhostení. Momentom začatia konania o AV navrhovateľa bol jeho výsluch pod č.k. PPZ-HCP-SO15-ZAV-2-005/2015 zo dňa 28.04.2015, počas ktorého navrhovateľ uviedol okrem iného aj údaje zo svojho rodinného života, totožné ako ich prezentoval na pojednávaní dňa 01.06.2015. Počas tohto výsluchu bol oboznámený, že bolo voči nemu začaté konanie o administratívnom vyhostení, pričom dôsledky AV musel navrhovateľ pochopiť, keďže požiadal počas tohto výsluchu o udelenie azylu, pričom ako vyplýva zo zápisnice zo dňa 28.04.2015 vo veci zaistenia navrhovateľa (konanie č. PPZ-HCP-SO15-ZAV-5/2015) urobil tak z toho dôvodu, že si uvedomil, že bude z územia SR vyhostený. Teda navrhovateľ úplne pochopil význam a dôsledky začatia konania o AV. Súd len dopĺňa, že navrhovateľ bol zadržaný hliadkou polície spolu s ďalšími dvoma štátnymi príslušníkmi Q. - P. J. a D. L., pričom títo takisto podali opravný prostriedok voči rozhodnutiu totožného správneho orgánu voči ich zaisteniu, pričom o ich opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu správneho orgánu rozhodoval ten istý zákonný sudca. Vzhľadom na to, že voči navrhovateľovi bolo zo strany správneho orgánu začaté konanie o jeho administratívnom vyhostení, zaistenie navrhovateľa je plne v súlade s ustanovením § 88 ods. 1 písm. a), keďže policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení, čo zo strany odporcu bolo dodržané.

Pokiaľ ide o rozhodnutie odporcu o prerušení AV, tak daný akt predbiehal tú skutočnosť, že v čase jeho vydania nebola zo strany navrhovateľa ešte podaná žiadosť o udelenie azylu na príslušnom orgáne. Táto skutočnosť však z pohľadu súdu nič nemení na tom, že dané rozhodnutie odporcu nemohlo ovplyvniť zákonnosť vydania napadnutého rozhodnutia, keďže konanie o jeho administratívnom vyhostení už bolo začaté.

Podsúvanie iných možností zo strany navrhovateľa, že mal správny orgán postupovať podľa tohto resp. tamtoho ustanovenia zákona o pobyte cudzincova a podľa neho zaistiť navrhovateľa, nemá vplyv na zákonný postup odporcu a teda zaistenie navrhovateľa je v súlade s § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC.

Samotný výrok napadnutého rozhodnutia je jasný, zrozumiteľný, určitý, je z neho zrejmé v zmysle ktorého zákonného ustanovenia bol navrhovateľ zaistený, že bol zaistený v konaní o jeho administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 ZoPC, pretože existuje riziko jeho úteku. Rovnako z neho vyplýva moment zaistenia t.j. o 19.45 hod. dňa 28.04.2015, ako aj doba zaistenia - 5 mesiacov do 28.09.2015.

Predmetom tohto konania je posúdenie zákonnosti vydania napadnutého rozhodnutia. Teda súd skúmal, či vydané rozhodnutie bolo vydané v súlade s ust. § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC. Nakoľko navrhovateľ počas spisovania zápisnice, ktorá bola vyhotovená v súvislosti so začatím konania o administratívnom vyhostení požiadal o azyl a urobil dané vyhlásenie aj keď nie pred príslušným policajným útvarom, správny orgán nemohol danú skutočnosť ignorovať, pričom náležite ho poučil v zmysle (), ktorý orgán je oprávnený jeho žiadosť prijať a keďže ďalším jeho umiestnením mohol byť iba ÚPZC Sečovce, správne bol poučený navrhovateľ zo strany odporcu, že takto môže urobiť pred daným orgánom. Navrhovateľ prejavil vôľu požiadať o azyl, čo v konečnom dôsledku aj urobil (viď Úradný záznam zo dňa 28.05.2014). V prípade navrhovateľa je splnená podmienka použitia inštitútu zaistenia podľa ZoPC, keďže ohľadne navrhovateľa prebieha konanie o jeho administratívnom vyhostení, pričom sú dané dôvody uvedené v bode 1 , teda ak v konaní o administratívnom vyhostení existuje riziko úteku navrhovateľa. Správny orgán správne vyhodnotil aj túto skutočnosť, že v prípade navrhovateľa existuje riziko úteku. Námietka navrhovateľa o nedôvodnosti využitia inštitútu zaistenia u navrhovateľa podľa ZoPC z dôvodov vyššie uvedených nie je dôvodná. Správny orgán náležite vo svojom rozhodnutí odôvodnil z akého dôvodu využil v prípade navrhovateľa inštitút zaistenia v zmysle ZoPC a náležite sa vysporiadal aj s podmienkou, ktorú mu ukladá citované ustanovenie v bode 1, a to rizikom úteku navrhovateľa.

Pokiaľ sa týka ešte využitia inštitútu zaistenia zo strany odporcu súd zdôrazňuje, že účastník konania sa navyše dopustil aj porušenia ustanovenia Článku 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), stanovujúceho podmienky pre vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktorých povinnosťou je mať platný cestovný doklad a mať platné vízum alebo povolenie na pobyt v prípade, ak sa od cudzinca vyžaduje. K odvolacej námietke, týkajúcej sa doby zaistenia súd uvádza, že táto dĺžka bola riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom bola stanovená v rozsahu, ktorú správnemu orgánu umožňuje ustanovenie § 88 ods. 4 veta prvá, teda až na 6 mesiacov, pričom správny orgán túto dĺžku doby zaistenia stanovil na päť mesiacov a túto dobu môže aj predĺžiť, pokiaľ správny orgán už vo veci zaistenia navrhovateľa rozhodol o jeho zaistení na 48 hodín, pričom na výkon jeho zaistenia určil OHK PZ Ulič nedošlo k porušeniu zákonom stanovenej dĺžky zaistenia vyplývajúcej z daného citovaného právneho ustanovenia a prvotné zaistenie na 48 hodín smerovalo k účelu vykonaniu úkonov smerujúcich k administratívnemu vyhosteniu so zabezpečením mať osobu vo fyzickej dispozícii. Súd zdôrazňuje, že dĺžka zaistenia stanovená v napadnutom rozhodnutí sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC. Odporca stanovil čas, dokedy sa nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia, pričom skúmal reálnu možnosť jeho vyhostenia t.j. účelnosť vyhostenia do krajiny Ukrajina na základe readmisnej dohody medzi ES a Ukrajinou, na územie ktorej mal byť tento vyhostený po ukončení konania o jeho administratívnom vyhostení. Pri zdôvodnení dĺžky správny orgán vychádzal z dôvodu mať zaisteného cudzinca vo fyzickej dispozícii, ako aj tej skutočnosti, že v zmysle citovanej readmisnej dohody možno o readmisiu požiadať najneskôr do jedného roka po tom, čo príslušný orgán žiadajúceho štátu zistil, že štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti nespĺňa alebo prestala spĺňať podmienky potrebné na vstup na jeho územie v zmysle čl. 8 ods. 1. Z uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa týkajúce sa dĺžky doby zaistenia za opodstatnené, pretože tak dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto zaisteniu, boli v súlade s platnou právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí. Súd v súvislosti s námietkami navrhovateľa poukazuje na to, že súd, pokiaľ sa týka samotného zaistenia aplikovaného odporcom podľa § 88 ZoPC poukazuje aj na to, že odporca sa v prípade navrhovateľa zaoberal aj možnými alternatívami zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC, pričom súd konštatuje, že správny orgán správne vyhodnotil aj tú skutočnosť, že v prípade navrhovateľa nebolo možné uložiť povinnosť v zmysle § 89 ZoPC, nakoľko nie je možné v prípade navrhovateľa zložiť peňažnú záruku, nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov, aby si mohol zabezpečiť ubytovanie. Správny orgán sa zaoberal aj rizikom úteku navrhovateľa teda bodom 1§ 88 ods. 1 písm. a) ZoPC, pričom riziko úteku aj náležite zdôvodnil. Súd k tomu len dodáva, že Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky (§ 88 ods. 2). Ako vyplýva z už citovaného Záznamu hliadky zo dňa 28.04.2015 navrhovateľ sa dobrovoľne neprihlásil, pokúsil sa ujsť, pričom vo svojom výsluchu uviedol, že v prípade, ak by neboli zadržaní hliadkou PZ, pokračoval by ďalej smerom. Ohľadne otázky tlmočenia súd podotýka, že zabezpečenie tlmočníka do jazyka Q. na pojednávanie dňa 01.06.2015 bolo obzvlášť náročné, keďže v zozname tlmočníkov sa takáto osoba nenachádza a vyžiadalo si mimoriadne zvýšené finančné náklady v súvislosti s tlmočením, pričom tlmočník pred súdom musel pricestovať až zo Západného Slovenska a v dôsledku poukázania naliehavosti zo strany súdu si tento prispôsobil svoje pracovné povinnosti, keďže pôsobí ako lekár. A ďalší možný tlmočník sa nemohol dostaviť v dôsledku zdravotných komplikácií. Na dôvažok súd podotýka, že z jeho činnosti je mu známe, že úradným jazykom v štáte Q. je jazyk Q. a jazyk anglický. Pokiaľ sa týka námietky tlmočenia, z výpovede svedka Q., tlmočníka do jazyka W., pred správnym orgánom, súd zistil, že tlmočenie pre navrhovateľa bolo vykonané tak, že jeden z troch zadržaných štátnych príslušníkov Q. rozumel jazyku W., čo bolo osvedčené telefonickým rozhovorom medzi L. L. D. (navrhovateľ - jeden z troch zadržaných Q.) a tlmočníkom Q.. V dôsledku toho bol tento prizvaný na vykonanie tlmočníckeho úkonu a následne vo veci ustanovený ako tlmočník pred správnym orgánom. Tlmočenie pre navrhovateľa bolo teda vykonané tak, že zo slovenského jazyku bolo tlmočené do jazyka W., ktorému navrhovateľ rozumel, pričom následne navrhovateľ tlmočil z jazyka W. do jazyka Q. pre ostatných dvoch zadržaných Q.. Súd zdôrazňuje, že navrhovateľ rozumel jazyku W., pričom z tlmočenia pred správnym orgánom boli zistené rovnaké skutočnosti ako ich uviedol navrhovateľ vo svojom výsluchu pred súdom (osobné a rodinné pomery navrhovateľa, jeho cesta z Q. až na Slovensko). Teda súd nemá pochybnosti o tom, že navrhovateľ rozumel jazyku W. v ktorom sa s ním pred správnym orgánom konalo. A teda správny orgán vyvinul maximálne úsilie na zabezpečenie toho, aby bolo s navrhovateľom vedené konanie v jazyku, ktorému rozumie.

Súd má za to, že sa vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa, ktoré mohli mať vplyv na posúdenie tej otázky, či dané rozhodnutie odporcu je vecne správne. Ostatné námietky navrhovateľa produkované v opravnom prostriedku neboli spôsobilé na to, aby mohli ovplyvniť danú skutočnosť. - Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd po posúdení všetkých námietok navrhovateľa týmto námietkam nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-SO15-ZAV-7-004/2015 zo dňa 28.04.2015 v zmysle ako zákonné potvrdil.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením , pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 7 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde.

Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa , to znamená musí byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v ,

konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( ),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie ( ).