Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_75S-90-2021.pdf
PDF · 218.41 KB
Case nature
Area
Subarea
75S/90/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej, v právnej veci žalobcu: SCHNEIDER CLEANING, s.r.o., so sídlom Južná Trieda 1574/44, 040 01 Košice, IČO: 44 030 592, právne zastúpený: Mgr. Henrich Schindler, advokát, so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 40 887 481, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 101938392/2021, č. 101938478/2021, č. 101938605/2021 a č. 101938778/2021, všetky zo dňa 14. októbra 2021, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101938392/2021 zo dňa 14. októbra 2021 z a m i e t a. II. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101938478/2021 zo dňa 14. októbra 2021 z a m i e t a. III. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101938605/2021 zo dňa 14. októbra 2021 z a m i e t a. IV. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101938778/2021 zo dňa 14. októbra 2021 z a m i e t a. V. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane") vykonal u žalobcu v zmysle § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok") daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia jednotlivých mesiacov január až december 2016, ktorá bola ukončená dňa 16.04.2020 doručením Protokolu č. 100737021/2020 zo dňa 01.04.2020 (ďalej len „protokol"), vyhotoveným správcom dane o výsledku daňovej kontroly, pričom nasledujúci deň začali vyrubovacie konania. Počas ústneho pojednávania prerokoval správca dane so žalobcom jeho pripomienky uvedené vo vyjadrení k protokolu a oboznámil ho s výsledkami dokazovania, o čom spísal Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 101069157/2021 zo dňa 18.06.2021. Na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane na DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia január, február, marec, apríl, máj, jún, júl, august, september, október, november a december 2016 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku.
Prvostupňové administratívne rozhodnutia
2. Správca dane rozhodnutím č. 101099061/2021 zo dňa 24.06.2021 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 13 896,00 Eur na dani z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z." alebo „Zákon o DPH") za zdaňovacie obdobie september 2016.
3. Správca dane rozhodnutím č. 101099156/2021 zo dňa 24.06.2021 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 13 896,00 Eur na dani z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z. z. za zdaňovacie obdobie október 2016.
4. Správca dane rozhodnutím č. 101099381/2021 zo dňa 24.06.2021 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 13 896,00 Eur na dani z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z. z. za zdaňovacie obdobie november 2016.
5. Správca dane rozhodnutím č. 101099501/2021 zo dňa 24.06.2021 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 12 100,00 Eur na dani z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z. z. za zdaňovacie obdobie december 2016.
6. Rozhodnutia správca dane odôvodnil zhodne tým, že v zdaňovacom období september 2016, október 2016, november 2016 a marec 2016 si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH z dodávateľských faktúr z prijatých reklamných služieb od dodávateľa LBK, so sídlom Werferova 1, 040 11 Košice, IČO: 44 829 965 (ďalej aj len „LBK, s.r.o."), pričom v jednotlivých zdaňovacích obdobiach si uplatnil odpočítanie dane nasledovne:
7. V zdaňovacom období september 2016 si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry:
- č. 9002016086, int. č. DF 2016072 zo dňa 14.10.2016, dátum dodania 30.09.2016, základ dane: 69 480,00 Eur, 20 % DPH: 13 896,00 Eur, spolu: 83 376,00 Eur, predmet fakturácie: Fakturujeme Vám na základe Rámcovej zmluvy o poskytovaní služieb zo dňa 01.09.2016 a Dodatku č. 1 zo dňa 17.09.2016 za odvysielanie rekl. spotu, kampaň: SCHNEIDER CLEANING s.r.o., na veľkoplošných LED obrazovkách v BB Centrum, PP Penzión u Alberta, DK Centrum, ZA Hotel Slovakia, PD Korzo, KE Moldavská, LM Billa, MI Štefánikova, SNV MADARAS, v programe č. 4 a v NO Autobusová stanica, v programe č. 5, za mesiac september 2016, Program 4 (5 400)/1 LED BB Centrum, PP Penzión u Alberta, DK Centrum, ZA Hotel Slovakia, PD Korzo, KE Moldavská, LM Billa, MI Štefánikova, SNV MADARAS, v množstve 9, Program 5 (4 500)1 LED NO Autobusová stanica v množstve 1.
8. V zdaňovacom období október 2016 si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry:
- č. 1002016113, int. č. DF 2016084 zo dňa 15.11.2016, dátum dodania 31.10.2016, základ dane: 69 480,00 Eur, 20 % DPH: 13 896,00 Eur, spolu: 83 376,00 Eur, predmet fakturácie: Fakturujeme Vám na základe Rámcovej zmluvy o poskytovaní služieb zo dňa 01.09.2016 a Dodatku č. 1 zo dňa 17.09.2016 za odvysielanie rekl. spotu, kampaň: SCHNEIDER CLEANING s.r.o., na veľkoplošných LED obrazovkách v BB Centrum, PP Penzión u Alberta, DK Centrum, ZA Hotel Slovakia, PD Korzo, KE Moldavská, LM Billa, MI Štefánikova, SNV Madaras, v programe č. 4 a v NO Autobusová stanica, v programe č. 5, za mesiac október 2016, Program 4 (5 400)/1 LED BB Centrum, PP Penzión u Alberta, DK Centrum, ZA Hotel Slovakia, PD Korzo, KE Moldavská, LM Billa, MI Štefánikova, SNV Madaras, v množstve 9, Program 5 (4 500)1 LED NO Autobusová stanica v množstve 1.
9. V zdaňovacom období november 2016 si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry:
- č. 1102016129, int. č. DF 2016092 zo dňa 13.12.2016, dátum dodania 30.11.2016, základ dane: 69 480,00 Eur, 20 % DPH: 13 896,00 Eur, spolu: 83 376,00 Eur, predmet fakturácie: Fakturujeme Vám na základe Rámcovej zmluvy o poskytovaní služieb zo dňa 01.09.2016 a Dodatku č. 1 zo dňa 17.09.2016 za odvysielanie rekl. spotu, kampaň: SCHNEIDER CLEANING s.r.o., na veľkoplošných LED obrazovkách v BB Centrum, PP Penzión u Alberta, DK Centrum, ZA Hotel Slovakia, PD Korzo, KE Moldavská, LM Billa, MI Štefánikova, SNV Madaras, v programe č. 4 a v NO Autobusová stanica, v programe č. 5, za mesiac november 2016, Program 4 (5 400)/1 LED BB Centrum, PP Penzión u Alberta, DK Centrum, ZA Hotel Slovakia, PD Korzo, KE Moldavská, LM Billa, MI Štefánikova, SNV Madaras, v množstve 9, Program 5 (4 500)1 LED NO Autobusová stanica v množstve 1.
10. V zdaňovacom období december 2016 si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry:
- č. 1202016129, int. č. DF 2016104 zo dňa 31.12.2016, dátum dodania 31.12.2016, základ dane: 60 500,00 Eur, 20 % DPH: 12 100,00 Eur, spolu: 72 600,00 Eur, predmet fakturácie: Fakturujeme Vám na základe Rámcovej zmluvy o poskytovaní služieb zo dňa 01.09.2016 a Dodatku č. 1 zo dňa 17.09.2016 za odvysielanie rekl. spotu, kampaň: SCHNEIDER CLEANING s.r.o., na veľkoplošných LED obrazovkách v BB Centrum, PP Penzión u Alberta, DK Centrum, ZA Hotel Slovakia, PD Korzo, KE Moldavská, LM Billa, MI Štefánikova, v programe č. 4, SNV Madaras, v programe č. 7, za mesiac december 2016, Program 4 (5 400)/1 LED BB Centrum, PP Penzión u Alberta, DK Centrum, ZA Hotel Slovakia, PD Korzo, KE Moldavská, LM Billa, MI Štefánikova, v množstve 8, Program 7 (3000)1 LED NV Madaras, v množstve 1.
11. Prvostupňové rozhodnutia odôvodnil správca dane zhodne tým, že žalobca síce formálne splnil zákonné podmienky odpočtu DPH, ale odpočítaním dane na základe vyššie uvedených faktúr, ktoré boli predmetom daňovej kontroly sa vedome zapojil do konania, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu, ktorého sa dopustil v spolupráci s ďalšími spoločnosťami pri vytvorení fiktívnych fakturačných reťazcov s cieľom získať daňovú výhodu, v dôsledku čoho mu nebol priznaný odpočet DPH.
12. Podľa správcu dane žalobca fakturované služby reálne nenakúpil tak, ako sú uvedené na dodávateľských faktúrach. Ako konečný odberateľ sa zapojil do reťazca, v ktorom firmy v umelo vytvorených reťazcoch obchodných spoločností vyhotovovali nepravdivo deklarujúce účtovné doklady, ktorých obsahom bolo poskytnutie reklamných služieb, ktoré ale tieto spoločnosti reálne neposkytli, resp. neposkytli v takých množstvách ako uvádzajú na faktúrach, čo je aj prípad žalobcu. Nárazníkové spoločnosti, medzi ktoré patrila aj spoločnosť LBK, s.r.o., zabezpečovali najmä uzatváranie obchodných zmluvných vzťahov s tzv. konečnými odberateľmi (medzi ktorých patril aj žalobca), ktorí si v zmysle týchto zmlúv objednávali vykonanie vysoko nadhodnotených reklamných služieb, zabezpečovali prostredníctvom inej partnerskej spoločnosti odvysielanie reálnej reklamy, kde reálne náklady na poskytnutie tých reklamných služieb boli niekoľkonásobne nižšie, než si tieto spoločnosti v umelo vytvorených reťazcoch fakturovali. Žalobca (ako aj ostatní koneční odberatelia) získaval daňovú výhodu tým, že po úhrade predmetných faktúr bezhotovostným prevodom mu bola majoritná časť týchto finančných prostriedkov vrátená v hotovosti. Týmto spôsobom získaná daňová výhoda podľa správcu dane spočívala vo forme možnosti odpočítania dane na základe formálne vystavených faktúr od dodávateľa. Účelom takto vyhotovených faktúr pre konečných odberateľov, v ktorých boli účelovo vysoko nadhodnotené fakturované služby, bolo zabezpečiť v účtovníctvach týchto odberateľských spoločností optimalizovanie vlastných daňových povinností k DPH a tým zabezpečiť dlhodobé finančné obohacovanie.
13. Podľa správcu dane daňový únik nastal u žalobcu na základe faktúr vystavených dodávateľom, keďže daň bola žalobcom odpočítaná v neúmerne zvýšenej sume.
14. Ďalej správca dane skúmal, či tento daňový únik je spojený s podvodným konaním, pričom zistil, že spoločnosť dodávateľa od 01.04.2017 zanikla zlúčením (k výmazu právneho nástupcu došlo 06.05.2017), nepredložila správcovi dane úplné účtovníctvo, čím znemožnila preveriť správnu výšku dane uvedenej v predmetných faktúrach vystavených pre žalobcu. Na základe dôkazov získaných od orgánov činných v trestnom konaní (ďalej „OČTK") správca dane zistil, že dodávateľ uvádzal vo faktúrach nepravdivé údaje o množstve a cene reklamných služieb, teda vystavoval nepravdivé (falošné) faktúry. Za daňový podvod správca dane teda považoval aj účelové vytvorenie fakturačného reťazca a následný zánik spoločností zapojených do reťazca, pretože len vytvorením tohto reťazca mohlo dôjsť k daňovému úniku a len zánikom spoločností mohlo dôjsť k znemožneniu zistenia správnej výšky odvedenej dane. Postupný zánik a následné zlučovanie spoločnosti LBK, s.r.o.vyhodnotil správca dane ako konanie, ktoré vykazuje znaky úmyselného a koordinovaného postupu s cieľom znemožniť prístup k daňovým a účtovným dokladom spoločnosti. Fakturácia medzi spoločnosťami LBK, s.r.o.a žalobcom nemala žiadne ekonomické opodstatnenie a bola realizovaná len z dôvodu získania daňového zvýhodnenia, ktorým bolo odpočítanie dane v neúmerne navýšenej sume dane v porovnaní so sumou, ktorú by bol žalobca oprávnený odpočítať, ak by predmetné reklamné služby prijal priamo od prevádzkovateľa reklamných LED obrazoviek, na ktorých sú služby týkajúce sa odvysielania reklamných spotov poskytované.
15. Ďalej správca dane skúmal, či zistený daňový podvod je priamo spojený so zdaniteľnými obchodmi, z ktorých si žalobca odpočítal daň. Na základe informácií od OČTK preukázal, že predmetné zdaniteľné obchody sú priamo spojené s podvodným konaním dodávateľa - spoločnosti LBK, s.r.o., pretože osoby zodpovedné za konanie dodávateľa sa vyjadrili, že táto spoločnosť riadne nepodnikala, len vystavovala faktúry pre rôzne spoločnosti, teda aj pre žalobcu, pričom v týchto faktúrach uvádzala nepravdivé údaje o množstve a cene za zrealizované reklamné služby. Z výpovedí svedkov E. I. (osoba konajúca za spoločnosť LBK, s.r.o.) a U. I. (bývalý konateľ spoločnosti LBK, s.r.o.) vyplynulo, že po úhrade týchto nepravdivých faktúr boli následne v hotovosti odberateľom všeobecne vracané zaplatené sumy, znížené o províziu.
16. Vedomosť žalobcu, že sa zapojil do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu vyplýva z výpovedí svedkov E. I. a U. I.. Z výpovede svedka R. I. vyplynul záver, že žalobca už v roku 2015 vedel pri dohodovaní podmienok, za ktorých pristúpil k uzavretiu zdaniteľného obchodu s dodávateľom, že ak pristúpi na obchod s reklamnými službami so spoločnosťou LBK, s.r.o., tak ním zaplatené finančné prostriedky za tieto služby mu budú následne v majoritnej časti vrátené v hotovosti. Okrem toho vedel, že získa daňové zvýhodnenie, ktorým je odpočítanie dane v oveľa vyššej sume v porovnaní so sumou dane, ktorú by si bol oprávnený odpočítať pri reálnom objednaní týchto služieb (vzhľadom na množstvo a cenu). Bývalý konateľ dodávateľa U. I. vo výpovedi uviedol, že na konanie v mene spoločnosti nikoho nesplnomocnil, dojednávanie obchodov a vydávanie pokynov na fakturáciu vykonávali iné osoby (E. I., X. X.), on bol v pozícii len tzv. „bieleho koňa" a nemal žiadne rozhodovacie právomoci. Z tohto dôkazu správca dane vyvodil záver, že spoločnosť LBK, s.r.o.nevykonávala reálnu ekonomickú činnosť, ale na základe pokynov inej osoby len vystavovala faktúry s nepravdivými údajmi, o čom žalobca vedel, pretože zo zdaniteľných obchodov mu plynulo daňové zvýhodnenie vo forme odpočítania dane vo vyššej sume a súčasne vedel, že ním zaplatené sumy mu následne budú vrátené bez evidovania tohto vrátenia v účtovníctve.
17. Proti rozhodnutiam správcu dane podal žalobca odvolanie.
Druhostupňové administratívne rozhodnutia
18. Žalovaný rozhodnutím č. 101938392/2021 zo dňa 14.10.2021 rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 101099061/2021 zo dňa 24.06.2021, ktorým správca vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 13 896,00 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2016, potvrdil.
19. Žalovaný rozhodnutím č. 101938478/2021 zo dňa 14.10.2021 rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 101099156/2021 zo dňa 24.06.2021, ktorým správca vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 13 896,00 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2016, potvrdil.
20. Žalovaný rozhodnutím č. 101938605/2021 zo dňa 14.10.2021 rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 101099381/2021 zo dňa 24.06.2021, ktorým správca vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 13 896,00 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2016, potvrdil.
21. Žalovaný rozhodnutím č. 101938778/2021 zo dňa 14.10.2021 rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 101099501/2021 zo dňa 24.06.2021, ktorým správca vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 12 100,00 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2016, potvrdil.
22. Žalovaný svoje rozhodnutia zhodne odôvodnil, keď sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci správcom dane so záverom, že žalobca sa vedome zapojil do daňového podvodu, s cieľom získať daňové zvýhodnenie, ktorým bolo odpočítanie dane u žalobcu v neúmerne navýšenej sume dane v porovnaní so sumou, ktorú by bol žalobca oprávnený odpočítať, ak by predmetné reklamné služby prijal priamo od prevádzkovateľa reklamných LED obrazoviek, na ktorých sú služby týkajúce sa odvysielania reklamných spotov poskytované. K uvedenému záveru správca dane dospel na základe posúdenia konania žalobcu a ďalších spoločností v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 a v zmysle judikatúry SD EÚ (tzv. Axel Kittel test).
23. Podľa žalovaného správca dane zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu na posúdenie preverovaných zdaniteľných obchodov a následne vykonané dôkazy aj dostatočne a správne vyhodnotil. Žalobca počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania neuviedol konkrétne aké
opatrenia v rozumnej miere prijal, aby sa vyvaroval účasti na daňovom podvode alebo, aby sa presvedčil o dôveryhodnosti deklarovaného dodávateľa a nestal sa súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia. Žalovaný uviedol, že počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správca dane nepoprel, že odvysielanie reklamných spotov na LED obrazovkách bolo realizované, avšak nebolo preukázané, že toto odvysielanie reklamných spotov bolo realizované v takom množstve, ako deklarujú jednotlivé faktúry. Svedok L. F., bývalý konateľ žalobcu síce potvrdil, že spoločnosť námatkovo kontrolovala odvysielanie reklamných spotov, aj on sám, však ústne vyjadrenie nepreukazuje skutočnosť, že spoty boli odvysielané v takých množstvách, ako boli fakturované a že boli odvysielané na všetkých obrazovkách uvedených na faktúrach. Dôkaz - namietané svedecké výpovede, ktoré vyplývali z uznesenia PPZ NAKA z 13.10.2017, ako aj príslušných zápisníc spísaných pred OČTK, bolo možné zákonne použiť v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku, keďže správca dane počas daňového konania môže použiť aj iné dôkazy než tie, ktoré boli získané a vykonané v daňovom konaní. Sú súčasťou daňového spisu, pričom s týmito svedeckými výpoveďami správca dane oboznámil žalobcu a umožnil mu sa k nim vyjadriť. To, že trestné konanie nebolo právoplatne ukončené, nemá žiadny vplyv na zákonnosť použitia dôkazov (napr. výpovedí svedkov zaznamenaných v zápisniciach o výsluchu svedkov vykonaných OČTK) v daňovom konaní. Napokon, aj samotný správca dane vykonal výsluchy svedkov U. I. a E. I., o ktorých bol žalobca riadne upovedomený. Výsluchov týchto svedkov v roku 2019 sa nikto za daňový subjekt SCHNEIDER CLEANING, s.r.o. nezúčastnil, výsluchu svedka E. I. uskutočneného v roku 2021 sa zúčastnil za žalobcu splnomocnený zástupca, avšak nevyužil možnosť klásť svedkovi otázky. Podľa žalovaného správca dane získal dostatok dôkazov a informácií preukazujúcich závery správcu dane, pričom správca dane prihliadal na výpovede svedkov a na všetko, čo v rámci konania vyšlo najavo s dôrazom na § 3 ods. 3 Daňového poriadku.
24. Poukazovanie žalobcu na rozsudky Súdneho dvora EÚ (ďalej aj len „SD EÚ") v spojených prípadoch C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Electronics a C-484/03 Bond House nie je dôvodné, pretože správca dane dostatočne preukázal vedomé zapojenie žalobcu do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu. Žalovaný poznamenal, že správca dane nepožadoval od žalobcu, aby preukázal skutočnosti týkajúce sa jeho dodávateľa, pretože dôkazné bremeno v danom prípade prešlo na správcu dane, ktorý na základe zistených skutočností prijal záver, že žalobca sa prijatím reklamných služieb vedome zapojil do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu.
25. Žalobca bol počas daňovej kontroly priebežne oboznamovaný so skutočnosťami, ktoré správca dane následne vyhodnotil i v protokole i v napadnutých rozhodnutiach. Žalobca nebol žiadnym spôsobom ukrátený na svojich právach vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, čo aj využil. Napadnuté rozhodnutia správcu dane nie sú nepreskúmateľné, ako tvrdil žalobca v odvolaní, keď odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sú dostatočné, logické a v súlade s Daňovým poriadkom aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Nestotožnil sa s odvolacou námietkou, že neboli vyhodnotené všetky dôkazy a dokazovanie nebolo vykonané tak, aby boli objasnené a zistené rozhodujúce skutočnosti pre správne určenie dane. Navyše, podľa žalovaného žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval, čo má neúplnosť rozhodnutia spôsobovať. Žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých má za to, že správca dane hodnotil dôkazy v rozpore s § 3 ods. 3 Daňového poriadku v nadväznosti na § 24 Daňového poriadku. Ani v podanom odvolaní neboli predložené také dôkazy, ktoré by preukazovali zistený skutkový stav inak, ako bol správcom dane v daňovej kontrole zistený a vo vyrubovacom konaní vyhodnotený.
Žaloba, žalobné body
26. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca na tunajšom správnom súde samostatné správne žaloby, ktorými sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného vo veci vyrubenia DPH za zdaňovacie obdobia september 2016 (sp. zn. 75S/90/2021), október 2016 (sp. zn. 75S/85/2021), november 2016 (sp. zn. 75S/83/2021) a december 2016 (sp. zn. 75S/81/2021) (pozn. žalobca napadol správnymi žalobami aj ostatné rozhodnutia žalovaného z predmetnej daňovej kontroly, ktoré však nie sú predmetom tohto konania) a navrhol napadnuté rozhodnutia žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, a to z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. - Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP"), teda žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutia žalovaného sú nezákonné, nakoľko sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu orgánov verejnej správy bolo nedostačujúce na riadene posúdenie veci a v konaní pred daňovými orgánmi došlo
k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré má za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. Argumentácia v žalobách je identická.
27. Žalobca namietal, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci a v rozpore s § 3 ods. 3 Daňového poriadku nehodnotil dôkazy vo vzájomnej súvislosti a neprihliadal v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku na všetko, čo v rámci vykonaného dokazovania vyšlo najavo. Tvrdil, že pri výbere dodávateľa vykonal žalobca všetky opatrenia s odbornou starostlivosťou voči dodávateľovi LBK, s.r.o.a počas realizácie reklamných spotov tieto kontroloval, čo potvrdili aj svedkovia. Aj napriek tomu, že žalobca preukázal formálne aj reálne dodanie predmetných služieb, správca dane na to neprihliadal a použil zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania v neprospech daňového subjektu, pričom nevykonal všetky potrebné kroky na to, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie, v dôsledku čoho nesprávne právne posúdil vec. Správca dane len čiastkovo uvádzal priebeh pojednávaní a vyberá účelovo len niektoré state, pričom dôkazmi - svedeckými výpoveďami svedkov U. I. a X. a X. preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti v čase uskutočňovania zdaniteľných obchodov s dodávateľom LBK, s.r.o., t. j. v roku 2016, aby zabránil tomu, aby sa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH. Tvrdil, že správca dane pri hodnotení dôkazov účelovo na výsledky dokazovania neprihliadal, dôkazy tak nehodnotil jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, čím porušil základné zásady daňového konania, v dôsledku čoho tvrdenia správcu dane nemožno považovať za preukázané. Preto závery uvedené v zápisnici nie sú dostatočne odôvodnené a dôvody v nej nemožno považovať za dostatočne preukázané, majúce oporu v zákone. Žalobca poukázal na právny názor Najvyššieho správneho súdu ČR z rozsudku 8Afs/74/2009-109 a konštatoval, že aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale aplikácia danej zásady podlieha zákonom stanovenému postupu v zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku, pričom vyhodnotenie skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných zákonných ustanovení.
28. Žalobca v žalobách namietal, že žalovaný rozhodnutia oprel o skutočnosti zistené v rámci trestného konania, ktoré nebolo právoplatne skončené a teda ani výpovede uvádzané žalovaným a správcom dane získané z nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu PPZ: 16/NKA-VY-2017 nemôžu byť použité v daňovom konaní ako dôkaz. Nesúhlasil s použitím týchto dôkazov aj preto, lebo záver správcu dane o dodávateľovi LBK, s.r.o.je mylný, pretože žalobca v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení v roku 2016 preveril tohto dodávateľa podľa zásady zodpovedného a poctivého obchodného styku a preveroval ho aj z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, zároveň si overil aj obsah zazmluvneného plnenia, či zodpovedá dohodnutému predmetu plnenia. Žalobca tvrdil, že preukázal existenciou materiálneho plnenia a vykonal rozumné opatrenia, aby sa ubezpečil, že sa nepodieľa pri kooperácii s dodávateľom LBK, s.r.o.v roku 2016 na nelegálnej činnosti. Poznamenal, že správca dane ani nespochybnil samotného dodávateľa, ale spochybňuje množstvo odvysielaných spotov na obrazovkách. Vytkol žalovanému zásadné rozpory v hodnotení vykonaných svedeckých dôkazov U. I., E. I. a Miroslava Murína v trestnom konaní so skutočnosťami preukázanými v daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní, pričom tvrdil, že žalovaný vybočil zo zákonom stanovených medzí pri hodnotení dôkazov, pretože svedecké výpovede neboli vyhodnotené jednotlivo a v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi.
29. Žalobca ďalej tvrdil, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v rozpore s § 68 ods. 3 Daňového poriadku, nakoľko správca dane vydal rozhodnutia aj napriek tomu, že v konaní bol neúplne zistený skutkový a právny stav veci. Poukázal na § 3 ods. 5 Daňového poriadku a tvrdil, že žalovaný v rámci preverovania reálnosti dodaných služieb od subjektu LBK, s.r.o.nevykonal nad rámec výsluchu konateľov žiadne ďalšie úkony smerujúce k objasneniu skutkového stavu veci a takýmto postupom správca dane konal v rozpore so zákonom, pretože zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Ďalej žalobca tvrdil, že napriek tomu, že so správcom dane spolupracoval a predložil mu všetky doklady a dôkazy preukazujúce dodanie služieb, ozrejmil presný priebeh poskytovania služieb, tento podrobne popísal aj dodávateľ, mal žalovaný aj správca dane za to, že žalobca fakturované služby neobdržal tak, ako je uvedené na preverovaných dodávateľských faktúrach.
30. Žalobca tvrdil, že predložením príslušných dokladov, vykonanými dôkazmi, a to najmä výpoveďami svedkov, v zmysle záveru rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 vyčerpal vlastné dôkazné bremeno na preukázanie skutočností o dodaní predmetných služieb, keďže skutočnosti vymedzené v §
49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa. Najvyšší súd SR v odôvodnení citovaného rozsudku v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených prípadoch C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Electronics a C-484/03 Bond House, kde vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Tiež poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/81/2013, v zmysle ktorých žalobca ako daňový subjekt nemá vplyv na to, že nie je možné preveriť účtovnú evidenciu u dodávateľa žalobcu. Žalobca má za to, že je povinnosťou správcu dane preukázať, že v danom prípade išlo o zneužitie práva a teda, že predmetné transakcie nemali ekonomický význam, ich účelom bolo len dosiahnutie daňovej výhody u niektorého z daňových subjektov. Podľa žalobcu domnienky a pochybnosti správcu dane pri výkone predmetnej daňovej kontroly sú nedôvodné a nemajú oporu v zákone, sú v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR.
31. V ďalšej časti žaloby žalobca namietal, že žalovaný žiadnym spôsobom neozrejmil akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré v konečnom dôsledku vyhodnotil ako nedôveryhodné, pričom na dôkazy svedčiace v prospech daňového subjektu neprihliadal a mal za to, že žalobcom uskutočnené obchody neboli reálne uskutočnené tak, ako bolo uvedené na predmetných faktúrach. Absencia úvahy žalovaného a správcu dane spôsobuje nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by dávalo jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Žalobca tvrdil, že nebolo žalobcovi zachované základné právo na právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca opakovane poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžf/1/2011 a uviedol, že predložením uvedených dôkazov vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. V ďalšej časti žaloby žalobca vytkol žalovanému že nešpecifikoval, akým spôsobom by mal žalobca reálnosť uvedených služieb preukázať.
32. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s odvolacou námietkou ohľadne aktuálnej a platnej judikatúry Najvyššieho súdu SR. Žalovaný nevzal do úvahy rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/10/2012 zo dňa 28.11.2012, ktoré rozhodnutie odkazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011. Žalobca poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/49/2010, sp. zn. 7Sž/124/01 a 7Sž/131-137/01, z ktorých vyplýva, že voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Opodstatnenosť podanej žaloby odôvodňoval žalobca aj rozsudkami ESD, napr. C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Peter Dávid zo dňa 21.06.2012, z ktorého vyplýva nielen právo daňových orgánov zamietnuť odpočítanie dane, ale aj povinnosť daňových orgánov nepriznanie práva objektívne preukázať. Pre rozhodnutie nepriznať právo na odpočet nepostačujú len domnienky o tom, že platiteľ vedel alebo mohol vedieť, že plnenie je poznačené podvodom, pretože aplikácia tohto právneho názoru vyžaduje preukázanie, že platiteľ vedel, alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Založením systému zodpovednosti bez zavinenia sa totiž prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií (bod 48). Žalobca poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ C-439/04 Kittel, C-354/03 Optigen LTD, ktoré umožňujú platiteľom, ktorí bez vlastnej viny sa stanú súčasťou podvodného daňového reťazca, aby neboli nútení niesť následky protiprávneho konania iných subjektov v prípadoch, keď svoje daňové povinnosti si sami riadne splnili. V súvislosti s uvedeným žalobca tvrdil, že je úlohou správcu dane, aby podľa vnútroštátnych pravidiel dokazovania overil, či došlo k takémuto zneužívajúcemu konaniu u dodávateľa daňového subjektu, a či daňový subjekt o takomto konaní vedel alebo musel vedieť. Tieto judikáty je podľa žalobcu možné jednoznačne aplikovať aj na tento prípad.
33. Žalobca tvrdil, že bol ukrátený na svojich subjektívnych právach, nakoľko v predmetnom konaní bolo zistenie skutkového stavu žalovaným, ako orgánom verejnej moci, nedostačujúce na riadne posúdenie veci, zároveň je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Konštatoval, že žalovaný sa obmedzil len na tvrdenia, ktoré hodnovernými dôkazmi nepreukázal, pričom pochybenia a neplnenie si povinností na strane iných daňových subjektov vyhodnotil ako neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu. Správca dane aj žalovaný nevzali do úvahy fakt, že ide o skutočnosť, na ktorú žalobca nemá žiadny vplyv, a teda nemôže z tejto skutočnosti znášať dôkaznú núdzu.
34. Podľa žalobcu došlo k ukráteniu na jeho právach a právom chránených záujmoch tiež tým, že správca dane vyhodnotil dôkazy v rozpore so zákonom. Mieru pochybenia správneho orgánu možno v konečnom dôsledku považovať za ohrozujúcu právom chránené záujmy účastníka konania, pričom k prekročeniu tejto medze môže dôjsť nielen jedným závažným pochybením, ale aj väčším počtom relatívne samostatných pochybení, ktoré by sa pri ich jednotlivom posudzovaní mohli javiť ako marginálne, avšak súhrnne dosiahli zásadnú intenzitu zásahu do práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Na poli verejného práva môžu štátne orgány konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje, z čoho vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní, teda de facto odnímaní časti vlastníctva sú orgány verejnej moci povinné zachovávať podstatu a zmysel základných práv a slobôd a pri pochybnostiach sú povinné postupovať miernejšie - „in dubio mitius".
Vyjadrenie žalovaného k žalobám
35. Žalovaný vo vyjadreniach k žalobám trval na zákonnosti žalobami napadnutých rozhodnutí a žaloby ako nedôvodné navrhol zamietnuť. Konštatoval, že žalovaný sa vo svojich rozhodnutiach stotožnil so závermi správcu dane, ktorý žalobcovi nepriznal právo na odpočítanie dane z faktúr vystavených dodávateľom LBK, s.r.o.za zdaňovacie obdobia september 2016, október 2016, november 2016 a december 2016 z dôvodu, že žalobca sa vedome zapojil do konania, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu, ktorého sa dopustil v spolupráci s ďalšími spoločnosťami pri vytvorení fiktívnych fakturačných reťazcov s cieľom získať daňovú výhodu, ktorou bolo odpočítanie dane u žalobcu v neúmerne navýšenej sume dane v porovnaní so sumou, ktorú by bol žalobca oprávnený odpočítať, ak by predmetné reklamné služby prijal priamo od prevádzkovateľa reklamných LED obrazoviek, na ktorých sú služby týkajúce sa odvysielania reklamných spotov poskytované. V odvolacom konaní nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odchýlil od relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutí vydaných správcom dane, preto jeho rozhodnutia ako vecne správne potvrdil. Keďže žalobné body obsahujú rovnakú argumentáciu ako odvolanie proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane, žalovaný sa k jednotlivým namietaným skutočnostiam v žalobe vyjadril zhodne ako v odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaného k jednotlivým odvolacím námietkam, pričom zopakoval rovnakú argumentáciu a zotrval na svojich stanoviskách tak, ako je uvedené v bodoch 22 až 25 tohto rozsudku. Argumentácia žalovaného vo vyjadreniach k žalobám je pritom identická.
36. Podľa žalovaného žalobca uvádza len všeobecne, že vykonal všetky opatrenia s odbornou starostlivosťou voči dodávateľovi LBK, s.r.o., aby eliminoval svoju účasť na podvodnom konaní, ale neuviedol žiadne konkrétne kroky, ktoré v danom smere vykonal. Žalobca nešpecifikoval ani konkrétne skutočnosti, na ktoré nemal správca dane a žalovaný prihliadnuť, teda ktoré boli opomenuté. Tiež nešpecifikoval, na aké výsledky dokazovania správca neprihliadol a aký vplyv by mali jednotlivé skutočnosti na zistený skutkový stav a zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalobca uvádzal, že napadnuté rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci namietajúc, že žalovaný nevzal do úvahy rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/10/2012, žalovaný konštatoval, že žalobca v podanom odvolaní voči prvostupňovým rozhodnutiam nepoukázal na tento rozsudok, preto sa touto odvolacou námietkou finančné riaditeľstvo ani nezaoberalo. Pokiaľ žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutia nereflektovali na platnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, pričom žalobca poukázal aj na nálezy Ústavného súdu SR, resp. Súdneho dvora EÚ, žalovaný uviedol, že poukazovanie na rozhodnutie súdu vo veci 3Sžf 1/2011 a na v ňom uvedenú judikatúru Súdneho dvora EÚ nie je dôvodné, pretože správca dane dostatočne preukázal vedomé zapojenie žalobcu do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ. Žalobca navyše vôbec neuvádza, či sa v prípade ním uvádzanej judikatúry jedná o skutkovo a právne obdobné prípady. Dodal, že správca dane nezaložil svoje závery na konštatovaní zneužitia práva, ale na tom, že žalobca sa vedome zapojil do daňového podvodu, pričom v zmysle európskej judikatúry majú tieto právne posúdenia odlišné charakteristiky a skutkový základ.
37. K dôkaznému bremenu uviedol, že toto bolo primárne na daňovom subjekte, ktorý si nárok na odpočítanie dane zo sporných faktúr uplatnil, teda bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že si nárok uplatnil v súlade so zákonnými podmienkami a v súlade so skutočnosťou. Správca dane verifikoval doklady predložené žalobcom, od ktorého požadoval preukázanie len tých skutočností, ktoré mohol reálne ovplyvniť, a na ktoré sa viaže jeho dôkazné bremeno. Následne ďalej znášal dôkazné bremeno správca dane, ktorý vykonal dokazovanie v zmysle Daňového poriadku formou ústnych pojednávaní, svedeckých výpovedí, pričom pre účely daňového konania využil aj dôkazy získané OČTK.
38. Žalovaný a správca dane žiadnym spôsobom nebránili daňovému subjektu uplatniť si svoje práva vyjadrovať sa k zisteným skutočnostiam, keď počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania sa vyjadril ku skutočnostiam, na ktoré bol správcom dane písomne vyzvaný. Správca dane vyhodnotil všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a preukázal, že žalobca sa vedome zapojil do konania, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu. K danému záveru dospel na základe posúdenia konania žalobcu a ďalších spoločností v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 a v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Správca dane preukázal, že práve vytvorením uvedených fakturačných reťazcov bolo žalobcovi umožnené odpočítať daň v neúmerne vyššej sume oproti dani, na ktorú by mal reálne nárok, čím došlo k daňovému úniku práve u žalobcu. Tiež bolo preukázané, že daňový únik, ktorý vznikol ako neoprávnená daňová výhoda u žalobcu, bol priamo spojený s daňovým podvodom, ktorého sa dopustila spoločnosť LBK, s.r.o.tým, že neumožnila správcovi dane predložiť úplné účtovníctvo, čím znemožnila preveriť správnu výšku dane uvedenej v preverovaných faktúrach. Správca dane súčasne na základe dôkazov získaných od OČTK zistil, že spoločnosť LBK, s.r.o.uvádzala vo faktúrach nepravdivé údaje o množstve a cene reklamných služieb, teda dodávateľ vystavil faktúry s falošnými údajmi. Správca dane považoval za daňový podvod aj účelové vytvorenie fakturačného reťazca a následný zánik spoločností zapojených do reťazca, pretože len vytvorením reťazca mohlo dôjsť k daňovému úniku a zánikom spoločností mohlo dôjsť k znemožneniu zistenia správnej výšky odvedenej dane. Žalovaný poukázal na to, že správca dane skúmal, či kontrolovaný platiteľ vedel o tom, že sa zapojil do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu, pričom poukázal na to, akým spôsobom správca dane vyhodnotil dôkazy, z ktorých vyvodil záver o vedomosti žalobcu o tom, že sa zúčastňuje daňového podvodu. Poukázal aj na vyjadrenia svedkov, z ktorých vyvodil záver, že spoločnosť LBK, s.r.o.nevykonávala reálnu ekonomickú činnosť, ale na základe pokynov inej osoby len vystavovala faktúry s nepravdivými údajmi, o čom žalobca vedel, pretože zo zdaniteľných obchodov so spoločnosťou LBK, s.r.o.mu vyplynulo daňové zvýhodnenie vo forme odpočítania dane vo vyššej sume a súčasne vedel, že ním zaplatené sumy mu následne budú vrátené bez evidovania tohto vrátenia v účtovníctve. Správca dane postupoval v súlade s judikatúrou SD EÚ (napr. rozsudok vo veci C-80/11 a C-142/11 Mahagében Kft. a Peter Dávid), keď vykonaným dokazovaním preukázal, že žalobca vedel, že ak pristúpi na zdaniteľné obchody so spoločnosťou LBK, s.r.o., tak sa zapojí do daňového podvodu.
39. Námietky žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch žalovaný označil za všeobecné, ak žalobca neuviedol, akým konkrétnym spôsobom mal správca dane porušiť jeho práva a na základe akých skutočnosti má žalobca za to, že rozhodnutie je nezrozumiteľné a tým pádom aj nepreskúmateľné. Žalobca uviedol len všeobecné tvrdenia nepodložené dôkazmi. Žalovaný konštatoval, že tak daňová kontrola, ako aj vyrubovacie konanie vrátane vykonaného dokazovania prebehlo v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a v súlade s ústavou, pričom daňové orgány chránili záujmy štátu a zároveň dbali na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Konané bolo v úzkej súčinnosti so žalobcom počas celej daňovej kontroly, kde správca dane požadoval od žalobcu dôkazy a vyjadrenia k preverovaným skutočnostiam. Podľa žalovaného bol skutkový stav veci zistený dostatočne na posúdenie preverovaných obchodov a všetky získané dôkazy boli správcom dane vyhodnotené podľa svojej úvahy a každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti.
40. Žalovaný poukázal na to, že u žalobcu došlo dňa 31.10.2019 k ukončeniu funkcie jediného konateľa spoločnosti L. F., t. j. predmetná spoločnosť je od tohto dátumu bez konateľa. Napadnuté rozhodnutia žalovaného boli preto doručené splnomocnenému zástupcovi Mgr. Henrichom Schindlerovi, ktorým je žalobca právne zastúpený v týchto veciach. Žalobca podal posledné daňové priznanie na DPH za zdaňovacie obdobie december 2019 a k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2018 (dňa 19.06.2019). V súčasnosti je spoločnosť bez konateľa a podľa interných údajov finančnej správy spoločnosť nevykonáva žiadnu ekonomickú činnosť. Pretože žalobca opakovane nepodával daňové priznania pre DPH, Daňový úrad Košice rozhodnutím č. 100926111/2021 zo dňa 27.05.2021 zrušil žalobcovi registráciu pre DPH dňa 30.06.2021.
41. Žalobca na vyjadrenia žalovaného k žalobám nepodal repliky.
42. Žalobca v žalobách navrhol správnemu súdu, aby priznal správnym žalobám odkladný účinok. Správny súd uzneseniami: č. k. 75S/90/2021-71 zo dňa 16.06.2022 návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
101938392/2021 zo dňa 14.10.2021, č. k. 75S/85/2021-70 zo dňa 16.06.2022 návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101938478/2021 zo dňa 14.10.2021, č. k. 75S/83/2021-70 zo dňa 16.06.2022 návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101938605/2021 zo dňa 14.10.2021 a č. k. 75S/81/2021-70 zo dňa 16.06.2022 návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101938778/2021 zo dňa 14.10.2021 zamietol podľa § 188 SSP, a to z dôvodov bližšie uvedených v odôvodnení predmetných uznesení, pretože žalobca neosvedčil existenciu niektorého z možných negatívnych následkov uvedených v § 185 písm. a) SSP v prípade okamžitého výkonu napadnutého rozhodnutia žalovaného.
43. Správny súd uznesením č. k. 75S/90/2021 zo dňa 03.11.2022 spojil na spoločné konanie veci, ktoré začali na tunajšom súde pod sp. zn. 75S/90/2021 (zdaňovacie obdobie september 2016), sp. zn. 75S/85/2021 (zdaňovacie obdobie október 2016), sp. zn. 75S/83/2021 (zdaňovacie obdobie november 2016) a sp. zn. 75S/81/2021 (zdaňovacie obdobie december 2016) podľa § 65 ods. 1 SSP, a to v záujme hospodárnosti konania, nakoľko veci spolu skutkovo a právne súvisia, s tým, že spoločné konanie sa ďalej vedie pod sp. zn. 75S/90/2021. Uznesenie o spojení vecí nadobudlo právoplatnosť dňa 18.11.2022.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom
44. Na prejednanie vecí správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP (na návrh žalobcu). Právny zástupca žalobcu aj žalovaný ospravedlnili neúčasť na pojednávaní. Správny súd vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania a žiadnej verejnosti, preto rozsudok verejne vyhlásil spôsobom podľa § 137 ods. 3 SSP dňa 23.11.2022, t. j. vyvesením jeho skráteného znenia na úradnej tabuli súdu.
45. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd vecne príslušný (§ 10 SSP) a miestne príslušný (§ 13 ods. 1 SSP) preskúmal v spoločnom konaní správnymi žalobami napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj im predchádzajúce prvostupňové rozhodnutia správcu dane, vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, výlučne v rozsahu a z dôvodov správnych žalôb (§ 134 SSP) a po preskúmaní vecí dospel k záveru, že správne žaloby nie sú dôvodné, preto ich rozsudkom zamietol podľa § 190 SSP.
46. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 1, ods. 2 SSP).
47. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, v opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 6 ods. 1 SSP).
48. Podľa § 190 SSP; ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
49. Súdny prieskum v daňových veciach nie je absolútny, nakoľko je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu je daný žalobnými bodmi o tvrdenej nezákonnosti, keďže správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby v zmysle § 134 ods. 1 SSP (nejedná sa o konanie uvedené v § 134 ods. 2 SSP). Správny súd nie je oprávnený a ani nemôže dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení z administratívneho spisu, ani všeobecne uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad. Všeobecne uplatnené námietky, resp. vyjadrenie nesúhlasu so závermi žalovaného v rámci žalobných bodov správnej žaloby, neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd pri prieskume vedený a súčasne aj limitovaný. Žalobca musí v zmysle § 182 ods. 1 písm. e) SSP v správnej žalobe uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné. Správny súd posudzoval, či daňové orgány splnili povinnosti stanovené
im zákonom, a to v rozsahu namietaných tvrdení žalobcom, v rámci uplatnených žalobných bodov v zákonom stanovenej lehote na podanie žaloby.
50. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutí žalovaného, ktorými potvrdil rozhodnutia správcu dane o dovyrubení dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia september 2016, október 2016, november 2016 a december 2016 v dôsledku neuznania uplatneného odpočítania dane. Rozhodnutia boli založené na tom právom posúdení, že žalobca sa vedome zapojil do daňového podvodu, s cieľom získať daňové zvýhodnenie, ktorým bolo odpočítanie dane u žalobcu v neúmerne navýšenej sume dane v porovnaní so sumou, ktorú by bol žalobca oprávnený odpočítať, ak by predmetné reklamné služby prijal priamo od prevádzkovateľa reklamných LED obrazoviek, na ktorých sú služby týkajúce sa odvysielania reklamných spotov poskytované, keďže žalobca objednával vysoko nadhodnotené reklamné služby, napriek tomu, že reálne náklady na poskytnutie týchto reklamných služieb boli niekoľkonásobne nižšie, s tým, že majoritná časť zaplatenej takto nadhodnotenej sumy mala byť žalobcovi vrátená v hotovosti.
Relevantná právna úprava
51. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom pre kontrolované zdaňovacie obdobia roku 2016 (ďalej len „Zákon o DPH"); predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
52. Podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
53. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH; právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
54. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
55. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
56. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení účinnom pre preskúmavané daňové konania (ďalej len „Daňový poriadok"); pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
57. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku; správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
58. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
59. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku; pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
60. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
61. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku; správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
62. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
63. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku; ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
64. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku; daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
65. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku; ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
66. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku; rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
67. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku; rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
68. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), písm. d) a písm. e) Daňového poriadku; kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: (c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, (d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,(e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
69. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú právnu úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Judikatúra Súdneho dvora rozlišuje medzi zneužitím práva a podvodom na DPH, pričom v zásade v obidvoch prípadoch je účelom takéhoto konania nedovolené profitovanie zo spoločného systému DPH. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo dňa 17.10.2017 (bod 50, bod 51) stanovil v zmysle rozhodnutí Súdneho dvora vo veciach Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL sp. zn. C-439/04 a C-440/04 zo dňa 06.07.2006 kritériá pre posúdenie účasti daňového subjektu na daňovom podvode (nedovolenom daňovom úniku) na účely rozhodnutia o pripustení uplatnenia práva na právo na odpočítanie dane. Na
to, aby mohol byť odopretý nárok na odpočet z titulu účasti daňového subjektu na daňovom podvode, musia byť kumulatívne zodpovedané kladne nasledujúce štyri otázky: a) Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? b) Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? c) Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? d) Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt?
70. Z odôvodnenia rozhodnutí správcu dane je zrejmé, že tento vykonal tzv. Axel Kittel test v zmysle vyššie uvedených otázok. Správca dane na všetky tieto otázky zodpovedal kladne a teda výsledkom bol záver, že žalobca sa vedome zapojil do daňového podvodu, v dôsledku čoho mu bol odmietnutý odpočet DPH. Výsledok testu je popísaný v bodoch 13 až 16 odôvodnenia tohto rozsudku.
71. Podľa žalobcu správca dane nevykonal všetky potrebné kroky na to, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie, v dôsledku čoho vec aj nesprávne právne posúdil. Správny súd predmetnú žalobnú námietku považuje za všeobecnú, neumožňujúcu súdny prieskum, ak žalobca neuviedol konkrétne aké žalobcom označené „potrebné kroky" mal správca dane vykonať za účelom zistenia skutkového stavu. Rovnako, len ako všeobecné konštatovanie vyznieva aj žalobná námietka, že správca dane neprihliadol na skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu a zistenia vyplývajúce z dokazovania použil v neprospech žalobcu a konal v rozpore so základnými zásadami správy daní. Žalobca nekonkretizoval, na ktoré skutočnosti správca dane neprihliadol. Nekonkretizoval, ktoré zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania mal použiť v neprospech žalobcu. Všeobecnou je aj žalobná námietka, že správca dane len čiastkovo uvádza v zápisnici priebeh konania a vyberá účelovo len niektoré state, ak žalobca neuviedol, čo konkrétne bolo účelovo vybraté a naopak, čo podľa neho uvedené malo byť, avšak uvedené nebolo. Žalobca neozrejmil, ako by táto ním tvrdená skutočnosť mala ovplyvniť zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Žalobca v žalobách len vo všeobecnosti, bez bližšej konkretizácie uvádzal, že „Dôkazmi v uvedených svedeckých výpovediach daňový subjekt preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti v čase uskutočňovania zdaniteľných obchodov s dodávateľom LBK, s.r.o., t. j. v roku 2016, aby zabránil tomu, aby sa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH". Podľa žalobcu bolo potvrdené uskutočnenie zdaniteľného plnenia výsluchmi svedkov a taktiež podľa žalobcu preukázal, že pri výbere dodávateľa vykonal všetky opatrenia s odbornou starostlivosťou voči dodávateľovi LBK, s.r.o. Neuviedol však o aké prijaté opatrenia sa jednalo. Správny súd k uvedenému uvádza, že v zásade takéto konštatovanie predstavuje len vlastné hodnotenie dôkazov žalobcom, z ktorého bez ďalšej konkretizácie a argumentácie, v čom konkrétne by malo spočívať nesprávne vyhodnotenie dôkazov - svedeckých výpovedí daňovými orgánmi, nemožno vyvodiť záver o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného. Správny súd nevyhľadáva dôvody nezákonnosti za žalobcu.
72. K žalobnej námietke ohľadom použiteľnosti zistených skutočností v rámci neukončeného trestného konania, správny súd poukazuje na to, že pre účely daňového konania je možné použiť ako dôkaz všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 24 ods. 4 Daňového poriadku). Z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 5Sžf/14/2015) vyplýva, že svedecké výpovede získané OČTK je možné použiť v daňovom konaní za predpokladu, že s týmito výpoveďami správca dane oboznámil kontrolovaný daňový subjekt a umožnil mu sa k nim vyjadriť. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie vo veci C-419/14) vyplýva, že správca dane môže použiť svedecké výpovede z trestného konania, ak boli získané zákonne a ak bol kontrolovaný subjekt s výpoveďami počas daňovej kontroly, resp. počas daňového konania oboznámený. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR SR sp. zn. 5Sžfk/55/2017 zo dňa 11.09.2018 v súvislosti s otázkou použiteľnosti dôkazov v daňovom konaní konaní vyplýva, že je potrebné, aby v trestnom konaní boli dôkazy získané v súlade so zákonom a zároveň je nutné, aby boli daňovému subjektu tieto dôkazy sprístupnené, aby sa mohol oboznámiť s ich obsahom a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré by zistenia vyplývajúce z týchto listín upresnili, korigovali, či vyvrátili. Správny súd poukazuje na to, že žalobcom namietané použité dôkazy získané v trestnom konaní - zápisnice o výsluchu svedkov - boli použité nielen v súlade so zákonom, ale i v súlade so závermi vyplývajúcimi z vyššie uvedenej judikatúry, teda boli vyhotovené zákonným spôsobom v rámci konania o daňovom trestnom čine, správca dane sa k nim dostal legálnym
spôsobom, žalobca bol s obsahom výpovedí v priebehu daňového konania oboznámený a mal možnosť sa v rámci daňového konania k jednotlivým takto získaným dôkazom vyjadriť. Správny súd považuje za významnú skutočnosť to, žalobca v žalobe nenamietal, čo do zákonnosti získania dôkazov, ani čo do obsahu získaných dôkazov. Nenamietal ani to, že by o týchto dôkazoch nevedel a ani to, že by mu správca dane neumožnil sa k nim vyjadriť. Žalobcom namietaná skutočnosť, že trestné konanie ešte nebolo ukončené, nemá žiadny vplyv na zákonnosť použitia dôkazných prostriedkov - výpovedí svedkov zaznamenaných v zápisniciach o výsluchu svedkov vykonaných OČTK v daňovom konaní týkajúcom sa žalobcu (porovnaj rozsudok SD EÚ vo veci C-419/14 WebMindLicenses Kft., podľa ktorého daňový orgán môže na účely stanovenia existencie zneužitia práva v oblasti DPH použiť dôkazy zhromaždené v rámci súbežne vedeného a doposiaľ neukončeného konania trestnoprávnej povahy voči zdaniteľnej osobe). Závery tohoto rozhodnutia sú použiteľné aj na prípady, kedy je zdaniteľnej osobe daňovými orgánmi preukazovaná účasť na daňovom podvode. Navyše, daňové orgány nezaložili svoje rozhodnutia výlučne na týchto zisteniach získaných od OČTK, pričom významnou skutočnosťou je aj fakt, že samotný správca dane v rámci daňového konania vykonal opätovne výsluch týchto fyzických osôb ako svedkov. Žalobca bol o ich výsluchu vopred upovedomený, pričom výsluchov uskutočnených v roku 2019 sa nezúčastnil, zúčastnil sa výsluchu svedka E. Felediho v roku 2021 prostredníctvom splnomocneného zástupcu, ktorý však nevyužil možnosť klásť svedkovi otázky. Námietka, že svedecké výpovede neboli vyhodnotené jednotlivo a v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi, bola všeobecná a taktiež nemá oporu ani v odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaného i správcu dane, z ktorých je zrejmé že jednotlivé výpovede svedkov boli vyhodnotené v zmysle Daňového poriadku (§ 3 odsek 3). Pokiaľ žalobca namietal nesprávnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, opätovne nekonkretizoval, v čom sa správca dane resp. žalovaný mýlil pri hodnotení jednotlivých dôkazov, resp. z akého dôvodu považuje vyhodnotenie tých- ktorých dôkazov za rozporné so zásadami logického uvažovania. Samotná skutočnosť, že žalobca sa domnieva, že záver žalovaného o dodávateľovi LBK, s.r.o. je mylný, sama osebe nespôsobuje nezákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného. Tvrdenie žalobcu o preverení si dodávateľa LBK, s.r.o.zostalo len v rovine tvrdenia, ako aj argumentácia žalobcu, že preukázal existenciu materiálneho plnenia a vykonanie opatrení, aby sa ubezpečil, že sa nepodieľa pri kooperácii s dodávateľom LBK, s.r.o. v roku 2016 na nelegálnej činnosti.
73. Žalobca vytýkal žalovanému, aj správcovi dane, že v rámci preverovania dodaných služieb od dodávateľa LBK, s.r.o. nevykonal nad rámec výsluchu konateľov spoločností žiadne ďalšie úkony smerujúce k objasneniu skutkového stavu veci. Predmetná žalobná námietka nie je namieste, pretože z obsahu administratívneho spisu vyplýva, aké úkony správca dane v daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní vykonal, rozsah dokazovania, ktorý považuje správny súd za dostačujúci na riadne posúdenie veci. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získava poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve daňový subjekt, ktorý nesie dôkazné bremeno a dôkazy navrhuje, na druhej strane správca dane autonómne rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aj to, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány verejnej správy povinné postupovať. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2Sžfk/41/2018 zo dňa 07.12.2020 a ďalšie) vyplýva, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, kým sa bezpochybne preukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom konaní priznaných uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keď daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím a uplatňuje sa v ňom zásada prejednacia. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná a akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť vyvrátiť závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Správca dane nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté daňovým subjektom, avšak je povinný takýto postup odôvodniť. Z odôvodnení rozhodnutí žalovaného a správcu dane vyplýva, aké dôkazy boli vykonané, ktorých osôb alebo daňových subjektov sa týkali a tiež k akým skutkovým a právnym záverom sa ich vykonaním došlo. Jednotlivé dôkazy boli hodnotené samostatne, ako aj vo vzájomnej súvislosti, nedošlo k porušeniu zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej z § 3 ods. 3 Daňového poriadku.
74. Žalobca v žalobe odkazoval na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/16/2016, podľa ktorého „je nepochybné, že rozhodovacia činnosť Súdneho dvora EÚ je pre oblasť dane z pridanej hodnoty mimoriadne rozsiahla. Pre správne posúdenie preskúmavanej veci podľa názoru kasačného súdu nie je podstatné "množstvo" judikátov, ktoré ten-ktorý účastník cituje, ale rozhodujúce je to, čo z týchto rozhodnutí Súdneho dvora možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym záverom s ohľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu správny súd v tam riešenom prípade dospel, a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú vec". Práve konkretizácia dopadov záverov rozsudkov SD EÚ na zákonnosť napadnutého rozhodnutia správnej žalobe chýba. Nepostačuje na rozsudky SD EÚ poukázať, stotožniť sa s nimi, konštatovať ich relevanciu na prejednávanú vec, ale na ich účinné použitie bolo potrebné, aby žalobca v prvom rade ozrejmil ich právny a skutkový základ, ich súvislosť s prejednávanou vecou, predmet, sporné ustanovenia zákona alebo právne záväzných aktov EÚ, relevantné právne závery (s analýzou ich dopadu na skutkové a právne okolnosti dané predmetom prieskumu - napadnutým rozhodnutím, ktoré v zásade nikdy nie sú úplne zhodné) a konkrétne dôsledky ich vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
75. Závery vychádzajúce z judikatúry Súdneho dvora EÚ je potrebné aplikovať s ohľadom na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu. Na prejednávaný prípad bola aplikovaná práve žalobcom označená judikatúru Súdneho dvora EÚ (rozsudok v spojených prípadoch C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Electronics, či C-484/03 Bond House, C-80/11 a C-142/11 Mahagében Kft. a Péter Dávid), ale aj súvisiaca judikatúra súdov SR, ktorá sa týka odpočítania dane v obchodnom reťazci poznačenom podvodom, kedy dôkazné bremeno na preukázanie účasti daňového subjektu na protiprávnom konaní spojenom s nedovoleným daňovým únikom (vedomej alebo nedbanlivostnej) zaťažuje správcu dane. Správnemu súdu nie je zrejmé, prečo žalobca namietal, čo do jeho neúnosného zaťaženia dôkazným bremenom, ak dôkazné bremeno spočívalo na správcovi dane, t. j. zaťažovala ho povinnosť preukázať žalobcovi účasť na daňovom podvode, k čomu aj došlo. Žalobca si dostatočne neuvedomil právne posúdenie veci, ktoré zabránilo priznaniu odpočtu DPH, pričom žaloba v časti dovolávania sa použiteľnosti predmetnej judikatúry SD EÚ vyznieva zmätočne, ak napadnuté rozhodnutia stoja práve na použití tejto judikatúry.
76. Žalobca tiež nedôvodne namietal, že v konaní bolo preukázané skutočné dodanie deklarovaného plnenia - reklamných služieb, keďže dôvodom odmietnutia odpočtu DPH a následného vydania rozhodnutí o vyrubení rozdielu DPH, bolo to, že správca dane objektívne preukázal, že žalobca sa vedome zapojil do obchodného reťazca poznačeného podvodným konaním. V takomto prípade je irelevantné posudzovať skutočné dodanie deklarovaného plnenia, pretože pri preukazovaní zapojenia do podvodného reťazca sa vychádza z predpokladu, že hmotnoprávne podmienky odpočtu dane (okrem iných aj materiálna existencia plnenia) sú splnené. Pokiaľ žalobca tvrdil, že formálne splnil podmienky odpočtu dane, taktiež ide o irelevantné tvrdenie vzhľadom na právne posúdenie veci daňovými orgánmi, ktoré preukázali vedomé zapojenie sa žalobcu do daňového podvodu a preto žalobcovi neuznali odpočet DPH.
77. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že odpočítanie DPH nemožno odmietnuť zdaniteľnej osobe, ktorá konala v dobrej viere a prijala všetky opatrenia, ktoré od nej možno v rozumnej miere požadovať, aby sa uistila, že transakcia, ktorú uskutočňuje, nevedie k jej účasti na daňovom podvode (C-285/11 Bonik). V zmysle judikatúry Súdneho dvora tiež prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom, aby zamietli priznanie práva na odpočet, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (body 35 a 37 rozsudku C-285/11 Bonik). Nie je v rozpore s právom Európskej únie požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré je od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (C-409/04 Teleos, C-439/04). Obozretný daňový subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar, tak, aby sa uistil o jeho spoľahlivosti (C-80/11, C-142/11 bod 60). Správny súd poukazuje na to, že žalobca v žalobách neuviedol konkrétne opatrenia, ktoré vykonal, aby sa vyhol svojej účasti na daňovom podvode.
78. Neuznať odpočítanie DPH možno teda aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mohla vedieť, že sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Uvedené opakovane aktuálne
konštatoval Súdny dvor EÚ aj v uznesení C-610/19 zo dňa 03.09.2020 vo veci Vigingo Fővállalkozó Kft., kde výrok rozhodnutia znie (posledná časť) „...Takéto zamietnutie (pozn. uplatneného práva na odpočítanie DPH) je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že zdaniteľná osoba sa aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela alebo mala vedieť, že uvedené transakcie sú súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu." Podľa správneho súdu otázka „vedomosti" zdaniteľnej osoby, nemôže stáť na subjektívnom presvedčení, či jej tvrdení, že nevedela a za žiadnych okolností nemala ako vedieť, teda nemohla vedieť, že uvedené transakcie v reťazci sú súčasťou daňového podvodu..., čo by logicky tvrdila vždy, ale na základe objektívnych okolností, ktorými daňové orgány preukážu, že o tom vedela alebo mala vedieť, ak by prijala opatrenia, ktoré možno od nej v rozumnej miere žiadať, aby sa uistila, že prijatím plnení sa nezúčastní na daňovom podvode. Ide pritom o alternatívne podmienky, t. j. stačí preukázanie len jednej z nich. Teda pre zamietnutie odpočítania DPH sa nevyžaduje aktívne podieľanie sa zdaniteľnej osoby na daňovom podvode, stačí ak vedela alebo mala vedieť, že uvedené transakcie sú súčasťou daňového podvodu. Tiež sa nevyžaduje preukázanie iba skutočnosti, že o tom vedela, ale postačuje preukázanie, že o tom mala vedieť. Vyplýva to aj z bodu 53 tohto rozhodnutia Súdneho dvora (Vikingo Fővállalkozó Kft.), podľa ktorého „Ak podvod vo vzťahu k DPH nespáchala samotná zdaniteľná osoba, právo na odpočítanie dane je možné zamietnuť len vtedy, ak sa na základe objektívnych okolností preukáže, že vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zakladajúcimi právo na odpočítanie dane zúčastní transakcie, ktorá bola súčasťou tohto podvodu, ktorého sa dopustil dodávateľ alebo iný hospodársky subjekt na vstupe alebo na výstupe v tomto dodávateľskom reťazci...". V bode 54 je zase rozvinutý rozsah miery zodpovednosti požadovanej od zdaniteľnej osoby, ktorá chce uplatniť právo na odpočítanie dane, a tu Súdny dvor uviedol, že „...Súdny dvor už viackrát rozhodol, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v danom prípade dôvodne požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si právo na odpočítanie DPH na zabezpečenie, aby jej transakcie neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností uvedeného prípadu vo veci samej..." Preukazovanie skutočnosti, či rozsah prijatých opatrení je dostačujúci okolnostiam veci, nie je významné vtedy ak je preukázaná priamo vedomosť daňového subjektu, že sa zapojil do daňového podvodu, ale je to relevantné v prípadoch ak sa preukazuje, že daňový subjekt to mal vedieť, ak by prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.
79. V danom prípade daňové orgány preukázali priamo vedomosť žalobcu, že sa zapojil do konania vykazujúceho znaky daňového podvodu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že už pri dohodovaní podmienok, za ktorých pristúpil k uzavretiu zdaniteľného obchodu s deklarovaným dodávateľom vedel, že ak pristúpi na obchod s reklamnými službami so spoločnosťou LBK, s.r.o., tak ním zaplatené finančné prostriedky za tieto služby mu budú následne vrátené v hotovosti, po odpočítaní provízie. Okrem toho vedel, že získa daňové zvýhodnenie, ktorým je odpočítanie dane v oveľa vyššej sume v porovnaní so sumou dane, ktorú by si bol oprávnený odpočítať pri reálnom objednaní týchto služieb (vzhľadom na množstvo a cenu). Spoločnosť LBK, s.r.o. nevykonávala reálnu ekonomickú činnosť, ale na základe pokynov inej osoby len vystavovala faktúry s nepravdivými (falošnými) údajmi, o čom žalobca vedel, pretože zo zdaniteľných obchodov mu plynulo daňové zvýhodnenie vo forme odpočítania dane vo vyššej sume a súčasne vedel, že ním zaplatené sumy mu následne budú v majoritnej časti vrátené bez evidovania tohto vrátenia v účtovníctve. Preto argumentácia žalobcu, že prijal všetky opatrenia, aby sa vyhol svojej účasti na daňovom podvode je jednak nekonkrétna, ale aj bezvýznamná.
80. Pokiaľ žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovaného, túto žalobnú námietku správny súd tiež vyhodnocuje ako všeobecnú, keď žalobca bližšie nekonkretizuje čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutí. K tejto všeobecnej námietke možno rovnako všeobecne uviesť, že rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Možno poukázať na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa tento zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, pričom dospel k záveru, že „za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok, ktorý je vnútorne rozporný. Pod tento pojem
spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj ich nejednoznačnosť"... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď rozhodnutie je založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané." Preskúmavané napadnuté rozhodnutia žalovaného ako aj im predchádzajúce rozhodnutia správcu dane takýmito vadami netrpia, obsahujú zákonom stanovené náležitosti. V ich odôvodnení sa uvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania a použitie právnych predpisov, podľa ktorých daňové orgány rozhodli. Žalovaný uviedol, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu a samotná skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje sama o sebe nezákonnosť rozhodnutí z dôvodu nezrozumiteľnosti rozhodnutia alebo pre nedostatok dôvodov. Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov. Správny súd zastáva názor, že odôvodnenie rozhodnutí je súladné s ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku, preto žalobná námietka ohľadom tvrdenej nepreskúmateľnosti rozhodnutí nie je dôvodná.
81. Neobstojí ani žalobná námietka ohľadom tvrdeného porušenia práva na spravodlivý proces. Judikatúra súdov vyššej autority sa ustálila na tom, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva na spravodlivé konanie (inú právnu ochranu) podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (porovnaj rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS 20/05, sp. zn. I. ÚS 50/04 a ďalšie).
82. Z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 03.07.2003 vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Uvedené závery a východiská súdov (aj v bode vyššie) sú primerane použiteľné aj na daňové konanie vedené orgánom verejnej správy (moci), teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného a prvostupňových rozhodnutí správcu dane, ktoré v odôvodnení, v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovali na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad." ESĽP ale súčasne tiež pripomína, že „Právo na spravodlivý proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok ESĽP vo veci Ruis Torija proti Španielsku zo dňa 09.12.1994). Vzhľadom na uvedené, správny súd považuje žalobnú námietku, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces pre nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí žalovaného, zároveň pre ich nepreskúmateľnosť, za nedôvodnú.
83. Tvrdenie žalobcu, že pokiaľ v prípade dane z príjmov za rok 2016 preukázal materiálnu existenciu prijatého zdaniteľného plnenia od deklarovaného dodávateľa LBK, s.r.o.. pre účely určenia, resp. vyrubenia dane z príjmov za rok 2016 a tým preukázal materiálnu existenciu prijatého zdaniteľného
plnenia od tohto dodávateľa LBK, s.r.o. aj pre účely DPH, považuje správny súd za nesprávne, pretože podmienky pre určenie a vyrubenie dane z príjmov právnických osôb v zákone č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov sú rozdielne od podmienok stanovených zákonom č. 222/2004 Z. z. pre účely uplatnenia nároku na odpočet DPH. Za relevantné však považuje správny súd najmä to, že žalobcovi nebolo priznané odpočítanie DPH nie z dôvodu porušenia konkrétnych ustanovení zákona o DPH, ale v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej daňové orgány nepriznajú odpočítanie dane, ak zdaniteľná osoba vedela, že sa prijatím plnenia zúčastňuje na daňovom podvode. Navyše, tak ako správny súd už uviedol vyššie (bod 76), v prípade takéhoto právneho posúdenia veci, teda preukázania zapojenia daňového subjektu do podvodného reťazca sa spravidla vychádza z predpokladu, že hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH, medzi ktoré patrí aj materiálna existencia plnenia sú splnené. Preto skutočnosť, že žalobca zaplatil vyrubenú daň z príjmu za rok 2016, čím došlo k preukázaniu materiálnej existencie prijatého zdaniteľného plnenia od deklarovaného dodávateľa je irelevantnou pre možnosť spochybnenia zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí žalovaného.
84. Správny súd hodnotí za všeobecnú a zároveň nemajúcu oporu v odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaného aj žalobnú námietku, že žalovaný sa obmedzil len na tvrdenia, ktoré hodnovernými dôkazmi nepreukázal, a námietku, že pochybenia a neplnenie si povinností na strane iných daňových subjektov vyhodnotil ako neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu. Všeobecne uplatnené námietky neumožňujú súdny prieskum žalobou napadnutých rozhodnutí. Pre úplnosť však správny súd opakovane uvádza, že k nepriznaniu odpočítania DPH nedošlo z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných podmienok pre odpočítanie DPH, čo preukazuje daňový subjekt uplatňujúci si nárok na odpočet dane, ale z dôvodu zapojenia sa žalobcu do daňového podvodu, čo preukazuje správca dane. Preto nie je namieste ani tvrdenie žalobcu, že mu bola pričítaná dôkazná núdza, či neunesenie dôkazného bremena na preukázanie skutočností, na ktoré nemá žiadny vplyv, teda pochybenia a neplnenie si povinností na strane iných daňových subjektov. V dôsledku daného právneho posúdenia veci je takéto tvrdenie irelevantné.
85. Preskúmaním veci v rozsahu žalobných bodov správny súd dospel k záveru, že žalovaný (aj správca dane), vychádzajúc z vykonaného dokazovania v dostatočnom rozsahu a opierajúc sa o judikatúru Súdneho dvora EÚ, vec správne právne posúdili, ak dospeli k záveru, že správca dane uniesol dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním, že žalobca sa vedome zapojil do konania, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu, ktorého sa dopustil v spolupráci s ďalšími spoločnosťami pri vytvorení fiktívnych fakturačných reťazcov s cieľom získať daňovú výhodu, v dôsledku čoho mu nebol priznaný odpočet DPH z preverovaných dodávateľských faktúr od dodávateľa LBK, s.r.o. v zdaňovacom období september 2016, október 2016, november 2016 a december 2016, čo vyústilo do vydania vecne správnych rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane na DPH podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku.
86. Správny súd poznamenáva, že žalobca podaním zo dňa 16.11.2022 oznámil súdu, že súhlasí s prejednaním veci bez pojednávania (napriek tomu, že práve na základe jeho požiadavky súd vo veci nariadil pojednávanie v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) SSP) a zároveň v tomto podaní uviedol, že poukazuje na judikatúrny obrat, ktorý nastal v aktuálnej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý je správny súd povinný vo svojom rozhodnutí zohľadniť. Poukázal na závery rozhodnutí SD EÚ, konkrétne vo veci C-154/2020 z 09.12.2021 (Kemwater ProChemie) a veci C-610/19 (Vikingo Fővállalkozó Kft.) z 03.09.2020, tiež na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 1 Afs 334/2017 z 23.03.2022 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 86/2022 z 15.02.2022, ktorých závery reflektoval aj Najvyšší správny súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30.06.2022. V zmysle uvedených rozhodnutí je finančná správa povinná vyhodnocovať všetky zadovážené dôkazy aj spôsobom, ktorý je na prospech daňového subjektu (napr. body 39 a 40 Kemwater ProChemie), a teda finančná správa musí prijať záver kladný pre daňový subjekt, ak vie taký záver získať aj z iných dôkazov než len tých, ktoré tento subjekt predložil. Pochybnosti o identite dodávateľa, či o presnom priebehu dodávateľského reťazca však samé osebe nestačia na prijatie záveru, že právo na odpočítanie dane nemožno priznať (body 45, 47 a 49 uznesenia Vikingo Fővállalkozó Kft.).
87. K podaniu žalobcu správny súd uvádza, že môže prihliadať na skutkové a právne tvrdenia (žalobné body) uplatnené len v lehote na podanie žaloby. Navyše správnemu súdu nie je zrejmé, ako by mal tieto rozhodnutia pri rozhodovaní zohľadniť, keď žalobca ani neuviedol, prečo by sa táto judikatúra mala vzťahovať na jeho prípad, teda, v čom sú skutkové okolnosti jeho veci a vecí posudzovaných vo
vymenovaných rozhodnutiach rovnaké. Za dôležité však správny súd považuje to, že daňové orgány žalobcovi nepriznali odpočítanie DPH nie z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných podmienok, teda že by z pohľadu žalobcu mohla existovať pochybnosť o identite dodávateľa, ale z dôvodu, že žalobca sa vedome zapojil do konania, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu. Práve uznesenie SD EÚ vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft. potvrdzuje správnosť záveru daňových orgánov, k čomu správny súd zaujal stanovisko v bodoch 78 a 79 odôvodnenia tohto rozsudku. Žalobca neuviedol žiadnu priliehavú argumentáciu, ktorou by brojil proti daňovými orgánmi preukázanej jeho vedomosti, že zapojením sa do obchodu s dodávateľom LBK, s.r.o. sa zúčastnil na konaní, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu. O tom, že posun v rozhodovacej činnosti súdov vyššej autority nedopadá na prípad žalobcu svedčí aj skutočnosť, že Najvyšší správny súd SR dňa 24.08.2022 rozsudkom sp. zn. 2Sfk/15/2021 zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu smerujúcu proti rozsudku správneho súdu č. k. 24S/18/2020-103 zo dňa 25.02.2021, ktorý zamietol správne žaloby žalobcu, ktorými z rovnakých dôvodov napadol rozhodnutia žalovaného v obdobnej veci žalobcu za zdaňovacie obdobia január až jún 2015.
88. Keďže záver, ktorý bol vyvodený daňovými orgánmi bol správny, súladný s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ako aj rozhodovacou praxou vnútroštátnych súdov vyššej autority, správny súd žaloby ako nedôvodné podľa § 190 SSP zamietol.
89. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario.
90. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší správny súd (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.