Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_9Co-43-2015.pdf
PDF · 94.42 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/43/2015
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľky: X. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. O., T. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľky: Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, Petzwalova 12, Nitra, IČO: 42 205 735, proti odporcovi: Rapid life životná poisťovňa, a. s. so sídlom Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, zast. MST PARTNERS, s. r. o. so sídlom Bratislava, Zámocké schody 2/A, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 20. októbra 2014 č. k. 14C/34/2013-129, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrhy odporcu na prerušenie konania zo dňa 15. 11. 2013 a pripustil vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľky. Svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa prerušenia konania odôvodnil ustanovením § 109 ods. 2 písm. c) OSP a pri rozhodovaní o návrhu odporcu na prerušenie konania z dôvodu vedenia konania pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. II. ÚS 382/2013, Rvp 5052/2012 dospel k záveru, že samo podanie ústavnej sťažnosti v inej právnej (exekučnej) veci odporcu ako sťažovateľa, ani jej prijatie Ústavným súdom SR na ďalšie konanie, nie je takým dôvodom, pre ktorý by bolo potrebné konanie vo veci zrušenia rozhodcovského rozsudku prerušiť. Mal za to, že súd je v zmysle § 135 ods. 1 OSP viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Ďalej mal za to, že súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Okrem toho dodal, že rozhodovanie súdov na Slovensku nie je založené na precedenčnom systéme, preto záver, že eventuálne zrušenie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR musí mať dopad a zásadný právny význam pre toto konanie, nebol správny. Rozhodnutiami súdov (vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR) vydanými v inej veci nie sú všeobecné súdy viazané, pretože takýto judikát nie je možné v zmysle platných právnych noriem SR považovať za všeobecne záväzný prameň práva. Súd prvého stupňa navyše poznamenal, že mu je z jeho činnosti známa skutočnosť, že Ústavný súd SR uznesením č. k. I. ÚS 41/2014-15 z 29. 01. 2014 (týka sa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 429/2012 z 30. septembra 2013), resp. č. k. I. ÚS 14/2014-35 z 22. 01. 2014 (týka sa uznesenia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3 Cdo 74/2012 z 10. januára 2013), obdobné ústavné sťažnosti odporcu už odmietol. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa tento návrh odporcu na prerušenie konania zamietol, keďže neprebieha žiadne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. V ďalšom svojom podaní sa odporca domáhal prerušenia konania (v prípade rozhodnutia o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľky do konania) z dôvodu vedenia konania pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. Rvp 8830/2013, predmetom ktorého konania bolo vyslovenie nesúladu právnych predpisov s Ústavou SR, konkrétne § 93 ods. 2 OSP s čl. 19 ods. 2, 3 Ústavy SR. K tomuto návrhu odporcu uviedol, že posúdenie súladnosti ustanovenia § 93 ods. 2 OSP s čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy SR nemôže nijako podmieňovať
vyriešenie právnej otázky, či navrhovateľom uplatnený nárok v predmetom konaní bol dôvodný, alebo nedôvodný a v akom rozsahu. Z uvedeného bolo zrejmé, že konanie iniciované Okresným súdom Brezno na Ústavnom súde SR môže ovplyvniť len právny vzťah medzi navrhovateľkou a vedľajším účastníkom na jej strane. Predmetom konania na tunajšom súde bolo usporiadanie vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcom, teda vzťah odlišný a rozhodnutie Ústavného súdu SR sa ho nemohlo dotknúť. Bez ohľadu na spôsob rozhodnutia Ústavného súdu v uvedenej veci, nebude mať výsledok konania na Ústavnom súde priamy vplyv na postavenie vedľajšieho účastníka v tomto konaní, a preto mal za to, že výrok rozhodnutia v danej veci nie je podmienený konaním vedeným na Ústavnom súde SR pod sp. zn. Rvp 8830/2013. Keďže povinnosťou okresného súdu bolo konať a o veci samej rozhodnúť, súd prvého stupňa, nezistiac dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, návrhy odporcu na prerušenie konania zamietol. Následne s poukazom na § 93 ods. 2, 3, 4 OSP bol toho názoru, že k vstupu tretej osoby do konania ako vedľajšieho účastníka môže dôjsť z vlastnej iniciatívy tejto osoby alebo na výzvu niektorého účastníka vykonanú prostredníctvom súdu. Prípustnosťou vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom, čo ten, ku ktorému sa účastník pridružil alebo druhá strana, namietne neprípustnosť takéhoto postupu. Pokiaľ išlo o návrh odporcu na nepripustenie vstupu Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS do konania ako vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľky, súd prvého stupňa v danom prípade zistil, že vedľajší účastník na strane navrhovateľky je organizáciou zaoberajúcou sa poskytovaním ochrany práv spotrebiteľov, pričom predmetom sporu bolo plnenie zo spotrebiteľského vzťahu, v ktorom má navrhovateľka postavenie spotrebiteľa. S ohľadom na uvedené, navyše keď navrhovateľka písomným podaním zo dňa 26. 11. 2013 vyslovila súhlas so vstupom vedľajšieho účastníka na jej strane do konania, súd prvého stupňa návrh odporcu na nepripustenie vstupu vedľajšieho účastníka do konania ako nedôvodný zamietol.
Proti tomuto uzneseniu v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, namietajúc jeho nezákonnosť, nepreskúmateľnosť, ako aj nedostatočne zistený skutkový stav. Poukázal pritom na svoj návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 z 21. 03. 2012 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2008 z 01. 04. 2009. Mal za to, že Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. 07. 2013 konštatoval porušenie základného práva odporcu na spravodlivý proces, a to postupom Najvyššieho súdu SR v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 2Cdo 5/2012. Uznesením sp. zn. II. ÚS 382/2013 zo dňa 10. 07. 2013 Ústavný súd SR prijal na ďalšie konanie jeho sťažnosť, predmetom ktorej bol postup a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 z 21. 03. 2013. Vzhľadom na skutočnosť, že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 z 21. 03. 2012 riešilo otázku neprijateľnosti rozhodcovskej doložky a na toto uznesenie navrhovateľka výslovne poukázala, bolo zrejmé, že ak Ústavný súd SR skonštatuje, že týmto uznesením boli porušené práva odporcu v exekučnom konaní, bude zároveň zrejmé, že Najvyšší súd SR riešil označenú otázku protiprávnym spôsobom, a teda na jej riešenie nebude možné prihliadať. Preto bolo aj zrejmé, že v konaní vedenom pred ústavným súdom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre predmetné súdne konanie. Jeho návrh toto súdne konanie prerušiť podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP a to až do právoplatného ukončenia konania o uznesení Najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo 1/2012 vedeného pred Ústavným súdom SR sp. zn. II. ÚS 382/2013, Rvp. 5052/2012 bol preto dôvodný a opačný názor súdu prvého stupňa nebol správny. Okrem toho z konania považoval za zrejmé, že navrhovateľka sa nechala zastúpiť v konaní Mgr. Mónikou Telkesi. Poukázal pritom aj na skutočnosť, že predmetom činnosti spotrebiteľského združenia je ochrana práv spotrebiteľov. Vzhľadom na takto vymedzený predmet činnosti spotrebiteľského združenia bol odôvodnený predpoklad, že spotrebiteľské združenie disponuje takými odbornými znalosťami, ktoré tomuto združeniu umožňujú hájiť záujmy spotrebiteľov na zodpovedajúcej úrovni. Odbornosť a spôsobilosť združenia však spochybnila samotná skutočnosť, že samotná navrhovateľka sa nechala v konaní zastúpiť advokátom, a teda bolo možné pochybovať o tom, či bolo z hľadiska odborného spôsobilé naplniť účel účasti v tomto konaní, ktorým bola ochrana záujmov spotrebiteľa. S poukazom na uvedené nesúhlasil so vstupom vedľajšieho účastníka, spotrebiteľského združenia, do súdneho konania a rozhodnutie súdu, ktorým bol vstup vedľajšieho účastníka povolený považoval za nesprávne. Keďže napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa trpelo viacerými vadami, žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka, majúc za to, že ani v prebiehajúcom konaní sp. zn. II. ÚS 382/2013, Rvp 5052/2012 o uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 sa nerieši otázka, ktorá v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP môže mať význam pre rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ohľadne konania vedeného pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. Rvp 8830/2013 uviedla, že konanie sa
týka prípadov, kedy do súdnych konaní na strane spotrebiteľa vstupuje ako vedľajší účastník právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa bez súhlasu samotného spotrebiteľa s takýmto vstupom a bez súhlasu spotrebiteľa s prístupom k osobným údajom. V danom prípade však so vstupom Združenia do súdneho konania vyjadrila súhlas, ako aj súhlasila s prístupom Združenia k jej osobným údajom, a preto nebol dôvod na prerušenie konania. Na základe uvedeného mala za to, že postup súdu prvého stupňa bol správny a žiadala, aby odvolací súd odvolaniu odporcu nevyhovel a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne a právne správne.
Vedľajší účastník na strane navrhovateľky k odvolaniu odporcu uviedol, že navrhovateľka podaný návrh na začatie konania opiera najmä o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 3/2013, ktoré je stále v platnosti a tiež o rozhodnutie sp. zn. 6M Cdo 9/2012, teda nielen o uznesenie sp. zn. 6Cdo 1/2012. K predloženému nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. 07. 2013 uviedol, že tento sa týka nedostatku postupov všeobecných súdov v súvislosti so zásadou kontradiktórnosti, ktorej porušenie znamenalo zásah do konkrétnych ústavných práv odporcu. Zdôraznil, že Ústavný súd SR nemôže nahrádzať všeobecné súdy a preskúmavať ich názory, a preto sa vecne sporným problémom
- otázkou platnosti rozhodcovskej doložky ani nezaoberal. Čo sa týkalo vstupu do konania, mal za to, že mu to umožnilo ustanovenie § 93 ods. 2 OSP, a preto súhlas nebol potrebný. Aj napriek tomu, že na vstup do konania bol splnomocnený zákonným ustanovením, v danom prípade navrhovateľka s jeho vstupom do súdneho konania súhlasila a súčasne súhlasila aj s prístupom k jej osobným údajom, preto nebol žiadny dôvod na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR v konaní č. Rvp 8830/2013. Na základe uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne a právne správne potvrdil.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal, v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na odvolacom pojednávaní (podľa § 214 ods. 2 OSP) a po jeho preskúmaní dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.
Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka sa svojím návrhom zo dňa 30. 10. 2013 domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice so sídlom Alžbetina 41, 040 01 Košice, sp. zn. 3C/3062/2012 z 19. 01. 2012. Svoj návrh odôvodila ustanovením § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní, ako aj skutočnosťou, že napadnutý rozhodcovský rozsudok prevzala dňa 24. 10. 2013. Okrem toho namietala, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná, čím došlo k porušeniu jej práv ako spotrebiteľa. Na základe tejto doložky došlo k vydaniu rozsudku rozhodcovského súdu, aj keď k tomu nemalo dôjsť, pretože rozhodcovská doložka nebola platne uzavretá a právomoc rozhodcovského súdu nebola daná. Zároveň poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj požiadala o odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku a to na čas do rozhodnutia vo veci samej. V rámci návrhu na začatie konania došlo aj k vstupu vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľky do konania. Následne dňa 31. 10. 2013 navrhovateľka doplnila svoj súhlas so vstupom vedľajšieho účastníka na svojej strane, ako aj mu udelila súhlas so spracovávaním jej osobných údajov a vedľajší účastník opätovne oznámil svoj vstup do konania.
Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 04. 11. 2013 č. k. 14C/34/2013-36 odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku sp. zn. 3C/3062/2012, vydaného dňa 19. 01. 2012 Arbitrážnym súdom Košice so sídlom Alžbetina 41, 040 01 Košice v právnej veci žalobcu: Rapid life životná poisťovňa, a. s. so sídlom Garbiarska 2, Košice, IČO: 31 690 904 proti žalovanej: X. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XXX, W. O., a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Spolu s uznesením bol odporcovi doručený aj návrh spolu s prílohami, na základe čoho odporca podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP a to až do právoplatného skončenia konania o uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012, vedeného pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. II. ÚS 382/2013 Rvp 5052/2012. Okrem toho podaním zo dňa 12. 11. 2013 odporca navrhol nepripustiť vstup občianskeho združenia ako vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľky do konania a tiež navrhol prerušiť konanie až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 8830/2013.
Následne odporca podal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 04. 11. 2013 č. k. 14C/34/2013-36, ako aj sa podaním zo dňa 16. 12. 2013 vyjadril k návrhu na začatie konania. O
odvolaní odporcu rozhodol Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením zo dňa 28. 02. 2014 č. k. 25Co/60/2014-120 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
O návrhoch odporcu na prerušenie konania a o nesúhlase odporcu súd prvého stupňa rozhodol napadnutým uznesením. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, namietajúc ním nezákonnosť, nepreskúmateľnosť, ako aj nedostatočne zistený skutkový stav.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Na zdôraznenie správnosti a s prihliadnutím na obsah odvolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť súd prvého stupňa, sa odvolací súd osobitne zaoberal otázkou, či nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a dospel k záveru, že zákon umožňuje, aby sa v sporovom konaní zúčastnil na strane navrhovateľa alebo odporcu vedľajší účastník. Môže sa tak stať buď na výzvu účastníka konania, alebo na podnet samotného vedľajšieho účastníka, a to kedykoľvek od okamžiku začatia konania až do vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu. Súd sa zaoberá prípustnosťou vedľajšieho účastníctva len za predpokladu, že niektorý účastník namietne neprípustnosť takéhoto vstupu.
S poukazom na uvedené odvolací súd bol toho názoru, že súčasťou pôsobenia právnických osôb, ktorých predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa osobitných predpisov, je aj pomoc účastníkovi súdneho sporu z pozície vedľajšieho účastníka. Uvedené nenarúša ani skutočnosť, že účastník konania je zastúpený právnym zástupcom. Okrem toho tieto subjekty nie sú povinné preukazovať ani právny záujem na výsledku konania. Ich oprávnenie byť vedľajším účastníkom vyplýva priamo zo zákonného ustanovenia v spojení s konkrétnym osobitným zákonom. Naviac, navrhovateľka s účasťou vedľajšieho účastníka súhlasila, ako aj súhlasila so sprístupnením svojich osobných údajov vedľajšiemu účastníkovi.
Rovnako tak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne a zákonu zodpovedajúce aj vo výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrhy odporcu na prerušenie konania.
Čo sa týkalo zamietnutia návrhu odporcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 1/2014, Rvp 8830/2013 z dôvodov v napadnutom uznesení uvedených, odvolací súd na zdôraznenie správnosti dodáva, že prebiehajúce konanie na Ústavnom súde SR nie je dôvodom na prerušenie konania pred všeobecným súdom. Všeobecný súd s poukazom na § 135 OSP je viazaný rozhodnutiami ústavného súdu iba ohľadne posúdenia, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, prípadne rozhodnutiami, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. V tomto prípade takéto rozhodnutie Ústavného súdu SR vydané nebolo, preto viazanosť všeobecného súdu takýmto rozhodnutím nenastala. Okrem toho, otázka oprávnenosti vstupu spotrebiteľských združení do súdneho konania nie je otázkou, ktorá by mohla mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej, ako aj v danom prípade navrhovateľka vyslovila súhlas so vstupom spotrebiteľského združenia od konania a tiež súhlasila s tým, aby sa spotrebiteľské združenie oboznámilo s jej osobnými údajmi. Naviac, odvolací súd dodáva, že Ústavný súd SR vo veci vedenej pod Rvp. 8830/2013 už rozhodol a to uznesením zo dňa 29. januára 2014 č. k. PL. ÚS 1/2014-9 tak, že návrh Okresného súdu Brezno odmietol.
Okrem toho odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa aj v časti zamietnutia návrhu na prerušenie konania až do skončenia konania vedeného pred Ústavným súdom SR pod sp.
zn. II. ÚS 382/2013, Rvp. 5052/2012 je vecne správne. Je tomu tak z dôvodu, že pri neprerušení konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP nedochádza k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože prerušenie konania podľa uvedeného ustanovenia závisí od úvahy súdu a je upravené len ako procesná možnosť súdu, nie jeho povinnosť. Pri návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP súd má povinnosť najskôr zvážiť možnosť iných opatrení, pričom rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť predmetného konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. S poukazom na uvedené v danom konaní bolo potrebné prihliadnuť najmä na skutočnosť, že v konaní pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. II. ÚS 382/2013, Rvp 5052/2012 sa rieši rovnaká otázka, o ktorej už Ústavný súd SR rozhodoval v konaní pod sp. zn. II. ÚS 499/2012 a predmetnú otázku rieši aj rovnaký senát. Je preto možné predpokladať, že sa senát bude pridržiavať právneho názoru, ktorý vyjadril v obdobnej právnej veci a bude postupovať v súlade so zásadami právneho štátu, najmä zo zásadou právnej istoty. Odvolací súd mal za to, že obe rozhodnutia Najvyššieho súdu, teda uznesenie sp. zn. 6Cdo/1/2012, ako aj uznesenie sp. zn. 2Cdo/5/2012 sú rovnaké nielen skutkovo, ale aj právne, preto môžu súdy nižšieho stupňa vo svojej rozhodovacej činnosti veci vziať do úvahy nález Ústavného súdu SR vydaný pod sp. zn. II. ÚS 499/2012 a v potrebnom rozsahu naň prihliadnuť. S poukazom na uvedené odvolací súd bol toho názoru, že nie je potrebné predmetné konanie prerušiť a pre úplnosť veci dodáva, že podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP súd nie je povinný návrhu na prerušenie konania vyhovieť, pretože toto ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné.
Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4). Zo žiadneho ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku Ústavy Slovenskej republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS. 21/2000 z 20. septembra 2000).
Naviac odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní pred Ústavným súdom SR v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 382/2013 sa nerieši otázka významná pre konanie vedené na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 14C/34/2013, keďže Ústavný súd SR skúma porušenie práv odporcu vyplývajúcich z Ústavy SR, avšak nezaoberá sa neprijateľnosťou samotnej rozhodcovskej doložky, pričom preskúmanie jej neprijateľnosti patrí do právomoci všeobecného súdu. Odvolací súd v danej veci považoval prerušenie konania za nadbytočné, pretože súd prvého stupňa má možnosť oboznámiť sa s rozhodnutím vydaným v obdobnej veci (uznesenie NS SR 2Cdo/5/2012 a nález ÚS SR II. ÚS 499/2012), vziať do úvahy vyslovené právne závery a tým zabezpečiť plynulé pokračovanie konania.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.