Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/47/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu M. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX/XX, XXX XX H., zastúpený advokátom Mgr. Ivanom Bugrim, so sídlom Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 71 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 3 758,36 € s príslušenstvom o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. -235 z 15. marca 2022, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie v plnom rozsahu vyhovel žalobe o náhradu škody voči členskému štátu Európskej únie - Slovenskej republike, ktorá vznikla žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj len „smernica 2003/88/ES“ alebo „smernica“) na 48 hodinový týždenný pracovný čas. Nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, že sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru smernica 2003/88/ES nevzťahuje. Služobný pomer hasičov je upravený o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj „zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“ alebo „“), v ktorom je v prílohe č. 4 uvedené, že preberá smernicu 2003/88/ ES. Záver, že sa smernica 2003/88/ES vzťahuje aj na služobnú činnosť príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vyplýva z článku 1 smernice v znení: táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné v zmysle článku 2 smernice Rady 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice; v článku /EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci bod 1 je vymedzené, že sa táto smernica vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné a podľa bodu 2 sa neuplatňuje iba tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice. S poukazom na citované normy európskeho práva súd prvej inštancie uzavrel, že i keď sa príslušníci Hasičského a záchranného zboru podieľajú aj na plnení úloh civilnej obrany, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností, pri haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, teda musia čeliť udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať a činnosti s ňou spojené nemožno vopred plánovať, je potrebné mať na pamäti cieľ smernice 89/391/EHS (zabezpečiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov) a na služobný pomer príslušníkov Hasičského a

záchranného zboru aplikovať smernicu 2003/88/ES. Súdny dvor Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“ alebo „súdny dvor“) v rozhodnutí C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg k možnosti aplikácie smernice 2003/89/ES na činnosti vykonávané zásahovými silami verejnej hasičskej služby uviedol, že tieto činnosti obvykle patria do pôsobnosti smerníc 2003/88/ES a 89/391/EHS a článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípadoch výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. 1.1 Príslušnosť žalobcu k Hasičskému a záchrannému zboru preukazujú ním predložené listiny rozhodnutie riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici č. 24, ktorým bol od 01.02.2018 žalobca vymenovaný do funkcie hasič - záchranár Hasičskej stanice so sídlom vo Zvolene, rozhodnutie riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici č. 51 z 22.03.2018 o preložení žalobcu vo funkcii hasič záchranár na vykonávanie štátnej služby na Hasičskú stanicu so sídlom v Detve a rozhodnutie riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici č. 77 z 26.05.2020 o preložení žalobcu na trvalý výkon štátnej služby na Hasičskú stanicu so sídlom vo Zvolene dňom 01.06.2020. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore odvodzoval žalobca od svojej príslušnosti k Hasičskému a záchrannému zboru, v ktorom vykonáva štátnu službu v 17 hodinových pracovných zmenách, na ktorú podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore nadväzuje 7 hodinová služobným úradom určená služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby, teda v rámci jednej zmeny je na pracovisku sústavne 24 hodín. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. V mieste výkonu služobnej činnosti pracujú 3 zmeny, každá nastupuje do služby každý tretí deň, po 24 hodinovej zmene má žalobca (aj iní príslušníci) dva dni voľna. Žalobca tvrdil, že aj počas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti sa musí zdržiavať na pracovisku, musí byť ustrojený na vykonanie zásahu a byť pripravený na vykonanie zásahu a opustiť pracovisko do jednej minúty od vyhlásenia pohotovosti. Ak je počas pohotovosti nariadený výkon služby, mení sa čas strávený v pohotovostnej službe na prácu nadčas v zmysle § 93 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ale neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa žalobcovi (ani iným príslušníkom Hasičského a záchranného zboru) nezapočítava do fondu pracovného času, čo znamená, že napriek tomu, že v kalendárnom mesiaci odpracuje napríklad 241 hodín, do fondu pracovného času sa mu započítava len 178 hodín. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktorý nezohľadňuje neaktívnu časť pracovnej pohotovosti sa potom javí, že priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Týždenný pracovný čas žalobcu počas celého žalovaného obdobia od marca 2018 do marca 2021 značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ustanovený v § 85 ods. 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. SD EÚ v rozhodnutí C-429/09 z 25.11.2010 vo veci Günter Fuß vyslovil jednoznačný záver, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES má priamy účinok, keďže priznáva právo jednotlivcom, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného štátu - Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie vyvodil žalobca z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, ktorá im vznikla porušením unijného práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené tri podmienky, že: 1. že cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. V prípade splnenia všetkých troch podmienok je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. 1.2 Dôvodnosť nároku, rovnako ako žalobca, vyvodil súd prvej inštancie z článku 7 ods. 2 a ods. 5, článku 144 a tiež článku 3 ods. 1 (ďalej aj „“), v zmysle ktorých je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, tiež je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov práva Európskej únie (ďalej aj „Únia“) tak, ako je podávaná súdnym dvorom. V zmysle judikatúry SD EÚ v prípade porušenia práva Európskej únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc zaťažuje objektívna zodpovednosť za vzniknutú škodu členský štát. Smernice patria medzi právne akty Európskej únie (článok 288 zmluvy o fungovaní Európskej únie) a sú osobitosťou práva Európskej únie, nakoľko sú záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia daného výsledku sa

ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom je však ponechaná voľba formy a prostriedkov dosiahnutia tohto cieľa. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom stanoveným v smernici. Smernice v zásade nemajú priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci právny akt, t. j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva alebo bola transponovaná nesprávne, ustanovenia smernice sú interaktívne a dostatočne jasné a presné a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je nevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovenia komunitárneho práva, ktorého porušenie je príčinou spôsobenej škody. Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie (ktoré sú mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát. V zmysle judikatúry SD EÚ pasívna vecná legitimácia v tomto spore svedčí štátu - Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor ( o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom je a bol žalobca v rozhodnej dobe. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej v zákone o Hasičskom a záchrannom zbore a predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku. 1.3 Súd prvej inštancie odmietol tvrdenie žalovaného, že smernica 2003/88/ES bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne. Z ustanovení zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, jeho §, 86, 92, 93, 103, 116, 122, 130, 135e podľa názoru súdu prvej inštancie jasne vyplýva, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore odlišne definuje pracovný čas ako smernica 2003/88/ES. SD EÚ vo vzťahu k článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES judikoval, že rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku je skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a má mu byť k dispozícii, aby v prípade potreby mohol poskytnúť primerané služby. Pracovný čas v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. Iba v prípade domácej pohotovosti v zmysle rozsudku SD EÚ vo veci C-303/98 sa do maximálneho týždenného pracovného času zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Žalovaný zdôrazňoval, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa, ale pokiaľ nie je nariadený zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. V mieste vykonávania služobnej pohotovosti je vymedzený priestor na odpočinok. V čase služobnej pohotovosti sa u žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť. Napriek tomu vypláca zamestnávateľ žalobcovi dohodnutú odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce; tým kompenzuje to, že v prípade potreby bude žalobca k dispozícii. Nevyvrátil tvrdenie žalobcu, že neaktívna časť služobnej pohotovosti sa mu nezapočítava do pracovného času. Žalovaný ďalej argumentoval, že ak by aj súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, nezapočítanie neaktívnej zložky služobnej pohotovosti do fondu pracovného času ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Súd prvej inštancie poukázal na rozdielnu právnu úpravu , ktorý v explicitne uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Takéto ustanovenie v zákone o Hasičskom a záchrannom zbore chýba. Ustanovenie k pomeru príslušníkov Hasičského a záchranného zboru použiteľný nie je. Z výpovede žalobcu a stanoviska žalovaného mal súd prvej inštancie za preukázané, že čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru nezapočítava. Práve v tom podľa názoru súdu prvej inštancie spočíva rozpor s právom Európskej únie, ktorý namietal žalobca. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore definuje v služobný čas príslušníka ako časový úsek,

v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne. Služobnú pohotovosť zákon o Hasičskom a záchrannom zbore explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby. Práve naopak, z ustanovenia § 86 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, podľa ktorého môže byť služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru rozvrhnutý nerovnomerne vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie pracovného času na výkon štátnej služby a služobnú pohotovosť je zjavné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti. Za výkon služobnej pohotovosti nepatrí príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru služobný príjem, ale osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady, ktorý sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rozlíšenie času výkonu štátnej služby a služobnej pohotovosti vyplýva aj z ustanovenia § 122 ods. 3 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore s tým, že ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby („výjazd“), až tento „výjazd“ sa považuje za výkon štátnej služby. Pritom podľa článku 2 ods. 1 a ods. 2 smernice 2003/88/ES pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Za čas odpočinku považuje smernica akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. SD EÚ opakovane konštatoval vo svojich rozhodnutiach, že pojem pracovný čas uvedený v smernici 2003/88/ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. V rámci rozhodovacej praxe SD EÚ bolo zdôraznené, že členské štátny nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť sa od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice, vrátane pojmov pracovný čas a čas odpočinku (rozsudok vo veci C-518/15 Ville de Nivelles). Smernica 2003/88/ES neumožňuje, aby členské štáty prijali inú definíciu pojmu pracovný čas ako je uvedená v smernici. V rozsudku SD EÚ z 03.10.2000 vo veci Simap C-303/98 a rozsudku z 09.09.2003 vo veci Jaeger C-151/02 bolo judikované, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti v pohotovostnej službe, počas ktorej je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice. Ak vnútroštátna úprava v zákone o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES musí súd konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ neprijala v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov (v tomto prípade príslušníkov Hasičského a záchranného zboru) opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice 2003/88/ ES, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená článkom 6 písm. b) uvedenej smernice. Argumentácia žalovaného, že žalobca nemusí byť počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti bdelý a aktívny, že má k dispozícii miesto na oddych, kde môže odpočívať, je podľa názoru súdu prvej inštancie bez právneho významu, keď žalobca musí tráviť čas služobnej pohotovosti v budove hasičskej stanice, musí byť ustrojený a pripravený do jednej minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Skutočnosť, že počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti nie sú pre žalobcu určené žiadne činnosti (okrem čakania na pokyn zamestnávateľa na výjazd) nemôžu byť na ťarchu zamestnanca. 1.4 Základ nároku podľa názoru súdu prvej inštancie vyplýva z judikatúry SD EÚ, ktorý vo viacerých prípadoch judikoval, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Súd konštatoval, že v prejednávanej veci je prvá podmienka splnená, nakoľko článok 2 a článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas a táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť. Každé porušenie práva únie je podľa judikatúry SD EÚ dostatočne závažné. Existencia škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a porušením práva EÚ úzko súvisí podľa súdu prvej inštancie s posúdením nároku, ktorý si žalobca uplatnil. SD EÚ ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom tieto nemôžu byť menej priaznivé, ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva a

nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním úpravy pracovného času v smernici 2003/88/ES mu vzniká nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky s odkazom na ustanovenie (ďalej aj „“ alebo „OZ“) posudzovať podľa zásad upravených v a nasledujúce vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. v článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) zakotvuje právo zamestnancov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore mal jeho príslušníkom zabezpečiť ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci v súlade s článkom 40 o práve každého na ochranu zdravia. Z dôkazov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní eventuálne nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom bol prekračovaný maximálny limit týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín ustanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a v priamej príčinnej súvislosti s nerešpektovaním článku 2 a článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vznikla žalobcovi nemajetková ujma tým, že dlhodobo boli porušované jeho základné osobnostné práva - právo na ochranu zdravia, právo na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, právo na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a právo na primeraný odpočinok po práci, ako aj právo na vedenie súkromného a rodinného života. V zmysle môže žalobca ako poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. Ak Slovenská republika neprijala takú vnútroštátnu úpravu služobného pomeru hasičov, ktorá by bola v súlade so smernicou 2003/88/ES, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvalých následkov nie je namieste, do úvahy neprichádza ani morálna satisfakcia vo forme ospravedlnenia a prichádza do úvahy finančné zadosťučinenie. Za podstatnú skutočnosť súd prvej inštancie označil, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života, preto je dôležité, aby mal žalobca možnosť po vykonanej práci si primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. Vzniknutá škoda (nemajetková ujma) je v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva. 1.5 Výšku nároku si žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli mu započítané do služobného času. Nežaloval nemajetkovú ujmu podľa počtu odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o Hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej služobnej pohotovosti podľa zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, kedy mu patrí za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby (mimo dní pracovného pokoja). Súd prvej inštancie stanovený postup pre výpočet náhrady nemajetkovej ujmy považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj následkom na živote žalobcu a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca predložil súdu rozpis za obdobie od marca 2018 do marca 2021 o počte hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti za mesiac s rozlíšením, či bola pohotovosť vykonávaná v pracovných dňoch alebo v dňoch služobného pokoja a vypočítal rozdiel náhrady za služobnú pohotovosť do výšky náhrady vyplácanej v rozsahu 50 % za nariadenú služobnú pohotovosť. Žalovaná pohľadávka je súčtom takto vyčísleného doplatku náhrady za pohotovosť v období 3/2018 až 12/2018 vo výške 623,24 €, za obdobie roku 2019 vo výške 1151,34 €, za rok 2020 vo výške 1568,29 € a za január až marec 2021 sumou 415,49 €. Zamestnávateľom vykázaný rozsah odslúženej služobnej pohotovosti žalovaný nerozporoval. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej žalobcom napriek tomu považoval za neprimeranú. Súd prvej inštancie vysvetlil odlišnosti pri uplatňovaní nároku na náhradu škody a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, medzi ktorými je zásadný rozdiel spočívajúci okrem iného aj v tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako tak, aby existoval vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Zohľadňujúc zásadu, že náhrada nemajetkovej ujmy nemôže na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie sa a nemôže mať likvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný súd prvej inštancie ustálil, že žalobcom požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo porušenie práva žalobcu. Žalobcovi vzniknutú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu

by podľa názoru súdu prvej inštancie ako závažnú pociťoval každý, kto by sa na mieste a v postavení žalobcu nachádzal. 1.6 Názor žalovaného, že žalobca mal v priebehu rozhodného obdobia upozorniť svojho nadriadeného na porušovanie svojich práv a na to, že mu vzniká v dôsledku porušenia práva ujma a žiadať svojho zamestnávateľa, aby mu nebola určovaná pohotovosť z dôvodov, ktoré žalobca uvádzal v žalobe je v rozpore s judikatúrou SD EÚ, konkrétne rozsudkom vo veci Günter Fuß C-429/09 z 25.11.2010 v skutkovo a právne identickej veci ako je prejednávaný spor, v ktorom pre účely získania náhrady škody odmietol súdny dvor vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutý pracovník najprv požadoval od svojho zamestnávateľa ukončenie porušovania práva Únie s odôvodnením, že by takáto podmienka umožnila orgánom dotknutého členského štátu, aby povinnosť dbať o dodržiavanie noriem EÚ bola prenášaná na jednotlivca a znamenalo by to spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Európskej únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. 1.7 Nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanému priznal súd prvej inštancie žalobcovi podľa a vzhľadom na jeho úspech v konaní.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie, v ktorom opierajúc sa o odvolacie dôvody podľa , a zopakoval svoju obrannú argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie o nedostatku právomoci všeobecného súdu Slovenskej republiky posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej únie a to ani ako otázku predbežnú z dôvodu, že dôsledky aplikácie záveru vysloveného súdom prvej inštancie o nesprávnej transpozícii smernice 2003/88/ES do by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje iba individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Ak sa súd prvej inštancie nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci patrí posudzovanie takto nastolenej otázky [či prebral smernicu 2003/88/ES (ne)správne], jeho rozhodnutie vykazuje znaky arbitrárnosti. Súd prvej inštancie sa podľa názoru žalovaného nesprávne vysporiadal s ním vznesenou námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keď nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“; v prvom prípade ide o transponovanie, t. j. prebratie konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu a v druhom prípade o použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Na to, aby bolo možné konštatovať, že smernica 2003/88/ES bola prebratá do nesprávne, malo byť porovnané znenie zákona o Hasičskom a záchrannom zbore v znení pred účinnosťou, ako aj po účinnosti (t. j. po prebratí) smernice 2003/88/ES. Žalobca pripúšťa, že výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. To však podľa žalovaného neznamená, že smernica 2003/88/ES bola do prebratá nesprávne. Aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala, povinnosťou štátu nebolo skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia smernice 2003/88/ES do textu aj vzhľadom na priamy účinok smernice Európskej únie. Smernica môže byť do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale nesprávne aplikovaná, napríklad zamestnávateľom. Až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Preto bolo potrebné rozlišovať prebratie a aplikáciu smernice. Slovenská republika pri prebratí smernice 2003/88/ES neporušila žiadne predpisy; pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky uplatňované v tomto konaní. Žalobca mzdové nároky vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu skrýva za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu. Prvoinštančný súd v napádanom rozhodnutí vyjadruje presvedčenie, že „kritériá na stanovenie výšky náhrady musia byť analogicky „prepožičané“ od ustanovení o ochrane osobnosti v a nemožno automaticky, mechanicky a celkom formalisticky nahradiť žalobcovi jeho ujmu aplikujúc kritériá pre náhradu škodu, pod ktorú náš právny poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje“, uvedené prispieva k zmätočnosti samotného právneho posúdenia, ako aj odôvodnenia rozhodnutia vzhľadom na rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, ako aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré žaloby týkajúce sa ochrany osobnosti alebo náhrady škody z nej vyplývajúcej voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra v celom rozsahu zamietajú z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní. 2.1 Rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. /EHS, ako aj negatívne v článku 2 ods. /EHS. Podľa názoru žalovaného sa

smernica 2003/88/ES neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej obrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené, tak ako to tvrdí žalobca. Žalovaný tvrdí, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 tejto smernice z dôvodu, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov policajného zboru, ako aj profesionálnych vojakov. Úlohy, ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia možno subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. /EHS. Vyplýva to z ustanovenia , a o integrovanom záchrannom systéme. Rozhodnutie SD EÚ vo veci C-429/09 Günter Fuß sa týka mestského hasiča, preto ho nie je možné považovať za smerodajné. Režim výkonu hasičských činností v štruktúre mestských hasičov sa úplne odlišuje od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky, ktorého zriaďovateľom je štát a sú im poskytované rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia ako príslušníkom policajného zboru. V otázkach služobného času a odmeňovania sa smernica 2003/88/ES na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Táto oblasť je v plnej miere pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil pôsobnosť smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. 2.2 Žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody, ktorú v žalobe stanovil veľmi nejasným spôsobom. Žalobca tvrdí, že mu škoda vznikla tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Ak aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom a má sa žalobcovi zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplývajú všeobecné podmienky pre úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Tieto podmienky sú definované takto: 1. cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi existuje príčinná súvislosť. K forme a spôsobu výpočtu náhrady škody SD EÚ v rozhodnutí C-429/09 Günter Fuß dôvodil, že smernica 2003/88/ES neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, preto vznik škody musí posudzovať vnútroštátny súd podľa zásad rovnocennosti a efektivity a musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Pre záver, či a v akej miere došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas bolo potrebné zo strany žalobcu preukázať, či v rozhodnom období skutočne pracoval žalobca nad takýto limit. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých nebol k dispozícii zamestnávateľovi, preto v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezaoberal. Žalobca vychádzal v žalobe iba z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času, ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov. Žalovaný opätovne zdôrazňuje, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ služobný zásah nariadený nie je, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Znamená to, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. 2.3 Súd prvej inštancie subsumoval nárok na náhradu škody pod ustanovenie v podobe nemajetkovej ujmy. Priznanú výšku nemajetkovej ujmy považuje žalovaný za neprimeranú a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme je tiež nevyhnutné, aby súd zdôvodnil, prečo nebolo pre žalobcu postačujúce zadosťučinenie podľa , resp. čím bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy v danej výške. Žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá

by odôvodňovala výšku súdom prvej inštancie priznanej sumy. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd priznať iba ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. U žalobcu nebolo preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši údajný protiprávny stav do budúcnosti, ale naopak, vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Zo žaloby vyplýva, že žalobca vidí problém vo svojom nedostatočnom finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, lebo sa žalobou domáha iba finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otázkou je, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku vzhľadom na to, že tento čas pripadá na nočné hodiny od 22.30 do 5.30 hod., ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Žalobca potvrdil, že by chcel, aby sa mu čas pohotovosti započítal do fondu pracovného času. Nič také však v žalobe nežiada a nežiadal to ani od svojho zamestnávateľa. Ak by sa čas pohotovosti započítaval do fondu pracovného času žalobcu, žalobca by musel počas pohotovosti tráviť čas na pracovisku a nemohol by ho tráviť inde, napríklad so svojou rodinou. Z toho vidieť jednoznačný rozpor v tvrdeniach a zámeroch žalobcu a preukazuje to skutočnosť, že žalobcovi žiadna nemajetková ani iná ujma vzniknúť nemohla. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES zásah do práv žalobcu pretrvával, bolo by celkom prirodzené, aby sa žalobca domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle . To, že takúto požiadavku žalobca nevzniesol a domáha sa len finančného plnenia preukazuje, že úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a z toho vyplývajúcom zásahu do jeho osobnostných práv sú bezpredmetné, nakoľko žalobca nechce žalobou dosiahnuť zlepšenie či úpravu svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa. Žalobca nevyvinul žiadnu snahu na to, aby sám vzniku tvrdenej ujmy či škody predišiel. Neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, ani že výkon služobnej pohotovosti, za ktorú každý mesiac dostáva odmenu, pociťuje ako výraznú ujmu. Podľa zásady spoločnej právnym systémom členských štátov musí poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť vznášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby rozsah škody obmedzila (podľa rozsudkov C-46/93 a C-48/93 Brasserie du Pecheur, rozsudku Mulder a i./Rada a Komisia, C-104/89 a C-37/90). 2.4 Žalovaný navrhuje zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietnuť v celom rozsahu a priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril v podaní z 11. apríla 2022, v ktorom označil rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, odvolanie žalovaného za nedôvodné a žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie. Nesúhlasil s názorom žalovaného o nedostatku právomoci všeobecného súdu Slovenskej republiky posudzovať súladnosť právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie. Poukázal na obsah svojej žaloby, v ktorej uviedol dôvody, pre ktoré v prípade kolízie medzi vnútroštátnym právnym predpisom a predpisom úniového práva je vnútroštátny súd povinný aplikovať úniové právo. Zdôraznil, že Súdny dvor Európskej únie vo svojej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali, keďže takáto činnosť predstavuje základný kameň, na ktorom je postavená doktrína Súdneho dvora EÚ o priamych a nepriamych účinkoch a aplikovateľnosti predpisov úniového práva vnútroštátnymi orgánmi každého členského štátu. Tieto závery sú vyslovené v rozsudku SD EÚ C-106/89, C-456/98 a pre túto vec v ťažiskovom rozsudku SD EÚ C-429/09 vo veci Günter Fuß, kde súdny dvor judikoval, že práve vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby posúdil, či existuje príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a škodou vo forme straty odpočinku. Je zjavné, že k takémuto posudzovaniu by vnútroštátny súd nemohol pristúpiť v prípade, ak by nemal právo posudzovať súlad vnútroštátneho právneho predpisu so smernicou. Na území Slovenskej republiky neexistuje žiaden iný orgán než všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by bol vzhľadom na predmet žaloby oprávnený a súčasne povinný prejednať a rozhodnúť tento spor a v rámci neho si aj prejudiciálne posúdiť súlad a správnosť transpozície smernice 2003/88/ES do o Hasičskom a záchrannom zbore. 3.1 Vo vzťahu k nedostatku pasívnej vecnej legitimácie tvrdenej už v konaní pred súdom prvej inštancie nevznáša žalovaný v odvolaní žiadne nové relevantné skutkové či právne argumenty. Pasívna vecná legitimácia štátu vyplýva z dlhoročnej konštantnej judikatúry SD EÚ. Žalovaným citovaný text v

predposlednom odseku článku II. odvolania nie je súčasťou rozsudku súdu prvej inštancie v tejto veci a teda zmätočným v tomto smere je odvolanie žalovaného a nie posúdenie veci súdom prvej inštancie. 3.2 Žalovaný k otázke pôsobnosti smernice 2003/88/ES na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru uvádza tie isté tvrdenia a argumenty, ako v konaní pred súdom prvej inštancie, ku ktorým sa žalobca už podrobne vyjadril. V kontexte pokračujúcej argumentácie žalovaného o tom, že „neaktívnu časť“ pracovnej pohotovosti nemožno považovať za súčasť pracovného času poukazuje žalobca na recentnú judikatúru SD EÚ, ktorý v rozsudku z 09.09.2021 vo veci C-107/19 XR proti Dopravní podnik hl. m. Prahy, a. s. (vec týkajúca sa hasičov) uviedol, že ak pracovník v rámci času pracovnej pohotovosti je povinný zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí sa zdržiavať mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, treba túto dobu kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88/ES bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas tejto doby. V odôvodnení je poukázané aj na ďalší rozsudok SD EÚ z 9. marca 2021 k dobe nepretržitej dostupnosti na vzdialenom mieste sp. zn. C-344/19, v ktorom SD EÚ judikoval, že pod pojem „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88/ES spadajú všetky časy pracovnej pohotovosti vrátane tých, ktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej dostupnosti, v rámci ktorých majú obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas týchto období s časom, v ktorom sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom. Žalobca vykonáva určenú služobnú pohotovosť, ktorú žalovaný nepovažuje za pracovný čas výlučne na pracovisku (na hasičskej stanici), ktorú nemôže opustiť a musí byť ustrojený a do jednej minúty pripravený opustiť stanicu a vyraziť na vykonanie služobného zákroku. Neopodstatnená je požiadavka žalovaného, že sa žalobca mal od svojho zamestnávateľa domáhať upustenia od neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti a odstránenia následkov takéhoto zásahu. Štát zaťažuje povinnosť zabezpečiť, aby vnútroštátna legislatíva bola v súlade s úniovým právom a aby boli smernice dôsledne a správne transponované do vnútroštátneho práva. Tejto povinnosti štátu potom zodpovedá právo jednotlivca domáhať sa náhrady škody v prípade, ak štát túto svoju povinnosť nerešpektuje, v dôsledku čoho vznikne jednotlivcovi ujma. Smernica 2003/88/ES bola do vnútroštátnej právnej úpravy zákona o Hasičskom a záchrannom zbore transponovaná len formálne, pretože smernicou sledované ciele - vymedzenie pojmu „pracovný čas“ a neprekračovanie maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času dosiahnuté neboli. Už len samotný spôsob, akým je vo všeobecnosti rozvrhnutý služobný čas hasičov na prvý pohľad vylučuje dodržiavanie a neprekročenie maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času. 40 hodinový pracovný čas ustanovený v § 85 ods. 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je v súčasnosti vzhľadom na počet príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nereálny. Dodržať maximálny 48 hodinový alebo zákonný 40 hodinový týždenný pracovný čas by bolo možné len v prípade, ak by došlo k posilneniu stavu hasičov, štát však zjavne nechce alebo nevie vynaložiť finančné prostriedky na riešenie daného problému a účelovo tvrdí, že odslúžené hodiny služobnej pohotovosti hasičov nie sú pracovným časom. S nepochopením vníma žalobca argumentáciu žalovaného, že jeho žaloba nerieši stav do budúcnosti, ale vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Žalovaný vie o dlhoročnom porušovaní práv príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a nerešpektovaní smernice 2003/88/ ES, keďže je pôvodcom tohto protiprávneho stavu, ktorý vedome udržiava namiesto toho, aby sám ďalšiemu porušovaniu práva zabránil. Ak by sa žalobca a ďalší príslušníci v rovnakom súdnom spore domáhali od žalovaného upustenia od neoprávnených zásahov v zmysle uloženia zákazu porušovať právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas, resp. 40 hodinový týždenný pracovný čas podľa § 85 ods. 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a súd by prípadne takejto žalobe vyhovel, reálnym dôsledkom takéhoto rozhodnutia súdu by bolo, že počas niektorých dní v týždni by nemal kto slúžiť v hasičských zmenách. Za nemiestnu považuje žalobca obranu žalovaného proti napadnutému rozsudku, že sa mal žalobca domáhať upustenia od neoprávneného zásahu, keď si musí byť vedomý, že v prípade uloženia mu takejto povinnosti by došlo k situácii, v ktorej by boli ohrozené životy, zdravie, majetok obyvateľov a ich bezpečnosť. Práve z tohto dôvodu sa hasiči domáhajú „len“ náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal tiež na to, že čas, ktorý mohol venovať odpočinku, rodine, záľubám alebo inak podľa svojho uváženia už nenávratne stratil, preto poskytnutie náhradného voľna do budúcnosti by nevykompenzovalo ujmu, ktorú žalobca utrpel. K podaniu tejto žaloby pristúpil žalobca a jeho kolegovia až potom, ako žalovaný napriek ich dlhodobým upozorneniam, sťažnostiam a žiadostiam, ako aj desiatkam prehratých súdnych sporov v obdobných veciach tento protiprávny stav nerieši. Správny je názor žalovaného, že tento protiprávny stav vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby, avšak za tento protiprávny stav a jeho následky je zodpovedný štát.

3.3 Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že výšku vzniknutej ujmy žalobca nezdôvodnil a nepreukázal, keď k žalobe priložil relevantné listinné dôkazy - výpis z dochádzkového systému SAP a výplatné pásky za každý mesiac žalovaného obdobia, z ktorých vyplýva počet odslúžených hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré sa žalobcovi nezapočítali do odpracovaných hodín. Spôsob, akým výšku žalovaného nároku žalobca vypočítal v žiadnom prípade neznamená, že si uplatňuje mzdový nárok, ako zavádzajúco tvrdí žalovaný. Tento spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy použil žalobca z dôvodu, že súčasná právna úprava neobsahuje spôsob určenia výšky náhrady škody z porušenia úniového práva. Určenie výšky analogickým použitím § 122 ods. 2 písm. a) a § 122 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (ako rozdiel medzi náhradou za každú hodinu služobnej pohotovosti) naďalej považuje žalobca za primeraný spôsob stanovenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý súčasne rešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity. K spôsobu, akým sa zásah prejavil v osobnom a rodinnom živote žalobcu a o následkoch vzniknutej ujmy a jej prejavoch žalobca vypovedal pred súdom. Žalobca nerozumie tvrdeniam žalovaného v odvolaní, že „ak by sa totiž čas pohotovosti započítaval do fondu pracovného času žalobcu, tak logicky by žalobca musel počas pohotovosti tráviť čas na pracovisku a nemohol by ho tráviť inde, napríklad so svojou rodinou“, keď celú určenú služobnú pohotovosť podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, o ktorú v tomto konaní ide, vykonával žalobca aj každý iný hasič v mieste výkonu služby na hasičskej stanici. K otázke žalovaného, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať počas služobnej pohotovosti, ktorá pripadá na nočné hodiny žalobca odpovedá, že ak by bol služobný čas hasičov rozvrhnutý tak, aby reálne predstavoval 40 hodín týždenne a pravidelne neprevyšoval ani maximálne prípustných 48 hodín týždenne, tak časť služobného času, ktorá je v súčasnosti vymedzená ako „určená služobná pohotovosť“ by už nepripadala na čas medzi 22.30 hod. a 5.30 hod. ráno. Polemika žalovaného nad tým, čo by asi tak mohol a nemohol žalobca robiť, ak by nebol v práci počas hodín služobnej pohotovosti je z pohľadu žalobcu viac než nenáležitá až absurdná. Ak by žalovaný správne transponoval smernicu 2003/88/ES, nemusel by žalobca tráviť neprimerane dlhý čas v práci a ak by počas žalobcom uvádzaných hodín čo aj len spal doma, mohol by tieto hodiny tráviť práve tým odpočinkom, ktorý mu smernica 2003/88/ES má garantovať. Práve nedostatok odpočinku, nutnosť tráviť neprimerane dlhý čas v práci a s tým súvisiaci minimálny čas na rodinu, priateľov, oddych, venovanie sa záľubám či nevyhnutej regenerácii fyzických a psychických síl sa veľmi negatívne prejavujú na kvalite osobného života a vzťahov žalobcu s blízkymi, k čomu sa vyjadril pred súdom prvej inštancie. V zmysle judikatúry súdneho dvora už len samotná strata času odpočinku sama o sebe je dostatočne závažnou na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považuje žalobca za primeranú a poukazuje na to, že má plniť aj preventívnu a sankčnú funkciu, teda má odradiť porušovateľa od protiprávneho konania a zabezpečiť generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní práva. Žalobcovi priznaná výška nemajetkovej ujmy nemá voči žalovanému likvidačný charakter a teda je zo všetkých rozhodujúcich hľadísk primeraná a opodstatnená.

4. V ďalšom podaní žalovaný poukázal na svoju predchádzajúcu právnu argumentáciu v konaní, obsah odvolania, všetky predchádzajúce vyjadrenia a podania a návrh rozhodnutia odvolacím súdom.

5. Krajský súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že zákonné podmienky pre jeho nariadenie podľa naplnené neboli. Posudzujúc správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným v odvolaní, ktorými je podľa odvolací súd viazaný a rešpektujúc rozsah odvolania žalovaného v súlade s dospel odvolací súd k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny vo výroku o veci samej aj závislom výroku o trovách konania. Podľa , odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak je vo výroku vecne správne a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Aplikujúc toto zákonné ustanovenie odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, konštatuje správnosť jeho dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza:

6. Žalobca v konaní dokladuje svoju príslušnosť k Hasičskému a záchrannému zboru s miestom výkonu služby striedavo vo Zvolene, v Detve a vo Zvolene výpisom plánu služieb z dochádzkového systému SAP za obdobie 3/2018 až 03/2021, avšak v pláne služieb Hasičskej stanice Zvolen sa jeho meno objavuje len od júna 2020 z dôvodu, že menil miesto výkonu služby. Existencia služobného pomeru v Hasičskom

a záchrannom zbore za celé žalované obdobie 3/2018 až 3/2021 je preukázaná rozhodnutiami o výkone štátnej služby na tom ktorom mieste a žalobcom predloženými výplatnými páskami za rozhodné obdobie. V pláne služieb sa osobitne evidujú hodiny služobnej činnosti a hodiny služobnej pohotovosti. Žalovaný žalobcom predložený výkaz o pracovnej činnosti nespochybňoval, preto tvrdenia žalobcu o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie považuje odvolací súd podľa za nesporné skutkové tvrdenia. Výkazom o služobnej činnosti žalobca dokazuje, že v období od marca 2018 do marca 2021 bolo porušované jeho právo na 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, právo na primeraný odpočinok po práci, za čo požaduje od Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie nahradiť nemajetkovú ujmu vo forme finančného plnenia. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, smernice 2003/88/ES, smernice 89/391/EHS a poukázal na judikatúru SD EÚ k výkladu pojmu pracovný čas, čas odpočinku, pohotovostná služba na pracovisku a aplikačný rozsah smerníc.

7. Žalovaný v odvolaní pri odvolacom dôvode podľa žiadnym spôsobom nekonkretizuje vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 05.11.2019 sp. zn. vyslovil názor, že iba citácia zákona pre vymedzenie odvolacích dôvodov nepostačuje. Odvolací súd konštatuje, že odvolací dôvod podľa nebol uplatnený spôsobom postačujúcim na prieskum rozhodnutia súdu prvej inštancie aj z hľadiska tohto odvolacieho dôvodu. Druhým odvolacím dôvodom podľa vytýka žalovaný súdu prvej inštancie nesprávne skutkové zistenia spočívajúce v tom, „či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov“ a nebol preukázaný (žalobcom tvrdeným prekročením 48 hodinového týždenného pracovného času) zásah do jeho súkromného, rodinného života, či následok na jeho zdravotnom stave v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku prvoinštančným súdom priznanej sumy. Pod tretí odvolací dôvod o nesprávnom právnom posúdení veci ( ) je možné subsumovať tvrdenie žalovaného, že smernica 2003/88/ES bola do o Hasičskom a záchrannom zbore transponovaná správne a žiadne ustanovenie tohto zákona nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES, keďže táto sa ani na služobnú činnosť príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje.

8. I keď žalovaný žalobcom predložený plán vykonaných služieb príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru na Hasičskej stanici Zvolen v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nerozporoval, v odvolaní už tvrdí, že nebolo preukázané prekročenie limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES. Námatkovou kontrolou počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti odvolací súd zistil, že v mesiaci 6/2020 odpracoval žalobca 175,30 hodín služobnej činnosti a 69,20 hodín služobnej pohotovosti, spolu 244,5 hodín, čo pri 4,2 týždňoch pripadajúcich na mesiac 6/2020 činí odpracovaných 58,21 hodín týždenne. V mesiaci 7/2020 sa vykazuje žalobcovi 170 hodín služobnej činnosti a 53,55 hodín služobnej pohotovosti, spolu 223,55 hodín za 4 týždne, z čoho na 1 týždeň pripadá 55,88 hodín odpracovaných hodín. V mesiaci 8/2020 vychádzajúc z plánu služieb odvolací súd konštatuje, že žalobca v tomto mesiaci odpracoval 203 hodín služobnej činnosti a 49 hodín služobnej pohotovosti, spolu 252 hodín, čo pri 4 týždňoch činí na 1 týždeň 63 hodín práce. V januári 2021 má žalobca vykázaných 202,30 hodín služobnej činnosti + 59 hodín služobnej pohotovosti, spolu 261,30 odpracovaných hodín za 4 týždne, z čoho na 1 týždeň pripadá 65,32 hodín. Vo februári 2021 odpracoval žalobca 151 hodín služobnej činnosti a 41,35 hodín služobnej pohotovosti, spolu 192,35 hodín vydelené 4 týždňami pripadá na 1 týždeň 48,08 hodín práce. V marci 2021 pri služobnej činnosti v rozsahu 178 hodín a služobnej pohotovosti 62,35 hodín, spolu 240,35 hodín na 4,3 týždňa vychádza 55,89 odpracovaných hodín. Maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES opakovane prekročený bol.

9. Odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

10. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru v služobnom pomere v rozhodnom období marec 2018 až marec 2021 mal služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17 hodinových pracovných zmien (výkon služby), po ktorých nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku (t.j. v rámci jednej pracovnej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín). Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná

ako nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala. Vo vykazovanom období od marca 2018 do marca 2021 odpracoval žalobca 1863,64 hodín služobnej pohotovosti, ktorá priamo nadväzovala na výkon 17 hodinovej služobnej činnosti. Za obdobie marec až december 2018 odpracoval žalobca spolu 2205,79 hodín, z čoho na fond pracovného času pripadlo 1760,50 hodín, na určenú služobnú pohotovosť podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore 414,79 hodín a na služobnú pohotovosť nariadenú v zmysle § 92 ods. 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore 30,50 hodín. Pri priemernom počte týždňov za obdobie marec až december 2018 odpracoval žalobca v priemere 50,46 hodín týždenne. Z 2780,60 hodín odpracovaných v období január 2019 až december 2019 na fond pracovného času pripadlo 2095 hodín, na služobnú pohotovosť určenú v zmysle § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore 614,93 hodín a na nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona o Hasičskom a záchrannom zbore 70,67 hodín, čo pri priemernom počte odpracovaných týždňov 52,14 činí 53,34 hodín týždenne. Počet odpracovaných hodín žalobcom za január 2020 až december 2020 v počte 2835,40 sa rozdelil na fond pracovného času 2110 hodín, na služobnú pohotovosť určenú podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore 670,76 hodín a služobnú pohotovosť nariadenú podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona o Hasičskom a záchrannom zbore 54,64 hodín. Na toto obdobie pripadlo 52,29 týždňov, čo zodpovedá týždennému pracovnému času v priemere 54,22 hodín. Za obdobie január 2021 až marec 2021 má žalobca vykázaných 696,66 odpracovaných hodín, z toho 533,50 hodín je fond pracovného času, služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je 163,16 hodín. V tomto období služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona o Hasičskom a záchrannom zbore nariadená nebola. Na 12,86 týždňov v tomto období pripadlo 54,17 hodín týždenne.

11. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom období marec 2018 až marec 2021. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žaloba bola dôvodná čo do základu aj výšky. Stotožňujúc sa s rozsudkom súdu prvej inštancie nielen vo výroku, ale aj v dôvodoch, v súlade s konštatuje odvolací súd správnosť dôvodov napadnutého rozsudku a len na zdôraznenie jeho správnosti na odvolacie námietky žalovaného uvádza:

12. Súd prvej inštancie mal právomoc na prejednanie tohto sporu. Podľa súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát je bez právneho významu. Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade je podľa právnickou osobou. Z judikatúry súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

13. Ak jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú porušením práva únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (), to znamená skúmať, či zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Bez posúdenia tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor. Žalovaný nedôvodne vytýkal v odvolaní chýbajúcu právomoc súdu posudzovať súlad so smernicou 2003/88/ES.

14. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,

že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín; žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do . Podľa , služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa prvá veta , služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa a , služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa , služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa v rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení vyplýva, že zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici. Posudzované ustanovenia a , a a boli prakticky v totožnom znení súčasťou už v pôvodne prijatom znení účinnom od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene uvedených ustanovení s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho roka) a v ustanovení sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas ( ) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času ( ). Podľa dôvodovej správy k dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom Únie. K ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo s účinnosťou od 01.01.2012, kedy sa v ustanovení zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k nevyplýva dôvod tejto zmeny). Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.

15. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalovaného, v rámci ktorej poukazoval na rozdiel medzi prebratím smernice 2003/88/ES na jednej strane a aplikáciou smernice 2003/88/ES na strane druhej s tým, že sa na aplikácii smernice 2003/88/ES nepodieľa. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii smernice 2003/88/ ES, resp. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho súdu z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa článku 29 smernice 2003/88/ES táto smernica je adresovaná členským štátom. Žalovaný ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát (žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Nakoľko smernica 2003/88/

ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný (štát). Bezdôvodne sa preto žalovaný bráni v spore nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie.

16. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Žalovaný nedôvodne namietal, že v prípade žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany). Súd prvej inštancie popri znení smernice 2003/88/ES správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry SD EÚ (ďalej aj „súdny dvor“), pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal súdny dvor (rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022). Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi súdu prvej inštancie bez dopadu na záväznosť rozhodnutí súdneho dvora, od ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak). Vzhľadom na uvedené je nedôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru a bez právneho významu je aj fakt, či takýto príslušník plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až 35). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52). Súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada ( ). Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od

neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu. Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ ES v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného zboru; tento článok sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Vzťahuje sa len na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b/ rodinných pracovníkov alebo c/ pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby a služby civilnej ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, sa týka článok 17 ods. 3 smernice 2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

17. Správny je záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry súdneho dvora, ktorú v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval. Podľa judikatúry súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa odvolacieho súdu boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva Únie splnené, pretože: článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/ ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Na záver o porušení článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný v zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice 2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov ( druhá veta ), pretože podľa výsledkov dokazovania v spornom období od marca 2018 do marca 2021 žalobcov priemerný služobný čas každý mesiac presiahol hranicu 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).

18. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia ( ), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život ( ), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

19. V rozpore s judikatúrou SD EÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody). Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom

priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

20. Žalobca sa domáhal v tomto konaní zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 3 758,36 €, ktorú vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za obdobie od marca 2018 do marca 2021 vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa (50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby). 20.1 Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Ani právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa až ). Žalovaný nesprávne namieta, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období od marca 2018 do marca 2021 odpracoval 1863,64 hodín služobnej pohotovosti a jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého rozhodného obdobia od marca 2018 do marca 2021 presiahol 48 hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil a nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.

21. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období pracoval viac ako 48 hodín priemerne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa veta prvá ) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti v počte 1863,64 neboli započítané do odpracovaného času.

22. Odvolací súd nesúhlasí s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa , v zmysle ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa odvolacieho súdu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v a sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov

nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

23. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu bolo permanentne niekoľko rokov porušované napriek tomu, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť. Z tohto dôvodu považuje odvolací súd prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo smernice 2003/88/ES. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy ani neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o ochranu osobnosti, pretože ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry SD EÚ.

24. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkové stavu zisteného súdom prvej inštancie v súlade s a podrobného a presvedčivého odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie po vyhodnotení odvolania žalovaného ako nedôvodného rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil vo veci samej aj v závislom výroku o trovách konania. Nesprávne skutkové zistenia z vykonaných dôkazov preukázané v odvolacom konaní neboli. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil. Tvrdenie žalovaného, že rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny a nedostatočne odôvodnený by mohlo byť podradené pod odvolací dôvod podľa (ktorý žalovaný neuplatňoval). Ak by aj odvolací súd vychádzal z obsahu odvolania aj bez označenia konkrétneho odvolacieho dôvodu podľa , nemohol by konštatovať jeho naplnenie z dôvodu, že rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený, dáva odpovede na všetky podstatné otázky ohľadne základu uplatneného nároku a jeho výšky. Za nedostatočne odôvodnené možno podľa R 2/2016 považovať iba také rozhodnutie súdu, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, t. j. v prípadoch, keď z rozhodnutia súdu nemožno vôbec zistiť dôvody, na základe ktorých v konkrétnej veci rozhodol.

25. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému podľa podľa zásady úspechu v konaní.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa , podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s , podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do

povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.03.2017, sp. zn. zo dňa 30.05.2017, sp. zn. zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

27. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis ( ).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( )

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Ak neboli splnené podmienky podľa , resp. dovolanie má vady podľa napriek riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa v odvolacom konaní, resp. napriek výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne ( v spojení s ).