Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-56-2022.pdf
PDF · 134.45 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/56/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v právnej veci navrhovateľa K.. Y. J. nar. XX.X.XXXX bývajúceho na T. ul. č. XX v V. právne zastúpeného JUDr. Timeou Schwarcovou advokátkou so sídlom advokátskej kancelárie na Pražskej ul. č. 4 v Košiciach a oprávnenej N. J. nar. XX.XX.XXXX bývajúcej na M. ul. č. XX v V. právne zastúpenej JUDr. Ivetou Rajtákovou advokátkou so sídlom advokátskej kancelárie na Štúrovej ul. č. 20 v Košiciach v konaní o zníženie výživného o odvolaní navrhovateľa a oprávnenej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 7.3.2022 č.k. 37Pc/8/2016 - 280 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí návrhu na zníženie výživného v prevyšujúcej časti a o trovách prvoinštančného konania.
Mení rozsudok vo výroku o zrušení povinnosti navrhovateľa prispievať na tvorbu úspor oprávnenej tak, že návrh v tejto časti zamieta.
Oprávnenej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. 23P/168/2013-512 zo dňa 29.7.2015 v časti výroku o tvorbe úspor tak, že zrušil povinnosť navrhovateľa prispievať na tvorbu úspor oprávnenej od 5.10.2016 a v prevyšujúcej časti návrh na zníženie výživného zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že účastníkom konania nepriznal právo na ich náhradu.
2. V danom prípade sa povinný navrhovateľ domáhal zníženia svojej vyživovacej povinnosti voči oprávnenej plnoletej dcére N. od 1.9.2016, zo sumy 500 eur mesačne na sumu 150 eur a zrušenia povinnosti prispievať oprávnenej na tvorbu úspor v sume 165,97 eura, z dôvodu zmeny pomerov na jeho strane spočívajúcich v znížení jeho príjmu od roku 2015, v neschopnosti si nájsť vhodnú, adekvátnu prácu, pri výbere ktorej je limitovaný svojimi zdravotnými problémami, aj z dôvodu starostlivosti o svoje dve deti pochádzajúce zo súčasného manželstva. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že výživné bolo naposledy upravené rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 29.7.2015, č. k. 23P/168/2013-512, ktorým došlo k zvýšeniu výživného zo sumy 265,55 eura mesačne na sumu 430 eur mesačne od 28.3.2013 do 31.7.2014 a na sumu 500 eur mesačne od 1.8.2014 do budúcna, s povinnosťou navrhovateľa prispievať oprávnenej na tvorbu úspor v sume 165,97 eura. V tom čase bola oprávnená študentkou strednej školy, navrhovateľ pracoval v spoločnosti Gremm s.r.o. s priemerným príjmom 516 eur mesačne, matka oprávnenej bola zamestnaná s priemerným príjmom 918 eur. Obaja rodičia (navrhovateľ a matka oprávnenej) mali ešte vyživovaciu povinnosť k dcére L., navrhovateľ určenú súdom vo výške 600 eur s povinnosťou prispievať na tvorbu úspor v sume 165,97 eura, spolu v sume 765,97
eura. Navrhovateľ mal v čase predchádzajúcej úpravy výživného tiež vyživovaciu povinnosť k deťom pochádzajúcim z jeho súčasného manželstva, k vtedy maloletému E., nar. 8.9.2003 a k maloletej N., nar. 10.12.2009. Navrhovateľ, tak ako v čase poslednej úpravy, je i v súčasnosti naďalej zamestnancom spoločnosti Gremm s.r.o., hoci medzi tým bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 18.8.2016 do 3.11.2016, z ktorej bol vyradený od 4.11.2016 pre nespoluprácu. V období od 10.2.2017 do 7.2.2018 navrhovateľ bezodplatne vykonával funkciu konateľa spoločnosti Mageba Slovakia, s.r.o.. Od 15.2.2017 doposiaľ je znovu zamestnaný v spoločnosti Gremm s.r.o. s priemerným mesačným príjmom 606,41 eura v roku 2017, vo výške 703,06 eura v roku 2018, vo výške 163,16 eura v roku 2019, vo výške 209,33 eura v roku 2020 a vo výške 460,02 eura v roku 2021. V období od 1.2.2018 do 31.8.2018 navrhovateľ vykonával funkciu člena predstavenstva spoločnosti Neografia a.s., z čoho mu plynul priemerný príjem 821,36 eura mesačne. Tohto členstva sa však sám vzdal. Navrhovateľ uvádzal, že vyvíjal snahu nájsť si adekvátne zamestnanie, a to v rámci celej Slovenskej republiky, avšak jeho pozíciu pri hľadaní zamestnania sťažuje jednak jeho vek a zdravotné problémy. Navrhovateľ tvrdil, že v roku 2013 mu bola odstránená štítna žľaza, čo sa navonok prejavuje návalmi tepla, slabosťou a zmenou nálad, že podstupuje bežnú liečbu, že ďalším zdravotným problémom je DNA na pravej, aj ľavej končatine. Majetkové pomery navrhovateľa sa oproti pomerom, ktoré boli v čase poslednej úpravy výživného zásadne nezmenili. Navrhovateľ je i naďalej vedený ako vlastník motorového vozidla Audi A6, EČV: KE 317 HT. Zmena v majetkových pomeroch navrhovateľa, na ktorú poukázala oprávnená, nastala ešte v období pred poslednou úpravou výživného, konkrétne darovanie nehnuteľností zapísaných na LV č. 4693 jeho terajšej manželke Y. J., na základe darovacej zmluvy zo dňa 15.7.2016. Navrhovateľ však v období po poslednej úprave výživného predal za 61.000 eur pozemok o výmere 812 m2 ornej pôdy, parcela č. 1693/69 zapísanej na LV č. 5255 na základe kúpnej zmluvy uzavretej v septembri 2015. Vo svojej výpovedi uviedol, že čiastka získaná z predaja pozemku bola použitá na bežnú spotrebu a platenie výživného na oprávnenú a jej sestru L.. Z výpovede navrhovateľa tiež zistil, že od poslednej úpravy výživného došlo k zmene pomerov na strane detí pochádzajúcich z jeho súčasného manželstva, ktoré od posledného rozhodnutia o výživnom sú staršie, s čím súvisí aj zvýšenie ich nevyhnutných životných potrieb, pričom najmä u syna E. vzrástli jeho náklady súvisiace s prechodom zo základnej školy na gymnázium. Na druhej strane navrhovateľovi zanikla vyživovacia povinnosť voči jeho dcére z prvého manželstva L., a to vo výške 765,97 eura.
3. Zistený skutočný stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 155, § 157 zák. č. 150/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), § 62 ods. 1, 2, 5, § 63 ods. 3, § 65 ods. 3, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1, 3 Zák. o rodine a dospel k záveru, že navrhovateľ preukázal kvalifikovanú zmenu pomerov na jeho strane od posledného rozhodnutia o výživnom, ktorá odôvodňovala zmenu rozhodnutia o výživnom. Tak, ako je potrebné vziať na zreteľ zmenu životných nákladov súvisiacich s rastom detí v rodine navrhovateľa, je tiež potrebné zohľadniť túto skutočnosť aj na strane oprávnenej, u ktorej sa zásadne zmenila osobná situácia, keď v čase predchádzajúcej úpravy výživného bola žiačkou gymnázia, kým v súčasnosti je už študentkou vysokej školy. S pozíciou vysokoškoláka sa spájajú aj iné záujmy a aktivity a nepochybne aj vyššie náklady. Tieto náklady vo väčšej miere znáša matka oprávnenej, keďže navrhovateľ nerešpektuje predchádzajúce rozhodnutie súdu, ktorým mu bolo naposledy určené výživné a oprávnenej prispieva na výživu len 150 eur mesačne. Aj keď na strane matky oprávnenej došlo k zvýšeniu príjmu zo sumy 918 na sumu 1.250 eur, primerane tomu sa zvýšili aj životné výdavky a náklady spojené s bývaním. Dôvody, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojom návrhu, nie sú podľa súdu prvej inštancie relevantnými dôvodmi pre zníženie súdom určeného výživného. Pokiaľ ide o navrhovateľom deklarované príjmové a majetkové pomery, od poslednej úpravy výživného nedošlo u navrhovateľa k zásadnej zmene. Tak ako v čase poslednej úpravy, tak i v súčasnosti je zamestnancom spoločnosti Gremm s.r.o., pričom sa navyše sám vzdal funkcie člena predstavenstva spoločnosti Neografia, a.s. bez udania vážneho dôvodu. Tak ako na strane detí navrhovateľa pochádzajúcich z jeho terajšieho manželstva, došlo k zmene životných nákladov súvisiacich s ich rastom a prechodom na vyšší stupeň vzdelávania, tak aj u oprávnenej došlo k nárastu životných nákladov spojených s prechodom na vysokoškolské štúdium. Navyše navrhovateľovi zanikla vyživovacia povinnosť voči dcére z prvého manželstva L.. V čase, keď navrhovateľ mal vyživovaciu povinnosť nielen voči oprávnenej, ale aj voči jej sestre L., navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že bol ochotný sa dohodnúť s oprávnenou na výške výživného, pričom navrhoval výšku výživného v sume 350 - 400 eur, a to pri tvrdení o svojich nepriaznivých príjmových pomeroch. Uvedené naznačuje, že v konaní neboli preukázané skutočné majetkové a zárobkové pomery otca. Súd preto uzavrel, že je v schopnostiach a možnostiach navrhovateľa prispievať na odôvodnené potreby oprávnenej sumou, aká mu bola naposledy určená. Súd však vyhovel návrhu navrhovateľa v časti, v ktorej sa domáhal zrušenia povinnosti prispievať na tvorbu
úspor oprávnenej v sume 165,97 eura, ktorá mu bola uložená v období, keď mal nadštandardný príjem na úrovni cca 10.000 eur. Pri poslednej úprave výživného v konaní sp. zn. 23P/168/2013 súd pri ponechaní tejto povinnosti navrhovateľovi zohľadnil, že pri skončení jeho pracovného pomeru v spoločnostiach Obal - Servis a.s. a U. S. Steel Košice, s.r.o. bolo navrhovateľovi vyplatené vysoké odstupné v sume 157.184 eur, ktoré mu vytvorilo finančnú rezervu vo výške ním dosahovaných čistých príjmov z oboch pracovných pomerov, na obdobie aspoň do konca roka 2015. Bežné výživné má spotrebný charakter, čiže by malo byť v takej výške, aké sú odôvodnené potreby dieťaťa prepočítané na jeden mesiac a nadštandardná životná úroveň povinného rodiča, inak povedané nadštandardné majetkové pomery, v ust. § 63 ods. 3 Zákona o rodine právne vyjadrené spojením „Ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú“, je zákonným dôvodom pre priznanie výživného na tvorbu úspor, teda ide o plnenie nad rámec odôvodnených potrieb dieťaťa, a tým spotreby, resp. nad rámec spotrebného charakteru (bežného) výživného. Rozhodovanie o výživnom na tvorbu úspor by podľa názoru súdu malo byť využívané v praxi tam, kde majetkové pomery a celkové možnosti a schopnosti povinného rodiča sú nadpriemerné. V konaní však neboli preukázané a ani zo strany oprávnenej tvrdené také nadštandardné pomery a príjmy u navrhovateľa, ktoré viedli súd v prechádzajúcich prípadoch k rozhodnutiu uložiť mu povinnosť prispievať oprávnenej na tvorbu úspor, z ktorého dôvodu súd návrhu navrhovateľa v tejto časti vyhovel.
4. Proti výroku o zrušení výživného v časti tvorby úspor podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že zamietne návrh povinného aj v tejto časti a priznal jej právo na náhradu trov konania. Poukázala na to, že povinný podal návrh na zníženie výživného rok a 1 mesiac po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ktorého zmeny sa návrhom z 5.10.2016 domáhal a rok a pol potom, čo súd zamietol jeho predchádzajúci návrh na zníženie výživného. Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku z 29.7.2015 povinný bez zjavného a preukázateľného dôvodu ukončil svoj pracovný pomer v spoločnosti SHP Harmanec v skúšobnej dobe a vzdal sa príjmu aj ako člen predstavenstva spoločnosti Neografia. Okrem toho, bol konateľom a spoločníkom firmy Gremm, s.r.o, kde svoj obchodný podiel previedol na svoju manželku a následne aj tam skončil svoj pracovný pomer. Evidoval sa na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, z ktorej bol vyradený pre nespoluprácu. Dňa 15.2.2017 sa opätovne zamestnal v spoločnosti Gremm, s.r.o.. Následne sa povinný začal zbavovať aj svojho majetku, keď koncom septembra 2015 predal pozemok za 61.000,- Eur, cenné papiere za takmer 70.000,- Eur a dňa 15.7.2016 daroval rodinný dom a pozemky svojej manželke. Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23P/168/2013 vyriešil hmotnoprávnu otázku týkajúcu sa možností a schopností povinného otca a súd v konaní vedenom pod sp. zn. 37P/8/2016 skonštatoval v bode 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že majetkové pomery navrhovateľa sa zásadne nezmenili oproti pomerom v čase poslednej úpravy výživného, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zamietnuť návrh povinného vcelku. V tomto kontexte poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.1.2012 sp. zn. 1Cdo/44/2010, v zmysle ktorého, ak už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. Keďže súdy v konaní o totožnom predmete konania vedenom voči jej sestre L. právoplatne dospeli k záveru, že povinný sa týmito úkonmi bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu a bral na seba neprimerané majetkové riziká, mal zamietnuť návrh otca v celku, tak, ako to spravili súdy v prípade jej sestry v konaniach vedených na Okresnom súde pod sp. zn. 29Pc/8/2016 a na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 8Co/10/2019. Je síce pravda, že súd v tomto konaní nebol viazaný týmito rozhodnutiami vzhľadom na rozdielnosť účastníkov konania, avšak bolo by nespravodlivé a v extrémnom nesúlade s princípom právnej istoty, keby súd v tomto konaní dospel k inému záveru, ako súdy oboch inštancií v konaní s rovnakým predmetom konania, kde bola účastníčkou konania jej sestra, odhliadnuc od faktu, že v júni 2019 povinnému ešte aj ubudla vyživovacia povinnosť voči jej sestre. Súd prvej inštancie na tieto okolnosti neprihliadal, rovnako si nesplnil svoju povinnosť uloženú v článku 12 CMP, čo skonštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky v dvoch svojich rozhodnutiach. Nezodpovedá skutočnosti ani záver súdu prvej inštancie, že darovanie nehnuteľností svojej manželke mal povinný realizovať ešte pred poslednou úpravou výšky výživného. Pokiaľ ide o trovy konania, navrhla aplikovať § 55 CMP, pretože bola opakovane vtiahnutá do konaní, v ktorých musela brániť svoje právo podieľať sa na životnej úrovni povinného, ktorý nebol zjavne stotožnený s výškou výživného, hoci mu to jeho majetkové pomery bez ďalšieho dovoľovali. Povinný bol v oboch konaniach zastúpený advokátkou, v dôsledku čoho nemohla ako študentka rezignovať na potrebnú starostlivosť o svoje práva a nebrániť ich proti povinnému pomocou kvalifikovaného zastúpenia.
5. Proti výroku o zamietnutí návrhu na zníženie výživného v prevyšujúcej časti podal odvolanie navrhovateľ s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Má za to, že súd mal aj možnosti matky oprávnenej posudzovať tak, že sa vzdala príjmu zo spoločnosti Obal servis, a.s., ak tak spravil v jeho prípade. Uviedol, že svoj pracovný pomer v Obal servis ukončil z objektívnych dôvodov, pretože získal informácie o tom, že sa jeho pozícia bude rušiť. Keďže nemal garancie pre uchovanie svojej pozície v čase, keď vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo s matkou oprávnenej a úverovo sa zaťažil, ukončenie svojho pracovného pomeru vníma ako zodpovedné, aby eliminoval majetkové riziká, ktoré vznikli ešte z prvého manželstva. Vďaka tomu už v roku 2016 nebol zaťažený žiadnymi úvermi. Namietal, že súd nevzal do úvahy príjmy, ktoré matka oprávnenej získala vyporiadaním ich bezpodielového spoluvlastníctva, v dôsledku čoho životná úroveň oprávnenej nebola nižšia ako jeho. Spochybnil výdavky oprávnenej na školu, pretože od roku 2019 už oprávnená nenavštevuje súkromné gymnázium za 125 Eur mesačne. Namietal výdavky oprávnenej na zubára v sume 50 Eur mesačne, pretože ich nepreukázala a navyše, zdravotné poisťovne už na túto formu zdravotnej starostlivosti prispievajú. Vyslovil názor, že celkové mesačné výdavky oprávnenej preukázané v tomto konaní nepresahujú sumu 300,- Eur mesačne. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, čo považoval súd za základný prvok pri porovnaní ich životnej úrovne, ani to, ako porovnal spravodlivé potreby oprávnenej a ďalších dvoch jeho maloletých detí. V konaní bolo preukázané, že oprávnená disponuje na svojom účte finančnými prostriedkami, s ktorými hospodári jej matka. V konaní nebolo preukázané, že by boli odôvodnené potreby oprávnenej z dôvodu nižšej sumy výživného obmedzené, neuhradené, prípadne neuspokojené. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku navyše nie je možné zistiť, z akého jeho reálneho príjmu súd vychádzal pri rozhodovaní. Ešte v roku 2015 si riadne plnil svoju vyživovaciu povinnosť a až v roku 2016 žiadal o jej zníženie. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že jeho príjem sa znížil na sumu cca 900 Eur mesačne v roku 2018 a na sumu cca 600-800 Eur v rokoch 2019-2021. Preukázal tiež, si si plní svoju vyživovaciu povinnosť voči dcére L. (sestre oprávnenej) v sume 150 Eur mesačne, pretože jej spláca dlžné výživné v sume 14.000,- Eur. Má za to, že v konaní preukázal, že nie je schopný zvládnuť vysoké pracovné zaťaženie v manažérskych funkciách vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav. Cieľom vyživovacej povinnosti nie je trvalé zabezpečovanie vysokej životnej úrovne oprávnenej, a to na úkor zmeny jeho životnej úrovne. Aj keby súd nevychádzal z jeho reálneho príjmu, ale z priemerného mesačného príjmu zamestnanca za rok 2022 v sume 1.200,- Eur, nie je možné pri zohľadnení ďalších vyživovacích povinností, aby súd neposúdil zmenu výšky výživného minimálne od roku 2019 ako opodstatnenú požiadavku z jeho strany. Zdôraznil, že zákon o rodine neukladá rodičom ani povinnosť udržiavať si najvyššiu dosiahnutú úroveň bez zmeny až do času, kým deti nebudú schopné samé sa živiť. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, aká podstatná skutočnosť je určujúca pri komplexnom posúdení jeho majetkových pomerov a jeho príjmu od 1.9.2016, ani to, na akej vzájomnej súvislosti s potrebami oprávnenej dospel súd k záveru, že je v jeho možnostiach a schopnostiach prispievať na odôvodnené potreby oprávnenej sumou 500,- Eur mesačne. Vyslovil názor, že suma 300 - 400 Eur mesačne je opodstatnená, čo nakoniec bolo v konaní aj preukázané.
6. Oprávnená vo vyjadrení k odvolaniu povinného zotrvala na svojom odvolaní. Uviedla, že v kontexte § 78 ods. 1 Zák. o rodine je možné zmeniť právoplatné rozhodnutie (v ich prípade z 3.9.2015) iba v prípade, ak sa zmenia pomery. Zdôraznila, že v čase predchádzajúcej úpravy výživného bola študentkou 3. ročníka gymnázia, kým v súčasnosti študuje už v 3. ročníku na vysokej škole, čo samo osebe predstavuje zmenu pomerov, a teda aj zvýšenie výživného, ktoré nežiadala. Namietala preto tvrdenie povinného, že jej na uspokojovanie jej životných potrieb malo postačovať výživné v sume 150 Eur mesačne, ktorým jej povinný začal svojvoľne prispievať po septembri 2015. Spochybnila aj námietku povinného, že jej nemôže prispievať vyšším výživným preto, že spláca dlžné výživné, pretože to mu vzniklo z dôvodu jeho svojvoľného neuhrádzania v sume stanovenej súdom. K ďalším námietkam povinného poukázala na to, že povinný sa rovnakým návrhom, podaným rovnako ako v jej prípade dňa 5.10.2016, domáhal zníženia výživného voči jej sestre, ktoré mu bolo právoplatne zamietnuté. Oba súdy vyhodnotili konanie povinného ako špekulatívne, keď bez zjavného a preukázateľného dôvodu sám skončil pracovný pomer v spoločnosti SPH Harmanec a rovnako sa vzdal príjmu ako člen predstavenstva spoločnosti Neografia bez udania vážneho dôvodu. Je nepochybné, že u povinného nenastala žiadna relevantná zmena pomerov, a ak áno, bolo to konaním povinného, ktoré Zákon o rodine nepripúšťa, resp. súdy na taký stav nemajú prihliadať tak, ako to urobili súdy v konaní o zníženie výživného voči jej sestre. Aj s námietkami povinného týkajúcimi sa posudzovania príjmov jej matky sa vysporiadali súdy v konaní o zníženie výživného voči sestre L.. Toto konanie nesmie byť prostriedkom revízie právnych názorov a skutkových záverov súdu, ktoré našli svoje vyjadrenie v právoplatnom rozsudku súdu.
7. Ďalšie vyjadrenia vo veci neboli podané.
8. Konania vo veciach výživného plnoletých osôb sa prejednávajú a rozhodujú podľa zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).
9. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
10. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutie o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.
11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 65, § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania a správne rozhodol o zamietnutí návrhu na zníženie výživného v prevyšujúcej časti od povinného navrhovateľa pre oprávnenú dcéru N.. Súd prvej inštancie vzhľadom na predmet konania, ktorým je zmena rozhodnutia o výživnom správne porovnával pomery v čase predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom v roku 2015 s pomermi existujúcimi v čase jeho aktuálneho rozhodovania o návrhu povinného na zníženie výživného v súlade s § 78 ods. 1 Zákona o rodine a nepochybil, ak ustálil, že nedošlo k takej podstatnej zmene pomerov povinného, ktoré by mu znemožňovali plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči oprávnenej Lenke v doposiaľ určenom rozsahu 500 Eur mesačne. Úvahy súdu prvej inštancie týkajúce sa posúdenia zmien pomerov, ktoré nastali u účastníkov konania od predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom nie sú svojvoľné, ale vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu. To, že rozhodnutie súdu a úvahy, ktorými sa riadil pri jeho vydaní, nie sú v súlade s predstavami povinného, nečinia rozsudok nesprávnym, nezákonným či neodôvodneným. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, z čoho vyplýva, že každý rodič je povinný usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu nebolo ohrozené.
13. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s námietkami povinného uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu prevažne už aj v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a povinný ani v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu na zníženie výživného v časti bežného výživného. Odvolací súd dospel k presvedčeniu, že súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine, z ktorého vyplýva povinnosť súdu prihliadať na potencionálne príjmy povinného rodiča, ak sa bez dôležitého dôvodu vzdá výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu, prípadne ak na seba berie neprimerané majetkové riziká. Na zníženie alebo stratu príjmu povinného rodiča je možné preto prihliadnuť len v prípade preukázania dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia rodiča, ktorým môže byť napríklad preukázateľne výrazné zhoršenie zdravotného stavu znemožňujúce jeho doterajší výkon práce, skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov, prípadne zníženie príjmu opäť z dôvodu na strane zamestnávateľa a podobne, teda dôvody, ktoré povinný rodič nemôže ovplyvniť. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery povinného a tzv. potencionalitu príjmov, t.j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Pri rozhodovaní o výživnom nie je preto smerodajné, koľko si rodič prácou, resp. podnikaním alebo inou zárobkovou činnosťou zarobí, alebo či vôbec pracuje. Potencionálny príjem nie je to, čo povinný skutočne zarobí, ale to, čo objektívne je možné aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. Pri rozhodovaní o výživnom má výpovednú
lehotu zistenie potencionálnej životnej úrovne povinného rodiča, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj finančnými nárokmi povinného rodiča na zabezpečenie uspokojenia vlastných potrieb. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že povinný sa do svojej aktuálnej situácie, v ktorej oficiálne dosahuje nižšie príjmy, ako v čase predchádzajúcej úpravy výživného, dostal výlučne svojím vlastným zavinením, pretože svoj predchádzajúci pracovný pomer ukončil nie z objektívnych, ale zo subjektívnych dôvodov. Dôvody, pre ktoré povinný ukončil svoj pracovný pomer v spoločnosti Obal servis a U.S.STEEL Košice už právoplatne vyhodnotili súdy v predchádzajúcich konaniach ako subjektívne, preto sú odvolacie námietky povinného v tejto časti irelevantné. Konanie o zníženie výživného nemôže slúžiť na revidovanie právoplatných názorov súdov prijatých v predchádzajúcich konaniach o výživnom. Pokiaľ bola v týchto konaniach právoplatne vyriešená nejaká hmotnoprávna otázka (v tomto prípade dôvody skončenia predchádzajúcich pracovných pomerov povinného), je ňou súd v ďalšom konaní s tými istými účastníkmi konania viazaný. Povinný v priebehu celého konania inak ako svojimi tvrdeniami nepreukázal, že už aktuálne nie je schopný zvládnuť vysoké pracovné zaťaženie v manažérskych funkciách vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav, a teda, že už nemôže dosahovať príjem, aký mu plynul z týchto spoločností aj naďalej. Povinný na podporu svojich tvrdení v priebehu celého konania nepredložil ani jeden relevantný dôkaz. Práve naopak, z celého správania sa povinného potom, ako mu bolo naposledy zvýšené výživné na oprávnenú na 500 Eur mesačne (rozsudkom Okresného súdu Košice II z 29.7.2015) vyplýva, že robil všetko preto, aby to oficiálne vyzeralo, že má nízke príjmy a nemôže si plniť svoju vyživovaciu povinnosť v naposledy určenom rozsahu, avšak je zjavné, že napriek tomu, ostala životná úroveň jeho rodiny zachovaná. Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje na bod 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom súd prvej inštancie konkretizuje, akým spôsobom povinný pristupoval ku svojim pracovným záväzkom a majetkovým právam, ako ukončoval svoje zamestnania, aby sa do nich následne znovu vracal s horšími podmienkami (spoločnosť Gremm s.r.o., ktorej bol zároveň aj spoločníkom a konateľom, a ktorú previedol na svoju manželku), respektíve ich už neobnovil bez udania akýchkoľvek dôvodov (Neografia), a ako sa zbavoval svojho nehnuteľného majetku (bezodplatným prevodom na svoju manželku). Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie postupoval správne, ak vychádzal pri posudzovaní možností a schopností povinného z príjmu, ktorý dosahoval v čase predchádzajúcej úpravy výživného, pričom zároveň konštatuje, že tento príjem by povinný mohol dosahovať oficiálne aj v skutočnosti, ak by sa rôznymi špekulatívnymi úkonmi nesnažil svoje pomery účelovo znižovať. Odvolací súd poukazuje aj na § 62 ods. 2 Zák. o rodine, podľa ktorého potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď si rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby svojho dieťaťa. Každý rodič má totiž povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb. Argumentácia navrhovateľa rozsahom vlastných nevyhnutných výdavkov najmä na svoje dve deti pochádzajúce z aktuálneho manželstva pôsobí vo faktickej a právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti k plnoletej dcére nevyvážene a dovoľuje skôr záver, že pomery navrhovateľa sú lepšie, ako ich prezentoval v priebehu konania na súde prvej inštancie, ako aj v priebehu odvolacieho konania. Tento záver umocňuje aj fakt, že navrhovateľ si svoje životné náklady zabezpečuje bez preukázanej zmeny aj v súčasnosti. Zákon síce neukladá povinnému povinnosť udržiavať si najvyššiu dosiahnutú úroveň, ale na druhej strane ukladá súdom povinnosť prihliadať na to, z akých dôvodov už povinný nedosahuje úroveň, za akej mu bolo naposledy určené výživné. Pretože tieto dôvody boli vyhodnotené v danej veci ako subjektívne a účelové, súdy postupovali podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine, z ktorého vyplýva povinnosť súdu prihliadať na potencionálne príjmy povinného rodiča, ak sa bez dôležitého dôvodu vzdá výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu, prípadne ak na seba berie neprimerané majetkové riziká. V tomto konkrétnom prípade sa stále jednalo o potencionálny príjem povinného, ktorý bol schopný dosahovať v spoločnostiach Obal servis a U.S.STEEL Košice tak, ako to právoplatne ustálili súdy už v predchádzajúcich konaniach, a to preto, že povinný nepreukázal, že by tieto schopnosti a možnosti už z objektívnych dôvodov nemal. Preto v kontexte zisteného skutočného stavu považoval odvolací súd námietky navrhovateľa za účelovú obranu v snahe dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
14. Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval rozsah odôvodnených potrieb oprávnenej, aj v tomto smere súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že tieto sa od predchádzajúcej úpravy výživného v čase, keď bola študentkou strednej školy neznížili tak, aby opodstatňovali zníženie výživného. Povinný neoznačil žiadne dôkazy, ktorými malo byť podľa jeho tvrdení preukázané, že by oprávnené potreby N. predstavovali len sumu 300 - 400 Eur mesačne. Skutočnosť, že oprávnená už od roku 2019 neštuduje na súkromnej strednej škole, za ktorú platila 125 Eur mesačne automaticky neznamená, že
sa jej o túto čiastku znížili odôvodnené potreby, a že v tomto rozsahu je potrebné znížiť vyživovaciu povinnosť povinného. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že zmenou pomerov, ktorá opodstatňuje zvýšenie výživného je prechod medzi jednotlivými stupňami školského vzdelávania, t.j. aj zo strednej školy na školu vysokú. Okrem toho súdna prax sa zhoduje aj v tom, že potreby oprávneného dieťaťa sa bez ďalšieho zvyšujú po uplynutí 3 rokov od prechádzajúcej úpravy výživného. V danej veci sa oprávnená nedomáhala zvýšenia výživného, hoci v čase, keď nastúpila na vysokú školu v roku 2019, došlo k výrazne pozitívnej zmene pomerov navrhovateľa, keď mu zanikla jeho vyživovacia povinnosť voči sestre oprávnenej L. určenej na 600 Eur mesačne na bežné výživné a 165,97 Eur na tvorbu úspor. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce voči potrebe zníženia výživného od nástupu oprávnenej na vysokú školu v roku 2019 za absolútne irelevantné. Ani skutočnosť, že povinný platil L. aj po roku 2019 sumu 150 Eur mesačne na úhradu dlžného výživného, nie je relevantná z hľadiska zníženia výživného, pretože ide o splátky dlhu na výživnom, ktoré si neplnil, hoci mal na to splnené podmienky. Nakoľko predmetom konania bolo zníženie výživného, nebolo potrebné zaoberať sa ani potencionálnymi možnosťami a schopnosťami matky oprávnenej, ani jej majetkovými pomermi po vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (kde sa rodičia navyše dohodli), ako navrhoval povinný vo svojom odvolaní. Matka oprávnenej si totiž po celý čas dobrovoľne plní svoju vyživovaciu povinnosť k oprávnenej nielen materiálne, ale aj formou starostlivosti o domácnosť, v ktorej oprávnená žije a vyrastá, a okrem toho, musela suplovať aj vyživovaciu povinnosť navrhovateľa, pretože svojvoľne začal prispievať na výživu oprávnenej len 150 Eur mesačne. Rozhodujúcim povinným subjektom pri rozhodovaní o znížení výživného nie je preto matka oprávnenej, ale navrhovateľ, ktorý sa o oprávnenú nezaujíma a nepodieľa sa na jej výžive žiadnym iným spôsobom ako formou výživného. Znížením výživného na navrhovateľom navrhovanú sumu by sa presunula zodpovednosť za zdravie a život oprávnenej na matku, čo by bolo za vyššie popísanej situácie v rodine nepochybne v rozpore so Zákonom o rodine, morálkou a spravodlivosťou.
15. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí návrhu na zníženie výživného v prevyšujúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. 16. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 17. Pokiaľ ide o zrušenie tvorby úspor, odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní neboli preukázané a ani zo strany oprávnenej tvrdené také nadštandardné pomery a príjmy u navrhovateľa, ktoré viedli súd v prechádzajúcich prípadoch k rozhodnutiu uložiť mu povinnosť prispievať oprávnenej na tvorbu úspor za situácie, keď súd prvej inštancie v bode 26. rozsudku dospel k záveru, že od predchádzajúcej úpravy výživného nedošlo k zásadnej zmene pomerov navrhovateľa, a to ani čo sa týka jeho majetkových pomerov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie si tak vnútorne odporovalo a bolo zmätočné. Odvolací súd už vyššie prezentoval svoj názor na pomery navrhovateľa, keď sa stotožnil s úvahou súdu prvej inštancie, že od predchádzajúcej úpravy výživného nedošlo k ich zásadnej zmene, a to ani čo sa týka jeho majetkových pomerov. Nebolo preukázané, že by navrhovateľovi klesla životná úroveň oproti tej, za ktorej bol naposledy zaviazaný tvoriť oprávnenej úspory po 165,97 Eur mesačne. V tejto súvislosti musí odvolací súd prisvedčiť oprávnenej, že pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ sa domáhal zníženia výživného (bežného aj na tvorbu úspor) aj voči staršej sestre oprávnenej L.. Návrh podal v ten istý deň, ako v predmetnej veci. Rozsudkom Okresného súdu Košice II z 24.10.2018 č.k. 29Pc/8/2016-326 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 28.8.2019 č.k. 8Co/10/2019-384 bol tento návrh navrhovateľa na zníženie výživného voči L. zamietnutý v celku. Z oboch podaných návrhov, ako aj z právoplatných rozhodnutí týkajúcich sa výživného voči L. je zrejmé, že dôvody, pre ktoré sa navrhovateľ domáhal zníženia výživného voči L. sa zhodovali s tými, ktoré uplatnil aj v preskúmavanej veci s tým rozdielom, že v roku 2019 mu ešte zanikla vyživovacia povinnosť k L.. Keďže súdy zhodne dospeli k záveru, že nedošlo k žiadnej kvalifikovanej zmene pomerov navrhovateľa v konaní o zníženie výživného voči L., a nedošlo k nej ani v tomto konaní, neboli splnené podmienky pre zrušenie povinnosti navrhovateľa prispievať na tvorbu úspor N.. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok v tejto časti podľa § 388 CSP tak, že návrh na zníženie výživného zamietol ako celok.
18. Podľa § 49 ods. 1 CMP, účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu a jeho zástupcovi, ak nejde o trovy konania, ktoré platí štát.
19. Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
20. Podľa § 53 CMP, v konaní vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veciach notárskych úschov môže súd priznať náhradu trov konania účastníkom, ktorí mali vo veci úspech, proti účastníkom, ktorí úspech nemali, ak to možno spravodlivo požadovať.
21. Podľa § 54 CMP, ak účastník, jeho zástupca alebo ten, kto mal v konaní nejakú povinnosť, zavinil trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, je povinný ich nahradiť.
22. Podľa § 57 CMP, o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh.
23. Podľa § 58 CMP, o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
24. V danom prípade, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP a zároveň konštatoval, že nezistil žiadne právne významné okolnosti na postup v zmysle § 55 CMP.
25. Konania vedené podľa zák. č. 161/2015 Z.z. - Civilný mimosporový poriadok sa podstatným spôsobom líšia od sporových konaní vedených podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. Sporové konanie plní reparačnú funkciu tým, že v jeho rámci dochádza k riešeniu určitého už jestvujúceho sporu o právo t.j. konkrétneho právneho konfliktu. Naproti tomu, mimosporové konanie plní funkciu preventívnu, pričom jeho cieľom je (v spoločensky najdôležitejších oblastiach), zabezpečiť úpravu pomerov účastníkov do budúcna. Rozdiely medzi oboma druhmi konaní sa prejavujú nielen v spôsobe začatia konania, v postavení účastníkov, v odlišných možnostiach dispozície konaním, v aplikácii rozdielnych procesných zásad, ale aj v otázke náhrady trov konania. Rozdiel od sporového konania, kde sa náhrada trov zásadne riadi zásadou úspechu vo veci, v mimosporových konaniach primárne platí, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, pričom výnimky vyplývajú len z ustanovení § 53 až 55 CMP.
26. Prvú výnimku predstavujú konania vo veciach určenia rodičovstva a vo veciach notárskych úschov, v ktorých vzhľadom na povahu týchto konaní, zákon pripúšťa rozhodnutie o náhrade trov konania podľa zásady úspechu v konaní (§ 53 CMP). Druhou výnimkou je tzv. separácia nákladov (§ 54 CMP), kedy môže súd zaviazať účastníka na náhradu trov konania, ktoré by bez jeho zavinenia neboli vôbec vznikli (napr. v dôsledku neodôvodneného nedostavenia sa na pojednávanie a pod.). Pri rozhodovaní o separátnych trovách však nemožno prihliadať k úspechu v konaní, ani k zavineniu zastavenia konania, nakoľko náhradu (separátnych) trov konania môže znášať aj ten účastník, ktorý mal v konaní úspech (§ 53 CMP), pokiaľ druhému účastníkovi spôsobil vznik trov svojim procesným zavinením. Treťou a poslednou výnimkou je možnosť súdu priznať náhradu trov konania aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé (§ 55 CMP). Zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov konania priznať, preto materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Treba zároveň zdôrazniť, že pre aplikáciu § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní.
27. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že na prejednávaný prípad nedopadá ustanovenie § 53 CMP (nakoľko nejde o konanie o určenie rodičovstva alebo konanie vo veciach notárskych úschov) ani § 54 CMP, preto sa zaoberal len otázkou, či by mohol v danej veci prichádzať do úvahy dôvod na priznanie náhrady trov, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Oprávnená ako kritérium pre priznanie nároku na náhradu trov konania podľa § 55 uvádzala to, že povinný ju opakovane vťahoval do konaní, kde si musela brániť svoje právo podieľať sa na životnej úrovni povinného, ktorý zjavne nebol stotožnený s rozsahom výživného, hoci to jeho majetkové pomery bez ďalšieho dovoľovali. Tak, ako oprávnená žiadala posudzovať rovnako hmotnoprávne podmienky konania v tejto veci s konaním, ktoré bolo vedené voči svojej sestre L., odvolací súd uplatnil rovnaký princíp aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Rozhodnutiami vo veci zníženia výživného v konaní vedenom voči sestre L. nebola oprávnenej L., právne zastúpenej totožnou právnou zástupkyňou, priznaná náhrada trov konania, pretože neboli zistené podmienky pre aplikáciu § 55 CMP. Okolnosti oboch konaní o
zníženie výživného boli rovnaké (na čo v konečnom dôsledku oprávnená aj sama poukazuje vo svojom odvolaní) s výnimkou dĺžky konania, ktoré u oprávnenej trvalo dlhšie o 3 roky. Keďže však predĺženie konania nebolo spôsobené navrhovateľom, ale prieťahmi spôsobenými súdom (k tomu porovnaj nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 307/2020-32 a III. ÚS 208/2022-20), nebolo možné ustáliť, že v danom prípade existujú, na rozdiel od konania voči L., také okolnosti prípadu, že je priznanie nároku na náhradu trov konania v tomto konaní spravodlivé. Neúmerná dĺžka konania bola oprávnenej navyše zadosťučinená finančne priznaním úhrnnej sumy 3.000,- Eur.
28. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto rozsudku tak, že výrok o nepriznaní náhrady trov prvoinštančného konania potvrdil a nepriznal oprávnenej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
29. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).