Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/518/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Trnava v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a členov senátu JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Martin Holič v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Tomáš Kušnír, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: W. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX H., štátny občan SR, o zaplatenie 2.732,37 eur s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Skalici č.k. -77 zo dňa 20. novembra 2013 takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatiť 2.732,37 eur a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.309,12 eur od 21.12.2010 do zaplatenia a trovy konania, pretože nadobudol pohľadávku od veriteľa Slovenská sporiteľňa a.s. so sídlom Bratislave (ďalej „právny predchodca navrhovateľa“ alebo „pôvodný veriteľ„) na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1023/2009/CE zo dňa 15.10.2009 (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávok“) a ďalej tvrdil, že jeho právny predchodca uzavrel s odporcom dňa 10.01.2006 Zmluvu o splátkovom úvere č. 252709710 (ďalej len „zmluva o úvere“), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov a na základe ktorej právny predchodca navrhovateľa poskytol odporcovi peňažné prostriedky. Podľa navrhovateľa zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky náležitosti zmluve o úvere podľa - a keďže odporca neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy, postupca odstúpil od zmluvy a vyzval odporcu na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka predstavovala sumu 2.732,37 eur, ktorá pozostáva z istiny 2.309,12 eur, riadneho úroku 0 eur, úroku z omeškania 423,25 eur v súlade s prílohou k zmluve o postúpení pohľadávok, kde postupca deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Navrhovateľ si uplatnil zákonný úrok z omeškania počnúc dňom 21.12.2010, t.j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky. K právnej kvalifikácii navrhovateľa, že právny vzťah vzniknutý medzi účastníkmi sa riadi ustanoveniami súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22.09.2010, sp. zn. , podľa ktorého účastníci konania nie sú povinní právny nárok právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu, musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Navrhovateľom tvrdené skutočnosti nemožno podriadiť pod hypotézu právnej normy a nasledujúcich ustanovení , ale prvostupňový dospel k záveru, že právny vzťah založený zmluvou o úvere podľa o spotrebiteľských úveroch medzi účastníkmi nie je obchodno-právny, ale občiansko-

právny vzťah a aplikoval na vzťah účastníkov konania predpisy občianskoprávne, najmä , pretože medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom vznikla zmluva o úvere, ktorej platnosť a trvanie, ďalej posudzoval podľa ustanovení , nie Z. z v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že návrh nebol podaný dôvodne. Z listinných dôkazov (najmä zmluvy o úvere, výpisu z účtu odporcu) súd vyvodil ten skutkový stav, že právny predchodca navrhovateľa uzatvoril s odporcom dňa 10.01.2006 zmluvu o splátkovom úvere. Predmetnou zmluvou sa banka zaviazala odporcovi poskytnúť úver vo výške 1.277,96 eur (38.500 Sk) s konečnou splatnosťou úveru do 20.12.2010 a odporca sa zaviazal vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a zaplatiť úroky, pričom výška mesačnej splátky bola 1.034 Sk. Súd mal za preukázanú existenciu úverovej zmluvy, pričom súd dospel k záveru, že právny vzťah medzi účastníkmi sa spravuje ustanoveniami a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Z formy a obsahu Zmluvy o splátkovom úvere, uzavretej medzi účastníkmi je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, uzavretú medzi právnym predchodcom navrhovateľa / bankou/ a odporcom, ktorej predtlač formulára mala banka už pripravenú a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa odporcu, pričom odporca obsah zmluvy nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a teda „dohoda“ v rámci zmluvnej voľnosti strán bola daná do zmluvy o úvere na predtlači, vyhotovenej bankou a odporca mal síce možnosť sa pred podpísaním zmluvy s ňou oboznámiť, ale nemohol ju individuálne vyjednať. Pri týchto záveroch sa súd zaoberal platnosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere po stránke formálnej a vyhodnotil zmluvu ako platnú, uzavretú podľa v znení účinnom v čase jej uzavretia v písomnej forme a obsahujúcej niektoré náležitosti podľa ustanovenia sumu, úroky, počet a termíny splátok istiny, meno a adresu spotrebiteľa, ročnú percentuálnou mierov nákladov. Skutočná výška úveru korešponduje skutočne poskytnutej čiastke úveru bez poplatku za uzavretie zmluvy, a to podľa výpisu z účtu odporcu, teda treba vyvodiť, že odporca prijal podľa Zmluvy o splátkovom úvere dňa 10.01.2006 spotrebiteľský úver v sume 1.277,96 eur (38 500 Sk). Súd z výpisu z účtu odporcu zistil, že odporca do dňa postúpenia pohľadávky, čiže do dňa 12.11.2009 uhradil veriteľovi sumu 171,61 eur (5 170 Sk). Navrhovateľ v návrhu uviedol, že odporca po postúpení pohľadávky neuhradil nič, zo strany odporcu nebolo súdu preukázané, že by po postúpení pohľadávky navrhovateľovi niečo plnil. Súd má tak z predložených dokladov v konaní preukázané, že odporca pred aj po postúpení pohľadávky uhradil veriteľovi celkom 171,61 eur. V rámci súdnej kontroly danej vnútroštátnemu súdu Smernicou Rady č. 93/13/ EHS už súd v predchádzajúcom odseku rozhodnutia uviedol, že sa zaoberal otázkou, či spotrebiteľská zmluva, neobsahuje ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda či neobsahuje neprijateľnú podmienku. Súd poukazuje na ustanovenie , podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na prospech strany - spotrebiteľa a odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Súd určil za neprijateľnú podmienku čl. II. bod 2. zmluvy o úvere, podľa ktorej dlžník je povinný splatiť poskytnutý úver v dohodnutom čase v stanovenom čase platiť úroky, poplatky dohodnuté v zmluve, ďalšie poplatky a náklady spojené s úverom a dodržiavať dohodnuté podmienky a bod 3. zmluvy, podľa ktorého sa splatné úroky a splatné poplatky dňom ich splatnosti, uvedenej v Základných podmienkach zmluvy pripíšu k istine a stávajú sa jej súčasťou. Úroky sú splatné v posledný deň kalendárneho mesiaca, u poplatku za vedenie účtu vo výške 50 Sk splatnosť v zmluve uvedená nie je. Zmluvná podmienka ako taká dáva možnosť dodávateľovi na konci mesiaca úročiť spolu s istinou aj poplatky a náklady spojené s úverom. Ide o podmienku neurčitú, nie je jasné aké poplatky a náklady spojené s úverom má spotrebiteľ platiť. Súd tiež určil zmluvnú podmienku, podľa ktorej sa zaväzoval spotrebiteľ zaplatiť aj náklady veriteľa spojené s úverom za individuálne nevyjednanú a za neplatnú, pretože v celej zmluve niet zmienky o tom, čo sa za náklady veriteľa považuje a nezdôvodnil to ani navrhovateľ. Nie je tak zrejmé, za čo má spotrebiteľ plniť. Právny úkon je v tejto časti nezrozumiteľný, neurčitý a preto podľa neplatný. Tieto poplatky ani náklady nie sú v zmluve presne špecifikované a tu vzniká dodávateľovi priestor účtovať spotrebiteľovi akékoľvek poplatky a náklady, čo aj dodávateľ vykonal a čo pôsobí v neprospech spotrebiteľa a súdu nebol ani predložený sadzobník poplatkov, i keď ho súd žiadal. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku ( ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi, ktoré je v jeho záujme. Dodávateľ by pritom nemal podľa požadovať poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve. Vedením úverového účtu si banka realizovala svoju evidenčnú činnosť pri poskytnutí úverov klientom. Účet si banka vedie vo svoj prospech a nie v prospech dlžníka, banka teda dlžníkovi neposkytuje vedením úverového účtu žiadnu

odplatnú službu v prospech dlžníka. Súd má za to, že navrhovateľovi nepatrí ani poplatok za vedenie účtu uvedený v zmluve o úvere /výška poplatku 50,-Sk/, pretože ako už súd uviedol, predpokladá sa, že za poplatok sa poskytne nejaká odplatná služba alebo protiplnenie, o ktorých bol povinný navrhovateľ podľa do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania preukázať, že protiplnenie veriteľ aj poskytol a ak tak navrhovateľ neurobil, považoval súd podmienku za individuálne s odporcom nevyjednanú, neprijateľnú a pre rozpor so zákonom v zmysle a za neplatnú. Právny úkon banky, zaťažujúci spotrebiteľa neprijateľnou podmienkou, záväzkom platiť za niečo, čo v plnení spotrebiteľ od veriteľa neobdržal je podľa 53 ods. 4 v nadväznosti na právnym úkonom neplatným, ktorý svojím obsahom aj účelom odporuje zákonu a je neplatný aj pre rozpor s dobrými mravmi. Dlžníka neplatný právny úkon nezaväzuje, nevzniká mu povinnosť niečo dať veriteľovi a z neplatného právneho úkonu nemožno ani veriteľovi priznať plnenie na poplatku za vedenie úverového účtu. Z rovnakých dôvodov súd posúdil ako neprijateľnú podmienku aj podmienku v článku III bod 1 zmluvy o tom, že pohľadávku tvorí istina, úroky, úroky z omeškania, všetky poplatky a náklady veriteľa spojené s úverom. Neprijateľnou podmienkou bola tiež súdom určené týkajúca sa úroku z úveru, kde podľa ustanovenia článku IV. bod 1. zmluvy o úvere, veriteľ úročí úver úrokovou sadzbou, dohodnutou v základných podmienkach zmluvy a teda podľa čl. I. úrokovou sadzbou vo výške 17,30 % a podmienka uvedená v článku III. bod. 4 veta druhá, kde sa nachádza údajný súhlas dlžníka, že z došlých súm veriteľ najskôr uhradí splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky a istinu, a to v tomto poradí určenom bankou vo formulárovej zmluve. Pri úvere ide o odloženú platbu za poskytnutie peňažných prostriedkov, za ktorých poskytnutie patrí veriteľovi úrok, ktorý je cenou poskytnutých peňazí. Dlžník je si vedomý záväzku poskytnuté finančné prostriedky vrátiť veriteľovi a zaplatiť za poskytnuté finančné prostriedky úrok. Dlžník tak dôvodne predpokladá, že sa mu bude znižovať pri splátkach najprv výška istiny, potom úrok, pretože od výšky istiny závisí aj výška úroku a pokiaľ banka nezúčtovala platby odporcu najskôr na istinu a potom na zmluvný úrok, ale zo splátky zúčtovala najprv poplatky a náklady súvisiace s úverom, potom úroky z omeškania, a až následne úrok a istinu súd konštatuje, že banka konala v rozpore s , a ak banka zúčtovala časť plnení odporcu na údajné sankcie - poplatky a náklady súvisiace s úverom účtovala poplatky odporcovi aj v rozpore s , kedy od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V rozpore s predpismi občianskoprávnymi bolo zistené účtovanie úroku z omeškania pôvodným veriteľom spotrebiteľovi v čl. III. bod. 4 veta prvá, spočívajúce vtom, že pôvodný veriteľ zrejme vychádzajúc z nesprávnej voľby práva, dohody o voľbe , poškodzoval spotrebiteľa pri vyrubovaní mu úroku z omeškania podľa predpisov, sadzby, ktorá sa v čase uzavretia zmluvy o úvere medzi stranami používala ako sankcia za omeškanie u dlžníka, ktorý bol podnikateľom. Súd má za to, že ak veriteľ využil právo na úrok z omeškania vo výške podľa , a teda vo výške ďaleko vyššej než pripúšťa , vo vzťahu k spotrebiteľovi sa jedná o neprijateľnú podmienku, v neprospech spotrebiteľa a značne poškodzujúcu spotrebiteľa na jeho práve byť v prípade omeškania s peňažným dlhom sankcionovaný podľa predpisov občianskeho práva, konkrétne Dodávateľ tak účtoval odporcovi vyšší úrok z omeškania ako je prípustný podľa občianskoprávnych predpisov. Podľa výpisu z účtu odporcu nezákonná výška úroku z omeškania ovplyvňovala výšku úhrady na istine a úroku v neprospech dlžníka, pretože pôvodný veriteľ zo splátok odpočítaval z došlých splátok najprv úrok z omeškania ako svoju istinu, tiež poplatky až potom úroky a istinu, čo je v rozpore s ustanovením , a v konečnom dôsledku dlžník tak potom súhlasí so zmenou inkasovanej sumy, ktorej výšku nepozná, čo spôsobuje, že jeho dlh sa neznižuje, ale narastá, pretože banka si najprv vykoná podľa zmluvy a podľa výpisu z účtu aj vykonala najprv inkaso z účtu na úrokoch z omeškania za oneskorené splácanie pohľadávky z úveru. Ďalšou neprijateľnou podmienkou je čl. III bod 2., ktorý dáva právomoc banke vykonávať inkaso z účtu spotrebiteľa a to vo výške a v termíne splátok podľa základných podmienok zmluvy a banke ďalej umožňuje zmeniť výšku splátky, na základe údajného súhlasu dlžníka s inkasom tak, aby dohodnutá lehota splatnosti úveru bola dodržaná, a to v prípade, ak dôjde k zmene výšky poplatkov, prípadne k akejkoľvek skutočnosti, najmä omeškaniu so splácaním pohľadávky z úveru a s tým spojených poplatkov, ktorá má za následok predĺženie splatnosti úveru, dlžník potom súhlasí so zmenou inkasovanej sumy, ktorej výšku nepozná, čo spôsobuje, že jeho dlh sa neznižuje, ale narastá, pretože banka si najprv vykoná podľa zmluvy a podľa výpisu z účtu aj vykonala najprv inkaso z účtu na poplatkoch, nákladoch úveru a úrokoch z omeškania za oneskorené splácanie pohľadávky z úveru. Táto podmienka dáva veriteľovi možnosť, aby bez toho, že dlžník pozná konkrétny obsah zmeny svojho záväzku pristúpil veriteľ k jednostrannej zmene dohodnutých podmienok a k navýšeniu dlhu spotrebiteľa a spotrebiteľ sa nemusí o zmene ani dozvedieť. Podľa ustanovenia

ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje písomnú formu bez dodržania ktorej je zmluva neplatná. Súd mal v konaní preukázané, že Zmluva o úvere bola uzavretá v písomnej forme a považoval preto zmluvnú podmienku uvedenú v časti III, bod 2 za neplatnú nielen z dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, ale aj za neplatnú podľa , podľa ktorého písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne a v konaní nebol súdu predložený žiadny dôkaz o písomnej zmene písomne uzavretej zmluvy s obsahom, z ktorého by vyplývalo, že účastníci zmluvy sa dohodli na zmene tak, ako je to uvedené v podmienke čl. II bod 2 zmluvy o úvere, teda nedostatok písomnej formy o zmene zmluvy robí zmluvnú podmienku neplatnou. Podľa názoru súdu banka si takouto podmienkou istila, že v prípade nevymožiteľnosti jej pohľadávky od dlžníka nepríde o úrok z omeškania a o poplatky za správu úveru a o poplatky za upomienky. Spotrebiteľ nemôže mať záujem na uhradení najprv poplatkov, nákladov banke a úroku z omeškania, a až potom úrokov a istiny. Veriteľ stanovuje v zmluve poplatok za vedenie účtu a odpočítava od splátky uhradenej odporcom poplatok za vedenie účtu, aj napriek tomu, že odporcovi žiadne finančné prostriedky ale ani služby v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch neposkytuje. Okrem uvedeného zdôvodnenia súd má za to, že v časti, ktorú vyjadril dodávateľ slovne „ak dôjde k zmene výšky poplatkov, prípadne k akejkoľvek skutočnosti“ je právny úkon v tejto časti z hľadiska ustanovenia neurčitý a nezrozumiteľný a preto neplatný, pretože podľa nevyjadruje prejav vôle, k vzniku, zmene alebo zániku akých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, smeruje. Takisto podmienka v článku III bod 6 je neprijateľnou, keď podmieňuje predčasné splatenie úveru súhlasom veriteľa, keď vylučuje, aby dlžník splatil svoj dlh skôr, než ako mu určil veriteľ. Takýto postup považuje súd v neprospech dlžníka, v ktorého záujme je čo najskôr splatiť istinu úveru a v rozpore s ustanovením kedy veriteľ je povinný prijať aj čiastočné plnenie ak to neodporuje dohode alebo povahe pohľadávky, pričom toto čiastočné plnenie sa započítava najprv na istinu. Touto podmienkou veriteľ sa odchýlil od ustanovení v neprospech spotrebiteľa, keď podľa tejto podmienky sa na predčasné splnenie vyžaduje súhlas veriteľa a splnenie podmienok určených veriteľom. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v základných podmienkach Zmluvy o splátkovom úvere v článku V. bod 4 o dohode zmluvných strán, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa spravovať podľa príslušných ustanovení , veriteľa Slovenská sporiteľňa a.s., je neprijateľná podmienka z dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa, zhoršuje jeho zmluvné postavenie a zo strany navrhovateľa nebolo preukázané, že podmienka bola individuálne so spotrebiteľom vyjednaná v zmysle , čo sa premietlo aj do výšky úroku z omeškania určeného dodávateľom vo výške 17,30 % ročne. Takto stanovený úrok z omeškania je pre spotrebiteľa oproti predpisom občianskoprávnym nevýhodným. Súd má za to, že ak sa ustanovuje v a zákonná podmienka zákazu odchýlenia sa od predpisov občianskoprávnych, voľnejšia úprava práv a povinností z úverového vzťahu v vyznieva v neprospech spotrebiteľa a preto je podľa obchádzaním zákona a v zmysle neplatná. Súd určuje za neprijateľné podmienky uvedené v dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 29.03.2011 v časti uznania záväzku. Odporca nemohol účinne uznať záväzok vo výške 2.309,12 eur a náklady na inkasné konanie vo výške 150 eur z titulu zmluvy o úvere, aj keď v čase podpísania listiny záväzok splatný bol /podľa zmluvy o úvere lehota splatnosti uplynula v roku 2010/. Aj pre platnosť dohody o uznaní záväzku sa vyžaduje, aby nebola v rozpore so zákonom. Zámer navrhovateľa dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody, súd vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, keď dospel k záveru, že pri podpísaní dohody boli naplnené zákonné znaky inštitútu o nekalej obchodnej praktike a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane navrhovateľa a využitie takej obchodnej praktiky zo strany navrhovateľa, ktoré podstatne narušilo ekonomické správanie sa odporcu ako priemerného spotrebiteľa. Samotná dohoda je vopred navrhovateľom vypracovaný štandardizovaný formulár, v ktorom je ním zakomponovaná aj formulácia o uznaní premlčaného dlhu. V tlačive sú strojom doplnené údaje, dohoda je jej predkladateľom /dodávateľom/ formulovaná tak, že v príslušenstve pohľadávky podľa zmluvy bude príslušenstvo vyčíslené pri vystavení splátkového kalendára. V „dohode“ nie je uvedená žiadna výška dohodnutej splátky, navrhovateľ nepreukázal dohodu s odporcom o výške splátok. Aby bola splátka dohodnutá, vyžaduje sa k nej zhodný prejav vôle najmenej dvoch strán. Chýba tak prejav vôle druhej strany k vzniku právneho úkonu, ktorý zamýšľal navrhovateľ vyvolať ohľadom časti dohody, nazvanej Forma splatenia záväzku. Takto naformulovaný právny úkon ako prejav vôle, smerujúci k vzniku uznania záväzku je pre jeho neurčitosť podľa neplatný. Uznanie dlhu odporcom súd hodnotí tiež ako neplatný právny úkon, nadiktovaný dodávateľom spotrebiteľovi do „Dohody“, ktorý sa podľa prieči dobrým mravom. Súd dohodu vyhodnotil ako neplatnú a uznanie záväzku za neúčinné a v konaní na „dohodu“ neprihliadal. Za zistenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere

obsahuje neprijateľné podmienky, ktoré nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, na základe uvedeného treba vyvodiť, že celý právny úkon zmluvy o úvere z 10.1.2006 je právnym úkonom predovšetkým aj v dôsledku voľby práva podľa neplatným z dôvodu rozporu s dobrými mravmi podľa a podľa , čo súd zdôvodňoval vyššie v odôvodnení rozsudku. Súd pri určení zo sporu, týkajúcej sa spotrebiteľskej zmluvy - vo veci účastníkov zmluvy o úvere a dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu, vyslovil aj bez návrhu, že podmienky používané v tejto zmluve sú podmienkami neprijateľnými, v dôsledku čoho nebolo navrhovateľovi priznané plnenie. O trovách rozhodol podľa ust. , podľa ktorého v zásade úspešným účastníkom sporového konania patrí náhrada ich účelne vynaložených trov, vzniknutých im na úspešné bránenie práva. Predpokladom rozhodnutia o trovách konania je podľa a , aby ich účastník uplatnil za podmienok stanovených v tomto ustanovení. Úspešný odporca si náhradu trov konania neuplatnil, a navrhovateľovi pre jeho procesný neúspech v konaní náhrada trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a ktorým nesúhlasil v zamietnutí žaloby v plnom rozsahu podal odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Poukázal na ustanovenie , a . Navrhovateľ nesúhlasil s názorom súdu o zamietnutí žaloby, pretože predchodca navrhovateľa uzavrel s odporcom zmluvu o splátkovom úvere, na základe, ktorej právny predchodca navrhovateľa poskytol odporcovi úver, ktorý sa odporca zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach. Súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že je zrejmé, že zo strany navrhovateľa, respektíve jeho právneho predchodcu bol odporcovi poskytnutý úver 38.500 Sk, pričom odporca uhradil len 171,61 euro, je teda zrejmé, že neuhradil celú dlžnú sumu a navrhovateľ nevidí dôvod na zamietnutie žalobného návrhu. Pričom navrhovateľ poukazoval že predložila výpis z bankovej knihy, čo bolo vyčíslenie pohľadávky z úveru, ktorý predmetný doklad je dôkazom na preukázanie dlžnej sumy. Ďalej navrhovateľ zaslal špecifikáciu uplatňovaného nároku s výpisom z úveru, z ktorého je zrejmá história úverového vzťahu z predmetného výpisu je teda zrejmé, že aj suma poskytovaného úveru robená ako suma uhradených splátok aj v prípade započítania uhradených platieb zo strany odporcu na sumu poskytnutého úveru nebola pokrytá ani v sumách poskytnutého úveru. Preto chýba zásada spravodlivosti v rozhodnutí súdu I. stupňa, pretože tento poskytol pre potreby odporcu finančné prostriedky, ale odporca si svoje povinnosti neplnil a v dôsledku čoho navrhovateľovi poskytnuté finančné prostriedky neboli vrátené. Poukázal na podpisy na Dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku s poukazom na ustanovenie O.z. a O.z. a odporca tak podpísal Dohodu, prostredníctvom ktorej odporca uznal svoj záväzok voči navrhovateľovi vzniknutý zo zmluvy o splátkovom úvere číslo 252709710 uzavretej 10.01.2006 so Slovenskou sporiteľnou, a.s. vo výške 2.309,12 eur s príslušenstvom, čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa splatiť svoj záväzok. Dohoda spĺňala všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu, zároveň odporca potvrdil vedomosť o premlčaní dlhu, bod 3. 1 dohody, v ktorej je jednoznačne zrozumiteľné a jasne uvedené, že: "osoby uvedené v bode 1. 2 alebo 1. 3 tejto dohody vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčanie dlhu a jeho následkov “. Obsahom dohody je uznanie dlhu zo strany odporcu, pričom následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby. Odporca si je vedomý svojho existujúceho záväzku a v súlade s dobrými mravmi ho chcel uhradiť, preto slobodne sa rozhodol uzavrieť dohodu s navrhovateľom v zmysle, ktorej je uhradiť existujúci záväzok postupne v splátkach. Prejavil svoju vôľu záväzok splniť. Jeho vôľa podpísať dohodu bola slobodná, mohol si sám prečítať obsah dohody a podpísať ju. Z vyhodnotenia a predložených dôkazov súdom považuje navrhovateľ za zarážajúci, keď súd neprihliadol na jednoznačný dôkaz, že odporca sa dohodol s veriteľom a uznal svoj záväzok voči navrhovateľovi. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 10.01.2006, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia až 54 na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v ôsmej časti , ako aj na zmluvu podľa O.z. . Zmluva o úvere bola upravená v , v dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení O.z. Novelizovaným ust. O.z. sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008 to znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, tak v tomto prípade nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ustanovenia až 54 O.z. V tej súvislosti sa poukázal tiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu 6 M- zo dňa 27.03.2013 ako aj na rozhodnutie Krajského súdu Banskej Bystrici spisová značka zo dňa 21.12.2013 preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu 1. stupňa preskúmal

a v zmysle ustanovenia zmenil tak, že návrhu vyhovie, respektíve podľa ustanovenia ho zrušil a vec vráti súdu 1. stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (, a ), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd poukazuje na správne dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa a v plnom rozsahu sa s nimi stotožňuje. K uvedeným dôvodom ešte dodáva nasledovné.

Ak v odvolaní namietal navrhovateľ s poukazom na ust. a ods 1 uznanie dlhu odporcom tak dovolací súd udáva, že dohodou o uznaní záväzku pôvodný záväzok nezaniká, nevzniká nový záväzok, dochádza len k zmene pôvodne uzavretého záväzku. Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľ vstúpil do práv a povinností postupcu a nedošlo k zániku pôvodne uzavretej zmluvy, len k jej zmene (umožnené splácať záväzok v splátkach), posúdenie zmluvy sa nezmenilo, ide o spotrebiteľskú zmluvu a navrhovateľa ako postupníka je potrebné považovať za dodávateľa. Ak predchodca navrhovateľa ako dodávateľ uzavrel s odporcami dohodu o uznaní záväzku, je možné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (začala plynúť nová 10 ročná premlčacia lehota) a preto je neplatná podľa . Ak odvolací súd v súlade s hore uvedeným považoval navrhovateľa za dodávateľa a záväzkový vzťah medzi účastníkmi za spotrebiteľský, je potrebné v danej veci tiež aplikovať ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa (, ako súd už vyššie uviedol). Ustanovenie citovaného zákona stanovuje, že predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Ustanovenie cit. zák. definuje, že obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade navrhovateľ ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že právny úkon, obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bol súčasťou predtlačeného formulára, navrhovateľ však počas konania nepreukázal následky uznania dlhu najmä s ohľadom na jeho premlčanie, resp. dĺžky premlčacej doby. Ak by bol navrhovateľ odporkyni vysvetlil následky uznania záväzku (10-ročná premlčacia lehota), bolo by nelogické, že by odporcovia s takýmto poznatkom dohodu o uznaní záväzku podpísali. Navyše súdu je z jeho rozhodovacej činnosti zrejmé, že navrhovateľ nakupuje premlčané pohľadávky vo veľkom množstve a následne iniciuje stretnutia, na ktorých bez náležitého vysvetlenia následkov uznania záväzkov spotrebiteľom necháva dohody o uznaní záväzku podpisovať s úmyslom docieliť nápravu pochybenia právnych predchodcov navrhovateľa, spočívajúcu v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím premlčacej doby) a s cieľom získať výhody na úkor spotrebiteľa.

Je nepochybné, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník uznáva záväzok čo do dôvodu a výšky. Pre posúdenie platnosti takéhoto právneho úkonu je potrebné aplikovať ust. a nasledujúce . Posudzujúc platnosť tohto právneho úkonu odvolací súd dospel k záveru, že ide

o absolútne neplatný právny úkon, pretože nespĺňa predpoklady riadneho právneho úkonu v súlade s , pre jeho rozpor s dobrými mravmi ( výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi). Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem. Takýto jednostranný právny úkon je potom potrebné vyhodnotiť ako absolútne neplatný, od počiatku neexistujúci a samozrejme nespôsobujúci následky, t.j. v konkrétnom prípade nedošlo platne k uznaniu záväzku, čo má za následok, že v danom prípade je premlčacia lehota 3-ročná (resp. 4-ročná podľa ).

Podľa názoru odvolacieho súdu podľa sa zmluvné dojednania spotrebiteľských zmlúv nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nesmie vzdať práv, ktoré mu zákon poskytuje alebo inak zhoršiť svoje postavenie. Jeho postavenie nesmie byť zhoršené ani s jeho súhlasom, preto prehlásenie o predĺžení premlčacej lehoty v prospech navrhovateľa ako podnikateľského subjektu je možné považovať za absolútne neplatné, pretože postavenie spotrebiteľa tým bolo značne zhoršené.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že uvedený právny názor je aj v súlade s názorom NS SR vyjadrenom v rozhodnutí z 16.01.2013, sp. zn. , podľa ktorého, kým rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) je potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

Preto bolo vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené podľa ust. .

V odvolacom konaní úspešnému odporcovi v zmysle v spojení s vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému navrhovateľovi. Keďže v odvolacom konaní odporcovi žiadne trovy nevznikli a neuplatnil si ich v zmysle , nebola mu náhrada trov odvolacieho konania priznaná.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte počtom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.