Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21Co-156-2014.pdf
PDF · 100.24 KB
Case nature
Area
Subarea
21Co/156/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava 26, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, proti žalovanému C. V. , nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom G. XXXX/XX, T., v konaní o zaplatenie 2.638,47 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 3C/549/2013-25 zo dňa 01.04.2014 takto jednohlasne takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.
II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Kežmarok (ďalej len „prvostupňový súd“) žalobu zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil, že skutkovo mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o revolvingovom úvere číslo zmluvy 830007592 dňa 31.03.2008, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanému, ktorý sa ho zaviazal vrátiť za stanovených podmienok. Keďže žalovaný si svoju povinnosť splácať úver neplnil, žalobca zosplatnil celý úver k 31. 01. 2010 a uplatnil si svoje právo veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka a vyzval ho na zaplatenie predmetnej sumy.
Žalovaný v priebehu súdneho konania vzniesol námietku premlčania voči uplatnenej pohľadávke, úlohou súdu bolo preto v prvom rade sa so vznesenou námietkou vyrovnať.
Trojročná premlčacia doba podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý je potrebné na daný právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy aplikovať, tak začala plynúť najneskôr dňa 01.02.2010 a uplynula dňa 01.02.2013. Žaloba bola žalobcom podaná na súde po uplynutí zákonom stanovenej lehoty dňa 20.08.2013. Súd je teda toho názoru, že nárok žalobcu je voči žalovanému premlčaný.
Pokiaľ ide o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd považoval za potrebné aplikovať Občiansky zákonník, keďže ide o vzťah spotrebiteľský.
Poukázal na ustanovenia, § 100, § 101 Občianskeho zákonníka.
Súd o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Žalovaný, ktorý bol vo veci plne úspešný si neuplatnil trovy konania a zo spisu nevyplývajú preukázateľne žiadne trovy konania. Na základe uvedeného mu súd náhradu trov nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie alebo zmenil a žalobe vyhovel.
V odvolaní uviedol, že súd nezákonne zamietol návrh z dôvodu uplatnenej námietky premlčania, kedy dospel k záveru, že uplatnený nárok bol premlčaným. Jeho tvrdenie o výhodnejšej úprave premlčania v Občianskom zákonníku oproti obchodnoprávnej regulácii zmluvných vzťahov je účelové a ako žalobca uvádza, po právnej stránke nesprávne a mylné. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, čo okrem iného znamená aj to, že úprava Obchodného zákonníka sa použije vždy, ibaže je niektorá otázka v ňom neupravená alebo osobitný zákon upravuje premlčanie, a to komplexne. Súčasne úprava premlčania v Občianskom zákonníku nie je právnou úpravou určenou na ochranu spotrebiteľa. Preto sa malo postupovať podľa obchodnoprávnej regulácie premlčania, čo však konajúci súd nespravil a rozhodol preto nezákonne. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo/3337/2010. Navrhovateľ namietal, že konajúci súd nezákonne rozhodol, keď dospel k záveru o premlčaní uplatneného nároku. Súd mal vychádzať zo štvorročnej premlčacej doby. To ale neurobil, a preto jeho rozhodnutie neobstojí. Nárok uplatnený návrhom na začatie konania nie je premlčaným. Uviedol, že záver Najvyššieho súdu ČR v spomenutom rozhodnutí je podporne použiteľný v tejto právnej veci nielen vzhľadom na podobnosť právnej úpravy, ale aj vzhľadom na jeho argumentačnú presvedčivosť. Význam daného rozhodnutia v materiálnej rovine podporuje aj ten fakt, že dané rozhodnutie samotný Najvyšší súd ČR nechal zverejniť ako rozhodnutie s dôležitosťou „A“ v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk. Vzhľadom na uvedené skutočnosti namietal nesprávnosť a nedostatočnosť skutkových zistení, ako aj následné nesprávne právne posúdenie veci z toho vyplývajúce, zmätočnosť rozsudku a absenciu dostatočného odôvodnenia skutkových a právnych záverov.
Vedľajší účastník na strane žalovaného podal písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Správne postupoval prvostupňový súd, ak aplikoval na posúdenie otázky premlčania aplikáciu Občianskeho zákonníka, pretože zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, aby spôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv .uplatnil si náhradu trov konania.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok z dôvodov uvedených v odvolaní, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) a potom ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery.
Uplatnený nárok žalobca vyvodzuje zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 830007592 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 31.03.2008. Medzi účastníkmi nie je sporné, že zmluva ma charakter zmluvy spotrebiteľskej.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že vzhľadom na to, že ide o vzťah spotrebiteľský, aplikujú sa naň ustanovenia o premlčaní upravené v Občianskom zákonníku aj napriek tomu, že zmluva o úvere je tzv. „absolútnym obchodom“ v zmysle Obchodného zákonníka.
Nemali by byť žiadne pochybnosti a žalobca to nepopiera, že spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom pri výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľom jeho úverovej služby, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (B2C Business to Consumer) a že sporný vzťah sa má posúdiť vo svetle cieľov smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (,,smernica“). Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej nezmenila.
Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len O.z.),účinného v čase uzavretia zmluvy zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať právna ochrana vyplývajúca z ust. §54 O.z. Odvolací súd považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom (B2C, biznismen to consumer) a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy.
Zákonná úprava týkajúca sa ochrany spotrebiteľa, ktorá dopadá na predmetnú vec vychádza z princípu zákazu zhoršenia právneho postavenia spotrebiteľa podľa zmluvy oproti právnemu postaveniu vyplývajúcemu s ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 54 ods. 1 O.z).
Žalobca poukazuje na ustanovenie § 261 ods. 3 a § 266 ods.5 Obchodného zákonníka (zákona č. 513/1991 Zb.), z ktorého odvodzuje použitie ustanovení o premlčaní nie podľa občianskeho práva ale podľa obchodného práva. Zdôrazňuje, že zmluva o úvere patrí medzi absolútne obchody ktoré sa spravujú obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníka záväzkového vzťahu Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom a že na úver dopadá časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná vec je však o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (zákon č. 258/2001 Z.z) a ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy.
Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Odvolací súd preto odmieta názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva ale obchodného práva.
Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie § 54 ods. 1 O.z., ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských
zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 O.z. boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie reguluje aj absolútne obchody.
Ustanovenie § 54 ods. 1 O.z je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 O.z mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil.
Bez pochýb ustanovenie § 54 ods.1 O.z. je nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie“) sledujúce inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na spotrebiteľa oproti následku, ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa ,,tohto“ zákona.
Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora, podľa ktorej je spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy v nevýhodnejšom postavení tak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície ako aj z dôvodu informovanosti (C-240/98 až C-244/98 Océano grupo editoriale, C.Mostaza Claro,C-76/10 POHOTOVOSŤ a iné).
Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica“). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba však povedať, že ak sa neberie do úvahy výber programu a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy. Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktoré je zakotvená v ustanovení § 54 ods. 1 O.z.. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii je zjavná a viaceré rozhodnutia súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza Claro, bod 25, 26, 27).
Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 O.z. s právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča smernica Rady 93/13 /EHS (čl. 8 smernice).
Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia nárokov vyplývajúcich zo zmluvy v úverovom právnom vzťahu právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku (porov. rozsudky vo veciach sp. zn. 6Co/81/2012, 6Co/113/2010, 6Co/218/2012, 6Co/224/2012, 20Co/35/2011). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS 402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická právna úprava odstúpenia a premlčania).
V súvislosti s namietaným posúdením otázky premlčania odvolací súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej cit: „Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
V nadväznosti na citáciu vyššie uvedených ustanovení najvyšší súd poukazuje na základný zmysel a účel dovolania a mimoriadneho dovolania, ktorým je dosiahnuť preskúmanie právoplatného rozhodnutia vtedy, keď to zákon umožňuje, a v prípade, že v procese jeho preskúmania sa zistia zákonom stanovené dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, dosiahnuť tiež zrušenie rozhodnutia, proti ktorému bol podaný tento mimoriadny opravný prostriedok (§ 243b ods. 2 O.s.p., resp. § 243b ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
Zrušenie rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť však nikdy samoúčelné a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie novým, zodpovedajúcim zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku zmeny v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t.j. ak súd po vrátení veci nebude môcť postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu opodstatnenie.
V preskúmavanom prípade je - aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka - zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.
Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014).
Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.
Z dôvodu, že uplatnený nárok žalobcu je premlčaný, rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby je tak vecne správny. Žalobca v podanej žalobe sám uviedol, že využil svoje právo veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka, t.j. okamžitú splatnosť úveru. Účinky splatnosti nastali dňa 31.1.2010 a teda nasledujúci deň mohol žalobca prvý krát uplatniť svoj nárok na súde - začala plynúť premlčacia doba, ktorá v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka uplynula 1.02.2013. Žalobca podal žalobu na súde prvého stupňa dňa 20.08.2013, a preto vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vzniesol námietku premlčania, prvostupňový súd postupoval správne, ak žalobu v celom rozsahu zamietol.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) vrátane správneho výroku o trovách konania.
Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a tomu zodpovedá i výrok o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.