Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5S/46/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu 1. P. A. V. - H. Q., so sídlom O. XXX/X, W., 2. C. H., bytom F. XX, XX-XXX L. V., V. republika, obaja právne zastúpení JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 12. marca 2014 na základe žaloby takto

rozhodol:

Žalobu žalobcu v 1. rade z a m i e t a .

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade konanie z a s t a v u j e .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 12.03.2014 žalovaná rozhodujúc podľa ust. o sociálnom poistení (ďalej len „“) vo veci odvolania žalobcov v 1. a 2. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka W. (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. XXXX-XX/XXXX-W. zo dňa 04.11.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia podľa rozhodla tak, že odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozhodnutie odôvodnila tým, že prvostupňový správny orgán ako orgán príslušný podľa ust. bod prvý rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že žalobcovi v 2. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 30.09.2012.

Uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca v 1. rade v stanovenej lehote odvolanie, v ktorom poukázal na definíciu zamestnanca podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004, ako aj na definíciu zamestnanca podľa o sociálnom poistení. Namietal porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi V. republiky. Na základe pracovnej zmluvy žalobca v 2. rade ako zamestnanec vykonáva distribúciu reklamných letákov na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti mu bol vydaný formulár E 101 (PD A1) s dobou platnosti od 01.10.2011 do 30.09.2012. Počas kontroly predložil prvostupňovému správnemu orgánu pracovnú zmluvu, mzdový list, výplatné pásky a evidenciu dochádzky. Tieto podklady hoci boli riadne predložené, neboli podkladom rozhodnutia. Žiadal, aby

napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo zmenené tak, že žalobcovi v 2. rade ako zamestnancovi účasť na povinnom poistení nezanikla.

Ďalej uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie aj žalobca v 2. rade, ktorý podľa sa tiež považuje za účastníka konania. V podanom odvolaní namietal tie isté skutočnosti ako žalobca v 1. rade a žiadal zrušiť rozhodnutie tak, aby mu účasť na sociálnom poistení nezanikla.

Konštatovala, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala ust. , bod prvý, , , a , na základe ktorých dôvodila, že podľa výpisu zo v Živnostenského registra Okresného úradu W., číslo živnostenského registra XXX-XXXXX je žalobca v 1. rade držiteľom živnostenského oprávnenia s dňom vzniku od 01.10.2011. Vo výpise zo Živnostenského registra má uvedené miesto podnikania W., I. B. XXX/X. V registri zamestnávateľov je vedený od 01.10.2011. Žalobca v 2. rade ako zamestnanec je vedený v registri poistencov žalovanej od 01.10.2011.

Argumentovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

Poukázala na článok 11 (3) (a) základného nariadenia, podľa ktorého s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Citovala článok 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012, podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Ďalej citovala článok 13 (3) základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

V súvislosti s vyššie citovanými článkami základného nariadenia argumentovala, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom

spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Uviedla, že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS B., že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc V. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v V. republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS B. oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. Tieto skutočnosti ju oprávňujú vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú nevykonáva podľa o sociálnom poistení, ale na základe kompetencií príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej legislatívy.

Ďalej argumentovala, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Vyplýva to z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Ďalej uviedla, že Súdny dvor Európskej únie vypracoval v prípade Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť tiež.

Konštatovala, že prvostupňový správny orgán vykonal dňa 12.03.2013 kontrolu na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Osobnou návštevou zamestnancov vykonávajúcich kontrolu bolo zistené, že v mieste registrovaného sídla uvedenom v osvedčení o živnostenskom oprávnení sa kancelária, ani prevádzka žalobcu v 1. rade nenachádza. Podľa záznamu z pracovného stretnutia medzi kontrolnými zamestnancami prvostupňového správneho orgánu a H.. Q. U., ktorý je žalobcom v 1. rade písomne poverený k vedeniu firmy, je adresa uvedená vo výpise zo živnostenského registra virtuálnou adresou na základe súhlasu majiteľa domu na tejto adrese za účelom otvorenia živnosti žalobcu v 1. rade. Reálne má priestory na výkon činnosti na D. XXX, W. v kancelárii H.. Q. U.. Na tejto adrese sa spravujú prevádzkové

záležitosti spoločnosti, uchovávajú účtovné doklady a z tohto miesta sú tiež vykonávané finančné transakcie. Žalobca v 1. rade riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého pobytu v V. republike a taktiež z D. XXX, W., kde navštevuje poverenú osobu za účelom riadenia firmy. Zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú a postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne. Predmetom činnosti zamestnancov je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky zmluvných partnerov. Fond pracovného času zamestnancov je určený pracovnou zmluvou obvykle 5 až 10 dní za mesiac.

Na základe výsledkov tejto kontroly konštatovala, že sídlo žalobcu v 1. rade uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné kritériá registrovaného sídla spoločnosti. Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na zamestnanca - žalobcu v 2. rade sa po 30.09.2012 vzťahuje slovenská legislatíva. Žalobca v 1. rade síce predložil formálne doklady, ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napríklad vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonáva prácu na určenom mieste. Z uvedených dôvodov prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobcovi v 2. rade povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zaniklo uplynutím dňa 30.09.2012 podľa slovenskej legislatívy.

Ďalej argumentovala, že nie je kompetentná rozhodovať o uplatniteľnej legislatíve, ale je oprávnená určovať uplatniteľnú legislatívu podľa základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a v prípade určenia slovenskej legislatívy ako uplatniteľnej je príslušná formulár PD A1 vystaviť. Pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy postupuje rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch. Pre žalobcu v 2. rade vystavila formulár PD A1 s platnosťou od 01.10.2011 do 30.09.2011, t.j. dobu určitú. Formulár bol vystavený v čase kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo preverené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na výsledky kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky vystavenie formulára PD A1 na obdobie od 01.10.2012 nie je opodstatnené. Na základe uvedených skutočností dospela k záveru, že žalobcovi v 2. rade povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zaniklo dňom 30.09.2012, t.j. dňom skončenia platnosti formulára PD A1. V súlade s čl. 13 (5) základného nariadenia sa žalobca v 2. rade bude po 30.09.2012 považovať za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t.j. v V. republike.

V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dôvodila, že konanie vo veci sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v ust. a nasl. ustanoveniach . Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkovým konaním, ktoré vzhľadom na ust. môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa , konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon nekonkretizuje o aký úkon má ísť a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, ak organizačná zložka disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. . Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či je potrebné obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Každé rozhodnutie je individuálnym právnym aktom, ktorý sa vzťahuje na konkrétnu vec a konkrétnu osobu. Štátna príslušnosť zamestnancov u žalobcu v 1. rade nebola rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní

dôkazov a rozhodovaní vo veci sporného prípadu, vzniku resp. zániku povinného sociálneho poistenia týchto zamestnancov.

Včas podanou žalobou sa žalobca v 1. rade domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu, ktoré považoval za nezákonné. Dôvodil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a aby obsah rozhodnutí bolo v súlade so zákonmi, a medzinárodným právom, rovnako, aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patrila tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality (hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami) a právnej istoty zahrňujúci aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti a transparentnosti. Tieto princípy neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané.

Namietal, že vydaním rozhodnutia žalovanej bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí uvádza skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Nevysporiadala sa s jeho argumentáciou v podanom odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu zamietla jeho odvolanie z dôvodov a skutočností, ktoré mu boli po prvýkrát oznámené až žalovanou v napadnutom rozhodnutí . Tým bolo jemu a jeho zamestnancovi odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát, na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovanej, lebo uviedla rozhodovacie dôvody a skutočnosti, ktoré v konaní nezisťovala, prípadne zistené v rozpore so alebo ak nie je zrejme, či boli dôkazy vykonané (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Poukázal na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločnosti, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25. 7. 2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) o tom, že jeho zamestnanci a zamestnanci ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania z jeho strany a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že jeho zamestnanci u a ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby vzala do úvahy zistený skutkový stav a jeho argumentáciu a argumentáciu ďalších zamestnávateľov.

Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s ustanovením a o sociálnom poistení, pretože nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky zamestnanca v roku 2011. Aj keby došlo k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (12.3.2013), ktorú u neho vykonala žalovaná prostredníctvom svojej organizačnej zložky, aj v tomto prípade, by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia považuje za arbitrárny a neudržateľný. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania. Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, čo sa však nestalo.

Namietal, že vydaním rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a napadnutého rozhodnutia žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Uviedol, že zamestnával okrem zamestnancov - občanov V. republiky aj iných zamestnancov vo vzťahu, ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodovala o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom,. najmä občanom V. republiky napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým jeho

zamestnancom. O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné svedčí aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS), vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanec žalobcu podlieha legislatíve Slovenskej republiky podľa článku 13 bod 3 základného nariadenia. V tomto prípade žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ale svojim rozhodnutím tiež poprela právny názor poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvolávala práve na žiadosť poľského úradu sociálneho zabezpečenia (ZUS).

Považoval za nepreskúmateľné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z toho dôvodu, že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne, na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Je toho názoru, že kontrola vykonaná zo strany prvostupňového správneho orgánu bola vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa kontrolu , pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebo nedostatky. Správny orgán bol týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie . Žalobca v 1. rade v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka žalovanej riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Poukázal aj na skutočnosť že v lete 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej u žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov a skutočného miesta podnikania v Slovenskej republike.

Ďalej uviedol, že žalovaná sa odvoláva v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní otázky uplatniteľnej legislatívy na praktickú príručku - Právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej žalobca cituje: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu“. „Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činností v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania“. „Termínu registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblastí, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy“. „Odporúča sa však aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania: -miesto , kde má podnik registrované sídlo a správu, -dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, -počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, -miesto, keď je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, -sídlo, ktoré určuje politiku spoločností a prevádzkové záležitosti, -miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, -miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká, -miesto náboru zamestnancov.

S poukázaním na vyššie uvedenú citáciu praktickej príručky dôvodil, že je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa jeho miesto podnikania nachádza na území Slovenskej republiky, pretože sa na tomto území nachádza jeho registrované miestom podnikania. Žiadal napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie.

Právny zástupca žalobcov podal dňa 04.02.2015 návrh na pribratie účastníka konania C. H. do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p a zároveň predložil súdu plnomocenstvo tohto účastníka konania na zastupovanie pred súdom.

Súd uznesením zo dňa 09.02.2015 pripustil vstup tohto účastníka konania na strane žalobcu v 2. rade podľa v spojení s

Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním zo dňa 26.06.2014, v ktorom poukázala na tie isté dôvody, skutkové a právne okolnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Podľa , a , v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa a . , podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa a , konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa , účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa , žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Z citovaného ustanovenia nesporne vyplýva, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená že tá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je žalobcom musí byť súčasne aktívne legitimovaným hmotnoprávne a teda musí ísť o skutočné ukrátenie jeho subjektívnych práv. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že ak takáto osoba nebola ukrátená na svojich subjektívnych právach, súd žalobu zamietne.

Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach nedodržali zákonný postup, sú nezákonné a arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie napadnutých nerozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívny práv. Je pravdou, že napadnutými rozhodnutiami neboli dodržané procesné lehoty, tieto procesné pochybenia však podľa názoru súdu nemajú vplyv na zákonnosť napadnutých nerozhodnutí. Podľa pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1.rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie

vo veci. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu v 1. rade je pre rozhodnutie vo veci irelevantné . Je nesporné, že žalobca v 1.rade ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu.

Podľa odseku 3 tohto ustanovenia právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi.

S poukázaním na vyššie citované ustanovenia o sociálnom poistení je súd toho názoru, že rozhodnutiami žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nemohol byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade.

Zo žalobných námietok žalobcu v 1.rade je zrejmé, že žalobca namietal skôr iné porušenia ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania a to porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupom správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky alebo nariadenia Rady (EHS), z citovaných ustanovení nepochybne vyplýva žalobcovi v 1.rade povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv.

Žalobca v 1. rade spochybňoval oprávnenie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania jeho zamestnancami. Túto námietku považuje súd za neopodstatnenú.

Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravený v tretej časti o sociálnom poistení v ustanoveniach až 255 citovaného .

Podľa , v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto Sociálna poisťovňa. Podľa ods.3 konanie vo veciach podľa odseku 1je

a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len "dávkové konanie"),

b) iné konanie (ďalej len "nedávkové konanie").

Podľa , predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

Podľa , do pôsobnosti pobočky patrí

a) rozhodovať v prvom stupni 1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch,

Podľa , organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa odseku 2 podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia

účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa , dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa odseku 2 organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa odseku 3 organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. Podľa odseku 7 organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z vyššie citovaných ustanovení je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch . V rámci dokazovania vo veciach sociálneho poistenia je v ustanovení upravená široká definícia dôkazu. Preto nie je vylúčené, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala kontrolu a šetrenie za účelovú zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci v konaní nerozhodla .

Žalobca v 1. rade namietal v žalobe aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania. Túto námietku súd považuje za nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je nesporné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Podľa o sociálnom poistení odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Žalovaná pri vydávaní napadnutých rozhodnutí postupovala v súlade s citovaným ustanovením a rozhodnutia iba podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila.

Podľa , rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa odseku 2 rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. Podľa odseku 3 výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. Podľa odseku 4 v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Napadnuté rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami . Zároveň z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa dospel súd k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva neboli porušené a preto žalobu žalobcu v 1. rade ako nedôvodnú zamietol.

Podľa , žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho rámu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade súd skúmal, či vzhľadom na postup súdu v konaní bola žaloba podaná včas alebo po uplynutí stanovenej dvojmesačnej lehoty. Žalobca v 2. rade sa stal účastníkom súdneho konania až na základe právoplatnosti uznesenia súdu zo dňa 09.02.2015, ktorým pripustil

jeho vstup do konania podľa na strane žalobcu a ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.03.2015.

Lehota na podanie žaloby začína plynúť od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni.

Z administratívneho spisu žalovanej súd zistil z doručenky, ktorá je pripojená k preskúmavanému rozhodnutiu, že žalobca v 2. rade prevzal rozhodnutie žalovanej osobne dňa 27.03.2014. Lehota na podanie žaloby teda žalobcovi uplynula dňa 27.05.2014.

Podľa , súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemohlo byť predmetom preskúmania súdom, ale ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa , alebo ak žaloba bola vzatá späť ().

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností súd vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade konanie podľa zastavil z dôvodu, že žaloba bola podaná oneskorene.

O trovách konania súd rozhodol podľa a účastníkom náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalobcovia v 1. a . rade boli v konaní neúspešní a žalovaná aj pri úspechu v konaní nemá právo na náhradu trov konania.

Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doru- čenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.