Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_19C-13-2022.pdf
PDF · 128.61 KB
Case nature
Area
Subarea
19C/13/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
12
Okresný súd Poprad - sudkyňou JUDr. Ivetou Jenčovou v spore žalobcu: Slovenská konsolidačná, a.s., IČO: 35 776 005, so sídlom Cintorínska ul. 21, 814 99 Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpený: JUDr. Peter Behúň, advokát so sídlom AK Námestie sv. Egídia 44, 058 01 Poprad, IČO: 52 461 092, o zaplatenie 78,- € s prísl. takto
rozhodol:
11
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 78,- € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 29.5.2020 do zaplatenia na účet žalobcu IBAN: E. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX,VS:7220073242, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Trovy konania stranám n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
9
1. Pôvodný žalobca, Ministerstvo vnútra SR (ďalej len „MV SR“), žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na úhradu sumy 78,- € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 29.5.2020 do zaplatenia. Uviedol, že dňa 9.4.2021 boli odboru právnych služieb sekcie legislatívy a právnych služieb MV SR odborom účtovníctva sekcie ekonomiky MV SR odstúpené podklady na vymáhanie pohľadávky štátu voči žalovanému. Žalovanému bola dňa 28.4.2020 vystavená faktúra č. 1060061502 vo výške 78,- €, splatná dňa 28.5.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Akadémia PZ Bratislava za obdobie od 1.4.2020 do 7.4.2020. Keďže žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradil, žalobca ho na jej úhradu vyzval výzvou zo dňa 19.10.2020 s uložením lehoty 30 dní na plnenie od doručenia výzvy. Nakoľko žalovaný ani na základe nej dlžnú sumu neuhradil, vyzval ho
žalobca na úhradu v lehote 10 dní opätovnou výzvou zo dňa 18.10.2021. Túto doporučenú zásielku žalovaný prevzal dňa 3.11.2021, ale faktúru neuhradil. Žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania zo žalovanej istiny, keďže sa žalovaný dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania. Svoj nárok žalobca právne odvodil od ustanovenia § 58 ods.2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Uviedol, že predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021. Vystavená faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca mal za to, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi a zabezpečil žalovanému stravu.
2. Súd vo veci vydal platobný rozkaz, proti ktorému v zákonom stanovenej lehote podal žalovaný vecne odôvodnený odpor. Uviedol, že nárok žalobcu neuznáva, považuje ho za neopodstatnený. Fakturovanú službu – stravu počas karantény si neobjednal. V karanténe bol zadržaný protiprávne, a práve tam sa nakazil ochorením COVID – 19, nakoľko predtým bol zdravý. Žalobu navrhol zamietnuť, žalobca si uvedenú sumu účtuje neoprávnene, nemá na ňu nárok.
3. Podaním odporu sa platobný rozkaz v súlade s § 267 ods. 4 Civilného sporového poriadku zrušil a vo veci bolo nariadené pojednávanie, neúčasť na ktorom obe strany sporu ospravedlnili a trvali na svojich písomných stanoviskách.
4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odporu trval na podanej žalobe. Dodal, že Vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.3.2020 od 6.00 hod. mimoriadnu situáciu. Úrad verejného zdravotníctva SR, ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie nariadil na území SR podľa ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. n) zákona č. 355/2007 Z. z. Opatrenie č. OLP/2595/2020 z 15.3.2020, ktoré v bode D opatrením zo 16.3.2020 zmenil nasledovne: „všetkým osobám, ktoré sa od 16.marca 2020 od 6.00 hod. ako organizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie Slovenskej republiky alebo o repatriácii ktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní“. Podľa písmena A6 uznesenia vlády SR č. 113 z 15.3.2020 bolo ministerke vnútra SR uložené „vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR“. Žalobca zdôraznil, že nariadenie izolácie formou jednotlivých opatrení nepatrí do jeho pôsobnosti. Poukázal opätovne na ustanovenie § 12 a následne na dosiahnutie predpokladaného účinku nariadených opatrení na § 51 zákona č. 355/2007 Z. z. a tam uložené povinnosti fyzických osôb, vrátane povinnosti podrobiť sa diagnostickým skúškam, izolácii a karanténnym opatreniam. Citoval ustanovenie § 58 ods. 2 uvedeného zákona a uviedol, že skutočnosť, že žalovaný absolvoval izoláciu v karanténnom zariadení nie je sporná, nakoľko zo samotného odporu žalovaného vyplýva, že namieta hlavne je nezákonnosť. Žalobca opätovne poukázal na nález ústavného súdu, citoval body 177 a 168 Nálezu sp. zn. PL ÚS 4/2021-136 z 8.12.2021.
5. Žalovaný zastúpený právnym zástupcom podal vo veci následne písomné vyjadrenie, v ktorom za sporné a nanajvýš pochybné považoval už samotné vyhotovenie faktúry, nakoľko v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty faktúry vystavujú len platitelia DPH, najmä z dôvodu kontrolnej funkcie DPH, ktorú je povinný odviesť dodávateľ z dodania tovaru alebo služby a kontrolu odpočtu dane príjemcom tovaru alebo služby. Žalobca nespĺňa výnimky v zmysle zákona o DPH, kedy môžu faktúru vystaviť aj neplatitelia DPH. Ďalej doplnil, že samotnému dodaniu tovaru alebo služby musí predchádzať objednávka zo strany odberateľa, ako návrh na uzatvorenie zmluvy potenciálnemu dodávateľovi. Teda, v tomto konkrétnom prípade chýba samotný záväzný prvotný podklad slúžiaci ako podklad na dodanie tovaru alebo služby. Žalobca dodal žalovanému služby, ktoré si žalovaný nikdy neobjednal, neboli mu známe žiadne z podstatných náležitostí objednávky, žiadne údaje o dodávateľovi, popise tovaru alebo služby, množstve, rozsahu či cene, čiže neexistuje žiaden záväzok medzi žalobcom a žalovaným, ktorým by žalovaný prejavil svoju vôľu predmetný tovar či službu prevziať. Z uvedeného dôvodu preto ani nie
je možné predmetný dlh zo strany žalobcu vymáhať, nakoľko žalovaný žiadnym spôsobom nepotvrdil či neakceptoval cenovú ponuka za stravu. Podľa Ústavy SR môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Žalovaný o poskytovanie stravy nemal záujem, o čom príslušnú osobu náležite informoval a dodal, že si stravu bude zabezpečovať sám. Dodávanú stravu nekonzumoval a bola neustále ponechaná pred dverami do miestnosti, v ktorej štátnu karanténu vykonával. Žalobca žiadnym dokumentom nepreukázal, že či vôbec bola strava žalovanému podávaná, preto žalovaný považuje žalobcovu pohľadávku za nepreukázaný výdavok na stravu. Zároveň ten, kto stravu žalovanému poskytoval, ju neposkytoval štátu – Slovenskej republike, ale konkrétnemu občanovi – žalovanému, a teda žalovaný ako rovnocenný subjekt s dodávateľom stravy môže túto službu prijať alebo odmietnuť. Žalovaný s nikým nepodpísal ani zmluvu, ani dohodu na dodávanie jedla, či iný dokument preukazujúci prevzatie akéhokoľvek jedla. Daný postup žalobcu je nanajvýš pochybný a spôsob požadovanej úhrady nákladov je v rozpore so zákonom. Z uvedených dôvodov považuje vystavenú faktúru za absolútne neplatný právny úkon, na základe ktorého nie je možné plniť. Žalovaný ďalej uviedol, že citovaným opatrením Úradu verejného zdravotníctva sa nariadila izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaný nemal povinnosť sa v danom zariadení aj stravovať, preto neexistuje dôvod po ňom žiadať úhradu za stravu. Rovnako povinnosť úhrady za stravu nevyplýva ani z ustanovenia § 12 zákona č. 355/2007 Z. z.. Keď žalobca poukazuje na ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., ktorý hovorí o povinnosti úhrady za náklady vzniknuté pri plnení povinností aj v zmysle vyššie uvedeného § 12 daného zákona zo strany povinného – žalovaného, tak povinnosť, ktorú mal žalovaný v zmysle uvedeného plniť, a ako aj preukázateľne vyplýva z jednotlivých opatrení ÚVZ, nariadenia vlády či zákona, je výlučne podrobiť sa diagnostickým skúškam a izolácií a karanténnym opatreniam. Povinnosť úhrady nákladov za stravu sa v žiadnom prípade nedá považovať za náklady spojené s diagnostickými skúškami, izoláciou či karanténnym opatrením. Aj Ústavný súd vo svojom náleze rozhodol, že opatrenia o štátnej karanténe sú protiústavné. Opatrenia prijímane štátnymi orgánmi pri ohrození verejného zdravia neposkytovali záruky ochrany jednotlivca pred svojvoľnými zásahmi do základných práv a slobôd. Pozbavenie osobnej slobody žalovaného pri povinnej izolácií a karanténe nerešpektovali požiadavky zákonnosti, primeranosti, zákazu svojvôle so súčasnou absenciou legitímneho dôvodu. Opatrenia o štátnej karanténe nie sú v súlade s ústavou. Žalovaný považuje za diskriminujúce, aby štátu plnil za protiústavne konanie, za zásah do osobnej slobody, voči ktorému v danom čase neexistovala možnosť obrátiť sa na súd, je to neprípustné. Štát sa na desiatkach tisícoch ľudí dopúšťa bezdôvodného obohatenia, nakoľko občania plnia štátu na základe jeho protiústavného konania, teda plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol momentom právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu. Je nelogické, aby bol žalovaný (a ostatní občania) povinný platiť za karanténu, ktorú štát nemohol nariadiť. Nárok žalobcu je postavený na chybnom základe. Opätovne žiadal žalobu zamietnuť.
6. Žalobca v ďalšom písomnom vyjadrení zotrval na podanej žalobe a zopakoval skoršiu argumentáciu uvedenú v písomných stanoviskách. Dodal, že počas absolvovania izolácie v karanténnom zariadení bola žalovanému zabezpečená strava. Fyzické osoby, teda aj žalovaný neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Všetkým fyzickým osobám, ktoré mali povinnosť absolvovať izoláciu, bola zabezpečená strava rovnako. Žalobca od žalovaného vymáha teda paušálne náklady za stravu, keďže plnil za žalovaného to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. plniť sám žalovaný. Pri vyčíslení výšky stravného vychádzal žalobca zo všeobecne záväzného právneho predpisu platného v rozhodnom čase, a to zo zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s opatrením MPSVR SR č. 176/2019 Z. z. o sumách stravného. Poukázal na ust. § 1 písm. c) opatrenia, podľa ktorého je cena stravného na deň vo výške 11,60 €, k čomu bola pripočítaná suma 1,40 € za plastový obal. Súčtom týchto súm vznikla paušálna suma za stravu vo výške 13,- € za deň. Žalobca poukázal aj na viaceré súdne rozhodnutia v totožných veciach, v ktorých súdy žalobám žalobcu vyhoveli a stotožnili sa s jeho právnou argumentáciou.
7. Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu súčasného žalobcu v konaní, Slovenskej konsolidačnej, a.s., ten vstúpil do konania namiesto MV SR v súlade so Zmluvou o vymáhaní pohľadávok štátu č. 18/2022/MV SR z 12.8.2022, zverejnenej v CRZ dňa 18.8.2022 pod č. Z2200159, ktorá bola uzavretá v zmysle § 14 a nasl. zákona č. 374/2014 Z. z. medzi správcom pohľadávok štátu Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky a ňou, ako poverenou osobou a bolo jej postúpené právo uplatňovať a vymáhať (konsolidovať) pohľadávku štátu voči žalovanému z nezaplatenej faktúry č.1060061502 zo dňa 28.4.2020. Zmluva bola súdu predložená.
8. Podľa § 16 ods.7 zákona č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov ak zmluva o vymáhaní pohľadávky štátu nadobudla účinnosť počas konkurzu, reštrukturalizácie, likvidácie, dedičského konania alebo konania podľa osobitného predpisu,10) vstupuje dňom účinnosti zmluvy o vymáhaní pohľadávky štátu do postavenia správcu v príslušnom konaní poverená osoba a správca toto postavenie stráca.
9. Z výsledkov vykonaného dokazovania, zo Zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu č. 18/2022/MV SR, z faktúry č.1060061502, z výziev adresovaných žalovanému, z doručenky podpísanej žalovaným dňa 3.11.2021, ako aj z ďalších listinných dôkazov v spise mal súd preukázané, že žalovaný mal nariadenú izoláciu v karanténnom zariadení Akadémia Policajného zboru Bratislava v období od 1.4.2020 do 7.4.2020 po návrate zo zahraničia. Táto skutočnosť v konaní nebola sporná. Súd považuje za nepochybné aj to, že žalovanému bola počas uvedeného obdobia zabezpečovaná strava. Je pravdou, že stravu v karanténnom zariadení si neobjednal a možno ju aj nechával pred dverami miestnosti, v ktorej bol izolovaný, čo sa ale nejaví ako pravdepodobné, ani to ničím žalovaný nepreukázal, a je ťažko uveriť tomu, že by celý týždeň neprijímal žiadnu stravu, resp. že by mu bolo umožnené si stravu objednávať „zvonku“ za súčasného uloženia povinností dodržiavať prísne karanténne opatrenia. Súd má za to, že tak ako všetkým fyzickým osobám, ktoré absolvovali povinnú izoláciu, tak aj žalovanému bola strava počas jeho izolácie v karanténnom zariadení zabezpečovaná (žalovaný to ani nepoprel, len ju údajne nechával pred dverami..). Za poskytnutú stravu bola žalovanému dňa 28.4.2020 Ministerstvom vnútra SR vystavená faktúra č. 1060061502 vo výške 78,- €, splatná dňa 28.5.2020. Žalovaný faktúru ani v lehote splatnosti, ani na základe dvoch výziev, neuhradil. Ani táto skutočnosť v konaní nebola sporná, aj počas konania nárok žalobcu na zaplatenie uvedenej faktúry odmietal ako nedôvodný.
10. Ako uviedol žalobca a ako je všeobecne známe, Vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.3.2020 od 6.00 hod. mimoriadnu situáciu. Úrad verejného zdravotníctva SR, ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie nariadil na území SR podľa ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. n) zákona č. 355/2007 Z. z. Opatrenie č. OLP/2595/2020 z 15.3.2020, ktoré v bode D opatrením zo 16.3.2020 zmenil nasledovne: „všetkým osobám, ktoré sa od 16.marca 2020 od 6.00 hod. ako organizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie Slovenskej republiky alebo o repatriácii ktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní“. Podľa písmena A6 uznesenia vlády SR č. 113 z 15.3.2020 bolo ministerke vnútra SR uložené „vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR“. Žalovaný sa vrátil zo zahraničia v čase platnosti uvedených opatrení, bol teda povinný podrobiť sa izolácii v karanténnom zariadení po nevyhnutnú dobu.
11. Podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov opatrenia na predchádzanie ochoreniam sú opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení.
Podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad.
12. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov fyzické osoby sú povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h) a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až ab) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva; to neplatí v prípade povinného očkovania, ak sú známe kontraindikácie,
13. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
14. Podľa § 451 ods.1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
15. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.
16. MV SR plnilo za žalovaného, zaplatilo mu stravu počas doby, kedy bol povinný zotrvať v izolácii v karanténnom zariadení, a toto plnenie je žalovaný povinný vydať tomu, kto ho uhradil, nakoľko v zmysle § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. je povinný tieto náklady hradiť povinný – žalovaný.
17. Obe strany sporu v konaní poukazovali na Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 8.12.2021, každá zo svojho uhla pohľadu. Žalobca svoj nárok uplatňovaný v konaní právne odvodzuje od ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., a teda si uplatňuje nárok voči fyzickej osobe, žalovanému, náklady (len časť nákladov predstavujúcich paušálnu sumu za poskytovanú stravu), ktoré za neho hradil, a ktoré vznikli pri plnení povinností vyššie uvedených a upravených zákonom č. 355/2007 Z. z..
18. Súd cituje pasáže z Nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2021, ktoré sú relevantné pre toto súdne konanie a má za to, že plne odôvodňujú v kontexte s ďalšími skutočnosťami uvedenými v odôvodnení rozsudku jeho meritórne rozhodnutie, ktorým žalobe vyhovel:
„ III.3.1. K namietanému nesúladu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu: 150. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
151. Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.
152. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
153. Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
154. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
157. Niet pochýb o tom, že namietané ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia je ustanovením svojou povahou zákonným, ktoré umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať. Z tohto ustanovenia je zároveň zrejmé, že uložená povinnosť znášať náklady je podmienená tým, že tieto vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia.
158. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď.
159. Na tomto závere nemení nič ani okolnosť (ktorú naznačuje navrhovateľka), že môže ísť aj o náklady plnenia povinností ustanovených nie priamo zákonom (o ochrane verejného zdravia), ale prípadne aj inými právnymi predpismi, ktoré sú všeobecne záväzné, no upravujú ochranu verejného zdravia, pretože samotná povinnosť znášať tieto náklady je stanovená priamo zákonom. Pokiaľ by totiž malo ísť o povinnosť uloženú takýmito ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a s ňou spojené náklady, zaoberať sa touto otázkou z hľadiska jej ústavnej akceptovateľnosti by bolo možné iba vo vzťahu k takto konkrétne uloženej povinnosti. Pokiaľ by táto otázka bola vznesená, jej negatívnym riešením by bola zároveň vyriešená i otázka uloženia povinnosti znášať náklady s ňou spojené (tak ako v súvislosti s námietkou neústavnosti ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia pre ich neurčitosť v tomto konaní). Ústavný súd tak nenachádza oporu v napadnutej právnej úprave ani pre argument nedostatku procesnej dimenzie legality.
160. Vzhľadom na kvantitatívnu limitáciu zásahu uložená povinnosť znášať náklady v ich skutočnej výške vyhovuje požiadavke dostatočnej určitosti, a teda aj požiadavke na dostatočnú kvalitu zákonnej úpravy povinnosti z hľadiska jej predvídateľnosti a ochrany pred svojvôľou.
161. Hoci priamo napadnuté ustanovenie nestanovuje prostriedky prieskumu postupov pri vynútiteľnosti splnenia tejto povinnosti, tieto vyplývajú v dostatočnej miere zo všeobecných ustanovení právneho poriadku a ich naplnenie je už vecou postupov pri aplikácii práva v konkrétnom prípadne, a nie priamo otázkou súladu napadnutého ustanovenia s navrhovateľkou označenými základnými právami. Takto zákonom stanovený zásah do základného práva vlastniť majetok teda nepochybne nie je zásahom svojvoľným a je formulovaný i dostatočne určitým a predvídateľným spôsobom (spĺňa požiadavku zákonnosti).
162. Rovnako tak niet pochýb ani o tom, že tento zásah sleduje fakticky i principiálne legitímny cieľ daný záujmom spoločnosti na ochrane verejného zdravia (je legitímny). Pojem verejného záujmu je široký už svojou podstatou a ochrana verejného zdravia pred šírením nákazlivých chorôb tvorí bez potreby ďalších hlbších analýz jeho súčasť.
163. Za tejto situácie ostalo posúdiť iba to, či preskúmavaná právna norma zachováva spravodlivú rovnováhu medzi záujmami spoločnosti a ochranou jednotlivca, teda či spĺňa požiadavku primeranosti a nekladie na jednotlivca neprimerané bremeno.
164. Test proporcionality, ktorý bolo potrebné využiť aj v tomto prípade, je založený na troch krokoch (A) test dostatočne dôležitého cieľa, teda (i) test vhodnosti, t.j. či zásah smeruje- k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu, a (ii) test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu, t.j. či daným prostriedkom (uložením povinnosti osobe znášať náklady) možno dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu verejnosti pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení); (B) test nevyhnutnosti (potrebnosti použitia daného prostriedku/zásahu), teda vyhodnocovanie, či nebolo možné použiť šetrnejší zásah; (C) test proporcionality v užšom slova zmysle, ktorý zahŕňa jednak (i) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t.j. test zachovania maxima z obidvoch základných práv, a jednak (ii) tzv. Alexyho vážiacu formulu, ktorá pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: "nízka", "stredná" a "podstatná", t.j. skúmanie pomeru intenzity zásahu do jedného základného práva k miere uspokojiteľnosti druhého kolidujúceho práva, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia môže byť "nízka", "stredná" a "podstatná".
(A) Zásah do práva na vlastníctvo v podobe znášania nákladov na plnenie povinnosti stanovených v záujme ochrany verejného zdravia smeruje k dostatočne dôležitému cieľu, ktorý ho ospravedlňuje; nie je ani nevhodný, pretože reálne napomáha a prispieva dosiahnutiu legitímneho cieľa spočívajúceho v ochrane zdravia obyvateľov, resp. v ochrane obyvateľstva pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení. Ukladané povinnosti sledujúce ochranu verejného zdravia a s nimi spojená povinnosť znášať nimi vyvolané náklady pôsobia i preventívne. Pritom plnenie množstva z týchto
povinností nepresahuje bežné náklady jednotlivca spojené s preventívnou ochranou jeho zdravia a zdravia iných osôb (napr. izolácia v domácom prostredí, nosenie ochranných pomôcok a pod.), v dôsledku čoho nejde o prípad príliš širokej vecnej pôsobnosti normy (predmetu regulácie) ukladajúcej túto povinnosť nad bežný (a nepochybne akceptovateľný) rozsah. Navyše, pri riešení tejto otázky štát disponuje širokou mierou diskrécie a takýto zásah do práva na vlastníctvo nemožno považovať za nevhodný.
(B) Uvedený zásah do základného práva vlastniť majetok je nevyhnutný na dosiahnutie legitímneho cieľa ochrany verejného zdravia, pretože je v súlade s technickými a praktickými možnosťami (vrátane možností ekonomických) reálneho zvládnutia pandémie. Pri úvahe o tom, či nebolo možné použiť šetrnejší zásah, teda v tomto prípade uložiť povinnosť znášať náklady týchto opatrení štátu vo väčšom alebo prípadne v celom rozsahu, považuje ústavný súd za významné najmä to, že opatrenia na ochranu verejného zdravia sú prejavom celospoločenského úsilia (štátu i jednotlivca) o zvládnutie ochrany verejného zdravia i v krízových situáciách či v situáciách jeho ohrozenia. V situácii ohrozenia verejného zdravia pandémiou ide navyše o prostriedok na obnovu normality, t.j. obnovu stavu bez ohrozenia verejného zdravia, resp. prevenciu potreby predlžovania iných opatrení zasahujúcich do základných práv. Okrem toho právna úprava pamätá na prípady povinností, náklady splnenia ktorých by prípadne mohli významne presiahnuť bežné náklady jednotlivca spojené s preventívnou ochranou zdravia. Národná rada v tejto súvislosti poukázala na pravidlá uhrádzania nákladov spojených s pobytom v karanténnych zariadeniach majúcich základ v zákone č. 179/2011 Z.z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z.z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov. Napokon ústavný súd dodáva, že derogácia povinnosti podrobiť sa karanténnym opatreniam a izolácii mimo domáceho prostredia plynúca z vyhovujúcej časti tohto nálezu účinne eliminuje riziko vzniku prípadných neprimeraných nákladov.
(C) Vychádzajúc z podstaty oboch chránených záujmov (základné právo vlastniť majetok c/a verejný záujem na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení), nie je objektívne možné zachovať obidva chránené záujmy popri sebe bez akéhokoľvek obmedzenia jedného z nich, resp. zachovať absolútne maximum z obidvoch. Intenzita zásahu do základného práva vlastniť majetok je na prvý pohľad podstatná, hoci nie vždy nevyhnutne; nejde o excesívny zásah z hľadiska závažnosti. Zákon ukladá množstvo svojou povahou rôznych povinností, plnenie ktorých vyžaduje vynaloženie nákladov, no s väčšinou z nich nie sú spojené náklady podstatne prevyšujúce bežné náklady jednotlivca v danej životnej situácii. Navyše, zo samotného ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia pritom nevyplýva, že súčasťou nákladov, ktoré je osoba povinná znášať, sú i náklady zdravotnej starostlivosti, na ktoré tak toto ustanovenie nedopadá. Intenzita zásahu do základného práva vlastniť majetok je tak stredná až podstatná. V kombinácii s obmedzením rozsahu povinnosti jednotlivca znášať náklady ich skutočnou výškou nie je narušená požiadavka zachovania maxima z oboch práv. Ide tak o obmedzenie základného práva vlastniť majetok, ktoré je skutočne potrebné a nevedie k podstatne väčšej ujme, ale, naopak, k naplneniu sledovaného podstatného cieľa, a to ochrany verejného zdravia, ktorá zahŕňa aj jeho vlastnú ochranu.
165. Miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šíreniu prenosných smrteľných ochorení je pri ukladaní povinnosti znášať náklady uložených povinností z tohto dôvodu podstatná, pretože ide o efektívny postup predchádzajúci vzniku a šíreniu prenosných smrteľných ochorení. Podstatná miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šíreniu prenosných smrteľných ochorení ukladaním povinností, ktorých plnenie znáša daná osoba na vlastné náklady, prevažuje stredný až podstatný záujem na ochrane základného práva vlastniť majetok, a preto je nutné dať prednosť verejnému záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva.
XXX. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia znášať (bez náhrady) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy i v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.
177. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto ústavný súd návrhu navrhovateľky na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl.
17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy a s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu nevyhovel (výrok 3 nálezu).“
19. Z citovaných pasáží nálezu ústavného súdu nesporne vyplýva opodstatnenosť žalobcom uplatneného práva žalobou na náhradu paušálnych nákladov na stravu, ktoré boli vynaložené v období od 1.4.2020 do 7.4.2020 pre žalovaného. Je len logické, keď sa žalovaný bol povinný podrobiť izolácii v karanténnom zariadení v uvedenom období (aj keď to nebolo na základe jeho objednávky..), musel sa celý týždeň aj stravovať a túto stravu mu zabezpečovalo MV SR, ktoré za ňu následne vystavilo faktúru, ktorú žalovaný neuhradil. Aj z citovaného nálezu vyplýva, že prípustnosť zásahu do vlastníctva fyzickej osoby z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama, a že ide o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu, patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď.. Tieto náklady teda nie sú taxatívne vymenované, ale určite medzi tie, ktoré sú spojené s plnením uložených povinností, v tomto prípade u žalovaného po dobu jedného týždňa, sú aj náklady vynaložené v súvislosti s poskytovaním stravy danej fyzickej osoby.
20. Podľa § 1 Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 176/2019 Z. z. o sumách stravného zo 4.júna 2019 (platného a účinného v rozhodnom období – apríl 2020) sumy stravného pre časové pásma sú a) 5,10 eura pre časové pásmo 5 až 12 hodín, b) 7,60 eura pre časové pásmo nad 12 hodín až 18 hodín, c) 11,60 eura pre časové pásmo nad 18 hodín.
21. Pri vyčíslení výšky stravného vychádzal žalobca (a súd sa s ním stotožnil tak, ako aj v iných identických súdnych sporoch na rôznych súdoch SR) zo všeobecne záväzného právneho predpisu platného v rozhodnom čase, a to zo zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s opatrením MPSVR SR č. 176/2019 Z. z. o sumách stravného. V zmysle ust. § 1 písm. c) opatrenia je cena stravného na deň vo výške 11,60 €, k čomu bola pripočítaná suma 1,40 € za plastový obal. Súčtom týchto súm vznikla paušálna suma za stravu vo výške 13,- € za deň, teda v prípade žalovaného si žalobca uplatnil sumu 78,- €, čo predstavuje stravu za 6 dní nad 18 hodín (v karanténnom zariadení bol dátumovo 7 dní od 1.4.2020 do 7.4.2020).
22. Vykonaným dokazovaním bolo teda preukázané, že žalovaný sa nachádzal v dňoch 1.4.2020 až 7.4.2020 v izolácii v karanténnom zariadení Akadémia PZ Bratislava, v uvedenom čase mu MV SR zabezpečovalo stravu, za ktorú mu vystavilo faktúru č. 1060061502 na sumu 78,- €, splatnú dňa 28.5.2020. Žalovaný túto faktúru neuhradil, dňom nasledujúcim po jej splatnosti sa dostal do omeškania, preto súd žalobcovi počnúc týmto dňom priznal aj zákonný úrok z omeškania v zmysle § 517 ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka a v súlade s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z..
23. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Treba opätovne zdôrazniť aj skutočnosť, že v totožných veciach už bolo viacerými súdmi SR rozhodnuté tak, že žalobe bolo vyhovené a ani v tomto prípade nie je dôvod na odklonenie sa od uvedenej judikatúry súdov (napr. Okresný súd Poprad sp. zn. 12C/16/2022 – 30 zo dňa 7.7.2022, Okresný súd Nové Zámky sp. zn. 18/32/2022 – 27 zo dňa 19.07.2022 a iné).
24. V tejto súvislosti súd poukazuje napr. aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 289/2017: „Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu materiálneho právneho štátu“.
25. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku vo výrokovej časti tohto rozsudku tak, že trovy stranám nepriznal. Úspešný žalobca by síce mal v súlade s § 255 ods. 1
Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov konania, tieto však nežiadal priznať a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
2
Ř Proti tomuto rozsudku okrem výroku I. možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove.
Ř Podľa § 363 C.s.p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ř Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že : a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ř Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno i meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak:
sa týkajú procesných podmienok,
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej ujmy nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).