Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16CoPr/11/2014

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa G. S., nar. XX. X. XXXX, bytom L. L., H. X, zastúpeného splnomocneným advokátom JUDr. Ivanom Pupákom, advokátska kancelária Banská Bystrica, Nám. Ľ. Štúra 20, proti odporcovi CUSTOM, s. r. o., so sídlom Badín 3, IČO: 36 035 939, zastúpeného splnomocnenou advokátkou JUDr. Zuzanou Oravcovou, advokátska kancelária Banská Bystrica, Skuteckého 12, o určenie, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončil dňa 03. 12. 2012 a o zaplatenie 80,57 EUR, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. -76 zo dňa 2. 10. 2014, takto

rozhodol:

Výrok rozsudku okresného súdu o trovách konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 40,66 EUR na účet právnej zástupkyne odporcu.

odôvodnenie:

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa, ktorým sa po ostatnej úprave petitu domáhal určenia, že jeho pracovný pomer k odporcovi skončil dňa 3. 12. 2012 dohodou, ako aj zaplatenia 80,57 EUR, zamietol po tom, čo mal za preukázané doručenie výpovede z pracovného pomeru navrhovateľovi zákonnou fikciou podľa § 38 ods. 1 a 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej aj „ZP“) ako aj skutočnosť, že navrhovateľ o skončenie pracovného pomeru dohodou nepožiadal svojho zamestnávateľa (odporcu) v zákonnej lehote podľa ust. § 76 ods. 2 v znení účinnom do 31. 12. 2012. O trovách konania rozhodol tak, že v konaní neúspešného navrhovateľa s poukazom na § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) zaviazal nahradiť odporcovi trovy konania za päť úkonov právnej služby a režijný paušál vo výške 343,46 EUR, na účet právnej zástupkyne odporcu v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Výrok rozsudku okresného súdu o trovách konania napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním navrhovateľ. Uviedol, že odporca svojím konaním bezprostredne pred podaním výpovede, pri doručovaní výpovede, ako aj bezprostredne po jej doručení, založil príčinu na podanie návrhu na začatie konania v predmetnej veci. V konkrétnostiach navrhovateľ uviedol, že výpoveď z pracovného pomeru mu mala byť doručená dňa 28. 11. 2012, t. j. jeden deň pred posledným pracovným dňom v mesiaci november 2012, s tým, že odporca potrebu výpovede pracovného pomeru odôvodňoval náhlym ukončením zmluvného vzťahu, na základe ktorého mal prostredníctvom svojich zamestnancov (o. i. aj prostredníctvom navrhovateľa) zabezpečovať ochranu objektu zmluvného partnera. Všetkým zamestnancom však už od začiatku novembra bola známa situácia ohľadne predmetného objektu ako aj skutočnosť, že bude nutné znížiť stav zamestnancov na tomto pracovisku z dôvodov namontovania technického zariadenia na stráženom objekte. Ďalej poukázal na okolnosti doručovania predmetnej výpovede, keď zdôraznil, že mu bolo predložené jedno vyhotovenie výpovede, ktoré mal podpísať, čím by osvedčil jej prijatie. Ďalšie vyhotovenie výpovede, ktoré by navrhovateľovi ostalo, mu doručovateľ

výpovede nepredložil. V prejednávanom prípade tak nešlo o doručovanie výpovede ako takej, ale len o získanie potvrdenia o tom, že navrhovateľ výpoveď prevzal. Vzhľadom navyše na skutočnosť, že výpoveď nebola podpísaná konateľom odporcu, navrhovateľ nebol spôsobilý posúdiť následky jej podpísania, a teda podpis odmietol udeliť. Ešte v ten istý deň kontaktoval navrhovateľ odporcu s požiadavkou vec prejednať osobne, následne odporcovi zaslal doporučený list so žiadosťou o ukončenie pracovného pomeru dohodou. Odporca však žiadosť o osobné stretnutie s navrhovateľom odmietol a predmetný list prevzal až dňa 3. 12. 2012. Týmto konaním odporcu nebol navrhovateľ v konaní spôsobilý osvedčiť ukončenie pracovného pomeru ku dňu 30. 11. 2012. Uzavrel, že vzhľadom na skutočnosť, že konanie a správanie odporcu vyvolalo u navrhovateľa pocit výraznej neistoty a nespravodlivosti, bol nútený podať žalobný návrh, ktorý bol zamietnutý v dôsledku dôkaznej tiesne na strane navrhovateľa spôsobenej odporcom. Odporca tak svojím konaním zadal príčinu na podanie návrhu, preto navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnutý výrok o trovách konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, prípadne, aby uvedený výrok zmenil a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zdôraznil svoj plný procesný úspech v konaní, čomu zodpovedal zákonný postup okresného súdu podľa § 142 ods. 1 O. s. p. so záverom o povinnosti navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy konania. Uviedol, že navrhovateľ v priebehu prvostupňového konania a ani teraz neuviedol žiadnu výnimočnú okolnosť, či dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by konajúci súd mohol vôbec uvažovať o aplikácii § 150 ods. 1 O. s. p. na prejednávaný prípad. Naopak, bol to práve odporca, ktorý sa musel v súdnom konaní brániť proti nedôvodne podanému návrhu navrhovateľa. Na základe uvedeného odporca navrhol odvolaním napadnutý výrok rozsudku okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Spolu s odvolaním si voči navrhovateľovi uplatnil i trovy odvolacieho konania.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v súlade s ust. § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým bola uložená povinnosť navrhovateľovi nahradiť odporcovi trovy konania, podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny. V odvolaním nenapadnutej časti (výrok, ktorým okresný súd návrh navrhovateľa zamietol) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý (§ 206 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť (§ 150 ods. 1 O. s. p.).

V ustanoveniach § 142 O. s. p. je upravené rozhodovanie súdu o náhrade trov konania podľa miery úspechu vo veci. Úspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Rozhodovanie podľa § 142 O. s. p. je založené na týchto zásadách: a/ účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná plnú náhradu trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (ods. 1), b/ účastníkovi, ktorý mal vo veci prevažný úspech, súd prizná pomernú časť trov konania, a ak bol úspech a neúspech oboch účastníkov rovnaký, súd rozhodne, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu nákladov konania (ods. 2), c/ účastníkovi, ktorý mal vo veci úspech čiastočný, súd prizná proti druhému účastníkov plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech len v nepatrnej výške alebo ak záviselo rozhodnutie o výške plnenia od znaleckého posudku alebo bolo na úvahe súdu (ods. 3).

Ako už bolo uvedené vyššie, navrhovateľ sa svojím návrhom vo veci samej po ostatnej úprave petitu domáhal určenia, že jeho pracovný pomer k odporcovi skončil dňa 3. 12. 2012 dohodou, ako aj zaplatenia 80,57 EUR. Jeho návrhu vyhovené nebolo ani sčasti, preto procesným výsledkom takéhoto konania bol procesný neúspech navrhovateľa a naopak procesný úspech odporcu. Uvedené potom odôvodňovalo postup okresného súdu podľa § 142 ods. 1 O. s. p. so záverom o povinnosti navrhovateľa nahradiť v konaní úspešnému odporcovi, ktorý si právo na náhradu trov uplatnil a trovy konania riadne vyčíslil, účelne vynaložené trovy konania. Zo zásady, že úspech v konaní sa s poukazom na § 142 ods. O. s. p.

posudzuje z procesného hľadiska, pritom vyplýva, že je vo všeobecnosti irelevantné, z akého dôvodu bol účastník, ktorý je povinný nahradiť trovy konania, v spore neúspešný. Ak tu však existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, prípadne, ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, nemusí súd s poukazom na znie § 150 O. s. p. náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať.

V sporovom konaní tak Občiansky súdny poriadok vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok, podľa ktorej má účastník nárok na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatnenie a bránenie práva vtedy, ak mal vo veci úspech. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania podľa ustanovenia § 150 O. s. p.. Zo znenia § 150 O. s. p. vyplýva, že ide o ustanovenie, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti (Uznesenie NS SR sp. zn. ). Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Tiež je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a v tejto súvislosti sú významné aj okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania, a pod (Rozhodnutie NS SR sp. zn. ). Všetky vyššie citované okolnosti však musí konajúci súd (ak aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p. zvažuje) skúmať vo vzájomných súvislostiach. Povedané inak, len splnenie jednej z uvedených okolností nebude na záver o potrebe aplikácie citovaného ustanovenia postačovať.

Okolnosti uvádzané navrhovateľom v rámci podaného odvolania však za dôvody hodné osobitného zreteľa považovať nemožno, a to z nasledovných dôvodov:

Ako už odvolací súd opakovane uviedol vyššie, navrhovateľ sa svojím návrhom vo veci samej po ostatnej úprave petitu domáhal určenia, že jeho pracovný pomer k odporcovi skončil dňa 3. 12. 2012 dohodou, ako aj zaplatenia 80,57 EUR. Dôvodom zamietnutia jeho návrhu bola skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal ním tvrdené skutočnosti spochybňujúce doručenie výpovede jeho osobe postupom podľa § 38 ods. 4 ZP, nepožiadal o skončenie pracovného pomeru dohodou v zákonnej lehote a konečne, že sa nedomáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ak mal pochybnosti o jej formálnych náležitostiach. Ani jedna z uvedených skutočností, ktorá mala za následok zamietnutie návrhu navrhovateľa, a rovnako ani žiadne z okolnosti uvádzaných v rámci podaného odvolania, svojím charakterom nepredstavujú tak výnimočnú okolnosť, ktorá by aplikáciu § 150 O. s. p. na prejednávaný prípad odôvodňovala. V prvom rade je totiž potrebné uviesť, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a (okrem výnimiek podľa § 120 ods. 1 posledná veta O. s. p.) vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Prejednacia zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré účastníkovi sporového konania vyplývajú z § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p.. Účastník sporového konania tak v prvom rade musí už v návrhu jasne, stručne a zrozumiteľne (pritom však nezameniteľne) uviesť skutkový dej, od ktorého odvodzuje ohrozenie svojho subjektívneho práva, t. j. tvrdiť skutočnosti, ktoré navodzujú dôvodnosť jeho žalobného návrhu. Na preukázanie svojich tvrdení však účastník musí označiť dôkazy (hovoríme o dôkaznej povinnosti). Ak súd navrhnuté dôkazy vykoná a preukážu sa nimi skutkové okolnosti tvrdené účastníkom, hovoríme, že účastník uniesol dôkazné bremeno. Prejednacia zásada pritom predstavuje určitý stimul (motiváciu) pre účastníkov konania, pretože v prípade, ak zostanú pasívni (t. j. neoznačia dôkazy, ktoré má súd na preukázaní ich tvrdení vykonať), prípadne nimi označené dôkazy nie sú spôsobilé preukázať nimi produkované tvrdenia, bude to mať najčastejšie za následok stratu sporu. Z vyššie uvádzaného vyplýva, že bolo výlučne povinnosťou navrhovateľa v konaní preukázať ukončenie pracovného pomeru dohodou k 3. 12. 2012, t. j. preukázať, že mu výpoveď z pracovného pomeru (na č. l. 48 spisu) nebola postupom podľa § 38 ods. 4 doručená dňa 28. 11. 2012, prípadne, že v lehote podľa § 76 ods. 2 v znení účinnom do 31. 12. 2012 požiadal odporcu o ukončenie pracovného pomeru dohodou. Navrhovateľ však v predmetnom konaní dôkazné bremeno neuniesol, keď nepreukázal tvrdené pochybnosti pri doručovaní výpovede dňa 28. 11. 2012 a navyše bolo bezpečne ustálené, že svojho zamestnávateľa (odporcu) nepožiadal o skončenie pracovného pomeru dohodou v zákonnej lehote, t. j. že svoje právo neuplatnil včas, čím postupoval v rozpore s klasickou rímskou právnou zásadou „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Povinnosť preukazovať vyššie uvedené tvrdenia nezaťažovala odporcu a vzhľadom na skutočnosť, že v sporovom konaní majú účastníci konania stojaci na opačných stranách protichodné záujmy na výsledku konania,

nebolo možné zo strany navrhovateľa účinne v rámci odvolania argumentovať, že navrhovateľ si svoju dôkaznú povinnosť nemohol splniť v dôsledku „konania odporcu“, ktorého (ako už odvolací súd uviedol vyššie) táto povinnosť nezaťažovala a s poukazom na zásadu kontradiktórnosti nebolo v jeho záujme navrhovateľovi pri preukazovaní ním tvrdených skutočností napomáhať.

Je možné sa stotožniť s názorom navrhovateľa, že dôvody hodné osobitného zreteľa by mohli spočívať v špecifickom správaní sa odporcu, ktoré správanie viedlo navrhovateľa k uplatneniu svojho nároku na súde. Jedným dychom je však potrebné dodať, že citované správanie odporcu by v prvom rade muselo byť v konaní preukázané. K uvedenému je potrebné vo vzťahu k odvolacej argumentácii navrhovateľa uviesť, že tento nijakým spôsobom nepreukázal, že odporca mu osobne doručoval len jedno vyhotovenie písomnej výpovede, ktoré malo slúžiť len pre potreby zamestnávateľa ako potvrdenie o tom, že zamestnanec (odporca) výpoveď prevzal, a teda, že sa fakticky o doručenie výpovede (ako právneho úkonu, ktorý by sa dostal do osobnej sféry zamestnanca), nejednalo. Rovnako nepreukázal, že by toto písomné vyhotovenie výpovede nebolo za zamestnávateľa podpísané, že zamestnávateľ dňa 28. 11. 2012 odmietol snahu navrhovateľa o osobné stretnutie a že toto nebolo realizovateľné ani v žiaden ďalší deň do skončenia kalendárneho mesiaca november 2012.

Pokiaľ sa jedná o argumentáciu navrhovateľa, že všetkým zamestnancom bola známa situácia na mieste výkone práce, ako aj skutočnosť, že uvedená situácia (vzniknutá namontovaním technického zariadenia v stráženom objekte) bude mať za následok zníženie počtu zamestnancov v pozícii „ochranca“, t. j. že zamestnávateľ vedel, že bude musieť s niektorými zamestnancami pracovný pomer ukončiť, ale s dotknutými zamestnancami uvedenú situáciu vopred neprekonzultoval, je potrebné v prvom rade (podobne ako tomu bolo pri odvolacej argumentácii uvedenej v predchádzajúcom odseku) uviesť, že uvedené okolnosti navrhovateľom v konaní preukázané neboli. Navyše, ak sú aj správne tvrdenia navrhovateľa a odporca skutočne montoval technické zariadenia v stráženom objekte už od začiatku mesiaca november, je potrebné poukázať na skutočnosť, že fyzické namontovanie uvedeného technického zariadenia na strážený subjekt ešte samé o sebe nemuselo znamenať nahradenie fyzickej ostrahy tohto objektu, ale mohlo znamenať len jej obmedzenie (napríklad ukončením pracovného pomeru len s niektorými zamestnancami na dotknutom pracovisku, prípadne zníženie pracovných úväzkov), čo pripustil v rámci odvolania i samotný navrhovateľ. Uvedené technické zariadenie si taktiež mohlo vyžadovať neustálu obsluhu, prípadne kontrolu pomocného personálu. Preto pokiaľ ust. § 63 ods. 2 umožňuje zamestnávateľovi dať výpoveď svojmu zamestnancovi iba vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, a súčasne zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu, bol by zamestnávateľ v tomto prípade povinný skúmať, či má alebo nemá možnosť navrhovateľa zamestnávať na kratší pracovný čas, a rovnako, či má alebo nemá pre takéhoto nadbytočného zamestnanca inú vhodnú prácu. Odpovede na uvedené otázky pritom zamestnávateľ nemusel poznať v čase, keď s montážou technického zariadenia na ochranu objektu začal, ba čo viac nemusel ich poznať ani bezprostredne po ich ukončení. V prejednávanom prípade zamestnávateľ s navrhovateľom ukončil pracovný pomer výpoveďou v novembri 2012, čo malo za následok, že výpovedná doba navrhovateľa uplynula až dňa 31. 1. 2013 a do uvedeného dňa odporca (ako zamestnávateľ) bol povinný navrhovateľovi poskytovať mzdu, napriek tomu, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že odporca už navrhovateľa na výkon práce nepotreboval od 29. 11. 2012. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažuje hypotézu navrhovateľa o tom, že znižovanie stavu zamestnancov u odporcu bolo „známou vecou“ už najneskôr začiatkom novembra 2012 a napriek tomu mu zamestnávateľ doručil výpoveď z pracovného pomeru až predposledný pracovný deň v mesiaci november, za pravdepodobnú. Navyše, ak navrhovateľ skutočne vedel o montovaní technických zariadení na stráženom objekte, v ktorom vykonával svoju prácu, a teda i o tom, že sa ho má (alebo veľmi pravdepodobne môže) dotknúť znižovanie stavu zamestnancov, nič mu podľa názoru odvolacieho súdu nebránilo jednať o podmienkach skončenia pracovného pomeru s odporcom už od začiatku mesiaca november.

Na základe všetkého už uvedeného možno uzavrieť, že navrhovateľ v odvolaní nepreukázal žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce aplikáciu ust. § 150 O. s. p. na prejednávaný prípad a tieto nezistil ani odvolací súd. Iné odvolacie dôvody navrhovateľ voči výroku o trovách konania odporcu neformuloval, preto odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) výrok rozsudku okresného súdu o povinnosti navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy konania podľa § 219 ods. 1 O.

s. p. ako vecne správny potvrdil. V odvolaním nenapadnutej časti (výrok, ktorým okresný súd návrh navrhovateľa zamietol) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý (§ 206 ods. 2 O. s. p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. s poukazom na § 142 ods. 1 O. s. p. a odporcovi priznal náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 7. 1. 2015, pričom výšku paušálnej odmeny právnej zástupkyne odporcu určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s poukazom na § 13a ods. 2 písm. b/ citovanej vyhlášky na sumu 32,27 EUR, keď v prejednávanom prípade sa jedná o vyjadrenie k odvolaniu nesmerujúceho do rozhodnutia vo veci samej (a nie o vyjadrenie k odvolaniu voči meritórnemu rozhodnutiu, ako sa nesprávne domnieval odporca, keď určil výšku paušálnej odmeny advokátky za tento úkon na sumu 64,53 EUR). Následne podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky odporcovi prináleží náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (režijný paušál) vo výške 8,39 EUR. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd odporcovi priznal trovy odvolacieho konania v celkovej výške 40,66 EUR, na náhradu ktorých súd zaviazal v odvolacom konaní neúspešného navrhovateľa.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.