Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/12/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne: mal. A. U., nar. XX.X.XXXX, bytom N., R. XXX/XXX, zastúpená zákonnými zástupcami: 1. C. U., nar. XX.X.XXXX, 2. R. U., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom N., R. XXX/XXX, právne zastúpená JUDr. Jozefom Elsnerom, advokátom, so sídlom Sabinovská 65, 082 71 Lipany, proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, IČO: 00610577, so sídlom Hollého 14, Prešov, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou GOGA a spol., so sídlom Kupeckého 4, 040 01 Košice, IČO 36863947, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. -216 zo dňa 18. novembra 2021, takto jednohlasne

rozhodol:

Mení rozsudok tak, že žalobu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 eur zamieta.

Stranám sporu sa nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 100.000,- eur všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Súd vec právne posúdil okrem iného podľa ustanovenia , Čl. 3 ods. 1 (ďalej len „“), , , (ďalej „“), , , , , o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pôvodnou žalobou doručenou súdu 01.04.2010 sa žalobkyňa domáhala toho, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 398.327,02 eur spolu so 14,6 % úrokom z omeškania odo dňa právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia. Listom zo dňa 16.01.2013 doručenom súdu 21.01.2013 žalobkyňa uviedla, že v žalobe sa domáha zaplatenia sumy 398 327,02 eur s príslušenstvom, pričom túto sumu tvorí nárok na náhradu škody z dôvodu ublíženia na zdraví - sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 298 327,02 eur. Tento nárok žalobkyňa odôvodňuje porušením právnych povinností žalovanej, čo jednoznačne vyplýva z listu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako aj z vykonaného znaleckého dokazovania. Druhou časťou nároku žalobkyne je nárok na nemajetkovú ujmu v zmysle s poukázaním na a to vo výške 100 000 eur.

4. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. -333 zo dňa 9.7.2015 rozhodol tak že, určil, že žalovaný zodpovedá za škodu na zdraví žalobkyne titulom sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti s jeho poskytovaním zdravotnej starostlivosti v dňoch 20.07.2006 až 21.07.2006 v rozsahu 50 %. Zamietol návrh v časti náhrady škody na zdraví titulom bolestného. Náhradu trov konania o nároku na náhradu škody na zdraví titulom bolestného účastníkom navzájom nepriznal. Vylúčil na samostatné konanie nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť vo vzťahu k II. a IV. výroku dňa 30.7.2015 a vo vzťahu k I. a III. výroku dňa 16.1.2017.

5. V aktuálne prebiehajúcom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. sa žalobkyňa domáha voči žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy na tom základe, že nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti došlo k vážnemu zásahu do identity žalobkyne, ktorej takýmto konaním bola spôsobená v absolútnej rovine neliečiteľná choroba a bolo jej znemožnené zapojenie sa do spoločenského života. Rovnako tak došlo k vážnemu zásahu do emocionálnej sféry zákonných zástupcov v zmysle k neodvrátiteľnému zásahu do práva na ochranu ich súkromia rodinného života, pričom tento zásah do ich práv a práv žalobcu je nenapraviteľný, veľmi citlivý a duševne hlboký a to z dôvodu, že žalobca a zákonní zástupcovia stratili možnosť žiť v harmonicky usporiadanej rodine, u všetkých došlo k narušeniu možnosti plnohodnotne sa zapájať do verejného života. Žalobca tým, že sa stal nevládnym vznikla mu nenapraviteľná žiadnymi prostriedkami neodstrániteľná ujma. Zákonní zástupcovia žalobcu sa pred spôsobením škody na zdraví žalobcu tešili a harmonicky žili v spoločnej domácnosti, boli na seba citovo naviazaní. Konaním žalovaného sa tento stav zhoršil natoľko, že v žiadnom prípade nemožno hovoriť o harmonickej rodine, o radostí, šťastí, po ktorých hodnotách tak obaja túžili. Tak žalobca ako aj zákonní zástupcovia trpia citovou ujmou, pocitmi úzkosti, smútku a často krát zúfalosti z poškodenia zdravia žalobcu. Všetci sú ochudobnení o riadny rodinný život. Ako vyplýva z rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo a výpovede znalca postupy lekárov a zdravotných sestier boli v rozpore so zákonom o zdravotnej starostlivosti, boli protiprávne. Zodpovedným je teda žalovaný, ktorý lekárov a ošetrujúci personál zamestnával, pričom zásahom do práva na riadny život zasiahol žalovaný súčasne do práva žalobcu na jeho riadny súkromný život ako súčasť jeho osobnostného práva. Uviedol, že zastáva názor, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nemôže byť na miestne. Následky takéhoto zásahu do súkromia žalobcu sú nereparovateľné, náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla môže však poskytnutá v peniazoch aspoň prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu uvedené je aj napokon aj jej zmyslom.

6. K žalobe sa písomným vyjadrením zo dňa 18.4.2019 vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že nárok považuje za nedôvodný v celom rozsahu a navrhol súdu, aby žalobu žalobkyne zamietol. Žalovaná má za to, že žalobkyňa svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy dôvodí totožnými skutkovými okolnosťami, ako nárok na náhradu škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom odškodnenie titulom sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 50%, ktoré bolo právoplatne žalobkyni priznané je dostatočné. V prípade priznania ďalšieho nároku žalobkyni titulom nemajetkovej ujmy na podklade žalobkyňou tvrdených rovnakých skutkových okolností, na základe ktorých sa domáhala pôvodne náhrady škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia dôjde k porušeniu ústavného princípu proporcionality a k porušeniu zásady ne bis in idem. Namietala žalovaná tiež tú skutočnosť, že z odôvodnenia žalobkyne nie je zrejmé, prečo práve výška nemajetkovej ujmy je určená 100.000 eur a má byť postačujúca a prečo práve túto výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch požaduje. Dôvodila, že žalobkyňa musí svoj nárok na nemajetkovú ujmu odôvodňovať len zásahom do svojich osobnostných práv a nie zásahom do práv tretích osôb - rodičov a súrodenca. Žalovaná zároveň vzniesla námietku premlčania k uplatnenému nároku žalobkyne titulom ochrany osobnosti, pričom konštatovala, že žalobkyňa svoj nárok na nemajetkovú ujmu titulom ochrany osobnosti prvýkrát riadne uplatnila až podaním zo dňa 16.1.2013, doručený konajúcemu sudu 21.1.2013, kde špecifikovala, že v konaní si uplatňuje aj nemajetkovú ujmu vo výške 100.000 eur. Žalovaná poukázala na to, že premlčacia doba sa počíta od prvého dňa kedy sa toto právo mohlo uplatniť.

7. K vyššie uvedenému vyjadreniu žalovanej sa písomným podaním zo dňa 13.6.2019 vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že nesúhlasí s vyjadrením žalovaného v celom rozsahu s konštatovaním, že priznanie nemajetkovej ujmy žalobcom uplatňovaný právny poriadok nevylučuje. Nárok považovala za opodstatnený vzhľadom na vážny zásah do poškodenia zdravotného stavu žalobkyne, pričom závažné pochybenia spôsobil žalovaný v súvislosti s výkonom povolania a tieto ťažko zasiahli do osobného práva žalobkyne a tento stav konštatovali ako Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou tak aj znalecká organizácia. Nesúhlasil so vznesenou námietkou premlčania.

8. K vyjadreniu žalobkyne sa písomným podaním zo dňa 12.7.2019 vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že s vyššie uvedeným vyjadrením v celom rozsahu nesúhlasí a nakoľko nárok žalobkyne považuje za nedôvodný v celom rozsahu zotrval na svojom poslednom vyjadrení a zároveň navrhol konajúcemu súdu, aby žalobu žalobkyne zamietol.

9. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi prečítaním obsahu celého spisu konštatovaním, že na č. l. 1 a nasl. sa nachádza medzitýmny rozsudok a rozsudok SR tunajšieho súdu č. k. -333 zo dňa 9.7.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť k výrokom II., IV. 30.7.2015 a k výrokom I. a III. 16.1.2017, na č. l. 8 sa nachádza vyjadrenie žalobcu z pôvodného konania, v ktorom je zároveň žalovaná aj nemajetková ujma, o ktorej rozhodovanie je predmet tohto konania, na č. l. 15 a nasl. je vyjadrenie pôvodne žalovaného vedľajšieho účastníka KOOPERATIVA VIENNA INSURANCE GROUP vo vzťahu k žalobe, na č. l. 21 a nasl. je vyjadrenie žalovaného k žalobe, na č. l. 26 je vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného a na č. l. 29 a nasl. sa nachádza vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu, súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj rozsudkom KS PO č. k. -371 zo dňa 28.11.2016, oboznámil uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 29.11.2018, oboznámil aj komplexný posudok Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v T. datovaný 8.7.2013 vo vzťahu k žalobkyni, ďalej súd oboznamuje č. 3/2011 znalca MUDr. Y. F. v odbore Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie gynekológia a pôrodníctvo a napokon súd oboznámil aj č. 332/2014 od znaleckej organizácie v odbore zdravotníctvo a farmácia forensic.sk, ako aj ďalší spisový materiál.

10. Dňa 12.12.2019 tunajší súd pod č. k. č. k. -139 vyhlásil rozsudok, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 100.000 eur, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku ako aj náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

11. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že súd prvej inštancie neprihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovanou, nakoľko ju považoval za vznesenú v rozpore s dobrými mravmi, uplatnený nárok považoval za dôvodný napriek tomu, že skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy budú odškodňované v konaní o priznaní sťaženia spoločenského uplatnenia a neprimerane vysokú výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Konštatoval, že žalobkyňa sa narodila dňa 21.7.2006. Od začiatku zákonní zástupcovia vedeli, že došlo k poškodeniu zdravia žalobkyne, kto poskytoval zdravotnú starostlivosť v rozhodnom čase a najneskôr 28.9.2009 mali rodičia žalobkyne Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou potvrdené, že u žalovanej došlo k pochybeniu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni. Podľa plnomocenstva, ktoré je súčasťou spisu bola žalobkyňa právne zastúpená advokátom od 18.11.2009, v zastúpení ktorého podala následne (1.4.2010) žalobu na náhradu škody. Nárok titulom ochrany osobnosti si žalobkyňa ale uplatnila až podaním zo dňa 21.1.2013. Žalobkyňa pritom vychádzala z identických skutkových okolností, ako v skôr žalovanej veci o náhradu škody. Navrhol žalobu zamietnuť alebo alt. napadnutý rozsudok zrušiť.

12. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

13. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. z 26.8.2021 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že odvolací súd už vo svojom skoršom rozhodnutí - 371 podrobne opísal spôsob uplatnenia práva žalobkyňou, pričom v bode 6. citovaného rozhodnutia zvýraznil, že nárok na nemajetkovú ujmu vo výške 100.000 eur bol špecifikovaný listom zo dňa 16.1.2013, ktorý bol doručený súdu 21.1.2013. Konštatoval, že treba prisvedčiť odvolateľke, že konanie o náhradu škody a konanie na ochranu osobnosti sú rozdielne právne tituly, pri ktorých je nevyhnutné samostatne skúmať splnenie všetkých podmienok, vrátane premlčania a eventuálneho dôvodu rozpornosti námietky premlčania s dobrými mravmi. Uložil súdu prvej inštancie opätovne posúdiť všetky argumenty strán sporu vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania žalovanou.

14. Po vrátení veci súd prvej inštancie doplnil dokazovanie a zistil skutkový stav, podľa ktorého medzitýmnym rozsudkom a rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. -333 zo dňa 9.7.2015 súd určil, že žalovaný zodpovedá za škodu na zdraví žalobkyne titulom sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti s jeho poskytovaním zdravotnej starostlivosti v dňoch 20.07.2006 až 21.07.2006 v rozsahu

50 %. Zamietol návrh v časti náhrady škody na zdraví titulom bolestného. Náhradu trov konania o nároku na náhradu škody na zdraví titulom bolestného účastníkom navzájom nepriznal. Vylúčil na samostatné konanie nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy.

15. Rozsudkom KS PO č. k. -371 zo dňa 28.11.2016 odvolací súd rozhodol tak, že potvrdil vyššie uvedený rozsudok súdu prvej inštancie s výnimkou výroku o zamietnutí návrhu v časti náhrady škody na zdraví titulom bolestného a vylúčení nároku na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy na samostatné konanie. Zároveň odvolací súd odmietol odvolanie žalovanej proti výroku o vylúčení nároku na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy na samostatné konanie.

16. NS SR uznesením sp. zn. zo dňa 29.11.2018 rozhodol tak, že odmietol dovolanie žalovanej proti rozsudku KS PO z 28.11.2016 sp. zn. a žalobkyni nepriznal náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej.

17. Zo č. X/XXXX znalca v odbore Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie gynekológia a pôrodníctvo MUDr. Y. F. vyplýva, že poskytnutá zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá správne a v súlade s poznatkami lekárskej vedy. V zdravotnej dokumentácii je prítomných veľa nedostatkov ako pri USG nepopísanie akcie srdca, nedostatočné sledovanie oziev plodu, nerealizovanie statimových odberov, vrátane CRP, ktoré bolo pozitívne, rozpory v nálezoch, operačnou pohotovosťou nevyšetrená pacientka, iba telefonická konzultácia. Pri prepadnutom pupočníku, krvácaní a pozitívnych zápalových markeroch okamžite neukončená gravidita, pri USG nenameraná hmotnosť plodu, a neskorá aplikácia kortikoidov. V dôsledku neskorej realizácie cisárskeho rezu bola spôsobená vnútromaternicová tieseň plodu, hypoxia, čo s ďalšími faktormi ako nezrelosť plodu nepriaznivo ovplyvnilo prognózu dieťaťa. Zároveň znalec konštatoval, že bolo nevyhnutné iné monitorovanie vitality plodu ako poskytla žalovaná matke dieťaťa.

18. Zo č. XXX/XXXX znaleckej organizácie v odbore Zdravotníctvo a farmácia forensic.sk vyplýva, že nepodanie adekvátnej tokolízy, neskoré vyšetrenie zápalových parametrov, chýbanie údajov odhadovanej hmotnosti plodu, príjmovú diagnózu - abortus pri transporte in utero a podanie nevhodných antibiotík nie je možné považovať za postup lege artis. V tomto posudku je konštatované, že pri zistení prepadnutia pupočníka je nutné overiť vitalitu plodu a pokiaľ je plod v maternici živý neodkladne ukončiť tehotnosť cisárskym rezom. V tejto fáze poskytovania zdravotnej starostlivosti nepostupovali lekári lege artis, pretože sa nesnažili zistiť či je plod vitálny - či žije a teda nepristúpili k neodkladnému ukončeniu tehotnosti cisárskym rezom. V posudku je ďalej konštatované, že pri prepadnutí pupočníka dochádza pri kontrakcii ku kompresii pupočníka naliehajúcou časťou plodu čím dôjde k obmedzeniu prítoku krvi a tým kyslíka k plodu. Nedostatok kyslíka spôsobí, že plod sa v maternici začne dusiť a ak sa prívod kyslíka rýchlo neobnoví plod v maternici odumiera, čo môže viesť k rôznym poškodeniam a zdravotným problémom novonarodeného dieťaťa.

19. Z komplexného posudku Úradu práce sociálnych vecí a rodiny T. č. T z 18.7.2013 vyplýva, že miera funkčnej poruchy mal. A. U. - žalobkyne je 90% a preto sa v zmysle o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Z uvedeného posudku vyplýva, že postihnutej osobe z ťažkého zdravotného postihnutia vyplývajú tieto sociálne dôsledky ako znížená orientačná schopnosť, znížená pohybová schopnosť v dôsledku detskej mozgovej obrny, osoba je imobilná, nesedí, nechodí, je polohovaná, pohybuje sa na špeciálne upravenom kočíku, nie je schopná na prepravu používať prostriedky verejnej hromadnej dopravy za rovnakých podmienok a rovnakým spôsobom ako zdravá fyzická osoba rovnakého veku, posudzovaná má zvýšené výdavky súvisiace s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizňou, obuvi a bytového zariadenia a je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, menovaná má obmedzenú schopnosť sebaobsluhy a je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby pri zabezpečovaní úkonov sebaobsluhy, posudzovaná osoba je odkázaná na sprievodcu a termín opätovného posúdenia zdravotného stavu bol vyhodnotený ako nepotrebný.

20. Na pojednávaní konanom dňa 14.11.2019 právny zástupca žalobkyne uviedol, že došlo k zásadnému zásahu do osobnostných práv žalobkyne a konštatoval, že už v pôvodnom konaní bolo jednoznačne preukázaná príčina súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovanej a zdravotným stavom (škodou) žalobkyne. Citoval z rozsudku OS PO sp. zn. zo dňa 9.7.2015, v ktorom je uvedené, že došlo nepochybne k takémuto porušeniu povinnosti zdravotníckeho zariadenia pri prijatí matky žalobkyne, pričom podľa záverov znalca malo nepochybne dôjsť k okamžitému prerušeniu

tehotenstva cisárskym rezom tým, že nedošlo k tomuto postupu bola žalobkyňa vystavená perinatálnej tiesni, ktorá nepochybne spôsobila aj stratu šance na riadny vývoj a vývin, ktorú by aj ako predčasne narodené dieťa mala omnoho vyššiu, než v prípade, že jej mozog bol vystavený prenatálnej tiesni. Tým došlo k poškodeniu mozgu žalobkyne, ktorý jej nepochybne najdôležitejším riadiacim orgánom celého ľudského tela. Konštatoval, že súd by mal pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prihliadať najmä kritéria a to závažnosť vzniku nemajetkovej ujmy čo do rozsahu trvania dôsledkov a rovnako tak na okolnosti, pri ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobkyne, nehovoriac už o tom, že žalovaná odmietla komunikovať so žalujúcou stranou vo vzťahu k nejakému zadosťučineniu prípadne mimosúdnej dohode. Otázka premlčania je podľa jeho právneho názoru vyriešená, nakoľko išlo by o premlčanie v rozpore s dobrými mravmi. Zotrval na podanej žalobe tak ako bola doručená súdu, navrhol jej vyhovieť, v prípade úspechu si uplatnil náhradu trov konania, nemal návrhy na doplnenie dokazovania.

21. Na tom istom pojednávaní právny zástupca žalovanej uviedol, že nemajetková ujma, ktorej vyplatenia sa domáha žalujúca strana, je už kompenzovaná v pôvodnom konaní sp. zn. , pričom je pokrytá priznaným sťažením spoločenského uplatnenia a teda považoval žalobu vo vzťahu k nemajetkovej ujme za nedôvodnú. Opätovne vzniesol námietku premlčania, pričom poukázal na to, že nemajetková ujma bola žalovaná až v priebehu konania, prvýkrát v roku 2013, teda mimo plynutia premlčacej lehoty. Premlčanie bolo posudzované v pôvodnom konaní vo vzťahu k náhrade škody, nie k náhrade nemajetkovej ujmy, pričom síce v pôvodnom konaní bolo argumentované aj dobrými mravmi, tieto už však boli zohľadnené v pôvodnom konaní a teda treba opätovne preskúmať, či nárok nie je premlčaný aj v tomto prebiehajúcom konaní. Navrhol nárok žalobkyne v celom rozsahu zamietnuť a v prípade úspechu priznať náhradu trov konania, nemal návrhy na doplnenie dokazovania.

22. Na pojednávaní konanom 18.11.2021 právny zástupca žalobkyne uviedol, že sa nestotožňuje s premlčaním nároku, pričom o premlčaní rozhodoval okresný súd, krajský súd, najvyšší súd a napokon aj súd ústavný. Navrhol preto žalobe opätovne vyhovieť. Doplnil, že pôvodne bola žaloba podaná na súd ako za priznanie náhrady čo sa týka sťaženia spoločenského uplatnenia, tak aj nemajetkovej ujmy, pričom už v tom čase bola vznesená námietka premlčania voči týmto nárok ako voči celku, kde však bolo neskôr v rozhodovaní na jednotlivých súdnych inštanciách konštatované, že nárok nie je premlčaný. Následne sa rozhodlo medzitímnym rozsudkom, pričom tieto nároky sa rozdelili na sťaženie spoločenského uplatnenia ako aj nemajetkovú ujmu, ktorá je predmetom tohto konania. Konštatoval, že nielen pochybením pri administratívnej starostlivosti bolo náročné zistiť plynutie lehôt, ale bolo to spôsobené administratívnymi úkonmi, teda dokumentáciu, pričom aj znalci v následnom znaleckom skúmaní konštatovali, že bol neporiadok v tejto dokumentácii, teda kedy došlo k poškodeniu zdravia, resp. mozgu žalobkyne. Poukázal na to, že pracovníci žalovanej, teda lekári, ubezpečovali zástupcov žalobkyne - rodičov ,,nebojte sa, všetko dáme do poriadku a bude žiť riadny život“. Keď rodičia usúdili, že sa to vyvíja zlým smerom oslovili následne Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý konštatoval, že došlo k vážnym pochybeniam zo strany žalovanej. Iné rozhodnutie aj vo vzťahu k premlčaniu ako rozhodol súd v tomto konaní v prvotnom rozhodnutí by bolo v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Navrhol preto žalobe tak ako bola podaná v celom rozsahu vyhovieť, nemal návrhy na doplnenie dokazovania.

23. Na tomto pojednávaní právny zástupca žalovaného uviedol, že nárok bol uplatnený takmer 7 rokov po začatí objektívnej premlčacej doby, teda začala plynúť deň po narodení žalobkyne. Zároveň poukázala na to, že nárok bol rovnako uplatnený 3,5 roka po tom, čo Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou konštatoval pochybenie žalovanej. Rovnako tak tento návrh bol podaný 3 roky po podaní žaloby o náhrade škody z 1.4.2010. Poukázala na to, že žalobkyňa bola právne zastúpená od začiatku, advokátom, teda mala kvalifikované právne zastúpenie od 18.11.2009, pričom zmena žaloby nastala 21.1.2013 vo vzťahu k aktuálne žalovanej nemajetkovej ujme. Vo vzťahu k premlčaniu je potrebné udalosť, od ktorej sa odvíja premlčacia doba počítať pôrod, nie neporiadok v zdravotnej dokumentácii, na ktorý sa odvoláva právny zástupca žalobkyne. Konštatovala, že žaloba vo vzťahu k nemajetkovej ujme bola podaná 3,5 roka po tom, čo bolo vydané vyjadrenie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Konštatovala, že považuje za zavádzanie, že nárok bol uplatnený v čas, nakoľko žaloba v roku 2010 neobsahovala nárok na ochranu osobnosti. Podľa jej právneho názoru nenastali výnimočné okolnosti, pre ktoré by bolo možné neakceptovať námietku premlčania. Uviedla záverom, že námietka premlčania nie je amorálna, ale ide o procesnú obranu žalovanej. Navrhla žalobu zamietnuť a v prípade úspechu si uplatnila náhradu trov konania, nemala návrhy na doplnenie dokazovania.

24. Na základe vyššie zisteného skutkového stavu ako aj citovaných právnych predpisov súd prvej inštancie opätovne dospel k záveru, že žalobe je potrebné vyhovieť.

25. Súkromný život je široký pojem, ktorý nemožno definovať vyčerpávajúcim spôsobom. Také údaje, ako pohlavie, meno alebo sexuálna orientácia sú významnými prvkami osobnej sféry chránené čl. 8 Dohovoru. Na duševné zdravie sa musí tiež prihliadať ako na dôležitú súčasť súkromného života spojenú s morálnou integritou. Čl. 8 chráni právo na identitu a osobný rozvoj a právo nadväzovať a rozvíjať vzťahy s inými ľudskými bytosťami a s okolitým svetom. Zachovanie duševnej stability je v tomto kontexte neopomenuteľnou predbežnou podmienkou na účinné využívanie práva na rešpektovanie súkromného života (Ro ESĽP, čl. 8 Dohovoru - Bensaid v. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska zo 6. 2. 2001, sťažnosť č. 44599/1998).

26. Za zásah do súkromia časť súdnej praxe považuje aj postihnutie niektorej z blízkych osôb ( ). Postihnutie člena rodiny je neoprávneným zásahom do súkromia členov rodiny. Primeraným zadosťučinením je v tomto prípade aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

27. Právnym prostriedkom ochrany proti takémuto zásahu je návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V takomto prípade je daná aktívna legitimácia tomu subjektu, ktorému svedčí existencia kvalifikovaného vzťahu s postihnutou osobou, lebo právo na súkromie je jedným zo základných osobnostných práv fyzickej osoby tak, ako to má na mysli aj ust. (Uznesenie KS v Košiciach z 13. 10. 2005, sp. zn. ).

28. V rozsudku zo 17. februára 2011 sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že „ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na plnohodnotný život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde napr. k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou“. Na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení o ochrane osobnosti“. Na uvedené súdne rozhodnutie súd prvej inštancie poukazuje len analogicky, hoci vzhľadom na vyššie uvedený rozsah postihnutia žalobkyne, ktorý de facto predstavuje tzv. sociálnu smrť, je tento prímer priliehavý.

29. Súd prvej inštancie ďalej poukazuje aj na uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 26. septembra 2013: „Podľa platí, že občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. V tomto ustanovení je upravená analógia. Analógia legis (analógia zákona) sa používa ako forma aplikácie zákona vtedy, keď treba riešiť otázku, riešenie ktorej nie je síce v zákone upravené, ale ten istý zákon upravuje riešenie podobného prípadu. Vychádza sa pritom z predpokladu, že zákonodarca by podľa rovnakých zásad upravil aj daný prípad“.

30. Nie s každým výsledkom, ktorý znamená zhoršenie zdravotného stavu pacienta, sa spája aj právna zodpovednosť. Každý, kto poskytuje zdravotnú starostlivosť, ju má poskytovať lege artis. Podstatným znakom postupu lege artis je súlad s poznatkami medicíny a biomedicínskych vied. Zdravotná starostlivosť je v zmysle § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti poskytovaná správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.

31. Lege artis znamená, že lekár musí vykonať všetky zdravotné úkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia alebo zlepšenia zdravotného stavu pacienta, pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Za poznatky lekárskej vedy možno považovať všetko, čo veda dosiahla, teda je to postup, ktorý je dostatočné overený a použiteľný v lekárskej praxi (napr. poznatky, ktoré sa vyučujú na lekárskych fakultách a sú rešpektované v praxi). Dôležité je povedať, že lekár nemá povinnosť vykonať všetky potrebné vyšetrenia, či zákroky, ale rovnako že ich má povinnosť vykonať včas - v správnom čase. Jedine takýto postup je možné označiť za postup „lege artis“.

32. Príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním zdravotníckeho pracovníka a vznikom škody musí byť úplne preukázaná, nestačí to, že je pravdepodobná. Tvrdenie, že pacient by mal preukázať 100- percentnú súvislosť však bolo v posledných rokoch negované, pričom súdy vo viacerých prípadoch vyslovili názor, že takáto požiadavka, ktorá je kladená na plecia pacienta je neprijateľná, keďže 100- percentnú príčinnú súvislosť v podstate nie je možné dokázať. Napokon príčinná súvislosť medzi zdravotným stavom žalobkyne a postupom poskytnutia zdravotnej starostlivosti žalovanou bola už právoplatne ustálená.

33. Čo sa týka tzv. kauzálneho nexu (príčinnej súvislosti medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti a postihnutím žalobkyne) súd prvej inštancie považuje za potrebné uviesť, že príčinnú súvislosť pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti non lege artis a postihnutím žalobkyne považoval za danú s ohľadom na závažné zanedbanie zdravotnej starostlivosti zo závažným následkom na zdraví pacientky a má za to, že nesprávny postup poskytovateľa zdravotnej starostlivosti mal za následok v konečnom dôsledku postihnutie (jeho násobne zvýšenú mieru) žalobkyne.

34. Túto príčinnú súvislosť konštatoval aj znalec v odbore Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie gynekológia a pôrodníctvo MUDr. Y. F. v Znaleckom posudku č. X/XXXX ako aj znalecká organizácia v odbore Zdravotníctvo a farmácia forensic.sk v Znaleckom posudku č. XXX/XXXX. Nepochybne podľa záverov znalcov došlo k porušeniu povinnosti zdravotníckeho zariadenia pri prijatí matky žalobkyne a podľa záverov znalca nepochybne malo dôjsť k okamžitému prerušeniu tehotenstva cisárskym rezom. Tým, že nedošlo k tomuto postupu, bola žalobkyňa vystavená perinatálnej tiesni, ktorá nepochybne spôsobila stratu jej šance na riadny vývin a vývoj, ktorú by aj ako predčasne narodené dieťa mala omnoho vyššiu, než v prípade, že jej mozog bol vystavený prenatálnej tiesni.

35. Súd prvej inštancie rovnako považuje za potrebné zaujať stanovisko k žalovanou namietanej duplicite nároku vo vzťahu k odškodneniu formou sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 50 % (právoplatne priznané, avšak zatiaľ bez numerického vyjadrenia v doposiaľ neskončenom konaní tunajšieho súdu ) a nárokov vyplývajúcich z nemajetkovej ujmy. Náhrada nemajetkovej ujmy je samostatný nárok, ktorý v porovnaní s náhradou škody má úplne inú funkciu. Kým náhrada škody sa viaže len na zdraví poškodenú osobu a má za úlohu odškodniť vytrpené bolesti a zdravotné následky, náhrada nemajetkovej ujmy má širší rozsah, snaží sa zmierniť dôsledky na život a poskytnúť satisfakciu, a to nielen pre osobu poškodenú na zdraví, ale aj pre blízke osoby, ktoré boli týmto zásahom dotknuté na iných právach (napr. právo na rodinný život). Porušenie práv týchto osôb vzniklo práve v nadväznej spojitosti s poškodením zdravia poškodenej osoby. Pri nemajetkovej ujme treba vychádzať z presvedčenia, že každá ľudská bytosť má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, ľudskej dôstojnosti či súkromia. Je nutné konštatovať, že zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vyváženie miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu v snahe poskytnúť čo najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti. Na druhej strane zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej (osobnej) integrity fyzickej osoby je poskytnutie relutárnej náhrady za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného (žalobkyne), pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (sťaženie spoločenského uplatnenia). Nemôže byť teda namieste argumentácia zásadou ne bis in idem (duplicita nároku), nakoľko v danom prípade ide o súbeh nárokov. Bez ohľadu na priznané sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne je preto vzhľadom na jej zdravotný stav viac ako dôvodné priznanie aj náhrady formou tzv. nemajetkovej ujmy, teda súd prvej inštancie má za to, že ani priznanie sťaženia spoločenského uplatnenia nebráni priznaniu aj náhrady formou nemajetkovej ujmy, nakoľko tieto nároky sa navzájom nevylučujú ani nekonzumujú.

36. Potrebné bolo po vyššie uvedených právnych záveroch, vzhľadom na preukázanie príčinnej súvislosti medzi poškodením zdravia žalobkyne a poskytovanou zdravotnou starostlivosťou, zaoberať sa výškou náhrady nemajetkovej ujmy, pričom súd prvej inštancie vychádzal z dostupnej judikatúry, z ktorej v len príkladmo uvádza :

37. Rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. z 10.10.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 2.10.2013 súd právoplatne priznal žalobcovi v 1. rade (poškodenému, ktorý po operácii zostal v bdelej kóme) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur, žalobcom v 2. a 3. rade (rodičia žalobcu v 1. rade) náhradu nemajetkovej ujmy každému vo výške po 90.000 eur a napokon žalobcom v 4. a 5. rade (súrodenci žalobcu v 1. rade) náhradu nemajetkovej ujmy každému vo výške 10.000 eur. Zároveň v tomto konaní žalobcovi v 1. rade boli priznané nároky z titulu bolestného vo výške 17.942,40 eura a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 181.666,80 eura.

38. Súd prvej inštancie, aj keď citlivo vníma situáciu na strane rodičov žalobkyne, si neosobuje právo priblížiť sa k pocitom vyvolaným postihnutím im blízkej osoby. Zároveň si je súd vedomý faktu, že peňažné prostriedky v akejkoľvek výške nie sú spôsobilé zhojiť nezvratný následok. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že výška nemajetkovej ujmy tak, ako bola ustálená, je súladná s doterajšou rozhodovacou praxou súdov a je primeraná, všetko vo svetle tej skutočnosti, že v prejednávanom prípade ide o situáciu, kde ťažko zdravotne postihnutá žalobkyňa je dieťaťom z jednej fungujúcej rodiny. Je nesporné, že rodina ako celok utrpela stratu, pričom výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou, vždy však s prihliadnutím na zákonné kritéria závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo. Určenie konkrétnej výšky náhrady potom musí zohľadňovať všetky okolnosti konkrétneho prípadu a musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s obsahom na jej intenzitu, rozsah a trvanie. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že skúmané zásahy vyvolávajú spravidla ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a v zásade nereparovateľnú.

39. Súd prvej inštancie si uvedomuje za súčasnej právnej úpravy, ktorá ponecháva výšku nemajetkovej ujmy na úvahu súdu, obtiažnosť pri stanovení tohto nároku. Vychádzajúc z mimoriadne intenzívnej ujmy na zdraví žalobkyne, ale aj zo závažnosti okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do zdravia žalobkyne, mal za to, že primeranou náhradou, ktorá by mohla poskytnúť žalobkyni primerané zadosťučinenie a zmiernenie jej ujmy na zdraví, je suma 100.000 eur. Súdu je zrejmé, že hodnota ľudského života a zdravia je nevyčísliteľná. Preto nie je možné ani vyčísliť nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla na zdraví žalobkyne. Je možné iba poskytnúť jej určitú satisfakciu, resp. zadosťučinenie, ktoré iba sčasti dokáže zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu, nedokáže ju však reparovať v celom rozsahu, pretože to je nemožné. Uvedené v zásade musí korešpondovať i s kritériami v rámci princípu proporcionality, i napriek tomu, že súd je si vedomý, že nárok z titulu práva na ochranu osobnosti nedoplňuje, ani nerozširuje náhradu škody v danom prípade priznanej žalobkyni titulom sťažení spoločenského uplatnenia. Práve z dôvodu, že žalobkyni bol priznaný nárok z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia zatiaľ v rozsahu 50 %, považoval súd nemajetkovú ujmu vo výške 100.000 eur za primeranú s prihliadnutím na nespochybniteľne mimoriadnu závažnosť ujmy na zdraví žalobkyne, ako aj okolnosti tohto prípadu.

40. Je nesporným, že žalobkyňa - dieťa, je hendikepované na celý život v oblasti mobility, komunikácie, ako aj sebaobsluhy. Rovnako je nepochybné, že dieťa je odkázané na celodennú starostlivosť rodičov, ktorí nevyhnutne museli prispôsobiť svoj život k starostlivosti o žalobkyňu. Žalobkyňa je v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti prakticky úplne vypojená z praktického života, kedy nemá žiadne možnosti uplatnenia sa. U žalobkyne bola práve non lege artis postupom žalovanej odňatá možnosť naplno sa prejaviť v spoločenskom i osobnom živote a nedostala ani len možnosť naplno rozvinúť svoje talenty.

41. Taktiež je potrebné akcentovať, že priznanie nemajetkovej ujmy pri úmrtí osoby (napr. spôsobenou pochybením zdravotníckeho zariadenia, autonehodou, a pod.) je náhradou, ktorou má byť snaha o sanovanie negatívneho zásahu do osobnosti a súkromia dotknutej osoby/osôb, pričom fyzická osoba ako subjekt práva prestáva existovať. V danom prípade však žalobkyňa zostala nažive, avšak s veľkými zdravotnými problémami a okrem permanentnej osobnej starostlivosti blízkymi osobami je takáto situácia celkovo pre rodinu aj bezosporu veľmi nákladnou.

42. Súd prvej inštancie preto po uvážení vyššie uvedených skutočností (judikatúra, starostlivosť v rodine, pochybenie žalovanej) priznal žalobkyni sumu 100.000 eur, nakoľko túto sumu v žiadnom ohľade nepovažoval za neprimeranú alebo nedôvodnú. Žalovaný narušil sociálne, citové, kultúrne vzťahy v rámci ich súkromného a rodinného života. Život v rodine sa od základov zmenil, dcéra si vyžaduje 24 hodinovú starostlivosť a rodičom neostáva skoro žiaden čas pre seba v ich manželskom živote, nehovoriac o čase, ktorý si vyžaduje starostlivosť o ich ďalšie dieťa, ktorý si vyžaduje starostlivosť o ich ďalšie dieťa. Súd má zato, že spôsobená ujma sa najviac dotkla práve rodičov, ako osôb žalobkyni úplne najbližších, ktorí si uvedomujú prognózu zdravotného stavu svojej dcéry odkázanej na ich doživotnú pomoc. Preto súd považoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v plnej výške za primerané.

43. Súd prvej inštancie súc viazaný závermi rozhodnutia odvolacieho súdu sa opätovne zaoberal aj žalovanou vznesenou námietkou premlčania vo vzťahu k žalovanému nároku.

44. Je nesporným, že žalobkyňa sa narodila 21.7.2006, pričom Úrad pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dňa 28.9.2009 konštatoval poškodenie uzdravia žalobkyne žalovaným. Je pochopiteľné, že rodičia pri narodení dcéry živili v sebe nádej, že zdravotný stav ich dieťaťa bude v poriadku, pričom až rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ich utvrdilo v tom, čo dovtedy mohli len tušiť, nie mať o tom reálnu vedomosť. Súd prvej inštancie má preto zato, že vzhľadom na uisťovanie rodičov zamestnancami žalovaného po narodení maloletej žalobkyne, že ich dieťa bude v poriadku, je nutné premlčaciu dobu počítať od rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, t. j. od 28.9.2009.

45. V konaní tunajšieho súdu vedeného pod č. k. -333 sa žalobkyňa žalobou zo dňa 1.4.2010 domáhala (v zastúpení zákonnými zástupcami) od žalovanej zaplatenia sumy 398.327,02 eur titulom náhrady škody konaním non lege artis zo strany žalovaného. Písomným podaním označeným ako vyjadrenie žalobcu doručeným tunajšiemu súdu dňa 21.1.2013 došlo k špecifikácii vyššie uvedenej sumy s tým, že suma 298.327,02 eur predstavuje sťaženie spoločenského uplatnenia a suma 100.000 eur predstavuje nemajetkovú ujmu.

46. Z uvedeného je zrejmé, že už v žalobe zo dňa 1.4.2010 na sumu 398.327,02 eur je subsumovaná aj suma 100.000 eur predstavujúca nemajetkovú ujmu, ako to napokon vyplynulo z podania žalobkyne doručeného súdu 21.1.2013. Za predpokladu počítania plynutia premlčacej od rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, t. j. od 28.9.2009 a podania pôvodnej žaloby dňa 1.4.2020 (správne má byť 2010, pozn. odvolacieho súdu) na sumu 398.327,02 eur (vrátane sumy 100.000 eur za nemajetkovú ujmu), dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba bola podaná včas a nárok žalobkyne premlčaný nie je.

47. Zákonní zástupcovia žalobkyne mali skutočnú (nielen predpokladanú) vedomosť o zdravotnom stave ich dcéry až rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pretože až týmto rozhodnutím sa ich domnienky dostali do roviny faktov.

48. Na druhej strane súd prvej inštancie akcentuje tú skutočnosť, že aj pri neprijatí vyššie uvedených záverov týkajúcich sa plynutia premlčacej doby, by súd prvej inštancie námietku premlčania vyhodnotil ako v rozpore s dobrými mravmi. Nepobadal súd žiadnu reflexiu žalovanej strany smerom k strane žalujúcej zvlášť pri nezvratnosti žalobkyni spôsobeného následku.

49. Dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania. Rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti. Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i keď je so zákonom formálne v súlade, je v

skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť právo (niekoho iného). V zákonom stanovených prípadoch je výkonom práva tiež vznesenie námietky premlčania.

50. Na základe vyššie zisteného skutkového stavu, citovaných právnych ustanovení a uvedených záverov súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 51. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa , tak, že žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, preto má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

52. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu, z dôvodov: ust. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; ust. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; v zmysle ust. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

53. Žalovaný namietal záver súdu prvej inštancie o tom, že nárok žalobkyne premlčaný nie je a preto sa ani v rámci dokazovania nezaoberal prípadnými dôvodmi hodnými osobitého zreteľa, existencia ktorých by výnimočne umožňovala súdu prvej inštancie na námietku premlčania vznesenú žalovanou, neprihliadnuť. V prejednávanej veci bol začiatok plynutia premlčacej doby súdom prvej inštancie stanovený na deň 28.09.2009, určenie ktorého súd prvej inštancie vysvetlil v bode 55 napádaného rozhodnutia, pričom mal za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol uplatnený žalobkyňou už žalobou podanou dňa 01.04.2010, ktorým sa táto domáhala zaplatenia sumy 398.327, 02 eur (odvolateľ podotýka, že bez špecifikácie titulu v petite žaloby) a podaním žalobkyne dňa 21.01.2013 označenej ako vyjadrenie, citujúc súd prvej inštancie v bode 56. napadnutého rozsudku „došlo k špecifikácii vyššie uvedenej sumy s tým, že suma 298.327,02 Eur predstavuje sťaženie spoločenského uplatnenia a suma 100.000 Eur predstavuje nemajetkovú ujmu“. Pokračujúc v bode 57. odôvodnenia napádaného rozhodnutia súd prvej inštancie konštatuje, že z uvedeného je zrejmé, že už v žalobe podanej dňa 01.04.2010 znejúcu na sumu 398.327, 02 eur je subsumovaná aj suma 100.000 eur predstavujúca nemajetkovú ujmu, ako to napokon vyplynulo z podania žalobkyne doručeného súdu dňa 21.01.2013. nepozná pojem „špecifikácia“ žaloby a v prípade, že po začatí konania dôjde k rozšíreniu uplatneného práva, uplatneniu iného práva alebo podstatnej zmene alebo doplnenia rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, je potrebné takýto dispozičný úkon žalobcu posúdiť v kontexte zmeny žaloby ust. a nasl. . Podľa názoru žalovaného písomné podanie dňa 21.01.2013 obsahuje nové skutkové tvrdenia žalobkyne ohľadom zásahu do osobnostných práv žalobkyne (žalovaná poukazuje, že tento nárok je odôvodňovaný takmer výlučne len všeobecnou právnou úpravou ochrany osobnosti podľa ust. a nasl. ), čím žalobkyňa uplatňuje iné právo, akého sa domáhala žalobou podanou dňa 01.04.2010, a z uvedeného dôvodu je predmetné podanie potrebné posúdiť ako zmenu žaloby. Žalovaný osobitne upriamuje pozornosť na to, že aj Uznesenie súdu prvej inštancie č.k. - 13 zo dňa 06.03.2019, ktorým vyzýva žalovanú na vyjadrenie v lehote 15 dní k žalobe, doručenej súdu dňa 21.01.2013 svedčí tomu, že predmetné podanie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 16.01.2013 označené ako „Vyjadrenie žalobcu“ bolo konajúcim súdom posúdené ako zmena žaloby, v dôsledku čoho bolo vyčlenené na samostatné konanie pod novou spisovou značkou. Aj procesný postup súdu prvej inštancie, tak zodpovedal tomu, že sa jednalo o uplatnenie nového nároku žalobkyňou.

54. Žalovaný taktiež nesúhlasí s úvahou súdu prvej inštancie, že na základe výšky petitu žaloby zo dňa 01.04.2010, t. j. sumy, ktorej sa žalobkyňa domáhala v žalobe dňa 01.04.2010 je možné vyvodiť záver, že jej súčasťou bol aj nárok titulom zásahu do osobnostných práv žalobkyne, a to z dôvodu, že v pôvodnej žalobe nie je ani zmienka o porušených a/alebo ohrozených osobnostných právach žalobkyne, práve naopak, nárok je skutkovo odôvodňovaný výlučne nepriaznivým zdravotným stavom maloletej žalobkyne. Žalovaný zároveň poukázal na podanie právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 25.10.2010 označené ako „Zaslanie právneho zdôvodnenia“, ktorého obsahom okrem paragrafového znenia a je na strane druhej explicitne uvedené „V danej veci žalobca teda uplatňuje voči žalovanému nárok na náhradu škody, t. j. bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, pretože zo strany žalovaného došlo pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi k porušovaniu právnej povinnosti,...“ Žalovaný tak vzhľadom na obsah žaloby zo dňa 26.03.2010

doručenej súdu prvej inštancie dňa 01.04.2010 vedenej pod sp. zn. v spojení s písomným podaním právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 25.10.2010, a s osobitným dôrazom na procesný postup súdu prvej inštancie vydaním uznesenia č.k. - 13 zo dňa 06.03.2019 nie je jasné na základe čoho súd prvej inštancie považoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za súčasť žalobného návrhu doručenému súdu dňa 01.04.2010 sp. zn. , keď ani vlastný procesný postup súdu prvej inštancie tomu nesvedčal.

55. Spornou skutočnosťou medzi stranami sporu bola otázka premlčania nároku žalobkyne. Nárok uplatnený žalobkyňou, t. j. náhrada nemajetkovej ujmy, je podľa judikátu publikovaného pod č. R 58/2014 právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 17. augusta 2016, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - tzv. peňažná satisfakcia je osobným právom majetkovej povahy, ktorá podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe počítanej odo dňa nasledujúceho po dni, kedy k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo (obdobne otázku začatia plynutia premlčacej doby pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy rieši napríklad judikát R 75/2008). Ak by sa aj pripustil výklad o začatí plynutia premlčacej doby prijatý súdom prvej inštancie (s ktorým sa žalovaná nestotožňuje), t. j. odo dňa 28.09.2009, kedy mali zákonní zástupcovia žalobkyne Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou potvrdené, že u žalovaného došlo k pochybeniu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni, do uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyňou uplynulo viac ako obdobie 3 rokov. Je tak potrebné osobitne zdôrazniť, že aj od získania potvrdzujúcej informácie Úradu pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou po uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uplynuli viac ako 3 roky, teda len samotné toto obdobie trvalo viac ako je celková premlčacia doba pre tento uplatnený nárok, pričom je navyše dôležité zdôrazniť, že premlčacia doba vo vzťahu k tomuto uplatnenému nároku začala plynúť deň nasledujúci po pôrode (t. j. 22.07.2006), teda oveľa skôr, pretože nárok titulom zásahu do práva na ochranu osobnosti bol odôvodnený práve nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti žalobkyne pri jej pôrode (21.07.2006). Žalovaný taktiež nesúhlasí s úvahami súdu prvej inštancie v bode 55 napádaného rozhodnutia a považuje ich za naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. , ktorý evidentne založil začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby na pravidlách daných pre počítanie subjektívnej premlčacej doby, ktorá sa uplatňuje pri nárokoch z poškodenia zdravia (príp. bezdôvodného obohatenia); ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom zásahu do osobnostných práv, je však subjektívna premlčacia doba vylúčená.

56. Žalovaný má za to, že v prejednávanej veci nedošlo k takým okolnostiam, ktoré by bolo potrebné hodnotiť ako rozporné s dobrými mravmi pri posudzovaní dôvodne vznesenej námietky premlčania žalovanou. Premlčanie je potrebné vnímať ako inštitút, ktorý má svoje nespochybniteľné opodstatnenie v právnom poriadku, u ktorého nepriznanie účinkov námietke premlčania, v zmysle súdnej praxe (napríklad Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.10.2018, sp. zn. ) je možné pripustiť vo výnimočných situáciách, ktoré si vyžadujú dôkladné zhodnotenie súdom, či sú tak závažné, aby vylúčili účinok premlčania. Inštitút premlčania má svoje nezastupiteľné miesto aj pri poškodení zdravia vo vzťahu k nárokom, ktoré si poškodená osoba prípadne môže uplatniť, a to náhrady škody zdraví prípadne aj náhrady nemajetkovej ujmy, ak poskytnutím zdravotnej starostlivosti ako non lege artis došlo k zásahu do osobnostných práv, nakoľko zákonodarca upravuje plynutie premlčacích dôb aj voči nároku uplatnenému podľa ust. . Z uvedeného dôvodu nemôže byť namietanie premlčania žalovanou len z dôvodu predmetu konania a nepobadania reflexie voči žalobkyni, posudzované ako rozporné s dobrými mravmi. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že námietka premlčania bola podaná dôvodne a v prejednávanej veci nenastali žiadne výnimočné okolnosti, ktoré odôvodňovali nepriznanie účinkov tejto námietke. Z uvedeného dôvodu žalovaný trvá na tom, že žaloba má byť zamietnutá.

57. Žalovaný namieta opodstatnenosť uplatneného nároku ako celku s dôrazom na to, že súd prvej inštancie odôvodňoval jeho priznanie okolnosťami, ktoré sa odškodňujú v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia a tiež s poukazom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k zákonným zástupcom žalobkyne, ktorých postihnutie žalobkyne sa podľa názoru súdu prvej inštancie dotklo najviac a preto je nárok dôvodný. Súd prvej inštancie mal opätovne za to, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný. Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, pretože ani žalobkyňa a následne ani súd prvej inštancie nedostatočne uviedli skutkové okolnosti, ktoré by mali byť odškodnené primeraným finančným zadosťučinením z dôvodu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne a súd prvej inštancie opätovne prihliadal na zásah do osobnostných

práv zákonných zástupcov žalobkyne, ktorí však nevystupujú na strane žalobcov a z uvedeného dôvodu tak žalovaná priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v plnej výške požadovanej žalobkyňou, považuje za nedôvodné. Žalovaná trvá na tom, že žalobkyňa bola v konaní pred súdom povinná preukázať a súd prvej inštancie bol povinný prostredníctvom navrhnutých a vykonaných dôkazov zisťovať, v akých konkrétnych následkoch sa tento zásah prejavil, primárne pre určenie, či nárok je daný (ust. ) a následne, sekundárne, aká výška finančného zadosťučinenia je v danom prípade primeraná (kritéria dané ust. ). Žalovaná má za to, že zo zisteného skutkového stavu (z vykonaného dokazovania), neboli v konaní preukázané okolnosti odôvodňujúce priznanie náhrady za zásah do súkromia, ale iba okolnosti, ktoré sa odškodňujú titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, čo je predmetom iného konania.

58. Žalovaná takisto poukazuje na to, že v zmysle ust. je podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy pozitívny záver o tom, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čomu súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nevenoval žiadnu pozornosť. Okrem toho, že súd prvej inštancie priznal náhradu nemajetkovej ujmy na základe skutkových zistení, ktoré evidentne svedčia sťaženiu spoločenského uplatnenia (ohľadom tohto nároku sa vedie konanie pod sp. zn. ), je viac ako zrejmé, že dôvodnosť nároku súd prvej inštancie založil vzhľadom na situáciu na strane rodičov žalobkyne a ich pocitom vyvolaným postihnutím žalobkyne, ako im blízkej osoby. Žalovaná uvádza, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí na viacerých miestach (najmä body 49, 51, 52 a 53) odôvodňuje požadovanú náhradu primeraného finančného zadosťučinenia okolnosťami, ktoré sa vôbec netýkajú možného porušenia osobnostných práv žalobkyne, ale najmä jej rodičov, a to napriek tomu, že títo v konaní nevystupovali ako strany sporu, ale iba ako zákonní zástupcovia žalobkyne a teda vo vzťahu k nim nebola splnená podmienka aktívnej vecnej legitimácie. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie opätovne nesprávnym výkladom dospel k záveru, že pri posudzovaní vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranu osobnosti ako aj jej výšky je možné zohľadňovať zásah do osobnostného práva blízkej osoby bez toho, aby bola táto blízka osoba samostatnou procesnou stranou v konaní. Žalovaná síce súhlasí s tým, že zásah do práva jednej osoby môže u tretej osoby (najčastejšie blízkej) vyvolať neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti aj u tejto tretej osoby, avšak táto tretia blízka osoba je na ochranu svojich práv samostatne procesne legitimovaná.

59. Žalovaný má vzhľadom na bod 50 napádaného rozhodnutia za to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy bola súdom prvej inštancie určená tak vysoko aj preto, že súd prvej inštancie, vzhľadom na mieru zodpovednosti určenú medzitýmnym rozsudkom vo výške 50% chce v plnom rozsahu kompenzovať žalobkyňu aspoň priznaním satisfakcie z iného nároku. Z uvedeného dôvodu by podľa žalovanej bolo dôvodné, aby súd prvej inštancie pri určovaní výšky vychádzal z takto určenej miery zodpovednosti, prípadne aby sa dostatočne vysporiadal s tým, prečo v tejto veci nebral právoplatne určenú zníženú mieru zodpovednosti do úvahy tým, že pomerne neznížil požadovaný nárok. Posúdenie miery zodpovednosti žalovanej z pridruženého konania ako priťažujúcu okolnosť žalovanej, táto považuje za svojvoľné.

60. Súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalovanej na základe procesného neúspechu v konaní. Vzhľadom k tomu, že výrok ukladajúci žalovanej plniť bol z jej strany napadnutý odvolaním a výrok o trovách je od rozhodnutia o odvolaní žalovanej závislý, bolo dôvodné odvolaním napadnúť aj výrok II napadnutého rozhodnutia.

61. Žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby odvolaním napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

62. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. V podanom vyjadrení uviedla, že sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie týkajúceho sa začiatku plynutia premlčacej doby, ktorá nepochybne začala plynúť dňa 28.09.2009. Žaloba bola podaná dňa 01.04.2010 s tým, že v predmetnom návrhu a v stanovenej výške bol zohľadnený nárok z dôvodu ublíženia na zdraví, sťaženie spoločenského uplatnenia a to vo výške 298 372,02 eur a druhou časťou nároku bol návrh na nemajetkovú ujmu s poukazom na a . Nesúhlasí teda s konštatovaním že rozdelením týchto požadovaných prostriedkov z jednotlivých titulov neboli podané súčasne a poukázala na medzitýmny rozsudok. Otázku plynutia premlčacej doby považuje vzhľadom na už opakované prvoinštančné a

odvolacie konanie, ako aj dovolacie konanie za vyriešenú. Navrhla, aby odvolací súd odvolanie žalovaného zamietol v celom rozsahu a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

63. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( ), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

64. Podľa , fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

65. Podľa až ods. 3 , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

66. Podľa , kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

67. Podľa ust. , , právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ >). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/1964/40/20191201>. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

68. Podľa , , právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

69. Podľa , ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

70. Podľa , pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

71. V zmysle ust. premlčaniu podliehajú majetkové práva. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy je právom majetkovým, ktorý sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.

72. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia a a nároky na náhradu škody na zdraví za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia , sú samostatné právne prostriedky ochrany fyzickej osoby, a preto ich nemožno uplatniť na základe identických skutkových tvrdení.( Rozsudok Vrchného súdu v Olomouci, sp. zn. )

73. Práva zo zodpovednosti za spôsobenú škodu a z porušenia osobnostných práv si najmä v čiastkových nárokoch odškodnenie bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia oproti právu na náhradu nemajetkovej ujmy začne konkurujú, pretože sú hodnotené na základe sčasti totožných a sčasti veľmi príbuzných skutkových okolností. Napriek tomu ide o inštitúty celkom samostatné, a preto je

potrebné viesť v konaní účastníkov k tomu, aby poskytli súdu dostatok dôkazov umožňujúcich odlíšenie týchto inštitútov. (Uznesenie Vrchného súdu v Olomouci, sp. zn. )

74. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej ujmy na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z dňa 17. februára 2011)

75. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia (bod 55) síce nepriamo, no celkom zrozumiteľne uviedol, že dňom, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne, je deň narodenia maloletej žalobkyne, ale „vzhľadom na uisťovanie rodičov zamestnancami žalovaného po narodení maloletej žalobkyne, že ich dieťa bude v poriadku, je nutné premlčaciu dobu počítať od rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, t.j. od 28.9.2009.“

76. Súd prvej inštancie však náležitým spôsobom nevysvetlil a neuviedol právne relevantné dôvody vedúce k neplynutiu premlčacej doby od 22.7.2006 do 27.9.2009.

77. Uisťovanie rodičov zamestnancami žalovaného po narodení maloletej žalobkyne, že ich dieťa bude v poriadku, podľa názoru odvolacieho súdu takýmto právne relevantným dôvodom nie je.

78. Odvolací súd opätovne poukazuje na to, čo uviedol vyššie, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.

79. Rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 28.9.2009 je preto vo vzťahu k počiatku plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby na náhradu za nemateriálnu ujmu bez právneho významu.

80. Právo v zmysle ust. prvá veta , možno uplatniť najmä žalobou na plnenie.

81. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (R42/1957) „Ak došlo k zmene žalobou uplatneného nároku tak, že namiesto požadovaného nároku z kúpnej zmluvy sa uplatní iný nárok (napr. z nájomnej zmluvy), z hľadiska premlčania je tento nový nárok uplatnený až dňom keď došlo k zmene návrhu, aj keď žalobný návrh zostal nezmenený.

82. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia (bod 56) uviedol, že „v konaní tunajšieho súdu vedeného pod č.k. sa žalobkyňa žalobou zo dňa 1.4.2010 domáhala (v zastúpení zákonnými zástupcami) od žalovanej zaplatenia sumy 398 327,02 eur titulom náhrady škody konaním non lege artis zo strany žalovaného.

83. Uplatneným nárokom bol teda nepochybne nárok na náhradu škody.

84. Ako ďalej uviedol súd prvej inštancie „písomným podaním označeným ako vyjadrenie žalobcu doručeným tunajšiemu súdu dňa 21.1.2013 došlo k špecifikácii uvedenej sumy s tým, že suma 298 327,02 eur predstavuje sťaženie spoločenského uplatnenia a suma 100 000 eur predstavuje nemajetkovú ujmu.“

85. V odôvodnení v podanej žalobe zo dňa 01.04.2010 žalobkyňa uviedla cit.: „Tento nárok si navrhovatelia uplatňujú na základe prehodnotenia súčasných nákladov, ktoré týmto rodine vznikli, ako aj budúcich nákladov, ktoré budú narastať s pribúdajúcim vekom maloletej. Výšku náhrady si navrhovatelia uplatňujú jednorazovo, bez ďalších právnych nárokov voči odporcovi v budúcnosti.“

86. Nemajetková ujma vyjadrená v peniazoch je samostatným nárokom so samostatným skutkovým základom.

87. Súd prvej inštancie svoj záver, že suma 100 000,- eur predstavujúca nemajetkovú ujmu je subsumovaná už v podanej žalobe vyvodil len poukazom na podanie žalobkyne zo dňa 21.01.2013 bez akéhokoľvek ďalšieho odôvodnenia.

88. Vzhľadom k horeuvedenému je podľa názoru odvolacieho súdu možno prijať záver, že nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, ako samostatný nárok nebol uplatnený v žalobe zo dňa 1.4.2010.

89. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Prešov sp.zn. (č.l. 329 spisu) vyplýva, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 19.06.2015 uznesením pripustil zmenu návrhu tak, že alternatívne žiada posúdiť predmetný nárok navrhovateľ ako náhradu škody, resp. ako nemajetkovú ujmu.

90. Ak došlo k zmene žalobkyňou uplatneného nároku tak, že namiesto časti pôvodného nároku na náhradu škody v sume 100 000,- eur sa uplatnil iný nárok podaním zo dňa 21.1.2013, z hľadiska premlčania je tento nový nárok uplatnený až týmto dňom, keď došlo k zmene návrhu, aj keď žalobný návrh zostal nezmenený.

91. Možno preto prisvedčiť žalovanému, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nebol uplatnený v premlčacej dobe a nemožno ho preto priznať súdom.

92. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z dňa 17. februára 2011)

93. Súd prvej inštancie vo vzťahu k uvedenému v bode 59. len stroho konštatoval, že „aj pri neprijatí vyššie uvedených záverov týkajúcich sa plynutia premlčacej doby, by súd prvej inštancie námietku premlčania vyhodnotil ako v rozpore s dobrými mravmi. Nepobadal súd žiadnu reflexiu žalovanej strany smerom k strane žalujúcej zvlášť pri nezvratnosti žalobkyni spôsobeného následku.“

94. Uvedený záver je v rozpore s ustálenou súdnou praxou, ktorá „za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania.“

95. Odvolací súd sa stotožnil s názorom odvolateľa, že nie je dôvod na aplikáciu ust. .

96. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa ust. zmenil rozsudok tak, že žalobu vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme vo výške 100 000,- eur zamietol.

97. Podľa , , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

98. Podľa , , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

99. Podľa , výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

100. Účelom ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

101. Toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. )

102. S týmto konštatovaním a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. sa stotožnil aj odvolací súd „...dovolací súd poznamenáva, že v ustanovení je ustanovené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky uplatnenia právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania; dáva súdu možnosť, aby za splnenia predpokladov v tomto ustanovení uvedených nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady celkom alebo sčasti. Predmetné ustanovenie umožňuje tak presadiť aplikáciu ustanovenia (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchovu na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb) a docieliť tak pokiaľ možno spravodlivú ochranu práv, čo aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok vždy neumožňuje. Musí ale ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov, a to obidvoch) jeho aplikácie. Ustanovenie neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod.“

103. Dôvody hodné osobitného zreteľa v tejto veci odvolací súd vidí v okolnostiach celého sporu ako aj vo finančnej sfére žalobkyne. Pri zohľadnení nákladov, ktoré si starostlivosť o osobu s takýmto zdravotným znevýhodnením vyžaduje (rehabilitácie, návštevy lekárov, zdravotnícke pomôcky s účasťou pacienta ...), ako aj absencia príjmu matky zo závislej alebo inej činnosti, z dôvodu potreby celodennej starostlivosti o žalobkyňu. Podľa odvolacieho súdu zaťažiť žalobkyňu náhradou trov konania žalovanému, ktorý je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť podľa pravidiel vedy a uznávaných medicínskych postupov, pri rešpektovaní individuality pacienta, s ohľadom na konkrétne podmienky a objektívne možnosti, vzhľadom na porušenie tejto povinnosti žalovaným, by bolo podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s dobrými mravmi.

104. Preto odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené o nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol podľa a v spojení s , a tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov celého konania nepriznal.

105. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).