Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Uznesenie_4T-56-2022.pdf
PDF · 78.11 KB
Case nature
Area
Subarea
4T/56/2022
Uznesenie
Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Jurajom Fujerikom v trestnej veci obvineného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., toho času bytom XXXX D. E., E.. F. G. H. XXXXX, I., pre trestný čin poškodzovania cudzích práv formou pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. c) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 k § 209 ods. 1 písm. b) Trestného zákona účinného do 31.12.2005, takto
rozhodol:
Podľa § 241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku , § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku a čl. 6 ods. 1 s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd trestné stíhanie obvineného A. B., nar. XX.XX.XXXX v Prešove, toho času bytom XXXX D. E., E.. F. G. H. XXXXX, I. zastavuje, pretože je neprípustné.
odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov podal na Okresný súd Prešov dňa 07.11.2022 obžalobu pod sp. zn. 1Pv 542/18/7707-79 na obvineného A. B. pre skutky, ktorých sa mal tento obvinený dopustiť tak, že 1./ v mesiaci január 1997 na požiadanie A. J., ktorého cestovný pas bol odovzdaný na Oddelení cudzineckej a pasovej služby KR PZ Prešov, tomuto prisľúbil vybavenie nového cestovného pasu a na tento účel si vypýtal od A. K. jeho občiansky preukaz č. XXXXXX E. pod zámienkou predĺženia jeho platnosti, čo sa aj stalo a po tom, čo 29. januára 1997 na OR PZ Prešov podal žiadosť o vydanie cestovného pasu, dňa 31. januára 1997 na polícii v Prešove osobne prevzal cestovný pas č. XXXXXXX s fotografiou A. J. a osobnými údajmi A. K., ktorý na to nedal súhlas. ani o tom nemal vedomosť, a naložil s ním doposiaľ nezisteným spôsobom a na otázku A. J.. čo je s pasom uviedol, že tento sa stratil. 2.) následne opätovne prisľúbil vybavenie druhého cestovného pasu A. J., ktorý musel zaplatiť pokutu za stratu prvého cestovného pasu, za tým účelom dňa 28. mája 1997 v Prešove po predložení oznámenia o strate cestovného pasu č. XXXXXXX na meno A. K. predložil na OR PZ Prešov žiadosť o vydanie cestovného pasu. pričom v žiadosti boli osobné údaje osoby A. K. bez jeho vedomia a súhlasu, a fotografia A. J., po vyhotovení cestovného pasu č. XXXXXXX tento dňa 23. júna 1997 osobne prevzal na polícii a následne ho odovzdal A. J.. ktorý sa na tento pas dňa 08. augusta 1997 pokúsil vycestovať do USA, pričom bol zadržaný pracovníkmi OCP PZ Košice a odovzdaný polícii a následne bol za to A. J. trestne stíhaný, pričom tieto skutky prokurátor v podanej obžalobe právne kvalifikoval ako trestný čin poškodzovania cudzích práv formou pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. c) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 k § 209 ods. 1 písm. b) Trestného zákona účinného do 31.12.2005.
Podľa § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva.
Podľa § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak je trestné stíhanie neprípustné podľa § 9.
Podľa § 241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obžalobu podanú na súde pre prečin a zločin s výnimkou obzvlášť závažného zločinu, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov preskúma samosudca a podľa jej obsahu a obsahu spisu trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1.
Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.
Podľa článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Vo vzťahu k vyššie uvedeným článkom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“ v príslušnom gramatickom tvare) súd zdôrazňuje, že možnosť jeho priamej aplikácie vyplýva z ustanovenia čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pričom tento Dohovor je prameňom práva vyhláseným v Zbierke zákonov Českej a Slovenskej federatívnej republiky /Oznámenie Federálneho Ministerstva zahraničných veci Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky č. 209/1992 Zb./, do ktorého sukcedovala aj Slovenská republika.
V súvislosti s podanou obžalobou súd poukazuje na to, že od spáchania skutkov, ktoré sa obžalovanému v podanej obžalobe kladú za vinu uplynulo už 25 rokov. Neprijateľne dlhá doba trestného stíhania je v rozpore so základnými zásadami trestného konania zakotvenými v § 2 ods. 7 Trestného poriadku. V tejto súvislosti je nutné prihliadať na právo obvineného na spravodlivý proces a na záujmy spoločnosti na spravodlivé potrestania páchateľov trestných činov, ku ktorému musí trestné konanie viesť. Povinnosť štátu trestať páchateľov trestných činov však nie je neohraničená ale môže byť vykonávaná len v právnom prostrední a rámci zachovania práv obvineného na rozhodnutie o jeho trestnej veci v primeranej dobe tak, aby obvinený mohol účinným spôsobom využiť právne prostriedky obrany proti obžalobe a tiež aby o jeho vine alebo nevine bolo rozhodnuté v čase primeranom ku spáchaniu skutku, inak je narušená jeho právna istota. Dĺžka konania s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, ktorá neprimerane presahuje dĺžku konania s dĺžkou konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie zmierňovacieho ustanovenia /§ 39 Trestného zákona/ alebo v prípravnom konaní aj zastavenie trestného stíhania. Dohovor výslovne uvádza, že neprimeraná dĺžka konania je zásahom do práva obvineného na spravodlivý proces. Súd zdôrazňuje, že v danom prípade je obžaloba podaná pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. b) Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pri ktorom vtedy platný Trestný zákon umožňoval uloženie trestu odňatia slobody v trvaní až na dva roky, prípadne uloženie peňažného trestu. Ide teda o menej závažný trestný čin, ktorého sa mal obvinený A. B. dopustiť vo forme účastníctva ako pomocník. Nejedná sa teda ani o skutkovo a ani o právne náročnú trestnú vec a skutočnosť, že obvinený sa dlhodobo zdržiava v USA bola orgánom činným v trestnom konaní známa, resp. v časti prípravného konania, kedy o tom orgány činné v trestnom konaní vedomosť nemali, mohli využiť inštitút konania proti ušlému, čo ale nevyužili. Akokoľvek, postup orgánov činných v trestnom konaní v priebehu prípravného konania nemôže byť na ujmu práva obvineného na spravodlivý proces. Súd poukazuje na judikatúru vyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej súd disponuje celým radom prostriedkov, ktoré mu ponúkajú trestné či ústavnoprávne predpisy (napr. zastavenie trestného stíhania, mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, a to z dôvodov, ktoré vyplývajú zo samotného ústavného poriadku, a nie z podústavných trestnoprávnych noriem, a pod.)
na uplatnenie možnosti kompenzácie porušenia práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej dobe). Aj relevantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) takú formu kompenzácie považuje za dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ju národný súd použije s výslovným uvedením toho, že k tomuto opatreniu pristupuje preto, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej dobe, a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej miere bol trest z tohto dôvodu zmiernený (rozh. Eckle v. SRN z 15. 7. 1982). Za týchto podmienok je ESĽP toho názoru, že zmluvný štát poskytol dostatočnú ochranu právam vyplývajúcim z dohovoru s tým dôsledkom, že sťažovateľ stráca postavenie poškodeného podľa čl. 34 dohovoru, a tým aj legitimáciu na podanie sťažnosti /I. ÚS 236/2011/ . ESĽP prihliada predovšetkým na tri okolnosti – zložitosť veci, správanie sa účastníka konania (sťažovateľa) a na postup správnych alebo súdnych orgánov. „Primeranosť dĺžky konania musí byť posúdená vo svetle okolností prípadu a odkazom na kritériá ustanovené svojou judikatúrou, najmä zložitosť prípadu, správanie sťažovateľa a relevantných štátnych orgánov, ako aj význam predmetu pre sťažovateľa“ /Frydlender v Francúzsko rozsudok ESĽP z 27.06.2000/. Od štátu sa vyžaduje, aby jeho orgány s právomocou a príslušnosťou o veci rozhodnúť postupovali s náležitou usilovnosťou a vec rýchlo vybavili /L. D.. Séria A, 1982, č. XX, s. 39/. Bolo teda povinnosťou prokurátora už v prípravnom konaní reflektovať na porušenie práva obvineného na prejednanie jeho trestnej veci bez zbytočných prieťahov a zastaviť trestné stíhanie, ktoré po 25 rokoch od spáchania skutkov nemá žiaden účel a nenapĺňa zmysel trestného konania. Obvinený môže právom pociťovať tento postup orgánov činných v trestnom konaní ako porušenie svojho práva zakotveného v článku 6 Dohovoru, pretože sa má o jeho vine alebo nevine konať a rozhodovať v čase od spáchania skutkov, ktoré už nemá žiadny relevantný zmysel vo vzťahu k účelu trestného konania, ktorým je potrestanie páchateľov. Ak štát nebol schopný za 25 rokov od spáchania skutku obvinenému dokázať vinu a potrestať ho, už tak nesmie urobiť teraz. V zmysle zásady proporcionality, ktorú súd skúmal dospel k záveru, že osoba obvineného, ktorý bol doposiaľ jedenkrát súdne trestaný ešte v roku 1986 má byť vystavená trestnému stíhaniu za skutky, ktorých sa mal obvinený dopustiť pred 25 rokmi, čím je zásah do jeho práv na spravodlivý proces výrazne vyšší ako záujem štátu na potrestaní páchateľa málo závažného trestného činu, navyše vo forme účastníctva. Je neprijateľné, aby štát uplatňoval prostriedky trestného práva či už vo forme trestno procesnej alebo hmotnoprávnej vo forme trestania tam, kde už nemôže a nesmie mať záujem na potrestaní páchateľa trestného činu, pretože nevykonal všetky zákonné opatrenia na to, aby obvineného postavil pred súd v čase, ktorý by bol, vzhľadom na závažnosť tejto veci, možné považovať za čas primeraný /primerane uznesenie NS SR sp. zn. 3 Tost 13/2008 zo dňa 29.10.2008/.
Vo vzťahu k samotnej obžalobe súd uvádza, že v zmysle zásady akcesority účastníctva môže byť účastník trestného činu trestne zodpovedný len v prípade, ak páchateľ, ktorému poskytol napr. pomoc pri trestnom čine (ako je tomu v tomto prípade), trestný čin, ku ktorému pomoc smerovala dokonal alebo sa oň aspoň pokúsil. Uvedené však z obžaloby a ani z obsahu prípravného konania nevyplýva, nakoľko orgány činné v trestnom konaní považujú nebohých A. J. a A. K. za poškodených a nebol zistený priamy páchateľ trestného činu. Aj uvedená skutočnosť dokresľuje celkový charakter podanej obžaloby v kontexte času, ktorý od spáchania skutku uplynul. Ďalšie pokračovanie konania by tak bolo podľa presvedčenia súdu v príkrom rozpere s základným ľudským právom obvineného A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a trestné stíhanie obvineného pre neprípustnosť zastavil.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť v lehote do 3 pracovných dní odo dňa jeho oznámenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove. Sťažnosť má odkladný účinok.