Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31S/49/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej a členov JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: AVEC trade SK, s.r.o., so sídlom Predmestská 1335/19, 010 01 Žilina, IČO: 44 823 274, zastúpený spoločnosťou Vojčík & Partners, s.r.o., so sídlom Rázusova 13, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 36 866 563, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ul. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102019969/2020 zo dňa 22.12.2020, takto

rozhodol:

I. Krajský súd v Žiline žalobu zamieta.

II. Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Správny orgán prvého stupňa - Daňový úrad Žilina rozhodnutím č. 101374812/2020 zo dňa 02.09.2020 podľa o správe daní (daňový poriadok) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 9 266 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2018. Daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 25.09.2018 predstavovala sumu 19 654,47 eur, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní sumu 28 920,47 eur a rozdiel dane 9 266 eur. Uvedená suma je splatná do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet správcu dane vedený v Štátnej pokladnici. V dôvodoch svojho rozhodnutia správny orgán prvého stupňa uviedol, že daňovou kontrolou vykonávanou za zdaňovacie obdobie august 2018 bolo u kontrolovaného daňového subjekte zistené uplatnenie odpočítania dane z faktúry č. 18VF310803 vystavenej dodávateľom Unibest, k. s., dátum dodania 31.08.2018, pričom predmetom bola dodávka pracovného oblečenia (1 komplet = biele gumáky, gumená zástera, sieťka na hlavu, biely plášť, biele nohavice, biele tričko) v množstve 300 ks a pracovného oblečenia (1 komplet = pevná obuv, montérový komplet - modrý) v množstve 50 ks, pričom celková suma fakturácie predstavuje sumu 28 410 eur a DPH, ktorú si daňový subjekt uplatňuje odpočítať, predstavovala výšku 4 735 eur; a z faktúry č. 18VF310802 vystavenej dodávateľom Unibest, k. s. s dátumom dodania 31.08.2018, pričom predmetom dodávky bola strečová ručná fólia 15 m, výška 60 cm, množstvo 1 200 kg, priemyselná páska viazacia PP 15,5/0,7, priemer rolky 50 cm (v rolke je 2 000 m pásky), v množstve 190 ks, papierové preložky, á 100 ks/balenie, množstvo 700 balení, pričom celková suma fakturácie predstavovala sumu 27 186 eur a DPH, ktorú si daňový subjekt uplatnil odpočítať, predstavovala výšku 4 531 eur. Obstaraný tovar bol následne kontrolovaným platiteľom dodaný z tuzemska do iného členského štátu - Českej republiky s oslobodením od DPH podľa Z. z o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), na čo bola kontrolovaným platiteľom vystavená faktúra č. 20180128 s dátumom dodania 31.08.2018 v celkovej sume bez dane 46 330 eur. Ako odberateľ tovaru je uvedená spoločnosť AVEC trade SK, s.r.o. - stálá provozovna, Panská 25, 686 04 Kunovice, IČO: 448 23 274. Keďže správcovi dane nebolo poskytnuté

účtovníctvo spoločnosti Unibest, k. s. a vzhľadom na skutočnosť, že svedok Q., ktorý vystupoval v čase realizácie obchodu za spoločnosť Unibest, k. s., uviedol, že tovar bol obstaraný od spoločnosti OSKAR Investment s.r.o., správca dane požiadal Finančné riaditeľstvo SR o poskytnutie kontrolného výkazu spoločnosti Unibest, k. s. a o poskytnutie kontrolného výkazu spoločnosti OSKAR Investment s.r.o. za zdaňovacie obdobie august 2018. Z kontrolných výkazov bolo zistené, že spoločnosť Unibest, k. s. má v podanom kontrolnom výkaze uvedené faktúry č. 18VF310802 a 18VF300803. Hlavným dodávateľom spoločností Unibest, k. s. v zdaňovacom období bola spoločnosť infelix s.r.o. a hlavným dodávateľom spoločnosti OSKAR Investment s.r.o. bola spoločnosť Fraud s.r.o. a hlavným odberateľom tejto spoločnosti bola spoločnosť infelix s.r.o. Z uvedeného možno vyvodiť, že tovar, ktorý bol predmetom dodania odberateľovi AVEC trade, s.r.o. dotknutými faktúrami mohol, byť dodávaný v reťazci jedine medzi spoločnosťami Fraud s.r.o. - OSKAR Investment s.r.o. - infelix s.r.o. - Unibest, k. s. - AVEC trade, s.r.o. Z rozhodnutia ďalej vyplýva, že pokiaľ ide o spoločnosti infelix s.r.o., OSKAR Investment s.r.o. a Fraud s.r.o., tieto sú nekontaktné. Pri miestnom zisťovaní správca dane zistil, že uvedené spoločnosti sa na deklarovanom sídle nenachádzajú. Vzhľadom na skutočnosť, že z obstaraného tovaru si kontrolovaný platiteľ uplatnil odpočítane dane z pridanej hodnoty v tuzemsku a tento tovar podľa vyjadrenia premiestnil do prevádzkarne v Českej republike, kde ho spotrebovala spoločnosť AVEC trade CZ, daňový úrad požiadal o medzinárodnú výmenu daňových informácií v Českej republike. Z odpovede na túto žiadosť vyplýva, že konateľom spoločnosti AVEC trade CZ, s.r.o. je O. S. J., W., pričom tovar bol doručený na označené adresy a spotrebovaný pre zabezpečenie hlavného predmetu podnikania spoločnosti AVEC trade CZ, s.r.o. Skladovú evidenciu pracovných pomôcok spoločnosť AVEC trade CZ, s.r.o. nevedie, tovar ide priamo do okamžitej spotreby. Prepravu objednával O.. S. J., konateľ spoločnosti AVEC trade CZ, s.r.o. u prepravnej spoločnosti, ktorá vykonáva prepravu podľa zmluvy už od roku 2017. Prepravu vykonal prepravca Pražská správa autoparku s.r.o. Správca dane spochybnil spoločnosť Unibest, k. s. ako skutočného dodávateľa predmetného tovaru, čo zodpovedá skutočnému stavu uvedenému na dotknutých faktúrach vystavených dodávateľom Unibest, k. s. s dátumom dodania 31.08.2018. V protokole z daňovej kontroly správca dane rovnako spochybnil spoločnosť AVEC trade SK ako skutočného odberateľa tovaru, keďže mal dôvodné pochybnosti o skutočnej realizácii predmetných obchodov, keďže svedok Q. E. vo svojom vyjadrení uviedol, že dodávateľom tovaru bola spoločnosť OSCAR Investment s.r.o., za ktorú konal R. Z., pričom zaslané kontrolné výkazy uvedené nepreukazujú. Svedok R. Z. vo svojom vyjadrení uviedol, že tovar nakupoval priamo od výrobcu z Číny prostredníctvom veľkoskladov v Bratislave a tento tovar bol dodávaný prostredníctvom niektorej zo spoločnosti, v ktorej bol konateľom. Nevedel uviesť, či išlo o dodávku jednoveľkostného alebo viacveľkostného oblečenia. Žiaden predložený dokument (objednávka, faktúra, dodací list) neobsahuje špecifikáciu objednaného pracovného oblečenia, či išlo o jednoveľkostné alebo viacveľkostné oblečenie. Čo sa týka prepravy tovaru, podľa vyjadrenia kontrolovaného platiteľa dodacie listy boli dodané prepravcom pri preberaní tovaru. Správcovi dane boli predložené tri dodacie listy zo dňa 14.08.2018, 17.08.2018 a 22.08.2018. Uvedené korešponduje s vyjadrením kontrolovaného platiteľa a s vyjadrením svedka Q. E., ktorý uvádza, že tovar bol prevzatý odberateľom na trikrát vodičom motorového vozidla s českým evidenčným číslom (biela dodávka), ktorému osobne odovzdal predmetný objednaný tovar na základe dodacích listov, ktoré im podpísal. Uvedené však nekorešponduje s predloženým dokladom k faktúre č. 20180128, ktorým preukazoval kontrolovaný platiteľ premiestnenie tovaru do svojej prevádzkarne v Českej republike. V protokole z daňovej kontroly správca dane poukázal na § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, kedy dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník a poukázal na § 8 ods. 4 uvedeného zákona, podľa ktorého dodaním je aj premiestnenie tovaru, ktorý je vo vlastníctve zdaniteľnej osoby z tuzemska do iného členského štátu, ak je tento tovar odoslaný alebo prepravený ňou alebo na jej účet do iného členského štátu na účely jej podnikania. V prípade dodania tovaru faktúrami č. 18VF310802 a 18VF310803 vystavenými dodávateľom Unibest, k. s. správca dane poukázal na skutočnosť, že na kontrolovaného platiteľa AVEC trade SK neprešlo právo disponovať s tovarom ako na vlastníka podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH a dodávateľovi tovaru vznikla daňová povinnosť len z titulu uvedenia dane na faktúre podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH a nie z titulu dodania tovaru podľa § 19 zákona o DPH. Správca dane tiež poukázal na § 19 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Tiež odkázal na § 49 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Svojím konaní tak kontrolovaný platiteľ porušil § 51 ods. 1 písm. a), § 49 ods. 1 zákona o DPH v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH, pri ktorom právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Po doplnení dokazovania počas vyrubovacieho konania správca dane zotrval na svojich zisteniach

uvedených v protokole, a to tým, že správca dane spochybňuje spoločnosť Unibest, k. s., Bratislava ako skutočného dodávateľa predmetného tovaru, čo nezodpovedá skutočnému stavu uvedenému na faktúre č. 18VF310803 a č. 18VF310802, pričom záver správcu dane spočíva v nepriznaní odpočítania dane z titulu porušenia § 51 ods. 1 písm. a), § 49 ods. 1 zákona o DPH v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane nespochybnil tovar ako taký v závislosti od vykonanej prepravy prepravnou spoločnosťou, ale spochybnil spoločnosť Unibest, k. s. ako dodávateľa tohto tovaru. Predloženými dokladmi ani zo strany kontrolovaného platiteľa a ani zo strany dodávateľa uvedeného na faktúre nebolo preukázané, aký tovar spoločnosť AVEC trade SK s.r.o. objednávala, aký tovar bol spoločnosťou Unibest, k. s. dodávaný, čo sa týka napr. veľkosti pracovného oblečenia, na základe čoho bola určená cena tovaru. Túto skutočnosť správcovi dane neobjasnil ani kontrolovaný platiteľ, ani svedok Q., ktorý vystupoval za spoločnosť Unibest, k. s. a ani R. Z., ktorý vystupoval v reťazci za dodávateľa tovaru určeného pre kontrolovaného platiteľa, či už za spoločnosť infelix s.r.o., resp. za spoločnosť OSCAR Investment s.r.o. Svedok Q. E. správcovi dane síce uviedol, ako vznikla spolupráca so spoločnosťou AVEC trade SK, s.r.o., pričom poukázal na uzatvorenú zmluvu o spolupráci, no uvedená zmluva nebola ani z jednej zúčastnenej strany predložená. Čo sa týka obstaraného tovaru, správcovi dane žiadna zúčastnená strana v tomto obchode nevedela uviesť, o aké pracovné oblečenie sa konkrétne jednalo, napr. čo sa týka veľkosti aj vzhľadom na skutočnosť, že išlo o pracovné oblečenie, a to muselo byť objednávané v súlade so o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Čo sa týka ceny tovaru, ak Q. E. prisľúbil spoločnosti AVEC trade SK, s.r.o., že tovar obstará „v cene do“ uvedenej na objednávke, musel potom dopredu vedieť, že dokáže objednaný tovar obstarať v cene nižšej, tak aby podnikal v súlade s a zároveň vedel, že uvedené mu v plnom rozsahu zabezpečí R. Z., keďže neoslovoval žiadne iné spoločnosti v predmetnej veci. Správca dane tiež poukázal na nezrovnalosť, kedy svedok Q. E. vo výpovedi uviedol, že dodávateľom tovaru bola spoločnosť OSCAR Investment s.r.o., za ktorú konal R. Z., no kontrolné výkazy tejto spoločnosti uvedené nepreukazujú. Podľa predložených kontrolných výkazov spoločnosti Unibest, k. s. tovar bol obstaraný od spoločnosti infelix s.r.o. Bratislava. Ktorá zo spoločností, či spoločnosť OSCAR Investment s.r.o., alebo infelix s.r.o. dodávala tovar spoločnosti Unibest, k. s., nevedel uviesť ani samotný R. Z., ktorý v tom čase vystupoval za obidve spoločnosti, keďže aj ten vo svojej výpovedi uviedol, že rozdeľoval zákazky medzi obidve spoločnosti, v ktorých bol konateľom. Prvostupňový správny orgán tiež poukázal na skutočnosť, že u spoločnosti AVEC trade SK, s.r.o. prebiehal výkon kontroly na dani z pridanej hodnoty aj v roku 2019, pričom kontrolovaný platiteľ aj v roku 2019 obchodoval s pánom Q. E. vo veci zabezpečenia pracovného oblečenia, ale prostredníctvom inej spoločnosti, a to spoločnosti VIDOX, k.s., za ktorú vystupoval komplementár Asperon Slovakia s.r.o., ktorej konateľom bol do 19.07.2019 Q. E. a od 16.07.2019 komplementár 2M MARMO s.r.o., ktorej konateľom je občan Bulharskej republiky. Aj pri tejto kontrole bol tovar objednávaný u osoby Q. E. (objednávka 24.06.2019), odovzdanie tovaru prebehlo v auguste 2019 na Beňadickej 30, Bratislava, t.j. na adrese, kde má Q. E. prenajaté nebytové priestory, ale ako konateľ spoločnosti DYNAMOTEL s. r. o. Bratislava, platba za tovar prebehla na účet spoločnosti VIDOX, k.s. v mesiaci október 2019 a jediný disponent s bankovým účtom tejto spoločnosti je Q. E. aj napriek skutočnosti, že za spoločnosť VIDOX, k.s. v čase realizovania úhrady už nevystupoval. Všetky spoločnosti zúčastňujúce sa v reťazci dodávateľov pre spoločnosť AVEC trade SK, s.r.o., či v kontrolovanom období, resp. v kontrole vykonávanej v príslušnom zdaňovacom období roka 2019, mali sídla spoločnosti zapísané na adrese Zámocká 3, Bratislava, resp. Gorkého 3, Bratislava. Na základe všetkých zistených skutočností mal správca dane za to, že spoločnosť AVEC trade SK, s.r.o. objednávala tovar u fyzickej osoby Q. E. a osoba Q. E. následne na dodávku tovaru vystavila faktúru na niektorú zo spoločností, za ktorú v tom ktorom čase konala, resp. vystupovala, pričom nedošlo k reálnej dodávke od spoločnosti uvedenej na faktúre. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať jednak to, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre a jednak, že prijaté služby a tovary ďalej použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, pričom na odpočet dane z pridanej hodnoty nie sú postačujúcou podmienkou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Správca dane sa riadil zásadou objektívnej pravdy, zaobstaral si pri výkone daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nevyhnutné podklady a dôkazy. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty použiteľný vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť, teda že tovar bol i reálne dodaný od dodávateľa uvedeného na faktúre. Vzhľadom na skutočnosť, že daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať, a to bez ohľadu na jeho dobromyseľnosť alebo prípadnú neobozretnosť pri výbere spoľahlivých obchodných partnerov. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre.

Žalovaný rozhodnutím č. 102019969/2020 zo dňa 22.12.2020 napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že správca dane pri výkone daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní vykonal všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach s ohľadom na uvedené skutočnosti. Správca dane dospel k záveru, že obchodné transakcie deklarované na faktúrach predložených žalobcom ku kontrole sa neuskutočnili osobou na nej uvedenou a realizácia zdaniteľných obchodov nebola realizovaná podľa predložených faktúr, objednávok zo dňa 18.06.2018 a 19.06.2018 a dodacích listov zo dňa 14.08.2018, 17.08.2018 a 22.08.2018. Žalovaný sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že správcom dane nebola zistená žiadna relevantná skutočnosť, ktorá by mu bránila v uplatnení nároku na odpočítanie dane za dodávku tovaru, pretože na základe uvedeného správca dane vykonal dostatočné dokazovanie v merite veci a dospel k správnemu záveru. Hlavnými dôkazmi, z ktorých správca dane vychádzal pri vylúčení faktúr z nároku na odpočítanie dane od dodávateľa Unibest, k. s., boli doklady predložené žalobcom a skutočnosti zistené správcom dane počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. V predmetnom konaní nebol preukázaný pôvod tovaru, t. j. od koho subdodávatelia - spoločnosti infelix s.r.o., resp. spoločnosť OSCAR Investment s.r.o. predmetný tovar mali nadobudnúť, nebola preukázaná preprava tovaru od spoločnosti Unibest, k. s. Žalobca ani dodávateľ správcovi dane nepredložili dôkazy o preprave tovaru. Bývalý konateľ dodávateľa Q. síce uviedol, akým spôsobom vznikla spolupráca so spoločnosťou AVEC trade SK, s.r.o., a poukázal na uzatvorenú zmluvu o spolupráci, no predmetná zmluva správcovi dane predložená nebola. Žiaden z účastníkov obchodného reťazca nevedel uviesť, o aký druh pracovného oblečenia sa jednalo. Predloženými dokladmi žalobcom a tiež dodávateľom uvedeným na faktúrach nebola preukázaná špecifikácia tovaru, t.j. veľkosť oblečenia, na základe čoho bola určená cena tovaru. Tvrdenia bývalého konateľa dodávateľa neboli potvrdené žiadnymi písomnými dôkazmi, keďže, ako sa tento vyjadril, žiadnymi nedisponoval. Žalovaný poukázal na nezrovnalosť, kedy svedok Q. vo výpovedi uviedol, že dodávateľom tovaru bola spoločnosť OSCAR Investment s.r.o., za ktorú konal R. Z., no kontrolné výkazy tejto spoločnosti uvedenú skutočnosť nepotvrdili. Podľa predloženého kontrolného výkazu spoločnosti Unibest, k. s. tovar bol obstaraný od spoločnosti infelix s.r.o. Bratislava. Na základe týchto zistení nie je zrejmé, ktorá zo spoločností, či spoločnosť OSCAR Investment s.r.o., resp. infelix s.r.o. dodávala tovar spoločnosti Unibest, k. s. Túto skutočnosť nevedel potvrdiť ani samotný R. Z., ktorý v tom čase vystupoval za obidve spoločnosti, keďže aj ten vo svedeckej výpovedi uviedol, že rozdeľoval zákazky medzi obidve spoločnosti, v ktorých bol konateľom. Správcom dane na základe vykonaného dokazovania nebola spochybnená fyzická existencia tovaru ani skutočnosť, že predmetný tovar žalobca následne dodal do iného členského štátu s oslobodením od dane podľa § 43 zákona o DPH, sporné na základe vykonaného dokazovania bolo zistenie, že tovar nebol dodaný osobou uvedenou na faktúre. Žalobca správcom dane zistené skutočnosti žiadnymi dôkazmi nevyvrátil. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či boli tovar alebo služba dodané, nie je povinný dokázať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predmetnej faktúre, pokiaľ si uplatňuje odpočítanie DPH. V daňovom konaní pri dôkaznej povinnosti platí zásada prejednávacia a nie vyhľadávacia. Zákon požaduje, aby platiteľ uplatňujúci si nárok na odpočet preukázal, že zdaniteľný obchod bol reálny uskutočnený práve osobou uvedenou na faktúre. Len formálne doloženie uskutočneného obchodného prípadu bez preukázania skutočného dodania tovaru alebo vykonania fakturovaných služieb je pre daňové účely nepostačujúce. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Žalovaný odkázal na ustálenú judikatúru súdov, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Z vykonaného dokazovania správcom dane počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vyplýva, že predmetný tovar nedodal dodávateľ uvedený na faktúrach, t. j. spoločnosť Unibest, k. s. K námietke žalobcu, že správca dane nesprávne aplikoval zákon, pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, pretože on disponoval existenciou materiálneho plnenia o dodaní tovaru od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Žalovaný uviedol, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý je povinný

preukázať splnenie všetkých zákonných podmienok za súčinnosti správcu dane nielen u seba, ale aj u svojho dodávateľa. Žalovaný mal za to, že pokiaľ by žalobca vykonával svoje podnikateľské činnosti s potrebnou starostlivosťou, dôslednosťou a zodpovednosťou, riadne si overil u dodávateľa predpoklady pre dodanie tovaru, mohol disponovať informáciami o osobách, ktoré dodávali tovar, ako aj o ich vzťahu k dodávateľovi. Tým, že si potrebné informácie nezabezpečil, sám sa vystavil riziku, že dôkazné bremeno neuniesol. Správca dane preveroval predložené doklady v nadväznosti na dodávateľa spoločnosť Unibest, k. s. a následne na jeho subdodávateľov a orgány kompetentné vo veci konať. Správca dane tiež preveroval u žalobcu, akým spôsobom prijaté plnenie od dodávateľa Unibest, k. s. použil na dodávky zdaniteľných plnení na výstupe. V súvislosti s námietkou žalobcu, ktorou je namietaný procesný postup správcu dane pri výkone daňovej kontroly, žalovaný uviedol, že žalobcom počas výkonu daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania neboli vznesené žiadne námietky proti postupu správcu dane. Správca dane pri zabezpečení dôkazov postupoval v súlade s § 24 ods. 4 daňového poriadku, v zmysle ktorého ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalobca k nezákonnosti získania dôkazov zo strany správcu dane neuviedol, konkrétne v rozpore s ktorým ustanovením zákona mal správca dane počas výkonu daňovej kontroly konať. Žalovaný zdôraznil, že protokol z daňovej kontroly obsahuje v zmysle § 47 daňového poriadku súpis kontrolovaných dokladov, všetky preukázané kontrolné zistenia, vyjadrenia žalobcu a následne sa v protokole uvádza vyhodnotenie dôkazov. Žalovaný nezistil procesné pochybenie správcu dane pri vyhotovení protokolu. Všetky vyhodnotené a zistené skutočnosti jednoznačne preukazujú, že uplatneným odpočítaním dane z pridanej hodnoty došlo k porušeniu zákona o DPH a nie k podozreniu na nekalé podvodné konanie u dodávateľa, resp. u jeho subdodávateľov tak, ako to uviedol žalobca. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že obchodných partnerov si vyberá sám platiteľ. V protokole a rozhodnutí z daňovej kontroly správca dane poukázal na skutočnosť, že priamy obchodný partner

- dodávateľ tovaru je nekontaktný, nespolupracujúci, došlo k zmene konateľa. Rovnaké skutočnosti nastali aj na ďalšom stupni dodávateľov, t. j. u dodávateľa Unibest, k. s. Bratislava, preto bolo na žalobcovi, aby si od svojich obchodných partnerov zabezpečil všetky relevantné dôkazy, ktorými by bola jednoznačne potvrdená vecná stránka obchodných transakcií. Žalovaný odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , z ktorého vyplýva, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie ( ), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Povinnosť preverovať si obchodných partnerov z ustanovení zákona o DPH síce nevyplýva, ale ak tak daňový subjekt neurobí, vystavuje sa s poukazom na a zákona o DPH riziku, že nesplní zákonné podmienky na odpočítanie dane uvedené v § a 51 zákona o DPH. Je potrebné, aby sám daňový subjekt preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení. Možno dôvodiť, že sám daňový subjekt konal neobozretne, keďže si nepreveroval obchodného partnera, s ktorým uzatvoril objednávku na dodanie tovaru, t. j. nepreveroval si spoločnosť Unibest, k. s. ako podnikateľský subjekt, stačilo mu komunikovať s pánom Q. E.. K námietke, že správca dane porušil ust. Daňového poriadku, keď protokol neobsahoval výzvu s určením lehoty na vyjadrenie k výsledkom kontroly, žalovaný uviedol, že citované ustanovenie deklaruje, že správca dane zašle kontrolovanému daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole, ak zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určil lehotu nie kratšiu ako 15 pracovných dní od doručenia protokolu. Z ustanovenia vyplýva, že výzva na vyjadrenie k výsledkom daňovej kontroly nemôže byť vydaná samostatne s prideleným číslom konania. V predmetnom konaní správca dane vyhotovil výzvu zo dňa 10.01.2020, ktorá bola súčasťou protokolu z daňovej kontroly zo dňa 09.01.2020. Z uvedeného dôvodu mal žalovaný za to, že správca dane pri vyhotovení výzvy procesne nepochybil, preto túto námietku považoval žalovaný za neopodstatnenú. V súvislosti s námietkou, že žalobcovi bolo upreté právo klásť svedkom otázky pri miestnych zisťovaniach dňa 26.11.2019, žalovaný uviedol, že v rámci vykonaných miestnych zisťovaní nebol vypočutý žiaden svedok, preto uvedená námietka je irelevantná. Pokiaľ žalobca odkazoval na rozsudky Súdneho dvora EÚ, judikatúru SR, išlo podľa názoru žalovaného o všeobecné konštatovania bez väzby na predmetný prípad, preto sa žalovaný k uvedenému nevyjadril. V súvislosti s námietkou, že súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, žalovaný uviedol, že správca dane v predmetnom konaní netvrdil a ani neprijal záver, že plnenia boli poznačené podvodom, resp. že došlo k zneužitiu práva, ale zistil, že plnenia podľa predložených faktúr neboli dodané osobou

uvedenou na faktúrach, čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH. Pokiaľ žalobca namietal rozsah zisteného skutkového stavu, žalovaný odkázal na dokazovanie vykonané správcom dane, ktoré bolo podľa jeho názoru postačujúce. K námietke, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 63 ods. 5 daňového poriadku a že neobsahuje zákonom stanovené náležitosti podľa § 63 ods. 3 daňového poriadku, žalovaný uviedol, že naopak napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnou úpravou a bolo riadne odôvodnené. Pokiaľ žalobca odkazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. , k tomu žalovaný uviedol, že dôležitosť listín predložených daňovým subjektom nespočíva len v ich formálno-právnej deklarácii, ale hlavne v tom, že musia odrážať reálne uskutočnenie dodania tovaru, čo bolo správcom dane v rámci výkonu daňovej kontroly u žalobcu spochybnené. Žalovaný zdôraznil, že žalobcovi neboli upreté jeho práva, mohol sa zúčastniť svedeckých výpovedí, predkladať dôkazy a návrhy počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, avšak tieto práva nevyužil, pričom následne poukázal na ich upretie. Dôkazy o tom, že mal vedomosť o vykonaných vypočutiach, že bol správcom dane vyzývaný a nazeral do spisu, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 06.10.2020, mal žalovaný preukázané z predloženého spisového materiálu.

Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote správnu žalobu žalobca, pričom sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uviedol, že Daňový úrad Žilina počas výkonu daňovej kontroly odignoroval a vôbec sa nezaoberal dôkazmi, ktoré žalobca predložil daňovému úradu ku každej obchodnej transakcii v rozsahu - faktúra, ktorá obsahovala informácie: kto je predávajúci, druh tovaru s popisom, množstvo, cena tovaru v rozsahu základ dane, DPH a cena celkom, dátum dodania tovaru, dátum splatnosti, IČO, DIČ, IČ DPH dodávateľa aj odberateľa, bankové údaje, na ktorý účet má byť zaplatené, prílohy k faktúram, dodacie listy zo dňa 14.08.2018, 17.08.2018 a 22.08.2018, prepravné dokumenty, objednávku pracovných prostriedkov zo dňa 18.06.2018 a 19.06.2018, bankový doklad o zaplatení, ktorý potvrdzuje, že daňový subjekt za dodávateľské faktúry riadne, vrátane DPH zaplatil. Rovnako Daňový úrad Žilina ako správca dane ignoroval iné zistenia, ktoré vyšli počas daňovej kontroly najavo, a to napríklad výpoveď svedka Q. v rámci daňovej kontroly, tvrdenia žalobcu obsiahnuté vo vyjadrení č. 6/13104618/2019, ktoré bolo doručené správcovi dane elektronicky dňa 16.08.2019 a zistenia získané z medzinárodnej výmeny informácií z Českej republiky. Vo vzťahu k údajným pochybnostiam Daňového úradu Žilina ako správcu dane mal žalobca za to, že Daňový úrad Žilina pri daňovej kontrole na DPH, ktorá je zavŕšená v zmysle § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku doručením protokolu, porušil primárne zásady správy daní a ustanovenia týkajúce sa daňovej kontroly, konkrétne pri najmenšom , a , a daňového poriadku, čím v konečnom dôsledku dochádza k zásahu do práv garantovaných SR v čl. 48 ods. 2. V protokole, ktorý tvorí základ pre odvolaním napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Žilina absentuje obligatórna náležitosť vychádzajúca z daňového poriadku - z uvedeného súpisu nie je zrejmé, ktoré doklady Daňový úrad Žilina ako správca dane kontroloval a v akom rozsahu, nie je zrejmé, ktoré doklady boli predložené žalobcom a ktoré doklady boli predložené inými osobami, nie je zrejmé, aké konkrétne dôkazy predložil žalobca na preukázanie splnenia podmienok na odpočítanie dane stanovených zákonom o DPH, Daňový úrad Žilina ako správca dane doklady len všeobecne označuje a uvádza číslo bez ich bližšej špecifikácie, napr. dátumu, subjektu, ktorý ich vydal, obsahu predloženého dôkazu, čo je zmätočné, pričom žalobca ako daňový subjekt jednoznačne pokladá všeobecné označenie dokladov za nedostačujúce v nadväznosti na posúdenie a právnu istotu žalobcu ako daňového subjektu, ako ich Daňový úrad Žilina ako správca dane vyhodnotil a právne posúdil vo vzťahu k splneniu podmienok na preukázanie práva na odpočítanie dane v zmysle a zákona o DPH. Žalobca tiež namietal, že protokol neobsahuje zrozumiteľné a zrejmé preukázané zistenia a vyhodnotenie dôkazov [ daňového poriadku]. Protokol neobsahuje dostatočný popis správcu dane pri postupe dokazovania, samotné vyhodnotenie dôkazov je bez zistenia reálneho skutkového stavu a nie je spísané v protokole jasne a zrozumiteľne. Žalobca namietal, že číselne popísaný vzniknutý rozdiel na dani z pridanej hodnoty je nedôvodný. Veľká časť obsahu protokolu pozostáva z prebratých pasáží zo zápisníc spísaných iným správcom dane počas výkonu inej daňovej kontroly, bez akýchkoľvek ďalších úprav a posúdení zhody v podstatných a zásadných okolnostiach s vykonávanou daňovou kontrolou za kontrolované zdaňovacie obdobie. Preukázané zistenia a vyhodnotenie dôkazov musia byť spísané v protokole jasne a zrozumiteľne, keďže ide o tú časť protokolu, ktorá obsahuje zistenia a vyhodnotenia dôkazov, ktoré sú podkladom pre výsledok daňovej kontroly. Túto časť protokolu teda považoval žalobca za nepreskúmateľnú. Správca dane je povinný v protokole uviesť aj dôkazy, ktoré jeho zistenia (hlavne tie, ktoré sú v rozpore s tvrdeniami žalobcu ako daňového subjektu a svedkov) preukazujú. Zároveň by správca dane mal v protokole uviesť, ako dôkazy vyhodnotil a akými úvahami sa pri dokazovaní,

resp. pri vyhodnocovaní dôkazov zaoberal. Tiež by mal protokol obsahovať aj skutočnosti, ako sa vysporiadal správca dane s vyjadreniami a dôkazmi predloženými, resp. navrhnutými žalobcom ako daňovým subjektom. Žalobca nemôže z protokolu závery Daňového úradu Žilina ako správcu dane dedukovať a iba predpokladať, aký záver je výsledkom dokazovania daňového úradu ako správcu dane. Takýmto postupom bola žalobcovi odňatá akákoľvek možnosť obrany proti arbitrárnemu záveru uvedenému v protokole. Ďalej žalobca namietal spochybnenie svedeckej výpovede správcom dane. Táto je totiž jedným zo spôsobov objasňovania vecí, o ktorej správca dane vedie konanie. Cieľom svedeckej výpovede je získať úplnú a dôveryhodnú výpoveď o skutočnostiach tak, ako boli svedkom vnímané. Vo všeobecnosti teda platí, že svedok nedokazuje pred správcom dane, ale svedok je sám dôkazom. Daňový úrad Žilina vyjadrenia svedka Q. E. nebral pri vyhodnoteniach a záveroch ako relevantný dôkaz, a to aj napriek tomu, že svedecká výpoveď jednoznačne potvrdzuje dodávku tovaru. Správca dane totižto v protokole k predmetným zisteniam zo svedeckej výpovede ako jediný dôkaz (taký, ktorý je v neprospech žalobcu), ktorý používa vo svojich vyhodnoteniach, berie do úvahy skutočnosť, že dodávateľ v druhom rade je iná osoba (spoločnosť OSKAR Investment s.r.o. vs. infelix s.r.o.) ako uvádza svedok, a to bez zohľadnenia možného neúmyselného klamlivého tvrdenia, keďže spoločnosti zastupovala a reprezentovala rovnaká osoba v postavení konateľa. Žalobca namietal, že Daňový úrad Žilina v tomto prípade nelogickým spôsobom pripisuje vinu žalobcovi vo veci zmätočného tvrdenia svedka Q. E.: „pán Q. E. vo svojom vyjadrení uviedol, že dodávateľom tovaru bola spoločnosť OSKAR Investment s.r.o., Bratislava, za ktorú konal p. R. Z., pričom zaslané kontrolné výkazy uvedené nepreukazujú“. Daňový úrad Žilina v tejto veci tiež v protokole uviedol, že „z poskytnutých kontrolných výkazov vidno nasledovné: Spoločnosť Unibest, k.s., Bratislava má uvedené v podanom kontrolnom výkaze faktúry č. 18VF310802 a 18VF310803“. Žalobca namietal takýto postup Daňového úradu Žilina ako správcu dane a mal za to, že úlohou správcu dane je použiť svedeckú výpoveď ako dôkaz. V daňovej kontrole nie je úlohou správcu dane prípadne sa stotožňovať, resp. nestotožňovať sa so svedeckou výpoveďou. Ak mal správca dane za to, že svedok nevypovedal hodnoverne, pričom mal pochybnosti o svedeckej výpovedi, mal iné zákonné možnosti ako skutkový stav u svedka preveriť. Pokiaľ správca dane spochybňuje svedka, mal by reálne svoje iné tvrdenie doložiť. Daňový úrad Žilina ako správca dane používa predovšetkým dôkazy, ktoré sú v neprospech žalobcu ako daňového subjektu a kladie na ne dôraz, a to aj napriek skutočnosti, že počas výkonu daňovej kontroly vyšli najavo aj iné skutočnosti, t. j. skutočnosti v prospech žalobcu. Prvostupňový správny orgán vôbec neskúmal prepravu tovaru v kontexte pohyblivej dodávky, ako aj fakt materiálnej existencie tovaru a jeho samotnú spotrebu na území Slovenska, resp. na území Českej republiky. Správca dane sa tiež nezaoberal skutočnosťou postavenia subjektov v rámci skupiny a ich vzájomnej fakturácie, resp. alokácie nákladov, ktorá vyplýva z pôsobenie na územia obidvoch štátov. Prvostupňový správny orgán neprihliadal pri vyhodnotení dôkazov na taký závažný fakt, ako je samotná úhrada jednotlivých faktúr napriek tomu, že zistené skutočnosti boli potvrdené nezávislým dokladom (daňové priznanie dodávateľa a deklarované dodávky tovaru dodávateľom v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie). Podľa názoru žalobcu prvostupňový správny orgán kládol veľký dôraz na skutočnosť, že dodávateľ žalobcu nekomunikuje s Daňovým úradom Žilina. Zdôraznil, že do dôkazného bremena žalobcu ako daňového subjektu nepatria skutočnosti, ktoré nemôže ovplyvniť. Plnenie povinností iných subjektov nepatrí do dôkazného bremena žalobcu ako daňového subjektu a nemožno ich od neho spravodlivo požadovať. Žalobca upozornil, že v danom prípade nastali zmeny v spoločnosti dodávateľa a akokoľvek nová zodpovedná osoba za spoločnosť Unibest, k. s. aj tak k predmetnej transakcii nevie poskytnúť relevantné informácie. Bývalý konateľ komplementára spoločnosti Unibest, k. s. je kontaktnou osobou a dodávku tovaru presne opísal a aj potvrdil. Žalobca na margo uvedeného vyslovil názor a zdôraznil, že nemôže niesť zodpovednosť za neskoršie správanie a podnikateľský osud svojich obchodných partnerov v čase nasledujúcom po dodaní tovaru alebo služieb daňovému subjektu. Zo zistení prvostupňového správneho orgánu v protokole vyplýva podozrenie na nekalé konanie, ktoré sa však týka nie priamo žalobcu ako daňového subjektu, ale dodávateľa jeho dodávateľa, s ktorým žalobca ako daňový subjekt nebol v žiadnom právnom ani inom vzťahu. Tvrdenie podvodného konania by znamenalo prenesenie dôkazného bremena na Daňový úrad Žilina ako správcu dane v prípadných tvrdeniach, že žalobca ako daňový subjekt disponoval informáciami, ktoré ho oprávňovali predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu týkajúceho sa fakturovaných dodávok. Takéto podvodné konanie však prvostupňový správny orgán žalobcovi relevantne nepreukázal, preto neumožnenie práva na odpočítanie dane by v uvedenom prípade znamenalo, že daňový úrad sa bezdôvodne obohatil prijatím nesprávne dorubenej daňovej povinnosti zo strany žalobcu ako daňového subjektu. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že je nevyhnutné jednoznačne určiť, či dôvodom nepriznania odpočtu DPH je podvod uskutočnený v priamom obchodnom vzťahu kontrolovaného platiteľa alebo podvod uskutočnený v rámci obchodných

vzťahov mimo kontrolovaného platiteľa. Žalobca uviedol, že predmetné dodávky tovaru mu boli reálne a preukázateľne dodané. Žalobca predložil v konaní správcovi dane rozsiahle dôkazy, ktoré prijaté dodávky tovarov v predmetnom zdaňovacom období jednoznačne preukazujú a potvrdzujú. Žalobca ako daňový subjekt si tovar objednal, tovar prevzal (nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník) a za dodávku tovaru v celosti riadne zaplatil. Žalobca ďalej namietal, že v protokole bolo nesprávne uvedené, že kontrolovanému platiteľovi nevzniklo právo si túto vyčíslenú daň odpočítať podľa § 41 ods. 1 zákona o DPH. Uvedené ustanovenie sa totiž týka prevádzkovania lotérií a iných podobných hier s tým, že k uvedenému sa žalovaný vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nevyjadril. Tým, že správca dane neodstránil rozpory medzi zásadnými dôkazmi, pričom svoje rozhodnutie svojvoľne oprel len o tie, ktoré sú v zásadnej miere v neprospech žalobcu ako daňového subjektu, významným spôsobom porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov v správnom konaní. Žalobca namietal, že vykonané dôkazy logicky vôbec nie sú v zhode s výsledným skutkovým záverom, ku ktorému prvostupňový správny orgán dospel. Daňový úrad Žilina vyhodnotenie opiera o nesplnenie povinnosti pri deklarovaní premiestnenia tovaru podľa § 8 ods. 4 zákona o DPH, ktorá so samotným právom na odpočítanie dane nemá žiaden súvis. Tiež vyhodnocuje fakt, že dodávateľ dodávateľa žalobcu, ako daňového subjektu, spoločnosti Unibest, k. s. nebola spoločnosť OSKAR Investment s. r. o. ale spoločnosť infelix s. r. o., rovnako ide o skutočnosť, ktorá so samotným právom na odpočítanie dane nemá žiaden súvis. K porušeniu práv žalobcu došlo aj v súvislosti s miestnymi zisťovaniami vykonanými dňa 26.11.2019 u daňových subjektov Hadvy Group s. r. o., Fraud s. r. o., infelix s. r. o. a OSKAR Investment s. r. o., kde daňový úrad konštatoval, že spoločnosti sa na uvedenej adrese nenachádzajú. Správca dane preukázateľne písomne a ani iným spôsobom neupovedomil žalobcu o tomto úkone. V týchto prípadoch by priama konfrontácia so zúčastnenými osobami poskytla dostatočné dôkazy, ktoré by mohli byť zásadné v rozhodnutiach správcu dane. Prvostupňový správny orgán uviedol, že z kontrolných zistení vyplýva, že tovar bol prepravený prepravnou spoločnosťou až k odberateľovi žalobcu, ale vôbec neoveril u osôb, ktoré reálne prepravu vykonávali, či tovar skutočne existoval a či preprava tovaru bola finálne pri ukončení prepravy odovzdaná v inom členskom štáte. Ďalej žalobca namietal, že z protokolu vyplýva, že správca dane požiadal Finančné riaditeľstvo SR o poskytnutie kontrolného výkazu spoločnosti Unibest, k. s. a OSKAR Investment s. r. o. za zdaňovacie obdobie august 2018. Takéto procesné konanie správa daní nepozná, keďže kontrolné výkazy Finančné riaditeľstvo SR neposkytuje správcovi dane na základe žiadosti. Žalobca týmto namietal nepreskúmateľnosť protokolu. Pokiaľ prvostupňový správny orgán v protokole uviedol, že v prípade dodávaného tovaru nebolo špecifikované, či išlo o jednoveľkostné alebo viacveľkostné oblečenie, toto považoval žalobca za arbitrárny argument správcu dane bez akejkoľvek výpovednej hodnoty a vysvetľujúcej povahy. Ďalej žalobca považoval protokol za nezákonne vydaný dokument, pretože jeho súčasťou nebola výzva na vyjadrenie sa k nemu v lehote 15 pracovných dní od doručenia výzvy. Podľa názoru žalobcu k transakciám spochybneným žalovaným aj Daňovým úradom Žilina predložil žalobca dostatok dôkazov, možno aj nad rámec povinnosti stanovenej v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, ktoré zakladajú hmotnoprávny nárok na odpočítanie dane, t. j. preukazujú, že tieto zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené platiteľom dane s miestom dodania v tuzemsku za protihodnotu. Žalobca k obchodnej transakcii s dodávateľom spoločnosťou Unibest, k. s. predložil dostatok dôkazov, ktoré Daňový úrad Žilina odmietol vziať do úvahy a vyjadriť sa k nim. Na výzvu správcu dane žalobca v lehote stanovenej Daňovým úradom Žilina predložil účtovné doklady a dôkazy, pričom následne správca dane nevyzval žalobcu na odstránenie pochybností. Dodanie tovaru spoločnosťou Unibest, k. s. žalobcovi je preukázané súborom prepojených dôkazov, o ktorých existuje spoľahlivý kontrolný záznam v účtovníctve a podporná evidencia a dokumentácia žalobcu ako daňového subjektu. Kontrakt medzi žalobcom a uvedenou spoločnosťou bol uzatvorený na základe objednávky, ktorá bola v konaní predložená. Uvedená spoločnosť Unibest, k. s. bola zdaniteľnou osobou v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ. Rovnako odberateľ mal postavenie daňového subjektu. Predmetom obchodu bolo dodanie tovaru s presnou špecifikáciou druhu tovaru, množstva tovaru, jednotkovej ceny vrátane popisu balenia. Dodávateľ spoločnosť - Unibest, k. s. dodala vo svojom mene požadované množstvá tovarov, ktoré v rade pred samotným dodaním obstarala vo vlastnom mene a na vlastný účet od spoločnosti infelix s. r. o. (dodávateľa, s ktorým žalobca nemal žiaden zmluvný ani obdobný vzťah), pričom spoločnosť Unibest, k. s. prezentovala tento tovar ako vlastný, teda taký, s ktorým mala právo nakladať ako vlastník. Dodanie tovaru spoločnosťou Unibest, k. s. bolo bez prepravy, pričom žalobca nadobudol právo nakladať s predmetným tovarom v priestoroch určených dodávateľom Unibest, k. s. na fyzické prevzatie. Pri obstaraní tovaru žalobca komunikoval so spoločnosťou Unibest, k. s., s pánom Q. E., ktorý bol konateľom komplementára spoločnosti Unibest, k. s. v čase realizácie transakcie. Platný zmluvný vzťah bol založený len na existencii priameho obchodného vzťahu so spoločnosťou Unibest, k. s. Žalobca za dodaný tovar zaplatil spoločnosti Unibest,

k. s., pričom žiadna iná osoba sa u žalobcu nedomáhala zaplatiť za dodaný tovar, ktorého existencia je objektívne preukázaná. Zároveň žalobca uviedol, že existuje opodstatnená súvislosť medzi obstaraním tovaru od spoločnosti Unibest, k. s. a ekonomickou činnosťou žalobcu. Dokladmi, ktoré preukazujú plnenie, sú faktúry vrátane príloh (prepravné dokumenty a objednávky) s tým, že žalobca v konaní predložil dôkazy preukazujúce druh dodávky, miesto realizácie, popis, charakteristika, čo sa uvádza podrobne aj v protokole. Žalobca svoje stanovisko k daňovej kontrole uviedol vo svojom Vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 06.02.2020, na ktoré však Daňový úrad Žilina ako správca dane samostatne nereflektoval. Z uvedeného dôvodu ho žalobca citoval v plnom znení v žalobe. Správca dane v protokole spochybnil žalobcu ako skutočného odberateľa tovaru od spoločnosti Unibest, k. s. a nadobudnutie práva žalobcu disponovať s tovarom ako vlastník od spoločnosti Unibest, k. s., pričom však ide o arbitrárny záver, ktorý bez dostatočného odôvodnenia podsúva myšlienku, že žalobca porušoval zákon o DPH. Rovnako mal žalobca za to, že správca dane v protokole nesprávne právne posúdil podmienky premiestňovania tovaru podľa § 8 ods. 4 zákona o DPH medzi žalobcom a AVEC trade SK, s. r. o., stála provozovna a zároveň toto svoje posúdenie nedostatočne odôvodnil vo vzťahu k jednotlivým pochybnostiam, ktoré v protokole špecifikuje. Správca dane sa v rámci protokolu snaží svojvoľne vylúčiť žalobcu z obchodného reťazca Unibest, k. s. - AVEC trade SK, s. r. o. - AVEC trade SK, s. r. o., stála provozovna - AVEC trade ČR, s. r. o. V tomto prípade nejde o premiestnenie tovaru, ale ide o skutočnosť, že v rámci reťazového obchodu medzi subjektmi Unibest, k. s. - AVEC trade SK, s. r. o. - AVEC trade SK, s. r. o., stála provozovna - AVEC trade CZ, s. r. o. môže prebehnúť len jedna pohyblivá dodávka a všetky ostatné dodávky je potrebné považovať za nepohyblivé. Pri premiestňovaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 8 ods. 4 zákona o DPH platí, že tovar vo vlastníctve zdaniteľnej osoby musí byť odoslaný alebo prepravený ňou alebo na jej účet do iného členského štátu na účely jej podnikania, pod čoho sa snaží subsumovať Daňový úrad Žilina dodávku tovaru medzi žalobcom a AVEC trade SK, s. r. o., stála provozovna s poukazom na to, že dané podmienky neboli vzhľadom na spôsob a realizáciu prepravy príslušného tovaru medzi jednotlivými subjektmi splnené. Čo sa týka samotného riešenia spôsobu prepravy dotknutého tovaru, ide o otázku súkromnoprávneho vzťahu medzi jednotlivými dotknutými subjektmi. Žalobca považoval za nezrozumiteľné závery vyjadrené v protokole z daňovej kontroly, že vzhľadom na to, že tovar bol fakturačne dodávaný medzi AVEC trade SK, s. r. o., AVEC trade SK, s. r. o., stála prevádzkareň a AVEC trade CZ, s. r. o., tieto objednávky jednoznačne nešpecifikujú, ktorá spoločnosť zabezpečuje prepravu, čo konateľ týchto spoločností vedel, keď vystavoval tieto objednávky. Berúc do úvahy všetky skutkové okolnosti prípadu, pohyblivú dodávku je nutné jednoznačne priradiť k druhej dodávke medzi žalobcom a AVEC trade SK, s. r. o., stála provozovna, pretože prepravu zabezpečovala česká spoločnosť, čo znamená, že prvá dodávka medzi spoločnosťou Unibest, k. s. a žalobcom, ako aj tretia dodávka medzi AVEC trade SK, s. r. o., stála provozovna a spoločnosťou AVEC trade CZ, sú nepohyblivé. Žalobca zdôraznil, že nie je možné eliminovať daňový subjekt ako súčasť reťazového obchodu medzi jednotlivými subjektmi a tiež nie je možné považovať dodávku tovaru medzi žalobcom a AVEC trade SK, s. r. o., stála provozovna za premiestňovanie tovaru v zmysle § 8 ods. 4 zákona o DPH. Žalobca tiež upozornil, že všetok tovar dodaný AVEC trade SK, s. r. o., stála provozovna bol na území Českej republiky v súlade s príslušnými právnymi predpismi zdanený sadzbou 21 % DPH, čo preukazuje faktúra č. 32018011, ktorá bola tiež predložená Finančnému úradu pre Zlínsky kraj k miestnemu šetreniu dňa 09.10.2019. Žalobca odkázal na odpoveď Finančného úradu Českej republiky, ktorý sa spomína aj v protokole, z ktorého vyplýva, že tovar bol doručený na označené adresy a zároveň dodaný tovar bol spotrebovaný pre zabezpečenie hlavného predmetu podnikania spoločnosti AVEC trade, CZ, s. r. o. Žalobca tiež považoval výpovede svedka Q. a žalobcu k spolupráci medzi ním a spoločnosťou Unibest, k. s. za súladné, keďže z nich vyplýva, že ako prvá kontaktovala žalobcu spoločnosť Unibest, k. s. za účelom vzájomnej spolupráce, pričom dohadovanie obchodov telefonicky/ústnou formou nemôže byť vo vzájomnom rozpore, tak ako aj to, že spolupráca vznikala prostredníctvom spoločných známych, resp. na športových bojových podujatiach, keďže jedno nevylučuje druhé. Spôsob, akým si spoločnosť žalobcu a spoločnosť Unibest, k. s. ako subjekty súkromného práva organizačne a prevádzkovo nastavili realizáciu zákaziek, je v medziach zákona výlučne na týchto účastníkoch zmluvného vzťahu, pričom toto v danom prípade nebolo v rozpore so zákonom a reflektovalo zásadu zmluvnej voľnosti. Pokiaľ aj nebol zmluvný vzťah medzi nimi podložený zmluvou v písomnej forme, jeho existenciu dostatočným spôsobom preukazujú jednotlivé dôkazy vykonané Daňovým úradom Žilina počas predmetnej daňovej kontroly. Vo vzťahu k žalobcovi ako kontrolovanému daňovému subjektu je podstatné, že spoločnosť Unibest, k. s. má v podanom kontrolnom výkaze uvedené faktúry č. 18VF310802 a 18VF310803. V zmysle základných princípov DPH platí, že v prípade, ak spoločnosť Unibest, k. s. v postavení dodávateľa vo vzťahu k žalobcovi obstarala tovar prostredníctvom subdodávky od spoločnosti infelix s. r. o., spoločnosť Unibest,

k. s. sama tento tovar dodala žalobcovi. Žalobca poukázal, že uvedené tvrdenie vychádza z § 8 ods. 6 zákona o DPH, keď platí, že „ak zdaniteľná osoba na základe komisionárskej zmluvy alebo inej obdobnej zmluvy, podľa ktorej koná vo svojom mene na účet inej osoby, obstará kúpu tovaru alebo predaj tovaru, platí, že táto zdaniteľná osoba tovar kúpila a predala“. Ide v bežnom podnikateľskom prostredí o formu tzv. „prefakturácie“ dodávok tovaru. Prípadnú prefakturáciu tovaru nie je podľa názoru žalobcu možné spochybňovať, keďže neexistuje žiadne zákonné právo Daňového úradu Žilina ako správcu dane žalobcovi ako daňovému subjektu, ktorý prijal tovar od svojho dodávateľa Unibest, k. s., zamietnuť právo na odpočítanie DPH. Ako jeden z podporných dôkazov bola preprava tovaru, ktorý bol následne po nadobudnutí práva nakladať s týmto tovarom žalobcom ako daňovým subjektom prepravovaný z adresy Baničova 30 na miesto určenia. Daňový úrad Žilina ako správca dane sa vôbec neustálil na mieste dodania tovaru, neurčil, či išlo o dodávku tovaru bez prepravy alebo s prepravou a vôbec nepredvolal uvedené osoby na výsluch svedkov, aby zistil či a ako bola preprava tovaru reálne vykonávaná, a tiež, kde sa tovar nachádzal a kto bol pri nakládke tovaru, aby predmetné zistenia podporili tvrdenia žalobcu ako daňového subjektu, že skutočným dodávateľom žalobcu, tak ako je deklarované na faktúre, bola spoločnosť Unibest, k. s. Dodanie tovaru je preukázané aj bankovými prevodmi od platby za dodaný tovar medzi účtami žalobcu ako daňového subjektu a jeho priameho dodávateľa Unibest, k. s., čo do úvahy nebral ani žalovaný v rozhodnutí. Žalobca namietal aj fakt, že Daňový úrad Žilina ako správca dane, ani žalovaný sa vôbec nezaoberali podrobne pohybom tovaru a jeho následným použitím v rámci ekonomickej činnosti podnikateľského subjektu. Daňový úrad Žilina ako správca dane zistil, že tovar, ktorý žalobca ako daňový subjekt nakúpil, vo väčšej miere opustil Slovenskú republiku, pričom vôbec neskúmal samotné oslobodenie dodávky v súlade s § 43 zákona o DPH a splnenie zákonom ustanovených podmienok podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH. Správca dane tiež zistil, že išlo o reťazový obchod a v danom prípade vôbec neurčoval miesto dodania v nadväznosti na pohyblivú dodávku a vykonanie prepravy „na účet“. Daňový úrad ako správca dane iba konštatoval, že predmetná dodávka do Českej republiky nebola premiestnením tovaru v súlade s § 8 ods. 4 zákona o DPH, ale svoje tvrdenie vôbec nijako nezdôvodnil ani nepreukázal, čo žalobca ako daňový subjekt namietal. Žalobca podotkol, že prípadné zistenie dodania tovaru inou osobou, ako je osoba uvedená na faktúre, prípadne zistenie fiktívnej dodávky tovaru, by mohlo mať priame prepojenie na pripustenie podvodného konania, ktoré by znamenalo prenesenie dôkazného bremena na Daňový úrad Žilina v prípadných tvrdeniach, že žalobca ako daňový subjekt disponoval informáciami, ktoré ho oprávňovali predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu týkajúceho sa fakturovaných dodávok. Takéto podvodné konanie však správca dane žalobcovi relevantne nepreukázal a ani priamo netvrdí, preto neumožnenie práva na odpočítanie dane by v uvedenom prípade znamenalo, že správca dane sa bezdôvodne obohatil prijatím nesprávne dorubenej daňovej povinnosti zo strany žalobcu. Žalobca mal za to, že v rámci daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobie dostatočne preukázal prijaté plnenia aj ich využitie v podnikaní a ďalších dodávkach. Dôvodom na zamietnutie práva na odpočítanie dane daňovému subjektu nemôže byť taká skutočnosť, ak spoločnosti, ktoré priamo alebo nepriamo obchodujú s daňovým subjektom, nekomunikujú alebo nespolupracujú so správcom dane v zmysle § 3 ods. 8 daňového poriadku, a to navyše až v čase daňovej kontroly vykonávanej po roku alebo niekoľkých mesiacoch od obchodovania takých spoločností s daňovým subjektom. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Žalobca sa opiera o ustálenú judikatúru, z ktorej v zhodných prípadoch vyplýva, že na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu Daňový úrad Žilina ako správca dane. Z predložených dôkazov možno vyvodiť závery, že v prípade dodávateľa Unibest, k. s. je možné identifikovať druh dodania tovaru, nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené, boli preukázané a potvrdené objednávky tovaru, dodávateľ konal v postavení platiteľa DPH, žalobca je platiteľom DPH a prijaté plnenia súvisia s plneniami na výstupe, ktoré sú zdaniteľné, dodávateľ potvrdil dodanie tovaru pre daňový subjekt, niet pochýb, že žalobca tovar prevzal, pričom dodávateľské vzťahy boli zo strany žalobcu riadne zaúčtované, dodanie tovaru predstavovalo odplatné plnenie, miesto dodania tovaru bolo v tuzemsku, predmetné dodávky boli riadne zaplatené, tovar bol využívaný v rámci podnikateľskej činnosti žalobcu a bola splnená povinnosť voči štátnemu rozpočtu. Ďalej žalobca namietal, že v rozhodnutí žalovaného ako aj v rozhodnutí Daňového úradu Žilina absentuje fundamentálna zákonná náležitosť rozhodnutia v zmysle § 63 ods. 5 daňového poriadku, a to odôvodnenie. Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí je predovšetkým prepisom vykonaných úkonov správcu dane a vyjadrení žalobcu bez riadneho zrozumiteľného a jednoznačného vyhodnotenia a zdôvodnenia záveru, na základe ktorého nebolo priznané odpočítanie DPH. Z odôvodnenia nevyplýva, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutí,

absentuje v nich vysporiadanie sa s množstvom predložených dokladov, vyjadrení a námietok zo strany žalobcu, ktoré správca dane v priebehu daňovej kontroly zistil, a nebral do úvahy, ani výpovede všetkých predvolaných svedkov, keďže svoje závery z kontroly na DPH oprel v rozhodujúcej miere o údajné rozporuplné skutočnosti v neprospech žalobcu. Rozhodnutie správcu dane obsahuje prepis protokolu v plnom znení, v samotnej časti týkajúcej sa vyrubovacieho konania a následného konečného záveru však odvolávka na použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo, absentuje. Medzi skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci je extrémny rozpor, čo je dôsledkom toho, že správca dane nepostupoval podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, objektívne nezhodnotil všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a neprihliadol na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Rozhodnutie Daňového úradu Žilina ako správcu dane je v rozpore s § 63 ods. 2 daňového poriadku a nevyhádzalo zo stavu veci zisteného v daňovom konaní. Správca dane argumentoval uplatnením práva na odpočítanie dane v rozpore s § 49 ods. 1 zákona o DPH, z čoho je teda zrejmé, že Daňový úrad Žilina spochybnil vznik daňovej povinnosti u dodávateľa Unibest, k. s. Daňový úrad v tejto súvislosti neuviedol žiaden relevantný dôvod, ktorým by bolo porušenie práv žalobcu ako daňového subjektu jednoznačne preukázané. Správca dane svoje pochybnosti neoznačil žiadnym porušením nejakého konkrétneho právneho predpisu, pričom žalobca mal za to, že uvedené skutočnosti nemôžu byť dôvodom pre zamietnutie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dotknutých dodávateľských faktúr, ktorých predmetom bolo dodanie tovaru od dodávateľa Unibest, k. s. Z rozhodnutia Daňového úradu Žilina vyplýva, že správca dane nespochybňuje tovar ako taký v závislosti od vykonanej prepravy prepravnou spoločnosťou, ale spochybňuje spoločnosť Unibest, k. s. ako dodávateľa tohto tovaru. Z rozhodnutia tiež vyplýva, že nebolo preukázané, aký tovar spoločnosť AVEC trade SK, s. r. o. objednávala, aký tovar bol spoločnosťou Unibest, k. s. dodávaný, čo sa týka napríklad veľkosti pracovného oblečenia, na základe čoho bola určená cena tovaru. V tomto smere žalobca namietal zmätočnosť rozhodnutia správcu dane, keďže žalobca nevie, či má, resp. nemá samotnú materiálnu existenciu správcovi dane naďalej preukazovať, a to aj napriek tomu, že materiálna existencia bola zákonne preukázaná pri výkone daňovej kontroly z predložených dokladov a vyjadrení žalobcu ako daňového subjektu, ako aj zo zistení správcu dane a nezávisle aj v rámci medzinárodnej výmeny informácií Finančnou správou Českej republiky. Žalobca zdôraznil, že skutočnosť, že ani zo strany jedného subjektu nebola predložená písomná zmluva ohľadom ich spolupráce, nemôže mať za následok spochybnenie zmluvného vzťahu medzi oboma subjektami a nadobudnutie vlastníckeho práva k dodávanému tovaru zo strany žalobcu, keďže obsah zmluvného záväzku si strany môžu dohodnúť, a to nielen písomnou zmluvou, ale aj ústnou zmluvou. Pokiaľ ide o potrebu špecifikácie pracovného oblečenia, argumenty správcu dane i žalovaného v napadnutom rozhodnutí sú arbitrárnymi bez dostatočnej výpovednej hodnoty a bez zrozumiteľného odôvodnenia. Pokiaľ správne orgány odkazovali na o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, tento predpis nekladie žiadne konkrétne podmienky vo vzťahu k špecifikácii osobných ochranných pracovných prostriedkov a už vôbec nie vo vzťahu k veľkosti pracovného oblečenia. Obdobne to platí aj pre o minimálnych požiadavkách na poskytovanie a používanie osobných ochranných pracovných prostriedkov. Tak isto tvrdenia správcu dane ohľadom ceny tovaru vo vzťahu k výpovedi svedka Q. sú len konštatovaním, pri ktorom nie je žiadnym spôsobom vysvetlené a odôvodnené, aký má daný záver súvis a vzťah so spochybňovaním spoločností Unibest, k. s. ako dodávateľa žalobcu. Žalobca zopakoval, že nemôže zodpovedať za obchodné vzťahy a podnikateľskú činnosť spoločnosti Unibest, k. s., čím odkázal na jej dodávateľa spoločnosť OSKAR Investment, s. r. o. Ďalej uvádzal, že dôkazy získané z iných daňových kontrol iných daňových subjektov, ako aj z následných daňových konaní, nemôžu byť použité ako argument správcu dane a už vôbec nie ako relevantne získaný dôkaz pre zamietnutie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Správca dane nijako nevysvetlil, prečo sám nevykonal predmetné úkony priamo v daňovej kontrole u žalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobie, ale „vypomáhal si“ informáciami z iných daňových kontrol. Žalobca odkazujúc na rozsudky Súdneho dvora EÚ C-18/13, C-80/11 a C-142/11 tvrdil, že tu neboli splnené podmienky na odopretie odpočítania DPH. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že je nevyhnutné jednoznačne určiť, či dôvodom nepriznania odpočtu DPH je podvod uskutočnený v priamom obchodnom vzťahu kontrolovaného platiteľa alebo podvod uskutočnený v rámci obchodných vzťahov mimo kontrolovaného platiteľa. S touto otázkou sa správne orgány v danej veci nevysporiadali. Ďalej žalobca odkázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. zo dňa 02.08.2017, v ktorom bolo aplikované právo EÚ a z ktorého vyplýva, že aj v prípade, keď nie je možné určiť subjekt, ktorý daňovému subjektu zdaniteľné plnenie skutočne poskytol, nie je možné daňovému subjektu odoprieť nárok na odpočet DPH, pokiaľ zároveň nie je preukázané, že predmetné plnenie bolo súčasťou podvodu na dani, o ktorom osoba uplatňujúca nárok na odpočet dane vedela alebo musela vedieť. Pokiaľ ide o premiestnenie tovaru do iného členského štátu, správca dane svoj záver o spochybnení premiestnenia tovaru z územia

Slovenskej republiky na územie Českej republiky už neopiera, ale svoje rozhodnutie pre prípadnú zmenu názoru nijako nevysvetľuje a neodôvodňuje. Závery vyjadrené v napadnutých rozhodnutiach sú potom zmätočné a nepreskúmateľné, keďže odporujú záverom prijatým v protokole. Žalobca tiež namietal postup správcu dane, ktorý ignoroval fakt, že zistenia z medzinárodnej výmeny informácií jednoznačne potvrdili, že transakcie za august 2018 boli v Českej republike nadobúdateľom správne v evidencii DPH deklarované. Žalobca ďalej v podrobnostiach odkázal na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora a zároveň na nadväznosť skutkových okolností vyplývajúcich z kontrolných zistení u žalobcu ako daňového subjektu. Zdôraznil, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi. Ďalej uviedol, že je dôkazným bremenom Daňového úradu Žilina ako správcu dane, za predpokladu, že hoci dodanie tovaru sa uskutočnilo, ale nebolo vykonané dodávateľom Unibest, k. s. ani jeho prípadným subdodávateľom, ktorá skutočnosť znamená podvodné konanie, preukázať, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že dodanie tovaru zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu. V spise z daňovej kontroly žalobcu ako daňového subjektu sa nenachádzajú dôkazy, ktorými by Daňový úrad Žilina uniesol svoje dôkazné bremeno v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ. V nadväznosti na judikatúru Ústavného súdu SR, ako aj krajských súdov žalobca konštatoval, že aj keby nemal Daňový úrad Žilina preukázané, že fakturovaný tovar, ktorý bol reálne dodaný žalobcovi, dodal skutočne dodávateľ uvedený na faktúrach, toto nezakladá dôvod na nepriznanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty, pokiaľ žalovaný a daňový úrad nepreukážu, že ide o podvodné konanie. Vzhľadom na objektívne preukázané okolnosti daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie bolo súčasťou tohto podvodného konania. Žalobca uviedol, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že v prípade dodania tovaru od spoločnosti Unibest, k. s. išlo o skutočne jestvujúci tovar, kupujúci, teda žalobca, konal v postavení platiteľa DPH a predávajúci, teda Unibest, k. s., konal v postavení platiteľa DPH. Tovar bol prevzatý na základe dodacieho listu. Podvodné konanie v danej veci nebolo správcom dane tvrdené a ani nijako preukázané. Žalobca ako daňový subjekt mal preukázať nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr vystavených spoločnosťou Unibest, k. s., čo aj na základe jemu dostupných dôkazov vykonal. Žalobca nemal povinnosť preukazovať dodanie tovaru spoločnosťou Unibest, k. s., resp. predkladať jej účtovníctvo. V kontexte obsahovej náplne celého rozhodnutia správcu dane nie sú v súvislosti s dodávateľom Unibest, k. s. spochybňovaní žiadni ďalší obchodní partneri (subdodávatelia), pričom Daňový úrad Žilina v závere (bez poukazu na zákonné ustanovenie, podľa ktorého sa rozhodovalo), uvádza, že sa nepreukázalo dodanie tovaru subdodávateľom. Takéto tvrdenia považoval žalobca za zmätočné a účelové a tým aj celé rozhodnutie Daňového úradu Žilina za nezákonné a nepreskúmateľné. Správca dane sa nezaoberal v kontexte zistenia reálnosti dodania tovaru napríklad ani evidenciou a pohybom tovaru. Daňový úrad v danej veci neprihliadol na zistenia z medzinárodnej výmeny informácií, nepreveril pohyb tovaru v nadväznosti na bezprostredne deklarovaný predaj tovaru odberateľom žalobcu, ďalej nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov, ktorí boli žalobcom označení ako šoféri prepravujúci tovar, a ktorí by sa mohli k fakturovaným dodávkam tovaru vyjadriť. Správca dane tiež nezisťoval pohyby tovaru, vôbec sa nezaoberal otázkou, či tovar, ktorý bol nakupovaný, bol presne v tých istých množstvách obratom aj predaný, alebo či tovar zostal v nejakých konkrétnych priestoroch daňového subjektu a ako a či bol následne spotrebovaný. Pokiaľ ide o vyrubovacie konanie, žalobca uviedol, že nemožno mať pochybnosti o tom, že po ukončení daňovej kontroly sa v danej veci neuskutočnilo vyrubovacie konanie, v ktorom by žalobca ako daňový subjekt mohol v plnom rozsahu uplatniť svoje procesné práva, najmä predložiť dôkazy, zoznámiť sa s pripomienkami a prípadne odstrániť protichodnosť tvrdení Daňového úradu Žilina, ku ktorým dospel pri daňovej kontrole. Vychádzajúc z judikatúry je nutné rozlišovať medzi možným zneužitím práva s hlavným cieľom získať daňovú výhodu a medzi podvodným konaním. Z argumentácie správcu dane jednoznačne nevyplýva, či sa žalobca podieľal na zneužití práva alebo na podvodnom karuselovom obchode smerujúcom k daňovému úniku, čo považoval žalobca za mätúce, avšak bez ohľadu na uvedené v celom rozsahu akékoľvek také konanie naznačované zo strany správcu dane odmieta. Na záver žalobca zhrnul, že obe rozhodnutia správnych orgánov sú nepreskúmateľné a vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nevyjadril ku všetkým námietkam žalobcu, účelovo nevyhodnocuje argumenty žalobcu, ktoré majú zásadný význam pre celkový výsledok v danej veci. Žalobca tiež poukázal na ďalšiu protirečivosť tvrdení žalovaného, keď uviedol, že „nebola preukázaná preprava tovaru od spoločnosti Unibest, k. s.“, avšak vzápätí hneď

konštatuje, že „správcom dane na základe vykonaného dokazovania nebola spochybnená skutočnosť, že predmetný tovar odvolávajúci sa následne dodal do iného členského štátu - Českej republiky s oslobodením od dane podľa § 43 zákona o DPH, nie premiestnil podľa § 8 ods. 4 zákona o DPH do stálej prevádzkarne v ČR“. Zo strany žalobcu boli už počas daňovej kontroly daňovému úradu predložené prílohy k faktúram, dodacie listy zo dňa 14.08.2018, 17.08.2018 a 22.08.2018, prepravné dokumenty a objednávky pracovných prostriedkov zo dňa 18.06.2018 a 19.06.2018 vrátane ďalších dôkazov. Pokiaľ žalovaný poukazoval na nezrovnalosti, keď svedok Q. vo výpovedi uviedol, že dodávateľom tovaru bola spoločnosť OSKAR Investment, s. r. o., za ktorú konal R. Z., čo však kontrolné výkazy nepotvrdili, keďže dodávateľom bola spoločnosť infelix s. r. o., žalobca uviedol, že toto nemožno považovať za nezrovnalosť, keďže konateľom spoločnosti OSKAR Investment, s. r. o. bol R. Z., nie pán Q. E., ktorý teda nemal a ani nemohol mať zodpovednosť za vedenie spoločnosti, vplyv na účtovníctvo tejto spoločnosti a rovnako ani na podnikateľské správanie a osud daného subjektu. Žalobca tiež nesúhlasil s argumentáciou žalovaného o existencii ustálenej judikatúry, z ktorej vyplýva, že je nepostačujúce, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry iba predložením faktúry, keďže musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Žalobca zdôraznil, že žalovaný uvedené konštatoval bez toho, aby uviedol, akýkoľvek príklad takejto ustálenej judikatúry. Vo vzťahu k vyhodnocovaniu dôkazného bremena žalobcu tento odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Pokiaľ by aj počas konania o daňovej kontrole alebo vyrubovacieho konania neboli vznesené žiadne námietky žalobcom proti postupu správcu dane, uvedené nie je dôvodom na to, aby sa žalovaný nezaoberal jednotlivými námietkami proti postupu správcu dane detailne špecifikovanými v odvolaní, ktoré však žalovaný opätovne obchádza a žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadava. Hoci Daňový úrad Žilina priamo v rozhodnutí nikde neuviedol, že ide o neuznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty za obchodovanie s nekontaktným subjektom, žalobca mal za to, že skutočnosť, že dodávateľ žalobcu, resp. subdodávatelia nekomunikovali alebo nespolupracovali, tak ako si tento predstavoval, a to navyše až v čase daňovej kontroly vykonávanej po dlhšom časovom období od obchodovania, viedla správcu dane k neuznaniu spoločnosti Unibest, k. s. ako dodávateľa tovaru žalobcovi. Značný problém tkvie aj v tom, že žalovaný, ako aj Daňový úrad Žilina vôbec v rozhodnutí neriešia problematiku tzv. reťazového obchodu, resp. túto problematiku cielene obchádzajú, prípadne jej nerozumejú. Nepriznanie nároku na odpočet DPH vo vzťahu k spochybneniu dodávateľa uvedeného na faktúre je relevantné iba pri podvodných konaniach. Žalobca mal za to, že pri obchodnej spolupráci so spoločnosťou Unibest, k. s. postupoval s odbornou starostlivosťou a zásadou poctivého obchodného styku. Uvedená spoločnosť bola v čase dodania tovaru ekonomicky aktívna a zo žiadnych verejných zdrojov v danom čase, kedy bolo uskutočnené dodanie tovaru, nevyplývali skutočnosti, že by si neplnila povinnosti voči štátu. Žalobca nemal a ani nemohol mať dosah na subdodávateľov danej spoločnosti, avšak ani nič nenasvedčovalo tomu, že by mohol mať o nich dôvodné pochybnosti. Žalovaný a ani správca dane neuviedli žiadnu skutočnosť, ktorá by preukazovala, že žalobca nebol opatrný, resp. že si nesplnil nejakú zákonnú povinnosť. Rovnako neuviedli žiadne konkrétne opatrenia, ktoré mal žalobca prijať. Žalovaný hovorí o kolotoči fiktívnych plnení, v ktorom sa ocitol žalobca, čo navodzuje dojem, že spochybňuje existenciu dodaného tovaru ako takú, i keď v iných častiach predmetného rozhodnutia tvrdí presný opak zdôrazňujúc iba spochybnenie dodávateľa tovaru uvedeného na faktúre. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že pri miestnych zisťovaniach nebol vypočutý žiadny svedok, z čoho vyplýva, že žalobca nemusel byť pri nich prítomný, žalobca uviedol, že takéto dokazovanie nebolo dostatočné, pokiaľ pri vykonaných miestnych zisťovaniach neboli vypočuté žiadne osoby. Priama konfrontácia so zúčastnenými osobami by poskytla dostatočné dôkazy, ktoré by mohli byť zásadné v rozhodnutiach správcu dane. Tiež žalobca poukázal na nedostatočné oboznámenie sa s obsahom odvolania žalobcu, ktorý nielenže citoval príslušné rozsudky Súdneho dvora EÚ ako aj judikatúru Slovenskej republiky, avšak vysvetlil aj nadväznosť konkrétneho prípadu na túto judikatúru. Žalobca v odvolaní detailne popísal konkrétne, v čom vidí nezákonnosť postupu Daňového úradu Žilina v rámci konania o daňovej kontrole a vyrubovacieho konania, z čoho vyvodil pochybnosti, či sa žalovaný dostatočne oboznámil s obsahom jednotlivých vyjadrení žalobcu, keď uviedol, že námietky boli nekonkrétne.

Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že jednotlivé žalobné body možno stotožniť s odvolacími námietkami proti rozhodnutiu žalovaného, preto zotrval na záveroch, ktoré sú podrobne odôvodnené v rozhodnutí zo dňa 22.12.2020. Žalovaný mal za to, že rozhodnutia správnych orgánov obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti a sú riadne odôvodnené. Postup správcu dane, ako aj žalovaného nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi. Správca dane, ako aj žalovaný aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku s

prihliadnutím na jeho povinnosť, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že pri uplatnení odpočítania dane znáša dôkazné bremeno daňový subjekt, ktorý musí preukázať, že zákonom stanovené podmienky odpočítania dane boli splnené. Správca dane vyslovil počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania pochybnosti o dodávke tovaru, a to že obchod neprebehol tak, ako bol deklarovaný medzi osobami uvedenými na faktúrach. Dôkazná povinnosť, aby tieto pochybnosti žalobca vyvrátil, je na strane daňového subjektu, ktorý musí dokázať, že tovar prevzal od toho, kto je označený na faktúre, musí predložiť dôkazy, že obchod sa reálne uskutočnil. Za neopodstatnenú námietku považoval žalovaný tvrdenie, že žalobca predložil k výkonu daňovej kontroly všetky doklady týkajúce sa predmetných zdaniteľných obchodov. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom ako formálnej podmienky pre odpočítanie dane, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa daňový subjekt tovar alebo služby v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom ich tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú tvrdenia daňového subjektu o tom, že predmetný tovar, resp. služba bol dodaný spoločnosťou, ktorá je uvedená na faktúre. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie jej zaplatenia nie sú predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Obchodné transakcie na všetkých stupňoch reťazca neboli preukázané a správca dane na túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní prihliadal. Správca dane a následne žalovaný vo svojich rozhodnutiach netvrdili, že v predmetnom konaní sa jednalo o podvodné konanie, resp. že žalobcom došlo k zneužitiu práva a získaniu daňovej výhody, avšak na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dodanie tovaru nebolo zrealizované podľa predložených faktúr, pretože žalovaný so žalobnou námietkou, že je potrebné zaoberať sa aj otázkou, či žalobca s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti vedel alebo mohol vedieť, že sa svojou činnosťou dopúšťa podvodného konania, resp. na podvode participuje, nesúhlasí. K uvedenému žalovaný poukázal na to, že vedeným dokazovaním v daňovej kontrole boli preverované okolnosti, za ktorých mal byť obchod zrealizovaný, t. j. okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že dodávateľ uvedený na faktúre mohol, resp. nemohol fakturovanú dodávku skutočne dodať. Správca dane nemôže posudzovať a zisťovať, či bolo spáchané podvodné konanie, táto činnosť prináleží orgánom činným v trestnom konaní. Žalobca nepreukázal, že zo strany dodávateľa bolo uskutočnené dodanie tovaru, pri ktorom podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH vznikla daňová povinnosť, a preto následne odberateľovi uvedenému na faktúrach nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Žalobca napriek tomu, že správca dane mu umožnil splniť si zákonnú dôkaznú povinnosť, nevyvrátil dôvodné a preukázané pochybnosti správcu dane o reálnom dodaní tovaru dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach a vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa Unibest, k. s. Žalovaný sa stotožnil s postupom správcu dane a s jeho záverom, keď neuznal oprávnenosť odpočítania dane v zmysle ustanovení zákona o DPH. Správca dane v konaní postupoval s súlade so základnými zásadami správy daní podľa § 3 daňového poriadku.

Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázal na to, že žalovaný nezaujal žiadne stanovisko k viacerým žalobným námietkam s tým, že celkovo je vyjadrenie stručné a bližšie neodôvodnené. Žalobca odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo z 03.09.2020, v ktorom Súdny dvor EÚ uviedol, že skutočnosť, že dotknutý tovar vo veci samej nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej subdodávateľ, nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, ani to, aby mohlo byť odopreté právo na odpočítanie. Podľa Súdneho dvora EÚ, aj keď tovar nevyrobila ani nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru a nebola určená totožnosť osoby, od ktorej bol tento tovar skutočne nadobudnutý, predmetné transakcie sú dodaním tovaru, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých je uvedený pojem založený a ak nejde o podvod vo vzťahu k DPH. Súdny dvor uviedol, že pokiaľ sa dodania tovaru skutočne uskutočnili, a tieto tovary boli použité na výstupe pre potreby vlastných zdaniteľných transakcií, nemožno v zásade zamietnuť právo na odpočítanie dane. Žalobca akcentoval fakt, že judikatúra Súdneho dvora EÚ postupne nachádza svoj odraz aj v rozhodovacej činnosti správnych súdov Slovenskej republiky, pričom v konkrétnostiach odkázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. a Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Žalobca preto žiadal, aby boli tieto právne závery vyslovené v daných rozhodnutiach aplikované v plnom rozsahu aj v aktuálnej veci žalobcu, ktorá jasne vykazuje zhodu v kľúčových záveroch správcu dane s vecou prejednávanou Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a následne Najvyšším súdom SR v konaní . Žalobca opakovane poukázal na nesprávne posudzovanie dôkazného bremena vo vzťahu k jeho osobe. Žalobca nespochybnil právo správcu dane v prípade vzniknutých

pochybností preverovať celý obchodný reťazec, no nie je možné zistenie, že spoločnosť Unibest, k. s. dôkazné bremeno z prijatých plnení od svojich dodávateľov neuniesla, mechanicky aplikovať do obchodného vzťahu medzi dodávateľom Unibest, k. s. a žalobcom. Akokoľvek sa u dodávateľa Unibest, k. s. a jeho odberateľa jedná o totožný skutkový dej, jeho posudzovanie na účely daňových povinností u každého z oboch zúčastnených daňových subjektov musí byť samostatné. Nie je teda vylúčené, že vo veci jedného zo subjektov nebude preukázané, že sa skutkový dej stal, no vo veci druhého subjektu bude preukázané, že skutkový dej sa stal. Žalovaný uvádzal, že žalobca správcovi dane nedoložil všetky potrebné doklady, no z rozhodnutia správcu dane a ani z rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, aké doklady, ktorými žalobca disponovať mal alebo mohol, správcovi dane nepredložili. Žalovaný mal povinnosť konkrétne uviesť, ktoré doklady neboli predložené a zdôvodniť, na základe akej úvahy dospel k tomu, že nepredloženie dokladov viedlo k preukázateľnému právnemu záveru, že plnenie sa neuskutočnilo, resp. neuskutočnilo sa osobou uvedenou na faktúre. Žalobca zdôraznil, že nebolo jeho povinnosťou dokazovať samotný vznik daňovej povinnosti u dodávateľa Unibest, k. s. Okrem toho v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že samotná daňová povinnosť spoločnosti Unibest, k. s. nebola preverovaná a nie je zrejmé, na akom základe žalovaný uvádza s istotou, že nedošlo k vzniku daňovej povinnosti, keď nemal k dispozícii protokol ani rozhodnutie, ktoré by vo vzťahu k spoločnosti Unibest, k. s. uvedené potvrdili.

Krajský súd, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj postup, ktorým predchádzal jeho vydaniu v zmysle a nasl. (ďalej „“) v zmysle žalobných bodov (, ), pričom zistil, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná, a preto ju podľa zamietol z nasledovných dôvodov.

Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 3 ods. 5 daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

Podľa § 3 ods. 8 daňového poriadku, právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.

Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

15. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

16. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

17. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

18. Podľa § 45 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.

19. Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

20. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

21. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

22. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

23. Primárne považoval správny súd za potrebné zdôrazniť, že predmetom súdneho prieskumu v posudzovanej veci bolo rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, nie protokol z daňovej kontroly. Pokiaľ teda žalobca v podanej žalobe formuloval výhrady k obsahu protokolu, jeho nepreskúmateľnosť, či nesprávne závery v ňom vyslovené, uvedené nebolo z hľadiska oprávnení správneho súdu relevantné. Správny súd mohol hodnotiť priebeh daňovej kontroly a jej zavŕšenie v podobe protokolu len na základe jasne formulovaných námietok smerujúcich k existencii procesných vád. Inak povedané, samostatný prieskum protokolu z daňovej kontroly prípustný nie je, správny súd skúmal preto len napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu prvého stupňa, pričom prípadné vytýkané nedostatky v obsahu protokolu mohli byť relevantné len pri zistení, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Odhliadnuc od uvedeného záveru správny súd uvádza, že súpis kontrolovaných dokladov i kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov sú súčasťou protokolu. Nesprávny čiastkový údaj o použití § 41 ods. 1 zákona o DPH

nediskvalifikovalo kvalitu protokolu (išlo zjavne o preklep). Samotný žalobca nevysvetlil, v čom dané čiastkové pochybenia zasiahli do jeho procesných práv. Pokiaľ ide o vyslovenie pochybností správcom dane vo vzťahu k dôvodnosti uplatneného odpočítania dane a následnú výzvu na vyjadrenie, k uvedenému treba uviesť, že tieto pochybnosti boli formulované v protokole z daňovej kontroly, pričom jeho súčasťou bola výzva na vyjadrenie, v zmysle ktorej mohol žalobca formulovať svoje argumenty k prezentovaným záverom, čo sa aj stalo. K otázke výhrad správcu dane k premiestneniu tovaru podľa § 8 ods. 4 zákona o DPH nepovažoval správny súd za potrebné formulovať príslušné závery, keďže táto otázka nebola riešená v napadnutom rozhodnutí (protokol ako taký nie je predmetom samostatného prieskumu).

24. Pokiaľ ide o použitie podkladov získaných iným správcom dane v rámci daňových kontrol, resp. daňových konaní vykonávaných u iných daňových subjektov, považuje v prvom rade správny súd za nevyhnutné zdôrazniť, že v zmysle § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ustanovenie § 24 ods. 4 veta prvá daňového poriadku je koncipované pomerne široko a nevylučuje tak z okruhu dôkazov, ktoré môžu byť správcom dane v daňovom konaní použité, aj podklady získané iným správcom dane v daňových konaniach vedených ohľadne iných daňových subjektov. Vo všeobecnosti preto môže správca dane použiť ako dôkaz aj listiny - zápisnice o výsluchu svedkov, miestnej ohliadke, ako dôkazný prostriedok, hoci bol tento dôkaz získaný a vykonaný v rámci iných daňových kontrol u subjektov odlišných od žalobcu. Takto získaný dôkaz bude mať potom charakter listinného dôkazu, s ktorým však musí byť daňový subjekt riadne oboznámený a musí mu byť dané právo sa k jeho obsahu vyjadriť. Za rešpektovania práva daňového subjektu oboznámiť sa s obsahom takto získaných listinných dôkazov a vyjadriť sa k nim môže byť takýto dôkaz použitý v spojení s vyhodnotením ostatných dôkazov získaných počas daňovej kontroly u daňového subjektu (obdobne rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 26.07.2017). Žalobca nenamietal, že by sa s listinami tvoriacimi súčasť administratívneho spisu a získanými z iných daňových konaní nemohol oboznámiť.

25. Z rozhodovacej praxe správnych súdov vyplýva, že základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH zo zdaniteľného obchodu je vznik daňovej povinnosti. Daňová povinnosť vo všeobecnosti znamená, že štátu vzniká právo žiadať daň od osôb, ktorým to zákon vymedzuje. Nepostačuje len samotné uvedenie DPH na faktúre, podstatné je, aby došlo k vzniku daňovej povinnosti v intenciách ustanovenia § 19 zákona o DPH, t. j. z titulu skutočného dodania tovaru. Táto podmienka vyplýva z § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. Samotný vznik daňovej povinnosti a uvedenie DPH na faktúre vo väzbe na nárok na odpočítanie DPH u kupujúceho však nestačí, pretože na strane platiteľa ako príjemcu zdaniteľného plnenia musí byť preukázané, že prijaté plnenia obstaral na účely uskutočňovania svojich vlastných zdaniteľných plnení (na účely svojho podnikania). V priebehu daňového konania musí byť preukázaný jednak obsah, ale aj skutočný význam plnení deklarovaných daňových subjektom prostredníctvom relevantného daňového dokladu. Pri nepriznaní práva na odpočet DPH sa môže vziať do úvahy umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické alebo personálne prepojenie medzi podnikateľmi pri znížení daňového zaťaženia. To znamená, že samotná existencia faktúry však určite nie je postačujúcim, relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru skutočne došlo. Zaúčtovanie daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok (tovarov a služieb). Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t. j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.

26. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na faktúre je zákonnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj ďalších listinných dôkazov, napr. dokladov o zaplatení alebo dodacích listov, nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na

základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenie. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. ). Uvedené rozhodnutie uvádza správny súd najmä v reakcii na odkaz žalobcu na iné skoršie rozhodnutie NS SR sp. zn. , ktorého obsah treba vnímať v kontexte novšej judikatúry najvyšších súdnych inštancií.

27. Primárnou skutočnosťou, ktorá bola predmetom administratívneho daňového konania, boli kontrolné zistenia správcu dane, na základe ktorých neuznal odpočítanie dane z faktúry č. 18VF310803 vystavenej dodávateľom Unibest, k. s., dátum dodania 31.08.2018, pričom predmetom bola dodávka pracovného oblečenia (1 komplet = biele gumáky, gumená zástera, sieťka na hlavu, biely plášť, biele nohavice, biele tričko) v množstve 300 ks a pracovného oblečenia (1 komplet = pevná obuv, montérový komplet

- modrý) v množstve 50 ks, pričom celková suma fakturácie predstavuje sumu 28 410 eur a DPH, ktorú si daňový subjekt uplatňuje odpočítať, predstavovala výšku 4 735 eur; a z faktúry č. 18VF310802 vystavenej dodávateľom Unibest, k. s. s dátumom dodania 31.08.2018, pričom predmetom dodávky bola strečová ručná fólia 15 m, výška 60 cm, množstvo 1 200 kg, priemyselná páska viazacia PP 15,5/0,7, priemer rolky 50 cm (v rolke je 2 000 m pásky), v množstve 190 ks, papierové preložky, á 100 ks/balenie, množstvo 700 balení, pričom celková suma fakturácie predstavovala sumu 27 186 eur a DPH, ktorú si daňový subjekt uplatnil odpočítať, predstavovala výšku 4 531 eur.

28. Správny súd poukazuje na vyššie uvedené teoretické východiská, z ktorých vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, keď nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. To znamená, že v daňovom konaní je povinnosť daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný, tieto dôkazy len vykonáva. (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , resp. sp. zn. ).

29. Primárne nemusí daňový subjekt svoje tvrdenie uvádzané v rôznych daňových listinách, podaniach a hláseniach preukazovať, pokiaľ nenastane opak, to znamená, ak správca dane počas daňovej kontroly, resp. v daňovom konaní nepredloží daňovému subjektu svoje zistenia jasne preukazujúce pochybnosti o jeho tvrdeniach (primerane viď rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo 6. júla 2010), ako tomu bolo aj v prejednávanej veci. V danej veci boli totiž správcom dane jasne pomenované pochybnosti na strane dodávateľského subjektu. Obrana žalobcu spočívala v tvrdení o objektívnej existencii tovaru a služieb, ktoré boli predmetom sporných faktúr. Podľa záverov žalovaného v danom prípade nebola spochybnená fyzická existencia tovaru ani skutočnosť, že žalobca tovar následne dodal do iného členského štátu, spochybnené bolo dodanie tovaru práve spoločnosťou Unibest, k. s.

30. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že tu nebol preukázaný pôvod tovaru, nebola preukázaná preprava tovaru od spoločnosti Unibest, k. s., pričom nekonštatoval vedomosť žalobcu o jeho účasti na podvodnom konaní, resp. nedostatočnú obozretnosť. Dôvodom na zamietnutie práva na odpočítanie dane nebola v zmysle názoru vysloveného žalovaným a správcom dane nekontaktnosť subdodávateľov, ale neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu na účely preukázania splnenia podmienok ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o DPH.

31. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že nie je možné vo veci spochybniť svedka Q. konajúceho v relevantnom čase za spoločnosť Unibest, k. s. S uvedeným sa správny súd nesúhlasí. Uvedený svedok bol totiž v daňovom konaní vypočutý opakovane, pričom ako správne podotkol správca dane, tento poskytol nesprávne informácie ohľadom pôvodu tovaru, čím len potvrdil nejasnosti zistené aj pri výpovedi svedka Z. (konateľa subdodávateľských spoločností). Svedok E. dokonca pri svojom druhom výsluchu výslovne uviedol, že dodávateľom tovaru pre spoločnosť Unibest, k s. bola spoločnosť OSKAR Investment (čo odporuje kontrolným výkazom). Pri otázke vo vzťahu k spoločnosti infelix, s.r.o. sa svedok vyjadril, že táto mu je známa, ale nevedel uviesť, v akej súvislosti a ani sa nevedel vyjadriť, či s touto spoločnosťou obchodoval. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že v rozhodnom čase bola spoločnosť infelix, s.r.o. jedinou, od ktorej mohla spoločnosť Unibest, k. s. tovar nakúpiť. Za zmienku tiež stoja vyjadrenia svedka, ktorý poukazoval na písomne uzavretú zmluvu, ktorá mu mala byť zaslaná poštou, pričom uvedené odporuje argumentácii žalobcu v žalobe, kde žalobca pripustil možnosť existencie ústnej zmluvy.

32. Pokiaľ ide o prepravu, túto mala zabezpečiť „externá prepravná firma“, ako sa vyjadril kontrolovaný daňový subjekt, pričom nakládka prebehla v dňoch 14.08.2018, 17.08.2018 a 22.08.2018, tovar bol určený pre spoločnosť AVEC trade CZ. Prepravu mal objednať žalobca na náklady AVEC trade CZ. Konateľ spoločnosti Pražská správa autoparku, s.r.o. pritom potvrdil prepravu, ktorú objednala spoločnosť AVEC trade CZ v zmysle dodacích listov zo dňa 14.08.2018, 17.08.2018 a 22.08.2018, nie žalobca. V žalobe pritom žalobca uvádzal, že dodanie tovaru spoločnosťou Unibest, k. s. bolo bez prepravy; resp. zdôraznil, že išlo o otázku súkromnoprávneho vzťahu. Uvedené rôznorodé argumenty len dokresľujú nejasnosti medzi jednotlivými tvrdeniami žalobcu a vypočutých svedkov, ktoré len zvýraznili existenciu dôkazného bremena na strane žalobcu, nie správcu dane.

33. Pokiaľ žalobca poukazoval na potrebu vypočutia šoférov prepravujúcich tovar, k uvedenému správny súd uvádza, že žalobca nevysvetlil, aké ďalšie skutočnosti by mohli byť z takýchto výsluchov zistené, keďže samotná existencia tovaru spochybnená vo veci nebola. Rovnako nie je zrejmé, akí svedkovia mali byť vypočutí pri miestnom zisťovaní a s kým sa mal vlastne správca dane konfrontovať.

34. Pre rozhodnutie v danej veci nebolo relevantné skúmanie postavenia subjektov v rámci skupiny dodávateľov a odberateľov, ani neskorší osud dodávateľských spoločností, ktoré sú aktuálne nekontaktné. Ich nekontaktnosť skôr sťažila dôkaznú situáciu žalobcu, za čo však nemôžu niesť zodpovednosť daňové orgány. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu odkazuje správny súd na výklad uvedený vyššie - pokiaľ správca dane relevantne spochybnil dodávateľsko-odberateľský vzťah medzi žalobcom a jeho primárnym dodávateľom, k presunu dôkazného bremena na správcu dane nedošlo.

35. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa nutnosti skúmania podvodného konania správny súd pripomína, že ak daňový subjekt preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, môže orgán finančnej správy neuznať uplatnené právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode, iba toto v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ prelamuje zásadu neutrality dane, podľa ktorej má byť zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy DPH zaplatenej v cene tovaru a služieb, ak tieto použila na uskutočnenie ekonomických činností, podliehajúcich spoločnému systému DPH (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 17.10.2017). V prípade preukazovania zneužitia práva alebo účasti na daňovom podvode (najmä v zmysle § 3 ods. 6 daňového poriadku) je dôkazné bremeno na orgáne finančnej správy. Pokiaľ teda orgán finančnej správy dospeje po vykonanom dokazovaní k záveru o zneužití práva daňovým subjektom, je nutné zneužitie práva daňovým subjektom (rovnako ako aj daňový podvod) v daňovom konaní preukázať.

36. Z vyššie uvedených záverov plynie, že správca dane k ďalším úvahám o možnom zneužití práva, resp. podvodnom konaní daňového subjektu môže dôjsť len za predpokladu, že je preukázané samotné dodanie služby (tovaru) dodávateľom uvedeným na faktúre. V prejednávanej veci však tak žalovaný ako aj správca dane dospeli k záveru, že dodanie tovaru (služby) dodávateľom uvedeným na faktúre preukázané žalobcom nebolo. Ak žalovaný v dôvodoch rozhodnutia uvádza, že nebolo preukázané dodanie plnenia dodávateľom uvedeným na faktúre, potom nie sú odôvodnené ďalšie úvahy žalobcu ohľadne dôkazného bremena správcu dane vo vzťahu k podvodnému, resp. právo zneužívajúcemu konaniu žalobcu.

37. Správny súd podotýka, že rozlišovanie dôvodov pre nepriznanie odpočtu DPH (neunesenie dôkazného bremena od dane tovaru/služby dodávateľom uvedeným na faktúre, zneužitie práva, podvodné konanie) má zásadný vplyv na rozloženie dôkazného bremena v daňovom konaní. Uvedené dôvody nemožno vzájomne zamieňať, ako to učinil žalobca. Len na okraj správny súd k rozlišovaniu jednotlivých dôvodov podotýka, že pri zneužití práva obvykle nedochádza k priamemu porušeniu právnych noriem. Ide o situácie, kedy nenáležitým obídením vnútroštátnych pravidiel s využitím slobôd podľa práva EÚ v konečnom dôsledku vznikne nedôvodná ujma inému, v danom prípade štátu. Sledovaným cieľom tohto konania je, aby sa daňový subjekt vyhol daňovým povinnostiam, alebo získal daňové zvýhodnenie. Predpokladom teda je, že dodané plnenie nie je využívané daňovým subjektom na podnikateľský cieľ. Elementárnym predpokladom rozvinutia úvahy o zneužití práva daňovým subjektom (v zmysle nevyužitia dodaného plnenia na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení žalobcom) je nevyhnutne predpoklad, že k plneniu (dodaniu plnenia) dodávateľom uvedeným na faktúre vôbec dôjde. Od zneužitia práva ako dôvodu pre nepriznanie nároku na odpočítanie dane

na vstupe je v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ nutné odlišovať účasť na podvodnom reťazci zdaniteľných obchodov, ktorého účelom je taktiež nedovolené profitovanie zo spoločného systému DPH. K podvodnému konaniu však dochádza vtedy, keď jeden z účastníkov transakcie neodvedie štátu daň a ďalší účastník si ju odpočíta za účelom získania neoprávneného daňového zvýhodnenia. Súčasne však Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre stanovil, že právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje plnenie na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené tým, že v dodávateľskom reťazci, ktorého sú tieto plnenia súčasťou, sa nachádza iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť poznačené podvodom vo vzťahu k DPH.

38. Zatiaľ čo dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre zaťažuje žalobcu (tak ako tomu bolo v prejednávanej veci), dôkazné bremeno o zneužití práva nenáležitým obídením vnútroštátnych pravidiel, resp. o podvodnom konaní žalobu, zaťažuje správcu dane. Správca dane v prípade podvodného a právo zneužívajúceho konania musí preukázať, že napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených slovenským právnym poriadkom (tak materiálnych - reálne dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre, ako aj formálnych podmienok pre odpočet DPH) a v tejto súvislosti riadnym výkladom daňového práva únie v zmysle článku IV. ods. 3 zmluvy o EÚ, bolo získané daňové zvýhodnenie, ktoré je v rozpore s cieľom právnej úpravy DPH, pričom z okolností posudzovaného prípadu by bolo zrejmé, že získanie takéhoto daňového zvýhodnenia je spojené (podmienené) s vytvorením umelých podmienok (t. j. odporujúcim pôsobeniu trhového mechanizmu na ekonomické činnosti daňových subjektov) a jeho dosiahnutie bolo hlavným účelom posudzovaného plnenia, pokiaľ správca dane mieni odoprieť odpočet DPH daňovému subjektu konštatovaním zneužitia práva daňovým subjektom. Pokiaľ by správca dane mienil zamietnuť právo žalobcu na odpočet DPH s poukazom na podvodné konanie, zaťažovalo by správcu dane dôkazné bremeno na preukázanie existencie daňového úniku v reťazci plnení, v ktorom sa ocitol žalobca, nakoľko tento je pojmovým znakom podvodu na DPH a jednou z podmienok pre nepripustenie uplatnenia práva na odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov tvoriacich súčasť takéhoto reťazca. Rovnako správcu dane v takom prípade zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, že platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, že plnenie je poznačené podvodom vo vzťahu k DPH.

39. Ako už bolo opakovane konštatované, daňové orgány spochybnili dodanie tovaru zo strany spoločnosti Unibest, k. s., ktorú skutočnosť bol povinný preukazovať žalobca, nie správca dane. Uvedené znamenalo, že otázka prípadného podvodného konania či zneužitia práva bola za daných okolností bezpredmetná.

40. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty (napr. C-409/99 Metropol a Stadler a C-324/11 Tóth). Právo na odpočítanie dane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty a v zásade nemôže byť obmedzené a toto právo sa osobitne uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce transakcie uskutočnené na vstupe (napr. C-110/98 až C-147/98 Gabalfrisa a i., C-465/03 Kretztechnik, C-438/09 Dankowski a C-285/11 Bonik). Cieľom režimu odpočítania dane je úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena dane splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých ich hospodárskych činností. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty zabezpečuje úplnú neutralitu daňového zaťaženia všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na ich účel alebo výsledky, za predpokladu, že sú samy predmetom dane (napr. C-285/11 Bonik). Z judikatúry Súdneho dvora EÚ taktiež vyplýva, že každá transakcia musí byť sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na dani splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (napr. C-267/15 Gemeente Woerden).

41. Otázke statusu osoby deklarovaného dodávateľa sa venoval Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie, kde konštatoval, že uvedenie osoby deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane, avšak status osoby deklarovaného dodávateľa hmotnoprávnou podmienkou je a dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane (žalobca). V súdenom prípade je deklarovaným dodávateľom spoločnosť Unibest, k. s., pričom nie je sporné, že táto spoločnosť bola osobou registrovanou pre daň. Podstatou spochybnenia zo strany správcu dane tak ostala skutočnosť, že deklarovaný dodávateľ v skutočnosti nedodal tovar deklarovaný vo faktúrach žalobcovi.

42. V zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že žalobca nevie preukázať, že ním deklarovaný dodávateľ zabezpečil dodanie prostredníctvom subdodávateľských subjektov, respektíve tieto subjekty stotožniť. K uvedenému správny súd v reakcii na argumentáciu žalobcu poukazuje na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“

43. Z citovaného uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo vyplýva, že v prípade spochybnených subdodávateľov je možné nepriznať odpočítanie dane v prípade, kedy by bola preukázaná účasť alebo aspoň vedomosť daňového subjektu o podvodnom konaní niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca. Vo veci nebol spochybnený subdodávateľský vzťah, ale primárny vzťah žalobcu a spoločnosti Unibest, k. s. Vo vzťahu k podvodnému konaniu už správny súd formuloval svoje úvahy vyššie; takýto rozmer konania žalobcu nebol predmetom posudzovania zo strany daňových orgánov.

44. Pokiaľ žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nedostatočne odôvodnené, s uvedeným sa správny súd nestotožnil. Obsah rozhodnutia žalovaného i prvostupňového správneho orgánu dáva jasný obraz o tom, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, ako sa tieto orgány vysporiadali s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo (§ 63 ods. 5 daňového poriadku).

45. S ohľadom na rozsah podanej žaloby správny súd uvádza, že nie je v súlade s princípom hospodárnosti konania opakovať žalobné argumenty kopírovaním celých odsekov, keďže takýto postup nemá žiaden praktický účel. Z dôvodu množstva žalobných námietok správny súd reagoval len na také, ktoré majú význam z hľadiska podstaty napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR súd musí účastníkovi konania dať odpoveď na podstatné otázky a námietky „spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach“ (). V zásade túto povinnosť nemožno chápať ako vysporiadanie sa s každým argumentom účastníka konania, ale rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.

46. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa a contrario tak, že mu súd náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému podľa a contrario vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - výnimočnosť situácie.

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 ) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.