Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Sa-1-2021.pdf
PDF · 183.44 KB
Case nature
Area
Subarea
24Sa/1/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou Mgr. Zuzanou Štolcovou, v právnej veci žalobcu: C. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom XXX XX W. XX, zastúpeného zástupcom PUKAJ, advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 1661, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 53 029 623, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava 1, IČO: 30 807 484, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 11.11.2020
rozhodol:
Krajský súd v Žiline rozhodnutie Sociálnej poisťovne, Generálneho riaditeľa Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 11.11.2020 z r u š u j e a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobca m á voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Žiadosťou spísanou v Sociálnej poisťovni, pobočka Dolný Kubín dňa 06.11.2019 požiadal žalobca o priznanie starobného dôchodku s dátumom uplatnenia nároku od 06.11.2016.
2. Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej aj ,,prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 20.7.2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, Nariadenia vlády ČSFR č. 557/1990 Zb. v znení neskorších predpisov a podľa § 109 ods. 2, § 112 ods. 1, § 114 ods. 1 a § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 721/2004 Z.z. rozhodla tak, že žalobcovi vznikol od 6. novembra 2016 nárok na starobný dôchodok v sume 302,40 Eur mesačne, ktorý sa podľa § 263 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 721/2004 Z.z. nevypláca a dňom 6. novembra 2016 nárok naň zaniká. V uvedenej sume je zahrnutá úprava podľa zákona č. 306/2002 Z.z. o zvyšovaní dôchodkov v roku 2002, o úprave dôchodkov priznaných v roku 2003 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia v znení zákona č. 639/2002 Z.z., zvýšenie podľa zákona č. 222/2003 Z.z. a § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. V odôvodnení rozhodnutia bolo poukázané na ust. § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 721/2004 Z.z., § 12 ods. 1, § 12 ods. 3 písm. a), c), § 13 zákona č. 100/1988 Zb., pričom bolo konštatované, že na výpočet starobného dôchodku sa použil priemerný mesačný zárobok (ďalej len „PMZ“) 3.724 Sk, pretože tento je najvyšší. Starobný dôchodok bol vymeraný z 1.AA pracovnej kategórie. Bol vypočítaný z priemerného mesačného zárobku za roky 1979, 1980, 1984, 1985, 1986, ktorý po úprave pre výpočet dôchodku je 3.724 Sk. Celková započítaná doba zamestnania je 39 rokov, pre výšku dôchodku je rozhodujúcich 36 rokov, z toho v III. pracovnej kategórii 16 rokov, v II. pracovnej kategórii 0 rokov, v I. pracovnej kategórii 0 rokov a vo zvlášť zvýhodnenej pracovnej kategórii 20 rokov. Dôchodok ku dňu vzniku nároku je 92 % PMZ, t.j. 3.427 Sk mesačne. Takto určená suma sa zvyšuje podľa § 2
zákona č. 306/2002 Z.z. o zvyšovaní dôchodkov v roku 2002, o úprave dôchodkov priznaných v roku 2003 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia o 112,1 % mesačnej sumy dôchodku, na ktorú má žalobca nárok ku dňu priznania dôchodku, t.j. o 3.842 Sk mesačne a o pevnú sumu 1.270 Sk mesačne a podľa § 1 zákona č. 222/2003 Z.z. o zvýšení dôchodkov v roku 2003 a o zmene a doplnení niektorých zákonov o 6 % mesačnej sumy dôchodku, t.j. o 513 Sk mesačne. Starobný dôchodok bol prepočítaný podľa konverzného kurzu na sumy v eurách podľa § 293a ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 65/2007 Z.z. a zaokrúhlene na najbližší eurocent nahor. Starobný dôchodok je celkom 300,50 Eur mesačne, ktorý sa ďalej zvyšuje podľa § 82 zákona č. 461/2203 Z.z. na 302,40 Eur mesačne. Prvostupňový správny orgán ďalej poukázal na ust. § 109 ods. 2, § 112 ods. 1, § 114 ods. 1, § 263 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z.z. a konštatoval, že podmienky nároku na výplatu starobného dôchodku žalobca splnil 6. novembra 2016. K 6. novembru 2016 je suma starobného dôchodku 302,40 Eur mesačne a suma invalidného dôchodku je 515,30 Eur mesačne. Pretože suma invalidného dôchodku je k 6. novembru 2016 vyššia, vypláca sa žalobcovi naďalej invalidný dôchodok a nárok na starobný dôchodok dňom 6. novembra 2016, v súlade s § 263 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 721/2004 Z.z. zaniká.
3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie v podaní zo dňa 25.8.2020, v ktorom okrem iného žiadal o prepočet starobného dôchodku s ohľadom na § 79a zákona o sociálnom poistení, ktorý sa vykoná zrozumiteľne a preskúmateľne, a tak sa premietne aj do nového rozhodnutia o starobnom dôchodku a preplatenie za tri roky spätne. Namietal v odvolaní aj to, že invalidný dôchodok mu bol priznaný a nesprávne vypočítaný z III. pracovnej kategórie, následne bol upravovaný a ani jedenkrát nebol správne vypočítaný. Žiadal o výpočet starobného dôchodku nielen podľa § 66 zákona a § 274 ods. 1 a 2, ale aj podľa § 79a v spojení s § 293ad zákona č. 461/2003 Z.z., § 11 ods. 2 písm. b) vyhlášky č. 149/1988 Zb. a § 12 ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb. a riadne zdôvodnenie rozhodnutia. Poukázal aj na to, že v Českej republike v hlbinných baniach OKD so stálym pracoviskom v podzemí, vo zvlášť preferovanej kategórii I.AA má odpracovaných viac ako 20 rokov. Ďalej u neho bola zistená choroba z povolania - pracovný úraz „Vazoneuróza“ a následne bol preradený na menej platenú prácu. Na túto chorobu od 01.01.1982 poberal čiastočný invalidný dôchodok, úrazový v Prahe a pracoval až do vyradenia na povrch pre druhú chorobu z povolania. Dňa 09.12.1991 bol uznaný za plne invalidného za dve choroby z povolania.
4. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne ako odvolací orgán (ďalej aj „druhostupňový správny orgán“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 11.11.2020 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“) rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukázal na prvostupňové konanie a rozhodnutie, rozhodnú právnu úpravu, v zmysle ktorej žalobca podmienky nároku na starobný dôchodok splnil. Dôchodkový vek 50 rokov dovŕšil 26. februára 1997 a bol zamestnaný najmenej 15 rokov vo vybraných zamestnaniach v baníctve. Výkon tohto zamestnania v baníctve skončil 25. októbra 1988 a najvyšší prípustnú expozíciu 72 % dovŕšil 25. októbra 1988. Nárok na starobný dôchodok účastníkovi konania tak vznikol k 26. februáru 1997, s dopočítanou dobou do 55 roku veku, t.j. so započítaním doby od 26. februára 1997 do 25. februára 2002 v počte 1826 dní. žalovaný uviedol, že na výpočet sumy starobného dôchodku podľa predpisov platných pred 1. januárom 2004 je rozhodujúce určenie sumy priemerného mesačného zárobku. Vzhľadom k tomu, že u účastníka konania prichádza do úvahy viac rozhodných období, bola suma starobného dôchodku určená z toho rozhodného obdobia, v ktorom je priemer jeho mesačných zárobkov najvyšší. V súlade s § 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. bol vypočítaný priemerný mesačný zárobok k dátumu vzniku nároku za roky 1987, 1988, 1989, 1990, 1991, ktorý po úprave pre výpočet dôchodku je 3.354 Sk. Ďalej v súlade s § 12 ods. 3 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb. bol vypočítaný priemerný mesačný zárobok k dátumu výstupu z kategórie za roky 1979, 1980, 1984, 1985, 1986, ktorý po úprave pre výpočet dôchodku je 3.724 Sk. S poukazom na § 13 zákona č. 100/1988 Zb. žalovaný poukázal na to, že invalidný dôchodok účastníka konania bol vypočítaný z priemerného mesačného zárobku za roky 1977, 1978, 1979, 1980, 1981, ktorý po úprave pre výpočet dôchodku je 3.6431 Sk. Na výpočet starobného dôchodku bol preto použitý priemerný mesačný zárobok 3.724 Sk, pretože tento je najvyšší a najvýhodnejší. Pokiaľ účastník žiadal určiť sumu starobného dôchodku podľa § 79a v spojení s § 293ad zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 555/2007 Z.z. žalovaný uviedol, že ustanovenie § 79a zákona č. 461/2003 Z.z. sa na účastníka konania nevzťahuje, pretože nárok na starobný dôchodok a jeho suma bola určená len podľa prepisov platných pred 1. januárom 2004. Poukázal na § 293ad zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 555/2007 Z.z., podľa ktorého sa osobný mzdový bod poistenca, ktorému bol invalidný dôchodok vypočítaný podľa predpisov
účinných pred 1. januárom 2004, určí podľa § 62 za každý kalendárny rok patriaci do piatich zárobkovo najlepších kalendárnych rokov v rozhodnom období, z ktorých bol určený priemerný mesačný zárobok na výpočet invalidného dôchodku. Priemerný osobný mzdový bod sa určí za týchto 5 kalendárnych rokov a upravuje sa podľa tohto zákona. Určiť sumu starobného dôchodku podľa Nariadenia vlády č. 557/1990 Zb. je možné iba podľa predpisov platných pred 1. januárom 2004, t.j. podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Pokiaľ účastník konania žiadal určiť sumu starobného dôchodku podľa § 66 a § 274 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z., tak žalovaný uviedol, že nárok na starobný dôchodok bol posúdený podľa predpisov platných pred 1. januárom 2004, splnenie podmienok nároku na starobný dôchodok podľa nariadenia vlády a určenie jeho sumy bolo možné výlučne za splnenia podmienok určených v zákone č. 100/1988 Zb.. K poukazu účastníka konania, že v zamestnaní utrpel pracovný úraz, resp. chorobu z povolania, žalovaný odkázal na § 30 ods. 7 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom do 31. mája 1992, podľa ktorého invalidný dôchodok občana, ktorý sa stal invalidným následkom pracovného úrazu (najdlhšie však do 31. decembra 1992), sa zvyšuje o 10 % priemerného mesačného zárobku. K námietke účastníka konania, že suma invalidného dôchodku priznaného 21. októbra 1991 bola nesprávne vypočítaná z III. pracovnej kategórie, žalovaný uviedol, že rozhodnutím č. XXX XXX XXXX z 22. júna 1993 (ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie zo dňa 13. mája 1993) bol invalidný dôchodok žalobcu vypočítaný z I.AA pracovnej kategórie, suma bola určená z PMZ za rok 1980, 1979, 1981, 1978, 1977 v sume 3.631 Sk. Za 44 rokov celkovej doby zamestnania, 42 rokov rozhodných pre výšku dôchodku, z toho v III. pracovnej kategórii 21 rokov, v I. pracovnej kategórii 2 roky a vo zvlášť zvýhodnenej pracovnej kategórii (I.AA) 20 rokov prislúcha 104 % PMZ. Dôchodok je tak 3.777 Sk mesačne zvýšený aj o 10 % PMZ v dôsledku pracovného úrazu, t.j. o 364 Sk. Suma invalidného dôchodku bola určená vzhľadom na § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. v najvyššej výmere 3.800 Sk mesačne. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že suma invalidného dôchodku nebola určená z PMZ v súlade s § 12 ods. 3 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb., teda z najvyššieho PMZ. Pri priznávaní starobného dôchodku tak bol dodatočne prepočítaný aj invalidný dôchodok z najvyššieho PMZ 3.724 Sk. Zmena v sume invalidného dôchodku však vzhľadom na jeho vyplácanie v najvyššej výmere nenastala. V ďalšej časti rozhodnutia žalovaný uviedol, že účastníkovi konania bola zhodnotená celá získaná doba zamestnania vrátane doby zamestnania v Českej republike získaná pred rozdelením Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, t.j. pred 31. decembrom 1992. K námietke účastníka konania, že na účely porovnania sumy starobného dôchodku a invalidného dôchodku mal byť vykonaný aj výpočet invalidného dôchodku podľa § 263 ods. 17 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 310/2006 Z.z., žalovaný uviedol, že uvedené ustanovenie sa vzťahuje na určenie sumy invalidného dôchodku po preskúmaní trvania invalidity, ak je potrebné vypočítať priemerný osobný mzdový bod z priemerného mesačného zárobku, z ktorého bola určená suma dôchodku podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004. Po stanovení sumy starobného dôchodku boli podľa § 263 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 721/2004 Z.z. porovnané sumy starobného dôchodku a invalidného dôchodku. Dňom úpravy výplaty dôchodkov, t.j. k 6. novembru 2016 podľa § 263 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 721/2004 Z.z. zaniká nárok na dôchodok, ktorého suma je nižšia. K tomuto dňu je suma invalidného dôchodku účastníka konania 515,30 Eur mesačne a suma starobného dôchodku je 302,40 Eur mesačne. Z uvedeného dôvodu patrí účastníkovi konania dôchodok, ktorého suma je vyššia, t.j. invalidný dôchodok v sume 515,30 Eur. Ak účastník konania poukazoval na § 36 zákona č. 100/1988 Zb., tak žalovaný uviedol, že účastníkovi konania bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok z dôvodu zistenej choroby z povolania a na základe rovnakej choroby z povolania mu bol priznaný aj invalidný dôchodok. Suma starobného dôchodku tak bola určená správne v súlade s platnými právnymi predpismi o sociálnom poistení/zabezpečení, invalidný dôchodok sa však v súlade s § 263 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 721/2004 Z.z. vypláca aj naďalej, pretože je vyšší, t.j. v sume 515,30 Eur mesačne ako suma starobného dôchodku, t.j. suma 302,40 Eur mesačne. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne zhodnotil každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že odvolanie účastníka konania nie je dôvodné.
5. Správnou žalobou doručenou elektronicky zo dňa 11.01.2021 (č.l. 2-4 spisu) a doplnenou v listinnej podobe (č.l. 13-17 spisu) sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľa a konania, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo. Žalobca poukázal na ust. § 12 ods. 1, 3, 4 zákona o sociálnom zabezpečení s tým, že namietal vo svojom odvolaní, že žalovaný vypočítal starobný dôchodok za roky 1977 až 1981, z ktorých mal mať žalobca najlepší hrubý zárobok, pritom tvrdil, že priemerný mesačný zárobok v piatich po sebe nasledujúcich rokov mal v období 1984 až 1988, kedy dosahoval najvyššie príjmy. Samotná príloha k rozhodnutiu žalovaného (osobný list dôchodkového zabezpečenia), z ktorého žalovaný vychádzal, ani neobsahuje hrubé zárobky za rozhodné obdobia.
V tomto smere je rozhodnutie nepreskúmateľné a neúplné. Z uvedeného bol žalovaný požiadaný o doručenie osobného listu dôchodkového zabezpečenia s uvedenými priemernými hrubými zárobkami, avšak uvedená požiadavka nebola do dňa podania žaloby vybavená. Navrhol, aby súd zabezpečil osobný list dôchodkového zabezpečenia žalobcu, v ktorom budú uvedené hrubé zárobky rozhodného obdobia za všetky roky, ktoré sa započítavajú na výpočet dôchodku. Podľa žalobcu práve v období 1984 až 1988, kedy vyfáral na povrch, jeho zárobky, t.j. aj hrubá mzda bola najvyššia, pričom žalovaný uvedené obdobie nebral do úvahy. Žalovaný bral do úvahy obdobie 1977 až 1981, resp. 1987 až 1991, kedy hrubý mesačný zárobok po vyfáraní na povrch už nebol taký vysoký, ako v období, kedy pracoval pod povrchom, t.j. do roku 1988. Žalobcovi pritom bol v minulosti doručený viac razy výmer pre účely odôvodnenia dôchodku, ktoré výmery špecifikoval pod bodmi 01. až 07. žaloby, z čoho mal za nepochybné, že samotný žalovaný nemá kontrolu a ani prehľad nad tým, čo žalobcovi posiela, a preto možno dôvodne pochybovať, že výpočet starobného dôchodku je nesprávny. Od 1. augusta 2006 nadobudol účinnosť zákon č. 310/2006 Z.z., podľa § 293o ods. 1 ktorého, ak nárok na výplatu úrazovej renty, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada za stratu na zárobku podľa § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, trvá k 31. júlu 2006, úrazová renta sa vypláca po tomto dni aj po priznaní starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo po dovŕšení 65 rokov veku poberateľa, a to vo výške 50 % sumy úrazovej renty vyplácanej ku dňu priznania starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo ku dňu dovŕšenia 65 rokov veku poberateľa. S účinnosťou od 1. januára 2009 sa vykonali zmeny súvisiace s § 293o ods. 1 zákona o sociálnom poistení prijatím § 293ay, podľa ktorého úrazová renta podľa § 293o ods. 1, ktorá sa vypláca k 31. decembru 2008, sa od splátky splatnej po 31. decembri 2008 vypláca vo výške dvojnásobku sumy, ktorá sa vyplácala k 31. decembru 2008. To platí aj vtedy, ak o úrazovej rente podľa prvej vety sa rozhodne po 31. decembri 2008 za obdobie pred 1. januárom 2009. Z uvedeného, ak je poškodenému poskytovaná úrazová renta prekvalifikovaná z náhrady za stratu na zárobku podľa § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, znamená to, že doživotne, aj po priznaní starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo po dovŕšení 65 rokov veku, bude úrazová renta, ktorá mu bola vyplácaná ku dňu priznania tohto dôchodku alebo ku dňu dovŕšenia 65 rokov veku, po tomto dni vyplácaná v sume podľa § 293ay zákona o sociálnom poistení, t.j. vo výške 100 % sumy úrazovej renty, ktorá suma bude každý rok zvyšovaná podľa zákona. Ak bola poškodenému úrazová renta priznaná rozhodnutím Sociálnej poisťovne v období od 1. januára 2004 podľa § 88 zákona o sociálnom poistení, potom podľa § 89a zákona o sociálnom poistení účinného od 1. augusta 2006 nárok na úrazovú rentu poberateľa úrazovej renty zaniká dňom dovŕšenia dôchodkového veku alebo dňom priznania predčasného starobného dôchodku. Sumy úrazovej renty, ktoré boli poberateľovi od vzniku nároku do dovŕšenia dôchodkového veku alebo do priznania predčasného starobného dôchodku vyplatené, sú vymeriavacím základom v sume 1,25 násobku vyplatenej úrazovej renty, z ktorého mu Sociálna poisťovňa odvádza poistné na starobné poistenie zo základného fondu úrazového poistenia, čo by sa mu malo prejaviť v sume starobného dôchodku priznaného na základe jeho žiadosti. Vzhľadom na to, že žalobca bol poberateľom náhrady za stratu na zárobku v dôsledku choroby z povolania, žalovaný túto skutočnosť opomenul a nevypočítal žalobcovi starobný dôchodok s poukazom na uvedené zákonné ustanovenia. Žalobcovi na základe rozhodnutia Okresného súdu v Karvinej a Krajského súdu v Ostrave bola priznaná náhrada za stratu na zárobku v dôsledku choroby z povolania. V prílohe žaloby žalobca uviedol aj prehľad vyplácaných náhrad, ktorá náhrada bola vyplácaná aj až do roku 2012, kedy vznikol žalobcovi nárok na starobný dôchodok, ktorá náhrada za stratu na zárobku nebola v žiadnom rozhodnutí žalovaného pri výpočte starobného dôchodku zohľadnená. Podľa žalobcu až po tom, ako bude vypočítaná skutočná výška starobného dôchodku, ktorá by mu mala prislúchať, možno vyhodnotiť, či táto výška presahuje výšku už priznaného invalidného dôchodku a podľa toho pozastaviť vyplácanie buď jednej alebo druhej dávky. Podľa žalobcu bol žalovaný za stavu, keď náhrada za stratu na zárobku bola vyplácaná žalobcovi aj po 31. decembri 2003, povinný pri výpočte starobného dôchodku postupovať podľa zákona účinného od 1. januára 2004, teda podľa zákona o sociálnom poistení, a nie podľa zákona o sociálnom zabezpečení. Navrhol, aby vo veci bolo nariadené pojednávanie a po vykonaní dokazovania bolo rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie zrušené a vec vrátená na opätovné rozhodnutie.
6. K doručenej žalobe žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný (č.l. 44-45 spisu). Vo vyjadrení k žalobe žalovaný poukázal na žiadosť žalobcu, prvostupňové rozhodnutie, rozhodnú právnu úpravu, pričom uviedol, že invalidný dôchodok žalobcu bol vypočítaný z priemerného mesačného zárobku za roky 1977, 1978, 1979, 1980, 1981, ktorý po úprave pre výpočet dôchodku je 3.631 Sk. Na výpočet starobného dôchodku bol preto použitý PMZ 3.724 Sk, pretože tento je najvyšší a najvýhodnejší, keď PMZ podľa § 12 ods. 3 písm. c) zákona č. 100/1988 k dátumu výstupu z kategórie za roky 1979, 1980, 1984, 1985,
1986 po úprave je 3.724 Sk. Starobný dôchodok bol vymeraný z I.AA pracovnej kategórie. Celková započítaná doba zamestnania je 39 rokov, pre výšku dôchodku je rozhodujúcich 36 rokov, z tohto v III. pracovnej kategórii 16 rokov, v II. pracovnej kategórii 0 rokov, v I. pracovnej kategórii 0 rokov a vo zvlášť zvýhodnenej pracovnej kategórii 20 rokov. K námietke žalobcu, že v osobnom liste sociálneho zabezpečenia nie sú uvedené hrubé zárobky za rozhodné obdobia, z ktorých žalovaný vychádzal, žalovaný uviedol, že v osobnom liste dôchodkového zabezpečenia, ktorý tvoril prílohu rozhodnutia č. XXX XXX XXXX X zo dňa 20. júla 2020 sú uvedené hrubé zárobky rozhodného obdobia za roky 1979, 1980, 1984, 1985, 1986. Námietka žalobcu týkajúca sa nezohľadnenia náhrady za straty na zárobku v dôsledku choroby z povolania pri výpočte výšky starobného dôchodku bola žalovaným zhodnotená ako nedôvodná. V tejto súvislosti poukázal na článok 9 Správnej dohody o vykonávaní zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení, podľa ktorej pri určení priemerného mesačného zárobku na účely vymerania dávok dôchodkového zabezpečenia sa neprihliada na zárobky dosiahnuté po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej republiky v druhom zmluvnom štáte, ak sa v tej istej dobe nedosiahli zárobky na území prvého zmluvného štátu, neprihliada sa ani na dobu, v ktorej sa tieto zárobky dosiahli. Na dobu, v ktorej sa dosiahli súčasnej zárobky aj na území prvého zmluvného štátu, sa neprihliada len za podmienok a v rozsahu, za akých možno vylúčiť podľa vnútroštátnych predpisov na výpočet priemerného mesačného zárobku doby, v ktorých sa dosiahol zárobok. Z potvrdenia zamestnávateľa DIAMO, státní podnik zo dňa 23. júla 2012 vyplýva, že žalobcovi náhrada mzdy bola po roku 1992 poskytovaná zamestnávateľom z Českej republiky, preto nebolo možné poskytovanú náhradu za stratu zárobku po skončení pracovnej neschopnosti započítať ako hrubý zárobok (vymeriavací základ) pre výpočet sumy starobného dôchodku. Žalovaný mal za to, že sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, priloženú spisovú dokumentáciu, zhodnotil námietky žalobcu vznesené v odvolaní, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné, čo vyčerpávajúco vysvetlil. Podľa žalovaného žalobca v žalobe nepreukázal žiadne nové skutočnosti, t.j. ďalšie obdobia dôchodkového poistenia alebo vymeriavacie základy, nepredložil ani žiadne relevantné dôkazy, ktorými by spochybnil správnosť rozhodnutia o uplatnenom nároku. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, pričom nežiadal vo veci nariadiť pojednávanie.
7. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca (č.l. 54 spisu). Vyjadrenie žalovaného považoval za nesprávne. Poukázal na to, že samotný žalovaný vo vyjadrení konštatuje, že „u žalobcu prichádzalo do úvahy viac rozhodných období, bola suma starobného dôchodku určená z toho rozhodného obdobia, v ktorom je priemer jeho mesačných zárobkov najvyšší“. Žalovaný ani v podanom vyjadrení nepredložil žiaden právne relevantný dôkaz, že ním určené rozhodné obdobie na výpočet starobného dôchodku, t.j. obdobie rokov 1979 - 1986 možno považovať za obdobie, v ktorom mal žalobca najvyšší príjem. Zvýraznil, že najvyšší priemerný mesačný zárobok v piatich po sebe nasledujúcich rokoch mal žalobca v období rokov 1984 -1988. Príloha rozhodnutia žalovaného (osobný list dôchodkového zabezpečenia), z ktorého žalovaný vychádzal, obsahuje výlučne len príjmy za obdobie, ktoré žalovaný považoval za najvyšší príjem žalobcu, t.j. 1979 - 1986, a teda žalovaným vydané rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné a neúplné. Žalobca spochybňoval rozhodnutie žalovaného týkajúce sa najvyššieho priemerného mesačného zárobku žalobcu. Žalovaný nepreukázal, na základe akých podkladov dospel k záveru, že žalobca mal najvyšší priemerný mesačný zárobok v rokoch 1979 - 1984. Ďalej poukázal na žalobu, v ktorej uviedol, že mu boli viackrát zo strany žalovaného doručené výkazy výmerov pre účely určenia dôchodku, ktoré nekorešpondovali so skutočnými odpracovanými rokmi v jednotlivých pracovných kategóriách. Za irelevantné považoval vyjadrenie žalovaného k námietke týkajúcej sa osobného listu, keďže žalovaný sa nevyjadril, prečo osobný list dôchodkového zabezpečenia neobsahuje všetky roky dôchodkového zabezpečenia, ktorá absencia všetkých rokov dôchodkového zabezpečenia má za následok spochybnenie správnosti vydaného rozhodnutia. Žalovaný nemá kontrolu a ani prehľad nad tým, čo žalobcovi posiela, a preto je dôvodné pochybovať o správnosti jeho výpočtu. Nesúhlasil s konštatovaním žalovaného, že odvolací orgán jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami, pretože aj v rozhodnutí generálneho riaditeľa absentuje akýkoľvek právne relevantný dôkaz, preukazujúci najvyššie priemerné zárobky v dobe rokov 1979 - 1986. K tvrdeniu, že žalobca nepreukázal žiadne nové skutočnosti, nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktorými by spochybnil správnosť rozhodnutia o uplatnenom nároku na starobný dôchodok, poukázal na nečinnosť, resp. nesúčinnosť žalovaného. Žalobca požiadal žalovaného o doručenie osobného listu dôchodkového zabezpečenia s uvedenými priemernými hrubými zárobkami žalobcu z dôvodu overenia tvrdenia žalovaného týkajúce sa najvyššieho mesačného príjmu za obdobie rokov 1979 - 1986, ktorá žiadosť
žalobcu nebola vybavená. Nesúhlasil s návrhom žalovaného, aby súd vo veci nenariadil pojednávanie a trvá na nariadenom pojednávní.
8. Postupom správneho súdu, a to podaním zo dňa 01.06.2022 bolo písomné vyjadrenie žalobu doručené žalovanému (doručenka na č.l. 61 spisu) s možnosťou sa k nemu v lehote 30 dní písomne vyjadriť, ktorú možnosť žalovaný nevyužil.
9. Krajský súd v Žiline ako správny súd postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 107 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) za dodržania ust. § 137 ods. 4 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného a správneho orgánu, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal v rozsahu a z dôvodov uvedených nielen v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP) a rozhodnutie žalovaného pri aplikácii § 191 ods. 1 písm. d), e) SSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
10. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného a postup, ktorý rozhodnutiu žalovaného predchádzal, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 24Sa/1/2021-64 zo dňa 22.11.2022, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením v zmysle vyššie uvedeného uznesenia dňa 22.11.2022 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom za aplikácie ust. § 137 ods. 4 SSP.
11. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde..
12. Podľa § 6 ods. 1 správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
13. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
14. K procesnému postupu krajský súd poukazuje na to, že primárne riešil otázku nariadenia pojednávania v predmetnej veci. Žalobca na prejednanie veci navrhol nariadiť pojednávanie a žalovaný pojednávanie vo vyjadrení k žalobe nežiadal. V danom prípade ide o správnu žalobu v sociálnych veciach upravenú v tretej hlave časti SSP v ustanoveniach §§ 199 až 205. Správny súdny poriadok pri náležitostiach správnej žaloby v sociálnych veciach nevyžaduje od žalobcu fyzickej osoby uviesť vyjadrenie, či žiada nariadiť vo veci ústne pojednávanie. Takáto náležitosť nie je taxatívne vymedzená v § 202 ods. 1 SSP, na rozdiel od právnickej osoby, ktorá má povinnosť splniť aj náležitosti všeobecnej správnej žaloby. Otázka nariaďovania pojednávania je teda upravená u tohto druhu žalôb (sociálnych žalôb u fyzických osôb) osobitne. Táto odlišujúca sa právna úprava má prednosť ako lex specialis pred aplikáciou ustanovení o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Neznamená to, že by správny súd vo veciach sociálnych žalôb nenariaďoval ústne pojednávanie, avšak znamená to len toľko, že v konečnom dôsledku to, či bude alebo nebude nariadené pojednávanie, závisí od úvahy správneho súdu po zohľadnení okolností tej ktorej veci individuálne. Je tomu preto tak, že správne žaloby fyzických osôb v sociálnych veciach posudzuje správny súd neformálne.
15. Pojednávanie je vhodné nariadiť v prípade potreby vypočutia žiadateľa v záujme odstránenia prípadných nedostatkov alebo nejasností správnej žaloby. Je pravdou, že argumentáciou pre vhodnosť nariadiť v sociálnych žalobách pojednávanie, je v úpravách ustanovenia §§ 203 a 204 SSP, avšak v predmetnej žalobnej veci žalobca zrozumiteľným spôsobom vymedzil jednotlivé žalobné body a účelom správneho súdnictva nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, a to ani v sociálnych veciach. Správny súd nepovažoval za potrebné vo veci nariadiť pojednávanie, nakoľko spornou otázkou boli otázky právneho posúdenia veci ohľadom namietaného postupu žalovaného a jeho správnosti či nesprávnosti a nesprávneho právneho posúdenia. Za rozhodujúce považoval správny súd to, že
stanoviská tak žalobcu ako aj žalovaného k sporným otázkam boli súdu dostatočne známe, skutkový stav vyplýval z doložených listín, z predloženého administratívneho spisu, pričom v neposlednom rade správny súd prihliadal aj na zásadu, v zmysle ktorej má byť správne konanie hospodárne. Prístup k súdu v zmysle Čl. 46 ods. 2 Ústavy SR ako aj Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd neznamená, že rozhodnutie musí byť vydané na ústnom pojednávaní, ak právna úprava umožňuje meritórne rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ako to je tomu v predmetnej veci. Pre zabezpečenie práva účastníkov na prístup k súdu v predmetnej veci bolo tak potrebné posúdiť dôvodnosť, či nedôvodnosť žalobcom vznesených námietok, ku ktorým žalovaný vo vyjadrení zaujal stanovisko, týkajúcich sa nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia, a tým jeho nepreskúmateľnosti, nesprávnej aplikácii právnych noriem v rámci konania pred správnym orgánom, čo odôvodňovalo vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
16. Správny súd tak na preskúmanie napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktorý vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzal, v súlade s § 137 ods. 4 SSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu, čím boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
17. Primárne správny súd konštatuje, že mal splnené podmienky na konanie, medzi ktoré patrí aj včasnosť podanej žaloby žalobcom. Z pripojeného administratívneho spisu zistil, že rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi podľa doručenky dňa 18.11.2020 a žaloba na správny súd bola podaná elektronicky žalobcom dňa 11.01.2021, bez autorizácie, dodatočne bola doručená v listinnej podobe, a to odovzdaním na poštovú prepravu dňa 12.01.2021. t.j. v zákonnej lehote 10 dní, t.j. žaloba žalobcu bola podaná v lehote dvoch mesiacov za aplikácie ust. § 181 ods. 1 SSP.
18. V prvom rade upriamuje pozornosť správny súd na to, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej časti Správneho súdneho poriadku (§ 177 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotno-právnymi ako aj procesno-právnymi predpismi.
19. Podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len ,,zákon č. 461/2003 Z.z“) v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu jediného zdroja príjmu, o nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o nároku zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu (ďalej len "peňažná náhrada") a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory v nezamestnanosti za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody, peňažnej náhrade alebo podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými.
20. Podľa § 260 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. dávky nemocenského poistenia, dávky dôchodkového zabezpečenia, plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, peňažná náhrada a podpora v nezamestnanosti, priznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, sa považujú po 31. decembri 2003 za dávky podľa tohto zákona, a to v sume, v akej patrili k 31. decembru 2003; ak nárok na výplatu týchto dávok, plnení, peňažnej náhrady a podpory v nezamestnanosti trval k 31. decembru 2003, dávky, plnenia, peňažná náhrada a podpora v nezamestnanosti sa vyplácajú aj po tomto dni za podmienok ustanovených predpismi účinnými do 31. decembra 2003, ak tento zákon neustanovuje inak. Nárok na výplatu starobného dôchodku a pomerného starobného dôchodku, ktoré boli priznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, sa posudzuje po 31. decembri 2003 podľa predpisu účinného od 1. januára 2004.
21. Podľa § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
22. Podľa § 272 ods. 1, 2, 3,7, 8 zákona č. 461/2003 Z.z. (1) Sociálna poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993 a od zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania. (2) Nároky na výplatu plnení uvedených v odseku 1 sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31. decembri 2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. (3) Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane. (7) Zamestnávateľ, ktorý vypláca plnenia vyplývajúce z jeho zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania vzniknuté pred 26. novembrom 1993, a zamestnávateľ, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu a ktorý vyplácal plnenia vyplývajúce z jeho zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania vzniknuté pred 1. aprílom 2002, sú povinní najneskôr do 30. novembra 2003 písomne oznámiť príslušnej pobočke druh a výšku nimi vyplácaného plnenia. (8) Zamestnávatelia, od ktorých Sociálna poisťovňa prevezme výplatu plnení podľa odseku 1, sú povinní odovzdať príslušné písomné doklady preukazujúce nárok na vyplácané plnenia do 31. decembra 2003.
23. Podľa § 112 ods. zákona č. 461/2003 Z.z. dávka sa prizná alebo sa zvýši odo dňa, od ktorého dávka alebo jej zvýšenie patrí, najviac tri roky spätne odo dňa zistenia, že sa dávka priznala alebo sa vyplácala v nižšej sume, ako patrí, alebo najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku na dávku alebo nároku na jej zvýšenie, ak sa dodatočne zistí, že sa dávka a) priznala v nižšej sume, ako patrí, b) vypláca v nižšej sume, ako patrí, c) odoprela neprávom alebo d) priznala od neskoršieho dátumu, než od ktorého patrí.
24. Podľa § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. nárok na výplatu dávky alebo jej časti sa premlčí uplynutím troch rokov odo dňa, za ktorý dávka alebo jej časť patrili.
25. Podľa § 20 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“) občan má podľa dĺžky zamestnania a podľa dosiahnutého veku nárok na starobný dôchodok alebo na pomerný starobný dôchodok. 26. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., Podmienky nároku na starobný dôchodok, (1) Občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach, b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e), c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až l), alebo e) 60 rokov.
27. Podľa § 12 ods. 1, 2, 3 zákona č. 100/1988 Zb. (1) Priemerný mesačný zárobok je mesačný priemer hrubých zárobkov dosiahnutých v piatich zárobkove najlepších kalendárnych rokoch v rozhodnom období; ak prichádza do úvahy viac rozhodných období, je priemerným mesačným zárobkom mesačný priemer hrubých zárobkov z toho rozhodného obdobia, v ktorom je tento priemer najvyšší. (2) Hrubým zárobkom je vymeriavací základ na určenie poistného na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie ustanovený osobitným predpisom. Vykonávací predpis ustanoví, v ktorých prípadoch je hrubým zárobkom pevne určená suma, a výšku tejto sumy. Hrubým zárobkom nie je príjem dosiahnutý výkonom profesionálnej služby, ak policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej
služby vykonával profesionálnu službu v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok alebo ak policajtovi, profesionálnemu vojakovi a vojakovi prípravnej služby bol priznaný invalidný výsluhový dôchodok. (3) Rozhodným obdobím je obdobie desiatich po sebe nasledujúcich kalendárnych rokov pred rokom, a) v ktorom vznikol nárok na dôchodok, b) do ktorého spadá deň skončenia zamestnania vykonávaného po vzniku nároku na starobný dôchodok alebo deň, od ktorého sa priznáva starobný dôchodok, pokiaľ bol občan po vzniku nároku na starobný dôchodok ďalej nepretržite zamestnaný až do tohto dňa a nepoberal starobný dôchodok ani jeho časť alebo invalidný dôchodok, c) v ktorom občan naposledy skončil zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. a) až l) alebo zamestnanie II. pracovnej kategórie, ak bol zamestnaný v týchto zamestnaniach aspoň 20 rokov, alebo zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. a), ak bol zamestnaný v tomto zamestnaní aspoň päť rokov, d) v ktorom bol občan uvoľnený v súvislosti s uskutočňovaním racionalizačných a organizačných opatrení uvedených vo vykonávacom predpise, ak občan požiadal, aby sa prihliadlo na toto rozhodné obdobie, alebo e) v ktorom bol občan prevedený alebo uvoľnený zo zamestnania uvedeného v § 14 ods. 2 písm. a) a b) preto,, že natrvalo stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav spôsobilosť ďalej vykonávať doterajšiu prácu alebo ju nesmel vykonávať pre ochorenie na chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou alebo pre dosiahnutie najvyššej prípustnej expozície, 4) ak občan požiadal, aby sa prihliadlo na toto rozhodné obdobie.
28. Podľa § 11 ods. 2 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení. v znení účinnom do 26.10.1994 a) vypúšťa sa, b) čiastočný invalidný dôchodok, a to vo výške v ktorej bol vyplatený, c) osobitný príspevok baníkom, d) náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti patriaca za pracovný úraz (choroba z povolania) a náhrada za stratu na služobnom príjme po skončení neschopnosti na službu.
29. Podľa § 1 nariadenia vlády Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky o mimoriadnom poskytovaní starobného dôchodku niektorým baníkom č. 557/1990 Zb. (1) Toto nariadenie upravuje podmienky mimoriadneho poskytovania starobného dôchodku občanom, ktorí vykonávali vybrané zamestnania v baníctve, boli zamestnaní najmenej 25 rokov a dosiahli vek 50 rokov do 31. decembra 2000. (2) Vybranými zamestnaniami v baníctve sa na účely tohto nariadenia rozumejú zamestnania I. pracovnej kategórie v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach 1) uvedené pod č. 1 až 7 a 11 v prílohe č. 2 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. o zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia. (3) Za dobu zamestnania I. pracovnej kategórie v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach sa na účely tohto nariadenia považujú a) doba výkonu zamestnania uvedeného v odseku 2 a b) doby uvedené v § 18 ods. 3 zákona a v § 5 ods. 1 písm. a) až f) nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb., ak sú obklopené dobou výkonu zamestnania uvedeného v odseku 2.
30. Podľa § 1 nariadenia vlády Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky o mimoriadnom poskytovaní starobného dôchodku niektorým baníkom č. 557/1990 Zb. (1) Občan uvedený v § 1 ods. 1 má nárok na starobný dôchodok, ak a) bol zamestnaný najmenej 15 rokov vo vybraných zamestnaniach v baníctve, b) dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu a c) skončil výkon vybraného zamestnania v baníctve do 31. marca 1991. (2) Občan uvedený v § 1 ods. 1 má nárok na starobný dôchodok tiež, ak a) bol zamestnaný najmenej 10 rokov vo vybraných zamestnaniach v baníctve v uránových baniach, b) prekročil najvyššiu prípustnú expozíciu 2) a c) skončil výkon vybraného zamestnania v baníctve v uránových baniach do 31. decembra 1990 v súvislosti so znížením najvyššej prípustnej expozície. 2)
31. Podľa článku 9 Správnej dohody o vykonávaní Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení, publikovanej ako oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 175/1995 Z.z. pri určení priemerného mesačného zárobku na účely vymerania dávok dôchodkového zabezpečenia sa neprihliada na zárobky dosiahnuté po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v druhom zmluvnom štáte, a ak sa v tej istej dobe nedosiahli zárobky na území prvého zmluvného štátu, neprihliada sa ani na dobu, v ktorej sa tieto zárobky dosiahli. Na dobu, v ktorej sa dosiahli súčasne zárobky aj na území prvého zmluvného štátu, sa neprihliada len za podmienok a v rozsahu, za akých možno vylúčiť podľa vnútroštátnych predpisov na výpočet priemerného mesačného zárobku doby, v ktorých sa dosiahol zárobok.
32. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca je dlhoročným poberateľom invalidného dôchodku. Prvýkrát bol žalobcovi priznaný čiastočný invalidný dôchodok podľa § 25 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (tzv. čiastočný invalidný úrazový dôchodok) s navýšením podľa čl. I. zákonného opatrenia č. 76/1979 Zb. rozhodnutím Úradu důchodového zabezpečení v Prahe č. XXX XXX XXX zo dňa 19. marca 1982 v sume 2310 Kčs mesačne. Tento čiastočný invalidný úrazový dôchodok žalobca poberal do 20. októbra 1991. Od 21. októbra 1991 až doposiaľ je žalobca poberateľom invalidného dôchodku s navýšením z dôvodu pracovného úrazu podľa § 29 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom do 31. mája 1992 na základe rozhodnutia Slovenskej správy sociálneho zabezpečenia č. XX XX XX XXXX zo dňa 20.02.1992, ktoré bolo následne zmenené rozhodnutím zo dňa 13. mája 1993, ktoré bolo nahradené rozhodnutím zo dňa 22.06.1993. Z posledného uvedeného rozhodnutia vyplýva, že invalidný dôchodok bol vymeraný z I. AA pracovnej kategórie, bol vypočítaný z priemerného mesačného zárobku (ďalej len „PMZ“) za roky 1980, 1979, 1981, 1978, 1977, ktorý po úprave pre výpočet dôchodku je 3631 Sk. Celková započítaná doba zamestnania je 44 rokov, pre výšku dôchodku je rozhodných 42 rokov, z toho v III. pracovnej kategórii 21 rokov, v II. pracovnej kategórii 0 rokov, v I. pracovnej kategórii 2 roky a vo zvlášť zvýhodnenej I. pracovnej kategórii 20 rokov a 9 dní. Suma invalidného dôchodku bola priznaná v maximálne sume 3800 Sk.
33. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia je suma invalidného dôchodku žalobcu 515,30 Eur mesačne.
34. Žalobca opakovane požiadal o priznanie starobného dôchodku.
35. Prvá žiadosť je z 16.03.2012, pričom žiadal o priznanie starobného dôchodku od 01.03.2022. Z prehľadu zamestnaní podľa tejto žiadosti nepochybne vyplývalo, že žalobca pracoval ako baník v OKD Ostrava, poukazoval aj na poberanie náhrady na stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v rokoch 1994-2011.
36. Z administratívneho spisu vyplýva, že o tejto žiadosti bolo rozhodnuté žalovaným rozhodnutím zo dňa 29.03.2012 tak, že žalobcovi podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 107/1999 Z.z., § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 721/2004 Z.z. a § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov vznikol od 01. marca 2012 nárok na starobný dôchodok v sume 303,90 Eur, ktorý sa podľa § 55 zákona č. 100/1988 Zb. nevypláca dňom 1. marca 2012 a nárok naň zaniká. Z odôvodnenia vyplýva, že žalobca splnil nárok na starobný dôchodok dňom 26. februára 2022 (dovŕšením veku 55 rokov), suma starobného dôchodku bola stanovená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, zohľadňujúc skutočnosť poberania invalidného dôchodku od 21.10.1991 do 31.12.2003. Keďže suma starobného dôchodku 303,90 Eur mesačne je nižšia ako suma invalidného dôchodku 491,10 Eur, ktorý sa považuje sa starobný dôchodok pri aplikácii § 263 ods. 16 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 310/2006 Z.z., zanikol podľa § 55 zákona č. 100/1988 Zb. nárok na starobný dôchodok, ktorý sa z dôvodu jeho nižšej sumy nevypláca. Ohľadom požiadavky započítať ako hrubý zárobok do vymeriavacieho základu pre výpočet sumy starobného dôchodku náhradu mzdy za stratu na zárobku, Sociálna poisťovňa, ústredie uviedla, že náhrada bola po roku 1992 poskytovaná zamestnávateľom z Českej republiky, s poukazom na tretiu časť, článku 9 Správnej dohody o vykonávaní Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení, nie je možné prihliadnuť na zárobky dosiahnuté po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v druhom zmluvnom štáte.
37. Ďalšími žiadosťami spísanými dňa 25.07.2012 sa žalobca aj napriek poučeniu domáhal priznania starobného dôchodku len od Českej správy sociálneho zabezpečenia v Prahe, pričom v žiadosti zo dňa 05.03.2015 konkretizoval, že žiada od Českej správy sociálneho zabezpečenia Praha priznať starobný dôchodok od 01.03.2012 a to podľa zákona č. 155/1995 Sb. s prihliadnutím na nariadenie vlády č. 557/1990 Zb. V obdobnom znení je aj žiadosť spísaná dňa 29.06.2018.
38. Z obsahu spisu vyplýva, že Sociálna poisťovňa zaslala žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku listom zo dňa 08.08.2012, 26.03.2015 a 30.07.2018 príslušnej inštitúcii sociálneho poistenia Českej republiky - Českej správe sociálneho zabezpečenia.
39. Česká správa sociálního zabezpečení troma obdobnými rozhodnutiami zo dňa 17.06.2013, 01.06.2015, 10.09.2018 vo veci žiadosti žalobcu o starobní důchod žiadosť, pre nesplnenie podmienok ustanovenia § 28 zákona č. 155/1995 Sb., o důchodovem pojištení v znení neskorších prepisov, s prihliadnutím na článok 57 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 a článok 20 Zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou republikou o sociálnom zabezpečení, publikovanou pod číslom 228/1993 Zb., zamietla. V odôvodení poukázala na to, že z dôvodu, že žalobca bol zamestnaný ku dňu 31.12.1992 alebo naposledy pred týmto dňom u organizácie Stredné odborné učilište Istebné, ktorej sídlo nie je zapísané v obchodnom registri a trvalý pobyt mal k 31.12.1992 na území Slovenskej republiky, považujú sa doby zabezpečenia do 31.12.1992 v zmysle článku 20 ods. 2 Zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou republikou o sociálnom zabezpečení za doby zabezpečenia Slovenskej republiky.
40. V poradí poslednou žiadosťou spísanou dňa 06.11.2019 žalobca žiadal priznať starobný dôchodok od 06.11.2016 od ústredia Sociálnej poisťovne, a to podľa § 1 nar. vlády č. 557/1990 Zb. s prihliadnutím na dobu zamestnania v I. AA kategórii.
41. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobcovi bola vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po ukončení pracovnej neschopnosti od DIAMO, š. p., odštepný závod Odra do 28.02.2012. Právnym základom boli podľa tvrdenia žalobcu rozsudok Okresného súdu v Karvinej v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ostrave. Žalobca doložil Sociálnej poisťovni potvrdenie pri aplikácii § 37 ods. 2 písm. a) zákona ČNR č. 582/1991 Sb. o organizaci a provádění sociálního zabezpečení vystavené dňa 23.07.2012 spoločnosťou DIAMO, š. p., odštepný závod Odra, z ktorého vyplýva, že žalobcovi bola vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti podľa § 195 zákona č. 65/1965 Sb. Zákonník práce v znení platnom do 31.12.2006 a podľa § 371 zákona č. 262/2006 Sb. Zákonník práce v znení platnom od 01.01.2007 z dôvodu choroby z povolania.
42. Z osobného listu dôchodkového zabezpečenia pripojeného k dokumentu - rozhodnutie s výpočtom správny súd zistil, že nie ku všetkým rokom sú uvedené hrubé zárobky, v časti III. Údaje pre výpočet priemerného mesačného zárobku (tabuľka) sú uvedené hrubé zárobky iba k rokom 1984 - 40.835 Sk, 15.763 Sk; 1980 - 54.757 Sk; 1986-57.531 Sk, 15.720 Sk; 1985 - 50.273 Sk, 15.720 Sk; 1979 - 63.660 Sk, úhrn 314.259 Sk, počet vylúčených dní za tieto roky: 369.
43. Na úvod prináležalo správnemu súdu vysporiadať sa s námietkami nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
44. Jedným z imanentných predpokladov činnosti súdu je danosť atribútu preskúmateľnosti správneho aktu (jazykovej aj logickej) a požiadavky na určitú kvalitu i kvantitu dôvodov v ňom obsiahnutých. Je potrebné mať na pamäti, že odôvodnenie rozhodnutia plní niekoľko funkcií. Predovšetkým má presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. Tým sa napĺňa jedno zo základných pravidiel konania - posilňovať dôveru občana v správnosť rozhodovania správnych orgánov. Ďalšou funkciou je kontrolná funkcia predovšetkým tých orgánov, ktoré budú rozhodnutie prípadne preskúmavať. Presvedčivé odôvodnenie tak môže zamedziť zbytočnému uplatňovaniu opravných prostriedkov. Ak atribút preskúmateľnosti odôvodnenia správny akt orgánu verejnej správy nenapĺňa, resp. nenapĺňa v celom rozsahu, potom správny súd nemôže správny akt (či už má formu rozhodnutia alebo opatrenia) preskúmať, nemôže si správny súd na záveroch správneho orgánu vybudovať svoje úvahy o veci a ani účastníci proti nemu nemôžu náležite formulovať žalobné námietky. Preskúmateľnosť správneho aktu orgánu verejnej správy je predpokladom predovšetkým pre to, aby sa účastník mohol domáhať svojich práv na správnom súde; ak taký predpoklad nie je naplnený,
nemôže práve z tohto dôvodu správny akt obstáť. Nepreskúmateľnosť sa pritom podľa konštantnej judikatúry správnych sudov chápe taká vada správneho rozhodnutia, ktorá je charakterizovaná ako nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.
45. Správny súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa vyhodnotil námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov ako dôvodnú. Žalovaný dostatočne zrozumiteľne nereflektoval na námietku žalobcu v odvolaní, aby mu ako päť zárobkovo najlepších kalendárnych rokov boli zhodnotené pre výpočet starobného dôchodku základu roky od 01.01.1982 do 25.10.1988, a nie roky 1977-1981. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že nárok na starobný dôchodku žalobcovi vznikol dňa 26. februára 1997. Konštatuje aj, že žalobca výkon zamestnania v baníctve skončil 25. októbra 1988, rovnako v tento deň dosiahol aj najvyššiu prípustnú expozíciu. Žalovaný uviedol, že u žalobcu pripadajú v zmysle § 12 ods. 1 veta za bodkočiarkou zákona č. 100/1988 Zb. do úvahy dve rozhodné obdobia, pričom rozhodným obdobím je 10 rokov, ale nekonkretizoval, ktoré rozhodné obdobia to sú. Pre určenie priemerného mesačného zárobku je rozhodujúci mesačný priemer hrubých zárobkov dosiahnutých v piatich zárobkovo najlepších kalendárnych rokoch v rozhodnom období. Žalovaný konkretizoval, že v prípade žalobcu sa jedná o dva varianty piatich zárobkovo najlepších rokov - 1/ roky 1987, 1988, 1989, 1990, 1991 alebo 2/ roky 1979, 1980, 1984, 1985, 1986. Logickým vyvodením možno ustáliť, že v prvom prípade sa jedná o rozhodné obdobie 10 rokov 1996-1986, ktoré predchádza roku dovŕšenia dôchodkového veku podľa § 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. a druhý variant predstavuje obdobie rokov 1987-1977, teda 10 rokov predchádzajúcich roku ukončenia zamestnania vo zvýhodnenej kategórii podľa § 12 ods. 3 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb. Dedukciou možno dospieť k záveru, že takto vymedzené rozhodné obdobie neumožňuje, aby pripadli do úvahy ako najlepšie zárobkové roky 1982 až 1988, pretože spadajú do rôznych rozhodných období. Žalovaný je však povinný, svoje rozhodnutie odvodniť tak, aby mu žalobca porozumel, odôvodnenie musí obsahovať dostatočný počet myšlienkových premostení a logických úvah a vysvetlení vzťahu medzi aplikovanými normami a zisteným skutkovým stavom.
46. Námietku žalobcu o nezapočítaní náhrady za stratu na zárobku v dôsledku choroby z povolania žalovaným, s poukazom na to, že náhrada bola vyplácaná aj po 31.12.2003, kedy sa takéto dávky v zmysle § 260 zákona č. 461/2003 Z.z. považujú za úrazovú rentu, vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobcovi bola táto náhrada vyplatená od mája 1994, t.j. po rozpade Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a teda je dôvodná aplikácia tretej časti, článku 9 Správnej dohody o vykonávaní Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení, publikovanej oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky ako zákon č. 175/1995 Z.z., podľa ktorého pri určení priemerného mesačného zárobku na účely vymerania dávok dôchodkového zabezpečenia sa neprihliada na zárobky dosiahnuté po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v druhom zmluvnom štáte, a ak sa v tej istej dobe nedosiahli zárobky na území prvého zmluvného štátu. Oboznámením sa s rozsudkami Okresného súdu v Karvinej a Krajského súdu v Ostrave správny súd zistil, že v prípade straty na zárobku sa jednalo o vysporiadanie nároku žalobcu na náhradu škody, objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa za chorobu z povolania, ktorá škoda vznikla žalobcovi v dôsledku choroby z povolania a prvý pokles zárobkov, vznik škody súdy ustálili v roku 1988 (strana 5 tretí odsek rozsudku Krajského súdu v Ostrave).
47. V období federácie a po rozpade federácie aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky sa nároky na náhradu škody z dôvodu úrazu alebo choroby z povolania uplatňovali v občianskom súdnom konaní, aplikovali sa primárne ustanovenia zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce a subsidiárne Občianskeho zákonníka. Výsledkom úsilia prispôsobiť právny rámec odškodnenia pracovných úrazov a chorôb z povolania novým sociálno-ekonomickým podmienkam a zabezpečiť zamestnancov úrazovými dávkami bolo začlenenie úrazového poistenia ako samostatného systému do sociálneho poistenia. Úrazové poistenie tak legislatívne upravuje zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Od 1. januára 2004, t.j. od účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z., sú všetky nároky na náhradu škody z pracovného úrazu alebo choroby z povolania, s výnimkou vecnej škody, upravené v tomto zákone (§ 199 až § 213 Zákonníka práce, ktorý túto problematiku upravoval bol zrušený k 1. januáru 2004), pričom nároku na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti zodpovedá úrazová renta. Táto právna úprava nemá charakter odškodnenia, spočívajúcom v náhrade vzniknutej škody, ale je koncipovaná ako poistný systém prevažne kompenzačného charakteru, ktorý je nadstavbový k niektorým ďalším systémom sociálneho poistenia (pri niektorých druhoch úrazových
dávok k dávkam nemocenského poistenia a pri niektorých k dávkam dôchodkového poistenia). Podľa § 272 ods. 1 až 3 a ods. 7 a 8 zákona č. 461/2003 Z.z. Sociálna poisťovňa s účinnosťou od 1. januára 2004 prebrala: a/ od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993 b/ od zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania. Tieto náhrady, ak nárok na ich výplatu trval aj po 31. decembri 2003, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu a poskytujú sa v sume, v akej patrili k 31. decembru 2003 po zvýšení podľa tohto zákona. Na jej zvyšovanie platí po 1. januári 2004 rovnaký postup ako na zvyšovanie úrazovej renty. Zamestnávateľ, ktorý vyplácal plnenia vyplývajúce z jeho zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania vzniknuté pred 26. novembrom 1993, a zamestnávateľ, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu a ktorý vyplácal plnenia vyplývajúce z jeho zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania vzniknuté pred 1. aprílom 2002, bol povinný najneskôr do 30. novembra 2003 písomne oznámiť príslušnej pobočke druh a výšku nimi vyplácaného plnenia. V praktickom dôsledku toto prevzatie sa odrazilo v povinnosti Sociálnej poisťovne vydať rozhodnutie o priznaní úrazovej renty podľa § 272 ods. 1 až 3 zákona č. 461/2003 Z.z. (k tomu postupu viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa, sp. zn. 7So/106/2009). Pre úplnosť treba dodať, že náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, ktorá bola vyplácaná k 31. decembru 2003 a následne priznaná Sociálnou poisťovňou ako úrazová renta podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, sa iba považuje sa za úrazovú rentu.
48. Správny súd upriamuje pozornosť, že v predmetnej veci sa tento postup nemohol uplatniť na zamestnávateľa so sídlom v Českej republike z dôvodu teritoriálnej (územnej) pôsobnosti slovenských zákonov. Náhrada vyplácaná žalobcovi sa teda nepovažuje za úrazovú rentu v zmysle slovenského právneho poriadku.
49. Za podstatnú skutočnosť považoval správny súd okolnosť, že v predmetnej veci nebolo sporné, že ohľadom dôchodkovej dávky žalobcu je potrebné posúdiť nárok na starobný dôchodok pri aplikácii § 259 zákona č. 461/2003 Z.z. podľa právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003, t.j. podľa zákona č. 100/1988 Zb. Podľa ust. § 11 ods. 2 písm. d) vyhlášky č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon č. 100/1988 Zb. hrubými zárobkami sú aj náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti patriaca za pracovný úraz (choroba z povolania) a náhrada za stratu na služobnom príjme po skončení neschopnosti na službu.
50. Do prijatia zákona č. 461/2003 Z.z. náhrada za stratu na zárobku sa počítala do priemerného mesačného zárobku (§ 16 zákona č. 100/1988 Zb.), z ktorého sa určovala výška starobného dôchodku. Následne došlo k zmene systému a povinne dôchodkovo poistená na účely starobného poistenia v Slovenskej republike je aj fyzická osoba, ktorej sa vypláca úrazová renta priznaná podľa § 88 do dovŕšenia dôchodkového veku alebo do priznania predčasného starobného dôchodku (§ 15 ods. 1 písm. f) zákona č. 461/2003 Z.z.) a podľa § 138 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z.z. vymeriavací základ, z ktorého Sociálna poisťovňa platí poistné na starobné poistenie za fyzickú osobu uvedenú v § 15 ods. 1 písm. f), je mesačne vo výške 1,25-násobku sumy vyplatenej úrazovej renty. Správny súd sa oboznámil aj s pravidlami v Českej republike, v ktorej sa do prijatia zákona č. 155/1995 Sb. taktiež aplikoval zákon č. 100/1988 Zb. S účinnosťou od 01.01.1996 bol prijatý zákon č. 155/1995 Sb. o důchodovém pojištění, ktorý v ustanovení § 15 a § 16 normuje, čo je výpočtovým základom. Z týchto ustanovení vyplýva, že vymeriavacím základom pred 1. januárom 1996 sú vymeriavacie základy - hrubé zárobky uvedené v ust. § 11 vyhlášky č. 149/1988 Sb. a vymeriavacím základom v období od 01.01.1996 sú predovšetkým vymeriavacie základy pre stanovenie poistného podľa zákona č. 589/1992 Sb. a okrem toho jedine náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za pracovný úraz alebo chorobu z povolania a náhradu za stratu na služobnom príjme (plate) po skončení neschopnosti k službe (v ozbrojených silách). Z vyššie uvedeného podľa správneho súdu vyplýva, že tak ako za čias federácie ako aj v podmienkach Slovenskej a aj Českej republiky náhrada za stratu na zárobku sa premieta do výpočtového základu/vymeriavacieho základu/mzdového bodu, pretože je spravodlivé, aby osoba, ktorá v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania mala znížený príjem pre dôsledky úrazu alebo choroby a bola kompenzovaná na tejto strate počas aktívneho pracovného života, mala zohľadnený tento v istom zmysle náhradný príjem aj pre výpočet dôchodku. Správny súd je toho názoru, že je potrebné doriešiť otázku možného vzniku účasti žalobcu na sociálnom poistení v Českej republike z dôvodu vyplácania náhrady za stratu na zárobku žalobcovi českým zamestnávateľom. V prípade,
že žalobca nespadá pod osoby dôchodkovo poistené z tohto titulu v Českej republike, v Slovenskej republike s ohľadom na vyššie citované ustanovenie medzinárodnej zmluvy nie je možné prihliadnuť na tento príjem pri určení priemerného mesačného zárobku na účely vymerania dávok dôchodkového zabezpečenia, ktorou starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. je. Aj keď škodová udalosť - existencia choroby z povolania a následná prvá strata na zárobku spadá časovo spred rozpad ČSFR, je potrebné zdôrazniť že žalobca si uplatnil túto náhradu v roku 1996 a s ohľadom na zistený pokles, stratu na zárobku mu bola priznaná a vyplácaná zodpovednou organizáciou so sídlom v Českej republike do dovŕšenia veku 65 rokov v roku 2012 podľa limitácie českými právnym predpismi - § 271b ods. 6 zákona č. č. 262/2006 Sb., zákoník práce (pozn. súdu: českého zákoníku práce).
51. Nad rámec žalobných bodov (§ 203 ods. 2 SSP) správny súd zistil pochybenie v postupe Sociálnej poisťovne. Keďže si žalobca už v roku 2012 uplatnil starobný dôchodok, bolo zjavné, že žalobca vykonával prácu baníka a Sociálna poisťovňa opomenula vyhodnotiť nárok na starobný dôchodok aj s poukazom na Nariadenie vlády Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky č. 557/1990 Zb. o mimoriadnom poskytovaní starobného dôchodku niektorým baníkom, ktorá vyhláška predstavuje vykonávací predpis k zákonu č. 100/1988 Zb. a posúdenie tohto nároku naviazala až na žiadosť o starobný dôchodok zo dňa 06.11.2019, v ktorej sa žalobca výslovne aplikácie tohto ustanovenia domáhal.
52. Správny súd po preskúmaní administratívneho spisu sa stotožnil s názorom verejného ochranu práv (zamestnanca kancelárie) v podaní zo dňa 17.09.2020, ktorý žiadal Sociálnu poisťovňu, ústredie o dovysvetlenie viacerých nejasností v dôchodkovej veci žalobcu, a to aj vo vzťahu rovnakému predmetu konania (prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 20. júla 2020), keď žiadal objasniť spôsob valorizácie dôchodku žalobcu. Správny súd sa stotožňuje s názorom, že valorizácia je neoddeliteľnou súčasťou samotného nároku na starobný dôchodok, nie nároku na výplatu dôchodkovej dávky. To, že si žalobca uplatnil nárok na starobný dôchodok s pomerne veľkým časovým odstupom od vzniku nároku (50 rokov z dôvodu vykonávania zamestnania v baníctve dovŕšil dňa 26.02.1997), spôsobuje to, že žalobca sa ukrátil o roky poberania, ale nemôže mu byť valorizácia zohľadnená až odo dňa nároku na výplatu dôchodku. Výška dôchodku musí byť určená ku dňu vzniku nároku na dôchodok, s následnými valorizáciami, avšak vyplatená môže byť maximálne tri roky spätne odo dňa uplatnenia, čo vyplýva z ust. § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Žalovaný vypočítanú dôchodkovú dávku žalobcu - 3427 Sk valorizoval len za kalendárne roky 2002, 2003 a 2016.
53. Po vrátení veci žalovaný rozhodne opätovne o odvolaní žalobcu s tým, že bude reflektovať na odvolaciu námietku žalobcu o iných piatich najlepších zárobkových rokoch - roky 1984-1988, oproti tým, ktoré, považoval za najlepšie žalovaný- 1977-1981, a to tak, aby žiadateľovi o dávku bolo poskytnuté úplné a presvedčivé odôvodnenia rozhodnutia, ktoré vzbudzuje dôveru, že v existenčnej veci zabezpečenia príjmu občanov po dosiahnutí dôchodkového veku bolo spravodlivo rozhodnuté. Zároveň, keďže žalobca požadoval doplnenie osobného listu dôchodkového zabezpečenia aj v správnej žalobe, a to o uvedenie všetkých hrubých zárobkov, z ktorých žalovaný vychádzal, žalovaný doplní tento osobný list, keďže aj správny súd z osobného listu dôchodkového zabezpečenia zistil, že nie ku všetkým rokom sú uvedené hrubé zárobky, iba k rokom 1984, 1980, 1986, 1985, 1979. Zároveň sa žalovaný vysporiada s tým, kedy skutočne došlo k uplatneniu nároku na priznanie starobného dôchodku a pri výpočte zohľadní aj valorizácie, prípadne svoj iný, ním zvolený iný postup, náležite zdôvodní.
54. O nároku na náhradu trov súdneho konania správny súd rozhodol podľa ust. § 167 ods. 1 SSP v spojení s ust. § 175 ods. 1 SSP. Žalobca bol v správnom súdnom konaní úspešný, a preto voči žalovanému mu bol priznaný nárok na plnú náhradu dôvodne vynaložených trov súdneho konania, o výške ktorej náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vyšší súdny úradník samostatnými uznesením za aplikácie ust. § 175 ods. 2 SSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia. Kasačná sťažnosť sa podáva Krajskému sudu v Žiline. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konanie o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
V kasačnej sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis), uvedie označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa ust. § 440 ods. 1 SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Podľa ust. § 440 ods. 2 SSP dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.