Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Scud-16-2014.pdf
PDF · 172.33 KB
Case nature
Area
Subarea
11Scud/16/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek senátu JUDr. Viery Zoľákovej, JUDr. Evy Slávikovej, v právnej veci žalobcu S. Y. S. nar. XX.Q. XXXX, trvale bytom C. XX-XXX S., V., právne zastúpený V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého č. 4, Žilina, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 27.januára 2014 jednohlasne takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 27.januára 2014 a v r a c i a vec žalovanej na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p.
Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 841,96 eur, ktoré je povinná zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu V4 Legal, s.r.o., do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
V preskúmavanej veci sa žalobca žalobou podanou v zákonnej lehote domáha preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej tak, ako je identifikované v úvodnej časti rozsudku, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaná sa stotožnila s odôvodnením prvostupňového orgánu - Sociálnej poisťovne, pobočky v E. č. XXX-X/XXXX-D..
Žalobca namietal, že druhostupňový správny orgán sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzil na tvrdenie, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy od 01.03.2012 z dôvodu, že na základe kontroly, ktorá bola zameraná na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že vo vzťahu k žalobcovi sa od 01.03.2012 vzťahuje slovenská legislatíva.
Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaná argumentuje praktickou príručkou - právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, ktorá má len odporúčací charakter, pričom žalovaná uviedla, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikanie.
Žalobca argumentoval tým, že podľa jeho názoru v súlade s aplikáciou postupu uvedeného v článku 16 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovil postup vykonávania nariadenia zabezpečenia styčný orgán štátu bydliska žalobcu, poľská inštitúcia sociálneho
zabezpečenia určila listom zo dňa 17.05.2012, že sa na žalobcu vzťahujú uplatniteľné predpisy Slovenskej republiky a to argumentujúc článkom 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec. Predbežné určenie slovenskej legislatívy ako legislatívy uplatniteľnej sa stalo definitívnym, pretože s poukazom na článok 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia sociálna poisťovňa do dvoch mesiacov, odkedy bola o tejto skutočnosti informovaná, nenamietala určenie slovenských právnych predpisov ani k veci nezaujala odlišné stanovisko. Žalobca má za to, že sociálnej poisťovni ako príslušnej inštitúcii dotknutého členského štátu nie sú známe skutočnosti, ktoré by boli v rozpore s predbežným určením legislatívy. Uplynutím dvojmesačnej lehoty zaniká nielen právny nárok, ale aj oprávnenie. Právny úkon spočívajúci v uvedení nesúhlasného stanoviska - rozhodnutia po uplynutí tejto lehoty je v rozpore s právnymi predpismi Európskej únie, a teda je protiprávny. Žalobca podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia právnym predpisom Slovenskej republiky.
Žalobca uviedol, že žalovaný v procesnom postupe vydania rozhodnutia o odvolaní nesprávne (neúplne) zistil skutkový stav a na nesprávne zistený skutkový stav aplikoval nesprávny hmotnoprávny predpis, a preto považuje rozhodnutie žalovanej vo veci odvolania proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka E. vo veci určenia poistenia za postup v rozpore so zákonom. Poukázal na to, že v čase kontroly sociálnej poisťovne vykonanej od 26.02.2013 do 07.03.2013 u zamestnávateľa, na ktorú žalovaná odkazuje v odôvodnení rozhodnutia, neboli zistené žiadne nedostatky. Žalobca zastáva názor, že výsledky kontroly ako relevantné zistenia neboli podkladom pre rozhodnutie, pretože s poukazom na správu o kontrole č. XXXXX-X/XXXX-D. neboli zistené žiadne pochybenia ani nedostatky a nepreukázala sa ani skutočnosť, že by k výkonu závislej činnosti zamestnancov v zmysle pracovných zmlúv nedochádzalo. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že kontrola bola zameraná na skúmanie reálneho výkonu činnosti všetkých zamestnancov zamestnávateľa v období od 01.02.2012 do 26.02.2012, pričom žiadne iné individuálne šetrenia týkajúce sa žalobcu uskutočnené neboli. Počas kontroly bola predložená pracovná zmluva, výplatné listiny, mzdové listy a evidencia dochádzky. Žalobca tak predložil všetku dokumentáciu zamestnanca, ktorú od neho možno rozumne požadovať, čím bolo logicky dôkazné bremeno v súvislosti s reálnym výkonom jeho závislej činnosti vyčerpané. Žalobca ani zamestnávateľ nie sú povinní disponovať inými dokumentmi a dôkazmi, pokiaľ to platné právne predpisy explicitne neuvádzajú. Žalobca zdôraznil, že zo správy a jej záverov vyplýva, že nedostatky vo výkone činnosti zamestnancov zistené neboli. V odôvodnení rozhodnutia táto skutočnosť absentuje, a teda uvedené dokumenty a výsledky kontroly neboli podkladom rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 209 Zákona o sociálnom poistení napriek tomu, že boli riadne predložené. V nadväznosti na uvedené argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 8Szd/1/2012, v zmysle ktorého zistenie porušenia povinností nemožno vykladať ako jednoduchú vedomosť administratívneho orgánu, resp. jeho pracovníkov, v priebehu určitého, bližšie nešpecifikovaného postupu, hoc aj neformálnu, o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že došlo k porušeniu zákona. Zistenie nedostatkov musí mať podklad v určitej objektívnej skutočnosti, ktorou je práve vypracovanie protokolu.
Za účelom skúmania reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa žalobcu vykonala sociálna poisťovňa dňa 05.11.2013 kontrolu. Žalobca zastáva názor, že výsledky kontroly 2 ako relevantné zistenia neboli podkladom pre rozhodnutie, pretože s poukazom na správu o kontrole č. XXXXX-X/XXXX-D. neboli zistené žiadne pochybenia ani nedostatky. V tejto súvislosti konštatoval, že kontrola 2 bola zameraná na skúmanie reálneho výkonu činnosti všetkých zamestnancov zamestnávateľa v období od 01.02.2012 do 05.11.2013, pričom žiadne iné individuálne šetrenia týkajúce sa žalobcu uskutočnené neboli. Zdôraznil, že zo správy 2 a jej záverov vyplýva, že nedostatky vo výkone činnosti zamestnancov zistené neboli. V odôvodnení rozhodnutia táto skutočnosť absentuje, a teda ani výsledky kontroly 2 (okrem výsledkov kontroly) neboli podkladom rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 209 Zákona o sociálnom poistení.
Žalobca namietal, že žalovaná prijala zovšeobecňujúci záver, že na základe vykonanej kontroly zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania napriek tomu, že za týmto účelom nebola vykonaná žiadna kontrola. Okrem toho sídlom zamestnávateľa je v zmysle zápisu v obchodnom registri adresa v Slovenskej republike, riadiacim orgánom je konateľ, ktorý riadi spoločnosť zo Slovenskej republiky, pričom nejde vždy o sídlo spoločnosti, ale vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti a aktívny trh o celé územie Slovenskej republiky.
Navyše, ak by aj dotknutá inštitúcia členského štátu (sociálna poisťovňa) mala za to, že osoba nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, túto skutočnosť treba posudzovať z pohľadu hneď niekoľkých ukazovateľov, ak sú k dispozícii a s ohľadom na celkovú situáciu, ktorá sa danej osoby týka, teda individuálne. Žalovaná sa len formálne vysporiadala so zistením skutočného stavu veci a rozhodnutie prakticky neodôvodnila. Paušálne poukázanie na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou žalobcu je nedostatočné a nezákonné, odporujúce požiadavke na riadne zistenie skutočného stavu veci a na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Ak by počas kontroly boli zistené nedostatky, prijatie zovšeobecňujúceho záveru, že k reálnemu výkonu činnosti žalobcu nedochádza, nemožno potom aplikovať na obdobie po kontrole, pretože nebolo jej predmetom, a teda nemôže byť ani podkladom pre rozhodnutie.
Rozhodujúcim faktorom na posúdenie a určenie uplatniteľnej legislatívy je v zmysle príručky určenie registrovaného sídla. V tejto súvislosti žalovaná v odôvodnení rozhodnutia poukázala na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, konkrétne na prípad Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, podľa ktorého určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť tiež. Žalovaná sa obmedzila na všeobecné konštatovanie, že zamestnávateľ nespĺňa uvedené kritéria, je tzv. schránkovou firmou a miestom jeho podnikania nie je Slovenská republika.
Žalobca má za to, že vyššie uvedené tvrdenie žalovaná dostatočne neodôvodnila a zároveň iné zistené skutočnosti v rámci kontroly a kontroly 2 pri vyhodnotení registrovaného sídla v rozhodnutí chýbajú. Poukázal na skutočnosť, že riadiace osoby spoločnosti sa za účelom pracovných stretnutí a riešenie prevádzkových záležitostí stretávajú v sídle spoločnosti v Slovenskej republike, kde uchovávajú účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy a faktúry. Na základe uvedeného je podľa názoru žalobcu miestom sídla, miestom stretnutia riadiacich osôb, miestom uloženia správnych a účtovných dokumentov a miestom hlavného priebehu finančných činností je Slovenská republika. Povaha práce zamestnancov zamestnávateľa v zmysle pracovných zmlúv si vyžaduje spravidla prácu v teréne, na území Slovenskej republiky, kedy prenajaté priestory zamestnanci nevyužívajú. Z toho je tiež zrejmé, akú pozornosť venovala žalovaná riadnemu zisteniu skutkového stavu a individuálnemu prístupu ku každému prípadu.
V nadväznosti na vyššie uvedené žalobca prezentuje názoru, že žalovaná sa nedostatočne vyrovnala so skutkovým stavom a so skutočnosťami nevyhnutnými pre vydanie rozhodnutia. Zamestnávateľa nemožno označiť za tzv. schránkovú firmu, pretože pri zohľadnení vyššie uvedených faktorov nie sú individuálne splnené kritéria tohto pojmu.
Žalobca dôvodil, že podľa bodu 8 nariadenia všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov. Podľa bodu 11 nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štátu stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými.
Koordinácia systému sociálneho zabezpečenia je založená na štyroch základných princípoch, z ktorých základným je princíp rovnakého zaobchádzania, v zmysle ktorého podliehajú migrujúce osoby na území členských štátov rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia na základe štátneho občianstva.
Žalobca ďalej namietal, že sociálna poisťovňa svojim konaním porušuje vyššie uvedený princíp rovnakého zaobchádzania, pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi V. republiky. Princíp rovnakého zaobchádzania je nepochybne porušený tiež tým, že u iných zamestnancov zamestnávateľa, ktorí vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok, a vo vzťahu ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady, sú zamestnanci, kde sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatívne uplatniteľnej. Žalobca má za to, že práva a právom chránené záujmy žalobcu boli dotknuté v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaná nerešpektovala individuálnosť konania, nezávislosť a nestrannosť
rozhodovania. V tejto súvislosti dal súdu do pozornosti absolútne diskriminačný charakter oznámenia žalovanej týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy, v ktorom žalovaná uvádzala, že u zamestnancov uvedených firiem, u ktorých doteraz nebolo rozhodnuté, akým právnym predpisom podliehajú, pričom na základe kontrol vykonaných sociálnou poisťovňou bolo konštatované, že ide o tzv. schránkové formy a na území Slovenskej republiky nedochádza k reálnemu výkonu činnosti ich zamestnancov, príslušná pobočka sociálnej poisťovne vydá rozhodnutie o nevzniku poistenia, t.j. že nepodliehajú slovenským právnym predpisom. Uvedené evokuje a smeruje k vydávaniu rozhodnutí šablónového charakteru s absenciou spoľahlivo zisteného skutočného stavu ako podkladu pre rozhodnutie. Takéto konanie žalovanej je absolútne nezlučiteľné s princípmi právneho štátu.
Žalovaná sa k veci vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 20.08.2014 a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Vo vyjadrení zotrvala na zistenom skutkovom stave a právnom názore uvedenom v napadnutom rozhodnutí a dôvodila, že základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j. neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia. Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe lex loci laboris, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného nariadenia.
Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.
Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území Slovenskej republiky - Sociálna poisťovňa. V niektorých prípadoch, ak ide o podozrenie, že zo strany zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti) uskutočňuje sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s národným inšpektorátom práce. Na základe výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území SR aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území V. republiky. Títo zamestnanci boli naďalej ponechaní v systéme sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky.
Žalovaná uviedla, že je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a požiada sociálnu poisťovňu za týmto účelom o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto prípade je Sociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej únie, ktorý požiadal Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen V. republiku o zistených skutočnostiach. Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo vyplýva z článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti boja proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010.
Sociálna poisťovňa ústredie konštatovala, že kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v V. republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych), B.. Vo viacerých prípadoch ZUS B. žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS B. zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území V. republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc V. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v V. republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v V. republike vykonávajú.
Taktiež sociálna poisťovňa zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. „V. zamestnávateľov“, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,00 eur do 50,00 eur a pracovná činnosť v rozsahu 4 až 10 hodín mesačne, preto ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v V. republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia.
Na základe podnetu ZUS B. a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných „V. zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v V. republike, a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach informuje príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v V. republike. Následne, len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak sociálna poisťovňa už vystavila zamestnancom formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulárov a sociálna poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne po ukončení platnosti príslušného formulára sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy, a na základe kontrol vykonaných sociálnou poisťovňou, nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenia na území Slovenskej republiky nevzniklo.
O uvedených skutočnostiach bola v súlade s článkom 76 (4) základného nariadenia informovaná centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS vo B. listom číslo: XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 25.07.2013, na ktorý žalobca v žalobe poukazuje. V. inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS B. listom č. XXXXXXX/XXX/XX/XXXX zo dňa 10.10.2013 tieto skutočnosti akceptovala.
Žalovaná zdôraznila, že na určenie miesta výkonu činnosti zamestnancov je nevyhnutné posúdiť, či registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa spĺňa základné kritéria, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že zamestnanci tohto zamestnávateľa činnosť reálne vykonávajú. Splnenie kritérií registrovaného sídla je jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní splnenia kritérií registrovaného sídla vychádzala z „Praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku“, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie.
Pred vydaním napadnutého rozhodnutia v čase od 26.02.2013 do 07.03.2013 vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka E. kontrolu zameranú na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Z kontrolných zistení vyplýva, že na adrese sídla spoločnosti nemá zamestnávateľ samostatnú kanceláriu (na uvedenej adrese sídlia aj iné spoločnosti). V čase kontroly sa v sídle zamestnávateľa nenachádzal žiadny zamestnanec ani konateľ spoločnosti C. s.r.o.. Z uvedeného
dôvodu konateľ spoločnosti U. W., s.r.o., ktorý sídli na adrese V. XX, E., a ktorý podľa jeho vyjadrenia v prípade potreby sprístupní konateľovi spoločnosti priestory, dohodol na 04.03.2013 osobné stretnutie medzi konateľom spoločnosti a zamestnancami sociálnej poisťovne. Podľa vyjadrenia p. F. X. Q.ńského, konateľa spoločnosti C. s.r.o. všetci zamestnanci spoločnosti roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky, pričom prácu in zadáva zamestnávateľ telefonicky, emailom alebo poštou, o čom predložil doklad „Príkaz na vykonanie práce“. Z uvedeného je zrejmé, že činnosť spoločnosti zamestnávateľa neriadi bezprostredne zo sídla spoločnosti. Zamestnanci sa na miesto stretnutia dopravia individuálne. So zamestnancami sú uzatvárané pracovné zmluvy na 10 hodín mesačne. Počet hodín, ktoré majú zamestnanci za mesiac odrobiť a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú prácu, vzbudzujú odôvodnené pochybnosti o rentabilnosti, keďže zamestnanci dochádzajú z V. republiky na územie Slovenskej republiky individuálne. Doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste, predložené neboli. Dochádzať z V. republiky do rôznych miest Slovenskej republiky a odpracovať napr. 3 hodiny denne, keďže maximálny pracovný čas uvedený na pracovných zmluvách je 10 hodín mesačne, sa javí ako neefektívne a vyvoláva podozrenie z obchádzania právnych predpisov V. republiky.
Žalovaná poukázala aj na záznam z pracovného stretnutia číslo: XXXXX-X/XXXX-D. zo dňa 07.03.2013, ktorý bol prerokovaný a podpísaný konateľom spoločnosti C. s.r.o., t.j. so zamestnávateľom žalobcu.
Po vyhodnotení skutkového stavu veci pristúpila Sociálna poisťovňa, pobočka E. k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla, že dotknutým zamestnancom, ktorých zamestnávateľ C. s.r.o. prihlásil na sociálne poistenie v pobočke sociálnej poisťovne, nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy.
Sociálna poisťovňa, pobočka E. sa opätovne snažila o vykonanie kontroly reálneho výkonu činnosti u zamestnávateľa žalobcu dňa 05.11.2013, pričom zo záznamu č. XXXXX-X/XXXX-D. o vykonaní kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky vyplýva, že v čase vykonanej kontroly na adrese zamestnávateľa uvedenej vo výpise z obchodného registra nebol prítomný ani konateľ spoločnosti C. s.r.o. ani žiadny zo zamestnancov, a preto sa kontrolu nepodarilo vykonať.
Vo vzťahu k námietke žalobcu, že sociálna poisťovňa nevykonala individuálne šetrenie týkajúce sa žalobcu, žalovaná uviedla, že sociálna poisťovňa na základe skutkových zistení dospela k záveru, že zamestnávateľ žalobcu nespĺňa kritéria stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, a preto je nutné z tejto skutočnosti vychádzať aj vo vzťahu ku každému zamestnancovi tohto zamestnávateľa, t.j. aj vo vzťahu k žalobcovi.
Súvzťažne žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie teda nemá konštitutívne účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie) spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Vychádzajúc z uvedeného, ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.
Druhostupňový správny orgán konštatoval, že v danom prípade žalobca nemal vystavený formulár PD A1. Vzhľadom na to, že zamestnávateľ žalobcu prihlásil žalobcu do sociálneho poistenia od 01.03.2012 v pobočke sociálnej poisťovne a podanie prihlášky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie, Sociálna poisťovňa, pobočka E. rozhodla, že žalobcovi týmto dňom nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa konala v súlade s postupom, o ktorom informovala ZUS B. listom zo dňa 25.07.2013, a ktorý bol poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia akceptovaný, z čoho je zrejmé, že na žalobcu sa od 01.03.2012 bude vzťahovať V. legislatíva.
Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa má za to, že dôkazy, ktoré mala k dispozícii, boli postačujúce na zistenie skutkového a právneho stavu veci odôvodňujúceho výrok napadnutého rozhodnutia.
Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že sociálna poisťovňa porušuje princíp rovnakého zaobchádzania a uplatňuje diskriminačný postup voči tým zamestnancov, ktorí sú občanmi V. republiky, uviedla, že nie je opodstatnené. Na základe schválených postupov pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E 101/PD A1, resp. o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. V situácii osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky, neexistuje cudzí prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú. V týchto prípadoch sa na dotknuté osoby vzťahuje výlučne vnútroštátna legislatíva upravujúca sociálne a zdravotné poistenie zamestnancov. Fyzická osoba sa považuje na účely sociálneho poistenia za zamestnanca, ak sú splnené zákonné podmienky (existencia právneho vzťahu a príjem). Platnosť pracovnoprávneho vzťahu sú oprávnené preskúmať len súdy, a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje podľa koordinačných nariadení ES, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom. U osôb s bydliskom v V. republike cudzí prvok existuje, a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje podľa koordinačných nariadení ES. Ak nie sú splnené kritéria na uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3) základného nariadenia.
Z uvedeného teda je nepochybné, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej správne súdnictvo.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
- v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. - rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku v ustanovení § 247 až § 250k upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. - podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia - pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka E. rozhodnutím zo dňa 08.10.2013 č. XXXXX-X/XXXX-D. ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že pánovi S. Y. S.... nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi C. s.r.o. od 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy.
V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvostupňový správny orgán poukázal na uplatňovanie Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004.
Citoval základné nariadenie a to článok 11 (3), podľa ktorého s výhradou článku 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenia v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
Článok 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.júna 2012 upravoval, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania v odlišných členských štátoch, alebo b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska.
Dôvodila tiež článkom 13 (3) základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.
Sociálna poisťovňa, pobočka E. konštatovala, že 26.02.2013 jej kontrolní zamestnanci vykonali kontrolu v sídle zamestnávateľa, ktorá bola zameraná na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov. Kontrolní zamestnanci v sídle spoločnosti na V. ul. č. XX, E. v čase vykonania kontroly nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločností. Poverení zamestnanci sociálnej poisťovne pobočky vypočuli aj H.. Q.. Q. B., J., W. č. XXX, konateľa U. W., s.r.o., ktorá obchodná spoločnosť má sídlo na V. ul. č. XX v E.. Podľa jeho vyjadrenia sa v deň kontroly v sídle spoločnosti nenachádzal žiaden zamestnanec ani konateľ spoločnosti.
Správny orgán prvého stupňa na základe uvedenej skutočnosti dospel k záveru, že na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že pán S. Y. S. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia. S poukazom na uvedenú skutočnosť žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi C. s.r.o. od 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy, preto bolo rozhodnuté výrokom rozhodnutia tak, ako súd cituje vyššie.
Na základe odvolania žalobcu rozhodla vo veci žalovaná rozhodnutím zo dňa 27.01.2014 č. XXXXX-X/ XXXX-BA podľa ustanovenia § 179 ods. 1 písm. b/ Zákona o sociálnom poistení a podľa § 218 ods. 2 tohto právneho predpisu tak, že odvolanie žalobcu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.
Výrok rozhodnutia odôvodnila tým, že poukázala na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, odvolacie námietky žalobcu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu mala za
preukázané, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. V odôvodnení rozhodnutia citovala ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a to ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a/, § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ prvý bod, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1.
Mala za preukázané, že žalobca je vedený v registri poistencov sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa C. s.r.o. od 01.03.2012. Uvedený zamestnávateľ vykonáva podnikateľskú činnosť na základe zápisu v obchodnom registri OS G., oddiel: Sro, vložka:... pod obchodným menom C. s.r.o., H.: XX XXX XXX, deň zápisu: 04.január 2012 a táto obchodná spoločnosť do registra zamestnávateľov, ktorý vedie Sociálna poisťovňa, pobočka E., bol prihlásený 01.02.2012.
V ďalšej časti rovnako, ako prvostupňový správny orgán, aj žalovaná uviedla, že od vstupu SR do Európskej únie sa od 01.05.2014 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia a to Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972.
Konštatovala, že od 01. mája 2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia a to Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie") a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie").
Žalovaná uviedla, že uplatniteľnú legislatívu a pravidlá sú upravené v II. hlave základného nariadenia, ktoré majú zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.
V ďalšej časti odôvodnenia citovala články základného nariadenia a to čl. 11 (3), čl.13 (1), čl. 13 (3). Dôvodila, že na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.
Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS B., že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc V. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v V. republike.
V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS B. oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade sociálna poisťovňa.
Sociálna poisťovňa, pobočka E. vykonala od 26.02.2013 do 07.03.2013 a dňa 05.11.2013 kontroly u zamestnávateľa C. s.r.o. so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky.
Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.
Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.
Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť taktiež.
Žalovaná argumentovala, že vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania.
Kontroly zamerané na overenie reálneho výkonu činností zamestnancov boli vykonané v sídle zamestnávateľa V. XX, E.. V čase ohláseného začiatku vykonania prvej kontroly (26.02.2013) v sídle spoločnosti nebola zistení prítomnosť žiadneho zamestnanca , nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Kontrolní zamestnanci vypočuli Q.. Q. B., J., W. č. XXX, konateľa spoločnosti U. W., s.r.o.,IČO:... (spoločnosť má sídlo na V. ulici č. XX v E.), ktorá pre zamestnávateľa vykonáva účtovnícke práce. Dňa 04.03.2013 sa na adrese registrovaného sídla zamestnávateľa nachádzali konateľ zamestnávateľa a piati zamestnanci. V registrovanom sídle zamestnávateľa, kde sa nachádzajú doklady zamestnávateľa, nie je zriadená samostatná kancelária. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzatvorené na 10 hodín mesačne. Podľa vyjadrenia konateľa zamestnávateľa všetci zamestnanci roznášajú letáky na požiadanie firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky, práca je zadávaná telefonicky, emailom alebo poštou a zamestnanci sa na miesto stretnutia dopravia individuálne. Kontrolou vykonanou 05.11.2013 neboli zistené žiadne nové skutočnosti v tejto veci.
Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo živnostenského registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.
Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na účastníka konania sa od 01.03.2012 vzťahuje slovenská legislatíva, a preto Sociálna poisťovňa, pobočka E. rozhodla, že účastníkovi konania nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy. Registračný list fyzickej osoby
- prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.
Na základe uvedených skutočností sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán dospela k záveru, že účastníkovi konania povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívyod 01.03.2012 nevzniklo.
Konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl. Zákona o sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 Zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky sociálnej poisťovne.
Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.
Primárnou námietkou žalobcu v žalobe je, že bol nezákonný postup správnych orgánov, pretože žalobcovi poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia - ZUS listom zo dňa 17.05.2012 určila, že sa na neho vzťahujú uplatniteľné predpisy Slovenskej republiky argumentujúc čl. 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 v spojení s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia.
Z odôvodnenia rozhodnutia žalovanej ale ani z obsahu vyjadrenia žalovanej k žalobe nevyplýva, ako sa odvolací orgán s touto otázkou vyrovnal. Žalobca súdu predložil originál a kópiu citovaného listu, z ktorého obsahu jednoznačne vyplýva, že sa na žalobcu od 01.03.2012 vzťahuje slovenská legislatíva.
V tejto súvislosti súd dospel k záveru, že táto námietka je dôvodná, pretože Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a to čl. 16, ktorý je označený ako postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia, v bode 1 upravuje, že osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Bod 2 tohto článku súčasne obsahuje úpravu, podľa ktorej určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Článok 16 bod 3 upravuje, že (citácia): „Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie, alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
Zo zisteného skutkového stavu nie je možné zistiť, či tak, ako tvrdí žalobca, pretože sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná vo veci nekonali vo vyššie stanovenej lehote, sa nestalo toto predbežné určenie uplatniteľnej legislatívy definitívnym, a preto správne orgány v oblasti sociálneho poistenia už vo veci nemohli konať.
Súd sa stotožňuje aj s námietkou žalobcu, že správne orgány vo veci rozhodli na základe nedostatočne zisteného stavu veci.
Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach sociálneho poistenia.
Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia, vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom sociálna poisťovňa.
Podľa ods. 5 tohto ustanovenia - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do bezpečnostnej triedy.
Zo žiadneho ustanovenia Zákona o sociálnom poistení nevyplýva, žeby v konaní o poistení sa nemala uplatňovať aj tretia časť tohto právneho predpisu a to konkrétne § 195 ods. 1 až 3. Podľa tohto ustanovenia organizačná zložka sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníkov konania.
Súd je toho názoru, že v predmetnej veci platí aj ustanovenie § 196 ods. 1 až 7 upravujúce dokazovanie, pričom podľa § 196 ods. 1 dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti sociálnej poisťovne.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - organizačná zložka sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede.
V § 196 ods. 7 sa stanovuje, že organizačná zložka sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.
Ak teda sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná na základe jedinej kontroly dospeli k záveru, že u žalobcu nebol preukázaný výkon reálnej činnosti žalobcu a nie sú splnené ani podmienky miesta podnikania zamestnávateľa žalobcu, súd dospel k záveru, že dokazovanie vykonané v takomto rozsahu je nedostatočné na posúdenie veci.
Z výpisu z obchodného registra vo vzťahu k zamestnávateľovi žalobcu vyplýva, že predmetom činnosti sú okrem iného reklamné a marketingové služby, prieskum trhu a verejnej mienky.
Je nepochybné, že činnosť zamestnancov tohto zamestnávateľa nespočíva vo výkone administratívnej práce, ale v pohybe v teréne, a teda konštatácia, že v sídle spoločnosti sa nenachádzal konateľ ani žiadny zamestnanec, nemôže byť dôvodom na rozhodnutie, že žalobcovi nevzniklo povinné
nemocenské poistenia, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.03.2012. Z citácii odôvodnení rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky E. a žalovanej je nesporné, že žalovaná porušila aj princíp dvojinštančnosti konania, pretože je zrejmé, že prvostupňový správny orgán sa otázkou registrovaného sídla spoločnosti vôbec nezaoberal.
Odvolací orgán môže doplniť odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia podľa § 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, podľa názoru súdu je však neprípustné, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo doplnené o také skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní, a ktorými Sociálna poisťovňa, pobočka E. v odôvodnení rozhodnutia vôbec neargumentovala.
Podľa názoru súdu vo veci neobstojí ani argumentácia žalovanej, že ide o marginálnu činnosť žalobcu ako zamestnanca, aj keď určité skutočnosti by nasvedčovali tomu, že reálna činnosť vzhľadom na dosiahnutý príjem žalobcu ako zamestnanca nie je reálna, správny orgán je povinný nevykonávanie činnosti zamestnanca jednoznačne a presvedčivo preukázať.
Z doteraz vykonaného dokazovania podľa názoru súdu, ktoré je nedostatočné na vykonanie objektívneho záveru, že žalobca na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonával, preto považuje takýto záver za predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci.
Z už citovaného ustanovenia § 210 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov síce vyplýva kompetencia organizačných zložiek sociálnej poisťovne rozhodovať o vzniku (resp. nevzniku) sociálneho poistenia v sporných prípadoch, avšak v rozhodnutí aj vzhľadom na list ZUS B. zo dňa 17.05.2012 nie je odôvodnené, kedy k spornosti uplatniteľnej legislatívy došlo. Z výroku rozhodnutia prvostupňového orgánu vyplýva, že žalobcovi nevzniklo sociálne poistenie od 01.03.2012, pričom kontrola splnenia podmienok bola realizovaná až v dobe od 26.02.2013 do 07.03.2013. Ak žalobca namieta, že správne orgány vo veci rozhodujú paušálne, zovšeobecňujúc zistený stav, súd túto námietku považuje za dôvodnú. Iba tú skutočnosť, že určité indície nasvedčujú tvrdeniu, že ide o schránkové firmy zakladané za účelom vyhýbania sa občanov V. republiky plateniu poistenia v mieste bydliska ako samostatne zárobkovo činné osoby, nepostačuje na akceptovanie záverov správnych orgánov aj vzhľadom na vyššie citované ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
Nepreskúmateľné je rozhodnutie žalovanej aj vo vzťahu k jej záveru, že podanie prihlášky na sociálne poistenie zamestnanca má iba deklaratórne a nie konštitutívne účinky, pretože tento záver nie je právne odôvodnený a takýto záver nemožno vyvodiť ani z § 210 ods.1 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z..
Neodôvodnený je aj postup organizačných zložiek sociálnej poisťovne vo vzťahu k poistencom, ktorým bol vystavený formulár PD A1 a tým, ktorým tento formulár vystavený nebol. Povinnosťou bolo vyrovnať sa s právnymi účinkami vystavenia tohto formulára príslušnými právnymi predpismi, či už vnútroštátnymi alebo právom EÚ a to aj v súvislosti s namietanou diskrimináciou.
Argumentácia žalovanou praktickou príručkou je tiež generalizovaním, pretože je notoricky známe, že vo vzťahu k právnym predpisom EÚ je všeobecne záväzným právnym aktom nariadenia, odporúčanie nie je právne záväzné a rovnako ani stanoviská. Rozhodnutie je právny akt záväzný v celom rozsahu, ale len pre toho, komu je adresované.
Ak teda Sociálna poisťovňa, pobočka E. a následne žalovaná rozhodli napadnutými rozhodnutiami, súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na jednoznačný záver tak, ako ho prezentujú v odôvodnení rozhodnutia a ich rozhodnutia nie sú odôvodnené v súlade s ustanovením § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré im ukladá uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala.
Po preskúmaní rozhodnutia žalovanej z dôvodov uvedených žalobcom súd dospel k záveru, že rozhodnutie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného stavu veci a je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, preto podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vracia vec žalovanej na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní je nevyhnutné vykonať dokazovanie vo vzťahu k listu orgánu sociálneho zabezpečenia B. zo dňa 17.05.2012 a v prípade, ak sa nepreukáže naplnenie článku 16 vykonávacieho nariadenia, vykonať vo veci dokazovanie v takom rozsahu, aby jednoznačne bolo v konaní preukázané, že žalobca reálnu činnosť zamestnanca zamestnávateľa C. s.r.o. nevykonával, ale aj vo vzťahu k miestu podnikania.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktorá bola vyčíslená právnym zástupcom žalobcu v písomnom podaní zo dňa 30.04.2015. Z vyčíslenia vyplýva, že žiada priznať trovy konania:
- dňa 30.01.2014 - prevzatie a príprava právneho zastúpenia - 134,-- eur,
- dňa 07.04.2014 - žaloba na preskúmanie rozhodnutia - 134,-- eur,
- dňa 28.04.2015 - účasť na pojednávaní - 139,83 eur, odmena advokáta spolu = 407,83 eur.
- 2x režijný paušál á 8.04 eur = 16,08 eur,
- 1x režijný paušál á 8,39 eur = 8,39 eur, odmena advokáta a režijné paušály spolu 432,30 eur.
Náhrada cestovného (základná náhrada + spotrebované pohonné hmoty) § 15 písm. a/:
- dňa 28.04.2015 cesta zo Žiliny na Krajský súd v Prešove 221 km, základná náhrada za 1 km 0,183 eur, spotreba litrov na 100 km 4,2, cena za liter paliva 1,114 eur, spolu 50,783 eur,
- dňa 28.04.2015 cesta z Krajského súdu v Prešove do Žiliny 221 km, základná náhrada za 1 km 0,183 eur, spotreba litrov na 100 km 4,2, cena za liter paliva 1,114 eur, spolu 50,783, náhrada cestovného za vykonané cesty spolu 101,57 eur.
Náhrada za stratu času (čas strávený cestou do miesta pojednávania a späť) - 17:
- dňa 28.04.2015 cesta zo Žiliny na Krajský súd v Prešove, počet začat. polhodín 6, náhrada aj za začatú polhodinu 13,98 eur,
- dňa 28.04.2015 cesta z Krajského súdu v Prešove do Žiliny, počet začat. polhodín 6, náhrada aj za začatú polhodinu 13,98 eur, náhrady straty času spolu 167,76 eur.
Odmena advokáta, výdavky a cestovné spolu (bez DPH) je 533,87 eur + 20 DPH z celej sumy odmeny, výdavkov aj náhrad cestovného (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. advokátska tarifa v znení vyhlášky č. 209/2009 Z.z. platnej od 01.06.2009) 106,77 eur, odmena advokáta, výdavky, cestovné aj s DPH celkom 640,64 eur.
Odmena advokáta, výdavky, cestovné a náhrada straty času spolu (bez DPH 701,63 eur + 20% z celej odmeny, výdavkov, náhrad cestovného a straty času (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. advokátska tarifa v znení vyhlášky č. 209/2009 Z.z. platnej od 01.06.2009) je 140,33 eur, odmena advokáta, výdavky, cestovné a strata času aj s DPH celkom 841,96 eur.
Po preskúmaní predloženého vyčíslenia trov konania súd dospel k záveru, že je v súlade s ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci a to § 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c/, § 15 písm. a/, b/, § §18 ods. 3, a preto zaviazal žalovanú žalobcovi nahradiť trovy konania v sume 841,96 eur, ktoré je žalovaná povinná poukázať na účet č. W vedený v E., poznámka: Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave.
V súvislosti so zastupovaním žalobcu na pojednávaní dňa 28.04.2015, kedy na základe substitučného poverenia zo dňa 27.04.2015 sa zúčastnila JUDr. H., advokátska koncipientka, súd poukazuje na to, že nejde o povinné zastúpenie advokátom pdľa § 250a O.s.p., a preto akceptoval účasť koncipientky.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.