Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_11Co-83-2021.pdf
PDF · 93.01 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/83/2021
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: S. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/XX, XXX XX I., právne zastúpeného: JUDr. Jaroslav Čierny, advokát, so sídlom E. XX, XXX XX S., proti žalovanému: Ing. Z. A., znalec, s miestom výkonu činnosti E. X/XX, XXX XX S., ev. č.: XXXXXX, o zaplatenie sumy vo výške 26.700,00 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 24C/59/2019-117 zo dňa 07.07.2020 a uzneseniu Okresného súdu Martin č. k. 24C/59/2019-144 zo dňa 14.07.2021, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 24C/59/2019-144 zo dňa 14.07.2021 o d m i e t a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobcu zamietol a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému proti žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie sa opiera o ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 3, § 16 ods. 2 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 132 ods. 1, § 150 ods. 1, § 153 ods. 1, 2, § 154 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca uviedol, že žalovaný porušil právnu povinnosť podľa ust. § 16 ods. 2 písm. b) zákona o znalcoch a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku (ďalej len vyhláška). Na preukázanie, akých konkrétnych nesprávností sa žalovaný dopustil pri podaní predmetného znaleckého posudku, navrhol dôkaz výsluchom svedka, ktorý ako znalec podal znalecký posudok, ktorým bola určená všeobecná hodnota označených nehnuteľností inak, a prípadným následným kontrolným znaleckým posudkom. Podľa súdu prvej inštancie postup určovania všeobecnej hodnoty nehnuteľností je upravený vyhláškou, ktorá upravuje presný postup určenia všeobecnej hodnoty jednotlivých zložiek majetku, konkrétne postupy znalcov, veličiny, z ktorých majú vychádzať, ako majú postupovať pri výbere východiskových veličín, ako ich majú upravovať a pod. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že vyhláška však znalcom ako osobám odborne spôsobilým na výkon znaleckej činnosti prenecháva pri určovaní všeobecnej hodnoty nehnuteľností určitú mieru uváženia pri výbere a použití jednotlivých veličín a práci s nimi. Dôsledkom uvedenej dovolenej miery úvahy môže byť, že znalci dospejú k rozdielnemu určeniu všeobecnej hodnoty nehnuteľností. Uvedený rozdiel však sám o sebe a bez ďalšieho neznamená, že znalec postupoval pri jej určení nesprávne, a teda ním určená hodnota je nesprávna (určená v rozpore s touto vyhláškou). Za takú by ju bolo možné považovať, len ak by znalec vychádzal z nesprávnych skutkových podkladov, postupoval by zjavne nesprávne pri výbere a použití východiskových veličín a práci s nimi. Strana, ktorá
zakladá svoju žalobu na tom, že všeobecná hodnota nehnuteľnosti bola určená nesprávne, je potom povinná tvrdiť a v prípade sporu aj preukázať konkrétne nesprávnosti znaleckého posudku, ktorým bola určená. Podľa súdu prvej inštancie je teda povinná tvrdiť, v čom konkrétne znalec pochybil, z akých konkrétnych nesprávnych skutkových podkladov vychádzal, ako konkrétne nesprávne vybral a použil východiskové veličiny a ako konkrétne nesprávne s nimi pracoval. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že len pokiaľ strana splní uvedenú povinnosť tvrdenia, môžu sa jej tvrdenia stať predmetom konania a dokazovania. Naopak, strana neunesie svoje bremeno tvrdenia len tým, že predloží iný znalecký posudok, v ktorom je všeobecná hodnota nehnuteľností určená inak. Podľa súdu prvej inštancie žalobca až do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, neuviedol rozhodujúce skutkové tvrdenia, ktoré by mali byť predmetom konania a dokazovania, a to napriek tomu, že žalovaný na uvedenú skutočnosť v priebehu konania neustále poukazoval. Žalobca len vo všeobecnosti uviedol, že žalovaný porušil svoju právnu povinnosť podať predmetný znalecký posudok riadne a v súlade s vyhláškou. Súd prvej inštancie teda nemal spôsobilý predmet konania a dokazovania, preto dokazovanie vykonať nemohol a žalobu bez ďalšieho zamietol. Podľa súdu prvej inštancie pokiaľ žalobca navrhoval vykonanie dôkazu výsluchom uvedeného svedka (nie znalca, nakoľko neboli naplnené predpoklady ust. § 209 ods. 2 CSP) a kontrolným znaleckým posudkom, tieto nevykonal z dôvodu, že účelom dokazovania nebolo zistenie skutkových tvrdení, ktoré mala strana následne uviesť, ale preukázanie skutkových tvrdení, ktoré už strana uviedla. Vo vzťahu k ostatným dôkazom, navrhnutým stranami sporu, súd prvej inštancie uviedol, že ich vykonanie by vzhľadom na uvedené bolo nadbytočné. Návrh žalovaného na vykonanie dôkazu výsluchom označených svedkov navyše nespĺňal náležitosti takéhoto návrhu. Vo veci mal žalovaný plný úspech, súd prvej inštancie mu preto priznal náhradu trov konania proti žalobcovi v celom rozsahu.
4. Odvolanie voči rozsudku podal žalobca, ktorý mal za to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Podľa žalobcu súd prvej inštancie žalobu zamietol bez toho, aby mu umožnil ako žalobcovi vykonať včas navrhnuté dôkazy. Odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie nariadil pojednávanie a dokonca naň predvolal svedka Ing. P., a potom úplne nečakane, vôbec pred otvorením pojednávania, vyslovil svoj právny názor, že všetko čo mal preukázať už v podanej žalobe, a že vlastne umožniť vykonanie dokazovania nemieni, a žalobu bez ďalšieho zamietol. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že len keď žalobca splní už v žalobe povinnosť tvrdenia, až vtedy môže konať a dokazovať, a že súd nemal spôsobilý predmet konania a dokazovania, a preto ani nedokazoval a žalobu zamietol. Odvolateľ uviedol, že k žalobe priložil posudok druhého znalca, ktorý predmetné nehnuteľnosti ohodnotil vyššie o 26.700,- Eur, ako tomu bolo u žalovaného znalca, pričom súd prvej inštancie dokonca vydal dňa 21.11.2019 platobný rozkaz 24C/59/2019 na žalovanú sumu a dokonca Ing. P. ako svedka predvolal na pojednávanie, a potom odmietol umožniť žalobcovi realizovať jeho právo dokazovať. Žalobca ďalej uviedol, že povaha prejednávaného sporu bola v otázke, ktorá stojí mimo odbornosti súdu či žalobcu ako účastníka. Išlo o znaleckú otázku, kde celkom legitímne navrhol najprv vypočuť znalca, ktorý predmetné nehnuteľnosti ohodnotil rádovo v desiatkach tisíc eur vyššie, a následne navrhoval vykonať kontrolné znalecké dokazovanie. Preto nerozumie tomu, prečo práve žalobca postupom súdu prvej inštancie nemá právo preukazovať svoje tvrdenia, keď už v žalobe uviedol, ktoré právne povinnosti mal žalovaný znalec porušiť. Práve z výpovede Ing. P. a ďalšieho kontrolného posudku mali byť zistené a preukázané skutočnosti, na ktorých posudzovanie nemá súd odborné znalosti (napr. východiskové veličiny pri vyhotovovaní znaleckého posudku). Žalobca tiež podotkol, že znalci majú určitú mieru uváženia, pokiaľ ide o východiskové veličiny pri ohodnocovaní nehnuteľností, no pokiaľ sa ohodnotenie dvoch znalcov líši v desiatkach tisíc eur, jeden z nich vedome použil veličiny nesprávne a uvedené malo byť predmetom konania a dokazovania. Súd prvej inštancie si však našiel spôsob ako nekonať a na základe uvedeného postupu dospieť k záveru, že súdy ani netreba. Uvedený postup je v príkrom rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, prípadne príslušnými ustanoveniami CSP. Odvolateľ ďalej dôvodil, že pokiaľ súd prvej inštancie neakceptoval uplatnenie práv stranou na pojednávaní, nesprávne tým právne posúdil vec, a nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uvedený postup súdu, ktorý zákonodarca nepochybne nemal na mysli, je preto pripravený podrobiť aj ústavnoprávnemu prieskumu konania a rozhodnutia súdu prvej inštancie. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (oba jeho výroky), a vrátil vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a súčasne mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
5. V doplnení odvolania žalobca uviedol, že dopĺňa svoju odvolaciu argumentáciu o právnu vetu nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 168/2019 z 21.11.2019: „Ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukázať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie práva na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ Opätovne navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (oba jeho výroky), a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a súčasne mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
6. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu tak, že k tvrdeniu žalobcu, že súd mu neumožnil dokazovanie, uviedol, že žalobca túto možnosť mal v žalobe, v odpovedi na odpor alebo na pojednávaní, kde mohol uviesť konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré by preukázali pochybenie z jeho strany, čo však žalobca nikde neuviedol. Rozhodnutie súdu prvej inštancie pokladá za správne, a preto ho navrhol potvrdiť.
7. Uznesením č. k. 24C/59/2019-144 zo dňa 14.07.2021 súd prvej inštancie priznal svedkovi Ing. S. P., znalcovi, s miestom výkonu činnosti A. H. XXX, XXX XX S., ev. č.: XXXXXX, proti žalobcovi svedočné v celom rozsahu.
8. Proti uvedenému uzneseniu podal odvolanie žalobca, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Odvolateľ uviedol, že súd môže svedkovi ako svedočné priznať náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho výsluchom. Ing. P. však vyslúchnutý nebol, a nebolo preto možné priznať mu svedočné. Súd prvej inštancie žalobu zamietol bez toho, aby umožnil žalobcovi vykonať včas navrhnuté dôkazy. Preto navrhol, aby odvolací súd v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil napadnuté uznesenie, keďže nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, neexistovali.
9. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok okresného súdu zrušil v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. a) CSP s poukazom na ust. § 380 ods. 2 CSP a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň odvolací súd podľa § 386 písm. c) CSP odmietol odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie o priznaní svedočného svedkovi z dôvodu neprípustnosti.
10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Odvolací súd je povinný ex offo prihliadnuť na vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania.
11. Odvolací súd pri odvolacom prieskume veci zistil, že neboli splnené procesné podmienky, aby súd o veci mohol konať a rozhodnúť. Aby súd mohol pristúpiť k meritórnemu prejednaniu veci, musí byť splnená podmienka riadnej žaloby.
12. Náležitosti žaloby upravuje ust. § 132 CSP.
13. V zmysle ust. § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
14. Okrem iných náležitostí, ktorých splnenie v danom prípade nie je sporné, žalobca je povinný uviesť v žalobe rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa uplatneného nároku, t. j. vymedziť skutok, ktorý má byť predmetom konania. Rozhodujúcimi skutočnosťami sa rozumejú údaje, ktoré sú nevyhnutné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť a ktoré v prípade, že budú
preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť. Skutkové vymedzenie nároku je spolu so žalobným petitom osobitne významné, pretože určuje predmet konania a neumožňuje súdu priznať žalobcovi plnenie na základe iného skutkového základu. Kým účastníci v žalobe nie sú povinní uviesť právnu kvalifikáciu, musia uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby nárok mohol právne kvalifikovať. Ak žaloba neobsahuje dostatočné skutkové odôvodnenie, ide o vadu žaloby a je povinnosťou súdu pokúsiť sa postupom ust. § 129 ods. 1 CSP o jej opravu alebo doplnenie. Súd je preto povinný podľa ust. § 129 ods. 1, 2 CSP poučiť stranu sporu o nedostatkoch žaloby s uvedením lehoty a spôsobu, ako má uvedené nedostatky odstrániť. Ak v stanovenej lehote strana sporu nedostatky žaloby odstráni, žaloba sa považuje od začiatku za perfektnú a súd môže pristúpiť k meritórnemu prejednaniu veci. Ak však k odstráneniu vád žaloby nedôjde a žaloba buď pre nečinnosť žalobcu alebo pre jeho chybný postup má naďalej také nedostatky, ktoré súdu bránia vec meritórne prejednať a rozhodnúť (nedostatok skutkových tvrdení z hľadiska ich dôležitosti pre určenie predmetu konania je nepochybne takým nedostatkom, pre ktorý súd nemôže vec prejednať a rozhodnúť), je povinnosťou súdu takéto podanie odmietnuť.
15. Je potrebné pri povinnosti uviesť skutkové okolnosti veci rozlišovať dva typy skutočností, ktoré musí účastník tvrdiť, aby bol v spore úspešný. Účastník musí pre perfektnosť žaloby uviesť tzv. základné skutočnosti, ktoré musí mať súd k dispozícii, aby mohol posúdiť, o čom a na akom podklade má rozhodnúť. Ide o skutočnosti, ktoré slúžia k individualizácii, nezameniteľnosti nároku, ako aj zrozumiteľnosti samotného žalobného návrhu. Tieto skutočnosti musia byť vymedzené v takom rozsahu, aby umožnili jednoznačnú individualizáciu nároku a zrozumiteľnosť samotného žalobného návrhu. Ak žaloba takéto skutočnosti neobsahuje, je namieste postupovať podľa § 129 ods. 1, 2 CSP.
16. Základné skutočnosti je potrebné odlíšiť od skutočností, ktoré sú pre rozhodnutie určujúce. Ide o skutočnosti, ktoré nie sú nutné k identifikácii nároku, ale ich uvedenie ovplyvňuje výsledok sporu. Pri ich absencii neprichádza do úvahy odmietnutie, ale naopak, zamietnutie žaloby.
17. V danom prípade však možno konštatovať, že žaloba podaná žalobcom má také vady čo do nedostatočného uvedenia základných skutkových okolností veci, pre ktoré súd vec nemohol meritórne prejednať a rozhodnúť, ale zakladalo to povinnosť súdu postupovať postupom v zmysle ust. § 129 ods. 1, 2 CSP, teda vyzvať žalobcu kvalifikovaným spôsobom na odstránenie vád žaloby. Tým, že okresný súd napriek nedostatku žaloby vec prejednal a rozhodol, jeho konanie je postihnuté vadou, na ktorú odvolací súd musel prihliadnuť ex offo a ktorá sa týka nedostatku procesnej podmienky konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd musel pristúpiť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a jeho vráteniu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
18. Povinnosťou okresného súdu bude postupom v zmysle ust. § 129 ods. 1, 2 CSP vyzvať žalobcu na odstránenie vád žaloby, a to doplnením skutkových okolností uplatneného nároku. Pokiaľ je predmetom uplatneného nároku škoda, ktorú mal spôsobiť žalobcovi žalovaný ako znalec, je nevyhnutné, aby žalobca špecifikoval, v čom žalovaný znalec postupoval pri určovaní všeobecnej hodnoty nehnuteľností nesprávne, a teda ním určená hodnota je nesprávna (v rozpore s vyhláškou), z ktorej bude vyplývať tak individualizácia nároku, ako aj jeho zrozumiteľnosť. V danom prípade je nevyhnutné, aby žalobca ako strana, ktorá zakladá svoju žalobu na tom, že všeobecná hodnota nehnuteľností bola určená nesprávne, uviedla, už v žalobnom návrhu konkrétne nesprávnosti znaleckého posudku, ktorým bola určená.
19. Až po doplnení žaloby, pokiaľ žalobca odstráni vady žaloby, bude môcť okresný súd pristúpiť k prejednaniu a rozhodnutiu veci. Zároveň bude jeho povinnosťou rozhodnúť v zmysle § 396 ods. 3 CSP aj o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania.
20. Napokon odvolací súd rozhodol aj o odmietnutí odvolania žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie o priznaní svedočného svedkovi v celom rozsahu, keďže odvolanie žalobcu smerovalo proti uzneseniu, proti ktorému je odvolanie neprípustné (§ 386 písm. c) CSP).
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerov hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)