Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10CoCsp-61-2022.pdf
PDF · 94.74 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoCsp/61/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Mýtna 48, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, so sídlom tamtiež, proti žalovanému K. W., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. XXX, právne zastúpenému advokátom JUDr. Petrom Vachanom, so sídlom Q., D. G. XXXX/X, o zaplatenie 6.719,94 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 3Csp/17/2021-142 zo dňa 3. augusta 2022 takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 5.471,45 eur spolu s úrokom z omeškania (presne vymedzeným vo výroku I. rozsudku okresného súdu).
Rozsudok okresného súdu m e n í vo výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok III.) tak, že žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 69,22%.
Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o zastavení konania vo zvyšnej časti (výrok II.).
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 92%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu o zaplatenie 5.471,45 eur spolu s úrokom z omeškania (podrobne vymedzeným vo výroku I. daného rozsudku). Uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že úverová zmluva, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Žalobca v priebehu celého prvoinštančného konania nijako nespochybňoval tvrdenia žalovaného, že na základe predmetnej úverovej zmluvy mu bola poskytnutá len suma 8.594,60 eur; v zmysle § 151 ods. 1 CSP sa tak dotknuté skutkové tvrdenie považuje za nesporné. Okresný súd dodal, že samotný žalobca v žalobe vymedzil výšku poskytnutého úveru sumou 8.232,62 eur, hoci podľa zmluvy mala výška poskytnutého úveru činiť 8.770 eur. 2. V nadväznosti na uvedené okresný súd uzavrel, že údaj o výške úveru, ktorý je obsiahnutý v samotnej zmluve (8.770 eur), je nutné považovať za nesprávny. Pokiaľ pri výpočte RPMN bolo vychádzané z výšky poskytnutého úveru 8.770 eur, ale v skutočnosti bolo žalovanému poskytnutých iba 8.594,60 eur (eventuálne len 8.232,62 eur) došlo k podhodnoteniu RPMN v neprospech spotrebiteľa. Okresný súd konštatoval, že nesprávny údaj o RPMN sa v zmysle ustálenej súdnej praxe považuje za absenciu daného údaju, čoho dôsledkom podľa § 11 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. 3. Právny predchodca žalobcu pritom písomnosťou označenou ako „Tretia upomienka - pokus o zmier“ z 6.4.2018 vyzval žalovaného na okamžité zaplatenie sumy 468,30 eur, ktorá pozostávala z
úrokov vo výške 460,30 eur a z poplatkov vo výške 8 eur. Okresný súd zdôraznil, že vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru sa však žalovaný nemohol dostať do omeškania so splácaním úrokov a poplatkov. Následne vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru odvodzované od danej výzvy/ písomnosti bolo neoprávnené, lebo dlžník/žalovaný nebol v omeškaní. Išlo teda o neplatný právny úkon, ktorý nespôsobuje predpokladané účinky. Okresný súd čiastkovo uzavrel, že pohľadávka z predmetnej úverovej zmluvy sa voči žalovanému na základe (tvrdeného) vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru nestala splatnou. 4. V zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách však možno postúpiť len splatnú pohľadávku, ku ktorému zosplatneniu v súdenej veci nedošlo, preto je i nadväzujúca zmluva o postúpení pohľadávky medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom neplatná z dôvodu rozporu so zákonom - § 39 Obč. zák. Z daného titulu žalobca nemá (nepreukázal) v aktuálnom spore aktívnu vecnú legitimáciu, z ktorého dôvodu v meritórnej časti bola žaloba zamietnutá. Vzhľadom na čiastočne späťvzatie žaloby okresný súd vo zvyšnej časti podľa § 145 ods. 2 CSP konanie zastavil. 5. O jeho trovách rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100%. Popri úspechu žalovaného v meritórnej časti konštatoval, že žalobca nepreukázal, že dôvodom späťvzatia žaloby boli čiastočné plnenia dlhu zo strany žalovaného. Nič mu pritom nebránilo predložiť napríklad súvisiace výpisy z účtu. Keďže ide o spor s ochranou slabšej strany - spotrebiteľa/žalovaného, nebol dôvod, aby okresný súd iniciatívne vykonával dôkazy v prospech žalobcu/dodávateľa.
6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote (s výnimkou výroku o čiastočnom zastavení konania) podal odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že žalovanému bude uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.471,45 eur spolu (s podrobne definovaným) príslušenstvom. Tvrdil, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 8.770 eur. S odkazom aj na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (napríklad C-42/15) poukazoval na to, že iba porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom možno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Žalobca súčasne uviedol, že jeho právny predchodca neporušil žiadne povinnosti. 7. Nesúhlasil so záverom okresného súdu, že predmetom postúpenia pohľadávky nebola istina. Do pozornosti dával nielen zaslanie „tretej upomienky“ z 6.4.2018, ale aj súvisiaci podací hárok, ktorý preukazuje jej doručovanie žalovanému. Dotknutá zásielka sa teda dostala do dispozičnej sféry žalovaného, čo je i v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR dostačujúce. 8. Rovnako mal žalobca za to, že boli splnené obe podmienky (písomná výzva klienta na zaplatenie omeškanej časti peňažného záväzku a omeškanie trvajúce nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní) vyplývajúce z § 92 ods. 8 zákona o bankách pre postúpenie pohľadávky. Dodal, že pri posudzovaní právnych úkonov má byť preferovaný výklad smerujúci k ich platnosti, pred výkladom vedúcim k vysloveniu ich neplatnosti. Napokon rozhodnutie okresného súdu považoval v otázke náhrady trov konania i za arbitrárne, lebo neboli zohľadnené platby žalovaného vykonané počas prebiehajúceho konania, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná.
9. Žalovaný navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť. Poukazoval na to, že poštový podací hárok nepreukazuje doručenie poštovej zásielky a ani samotný obsah predmetných zásielok; v ktorej súvislosti rozsiahlo citoval z rozhodnutia iného odvolacieho súdu v inej veci. Keďže neboli splnené podmienky (aj pre nedostatočné doručovanie výzvy dlžníkovi) pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Obč. zák. treba ho považovať za neplatné. Nadväzne v čase postúpenia pohľadávky nenastala konečná splatnosť úveru a navyše žalobca nepreukázal ani existenciu výzvy klientovi banky/dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, z ktorého dôvodu i postúpenie pohľadávky je neplatným právnym úkonom. Žalobca teda v súdenej veci nemá aktívnu vecnú legitimáciu.
10. Na predmetné vyjadrenie k odvolaniu už žalobca nereagoval.
11. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu rozsudok okresného súdu zostal nedotknutý v odvolaním nenapadnutom výroku o čiastočnom zastavení konania a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) v preskúmavanej meritórnej časti napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
12. Žalobca v žalobe (a v podstate v priebehu celého prvoinštančného štádia konania) výslovne tvrdil, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej dňa 13.7.2016 medzi jeho právnym predchodcom a žalovaným bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 8.232,62 eur. Jeho odvolacie (skutkové) tvrdenie
o výške poskytnutého úveru 8.770 eur tak predstavuje novotu v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP. Odvolateľ však ani len netvrdí (nie to ešte preukazuje), že by bola splnená niektorá z eventualít definovaných v písmenách a/ až d/ označeného zákonného ustanovenia, za splnenia ktorých by sa jednalo o akceptovateľné nové skutkové tvrdenie. Následne je potrebné uzavrieť, že ide o neprípustnú novotu, ktorú v odvolacom konaní nie je možné (úspešne) uplatniť.
13. Okresný súd v danej súvislosti náležite vyslovil, že vzhľadom na jednoznačné tvrdenia žalovaného o poskytnutí mu úveru iba vo výške 8.594,60 eur, ktoré tvrdenia neboli žalobcom spochybnené, je nutné predmetné tvrdenie žalovaného považovať za nesporné. Taktiež okresný súd správne zdôraznil, že v sporovom konaní, ktorým bez pochybností je i súdená vec, je neprípustné nahrádzať povinnosť konkrétneho skutkového tvrdenia strany odkazom na predložené listiny (východiskovo § 132 ods. 2 CSP); čo minimálne nepriamo požaduje žalobca. 14. Žalobca nenamietal čiastkový záver okresného súdu, že nesprávne uvedenie obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo svojich dôsledkoch sa rovná absencii dotknutého údaju v zmluve. Vzhľadom na vyššie uvedené v súdenej veci ide o absenciu tak celkovej výšky spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy - 13.7.2016), ako aj o RPMN (§ 9 ods. 2 písm. k/ označeného právneho predpisu); čo zdôrazňuje okresný súd. 15. Nadväzne neobstojí tvrdenie odvolateľa, že jeho právny predchodca neporušil v rámci kontraktačného procesu žiadne povinnosti dodávateľa. Osobitne, ak je nepochybné, že to bol výlučne práve právny predchodca žalobcu, kto nielen koncipoval znenie samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale vykonal aj súvisiace faktické finančné úkony, zahŕňajúce aj nevyplatenie plnej výšky úveru definovanej priamo v zmluve.
16. Dotknuté chýbajúce (nesprávne uvedené v neprospech spotrebiteľa) údaje, resp. obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (o výške poskytnutého úveru a o výške RPMN) sú takého charakteru, že zásadným spôsobom môžu ovplyvniť rozhodnutie (v danej chvíli ešte len potencionálneho) dlžníka/spotrebiteľa - v rámci ponúk jednotlivých dodávateľov na finančnom trhu
- vstúpiť do konkrétneho právneho vzťahu. Prioritne však krajský súd uvádza, že výklad Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2008/48 poskytnutý Súdnym dvorom EÚ smeruje prioritne k členským štátom a ich oprávneniu vo vnútroštátnej právnej úprave sankcionovať neuvedenie konkrétneho údaju v spotrebiteľskej zmluve o úvere bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou dotknutého úveru; a nie k rozhodovaniu vnútroštátnych súdov v konkrétnych veciach. Z vnútroštátnej - „slovenskej“ - legislatívy, predstavovanej predovšetkým zákonom o spotrebiteľských úveroch, pritom bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, že dôsledkom absencie údaju o celkovej výške úveru, ako aj údaju o RPMN (§ 9 ods. 2 písm. g/, k/ zák. č. 129/2010 Z.z. v relevantnom znení) je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (§ 11 ods. 1 písm. b/ označeného zákona).
17. Okresný súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyslovil, že predmetom postúpenia pohľadávky nebola (aj) jej istina. Ide o zjavné zlyhanie odvolateľa pri formulovaní konkrétnych odvolacích dôvodov, ktoré - logicky - nemôže mať žiaden vplyv na vecnú správnosť posudzovaného rozhodnutia. 18. Nad bezprostredný rámec odvolacích dôvodov krajský súd dodáva, že pokiaľ okresný súd (nepriamo) hovorí o neuvedení istiny, takéto konštatovanie použil vo vzťahu k obsahu písomnosti označenej ako „Tretia upomienka - pokus o zmier“ z 6.4.2018. Z predmetného listu je totiž nepochybné, že výzva právneho predchodcu žalobcu na zaplatenie sa viazala výlučne k povinnosti žalovaného zaplatiť úroky a poplatky. Bez ohľadu na to, že - ako vyplýva z vyššie konštatovaného - dotknutý úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov, takáto písomnosť nepredstavuje kvalifikovanú výzvu v zmysle § 53 ods. 9 Obč. zák. (výzva sa musí týkať omeškania so zaplatením splátky, teda i istiny). Zároveň primerane konštatuje okresný súd, že v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sa nemohol žalovaný ocitnúť ani v omeškaní s platením úroku a poplatku; t.j. ani z daného pohľadu sa nejedná o relevantnú písomnosť vo vzťahu k eventualite (platného) vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru.
19. Neobstojí taktiež odvolateľovo zdôrazňovanie podacieho poštového hárku. Primerane sa bráni žalovaný, že len takáto písomnosť nepreukazuje doručenie zásielky a ani to, že sa dostala do dispozičnej sféra adresáta/žalovaného. Ak žalobca tvrdí, že tak tretia upomienka (č.l. 42), ako i výzva na predčasné splatenie úveru (č.l. 44) boli doručované rovnakým postupom, potom by taktiež k tretej upomienke mal disponovať buď doručenkou, akú pripojil k výzve na predčasné splatenie (č.l. 44 z opaku), alebo informáciou/potvrdením o (faktickom) nedoručení, vrátane jeho dôvodu (napr. z titulu nevyzdvihnutia v odbernej lehote). Argumentácia/obrana žalovaného zodpovedá úvahám a záverom Najvyššieho
súdu SR vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 36/2020 z 15.12.2020 (napr. „zásielka sa považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom“), ktoré rozhodnutie bolo publikované i v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 4/2021.
20. Za daných/ustálených skutkových okolností v súdenej veci rozhodne neobstojí tvrdenie žalobcu o splnení podmienok pre postúpenie bankovej pohľadávky jeho právnym predchodcom. Ak by sa aj prehliadli právne súvislosti možnosti postúpiť len splatnú pohľadávku, resp. pohľadávku po termíne konečnej splatnosti (§ 17 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z., resp. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. v znení do 31.12.2016), na ktoré súvislosti poukazuje i okresný súd, niet v posudzovanom prípade písomnosti, ktorú by bolo možné považovať za spĺňajúcu podmienky písomnej výzvy banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Tretia upomienka sa týkala omeškania s platením úrokov a poplatkov, ku ktorému omeškaniu pre neexistenciu nároku právneho predchodcu žalobcu (banky) na úroky a poplatky nemohlo ani dôjsť a výzva na predčasné splnenie úveru bezprostredne obsahovo nadväzuje práve na túto písomnosť. Žalobca ani len netvrdí, že by existovala ešte nejaká ďalšia písomnosť, ktorá by bola významná z hľadiska splnenia podmienok pre postúpenie bankovej pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.
21. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.
22. Hoci výrok okresného súdu o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania nemožno považovať za arbitrárny (okresný súd uviedol konkrétne dôvody, pre ktoré nekonštatoval procesné zavinenie žalovaného za čiastočné zastavenie konania), odvolanie žalobcu proti danému výroku je čiastočne opodstatnené. Žalovaný tým, že sa nezúčastnil pojednávania (výslovne súhlasil s jeho vykonaním vo svojej neprítomnosti) na seba prevzal procesné riziko nevyužitia možnosti vyjadrenia/reakcie na prípadné procesné úkony žalobcu, ku ktorým dôjde v súvislosti s daným pojednávaním, eventuálne priamo na pojednávaní. Takýmto úkonom protistrany bolo i čiastočné späťvzatie žaloby v rozsahu 1.248,49 eur, vrátane tvrdenia, že ide o späťvzatie podmienené priebežnými plneniami/platbami žalovaného vykonaného po začatí konania v súdenej veci. Keďže žalovaný na uvedené tvrdenie protistrany nereagoval (výslovne ho nepoprel), je možné považovať ho za nesporné. 23. Nadväzne platí, že v danom rozsahu zaťažuje žalovaného procesné zavinenie za súvisiace (čiastočné) zastavenie konania. Z hľadiska vyhodnotenia miery úspechu v prvoinštančnom konaní je tak možné v tejto časti konštatovať úspech žalobcu. Ku dňu rozhodovania okresného súdu nárokovaná istina 5.471,45 eur spolu s príslušenstvom - úrokom z omeškania 5% ročne viažucim sa k jednotlivým presne časovo vymedzeným obdobiam a postupne sa znižujúcej výške istiny (v súhrne 1.393,64 eur) - predstavovala sumu 6.865,09 eur. Predmet sporu následne tvoril súčet uvedenej čiastky a plnení žalobcu vykonaných v priebehu sporu, ktorých sa týkalo čiastočné späťvzatie žaloby, t.j. 8.113,58 eur (6.865,09 + 1.248,49). 24. Ako už bolo uvedené, žalobca bol úspešný ohľadom sumy 1.248,49 eur, čo zodpovedá rozsahu 15,39%. Celkový „čistý“ úspech žalovaného (a zároveň neúspech žalobcu) tak predstavuje 69,22% (rozdiel medzi úspechom žalovaného a úspechom žalobcu; 84,61% mínus 15,39%), v ktorom smere krajský súd zmenil výrok III. rozsudku okresného súdu o trovách prvoinštančného konania.
25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Žalobca dosiahol v odvolacom konaní len čiastočnú zmenu výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Bol úspešný v rozsahu 30% a v rozsahu 70% bol/zostal neúspešný. Jeho „čistý“ neúspech (a tým úspech žalovaného) v odvolacom konaní v rámci časti trov konania sa tak rovná 40%-tám. 26. Z hľadiska významu/relevancie jednotlivých súčastí predmetu rozhodovania krajský súd v konkrétnostiach súdeného prípadu ustálil, že otázka náhrady trov konania vo vzťahu k meritu veci zodpovedá pomeru 1:4 (inými slovami, že rozhodovanie o nároku na náhradu trov zodpovedá 20% z rozhodovania súdu ako celku). Vymedzený rozsah „čistého“ ne/úspechu je nadväzne potrebné prepočítať koeficientom 0,2. Z celkového hľadiska teda úspešnosť žalobcu v štádiu odvolacieho konania predstavuje 8% (40% x 0,2), čo súčasne zodpovedá neúspechu v rozsahu 92%, v ktorom rozsahu má žalovaný voči nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
27. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.