Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/321/2013

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne Mgr. Evy Raffayovej, bývajúcej vo Veľkých Zalužiciach 421, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Kizivatom, Advokátska kancelária, so sídlom v Michalovciach, kpt. Nálepku 8, proti žalovanému L.. M. D., N.S. S. O., M. XX, zastúpenému JUDr. Líviou Krnčokovou, so sídlom v Bratislave, ul. 29. Augusta č. 5, o 8.298,47 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 7. decembra 2012 č.k. -217 takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo dňa 7. decembra 2012 č.k. -217 zamietol žalobu o zaplatenie 8.298,47 € s príslušenstvom. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni žalovaného JUDr. Lívie Krnčokovej v sume 7.068,62 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že účastníci (správne právny predchodca žalobkyne - poznámka odvolacieho súdu) a žalovaný boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na U. Č.. XXX, katastrálne územie Michalovce (každý) v podiele 1/2 k celku, parcely č. 2280 -zastavaná zastavaná plocha o výmere 508 m2, a na nej stojacej stavby číslo súpisné 2098, parcely číslo 2281- zastavaná plocha o výmere 15m2, parcely číslo 2282 - zastavaná plocha o výmere 17m2, parcely č. 2283 - zastavaná plocha o výmere 674 m2, parcely č. 2284 - zastavaná plocha o výmere 716 m2 (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“), ktoré nadobudli do spoluvlastníctva dražbou dňa 14. apríla 1992. Z výpovede žalovaného súd zistil, že od 14. apríla 1992 spolu užívali predmetné nehnuteľnosti vedené na U. Č.. XXX, katastrálne územie Michalovce (tlačiareň) až do augusta 1994. Na prevádzke tlačiarne sa podieľali obidvaja. Žalobca bol vyučený polygraf a do tejto pracovnej činnosti zaúčal aj žalovaného. V uvedenom období, t.j. v auguste 1994 vznikli medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovaným nezhody, lebo keď sa právny predchodca žalobkyne vrátil z dovolenky zistil, že žalovaný previedol na seba všetky stroje, celkové zariadenie a znemožnil mu prístup na predmetné nehnuteľnosti. Právny predchodca žalobkyne tvrdil, že bol na prevádzke asi 2krát, pričom v roku 1996 bol žalovaným napadnutý, za čo bol žalovaný právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Michalovce pod sp. zn. . Z výpovede žalovaného vyplynulo, že s právnym predchodcom žalobkyne bol ideálnym podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností. Súhlasil s výpoveďou právneho predchodcu žalobcu ohľadom ich spoločného podnikania do roku 1994, kedy žalobca mal na starosti podnikanie a on ekonomické záležitosti a odbyt. Od roku 1994 začali medzi nimi vznikať nezhody a v uvedenej prevádzke podnikal už iba on sám, ale (iba) v takom rozsahu ako podnikal do roku 1994, a to spoločne s právnym predchodcom žalobkyne.

Na Okresnom súde pod sp. zn. sa vedie konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré „doposiaľ“ nie je právoplatne skončené. Z rozsudku okresného súdu sp. zn. súd zistil, že žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi (právnemu predchodcovi žalobkyne)

sumu 6.754,06 € (203.472,90 Sk) spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. januára 2000 a na trovách konania sumu 4.181,76 €. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Súd konštatoval, že žaloba bola podaná dôvodne.

Z oznámenie firmy Peroutka-Fedorišin súd zistil, že v roku 1999 prenajímal priestory kancelárie (16 m2) spoločnosti Grafex po 1.150,- Sk za m2 ročne a dielne za sumu 750,- Sk za m2 ročne (100 m2). V roku 2000 prenajímal A. M. tlačiareň Grafex - kancelárie po 1.150,- Sk za m2 ročne (13,4 m2) a sklad po 400,- Sk/m2 ročne (22,4 m2) a výrobné priestory po 750,- Sk za m2 ročne (80 m2).

Z úmrtného listu zo dňa 9. mája 2011 súd mal preukázané, že žalobca L.. W. F. dňa 7. mája 2011 zomrel. Na základe Osvedčenia o dedičstve zo dňa 9. júla 2012 sp. zn. vstúpila do konania na strane žalobcu manželka poručiteľa O.. I. F. (ktorá nadobudla predmetnú pohľadávku voči žalovanému). Žalobkyňa poukázala na uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. októbra 2008 č.k. -348, v ktorom bolo konštatované, že v predmetnom konaní ide o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný mal získať z dôvodu, že medzi spoluvlastníkmi nebola uzavretá dohoda o bezodplatnom užívaní spoločnej veci, čomu nasvedčovalo aj rokovanie v roku 2006. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že spoločné nehnuteľnosti užíval výlučne žalovaný, ktorý vykonával podnikateľskú činnosť - prevádzkovaním tlačiarne. Aj z ohliadky nehnuteľnosti bolo zistené, že žalovaný užíval celú prevádzku. Po citácii (ďalej len „“), OZ a , a súd konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že „doposiaľ“ medzi účastníkmi nebola uzavretá dohoda o odplatnom užívaní časti nebytového priestoru, lebo bolo preukázané, že účastníci od počiatku „samostatne“ podnikali v spoločných priestoroch bez toho, aby si poskytovali akékoľvek plnenie, a tak možno konštatovať, že sa konkludentne dohodli na bezplatnom užívaní nehnuteľností a „oprávnenie“ užívať nehnuteľnosti účastníkmi konania podľa svojej potreby. „Žalobca“ však nepreukázal, aby v žalovanom období sa domáhal užívania svojho spoluvlastníckeho podielu, prípadne, aby žalovanému predložil ponuku na prenájom jeho priestorov. Žalobu súd považoval za nedôvodnú, lebo žalovaný v rámci obrany preukázal, že ako spoluvlastník užíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, teda neužíva žalobcov podiel, a žalobca by mal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia iba v tom rozsahu, v akom žalovaný užíva nehnuteľnosť nad rozsah svojho podielu, t.j. v rozsahu v akom je žalobcov podiel užívaný žalovaným. Žalobca v konaní neprodukoval také dôkazy, ktoré by umožňovali súdu zistiť, aby mu žalovaný v relevantnom čase, v období 1999 až 2000 bránil v užívaní jeho podielu nehnuteľností, a ktoré by umožňovali súdu zistiť bezdôvodné obohatenie, ktoré „žalovanému“ mohlo vzniknúť užívaním jeho podielu v žalovanom období. Z výpovede svedkov bolo preukázané, že žalobca od „decembra 1999 - 2000“ sa v spoločnej „nehnuteľnosti“ nikdy nezdržiaval, nenavštevoval ju, nestaral sa o ňu, a tak neobstojí argumentácia žalobcu, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje, čo bolo preukázané právoplatným rozsudkom Okresného súdu Michalovce v konaní pod sp. zn. , ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach.

Okresný súd zastáva názor, že súd pri rozhodovaní musí byť nestranný, aby žiaden účastník nebol bez predloženia relevantných dôkazov zvýhodňovaný vo svojich právach. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, lebo nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že sa žalovaný voči nemu „svojím konaním úmyselne“ obohatil, že mu bráni v užívaní jeho podielu. Žalobca má kľúče od „všetkých“ priestorov nehnuteľnosti, môže vstúpiť na pozemok a nie je mu vytvorená žiadna prekážka, ktorá by mu bránila v užívaní jeho podielu. To, že žalobca ne(vy)užíva svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti, nemôže byť na ujmu žalovanému. Nehnuteľnosť zo strany žalovaného je užívaná v rozsahu, v akom ju účastníci konania začali užívať „od nadobudnutia“. Pri rozhodovaní vzal súd do úvahy „skutočnosti“ vyplývajúce z uznesení Krajského súdu v Košiciach č.k. (správne malo byť „sp. zn.“) , a , v ktorých bol vyslovený názor, že nebolo preukázane, aby žalovaný bránil žalobcovi v užívaní nehnuteľnosti, a nebolo preukázane, že žalobca sa skutočne domáhal užívania nehnuteľnosti, ako aj zo zhodných výpovedí účastníkov konania vyplýva, že nehnuteľnosť je užívaná rovnakým spôsobom „prakticky“ od roku 1994, a že pri vyčísľovaní peňažnej náhrady za bezdôvodné obohatenie treba zohľadniť aj špecifickú funkciu predmetnej nehnuteľnosti. Súd vzal do úvahy aj názor Krajského súdu v Košiciach, ktorý skonštatoval, že pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia je potrebné prihliadnuť nielen na obvyklú cenu nájomného, v danom čase a v danom mieste, za obdobne priestory, ale aj príjem žalovaného z podnikateľskej činnosti, a podľa toho ustáliť výšku „nájomného“, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo žiadať. Výrok o náhrade trov konania súd odôvodnil aplikáciou .

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla zmeniť rozsudok okresného súdu a zaviazať žalovaného zaplatiť jej sumu 8.298,47 € so 17,6 % úrokom od 1. januára 2001 do zaplatenia a priznať náhradu trov celého konania, alternatívne zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie podala z dôvodov uvedených v , , t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznila tú skutočnosť, že žalovaný od roku 1994, t.j. od skončenia spoločnej podnikateľskej činnosti nebohého žalobcu (správne právneho predchodcu žalobkyne) bránil a znemožňoval užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu na predmetných nehnuteľnostiach. Preukazuje to právoplatné trestné konanie vedené proti osobe žalovaného pre trestný čin ublíženia na zdraví, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. , ktorým bol žalovaný právoplatne odsúdený (za úmyselný trestný čin, ktorého sa dopustil na žalobcovi). Vyjadrenie žalovaného, že svojim konaním pôvodnému žalobcovi nijako nebránil v „navštevovaní“ predmetnej nehnuteľnosti a podnikaní v týchto priestoroch je už len účelovým tvrdením, lebo pôvodný žalobca pri vstupe do predmetnej nehnuteľnosti z dôvodu obavy o svoju vlastnú bezpečnosť bol nútený si zaobstarať služby SBS HRVA 1 spol. s.r.o., ktorá skutočnosť bola v konaní preukázaná výsluchom pracovníkov SBS, ktorí sa zúčastnili ochrany pôvodného žalobcu pri vstupe do predmetných nehnuteľností. Svedok A. O. vo svojej výpovedi (na pojednávaní dňa 5. marca 2007) uviedol, že všetci pracovníci, ktorí sa zúčastňovali predmetného zásahu, vykonávali len ochranu pána F. a šlo len o ochranu jeho osoby a nič iné nemali čo vykonávať. Namietala svedeckú výpoveď svedkyne Anny Hlavatej (ktorá mala potvrdiť obranu žalovaného o nebránení pôvodnému žalobcovi užívanie nehnuteľnosti) a uviedla, že ide o účelovú výpoveď, poukazujúc na jej príbuzenský pomer so žalovaným (je švagrinou netere žalovaného

- pani O. C.) a zároveň že je v pracovnom pomere so žalovaným ako živnostníkom. Nesúhlasila ani so záverom súdu, že žalovaný neužíval predmetné nehnuteľnosti nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, že ohliadkou nehnuteľnosti bolo preukázané, že spornú nehnuteľnosť užíva len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, lebo práve vykonanou ohliadkou predmetných nehnuteľností bolo preukázané, že strojové zariadenie nachádzajúce sa v nehnuteľnosti, je rozmiestnené v celej budove a má na seba technologickú nadväznosť. O tejto skutočnosti svedčí aj stretnutie konané dňa 2. januára 2006, ktoré bolo iniciované pôvodným žalobcom (jeho listom z 12. decembra 2005), ktorého účelom mala byť dohoda medzi pôvodným žalobcom a žalovaným o možnosti využívania predmetnej nehnuteľnosti oboma spoluvlastníkmi a ktoré svedčí o tom, že ešte v roku 2006 sa pôvodný žalobca domáhal svojho práva na užívanie svojho podielu nehnuteľnosti, nakoľko tento stav pretrvával už od roku 1994. Pôvodný žalobca v priebehu stretnutia predložil žalovanému viacero návrhov, ako by mohli predmetné nehnuteľnosti spoločne užívať, ale každý návrh bol zo strany žalovaného odmietnutý. Pôvodný žalobca mal záujem užívať horné poschodie predmetnej nehnuteľnosti a zo strany žalovaného bolo uvedené, že na vypratanie poschodia potrebuje čas aspoň 30 dní. Pri ohliadke bolo zistené, že časť nebytových priestorov sa síce v čase ohliadky neužíva, ale aj tieto boli využívané na uloženie strojov, techniky, skladových zásob a podobne. V konaní bolo preukázané, že pôvodný žalobca mal znemožnené užívať svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti. Oprávnenosť a dôvodnosť uplatňovaného nároku pôvodného žalobcu voči žalovanému je zrejmá aj z rozsudku okresného súdu v konaní pod sp. zn. , ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu predstavujúcu bezdôvodné obohatenie žalovaného za nájomné za obdobie od 1. januára 1998 do 31. augusta 1998, ktorý bol potvrdený aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach. Žalovaný aj v rozhodnom období, t.j. v období, za ktoré si pôvodný žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (január 2000 až december 2000) užíval celú nehnuteľnosť bez súhlasu žalobcu pre svoje potreby, a tak jeho tvrdenia, že užíval iba 1/2 sú zavádzajúce a účelové. Čas odvolania odvolateľka venovala hodnoteniu svedeckých výpovedí svedkyne C., Z., ktoré nevedeli o tom, aby bola uzavretá nejaká dohoda medzi pôvodným žalobcom F. a žalovaným Novákom o spôsobe užívania spoločných nehnuteľností. Poznamenala, že svedecké výpovede svedkyne C., Z. V. C. boli podrobne vyhodnotené v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. v dôvodoch rozsudku zo dňa 27. januára 2011 č.k. -426. Žalobkyňa poukázala aj na to, že okresný súd v predmetnom konaní nerešpektoval názor vyslovený v uznesení Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. augusta 2008 č.k. -348. Okresný súd vyslovený názor ignoroval, resp. konal v rozpore s vysloveným právnym názorom. K názorom, ku ktorým okresný súd „prihliadol“ k sp. zn. , a , predložila odvolateľka rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ktoré je súčasťou súdneho spisu a ktoré sa týka tých istých účastníkov a rovnakého predmetu konania, len iného rozhodného obdobia, ktoré okresný súd ignoroval.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania v sume 513,30 €. Odvolanie žalobkyne považoval za nedôvodné a neopodstatnené. Vykonaným dokazovaním pôvodný žalobca, neskôr žalobkyňa nepreukázali tvrdenie, že žalovaný bránil pôvodnému žalobcovi v užívaní nehnuteľností, ktoré spoločne vlastnili. Trestné konanie, ktoré bolo vedené proti osobe žalovaného pred Okresným súdom Michalovce pod sp. zn. nijakým spôsobom nedokazuje, že by žalovaný bránil pôvodnému žalobcovi využívať nehnuteľnosť v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu. Žalovaný priestory tlačiarne, ktoré mali účastníci konania v podielovom spoluvlastníctve neužíval nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, čo malo vyplývať najmä z ohliadky nehnuteľnosti. Nesúhlasí ani s názorom, že odôvodnenosť nároku pôvodného žalobcu a žalobkyne a oprávnenosť predmetného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, má potvrdzovať rozsudok okresného súdu sp. zn. , lebo súd by mal byť pri rozhodovaní nestranný, aby žiaden z účastníkov nebol bez podloženia relevantných dôkazov zvýhodňovaný vo svojich právach, na čo okresný súd poukázal v dôvodoch svojho rozhodnutia. Stojí si za svojim názorom, ktorý potvrdil aj okresný súd v rozsudku č.k. -217, a to že bola preukázaná prezumpcia dohody o užívaní spoločných nehnuteľností oboma účastníkmi tohto konania. Išlo o dohodu uzavretú neformálne, teda nie v písomnej forme, pričom existenciu alebo neexistenciu takejto dohody je potrebné zisťovať z konkrétneho správania účastníkov, ako aj z toho, ako plnenie takejto dohody vnímali svedkovia. Nezrovnalosti vo výpovediach svedkýň C., Z. V. C. boli spôsobené tým, že žalobkyňa vytrhla niektorej tvrdenia z kontextu. K výhrade žalobkyne, že okresný súd nerešpektoval názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa 31. augusta 2008 č.k. -348 uviedol, že prvostupňový súd po doplnení dokazovania, a opätovnom posúdení faktickej a právnej stránky veci aj v zmysle úvah odvolacieho súdu rozhodol v predmetnom konaní v zmysle zákona.

K výhrade žalobkyne, že súd necitoval ani rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. poznamenal, že takéto rozhodnutie možno aplikovať iba v prípade, ak niektorý zo spoluvlastníkov užíva vec nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Upozornil, že v konaní nebolo dokázané, že by žalovaný užíval nehnuteľnosť nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, a preto nebolo možné v tomto konaní uvedené rozhodnutie aplikovať.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podala žalobkyňa proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné ( ) v zákonnej lehote ( ) preskúmal napadnutý rozsudok podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

Okresný súd rozsudkom zo dňa 3. mája 2007 č.k. -320 zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 237.374,- Sk. Konanie v časti o zaplatenie sumy 536.725,60 Sk zastavil. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v sume 136.036,- Sk na účet JUDr. Lívie Krnčokovej do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. októbra 2008 č.k. -348 bol zrušený rozsudok, okrem výroku o zastavení konania o sumu 536.725,60 Sk a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd Michalovce uznesením zo dňa 11.6.2009 č.k. -377 zastavil konanie v časti o 1.165 €, ako aj konanie za obdobie od 1. decembra 1999 do 31. decembra 1999. Zvyšnú časť nároku žalobcu, t.j. sumu 250.000,- Sk s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie, v ktorom si vymienil rozhodnúť aj o trovách celého konania. Na základe tohto procesného rozhodnutia bola vec zapísaná pod novú sp. zn. .

Ako už bolo uvedené uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. októbra 2008 č.k. -348 bol zrušený rozsudok okresného súdu zo dňa 3. mája 2007 č.k. -320, okrem výroku o zastavení konania o sumu 536.725,60 Sk a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V uvedenom zrušujúcom uznesení odvolací súd uviedol, že aj keď súd prvého stupňa určil správnu právnu normu, t.j. ustanovenie a , nesprávne ich vyložil, podobne ako aj ustanovenie , a , ktoré nesprávne aplikoval.

Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. januára 2000 do 31. decembra 2000, ktoré mal získať žalovaný užívaním predmetu spoluvlastníctva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu za stavu, kedy medzi spoluvlastníkmi nebola uzavretá dohoda o

bezodplatnom užívaní spoločnej veci, čomu nasvedčuje aj rokovanie (stretnutie) konané v roku 2006, na ktorom si účastníci, podľa znenia vymenenej korešpondencie mali, resp. mienili dohodnúť podmienky užívania predmetu spoluvlastníctva.

V posudzovanej veci odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení a z pripojených spisov okresného súdu sp. zn. , 14C/1023/94, a , ktoré sa v súčasnosti pri spisovom elaboráte nenachádzajú, (pravdepodobne iba nedopatrením boli vylúčené z predmetného konania

- poznámka odvolacieho súdu) vyplynulo, že v rozhodnom období boli účastníci konania (právny predchodca žalobkyne a žalovaný) podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, a to každý v rozsahu jednou ideálnou polovicou, a že spoločné nehnuteľnosti užíval výlučne žalovaný (ktorý v nich vykonával svoju podnikateľskú činnosť prevádzkovaním tlačiarenskej jednotky). Už v pôvodnom konaní žalobca nevedel predložiť dôkaz o tom, že mu žalovaný bránil v užívaní predmetných nehnuteľností, a túto skutočnosť súd vyhodnotil v neprospech žalobcu a uzavrel, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi účastníkmi konania bolo dohodnuté, že žalovaný bude spoločné nehnuteľnosti užívať nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu „bezodplatne“, a tak žalobu zamietol ako nedôvodnú.

Tento záver okresného súdu odvolací súd považoval za nesprávny, lebo nemal oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože z obsahu spisu nevyplývalo, že by prvostupňový súd mal nepochybne preukázanú uvedenú skutočnosť a tiež preto, lebo súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Toto spočívalo v nesprávnom výklade ustanovenia a , z ktorých vyplýva právo spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu a právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcemu jeho spoluvlastníckeho podielu. V tejto súvislosti odvolací súd už v pôvodnom uznesení poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , podľa ktorého spoluvlastník, ktorý spoločnú nehnuteľnosť užíva nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, nemusí ostatným spoluvlastníkom poskytnúť peňažnú náhradu (ekonomickú protihodnotu užívania) len vtedy, pokiaľ preukáže existenciu zmluvy o bezodplatnom užívaní spoločnej nehnuteľnosti.

Odvolací súd poukázal na obsah pripojených spisov, z ktorých nepochybne vyplývalo, že žalovaný od roku 1994 bránil žalobcovi (presnejšie právnemu predchodcovi žalobkyne) v užívaní predmetnej nehnuteľnosti a zároveň mu znemožňoval podieľať sa na prevádzke tlačiarne. Za nesporné už z vtedy vykonaného dokazovania vyplývalo, že žalovaný v rozhodnom období mal len ideálny podiel v nehnuteľnostiach a sám užíval celú nehnuteľnosť. Odvolací súd poukázal aj na výpoveď žalovaného, v ktorej uviedol, že nemal možnosť využívať svoj podiel bez toho, aby využíval aj podiel žalobcu, nakoľko sú ideálnymi spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, ktoré nie sú reálne rozdelené, a tým vlastne sám „vyvrátil“ svoju obranu v užívaní spoločnej veci výlučne v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Už v spomínanom zrušujúcom uznesení odvolací súd poukázal na neudržateľné závery súdu prvého stupňa, že žalovaný užíva nehnuteľnosti len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, čo malo byť dokázané vykonanou ohliadkou na mieste samom, z ktorej vyplynulo, že užíval 253,91 m2 podlahovej plochy z celkovej výmery 516,67 m2, a to vzhľadom na to, že bolo preukázané, že spoluvlastnícky vzťah medzi účastníkmi konania pretrvával a obaja účastníci majú rovnaké podiely, ktoré sú ideálnymi (nie reálnymi) podielmi v sporných nehnuteľnostiach.

Po citácii , , a vyslovil odvolací súd názor, že pokiaľ užíva spoluvlastník bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi spoločnú vec v rozsahu presahujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, je povinný poskytnúť zodpovedajúcu peňažnú náhradu.

Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vydať tomu, na úkor koho k obohateniu došlo.

Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ktorej dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii právneho titulu nadobudnuté. Formu a rozsah vydania bezdôvodného obohatenia stanovuje ustanovenie , podľa ktorého východiskom tam koncipovanej reštitučnej povinnosti je uvedenie do predošlého stavu. Pokiaľ to nie je dobré možné, musí byť poskytnutá peňažná náhrada vo výške protihodnoty toho, čo nie je možné vydať, a to podľa hodnoty plnenia v okamihu, kedy bolo bezdôvodné obohatenie získané. V prípade, že spoluvlastník spoločnú vec neužíva v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu

bez toho, aby medzi ním a druhým spoluvlastníkom bola uzavretá nájomná, či iná zmluva, spočíva obohatenie druhého spoluvlastníka v užívaní väčšieho rozsahu predmetu spoluvlastníctva, bez platenia úhrady za užívanie tohto podielu. Vzhľadom na to, že spoluvlastník, ktorý takto vec užíva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, nie je schopný takto spotrebované plnenie v podobe výkonu práva užívania vrátiť, musí poskytnúť peňažnú náhradu ako ekonomickú hodnotu toho, čo nemôže byť vydané.

Právny predchodca žalobkyne bol obmedzovaný vo výkone svojho vlastníckeho práva, v rozhodnom období, konkrétne práva vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, a z toho titulu mal právo požadovať od žalovaného, ktorý spoločnú vec výlučne užíval, aby mu vydal to, o čo sa na jeho úkor obohatil, resp., aby mu poskytol peňažnú náhradu za to, čo nemôže byť vrátené. Tejto povinnosti sa žalovaný môže zbaviť len vtedy, ak preukáže, že medzi ním, žalovaným a právnym predchodcom žalobkyne, bola uzavretá dohoda o bezodplatnom užívaní spoločnej veci. Spoluvlastník, ktorý spoločnú nehnuteľnosť užíva nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, nemusí ostatným spoluvlastníkom poskytnúť peňažnú náhradu (ekonomickú protihodnotu užívania) len vtedy, pokiaľ preukáže existenciu zmluvy o bezodplatnom užívaní spoločnej nehnuteľnosti (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22. februára 2001 sp. zn. , rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 24. januára 2007 sp. zn. , rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28. apríla 2004 sp. zn. etc.). Pokiaľ žalovaný nepreukáže, že bol oprávnený spoločnú vec užívať nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu bezodplatne, vzniká mu bezdôvodné obohatenie, lebo do jednej ideálnej polovice užíval žalovaný nehnuteľností bez toho, aby v tomto rozsahu poskytol žalobkyni, (resp. jej právnemu predchodcovi - žalobkyne) finančnú protihodnotu, bez právneho dôvodu (viď ust. ).

Súd prvého stupňa doplnil dokazovanie vyžiadaním správ od firiem, ktoré prevádzkovali tlačiarne na území mesta Michalovce za účelom zistenia nájomného v rozhodnom období od 1. januára 2000 do 31. decembra 2000 a vypočul svedkyne N. C., R. Z. V. V. C. a dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania nebola uzavretá dohoda „o odplatnom“ užívaní „časti nebytového priestoru“ a vzhľadom k tomu, že bolo preukázané, že účastníci od počiatku samostatne podnikali v spoločných priestoroch bez toho, aby si poskytovali akékoľvek plnenie, a tak možno konštatovať, že sa konkludentne dohodli na bezplatnom užívaní nehnuteľnosti.

Je treba poznamenať, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní nevyhodnotil vykonané dôkazy podľa tak, že by ich hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo za konania vyšlo najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci, o čom svedčí aj odvolanie žalobkyne, kde súdu prvého stupňa vyčíta aj nesprávne hodnotenie jednotlivých dôkazov. Nehovoriac o tom, že súd prvého stupňa vylúčil zo spisového elaborátu pripojené spisy , 14C/1023/94, a . Taktiež súd prvého stupňa pri rozhodovaní nerešpektoval právny názor vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu.

Podľa , ak bolo rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväzností rozhodnutí, a to záväznosť kasačnú (inštančnú v tej istej veci) a záväznosť judikatórnu.

V prejednávanej veci okresný súd pri opätovnom vydávaní napadnutého rozsudku postupoval priamo v rozpore s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. októbra 2008 č.k. -348, ktorým bolo zrušené jeho predchádzajúce rozhodnutie v tej istej veci, a tak porušil (tú) kasačnú záväznosť rozhodnutia odvolacieho súdu podľa .

Pre konanie po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom platí bezvýnimočná zásada viazanosti nižšieho súdu vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu. Požiadavky na reflektovanie kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí okresného súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je to v prípade (púhej) záväznosti precedenčnej. V konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí nie je priestor pre úvahy, či je právny názor odvolacieho súdu správny, fundovaný, či úplný. Toto pravidlo neplynie z presvedčenia odvolacieho súdu o svojej vlastnej neomylnosti (na rozdiel od okresného súdu), ale z nutnosti definitívne ukončiť konkrétny spor a predísť nekonečnému súdnemu presúvaniu spisu medzi súdmi, čo by neúmerne predlžovalo konanie a tým porušovalo ústavné práva účastníkov na skončenie

veci v primeranej dobe a na spravodlivý proces podľa a a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uvedený právny názor je logickým vyjadrením samotného zmyslu kasácie v právnom poriadku a je široko zastavaný aj v odbornej literatúre (viď Bobek - Kűhn - Polčák : Judikatúra a právni argumentace, Praha, Auditórium 206, strana 37a, všetky komentáre k , etc.).

V prejednávanej veci však okresný súd požiadavkám vyplývajúcim z vyššie uvedených záverov nevyhovel.

Z tohto dôvodu je možné jeho prístup vnímať ako neprípustné nereflektovanie, či dokonca vedomé obchádzanie kasačného (záväzného) uznesenia krajského súdu, z ktorého zreteľne vyplýva právny názor.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd odvolaniu žalobkyne vyhovel, rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa bude postupovať podľa právneho názoru vysloveného v zrušujúcom rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. októbra 2008 č.k. -348 a vyporiadať sa aj s námietkami, ktoré žalobkyňa uviedla v odvolaní.

Argumentáciu prvostupňového súdu o nevyhnutnosti zachovania nestrannosti pri rozhodovaní súdu, a z toho dôvodu o neprípustnosti prihliadania na závery (rozhodnutia) okresného súdu v skutkovo a právne rovnakej veci, tých istých účastníkov konania, len v inom rozhodnom období, nepovažuje odvolací súd za správnu. Skutočnosť, že bolo vydané meritórne rozhodnutie vo veci uznávajúce opodstatnenosť nároku žalobcu (právneho predchodcu žalobkyne) je hodná prihliadnutia už len z toho dôvodu, že takéto rozhodnutie nemohlo byť vydané (a ako vecne správne potvrdené súdom vyššieho stupňa) bez preukázania skutočnosti nevyhnutných pre záver o dôvodnosti nároku. Jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania je poznanie všetkých okolností prípadu, a preto je namieste oboznámenie sa s výsledkami dokazovania vykonanými v súvisiacich konaniach, čo v žiadnom prípade samo osebe nemôže mať vplyv na nestrannosť súdu, ktorá sa v konštantnej judikatúre Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva spája s nezaujatosťou sudcu.

V ďalšom konaní povinnosťou súdu prvého stupňa bude oboznámiť sa aj s obsahom spisov Okresného súdu Michalovce zn. , a a oboznámiť sa aj s výsledkami dokazovania v týchto konaniach.

Odvolaciemu súdu sa žiada povedať, že nemohol vo veci rozhodnúť, lebo by tým porušil zásadu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania ( a ), lebo by svoje rozhodnutie založil na iných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, a tým by účastníkom odoprel právo namietať správnosť svojho právneho názoru na inštančne vyššom súde. Nedodržanie uvedenej zásady by zároveň znamenalo porušenie stanoveného postupu, ktorým sa každý môže domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ( ) a zasahovalo by do práva na súdnu ochranu, obsahom ktorého je aj právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, vždy prejednala v dvojinštančnom konaní.

V novom rozhodnutí podľa prvostupňový súd rozhodne o trovách celého konania vo vzťahu medzi účastníkmi konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.