Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-644-2014.pdf
PDF · 93.23 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/644/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a členov senátu JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľky: Q. K., rod. I., bytom P. XXXX, zast.: Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o., so sídlom Štúrova 42, Šaľa, proti odporcovi: T. K., bytom P. XXX, zast. advokátom: JUDr. Denis Glajch, so sídlom Bernolákova 2476/34, Topoľčany, o určenie výživného pre manželku, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 30C/335/2013-118 zo dňa 18. júna 2014, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala vydania rozhodnutia, aby súd uložil odporcovi povinnosť platiť na jej výživu manželky sumu 300 eur mesačne od podania návrhu. Podaním zo dňa 07.02.2014 zobrala navrhovateľka svoj návrh v časti o zaplatenie výživného v sume 250 eur mesačne počnúc od 17.10.2013 do zániku manželstva späť, preto súd uznesením č. k. 30C/335/2013-112 zo dňa 07.03.2014 konanie v tejto časti aj so súhlasom odporcu zastavil. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že navrhovateľka sa po čiastočnom zastavení konania domáhala určenia výživného ako manželka od odporcu vo výške 50 eur mesačne od podania návrhu do 31.01.2014 z dôvodu, že s odporcom nežijú v spoločnej domácnosti od septembra 2013. Účastníci konania uzatvorili manželstvo dňa 15.12.2001, ktoré manželstvo bolo rozvedené rozsudkom tunajšieho súdu rozsudkom č. k. 13P/375/2012-237 zo dňa 15.05.2014 s tým, že rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.06.2014. Z manželstva účastníkov pochádzajú dve maloleté deti, a to maloletá P., nar. XX.XX.XXXX a maloletý J., nar. XX.XX.XXXX. V prejednávanej veci bolo ďalej zistené, že navrhovateľka je zamestnaná ako predavačka v W. s čistým mesačným príjmom cca 460 eur, poberá rodinné prídavky na dve deti vo výške 47 eur mesačne. Navrhovateľka žije s oboma maloletými deťmi u svojej matky, s ktorou sa spoločne podieľa na nákladoch na bývanie a domácnosť. Odporca je zamestnaný v spoločnosti P. U. s priemerným čistým mesačným príjmom za rok 2013 v sume 950,25 eur. Odporca žije sám. Navrhovateľka i odporca majú dve vyživovacie povinnosti k maloletej P. a maloletému J.. Vzhľadom na výsledky dokazovania mal súd v predmetnej právnej veci preukázané, že návrh nebol podaný dôvodne. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení by mala byť životná úroveň manželov zásadne rovnaká, pričom je potrebné pri určení výživného prihliadnuť na schopnosti, možnosti a majetkové pomery výživou povinného manžela a súlad s dobrými mravmi. Pri svojich úvahách, v rámci ktorých hodnotil súd dôvodnosť návrhu, vychádzal súd zo skutočnosti, že navrhovateľka je zdravá, zamestnaná, zabezpečuje starostlivosť o dve maloleté deti, dosahuje príjem cca 460 eur mesačne v čistom, poberá prídavky na dve deti v sume 47 eur mesačne a výživné na deti 60 mesačne, t. j spolu má príjem cca 567 eur mesačne. Odporca je zdravý, zamestnaný s priemerným čistým mesačným príjmom
v roku 2013 v sume 950,25 eur, navrhovateľke prispieval sumou 60 eur mesačne na maloleté deti, platil splátky hypotekárneho úveru, splátku pôžičky a ostatné výdavky súvisiace so spoločnou domácnosťou účastníkov konania, na ktorých výdavkoch sa podieľal predovšetkým odporca ako ten z manželov, ktorý dosahoval vyšší príjem. Po opustení spoločnej domácnosti navrhovateľkou, zabezpečovala osobnú starostlivosť o maloleté deti navrhovateľka. Účastníci konania uzavreli rodičovskú dohodu ohľadne výkonu práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu, v zmysle ktorej boli maloleté deti zverené do osobnej starostlivosti navrhovateľky a odporca sa zaviazal platiť od 01.12.2012 na výživu maloletej P. sumou 140 eur mesačne a na maloletého J. sumou 110 eur mesačne k rukám navrhovateľky s tým, že zročné výživné za obdobie od 01.12.2012 do 09.01.2014 vo výške 1 365 eur na maloletú P. a vo výške 975 eur na maloletého J. bude odporca splácať v splátkach (65 eur mesačne) spolu s bežným výživným (250 + 65 = 315 eur). Súd v prejednávanej veci zohľadnil aj tú skutočnosť, že účastníci konania sa dohodli, že spoločné finančné problémy nemajú záujem ďalej riešiť a svoje životy si usporiadali tak, že navrhovateľka odišla s maloletými deťmi k svojej matke a odporca zostal v spoločnej nehnuteľnosti sám, a to v septembri 2012, tak ako to uviedla navrhovateľka pôvodne v návrhu, i keď svoje podanie v priebehu konania v tomto smere upresnila na november 2012, toto nepreukázala. Súd má za to, že za obdobie od opustenia spoločnej domácnosti navrhovateľkou do podania návrhu, sa životná úroveň navrhovateľky nijako nezmenila. Navrhovateľka žila s maloletými deťmi u svojej matky a odporca sám, spoločnú domácnosť netvorili, ani jeden z účastníkov sa o druhého nezaujímal, a nemal ani záujem podieľať sa na vytváraní zdravého rodinného prostredia. Takýto stav súd rešpektoval ako dohodu účastníkov konania. Bez povšimnutia nemôže zostať ani skutočnosť, že na úhradách za spoločné záväzky sa podieľal predovšetkým odporca, pričom v konaní nebolo preukázané, že by o týchto záväzkoch navrhovateľka nemala vedomosť, naopak účastníci konania sa v dôsledku vlastného hospodárenia dostali do finančnej krízy, ktorá napokon vyústila i do odchodu navrhovateľky zo spoločnej domácnosti, keď navrhovateľka uprednostnila riešenie finančných problémov jej matky pred riešením problémov s odporcom. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh považoval za neopodstatnený, keď zistil, že schopnosti, možnosti a majetkové pomery odporcu neodôvodňujú, aby platil navrhovateľke manželské výživné, nakoľko príjem účastníkov je takmer rovnaký (po zohľadnení výdavkov odporcu na spoločné záväzky z manželstva a výživného na deti vrátane zročného výživného), obaja majú dve vyživovacie povinnosti k maloletým deťom pochádzajúcim z ich manželstva, pričom priznanie výživného by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na to, že účastníci konania sa vzájomne o seba nezaujímali po opustení spoločnej domácnosti navrhovateľkou. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, že návrh v celom rozsahu zamietol považujúc ho za neopodstatnený. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., avšak plne úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si nárok na ich náhradu výslovne neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. d) a ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., nakoľko mala za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v časti posúdenia žalovaného nároku s dobrými mravmi a súčasne v časti ustálenia životnej úrovne účastníkov konania. Závery súdu prvého stupňa nie sú správne, pretože z rozsudku o rozvode manželstva zo dňa 15.05.2014 číslo konania 13 P 375/2012 - 237, ktorý nadobudol právoplatnosť 11.06.2014 vyplýva, že príčinou rozvratu manželstva je citové odcudzenie odporkyne z dôvodu navrhovateľovej mimomanželskej známosti, ale predovšetkým navrhovateľov laxný prístup k potrebám rodiny aj k zabezpečeniu. Ďalej bolo konštatované, že manželstvo neplní žiadnu zo svojich funkcií od novembra 2012 čomu zodpovedá aj tvrdenie súdu, že od novembra 2012 matka aj s maloletými deťmi opustila spoločnú domácnosť, odporca potvrdil na pojednávaní 13.03. 2014, že od októbra 2012 má priateľku. Nie je pravdivé tvrdenie súdu, že účastníci konania spolu nežijú od septembra 2012 a že iný dátum navrhovateľka nepreukázala, nakoľko rozsudok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť skôr ako bol vyhlásený rozsudok v danej veci, nie je potom pravdivé tvrdenie odporcu v konaní, že si priateľku našiel až po odchode navrhovateľky zo spoločnej domácnosti. Zo spisu 13 P 375/2012 vyplýva tiež laxný prístup odporcu k hospodáreniu rodiny, keď na seba preberá neprimerané majetkové riziká, najmä pôžičky od bankových a nebankových inštitúcii, na majetok rodiny boli vedené exekučné konania, súd ustálil, že boli vedené zo zavineného konania odporcu. Z potvrdenia O. X., a.s. zo dňa 16.11.2012 vyplýva, že na účte odporcu neboli žiadne prostriedky a keď navrhovateľka 03.11.2012 opúšťala spoločnú domácnosť bolo to z dôvodu, že nemala za čo kúpiť deťom jedlo. Hypotekárny úver nebol splácaný 3 mesiace pred októbrom 2013, domácnosť účastníkov konania bola opakovane odpojená od elektriny a plynu a navrhovateľka nemala inú možnosť ako opustiť spoločnú
domácnosť. Nemožno toto vyhodnotiť ako dobrovoľné opustenie spoločnej domácnosti a nezáujem odporcu, keď to bol odporca, ktorý porušil ustanovenie § 18 Zákona o rodine, najmä povinnosť žiť spolu, byť si verný, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a domácnosť. Pritom od navrhovateľky nie je možné ani spravodlivo požadovať, aby za takýchto podmienok obnovila manželské spolužitie a spoločnú domácnosti s odporcom. Ak súd prvého stupňa tvrdí, že manželia mali rovnakú životnú úroveň, tak aj to navrhovateľka považuje za nesprávne, keď za 12 mesiacov pred rozhodným obdobím od 17.10.2013 do 31.01.2014 bola priemerná mzda odporcu od októbra 2012 do októbra 2013 1 095,60 eur, priemerná mzda navrhovateľky bola 449,52 eur, výdavky navrhovateľky za toto obdobie spočívali: výdavky na bývanie 90 eur mesačne, cestovné do práce 40 eur mesačne, stravné v práci 60 eur mesačne, výdavky na maloleté deti, stravné v škole 23 eur na P. a 17 eur na J., družina pre J. 7 eur mesačne, internet vo výške 10 eur mesačne, učebné pomôcky vo výške 10 až 15 eur mesačne a ostatné výdavky na maloleté deti vo výške 20 eur mesačne, čo je spolu 167,52 eur. Ak sa priráta táto suma o rodinné prípravky 46,20 eur a výživné platené na 2 deti vo výške 60 eur od odporcu, potom na výživu navrhovateľky a dvoch maloletých detí zostávala suma 273,72 eur. V tej súvislosti poukázala na ustanovenie § 2 zákona o životnom minime, keď bola za rozhodné obdobie suma životného minima na jednu plnoletú osobu 198,09 eur, na jedno maloleté nezaopatrené dieťa vo výške 90,42 eur , čo je spolu 378,93 eur. Ak teda zo sumy, ktorú mala navrhovateľka mesačne k dispozícii na seba a 2 maloleté deti, to je 273,72 eur odpočítame výšku životného minima na 2 deti 2 krát po 90,42 eur dostaneme sumu pripadajúcu na navrhovateľku vo výške 92,88 eur, ktorá nedosahuje sumu životného minima. Navrhovateľka žila na hranici chudoby, preto je zrejmé, že životná úroveň účastníkov konania nemohla byť rovnaká ako sa uvádza v rozsudku. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.03. 2011 sp.zn. 3 Cdo/144/2010 ako aj uznesenie Ústavného súdu z 24.02.2011 sp.zn. IV. ÚS/ 55/2011 nemožno vzhľadom na preukázané správanie sa odporcu považovať žalovaný návrh za rozporný s bona fides, ale práve naopak za daný a preukázaný. Preto žiadala zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, že odporca je povinný navrhovateľke od 17.10.2013 do 13.01.2014 platiť na výživu po 50 eur mesačne, ktorú povoľuje súd odporcovi splácať po 30 eur mesačne do 15. dňa v mesiaci vopred počínajúc právoplatnosťou rozsudku pod stratou výhody splátok. Zároveň žiadala priznať navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania vo výške 29,95 eur s DPH (18,26 eur za podanie odvolania + 8,04 eur ako režijný paušál + 3,65 eur).
Vyjadrenie k odvolaniu zo strany odporcu nebolo podané.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), potom čo zistil, že odvolanie je podané včas oprávnenou osobou (§ 211 a § 204 O.s.p.), prejednal vec obsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. postupom bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p., pretože zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a k zdôrazneniu správnosti dodáva nasledovné:
Účastníci konania uzatvorili manželstvo dňa 15.12.2001. V konaní 13P/375/2012 odporca podal dňa 28.11.2012 návrh na rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej P. a k maloletému J. na čas po rozvode. Súd rozhodol rozsudkom č. k. 13P/375/2012-237 dňa 15.05.2014 tak, že súd manželstvo rozviedol, maloleté deti zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matke, určil, že obaja rodičia sú oprávnení maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok, otcovi (odporca) uložil povinnosť s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku platiť na výživu maloletej Viktórie sumu 140 eur mesačne a na výživu maloletého J. sumu 110 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky, upravil styk otca (odporca) s maloletými deťmi. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.06.2014. Navrhovateľka a odporca žijú oddelene od septembra 2012 (v podaní zo dňa 07.02.2014 uvádza dátum 03.11.2012), kedy sa navrhovateľka s oboma maloletými deťmi odsťahovala k svojej matke do domu. Pomery účastníkov v konaní boli súdom zistené tak, že navrhovateľka je zamestnaná ako predavačka v W. s čistým mesačným príjmom cca 460 eur, poberá rodinné prídavky na dve deti
vo výške 47 eur mesačne. Navrhovateľka žije s oboma maloletými deťmi u svojej matky, s ktorou sa spoločne podieľa na nákladoch na bývanie a domácnosť. Odporca je zamestnaný v spoločnosti P. U. s priemerným čistým mesačným príjmom za rok 2013 v sume 950,25 eur. Odporca žije sám.
Podľa ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.
Podľa ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
Podľa ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
Keďže pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti medzi manželmi je súd povinný zisťovať, či a z akého dôvodu niektorý z manželov neplní svoju vyživovaciu povinnosť, aké sú osobné, rodinné a majetkové pomery manželov, aké sú odôvodnené potreby oprávneného a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného sú potom vzhľadom na aplikovanie citovaných ustanovení, že by mala byť životná úroveň manželov zásadne rovnaká súd posudzoval dôvodnosť návrhu, vychádzajúc zo skutočnosti, že navrhovateľka je zdravá, zamestnaná, zabezpečuje starostlivosť o dve maloleté deti, dosahuje príjem cca 460 eur mesačne v čistom, poberá prídavky na dve deti v sume 47 eur mesačne a výživné na deti 60 mesačne, t. j spolu má príjem cca 567 eur mesačne. Odporca je zdravý, zamestnaný s priemerným čistým mesačným príjmom v roku 2013 v sume 950,25 eur, navrhovateľke prispieval sumou 60 eur mesačne na maloleté deti, platil splátky hypotekárneho úveru, splátku pôžičky a ostatné výdavky súvisiace so spoločnou domácnosťou účastníkov konania, na ktorých výdavkoch sa podieľal predovšetkým odporca ako ten z manželov, ktorý dosahoval vyšší príjem. Zároveň je súd povinný zaoberať sa otázkou starostlivosti o domácnosť a otázkou osobnej starostlivosti o deti a tak zistil, že po opustení spoločnej domácnosti navrhovateľkou, zabezpečovala osobnú starostlivosť o maloleté deti navrhovateľka a uzavreli dohodu o výživnom (maloleté deti zverené do osobnej starostlivosti navrhovateľky a odporca sa zaviazal platiť od 01.12.2012 na výživu maloletej P. sumou 140 eur mesačne a na maloletého J. sumou 110 eur mesačne k rukám navrhovateľky s tým, že zročné výživné za obdobie od 01.12.2012 do 09.01.2014 vo výške 1 365 eur na maloletú P. a vo výške 975 eur na maloletého J. bude odporca splácať v splátkach (65 eur mesačne) spolu s bežným výživným (250 + 65 = 315 eur). Za obdobie od opustenia spoločnej domácnosti navrhovateľkou do podania návrhu, sa životná
úroveň navrhovateľky nijako nezmenila. Navrhovateľka žila s maloletými deťmi u svojej matky a odporca sám, spoločnú domácnosť netvorili, ani jeden z účastníkov sa o druhého nezaujímal, a nemal ani záujem podieľať sa na vytváraní zdravého rodinného prostredia. Takýto stav správne potom súd rešpektoval ako dohodu účastníkov konania. Na spoločných záväzkoch sa podieľal predovšetkým odporca, účastníci konania sa v dôsledku vlastného hospodárenia dostali do finančnej krízy, ktorá napokon vyústila i do odchodu navrhovateľky zo spoločnej domácnosti. Bez ohľadu na naplnenie zákonných kritérií pre určenie vyživovacej povinnosti, súd nemôže priznať výživné v prípade zisteného rozporu s dobrými mravmi. Schopnosti, možnosti a majetkové pomery odporcu neodôvodňujú, aby platil navrhovateľke manželské výživné, pri rovnakom príjme účastníkov, obaja majú dve vyživovacie povinnosti k deťom pochádzajúcim z ich manželstva, pričom priznanie výživného by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na to, že účastníci konania sa vzájomne o seba nezaujímali po opustení spoločnej domácnosti navrhovateľkou.
Vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa preto odvolací súd potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 za použitia ust. § 142 ods. 1 Os.p., keď mal právo na náhradu trov konania úspešný odporca, ale žiadne trovy mu nevznikli a ani si ich nežiadal.
Senát rozhodol vo veci pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.