Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Sa-23-2022.pdf
PDF · 143.94 KB
Case nature
Area
Subarea
4Sa/23/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, ako správny súd sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobkyne: O. R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, trvale bytom: Turecko, bez platného cestovného dokladu, toho času umiestnenej v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, právne zastúpeného: Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30 798 841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, v konaní podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, o žalobe vo veci prepustenia žalobkyne zo zaistenia, takto
rozhodol:
I. N a r i a ď u j e žalovanému bezodkladne prepustiť žalobkyňu : O. R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, trvale bytom: Turecko, bez platného cestovného dokladu, toho času umiestnenú v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zo zaistenia.
II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa správnou žalobou zo dňa 14. novembra 2022 žiadala nariadiť jej bezodkladné prepustenie zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, v ktorom sa nachádza vydaním rozhodnutím žalovaného zo dňa 23.09.2022, ktorým bola žalobkyňa na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky na územie Turecka podľa ust. § 77 ods. 1, zákona o pobyte cudzincov zaistená rozhodnutím Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava zo dňa 23.9.2022, č. PPZ-HCP-BA5-1324-010/2022-AV, z dôvodu ust. § 82 ods. 1, písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov. Žalobkyni postupom podľa ust. § 83 ods. 2, písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov, nebola určená lehota na vycestovanie.
2. Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-1324-013/2022-AV dňa 23.9.2022, zaistila žalobkyňu podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov ( na účel výkonu administratívneho vyhostenia) na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 23.12.2022. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení vyplýva ucelený priebeh udalostí, kedy dňa 21.9.2022 v čase o 5.20 hod. hliadka Krajského dopravného inšpektorátu PZ Bratislava, zaznamenala operačným strediskom vyhlásené cezhraničné prenasledovanie hliadkou Rakúskej polície vozidla Renault Master. Osoby tam zistené boli následne predvedené dňa 22.09.2022 na MJ PZ BA podľa § 79 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov z dôvodu konania vo veci administratívneho vyhostenia, vrátane žalobkyne, ktorá taktiež nedisponovala oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Dňa 23.09.2022 bola spísaná zápisnica o jej k príchodu na územie Slovenskej republiky a dĺžke doby zdržiavania sa na území schengenského priestoru, kedy uviedla, že spolu s rodinou odišli asi pred týždňom z Istanbulu do Bosny a Hercegoviny do mesta Sarajevo a Subotnice. Prevádzač Afganec ich zobral na Maďarské územie, kde po rebríku prekročili slovenskú hranicu, sa pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení aj rozhodnutia o zaistení nevyjadrila k podkladom rozhodnutia, ani zistenia. Lehota na vycestovanie nebola určená, žalobkyňa nemá cestovný doklad. Žalobkyňa je štátnym príslušníkom Turecka a na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru je bez oprávnenia a správny orgán rozhodol o zaistení žalobkyne a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do dňa 23.12.2022, počas tejto doby bude zabezpečovať technicko-personálne zabezpečenie jej návratu a zabezpečí technicko-materiálnu organizáciu výkonu administratívneho vyhostenia vrátane vybavenia leteniek.
3. Správny orgán skúmal možnosti uloženia menej závažného prostriedku dospel k záveru, že žalobkyňa nespĺňala podmienky, za ktorých by mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území Slovenskej republiky rodinu, nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou, potrebnou na pobytu na území Slovenskej republiky a nedisponuje cestovným dokladom, ktorý by ich oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán všeobecne konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, je zaistenie žalobkyne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a je zákonným pozbavením slobody pre vykonanie procesu administratívneho vyhostenia z územia z územia Slovenskej republiky. Správny orgán ho označil za potrebný k výkonu administratívneho vyhostenia. Správny orgán k otázke rešpektovania súkromného a rodinného života /čl. 8 ods. 1 Dohovoru/ uviedol, že ho rešpektuje ale, že žalobkyňa nemá na území Slovenskej republiky rodinu, zaistením jej nebola spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie na jej práv. Pre výkon administratívneho vyhostenia označil tiež zaistenie za účelné a efektívne.
4. Žalobkyňa dôvodila, že ustanovenie § 88 ods.l písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého došlo k zaisteniu žalobcu, síce oprávňuje policajný orgán zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jej vycestovanie na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení, no žalovaný v odôvodnení rozhodnutia, na základe ktorého došlo k zaisteniu žalobkyne, nezaujal žiadnu právnu úvahu k otázke prípustnosti zaistenia. Uviedla, že dňa 12.10.2022 v zariadení pre cudzincov v Sečovciach žalobkyňa požiadala o udelenie azylu na území SR z dôvodu obavy o svoj život a vstúpila do azylového konania na území SR, čim nadobudla postavenie žiadateľky o azyl na území SR.
5. Žalobkyňa dôvodila, že podľa § 88 ods. I písm. b) Zákona o pobyte cudzincov vzhľadom na vyššie žalobkyňa má za to, že zanikol dňa 12.10.2022 účel jej zaistenia realizovaný na základe rozhodnutia žalovaného vydaného podľa § 88 ods. I písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktorým je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení v zmysle Návratovej smernice EÚ, pretože po dobu azylového konania nie je prípustné jej vyhostenie. Držanie žalobkyne v zaistení na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa 23.09.2022 aj po 2.10.2022 je preto nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. l písm. f) Dohovoru, v rozpore s § 90 ods. 1 písm. d) a § 90 ods. 2 písm. b) bodu 1 zákona o pobyte cudzincov. Postup žalovaného a ponechanie žalobkyne v zaistení na základe pôvodného rozhodnutia o zaistení žalobkyne. aj potom, čo odpadol prvotný účel zaistenia, je navyše aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov SR a Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach.
6. Zaistenie cudzincov za účelom administratívneho vyhostenia je realizované v zmysle tzv. návratovej smernice, ktorú cituje v rozhodnutí o zaistení žalobkyne aj samotný žalovaný, pričom zaistenie žiadateľov o azyl je realizované v zmysle tzv. recepčnej smernice o spoločných podmienkach pre prijímanie žiadateľov o azyl, a teda tieto zaistenia spadajú do osobitných právnych režimov s odlišnými podmienkami pre realizovanie zaistenia v zmysle tej ktorej smernice. V tejto súvislosti preto poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu, ktorý zdôrazňuje potrebu periodického skúmania trvania u zaistenia žiadateľa o azyl pôvodné zaisteného za účelom I jeho odsunu z územia Slovenskej republiky./ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. l OSŽa/29/20 14 z 27.08.2014, sp. zn. 1Sza/14/2016 zo dňa 21.07.2016) / Vzhľadom na skutočnosť; že zákon o pobyte cudzincov obsahuje ustanovenie § 88a, v zmysle ktorého môže dôjsť k zaisteniu žiadateľov o udelenie azylu, mal žalovaný povinnosť potom čo bola podaná žiadost' o udelenie azylu, vydať nové rozhodnutie o zaistení žalobcu ako žiadatela o azyl, pokiaľ ho neprepusti a rozhodne sa ho ponechať v zaistení, so špecifikovaním dôvodu jeho zaistenia v zmysle § 88a zákona o pobyte cudzincov. Každý zaistený žiadateľ o azyl má celý rad procesných záruk, ktoré nadväzujú na vydané rozhodnutie o zaistení žiadate la o azyl v zmysle smernice o prijímaní žiadateľov o azyl, a to predovšetkým právo na súdny prieskum takéhoto zaistenia, ktorého predpokladom je vydanie rozhodnutia o zaistení s uvedením presne špecifikovaného dôvodu zaistenia v zmysle smernice, resp. ustanovenia § 88a zákona o pobyte cudzincov. V súvislosti s vyššie uvedeným kasačny súd poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, napr. v rozsudku,, v ktorom k otázke zaistenia žiadate la o azyl uviedol: " ... bez ohľadu na to, či žiadosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny o azyl je alebo nie je účelová, jej podanie je novou skutočnosťou, ktorú je správny orgán povinný reflektoval' a neponechať ju bez povšimnutia. To sa následne premietne do prepustenia žiadateľa o azyl zo zaistenia, resp. v prípade, ak má správny orgán dôvodné podozrenie, že žiadosť o azyl je účelová, t. j. podaná s cieľom oddialiť realizáciu vyhostenia, môže žiadateľa o azyl ponechať aj naďalej v zaistení. Takému záveru správneho orgánu však musí predchádzať postup, ktorý, overí trvanie dôvodov zaistenia a tento sa následne premietne do rozhodnutia o zaistení podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov. Uvedená povinnosť' správnych orgánov napokon vyplýva aj z ust. § 90 ods. l písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého sú povinné po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny skúmať, či trvá účel zaistenia. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. l Szak/4/20 17 z 11.05.2017). Vo veci vedenej pred kasačným súdom pod sp. zn. ISza/6/2013 kasačný súd reagoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci C.R.Y.R.P. S.O.W. proti ČR a potrebu sledovania aktuálnosti účelu zaistenia, a v ktorom tento súd uviedol: "Právny základ k vydaniu predmetného rozhodnutia však možno nájsť (za použitia eurokonformného výkladu) v 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Ak teda zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mat' za následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navrátení príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (návratová smernica), ako konštatoval Súdny dvor Európskej Únie vo veci A., cl policajný Útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť' cudzinca o medzinárodnú ochraňuje účelová, podaná iba za účelom pozdržať. či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadalo medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. (sp. zn. ISza/6/2013 zo dňa 24.09.2013).
7. Preto vo veci ako je u žalobkyne väčšina policajných útvarov služby hraničnej a cudzineckej polície už do svojej činnosti aplikovala vyššie citovanú rozhodovaciu prax súdov SR (napr. Mobilná jednotka PZ Banská Bystrica cca do týždňa vydala v poslednom období väčšiemu počtu cudzincov tureckej štátnej príslušnosti rozhodnutie o zaistení podľa §88a zákona o pobyte cudzincov od prijatia ich vyhlásenia o azyl zariadením pre cudzincov v Sečovciach).Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o pobyte cudzincov a ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov máme za to, že dňa 12.10.2022 mala byť žalobkyňa prepustená zo zaistenia realizovaného v zmysle návratovej smernice v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Ak žalovaný mal za to, že jej žiadosť o azyl je účelová, v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu a § 88a zákona o pobyte cudzincov mal zákonnú možnosť rozhodnúť o opätovnom zaistení cudzinca - žiadateľa o azyl, avšak už v zmysle ustanovení upravujúcich predpoklady zaistenia žiadateľov o azyl a prípadne zvážiť uplatnenie toho ktorého dôvodu zaistenia v zmysle § 88a zákona o pobyte cudzincov. Zákon o pobyte cudzincov stanovuje iné zákonné podmienky pre zaistenie žiadateľov o azyl a iné na zaistenie cudzinca v, ktorí nemajú postavenie žiadateľa o azyl. V prípade zaistenia žiadateľov o azyl potrebné zo strany žalovaného sa vysporiadať s možnosťou alternatívneho opatrenia voči zaisteniu v podobe azylového zariadenia, ktoré je možné uplatniť aj v právnej veci žalobkyne ako aj potencialitou priznania medzinárodnej ochrany dotknutému žiadatel'ovi o azyl, ako to vyplýva z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky. sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013. „ V rozhodnutí o zaistení je správny orgán povinný zaoberať sa a vziať do úvahy individuálne okolnosti týkajúce sa daného prípadu žiadateľa a musí v takto zistených okolnostiach dospieť k záveru; že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť. (. .. ) Veľká pravdepodobnosť udelenia azylu, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca, by tak podľa názoru ústavného súdu mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia. Zaistenie takého cudzinca by tak v skutočnosti nemohlo byt' považované za vykonané" v rámci konania o vyhostenie ". pretože k vyhosteniu by reálne nemohlo dôjsť. Takéto zaistenie by tak v skutočnosti predstavovalo protiprávne zbavenie osobnej slobody, ktoré by nebolo kryté druhou alternatívou ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. f Dohovoru, ale naopak. bolo by s ním v rozpore. Tento názor si osvojili aj všeobecné súdy SR, napr. v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Sp/20/20 14 zo dňa 4.9.2014 súd uviedol, že Podanie žiadosti o udelenie azylu nebráni zaisteniu cudzinca (nález Ústavného súdu SR č. k. II ÚS 147/2013-50). Velká pravdepodobnosť udelenia azylu resp. doplnkovej ochrany, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca, by mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca. Povinnosťou žalovaného bolo vo veci zaistenia žalobkyne vydať nové rozhodnutie podl'a § 88a zákona o pobyte cudzincov. Pretože ju žalovaný ani neprepustil po podaní žiadosti o azyl, táto sa domáha ochrany svojich práv a v súlade s ustanovením § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku žiada, aby súd nariadil jej bezodkladné prepustenie. Podľa žalobkyne je žalovaný v limitovaný medzinárodnými právnymi predpismi v oblasti ochrany ľudských práv, ktoré majú prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Taktiež poukázala na rozhodovaciu prax všeobecných súdov ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu opakovane zdôrazňujúcu obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania.
8. K správnej žalobe vo vyjadrení žalovaný dňa 18.11.2022 uviedol, že zaistenie žalobkyne bolo oprávnením policajta na naplnenie účelu výkonu právoplatného administratívneho vyhostenia, v zmysle zákona o pobyte cudzincov. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení nebola určená lehota na vycestovanie z dôvodu, že táto nedisponuje cestovným dokladom a nemá vlastné finančné prostriedky na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. Žalobkyňa rovnako nemá oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a ako štátny príslušník tretej krajiny sa mohla dobrovoľne vrátiť alebo odísť na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, čo nebolo možné vykonať a jej prepustenie na slobodu nebolo možné a teda jedinou možnosťou bolo žalobcu zaistiť.
9. Vo vzťahu k otázke prípustnosti zaistenia žalobkyne uviedol, že je potrebné sa zaoberať tým, že zaistenie žalobkyne vychádza zo zisteného skutkového stavu veci a podkladov, ktoré si žalovaný zabezpečil k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Prepustením žalobcu zo zaistenia by bol zmarený jeho účel a teda vykonanie právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a schengenského priestoru, ktoré bolo vydané v zmysle Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný k uvedenému uvádza, že ponechanie žalobkyne v zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov aj po jej podaní žiadosti o azyl nie je v rozpore so žiadnou vyššie uvedenou skutočnosťou.
10. Žalovaný pri rozhodovaní, či žalobkyňu ponechá v zaistení podľa 88 ods. l písm. b) Zákona o pobyte cudzincov alebo žalobkyňu zaistí ako žiadateľa o azyl zohľadnil rozhodovaciu prax Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Migračný úrad"). Žalobkyňa v zápisnici pred vydaním rozhodnutia o zaistení vedenej pod číslom písomnosti PPZ-HCP-BA5-1324-012/2022-AV uviedla, že pochádza z oblasti v Turecku z mesta Aksaray, ktoré je podľa informácii žalovaného bezpečné mesto, nie je členkou žiadnej etnickej skupiny alebo menšiny (je členkou majoritnej časti obyvateľstva) a taktiež jej boli položené otázky či chce požiadať na území Slovenskej republiky o azyl, či jej hrozí v krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej prichádza prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo jej hrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest alebo v domovskej krajine bol uložený trest smrti a nemôže alebo nechce sa preto vrátiť do tejto krajiny. Žalobkyňa sa pri výsluchu vyjadrila, že nežiada o azyl na území Slovenskej republiky, zároveň uviedla, že z domovskej krajiny odišla z ekonomických dôvodov. Na základe uvedeného má žalobca za to, že žiadosť žalobkyne je účelová s cieľom oddialiť, resp. zmariť administratívne vyhostenie. Žalovanému je tiež dobre známa dĺžka návratovej procedúry pre štátnych príslušníkov Tureckej republiky, ktorú tiež zohľadnil pri svojom rozhodnutí. Z aplikačnej praxe vyplýva, že spolupráca so Zastupiteľským úradom Tureckej republiky v Bratislave je na dobrej úrovni. Po vykonaní osobného pohovoru na Zastupiteľskom úrade vystavujú náhradný cestovný doklady v lehote pár týždňov a to aj v prípade, ak cudzinec nedisponuje platným cestovným dokladom (čo je prípad žalobkyne). Dňa 04.10.2022 bol vykonaný pohovor za účelom zistenia totožnosti žalobkyne, následne dňa 12.10.2022 požiadala o azyl, na základe čoho sa vo veci výkonu administratívneho vyhostenia prestalo konať, až do rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Žalovaný preto mal za to, že ponechanie žalobkyne v zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, do 60 dní od podania žiadosti o udelenie azylu, nie je v rozpore právnymi normami. Migračný úrad môže podľa § 11 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle") alebo podľa § 12 ods. 1 zákona o azyle rozhodnúť a žiadosti žalobkyne ako neprípustnej, resp. zjavne neopodstatnenej. Ak Migračný úrad rozhodne o žiadosti o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 alebo § 12 ods. 1 zákona o azyle do 60 dní od začatia konania o udelenie azylu, nie je táto skutočnosť dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny z UPZC.
Počas tejto lehoty od začatia konania o udelení azylu stále trvá účelnosť zaistenia vzhľadom na to, že je tu existencia reálneho predpokladu, že bude možné realizovať výkon vyhostenia z územia Slovenskej republiky v rámci maximálnej zákonnej lehoty zaistenia. Rovnaké konštatuje Ústavný súd SR vo svojom Náleze spz. II US 147/2013-50. Ak Migračný úrad rozhodne o žiadosti o udelenie azylu podľa §11 ods. 1 alebo § 12 ods. 1 zákona o azyle do 60 dní od začatia konania o udelenie azylu, ÚPZC vyrozumie žalovaného o tom, že odpadol účel zaistenia. Inak ten následne ak sú na to dôvody rozhodne o zaistení žalobkyne podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov, alebo ak nie sú dôvody na zaistenie podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov (žalovaný o tom písomne vyrozumie ÚPZC), ÚPZC následne zabezpečí prevoz žalobkyne do azylového zariadenia Migračného úradu. Žalobkyňa sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a ide o ekonomického migranta, ktorý vedome porušuje právne normy Slovenskej republiky a Európskeho spoločenstva, aby sa dostala do schengenského priestoru do Nemeckej spolkovej republiky, to vyplýva zo zápisnice o jej výsluchu pred vydaním rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP-BA5-1324- 012/2022-AV, preto žalovaný žiada, aby správnu žalobu rozsudkom zamietol ako nedôvodnú a žalobkyňu ponechal v zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný požiadal správny súd, aby správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalobcu ponechal v zaistení.
Dôvody rozhodnutia správneho súdu
11. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia ( § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku ) preskúmal rozhodnutia žalovaného o vyhostení i zaistení žalobkyne zo dňa 21.9.2022, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru o dôvodnosti správnej žaloby.
12. Na rozhodnutie o správnej žalobe nariadil Krajský súd v Košiciach na deň 6.12.2022 so začiatkom o 11:30 hod.. Žalobkyňa, ako aj jej zvolený zástupca svoju neúčasť na ňom ospravedlnili už v správnej žalobe a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Na pojednávaní sa nezúčastnil ani zástupca žalovaného, pričom svoju neúčasť ospravedlnil vo vyjadrení k správnej žalobe pracovnou vyťaženosťou. V zmysle ustanovenia § 206 ods. 3 SSP správny súd posúdil správnu žalobu vo veciach administratívneho vyhostenia i zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Vo veci rozhoduje sudca krajského súdu /§ 23 ods. 2 písm. c) SSP/.
13. Žalobkyňa sa domáhala prepustenia podľa § 221 ods. 2 SSP, preto správny súd môže rozhodnúť nariadením okamžitého prepustenia žalobkyne zo zaistenia, ak neboli splnené podmienky zaistenia, v posudzovanej veci trvania zaistenia po podaní žiadosti o azyl. Vzhľadom na zhora uvedené, po prieskume zákonnosti zaistenia správny súd zistil neefektívnosť v zaistení žalobkyne, pre porušenie čl. podľa čl. 15 ods. 1 Návratovej smernice, pre rozpor s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Podľa § 230 ods. 2 písm. a / Správneho súdneho poriadku, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 2 SSP, rozsudkom podľa povahy veci nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia v spojení s § 230 ods. 2 písm. a/ SSP. Správny súd poukazuje nato, že sa v tomto type konania musel venovať obsahu oboch administratívnych rozhodnutí ktorými žalovaný sa pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení žalobkyne nezaoberal dôsledne prekážkami a dodržaním nižšie uvedených právnych úprav. Správny súd vyhlásil rozsudok za účasti verejnosti a vo výroku tohto rozsudku nariadil žalovanému bezodkladne prepustiť žalobkyňu zo zaistenia ( ust. § 221 ods. 2 a §230 ods. 2, písm. a/ Správneho súdneho poriadku).
14. Relevantná právna úprava. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom : zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.
Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( ďalej „Návratová smernica“ ) Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
Podľa čl. 15 ods. 1, veta druhá Návratovej smernice, Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
Podľa ust. § 88 ods. 4, veta prvá zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
§ 88a(1) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti, b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c).
(2) Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. (3) Na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5, 7, 8 a 12.(4) Žiadateľ o udelenie azylu je oprávnený získať právne zastúpenie v rozsahu a za podmienok, ktoré ustanovuje osobitný predpis. 79)(5) Ustanovenia § 89 až 100 sa primerane vzťahujú aj na žiadateľa o udelenie azylu.
Podľa ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia
Podľa ust. § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní ( ďalej len „Správny poriadok“ ), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa ust. § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa ust. § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
15. Predmetom správneho súdneho prieskumu na základe správnej žaloby bolo posúdenie toho, či ďalšie zotrvanie žalobkyne v zaistení, realizované v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, je naďalej zákonné, v zmysle § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, pokiaľ táto je v zaistení v súvislosti s rozhodnutím Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava zo dňa 23.9.2022, č. PPZ-HCP- BA5-1324-013/2022-AV, podľa ust. § 82 ods. 1, písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov, pretože uvedená osoba bola administratívne vyhostená z územia Slovenskej republiky na územie Turecka a v uvedenej súvislosti Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-1324-010/2022- AV a toho istého dňa podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 23.12.2022, avšak v súčasnosti požiadala o azyl v Slovenskej republike.
16. V prvom rade na tomto mieste správny súd konštatuje, že v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, zaistenie je pozbavenie osobnej slobody, ktoré je v zmysle čl. 5 Dohovoru je prípustné, len ak je zákonné, efektívne a účelné, z čoho potom vyplýva, že pozbavenie osobnej slobody je oprávnené, len ak rozhodnutie o tom bolo vydané zákonom stanoveným postupom a boli splnené všetky zákonné podmienky, nevynímajúc rešpektovanie medzinárodných zmlúv, ktorých rešpektovanie má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou a pritom všetky podmienky musia byť splnené súčasne.
17. Správny súd poukazuje na to, že podl'a ktorého § 88 ods. I písm. b) zákona o pobyte cudzincov zanikol dňa 12.10.2022 účel jej zaistenia realizovaný na základe rozhodnutia žalovaného vydaného podľa § 88 ods. I písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktorým je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Ide o to, že v zmysle Návratovej smernice EÚ po dobu azylového konania nie je prípustné jej vyhostenie. Držanie žalobkyne v zaistení na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa 23.09.2022 aj potom čo požiadala o azyl 12.10.2022, je tak v rozpore s čl. 5 ods. l písm. f) Dohovoru, čl 15 ods. 1 Návratovej smernice ale i v rozpore s § 90 ods. 1 písm. d) a § 90 ods. 2 písm. b) bodu 1 zákona o pobyte cudzincov. Postup žalovaného a ponechanie žalobkyne v zaistení na základe pôvodného rozhodnutia o zaistení žalobkyne potom, čo odpadol pôvodný účel zaistenia, je navyše však aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov SR a Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach.
18. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný má povinnosť periodického skúmania trvania u zaistenia žiadateľa o azyl pôvodné zaisteného za účelom I jeho odsunu z územia Slovenskej republiky: Zákon o pobyte cudzincov v kontexte s ust. § 88 a, umožňuje zaistenie žiadateľov o udelenie azylu, preto žalovaný potom, čo bola podaná žiadost' o udelenie azylu, mal vydať nové rozhodnutie o zaistení žalobcu a toto odôvodniť. Ide o kontrolu osobnej slobody a slobody pohybu osoby, ktorá na týchto právach môžebyť obmedzená len v nevyhnutnej miere. Každý zaistený žiadateľ o azyl má celý rad procesných záruk, ktoré nadväzujú na vydané rozhodnutie o zaistení žiadatela o azyl v zmysle smernice o prijímaní žiadateľov o azyl, a to predovšetkým právo na súdny prieskum takéhoto zaistenia.
19. V zmysle smernice, resp. ustanovenia § 88a zákona o pobyte cudzincov, ako to vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. l OSŽa/29/20 14 z 27.08.2014 bez ohľadu na to, či žiadosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny o azyl je alebo nie je účelová, jej podanie je novou skutočnosťou, ktorú je správny orgán povinný reflektoval' a neponechať ju bez povšimnutia. V prípade, ak má správny orgán dôvodné podozrenie, že žiadosť o azyl je účelová, t. j. podaná s cieľom oddialiť realizáciu vyhostenia, môže žiadateľa o azyl ponechať aj naďalej v zaistení. Tomu musí predchádzať postup, ktorý, overí trvanie dôvodov zaistenia a tento sa následne premietne do rozhodnutia o zaistení podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov. Uvedená povinnosť' správnych orgánov napokon vyplýva aj z ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého sú povinné po celý čas zaistenia štátneho prlslušnika tretej krajiny skúmať, či trvá účel zaistenia. V tom v podstate spočíva pochybenie žalovaného, že o tom nevykonal potrebné preskúmanie a odôvodnené rozhodnutie. Ak teda zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mat' za následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navrátení príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (návratová smernica), ako konštatoval Súdny dvor Európskej Únie vo veci A., policajný Útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť' cudzinca o medzinárodnú ochraňuje účelová, podaná iba za účelom pozdržať. či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, hoci požiadal medzinárodnú ochranu rozhodnutí a policajný útvar konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. (sp. zn. ISza/6/2013 zo dňa 24.09.2013).
20. Povinnosťou žalovaného bolo vo veci zaistenia žalobkyne vydať nové rozhodnutie podľa § 88 a Zákona o pobyte cudzincov. Pretože ju žalovaný ani neprepustil po podaní žiadosti o azyl, táto sa domáha ochrany svojich práv a v súlade s ustanovením § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku. V prípade zaistenia žiadateľov o azyl potrebné zo strany žalovaného sa vysporiadať s možnosťou alternatívneho opatrenia voči zaisteniu v podobe azylového zariadenia, ktoré je možné uplatniť aj v právnej veci žalobkyne ako aj potencialitou priznania medzinárodnej ochrany dotknutému žiadateľovi o azyl, ako to vyplýva z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky. sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013
21. Žalovaný dňa 18.11.2022 namietal, že zaistenie žalobkyne k vydaniu napadnutého rozhodnutia, by prepustením žalobkyne zo zaistenia bol zmarený jeho účel a teda vykonanie právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a schengenského priestoru, ktoré bolo vydané v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Namietal, tiež, že žalobkyňa v zápisnici pred vydaním rozhodnutia o zaistení vedenej pod číslom písomnosti PPZ-HCP-BA5-1324-012/2022-AV uviedla, že jej mesto je Aksaray, ktoré je podľa informácii žalovaného bezpečné mesto a taktiež odpovedala na otázky a prvotne uviedla, že nechce požiadať na území Slovenskej republiky o azyl a v krajine pôvodu jej nehrozí prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Uviedla, že sa nechce sa vrátiť domov pre vysoké ceny sú a nízke platy v Turecku , ale . v domovskej krajine jej nebol uložený ani jej nehrozí trest smrti a môže alebo nechce sa vrátiť do tejto krajiny.
22. Správny súd k hore uvedenému konštatuje, že vyhodnotil žalobnú námietku obmedzenia osobnej slobody žalobkyne trvajúcim zaistením ako dôvodnú. Zároveň zdôrazňuje, že zaistenie žalobkyne nemožno vyhodnocovať izolovane, ale je nevyhnutné ho vnímať vo vzájomnej súvislosti s danou situáciou. Preto aj keď žalovaný uviedol, že vzal do úvahy, že je ekonomickým migrantom, správny súd pripomína, že kasačný súd v mnohých svojich rozhodnutiach poukazoval na to, že v prípade zaistenia je potrebné posudzovať nielen čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale aj splnenie podmienok čl. 15 ods. 1 Návratovej smernice. Správny súd odkazuje i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že obmedzenie osobnej slobody, a to bez ohľadu na účelnosť zaistenia, že tieto osoby boli pozbavené osobnej slobody, čo je porušením čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto v tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaný v jeho rozsudkoch. Podľa tohto správny orgán musí s poukazom na zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére postupovať obozretne pri postupoch obmedzujúci slobodu pohybu, ktorá je zásahom do práv zaručených Dohovorom a bez reflektovania na judikatúru ESĽP.
23. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( ďalej „Návratová smernica“ ) Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné. Podľa čl. 15 ods. 1, veta druhá Návratovej smernice, Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
24. Správny súd pripomínajúc neformálne posudzovanie podmienok zaistenia v konaní o posúdení zaistenia podľa § 221 ods. 2 SSP uvádza, že žalovaný ani vo svojom vyjadrení neuviedol argumenty k efektívnosti zaistenia nielen žalobkyne a jeho účelnosť od počiatku zaistenia až do podania správnej žaloby. Preto bez ohľadu na obsah odôvodnenia rozhodnutia o zaistení žalobkyne, v tomto konaní ide o to, ako prebieha zaistenie osoby, ktorá požiadala o azyl, a či sú podmienky na konštatovanie výnimočnosti a účelnosti zaistenia od počiatku jej zaistenia až do rozhodnutia správneho súdu za podmienok upravených v ust. § 221 ods. 2 SSP, s ohľadom na text Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 15 ods. 1 Návratovej smernice. Okolnosť žiadosti o azyl je významným faktom viažucim sa k zmene dôvodu zaistenia, ktorý v prípade žalobkyne súvisí s jej pozíciou vo vzťahu ku svojej krajine, zámerom jej cesty, ale v nie poslednom rade súvisí s nevyhnutnosťou porušovania osobnej slobody a spája sa s faktom možného úteku žalobkyne do rozhodnutia o azylovej procedúre, ktorú žalovaný nemôže prejudikovať. To, že zaistenie môže použiť len ako poslednú možnosť a na čo najkratšie obdobie musí mať žalovaný v povinnostiach premietajúcich sa do odôvodnenia a zistenia dôvodov, nielen reálnosti vyhostenia, ale aj hrozieb úteku a nevyčkania na zavŕšenie procesu administratívneho vyhostenia žalobkyne.
25. Správny súd má za to, že s prihliadnutím na ust. § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov bolo na mieste očakávať od žalovaného ako orgánu verejnej správy, vzhľadom na obmedzenia osobnej slobody, vysporiadanie sa s požiadavkou zákonodarcu, že zaistenie, musí byť obmedzené na čo najkratší čas a nielen rozhodnutie, ale aj trvanie zaistenia musí byť z tohto pohľadu aj riadne a dostatočne odôvodnené vzhľadom i na § 221 ods. 2 SSP, ktorý má na mysli dôvod garantovaný medzinárodným prepisom, pokiaľ ide o ochranu a obmedzenie osobnej slobody. Preto práve v tomto type konania je vyjadrenie k správnej žalobe ďalšou možnosťou žalovaného správneho orgánu záujem žalobkyne prehodnotiť s ohľadom na jej obmedzenie osobnej slobody a vyhliadky výsledkov jej zaistenia, ktoré nevyužil.
26. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu sa správny súd nemôže stotožniť s názorom žalovaného prezentovaného v preskúmavanom rozhodnutí, že v prípade zaistenia cudzincov zohľadnil príslušné ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,, ktorý sleduje v každom prejednávanom prípade potrebný záver o nevyhnutnosti zaistenia, nie automatickom zaistení a obmedzení osobnej slobody.
27. Pokiaľ ide o správnym súdom vnímané nedostatky odôvodnenia správnou žalobou označeného rozhodnutia o zaistení žalobkyne, tieto práve môžu byť konvalidované a to i prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného k otázke zákonnosti postupu žalovaného k trvaniu zaistenia a úkonom potrebným a už vykonaným, hoci aj za krátky čas trvania zaistenia a to od 23. 9. 2022 doposiaľ. Správnemu súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť sám žalovaný.
28. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení žalobkyne nepochybne vyplýva, že podkladom pre jej zaistenie bolo vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení. Účelom zaistenia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je realizácia administratívneho vyhostenia. Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, bola teda žalobkyňa zaistená na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom od jej zaistenia 23. septembra 2022 nie je zrejmé, aké činnosti žalovaný vykonal, aby eliminoval aj dĺžku zaistenia žalobkyne s odkazom na jej argumenty a najmä na fakt, že požiadala o azyl.
29. Správny súd sa stotožnil so žalobnou argumentáciou žalobkyne a nariadil žalovanému bezodkladne prepustiť žalobkyňu zo zaistenia, nakoľko jej ďalšie držanie v zaistení je nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 15 ods. 1 Návratovej smernice.
30. O trovách konania rozhodol správny súd v zmysle ust. § 167 Správneho súdneho poriadku a ich náhradu priznal v konaní úspešnému žalobcovi voči neúspešnému žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 7 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitosti podania podľa ustanovenia § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa ustanovenia § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu, ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví fotokópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa ustanovenia § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ustanovení § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pre krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP (v sociálnych veciach a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).