Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-80-2022.pdf
PDF · 142.67 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/80/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci žalobcu: DESTACAR s.r.o., so sídlom Rovňany 10, IČO: 36 623 687, zastúpeného advokátom: JUDr. Michal Matala, so sídlom M. Rázusa 19, Lučenec, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenému advokátom: JUDr. Baltazár Mucska, so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, o zaplatenie 2.313,21 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 15. októbra 2021 č. k. 36Cb/84/2020-67, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.313,21 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.313,21 eura od 17.2.2019 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 797 ods. 1 až 3, § 806 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 369 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „ObZ“), § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka.
Vecne dôvodil, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 23.11.2017 žalobca ako poistník a žalovaný ako poisťovňa uzatvorili poistnú zmluvu pre havarijné poistenie flotila - produkt 501 č. 6595980729, predmetom ktorej bolo poistenie 154 vozidiel vo vlastníctve žalobcu. Neoddeliteľnou súčasťou poistnej zmluvy boli aj zmluvné dojednania, VPP, OPP. Taktiež nebolo sporné, že jedno z poistených motorových vozidiel Škoda Rapid, EČV: A. XXX B., bolo poškodené pri poistnej udalosti z 8.9.2018, následne bolo opravené v servise Car Spot s.r.o., pričom náklady na opravu fakturované faktúrou z 29.10.2018 vo výške 2.513,21 eura (bez DPH) si žalobca uplatnil u žalovaného ako poistné plnenie a žiadal ich uhradiť ako primerané náklady na opravu. Žalovaný odmietol plniť žalobcovi s odôvodnením, že poistenie sa na tento prípad nevzťahuje, pretože ide o výluku z poistenia podľa článku V písm. b) zmluvných dojednaní, podľa ktorého ku škode došlo na vozidle, ktoré bolo používané na iné účely ako je uvedené v poistnej zmluve, konkrétne v tomto prípade išlo o nájom vozidla od autopožičovne. Žalobca mal za to, že tento dôvod výluky daný nie je, a preto zostalo medzi stranami sporné, či je predmetný dôvod výluky naplnený alebo nie. Keďže sa žalovaný v konaní bránil tým, že motorové vozidlo bolo používané v čase poistnej udalosti
na iný účel ako tomu bolo v čase uzatvorenia poistnej zmluvy, pre posúdenie tejto otázky považoval súd prvej inštancie za rozhodujúce preukázať, aký účel používania motorového vozidla bol uvedený v poistnej zmluve, aby bolo možné následne posúdiť, či pri poistnej udalosti bolo vozidlo používané na iný účel a či tak bola daná výluka z poistenia.
Z obsahu poistnej zmluvy mal súd prvej inštancie preukázané, že v poistnej zmluve výslovne žiaden účel, na ktorý by mali byť používané havarijne poistené vozidlá, uvedený nebol. V zmluve bola síce v časti E. „Údaje o poistnom“ uvedená možnosť dohodnúť percentuálnu prirážku napr. za autoškolu, taxislužbu, ale aj za autopožičovňu, zo zmluvy však explicitne nevyplývalo, že si strany túto možnosť prirážky dohodli (nebolo vyznačené dané políčko krížikom), resp. nebolo možné vylúčiť, že si strany dohodli prirážku vo výške 0 % a iba preto dané políčko nebolo vyznačené (čo nakoniec podporil aj neskôr uzavretý dodatok č. 1). Súd prvej inštancie zdôraznil, že ide iba dojednanie „prirážky“ a nie o určenie „účelu“ použitia poistených motorových vozidiel. Teda ak zmluvné strany nevyužili možnosť v zmluve dohodnúť prirážku napr. aj za autopožičovňu (resp. si dohodli prirážku 0 %), tak toto samo o sebe ešte neznamená, že poisťované autá nemohli byť už v čase uzavretia zmluvy využívané na účely autopožičovne. Súd prvej inštancie tak mal za to, že v poistnej zmluve sa účel použitia poisťovaných vozidiel výslovne neuvádza a jej obsah nevylučuje, že sa vozidlá poisťujú za účelom autopožičovne. Už toto samo o sebe by podľa súdu prvej inštancie postačovalo na prijatie záveru, že tvrdenie žalovaného o tom, že vozidlo bolo používané v čase poistnej udalosti na iný účel, ako bol uvedený v poistnej zmluve, je nesprávne, pretože ak v zmluve nie je uvedený výslovne žiadny účel použitia, tak je možné vozidlo používať na akýkoľvek účel a nikdy to nebude „iný“ ako v zmluve dojednaný účel použitia. V danom prípade však žalobca predložil súdu ako listinný dôkaz mailovú komunikáciu so žalovaným, ktorá predchádzala uzatvoreniu predmetnej poistnej zmluvy. Z uvedenej mailovej komunikácie už podľa súdu jednoznačne vyplývala dohoda strán o tom, že vozidlá, ktoré budú poisťované, budú používané na účely autopožičovne. Žalovaný tak mal ešte pred uzatvorením poistnej zmluvy vedomosť o tom, že žalobca má záujem o poistenie motorových vozidiel za účelom autopožičovne, čo žalovaný nijako nenamietal, zobral na vedomie a vo vzťahu k tomu sa aj vyjadril k platnosti cien. Z uvedeného mailu tak bolo podľa súdu prvej inštancie preukázané, že motorové vozidlá v čase uzatvorenia poistnej zmluvy mali byť používané na účel autopožičovne. Ak teda v čase poistnej udalosti bolo jedno z poistených motorových vozidiel používané za týmto účelom, nejde o používanie vozidla na „iné účely“ a nebola tak preukázaná výluka z poistenia v zmysle článku V písm. b) zmluvných dojednaní ako tvrdil žalovaný. O tom, že žalovaný mal pri uzatváraní zmluvy vedomosť, že predmetné vozidlá budú využívané za účelom autopožičovne, nenasvedčovala len mailová komunikácia predchádzajúca uzatvoreniu poistnej zmluvy, ale bolo možné to vyvodiť aj z počtu poisťovaných motorových vozidiel 154 ks, z predmetu činnosti žalovaného, ktorým je ako hlavný predmet podnikania prenájom motorových vozidiel a taktiež aj z neskôr uzatvoreného Dodatku č. 1 k poistnej zmluve, ktorého obsahom bolo potvrdenie, že predmetná poistná zmluva sa upravuje tak, že sa s účinnosťou od 23.11.2017 (t.j. od účinnosti poistnej zmluvy) stanovuje prirážka za autopožičovňu vo výške: 0 %. Žalovaný by spätne takúto prirážku za autopožičovňu nebol určoval, ak by nemal za to, že ku dňu účinnosti zmluvy neboli motorové vozidlá za účelom autopožičovne využívané.
K obrane žalovaného v súvislosti s dodatkom súd prvej inštancie dodal, že predmetným dodatkom nevznikol poistný vzťah a potom ani povinnosť poskytnúť poistné plnenie. Poistný vzťah vznikol už uzatvorením poistnej zmluvy a dodatok sa týkal výlučne len prirážky (za autopožičovňu), a to v tom smere, že sa potvrdzuje, že táto bola už v zmluve stanovená vo výške 0 %. Preto podľa súdu prvej inštancie nešlo o žiadnu neprípustnú retroaktivitu ako nesprávne tvrdil žalovaný. Žalovaný bol povinný poskytnúť poistné plnenie na základe poistnej zmluvy, ktorá predchádzala poistnej udalosti, s ktorou sa spája poistné plnenie žalovaného, a nie na základe dodatku.
Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že výška a rozsah primeraných nákladov neboli zo strany žalovaného relevantne spochybnené. Žalobca predložil ako listinný dôkaz faktúru č. 40180028 vystavenú dňa 29.10.2018 dodávateľom Car Spot s.r.o. odberateľovi DESTACAR s.r.o a súd tak mal preukázané, že žalobcovi ako odberateľovi bola vystavená faktúra na úhradu sumy 2.513,21 eura bez DPH (3.015,85 eura s DPH) za opravu motorového vozidla škoda Rapid EČV: A. XXXAU, pričom vo faktúre boli položkovito uvedené jednotlivé materiály použité na opravu, ako aj presný rozpis vykonaných prác s cenou. Z kalkulácie z 23.10.2018 mal súd preukázané, že servis realizujúci opravu poškodeného vozidla
vyhotovil žalobcovi kalkuláciu predpokladaných nákladov na opravu motorového vozidla, v ktorej boli podrobne špecifikované všetky diely nutné k oprave a popis plánovaných prác opravy spolu s cenami. Z listinných dôkazov mal preto súd prvej inštancie preukázanú výšku primeraných nákladov na opravu poškodeného motorového vozidla, ktoré je žalovaný v zmysle všeobecných poistných podmienok 106 článku XI (Plnenie KOOPERATIVY) a článku IX bod 2 zmluvných dojednaní v spojení s § 797 ods. 2 OZ, po zohľadnení spoluúčasti (200 eur), povinný žalobcovi uhradiť.
Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.313,21 eura titulom poistného plnenia.
Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj ním uplatnený nárok na úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.313,21 eura od 17.2.2019, t.j. počnúc dňom nasledujúcim po uplynutí 15 dňovej lehoty po skončení šetrenia poistnej udalosti, ktorá lehota začala plynúť dňa 2.2.2019 a skončila 16.2.2019 (ako to vyplýva z oznámenia) do zaplatenia, vychádzajúc zo skutočnosti, že žalovaný sa dostal s plnením svojej povinnosti voči žalobcovi do omeškania.
V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným procesným úspechom žalobcu a nezistením žiadnych dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP).
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný s návrhom na jeho zmenu tak, že odvolací súd žalobu zamietne. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP. Žalovaný namietal, že súd vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne neudržateľný rozsudok. Súd nesprávne vyložil obsah poistnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným. Zmluva o havarijnom poistení č. 6595980729 bola uzavretá 1.8.2016, ktorou bol poistený súbor motorových vozidiel, pričom v zmysle článku V. zmluvných dojednaní pre havarijné poistenie vozidiel – Flotila č. 902 sa poistenie nevzťahuje na škody na vozidle, pokiaľ je vozidlo používané na iné účely ako je uvedené v poistnej zmluve (napr. krátkodobý alebo dlhodobý nájom vozidla, napr. od auto požičovne, inej právnickej alebo fyzickej osoby, s výnimkou nájmu vozidla vo forme finančného, alebo operatívneho leasingu...). Žalobca svoju žalobu odôvodňoval tým, že v zmysle e-mailovej komunikácie zo 14.11.2017 medzi žalobcom a žalovaným o podmienkach pripoistenia časti motorových vozidiel vlastnených žalobcom na účely prenájmu týchto vozidiel resp. autopožičovne a taktiež Dodatkom č. 1 k poistnej zmluve č. 6595980729 z 23.1.2019, bolo podľa jeho názoru predmetom poistného krytia aj poistenie motorových vozidiel, ktoré sú používané na prenájom. Žalovaný namietal, že súd sa priklonil k uvedeným tvrdeniam žalobcu napriek tomu, že nebol v konaní slabšou zmluvnou stranou (išlo o zmluvný vzťah dvoch rovnocenných podnikateľských subjektov) a vykladal zmluvné ustanovenia v jeho prospech.
Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného taktiež nedostatočne vysporiadal s jeho námietkou, že vozidlo bolo poistené na iné účely ako bolo používané a v tomto čase došlo k jeho poškodeniu, teda sa jedná o výluku z poistenia a nárok na poistné plnenie nevznikol. Súd nezohľadnil skutočnosť, že na základe poistnej zmluvy (používanie na bežné účely) poistné nezohľadňovalo spôsob použitia vozidla za úhradu inými osobami – prenájom a s tým spojené zvýšené riziko poškodenia vozidla, ako aj ďalšie zvýšené náklady. Táto skutočnosť bola potvrdená aj v konaní doloženým dodatkom, napriek skutočnosti, že pre žalobcu bola vzhľadom na rozsah poistených vecí určená výška prirážky 0 %. Súd určil, že následným uzavretím dodatku dňa 23.1.2019 nevzniká záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným v zmysle pripoistenia časti motorových vozidiel žalobcu na účely „autopožičovne“, ale že tento vzťah vznikol už uzavretím samotnej poistnej zmluvy a predmetný dodatok sa týka len cenovej prirážky za uvedené pripoistenie. Tento názor súdu podľa žalovaného nie je správny, pretože z obsahu zmluvy nesporne vyplýva, že takáto klasifikácia predmetu poistenia bližšie špecifikovaná nie je. Chýbajúci údaj sa súd snažil dotvoriť najmä interpretáciou obsahu e-mailovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 14.11.2017. Vzhľadom na obsah predmetnej e-mailovej komunikácie však bol žalovaný toho názoru, že
táto tvorí iba akúsi negociáciu medzi zmluvnými stranami, ktorá pretavená v znení uzatvorenej poistnej zmluvy nebola.
Žalovaný sa nestotožnil ani s tým, ako sa súd vysporiadal s námietkou neurčitosti zmluvy, keď uviedol, že v poistnej zmluve sa účel použitia poisťovaných vozidiel výslovne neuvádza a jej obsah nevylučuje, že sa vozidlá poisťujú za účelom autopožičovne, pričom z mailovej komunikácie už jednoznačne vyplývala dohoda strán o tom, že vozidlá, ktoré budú poisťované, budú používané na účely autopožičovne a žalovaný tak mal ešte pred uzatvorením poistnej zmluvy vedomosť o tom, že žalobca má záujem o poistenie motorových vozidiel za účelom autopožičovne. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ust. § 806 OZ a rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 216/2009 zo 6.4.2011 a bol toho názoru, že súd nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav, pretože v zmysle § 791 ods. 1 OZ pre právne úkony týkajúce sa poistenia je potrebná písomná forma, ak nie je ustanovené inak. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že platnosť a záväznosť predmetnej zmluvy, viaže zákon na písomnú formu, ktorá bude o.i. deklarovať nesporný a jasný predmet, a taktiež prejav vôle oboch zmluvných strán smerujúci k tomu, aby ich zmluva zaviazala. Podľa názoru žalovaného nie je možné rozšíriť účel poistenia ústnou formou nad rámec dojednanej zmluvy.
Ďalej žalovaný zdôraznil, že žalobca sa začal domáhať svojho nároku až v okamihu, kedy bol podpísaný dodatok, teda až takmer 3 roky od uzavretia zmluvy, v ktorej nebolo havarijné postenie na účely autopožičovne vôbec vymedzené a 5 mesiacov po tom, ako vznikla škodová udalosť. Z tohto konania žalobcu je tak podľa žalovaného zrejmé, že si nebol právami a povinnosťami plynúcimi mu zo zmluvy istý, a tak požiadal o dodatočnú úpravu zmluvy dúfajúc, že retroaktívne zaviaže žalovaného k plneniu. Vo všeobecnosti nie je prípustné, aby bola uzavretá poistná zmluva/dodatok, podľa ktorej by sa povinnosť poistiteľa/žalovaného poskytnúť z dodatku plnenie vzťahovala na udalosti, ktoré vznikli pred uzatvorením dodatku. Žalobca sa podľa žalovaného domáha plnenia bez relevantného právneho titulu, pretože uplatnený nárok, vzhľadom na výluku z poistenia, nespadá pod rozsah poistného krytia.
Zároveň mal žalovaný za to, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to odňatie možnosti konať pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení nevyporiadal s argumentáciou žalovaného a nesprávne právne vec posúdil, kedy vykladal zmluvné dojednania jednostranne napriek tomu, že ide o vzťah dvoch rovnocenných podnikateľských subjektov. Navyše nezohľadnil, že z uzavretého zmluvného vzťahu mal výhodu práve žalobca, keďže platil nižšie poistné, aké by mu bolo určené pri využívaní vozidla na prenájom. Žalovaný namietal, že súd v rozpore so zákonom neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie je teda podľa žalovaného nepreskúmateľné.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Žalobca naďalej tvrdil, že na poistnú udalosť sa nevzťahuje výluka a odmietnutie poskytnutia poistného plnenia zo strany žalovaného bolo nedôvodné. Z dodatku k poistnej zmluve jednoznačne vyplýva, že predmetom poistného krytia zo súboru havarijného poistenia bolo aj poistenie motorových vozidiel, ktoré sú používané na prenájom. Predmetom dodatku nie je žiadny nový poistný vzťah, a teda nejde o retroaktivitu. Táto skutočnosť vyplýva z obsahu dojednaní medzi stranami, čo bolo potvrdené zo strany žalovaného aj pred vznikom poistnej udalosti a vyplýva aj mailovej komunikácie zo 14.11.2017. V tejto súvislosti žalobca opätovne poukázal na dodatok k poistnej zmluve, z ktorého vyplýva, že bol účinný už 23.11.2017 a potvrdzuje skutočnosť, že predmetom poistného krytia bolo od počiatku aj poistenie motorových vozidiel používaných na prenájom a za uvedené poistenie bola dojednaná prirážka vo výške 0 %. Žalovaný byť spätne takúto prirážku za autopožičovňu nebol určoval, ak by nemal za to, že ku dňu účinnosti zmluvy motorové vozidlá neboli za účelom autopožičovne využívané. Skutočnosť, že žalovaný mal pri uzatváraní poistnej zmluvy vedomosť, že predmetné vozidlá budú využívané za účelom autopožičovne, nenasvedčuje len mailová komunikácia prechádzajúca uzatvoreniu poistnej zmluvy, ale je to možné vyvodiť aj z počtu poisťovaných motorových vozidiel 154 kusov a z predmetu činnosti žalovaného, ktorým je ako hlavný predmet podnikania prenájom motorových vozidiel. Žalobca by nemal
záujem o uzavretie havarijného poistenia so žalovaným s výlukou, keďže vozidlá využíva prakticky výlučne za účelom ich prenájmu ako svojej hlavnej podnikateľskej činnosti.
Žalovaný v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených. Aj naďalej zastával právny názor, že závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku nie sú správne, pretože z obsahu zmluvy nie je dostatočne jasné, za akým účelom bola uzavretá.
Žalobca odvolaciu dupliku nepodal.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia sumy 2.313,21 eura s príslušenstvom (titulom zaplatenia poistného plnenia) vyhovel, keď dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná výluka z poistenia v zmysle článku V. písm. b) zmluvných dojednaní.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 2.313,21 eura s príslušenstvom titulom poistného planenia, ktoré mu žalovaný ako poisťovateľ odmietol poskytnúť, keď mal za to, že v tomto prípade bola v daná výluka z poistenia. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že dňa 23.11.2017 žalobca ako poistník a žalovaný ako poisťovateľ uzatvorili poistnú zmluvu (vrátene jej neoddeliteľných súčastí), predmetom ktorej bolo havarijné poistenie 154 vozidiel vo vlastníctve žalobcu. Jedno z poistených motorových vozidiel bolo poškodené pri poistnej udalosti z 8.9.2018, pričom náklady na opravu vo výške 2.513,21 eura (bez DPH) si žalobca uplatnil u žalovaného ako poistné plnenie a žiadal ich uhradiť ako primerané náklady na opravu. Žalovaný odmietol plniť žalobcovi s odôvodnením, že poistenie sa na tento prípad nevzťahuje, pretože podľa neho išlo o výluku z poistenia podľa článku V. písm. b) zmluvných dojednaní, podľa ktorého ku škode došlo na vozidle, ktoré bolo používané na iné účely ako je uvedené v poistnej zmluve, konkrétne išlo o nájom vozidla od autopožičovne. Medzi stranami tak bolo sporné, či bol predmetný dôvod výluky naplnený alebo nie. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvod výluky z poistenia naplnený nebol, pretože v poistnej zmluve sa účel použitia poisťovaných vozidiel výslovne neuvádza a jej obsah nevylučuje, že sa vozidlá poisťujú za účelom autopožičovne. Navyše z mailovej komunikácie predchádzajúcej uzatvoreniu predmetnej poistnej zmluvy vyplývala dohoda strán o tom, že vozidlá, ktoré budú poisťované, budú používané na účely autopožičovne, čo bolo možné vyvodiť aj z počtu poisťovaných motorových vozidiel 154 ks, z predmetu činnosti žalovaného, ktorým je ako hlavný predmet podnikania prenájom motorových vozidiel, a taktiež aj z neskôr uzatvoreného dodatku č. 1 k poistnej zmluve, ktorého obsahom bolo potvrdenie, že predmetná poistná zmluva sa upravuje tak, že sa s účinnosťou od 23.11.2017 (t.j. od účinnosti poistnej zmluvy) stanovuje prirážka za autopožičovňu vo výške 0 %. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný by spätne takúto prirážku za
autopožičovňu nebol určoval, ak by nemal za to, že ku dňu účinnosti zmluvy neboli motorové vozidlá za účelom autopožičovne využívané.
Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil obsah poistnej zmluvy, zmluvné ustanovenia vykladal v jeho prospech žalobcu, hoci tento nebol slabšou stranou spore, nedostatočne sa vysporiadal s jeho námietkou, že vozidlo bolo poistené na iné účely ako bolo používané a v tomto čase došlo k jeho poškodeniu a nezohľadnil ani skutočnosť, že na základe poistnej zmluvy (používanie na bežné účely) poistné nezohľadňovalo spôsob použitia vozidla za úhradu inými osobami – prenájom a s tým spojené zvýšené riziko poškodenia vozidla, ako aj ďalšie zvýšené náklady. Ďalej namietal, že platnosť a záväznosť poistnej zmluvy viaže zákon na písomnú formu a nie je možné rozšíriť účel poistenia ústnou formou nad rámec dojednanej zmluvy a taktiež je neprípustné, aby bola uzavretá poistná zmluva/dodatok, podľa ktorej by sa povinnosť poistiteľa/žalovaného poskytnúť z dodatku plnenie vzťahovala na udalosti, ktoré vznikli pred uzatvorením dodatku.
Na výzvu odvolacieho súdu (§ 382 CSP) k možnej aplikácii ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka na danú vec, žalovaný uviedol, že s takýmto postupom nesúhlasí z dôvodu, že sa podľa neho jedná o právny vzťah z poistnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená podľa § 788 a nasl. OZ. Uviedol, že poistná zmluva je zmluvný typ, ktorý je samostatne upravený v OZ a spravuje sa teda výlučne OZ bez ohľadu na účastníkov tohto vzťahu (absolútny neobchod), čo podporuje aj fakt, že žalobca uzatvoril so žalovaným havarijné poistenie flotily obchodného majetku a nie zmluvu o poistení zodpovednosti podnikateľov za škodu spôsobenú pri výkone podnikateľskej činnosti, ktorú je možné charakterizovať ako relatívny obchod. Prejav vôle účastníka právneho úkonu upravuje taktiež § 34 a nasl. OZ a z tohto dôvodu je aplikácia ustanovení ObZ neprípustná. Súčasne uviedol, že OZ vyžaduje pre riadne uzatvorenie poistnej zmluvy písomnú formu a jej nedodržanie jej sankcionované absolútnou neplatnosťou poistnej zmluvy; jedinú výnimku z režimu uzavierania poistnej zmluvy tvorí uzatvorenie zmluvy zaplatením poistného. Akákoľvek zmena - rozšírenie poistenia vyžaduje úplné písomnú formu, a preto nemožno meniť poistné podmienky a rozsah poistenia mailovou komunikáciou, ktorá má charakter cenovej ponuky bez ďalších podstatných náležitostí vyžadovaných zákonom.
Podľa § 1 ods. 1, 2 ObZ tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
Podľa § 261 ods. 1 ObZ táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
Podľa § 261 ods. 9 ObZ zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.
Podľa § 266 ods. 1 ObZ prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.
Podľa § 266 ods. 2 ObZ v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.
Podľa § 266 ods. 3 ObZ pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.
Podľa § 266 ods. 4 ObZ prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa odchýlil od právneho názoru súdu prvej inštancie, že dôvod výluky z poistenia naplnený nebol, pretože v poistnej zmluve sa účel použitia poisťovaných vozidiel výslovne neuvádza a jej obsah nevylučuje, že sa vozidlá poisťujú za účelom autopožičovne (čo súd prvej inštancie zdôvodnil v ods. 26 napadnutého rozsudku). Keďže z obsahu poistnej zmluvy nepochybne explicitne nevyplývalo, na aký účel budú poisťované motorové vozidlá využívané (keď vo formulárovej zmluve žalovaného sa ani možnosť vyznačenia účelu využitia poisťovaných automobilov nenachádzala), súd prvej inštancie správne prihliadol (i keď bez výslovného odkazu na ust. § 266 ObZ) na rokovania predchádzajúce uzatvoreniu zmluvy (e-mailová komunikácia), okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy (počet poisťovaných vozidiel – 154 ks, hlavný predmet podnikania žalobcu), ako aj následné správanie strán (uzatvorenie dodatku k poistnej zmluve).
Niet pochýb o tom, že záväzkový vzťah medzi stranami sporu založený poistnou zmluvou je obchodnoprávnym vzťahom, ide o tzv. kombinovaný obchod. Odvolací preto nesúhlasí s vyjadrením žalovaného, že poistná zmluva je ako zmluvný typ samostatne upravená v OZ a spravuje sa výlučne OZ bez ohľadu na účastníkov tohto vzťahu (absolútny neobchod). V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že v ust. § 1 ods. 2 ObZ je vyjadrený vzťah Obchodného zákonníka k Občianskemu zákonníku, resp. k predpisom občianskeho práva, ktorý je založený na zásade subsidiarity. Občiansky zákonník je teda všeobecným a podporným predpisom k Obchodnému zákonníku a možno ho použiť len podporne vtedy, ak príslušná otázka nie je upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý je špeciálnym predpisom (zásada lex specialis derogat legi generali). Ustanovenie § 261 ObZ pritom kogentným spôsobom vymedzuje, ktoré záväzkové vzťahy podliehajú právnej úprave obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka, a teda kde sa uplatní právna úprava Obchodného zákonníka ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave v Občianskom zákonníku. Ide o obligatórne uplatnenie Obchodného zákonníka a v týchto prípadoch nemožno aplikáciu Obchodného zákonníka vylúčiť dohodou strán. Ustanovenie § 261 ObZ tak vymedzuje tzv. relatívne obchody (§ 261 ods. 1 a 2), tzv. absolútne obchody (§ 261 ods. 6) a v súčasnej dobe tzv. kombinované obchody (§ 261 ods. 9, v minulosti označované ako tzv. absolútne neobchody). Tento systém určenia pôsobnosti Obchodného zákonníka je potom doplnený v ust. § 262 ods. 1 o tzv. fakultatívne obchody. Pre úplnosť je potrebné dodať, že ust. § 261 ods. 6 ObZ v znení účinnom do 31.1.2004 (teraz § 261 ods. 9 ObZ) stanovoval, že tzv. absolútne neobchody sa spravujú iba ustanoveniami Občianskeho zákonníka. K legislatívnej zmene predmetného ustanovenia došlo zákonom č. 530/2003 Z.z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1.2.2004, avšak text novelizovaného odseku 6 nebol presný, pretože všeobecne odkazoval na predpisy občianskeho práva, hoci tu jednoznačne ide o zmluvné typy upravené v Občianskom zákonníku. Chybný všeobecný odkaz na predpisy občianskeho práva odstránila ďalšia novela (zákon č. 432/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.10.2004), ktorá text ustanovenia spresnila v tom zmysle, že ide o zmluvy upravené ako zmluvné typy v Občianskom zákonníku. Súčasne platný text § 261 ods. 9 ObZ jednoznačne ustanovuje, že zmluvy, ktoré ako zmluvné typy upravuje len Občiansky zákonník a aplikujú sa na vzťahy medzi osobami uvedenými v § 261 ods. 1 a 2, sa spravujú príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a Obchodným zákonníkom. Z uvedeného vyplýva, že z Občianskeho zákonníka sa budú na obchodný vzťah aplikovať len ustanovenia o príslušnom zmluvnom type a na všetko ostatné, čo priamo zmluvný typ neupravuje,
sa budú aplikovať všeobecné ustanovenia Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch (por. tiež nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 70/2018 z 20.6.2018, uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 26/2018).
Poistnú zmluvu v prejednávanej veci uzavreli dvaja podnikatelia v súvislosti sa ich podnikateľskou činnosťou, a to žalovaný ako subjekt podnikajúci v segmente poskytnutia poistenia vrátane poistení motorových vozidiel a žalobca ako podnikateľ, ktorý si motorové vozidlá poistil v súvislosti so svojím podnikaním. Už len z počtu motorových vozidiel (154 ks), na ktoré sa dojednané havarijné poistenie vzťahovalo, ako i predmet činnosti žalobcu (prenájom motorových vozidiel) je zrejmé, že išlo o vozidlá, ktoré využíva žalobca pri svojej podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného bol právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným právnym vzťahom medzi dvomi podnikateľmi, pričom sa pri jeho vzniku vzhľadom na všetky okolnosti týkal podnikateľskej činnosti oboch účastníkov zmluvného vzťahu, a tým bola založená pôsobnosť Obchodného zákonníka. V zmysle kogentného ust. § 261 ods. 9 ObZ totiž platí, že ak záväzkový vzťah medzi podnikateľmi, ktorý sa pri jeho vzniku s prihliadnutím na všetky okolnosti zrejme týka ich vzájomnej podnikateľskej činnosti a tento záväzkový vzťah nie je upravený v Obchodnom zákonníku, avšak je ako samostatný zmluvný typ upravený v Občianskom zákonníku, spravuje sa tento záväzkový vzťah príslušnými ustanoveniami daného zmluvného typu v Občianskom zákonníku a zároveň sa spravuje Obchodným zákonníkom. To znamená, že všetko ostatné, čo priamo zmluvný typ neupravuje, sa bude spravovať všeobecnými ustanoveniami Obchodného zákonníka.
V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že pravidlá pre interpretáciu právnych úkonov obsahuje tak Občiansky zákonník (§ 35 ods. 2 a 3 OZ), ako aj Obchodný zákonník, ktorý stanovuje osobitné (lex specialis) interpretačné pravidlá pre obchodné vzťahy v § 266. Oba zákonníky ale pri konštruovaní interpretačných pravidiel pre právne úkony vychádzajú z rôznych kritérií, pričom ako už bolo uvedené vyššie, keďže sa v prejednávanej veci jedná o obchodný záväzkový vzťah, bolo potrebné použiť výkladové pravidlá ustanovené v § 266 ObZ. Základný princíp interpretácie právnych úkonov je vyjadrený v § 266 ods. 1 ObZ, ktorý ako rozhodujúce akcentuje iné kritérium ako Občiansky zákonník, a to význam vôle, ktorú uprednostňuje pred jazykovým prejavom. Prvoradý význam má teda subjektívne kritérium spočívajúce v úmysle konajúceho s tým, že tento úmysel bol strane, ktorej je určený, známy alebo jej musel byť známy.
Pri takomto výklade vôle pritom Obchodný zákonník v § 266 ods. 3 ukladá, pokiaľ to pripúšťa povaha veci, brať náležitý ohľad na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle a na správanie účastníkov právneho úkonu. Obchodný zákonník ako okolnosti súvisiace s prejavom vôle výslovne zdôrazňuje jednak rokovania o uzavretí zmluvy, ďalej prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli a tiež následné správanie strán. Pokiaľ ide o rokovania, ktoré sa uskutočnili pri uzavieraní zmluvy, práve tieto môžu napomôcť objasneniu pravého úmyslu strán. Zákon teda prisudzuje určitý interpretačný význam aj tým prejavom pri rokovaní o zmluve, ktoré sa nestali obsahom zmluvy, ale môžu objasniť, prípadne dosvedčiť obsah prejavu vôle pri jeho výklade. Takisto následné správanie strán je dôležitým interpretačným prostriedkom, pretože môže objasniť skutočný zámer strán pri vzniku zmluvy, pretože aj správanie, ktoré nasleduje po uzavretí zmluvy, môže túto zmluvu, prípadne jej obsah spätne kvalifikovať. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že ide o demonštratívny výpočet niektorých skutočností, ktoré môžu tvoriť okolnosti súvisiace s prejavom vôle a môžu byť významné pri určovaní vôle strán. Možno sem zahrnúť aj okolnosti súvisiace s povahou zmluvy, prípadne s jej účelom a ďalšie.
Ak teda bolo v prejednávanej veci sporným, aký bol účel použitia poisťovaných motorových vozidiel, pretože poistná zmluva tento účel výslovne neuvádzala, podľa vyššie uvedeného výkladového pravidla má prednosť úmysel konajúcej osoby, pokiaľ bola táto vôľa druhej strane známa. Žalovanému bol pritom úmysel žalobcu havarijne poistiť motorové vozidlá, ktoré budú využívané pre účely autopožičovne, známy z e-mailovej komunikácie predchádzajúcej uzatvoreniu poistnej zmluvy. Spoločná vôľa strán má prednosť pred písaným alebo inak vyjadreným prejavom, ako tomu bolo i v prejednávanej veci. Nedôvodnou tak bola námietka žalovaného, že súd prvej inštancie prihliadol na obsah e-mailovej komunikácie prechádzajúcej uzatvoreniu zmluvy, i keď táto nebola „pretavená“ do obsahu zmluvy,
pretože rokovania súvisiace s uzatvorením zmluvy významným spôsobom napomáhajú objasniť pravý úmysel strán a dosvedčiť obsah prejavu vôle pri jeho výklade.
Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť, že na základe poistnej zmluvy (používanie na bežné účely) poistné nezohľadňovalo spôsob použitia vozidla za úhradu inými osobami – prenájom a s tým spojené zvýšené riziko poškodenia vozidla, ako aj ďalšie zvýšené náklady, avšak táto námietka vyznela pre odvolací súd nepochopiteľne. V konaní totiž nebolo sporu o tom, že zmluvné strany uzavreli dodatok č. 1 k poistnej zmluve, v ktorom sám žalovaný stanovil prirážku za autopožičovňu vo výške 0 %, a to s účinnosťou od 23.11.2017, teda od účinnosti poistnej zmluvy. I podľa názoru odvolacieho súdu práve tento dodatok k poistnej zmluve (teda následné správanie strán) taktiež potvrdzuje žalobcom tvrdenú skutočnosť, že poistené motorové vozidlá mali byť v zmysle poistnej zmluvy využívané na účel autopožičovne a poistná zmluva to zohľadňovala.
V tomto smere odvolací súd poukazuje i na nález Ústavného súdu SR z 3.7.2008 sp. zn. I. ÚS 242/07, podľa ktorého text zmluvy je len prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním určiť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, zhoda vôle účastníkov zmluvy má prednosť aj pred doslovným významom textu normy aj formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom tohto právneho úkonu poznateľný. Spomedzi vonkajších okolností spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu preto treba hľadieť najmä na vôľu, ako aj na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a na následné konanie účastníkov po podpise zmluvy.
Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie sa priklonil k tvrdeniam žalobcu napriek tomu, že nebol v konaní slabšou zmluvnou stranou a vykladal zmluvné ustanovenia v jeho prospech, bola celkom zjavne nedôvodná, pretože súd postupoval v súlade so zákonom, a teda správne použil výkladové pravidlá Obchodného zákonníka, aj napriek tomu, že výslovne ust. § 266 ObZ v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol.
Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca si nebol istý právami a povinnosťami vyplývajúcimi z poistnej zmluvy, a preto žiadal o uzatvorenie dodatku k poistnej zmluve, tak potom rovnaká neistota musela byť i na strane žalovaného, keďže inak by dodatok k poistnej zmluve so žalobcom neuzavrel a nestanovil by sám prirážku za autopožičovňu spätne od účinnosti poistnej zmluvy. Poistná zmluva v znení jej dodatku tak bola platná a účinná od počiatku, keď zmluvné strany uzatvorením dodatku potvrdili len to, čo bolo jej súčasťou už od jej uzatvorenia (prirážka za autopožičovňu stanovená žalovaným vo výške 0 %). Nemožno teda uvažovať o žiadnej retroaktivite, ako to správne uviedol i súd prvej inštancie. Preto aj tieto odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.
Odvolací súd taktiež nepovažuje za správny názor žalovaného, podľa ktorého napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatočné odôvodnenie. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo svojom rozsudku celkom jasne uviedol, aký skutkový stav zistil a prečo považoval za nepreukázanú výluku z poistenia. Súd prvej inštancie tiež odkázal na ustanovenia § 709 a 806 OZ, ktoré upravujú podmienky nároku na poistné plnenie, v rozsudku ich primerane vyložil a aplikoval na konkrétnu vec. Súdne rozhodnutie, ktoré stručne a jasne objasní podstatu sporu a závery súdu (v rozsahu vyžadovanom § 220 ods. 2 CSP), nemožno považovať za arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok potom vyhovuje náležitostiam § 220 ods. 2 CSP, keďže z neho možno zistiť tak skutkové, ako aj právne závery súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k vyhoveniu žalobe. Okolnosť, že jednotlivé právne závery súdu prvej inštancie nepovažuje žalovaný za správne, neznamená ešte jeho nepreskúmateľnosť.
Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku,
preto odvolanie žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.
Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).