Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41Cob/62/2022

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členov senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Janky Boroškovej, v právnej veci žalobcu LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, proti žalovanému Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, so sídlom Tajovského 14440/28B, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 17 058 520, právne zastúpenému JUDr. Martinom Dianiškom, advokátom, so sídlom Stoličková 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 45 016 071, o zaplatenie 1.223,09 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. -149 zo dňa 21. júna 2022, takto

rozhodol:

I. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. -149 zo dňa 21. júna 2022 v napadnutej časti prvej a tretej výrokovej vety p o t v r d z u j e .

II. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. -149 zo dňa 21. júna 2022 v napadnutej časti druhej výrokovej vety m e n í tak, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %.

III. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením prvou výrokovou vetou konanie vo veci zastavil, druhou výrokovou vetou žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal a treťou výrokovou vetou vec postúpil Okresnému úradu Banská Bystrica.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súdu bola doručená žaloba žalobcu proti žalovanému o zaplatenie sumy 1.223,09 Eur s príslušenstvom, ktorú žalobca odôvodnil tým, že mu vznikol nárok na úhradu zvýšených nákladov na základe o lesoch, pričom poukázal na znenie ods. 3, 4 a 5 tohto zákona.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami nie je sporné, že žalobcovi ako obhospodarovateľovi lesa v zmysle o lesoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vznikol nárok na úhradu zvýšených nákladov za vykonanie opatrení na zabránenie nadmerného šírenia škodcov, ktoré mu vznikli z dôvodu zákazu vykonania opatrení na ochranu lesov vyplývajúcich z osobitného zákona, ktorým je o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Dotknuté právne predpisy - a , sú predpismi práva verejného a nie súkromného. Zo žiadneho zákonného ustanovenia, ktoré je v nich obsiahnuté, nevyplýva, že by o nárokoch vyplývajúcich z týchto právnych predpisov, vrátane nároku uplatneného žalobcom v tomto súdnom konaní rozhodoval súd, a preto právomoc súdu na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu medzi žalobcom a žalovaným zásadne daná nie je (, Civilný

sporový poriadok (ďalej len „CSP“/). Uviedol, že nebolo možné prehliadnuť ani to, že aj samotný žalovaný označil ako orgán, ktorý je oprávnený rozhodnúť o nároku žalobcu, okresný úrad v sídle kraja. V súlade s bolo preto úlohou súdu identifikovať orgán, ktorý je oprávnený o nároku žalobcu rozhodnúť. V tejto súvislosti súd prvej inštancie považoval za potrebné doplniť, že aj keď podľa vyhodnotení tvrdení strán sporu medzi stranami vznikol spor o tom, či žalovanému zákon ukladá hmotnoprávnu povinnosť uhradiť žalobcovi nárok podľa , je potrebné pripomenúť, že v oblasti verejného práva môžu subjekty práva vykonať len to, čo im zákon ukladá ( SR). Súd prvej inštancie preto nepovažoval za možné, aby žalovaný prípadne plnil žalobcovi uplatnený nárok bez príslušného administratívneho aktu a bez zákonného splnomocnenia na jeho vydanie.

4. Pre vyriešenie otázky, či žalovaný je oprávnený vydať akúkoľvek formu správneho aktu tvoriaceho podklad pre vyplatenie náhrady zvýšených nákladov vrátane určenia ich výšky bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné zodpovedať otázku, či zákon takúto kompetenciu žalovanému výslovne zveruje.

5. Súd prvej inštancie najprv venoval pozornosť jazykovému výkladu , keď v reakcii na argumentáciu žalobcu považoval za potrebné zdôrazniť, že v prvom rade je potrebné zohľadniť spôsob, akým sa návrh zákona odrazil v celkovej právnej úprave. Uviedol, že na existenciu legitímnych očakávaní adresátov právnych noriem je nutné nahliadať predovšetkým z hľadiska, ako sa návrh právnej úpravy celkovo odrazí v texte zákona, ktorý sa môže dokonca od pôvodného zámeru, či predstáv jeho navrhovateľa líšiť. Pokiaľ sa určitý úmysel zákonodarcu neprejaví aj v účinnej právnej úprave, nemá žiadnu oporu v zákone a nie je možné ho dotvoriť súdnym výkladom tak extenzívnym, že sa celkom odkloní od zákonného textu. Osobitne v oblasti verejného práva je úlohou súdu uplatňovať, nie však pretvárať dielo zákonodarcu. Súd prvej inštancie preto vyslovil názor, že musí vychádzať z účinného jazykového znenia aplikovanej zákonnej normy, ktorá sa má až v prípade jej nejasného znenia vykladať podľa úmyslu zákonodarcu vyjadreného zväčša v dôvodovej správe dotknutého zákona.

6. Z ustanovenia vyplýva, že nárok na úhradu zvýšených nákladov podľa odseku 3 prvej vety sa považuje za uplatnený predložením projektu na vykonanie opatrení na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov organizácii ochrany prírody a jeho odsúhlasením podľa odseku 4. Opatrenia odsúhlasené postupom podľa odseku 4 zabezpečuje organizácia ochrany prírody, ak sa na ich vykonaní dohodne s obhospodarovateľom lesa, inak ich zabezpečí obhospodarovateľ lesa. Z o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „“) vyplýva, že organizáciou ochrany prírody treba rozumieť Štátnu ochranu prírody Slovenskej republiky, teda žalovaného. Zo znenia priamo vyplýva len to, kedy sa nárok na úhradu zvýšených nákladov považuje za uplatnený, zákon však nič nehovorí o tom, kto má o takomto nároku rozhodnúť a ani v akej lehote. Z tohto zákonného ustanovenia potom žiadnym spôsobom nevyplýva, že by žalovanému zákon zveril kompetenciu rozhodnúť o priznaní nároku obhospodarovateľovi na náhradu zvýšených nákladov za vykonanie opatrení podľa , keďže v tomto ustanovení úplne absentuje zákonné oprávnenie žalovaného vydať vo veci správny akt tvoriaci podklady pre vyplatenie takejto náhrady, v tomto smere zákon nezveruje žalovanému žiadnu právomoc. Súd prvej inštancie považoval za potrebné v tomto smere doplniť, že jazykové vyjadrenie - nárok sa považuje za uplatnený, nie je možné stotožňovať so slovným spojením, že nárok sa uplatňuje u konkrétnej fyzickej alebo právnickej osoby, jedná sa o slovné spojenie odlišného právneho významu, nie je preto bez významu skutočnosť, že citované zákonné ustanovenie nehovorí o tom, že by sa tento nárok uplatňoval u žalobcu, pričom pokiaľ mal zákonodarca na mysli, že by sa tento nárok mal uplatňovať u žalovaného, nič mu nebránilo, aby to tak aj v zákone upravil, k čomu však nedošlo. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), prípadne osobitné zákony, ustanovujú právne pravidlá, pomocou ktorých možno určiť, ktorý z množiny správnych orgánov je príslušný vo veci konať a rozhodovať. Pokiaľ konkrétna právna norma priamo neustanovuje príslušnosť na konanie, či právomoc konkrétneho právneho orgánu, nie je možné v tomto smere právnu normu dotvárať akýmkoľvek výkladom. Súd prvej inštancie v nenašiel žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by žalovanému zverovalo akúkoľvek rozhodovaciu právomoc vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu. Takéto postavenie by mohol mať iba vtedy, ak by zákonodarca v tomto smere vymedzil jeho vecnú (miestnu a funkčnú) príslušnosť, čo sa však v danom prípade nestalo. Súd prvej inštancie ďalej pripomenul, že predpisy verejného práva nemožno vykladať obdobne ako predpisy práva súkromného. Súd prvej inštancie konštatoval, že záveru o nedostatku právomoci žalovaného konať vo veci nároku žalobcu zodpovedá aj skutočnosť, že podľa o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov upravujúceho orgány ochrany

prírody, štátnu správu vo veciach ochrany prírody a krajiny podľa tohto zákona vykonáva a) ministerstvo ako ústredný orgán štátnej správy vo veciach ochrany prírody a krajiny, b) Slovenská inšpekcia životného prostredia (ďalej len "inšpekcia"), c) okresný úrad v sídle kraja, d) okresný úrad a e) obec. Uviedol, že ani z ustanovenia nevyplývajú žiadne decízne právomoci žalovaného.

7. Z Rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky z 5. decembra 2007 č. 75/2007 - 1.8. o vydaní novej zriaďovacej listiny Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky súd prvej inštancie zistil, že v čl. 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3 sa uvádza, že štátna ochrana prírody Slovenskej republiky (ďalej len „štátna ochrana prírody“) je príspevková organizácia s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorá zabezpečuje najmä odbornú činnosť na úseku ochrany prírody a krajiny, vrátane správy jaskýň a na úseku ochrany druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi. Podrobné vymedzenie predmetu činnosti štátnej ochrany prírody, najmä pôsobnosť a úlohy ustanoví štatút štátnej ochrany prírody, ktorý vydá minister životného prostredia Slovenskej republiky. Štátna ochrana prírody nad rámec hlavnej činnosti vykonáva podnikateľskú činnosť za predpokladu, že v oblasti hlavnej činnosti plní úlohy určené zriaďovateľom a náklady na podnikateľskú činnosť sú pokryté výnosmi z nej. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že ani zo štatútu nevyplýva rozhodovacia právomoc vo vzťahu k nároku podľa (dostupné na stránke <https://www.sopsr.sk/files/ statut/statut_sop_sr_05122007_76_2007_1.8.pdf>) a že aj štatút vymedzuje žalovaného ako odbornú organizáciu.

8. Z dokumentu „NÁVRH PLÁNU HLAVNÝCH ÚLOH ŠTÁTNEJ OCHRANY PRÍRODY SLOVENSKEJ REPUBLIKY NA ROK 2021“ mal súd prvej inštancie za zistiteľné, že do spôsobnosti žalovaného patrí poskytovanie podkladov a súčinnosti k výpočtu výšky finančných prostriedkov na zabezpečenie financovania náhrady, určovanie predpokladanej výšky finančnej náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania, za nájom a iné formy náhrad, kalkulácia výšky odpustenia alebo zníženia dane z pozemkov pre účely finančnej náhrady, kvantifikácia výšky náhrad za obmedzenie bežného obhospodarovania na úrovni CHÚ na národnej úrovni, vrátane prehľadu o kompenzačných platbách poskytovaných zo zdrojov EÚ. Samotné vymedzenie Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky ako orgánu odborného bez typických rozhodovacích právomocí, ktorý ani nevykonáva typickú štátnu správu, preto názoru súdu prvej inštancie umocňuje záver súdu o nedostatku rozhodovacích právomocí tohto orgánu.

9. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie ďalej zisťoval, či je možné pri uplatnení tohto nároku postupovať podľa všeobecných ustanovení upravujúcich orgány štátnej správy lesného hospodárstva a ich kompetencie. Súd prvej inštancie v súvislosti s predmetom konania zistil, že podľa , štátnu správu na úseku lesného hospodárstva vykonáva a) ministerstvo, b) okresný úrad v sídle kraja, c) okresný úrad, d) Slovenská lesnícko-drevárska inšpekcia (ďalej len "inšpekcia"). Žiaden z vyššie uvedených orgánov štátnej správy lesného hospodárstva zákon neurčuje ako prvostupňový orgán v konaní o nároku podľa . Z v spojení s vyplýva, že okresný úrad je prvostupňovým orgánom len v prípade, ak rozhoduje o uložení opatrení na ochranu lesa podľa tohto zákona, teda o povinnosti plniť ďalšie opatrenia pri ochrane lesa, uložené orgánom štátnej správy lesného hospodárstva, nie však o nároku podľa , tohto zákona.

10. Na základe uvedených zistení súd prvej inštancie dospel k záveru, že a ani žiadne iné ustanovenie tohto zákona neurčuje orgán príslušný na konanie na rozhodnutie o spornom nároku žalobcu, upravuje len podmienky, kedy sa tento nárok považuje za uplatnený. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani výklad ustanovenia prezentovaný zo strany žalobcu. Vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu ale súd prvej inštancie považoval za významnú skutočnosť, že tento je vo svojej povahe uplatnením nároku na finančnú náhradu za obmedzenie hospodárenia žalobcu vyplývajúce zo .

11. Z obsahu spisu mal súd prvej inštancie za zrejmé, že žalobca - Kriváň, žiadosťou zo dňa 07. 07. 2014 podanou na Okresný úrad Banská Bystrica žiadal o udelenie výnimky z , , pre zasahovanie v 5. stupni ochrany v NPR Zadná poľana z dôvodu vzniku vetrovej kalamity, keď drevná hmota je potencionálne nebezpečná pre priľahlé porasty (NPR zadná Poľana) s poukazom na povinnosť vykonávania opatrení, ktorých cieľom je

predchádzanie škodám a s poukazom na znenie . Okresný úrad Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné prostredie, rozhodnutím č. OU-BB-OSZP1-2014/025430-ku žalobcovi výnimku nepovolil. Z obsahu spisu súd prvej inštancie rovnako zistil, že Ministerstvo životného prostredia rozhodnutím č. 7654/2011-2.2 zo dňa 28.12 2011 žalobcovi nepovolilo výnimku zo zákazov upravených v a , v znení , a , a výnimkou nepovolil žalobcovi zasiahnuť do lesných porastov LHC Kyslinky, LHC Očová a LHAC Poľana, území národnej rezervácie Zadná Poľana, rušiť tam pokoj a ticho, aplikovať chemické látky, úmyselne rušiť chránené druhy živočíchov a úmyselne poškodzovať alebo ničiť miesta ich rozmnožovania a odpočinku za účelom spracovania kalamitného dreva, na jeho žiadosť spracovať v tejto oblasti kalamitné drevo, ktoré je potenciálne nebezpečné aj pre priľahlé porasty v správe žalobcu. Z tvrdení žalobcu bolo ďalej možné vyvodiť, že žalobca vykonal opatrenia v zmysle , ktoré mu vznikli z dôvodu zákazu vykonania opatrení na ochranu lesov podľa .

12. Súd prvej inštancie z ustanovení 2 ods. 1, a dospel k záveru, že rozhodovacia právomoc o nároku žalobcu podľa je zverená okresnému úradu v sídle kraja, v územnej pôsobnosti ktorého sa dotknutý pozemok žalobcu nachádza, teda Okresnému úradu Banská Bystrica. Ustanovenie súčasne uvádza, že tento nárok sa uspokojuje z prostriedkov štátneho rozpočtu, ako aj lehotu na prijatie takéhoto rozhodnutia. Keďže spôsob uplatnenia nároku podľa upravuje ako špeciálny predpis, ustanovenie o spôsobe a lehotách na uplatnenie nároku na finančnú náhradu a ich zániku podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné použiť, keďže nárok žalobcu sa považuje za uplatnený podľa špeciálneho režimu upraveného v . Súd prvej inštancie považoval za potrebné poznamenať, že a je potrebné vykladať v obsahovom súlade, keďže na seba navzájom odkazujú a sú súčasťou jedného právneho systému, preto prijatý záver súdu nie je v rozpore ani so systematickým výkladom dotknutých právnych noriem a dôvodmi, pre ktoré boli zaradené do právneho poriadku. Takýto výklad zodpovedá aj formálnej logike, keďže žalobcovi vznikli zvýšené náklady na vykonanie dotknutých opatrení z dôvodu verejného záujmu na ochrane prírody a krajiny, vrátane chránených území, z ktorého dôvodu nebolo povolené žalobcovi vykonanie vyťaženia kalamitného dreva, ktorého následkom bolo vykonanie opatrení žalobcom na zabránenie nadmerného šírenia a premnoženia škodcov na vlastné náklady, keď takéto náklady je potom povinný znášať štát. Nie je preto žiaden dôvod, aby tieto náklady znášal žalovaný a zákon mu takúto hmotnoprávnu povinnosť ani neukladá, keďže je odbornou organizáciou a jeho úloha je iná. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že nenachádza ani rozpor s historickým výkladom, keď možnosť vykonať opatrenie podľa na vlastné náklady má byť odrazom skutočnosti, že nie vždy sa podarilo ich včasné zabezpečenie žalovaným. Aj z výsledkov legislatívneho procesu vyplýva, že prijatou právnou úpravou mal byť odstránený rozpor, na ktorý poukázalo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, že neexistuje dôvod na to, aby tieto náklady mala znášať organizácia ochrany prírody a krajiny, keď náhrady za iné obmedzenia vyplývajúce zo záujmov ochrany prírody a krajiny nie sú cielené na jej ťarchu.

13. Keďže nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, súd prvej inštancie konanie vo veci podľa v spojení s zastavil a na základe popísaného výkladu právnych noriem vec postúpil vec na rozhodnutie Okresnému úradu Banská Bystrica z dôvodu, že ho identifikoval ako orgán oprávnený rozhodnúť v prvom stupni o nároku žalobcu.

14. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa s poukazom na . Žalobca podal žalobu, ktorej posúdenie nespadá do právomoci súdov, to znamená, že z procesného hľadiska zastavenie súdneho konania zavinil žalobca, kedy by bolo namieste priznať nárok na náhradu trov konania protistrane, čiže žalovanému. Súd však zohľadnil skutočnosť, že žalovaný sa uplatneným nárokom žalobcu nezaoberal a ani vec nepostúpil inému orgánu verejnej moci, o ktorom sa domnieval, že má právomoc vo veci rozhodnúť ( Správneho poriadku, R 77/2000). Z uvedených dôvodov súd žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorými boli okolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu nároku na súde.

15. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti prvej a tretej výrokovej vety podal v zákonom stanovenej lehote žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že zo strany súdu prvej inštancie došlo k nesprávnemu právnemu veci.

Uviedol, že nestotožňuje sa s právnym názorom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 27. napadnutého uznesenia týkajúceho sa jazykového výkladu a v bode 43. napadnutého uznesenia, v ktorom uviedol, že považuje za významnú skutočnosť, že uplatnený nárok je vo svojej povahe uplatnením nároku na finančnú náhradu za obmedzenie hospodárenia žalobcu vyplývajúce zo , pričom v bode 48. uviedol, že podľa o nároku na vyplatenie finančnej náhrady rozhoduje okresný úrad v sídle kraja, v územnej pôsobnosti ktorého sa dotknutý pozemok nachádza. Vyslovil názor, že právne normy obsiahnuté v neupravujú nárok, ktorého sa v tomto konaní domáha na základe . Za rozhodujúcu právnu normu žalobca považoval , od ktorej odvodzuje svoj nárok. Poukázal na to, že z právnych noriem obsiahnutých v a vyplýva, že a ani iné právne normy obsiahnuté už v , alebo iných právnych predpisoch verejného práva neustanovujú, že by orgánu verejnej moci bola daná právomoc vydať o priznaní, resp. nepriznaní nároku ktorý je predmetom tohto sporu a jeho výške rozhodnutie na základe správneho poriadku, alebo iného osobitného právneho predpisu upravujúceho procesné práva pri aplikácií noriem verejného práva; povinnosť rozhodnutím priznaný nárok zaplatiť, čo by umožňovalo žalobcovi uplatňovanie svojich práv inštitútmi danými normami obsiahnutými v v prípade nevydania rozhodnutia alebo nepriznania nároku; upravuje náhradu z titulu obmedzenia obhospodarovania a počíta sa z rozdielu nákladov a výnosov vykonávania činností pri bežnom spôsobe obhospodarovania a pri spôsobe obhospodarovania vyplývajúcom zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny, pričom nárok na úhradu zvýšených nákladov podľa má obhospodarovateľ lesa za vykonanie opatrení na území vo vodorovnej vzdialenosti do 500 metrov od okraja porastov, z ktorých hrozí šírenie a premnoženie škodcov z dôvodu, zákazu vykonania týchto opatrení orgánom ochrany v týchto porastoch. Teda môže nastať stav, že obmedzenie, ktoré neumožňuje užívateľovi napr. parcely č. XX vo vlastníctve tretej osoby vykonať opatrenia, spôsobí vznik a riziko šírenia škodlivého činiteľa z tejto parcely a tým vznikne povinnosť vykonať opatrenie na susednej parcele napr. č. XX podľa , ktorá nemusí byť vo vlastníctve tretej osoby, môže ju obhospodarovať napríklad žalobca, ktorý síce nebude obmedzený v obhospodarovaní parcely č. XX, ale bude mať vyvolané (zvýšené) náklady na ochranu z dôvodu, že na parcele č XX nebolo umožnené vykonanie ochranných opatrení. V tomto konkrétnom prípade si vlastník parcely č. XX bude uplatňovať (môže uplatniť) nárok podľa (de facto a de jure ušlý zisk) a vlastník (obhospodarovateľ) parcely č. XX si podľa môže uplatniť len nárok na úhradu zvýšených nákladov podľa (teda nie ušlý zisk, ale úhradu nákladov na činnosti, ktoré by nemusel vykonať, keby bolo umožnené užívateľovi susednej parcely č. XX bežné obhospodarovanie). Užívateľ parcely č. XX si môže (nemusí uplatniť) ujmu podľa zákona o ochrane prírody. Ustanovenie v odseku 1 jednoznačne definuje finančnú náhradu z dôvodu obmedzenia obhospodarovania, čo vyplýva z textu tejto právnej normy. Ustanovenie zákona o ochrane prírody krajiny má iný mechanizmus uplatňovania, počítania a vyplácania, čo vyplýva jednoznačne z odsekov 2, 7 a 8 tohto ustanovenia. Za daného skutkového stavu v prípade, ak by odvolací súd neakceptoval ním uvedený právny názor o občianskoprávnom vzťahu považoval za potrebné aj vzhľadom na uvedený rozdiel nárokov podľa a a úpravu právomoci okresného úradu podľa rozhodovať len o finančnej náhrade z dôvodu obmedzenia obhospodarovania, postupovať v zmysle právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom SR v rozsudku zo dňa 27.9. 2001, zverejnenom pod číslom 63/2003 ZSP, sp. zn. . Žalobca považoval za právnu normu, ktorá zakladá medzi žalobcom a žalovaným majetkový občianskoprávny nárok, či už na základe dohody alebo na základe vykonania opatrení pretože predmetom plnenia sú činnosti (služby), ktoré zo je povinný vykonať žalobca, alebo po dohode s ním žalovaný, a preto je normou lex specialis k právnym normám obsiahnutým v a 419 , a mal by mať preto žalovaný nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov na opatrenia, keďže tie sa vykonávajú práve z dôvodu predchádzania škodám na lesných pozemkoch a má ich zabezpečovať žalovaný ak sa na tom dohodne so žalobcom, pričom nárok na úhradu zvýšených nákladov sa považuje za uplatnený predložením projektu na vykonanie opatrení na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov organizácii ochrany prírody a jeho odsúhlasením podľa odseku 4 . Uviedol, že uplatnením sa podľa slovenského jazyka, ako aj zaužívanej súdnej praxe rozumie urobenie určitého úkonu u osoby, ktorá má uplatňované právo plniť (napríklad , , , , 475 , zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, , a podobne ). Vyslovil názor, že a ani iný právny predpis neustanovuje

určité povinnosti žalovanému, že po uplatnení práva by mal tento nárok obhospodarovateľa postúpiť na úhradu inej inštitúcii a podobne neexistuje právna norma, ktorá by ustanovovala, že žalobca má urobiť na zaplatenie nejaký iný úkon k inému orgánu verejnej moci, teda považoval za logické a ústavne komfortné tvrdiť, že u koho sa uplatňuje, ten je osobou ktorá má povinnosť plniť (platiť), keďže neexistuje iná právna norma, ktorá by tento zaužívaný jazykový výklad a bežne používaný právny text. Poukázal na to, že dohoda o vykonaní určitej činnosti je jednoznačne súkromnoprávny inštitút, keďže strany sú si rovné a nie je možné uplatnenie štátnej moci ako hlavného znaku noriem verejného práva, že ak k dohode nedôjde, rozhodne autoritatívne orgán verejnej moci. Mal za nelogické, aby tá istá činnosť bola zabezpečovaná a hradená dvomi rôznymi a odlišnými spôsobmi, teda v prípade dohody ako súkromnoprávny nárok a v prípade slobodného rozhodnutia obhospodarovateľa neisť formou ich vykonania cez Štátnu ochranu prírody Slovenskej republiky, respektíve nedosiahnutia dohody ako finančný nárok priamo proti štátu na základe verejného práva, zvlášť za situácie, že nie je výslovne uvedené, že tento nárok sa poskytuje zo štátneho rozpočtu, čím dal zákonodarca najavo, že sa jedná o službu (plnenie) na odvrátenie škôd, teda ide o záväzkový vzťah medzi subjektom verejného práva založený priamo na základe zákona alebo dohodou, a to v súvislosti predchádzania škodám, pričom rozdiel je len v osobe, ktorá opatrenia vykoná, teda buď obhospodarovateľ (žalobca) alebo iný subjekt, ktorého by vybrala Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky (žalovaný) po prevzatí tejto povinnosti od žalobcu postupmi podľa zákona o verejnom obstarávaní. Uviedol, že nie je čisto predpisom verejného práva, pretože jednoznačne obsahuje a upravuje aj občianskoprávne vzťahy, ktoré vznikajú najmä medzi spoluvlastníkmi lesných pozemkov, medzi vlastníkmi a nájomcom, medzi vlastníkmi a spoluvlastníkmi lesných pozemkov, medzi vlastníkmi a nájomcom, medzi vlastníkmi a tretími osobami a podobne, čo vyplýva najmä z , , , , a iné . Uvedené nie je v rozpore a napĺňa zmysel uvedený v . Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na rozhodnutie.

16. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti druhej výrokovej vety podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie napadnutý výrok odôvodnil ustanovením s poukazom na , avšak z napadnutého výroku vyplýva, že súd prvej inštancie rozhodol podľa . Nesúhlasil s odôvodnením súdu prvej inštancie, nakoľko nie je správnym orgánom, a preto nie je adresátom právnej normy uvedenej v správneho poriadku. Uviedol, že žalobca ho ako správny orgán nežiadal o vydanie rozhodnutia o úhrade zvýšených nákladov na vykonanie opatrení na zabránenie nadmerného šírenia a premnoženia škodcov, ale si u neho uplatňoval peňažný nárok na zaplatenie zvýšených nákladov a za tým účelom mu vystavil faktúru. Žalovaný uviedol, že opakovane pri každej reakcii na uplatňovanie úhrady zvýšených nákladov zo strany žalobcu, resp. jeho jednotlivých odštepných závodov namietal neexistenciu povinnosti uhrádzať uvedené výdavky, neúplnosť aktuálnej pozitívnej právnej úpravy danej problematiky a s cieľom mimosúdneho a zároveň principiálneho vyriešenia veci opakovane navrhoval rokovanie vo veci a spoločné hľadanie riešenia tejto opakujúcej situácie, žiaľ bez reakcie zo strany žalobcu. Uviedol, že s uvedenými argumentami vracal žalobcovi faktúru listom č. ŠOP SR/1422-001/2020 zo dňa 09.11.2020, listom č. ŠOP SR/1422-003/2020 zo dňa 07.12.2020 a listom č. ŠOP SR/1422-005/2020 zo dňa 17.12.2020, pričom v každom z uvedených listov osobitne žalobcovi zdôrazňoval, že v prípade, že štátny podnik LESY SR, resp. jeho jednotlivé odštepné závody svoje postupy nezmenia, existenciu právnej povinnosti Štátnej ochrane prírody Slovenskej republiky relevantným spôsobom neodôvodnia a napriek tomu uplatnia predmetné pohľadávky súdnou cestou, bude sa jednať o zbytočné súdne spory zapríčinené výlučne žalobcom a Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky bude žiadať súd okrem iného o rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalobcovi podľa . Žalovaný poukázal na to, že jeho konanie bolo nanajvýš opatrné a trpezlivo vysvetľujúce žalobcovi neexistenciu jeho hmotnoprávnej povinnosti. Preto jeho konanie nebolo príčinou podania návrhu na vydanie platobného rozkazu zo strany žalobcu a neexistuje dôvod hodný osobitného zreteľa, aby bol žalobca zbavený povinnosti niesť náklady na spor, ktorý zbytočne vyvolal. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti druhej výrokovej vety zmenil tak, že žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

17. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa , prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného v rozsahu danom ustanovením , rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti prvej a tretej výrokovej vety podľa a ako vecne správne

potvrdil a z dôvodu, že odvolanie žalovaného je dôvodné, uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti druhej výrokovej vety podľa zmenil.

18. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa v predmetnej veci proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 1.223,90 Eur s príslušenstvom titulom úhrady zvýšených nákladov podľa , a .

19. Podľa , súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

20. Podľa , iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon.

21. Podľa , ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.

22. Podľa , ak orgán, ktorému bol spor alebo vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, predloží spor alebo vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd").

23. Podľa , ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

24. Podľa § 1 ods. 1 správneho poriadku, tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

25. Podľa § 1 ods. 2 správneho poriadku, správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

26. Podľa § 5 správneho poriadku, na konanie sú vecne príslušné správne orgány, ktoré určuje osobitný zákon; ak osobitný zákon neustanovuje, ktorý orgán je vecne príslušný, rozhoduje obec.

27. Podľa , obhospodarovateľ lesa je povinný vykonávať preventívne opatrenia s cieľom predchádzať poškodeniu lesa a vykonávať ochranné a obranné opatrenia pred škodami spôsobovanými škodlivými činiteľmi, najmä a) zabezpečiť zisťovanie a evidenciu výskytu a vývoja škodlivých činiteľov, a nimi spôsobeného poškodenia lesa; pri ich nadmernom výskyte bezodkladne informovať orgán štátnej správy lesného hospodárstva a orgán štátnej odbornej kontroly ochrany lesa ( ), b) vykonávať preventívne opatrenia na zabránenie nadmerného rozšírenia biotických škodlivých činiteľov, zabezpečenie stability a odolnosti lesných porastov vrátane opatrení určených projektom na vykonanie opatrení na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov [] v rozsahu a spôsobom podľa posudku orgánu štátnej odbornej kontroly ochrany lesa [], odstraňovať z lesných porastov prednostne choré a poškodené stromy, ktoré môžu byť zdrojom zvýšenej početnosti biotických škodlivých činiteľov okrem území s piatym stupňom ochrany, d) uprednostňovať šetrné postupy a prípravky na ochranu lesa s osobitným dôrazom na biologické a biotechnické postupy pri ochrane pred škodami spôsobovanými biotickými škodlivými činiteľmi, e) hospodáriť v lesoch pod vplyvom imisií podľa hospodárskych opatrení konkretizovaných v programoch starostlivosti o lesy tak, aby sa zmiernili negatívne dôsledky ich pôsobenia, f) vykonávať opatrenia na zamedzenie škôd spôsobených zverou, g) vykonávať preventívne opatrenia proti vzniku lesných požiarov, h) hospodáriť v lese tak, aby neohrozil lesy iných vlastníkov, i) plniť ďalšie opatrenia pri ochrane lesa uložené orgánom štátnej správy lesného hospodárstva.

28. Podľa , v prípade ohrozenia lesov alebo škôd spôsobených škodlivými činiteľmi je obhospodarovateľ lesa povinný neodkladne vykonať opatrenia na odvrátenie ohrozenia lesov a odstránenie následkov škôd; v chránených územiach túto povinnosť a povinnosti podľa odseku 1

písm. b) až i) má, len ak z osobitného predpisu (poznámka č. 32 pod čiarou: v znení neskorších predpisov), všeobecne záväzného predpisu vydaného na jeho vykonanie alebo z rozhodnutia vydaného na jeho základe nevyplýva inak.

29. Podľa , obhospodarovateľ lesa má nárok na úhradu zvýšených nákladov za vykonanie opatrení na zabránenie nadmerného šírenia a premnoženia škodcov, ktoré vznikli z dôvodu zákazu vykonania opatrení na ochranu lesov vyplývajúcich z osobitného zákona (poznámka č. 32 pod čiarou: v znení neskorších predpisov), všeobecne záväzného predpisu vydaného na jeho vykonanie alebo z rozhodnutia vydaného na jeho základe v dotknutom území, alebo v jeho blízkosti. Opatrenia podľa prvej vety sa zabezpečujú na základe projektu na vykonanie opatrení na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov, ktorý posudzuje orgán štátnej odbornej kontroly ochrany lesa []. Nárok na náhradu má obhospodarovateľ lesa za vykonanie opatrení na území vo vodorovnej vzdialenosti do 500 metrov od okraja porastov, z ktorých hrozí šírenie a premnoženie škodcov, ak z bionómie vývoja a spôsobu šírenia škodlivého činiteľa a projektu na vykonanie opatrení na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov nevyplýva väčšia vzdialenosť; v projekte osobitne uvedie rozsah opatrení, ktoré budú predmetom úhrady podľa prvej vety.

30. Podľa , k opatreniam, ktoré budú predmetom úhrady podľa odseku 3, sa bezodkladne vyjadruje organizácia ochrany prírody. Ak organizácia ochrany prírody nesúhlasí s rozsahom navrhovaných opatrení, spôsobom ich vykonania alebo s vymedzením územia nad 500 metrov od okraja porastov, z ktorých hrozí šírenie a premnoženie škodcov a na ktorom sa majú opatrenia realizovať, predmetom úhrady budú opatrenia, ktoré po dohode s organizáciou ochrany prírody určí v posudku orgán štátnej odbornej kontroly ochrany lesa [].

31. Podľa , nárok na úhradu zvýšených nákladov podľa odseku 3 prvej vety sa považuje za uplatnený predložením projektu na vykonanie opatrení na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov organizácii ochrany prírody a jeho odsúhlasením podľa odseku 4. Opatrenia odsúhlasené postupom podľa odseku 4 zabezpečuje organizácia ochrany prírody, ak sa na ich vykonaní dohodne s obhospodarovateľom lesa, inak ich zabezpečí obhospodarovateľ lesa. Na úhradu zvýšených nákladov možno poskytnúť finančné prostriedky za podmienok ustanovených osobitnými predpismi (poznámka č. 43 pod čiarou: Napríklad nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1303/2013 zo 17. decembra 2013, ktorým sa stanovujú spoločné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde, Európskom poľnohospodárskom fonde pre rozvoj vidieka a Európskom námornom a rybárskom fonde a ktorým sa stanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde a Európskom námornom a rybárskom fonde, a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1083/2006 (Ú.v. EÚ L 347, 20.12.2013) v platnom znení, v znení neskorších predpisov, o Environmentálnom fonde a o zmene a doplnení niektorých ).

32. Podľa , na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (poznámka č. 12 pod čiarou: o správnom konaní v znení neskorších predpisov), ak tento zákon neustanovuje inak.

33. Podľa , ak nebola uzavretá zámenná zmluva, nájomná zmluva, kúpna zmluva alebo zmluva o starostlivosti a dochádza v dôsledku obmedzení a opatrení vyplývajúcich zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe k obmedzeniu bežného obhospodarovania, patrí vlastníkovi finančná náhrada s výnimkou prípadov podľa odsekov 3, 5 a 10 písm. e).

34. Podľa , osobou oprávnenou na uplatnenie nároku na finančnú náhradu je vlastník pozemku; ak je vlastníkom pozemku štát, je touto osobou správca pozemku,

35. Podľa , nárok na finančnú náhradu začína plynúť dňom nadobudnutia a) účinnosti všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa vyhlasuje chránené územie alebo menia podmienky jeho ochrany, z ktorého vyplýva obmedzenie bežného obhospodarovania,

b) právoplatnosti rozhodnutia o schválení programu starostlivosti o lesy alebo jeho zmeny, v ktorých boli uplatnené obmedzujúce požiadavky orgánu ochrany prírody, c) právoplatnosti rozhodnutia orgánu ochrany prírody o nepovolení výnimky na odstránenie následkov škôd v lesoch spôsobených škodlivými činiteľmi, alebo d) právoplatnosti rozhodnutia orgánu ochrany prírody s určenými obmedzujúcimi podmienkami vykonávania činnosti alebo jej zákazu.

36. Podľa o nároku na vyplatenie finančnej náhrady a zániku tohto nároku podľa odseku 6 písm. b) až d) rozhoduje okresný úrad v sídle kraja, v územnej pôsobnosti ktorého sa dotknutý pozemok nachádza. Orgán, ktorý rozhodol o nároku na vyplatenie finančnej náhrady, je povinný viesť evidenciu rozhodnutí o vyplatení finančnej náhrady. Finančná náhrada sa poskytuje zo štátneho rozpočtu a je splatná do 60 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o jej priznaní.

37. Podľa zákona ochrane prírody a krajiny, Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky je odborná organizácia ochrany prírody a krajiny s celoslovenskou pôsobnosťou zriadená ministerstvom ako príspevková organizácia (poznámka č. 98a pod čiarou: o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), ktorá zabezpečuje úlohy na úseku ochrany prírody a krajiny podľa tohto zákona a osobitných predpisov okrem úloh, ktoré sú v pôsobnosti správy národného parku podľa .

38. Odvolací súd sa po preskúmaní veci stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobcovi ako obhospodarovateľovi lesa podľa vznikol nárok na úhradu zvýšených nákladov za vykonanie opatrení na zabránenie nadmerného šírenia a premnoženia škodcov, ktoré mu vznikli z dôvodu zákazu vykonania opatrení na ochranu lesov vyplývajúcich zo . Rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd uvádza, že a sú predpismi práva verejného a nie súkromného a že zo žiadneho zákonného ustanovenia týchto právnych predpisov nevyplýva právomoc súdu na prejednanie a rozhodnutie žalobcom uplatneného nároku v tomto konaní. Z ustanovenia vyplýva, že nárok na úhradu zvýšených nákladov za vykonanie opatrení na zabránenie nadmerného šírenia a premnoženia škodcov, ktoré vznikli z dôvodu zákazu vykonania opatrení na ochranu lesov vyplývajúcich zo sa považuje za uplatnený predložením projektu na vykonanie opatrení na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov organizácii ochrany prírody a jeho odsúhlasením s tým, že tieto opatrenia odsúhlasené organizáciou ochrany prírody podľa ods. 4 tohto ustanovenia zabezpečuje organizácia ochrany prírody, resp. obhospodarovateľ lesa, ak sa na ich vykonaní dohodne s uvedenou organizáciou, inak ich zabezpečí obhospodarovateľ lesa. Odvolací súd sa tiež stotožnil so záverom súdu, že z ustanovenia a ani zo žiadneho iného ustanovenia nevyplýva zákonné oprávnenie pre žalovaného vydať vo veci úhrady zvýšených nákladov podľa ods. 3 tohto ustanovenia správny akt tvoriaci podklad pre vyplatenie takejto náhrady, čomu zodpovedá aj ustanovenie , upravujúce štátnu správu vo veciach ochrany prírody a krajiny, ktorú podľa tohto zákona vykonáva a) ministerstvo ako ústredný orgán štátnej správy vo veciach ochrany prírody a krajiny, b) Slovenská inšpekcia životného prostredia, c) okresný úrad v sídle kraja, d) okresný úrad a e) obec. Štátna ochrana prírody je zriadená zákonom, a to ( ), pričom z ustanovenia vyplýva, že zákon uvedenú organizáciu nezaraďuje medzi orgány štátnej správy. Odvolací súd sa tiež stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že ani z ustanovenia nevyplýva pre žalovaného rozhodovacia právomoc. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že vzhľadom na vymedzenie žalovaného, ako orgánu odborného bez typických rozhodovacích právomocí, ktorý nevykonáva typickú štátnu správu umocňuje záver o nedostatku rozhodovacích právomocí žalovaného.

39. Odvolací súd sa ďalej stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že žiaden orgán štátnej správy uvedený v neurčuje v konaní o nároku podľa ako prvostupňový orgán, a preto súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že a ani žiadne iné ustanovenie tohto zákona neurčuje orgán príslušný na konanie o rozhodnutie žalobcom uplatneného nároku, nakoľko upravuje len podmienky, za ktorých môže byť tento nárok uplatnený. Následne súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že rozhodovacia

právomoc o nároku žalobcu podľa je zverená okresnému úradu v sídle kraja, v územnej pôsobnosti ktorého sa dotknutý pozemok žalobcu nachádza, ktorým v danom prípade je Okresný úrad Banská Bystrica. Uvedené vyplýva aj z ustanovenia zákona o ochrane prírody, podľa ktorého o nároku na vyplatenie finančnej náhrady po právoplatnosti rozhodnutia orgánu ochrany prírody o nepovolení výnimky na odstránenie následkov škôd v lesoch spôsobených škodlivými činiteľmi rozhoduje okresný úrad v sídle kraja, v územnej pôsobnosti ktorého sa dotknutý pozemok nachádza, pričom táto finančná náhrada sa poskytuje zo štátneho rozpočtu. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že a je potrebné vykladať v obsahovom súlade, keďže na seba navzájom odkazujú a sú súčasťou jedného právneho systému a že tento záver nie je v rozpore so systematickým výkladom týchto právnych predpisov a dôvodmi, pre ktoré boli zaradené do právneho poriadku. Vzhľadom na to, že žalobcovi vznikli zvýšené náklady na vykonanie dotknutých opatrení z dôvodu verejného záujmu na ochrane prírody a krajiny v chránených územiach, z ktorého dôvodu žalobcovi nebolo povolené vykonanie vyťaženia kalamitného dreva, čo malo za následok, že žalobca musel tieto opatrenia vykonať na vlastné náklady a tieto je povinný znášať štát. Odvolací súd však dospel k záveru, že zo a ani zo takáto povinnosť nevyplýva pre žalovaného, ako organizáciu ochrany prírody a krajiny, ako správne uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v danom prípade súd nemá právomoc predmetnú vec rozhodnúť a v súlade s konanie zastavil a vec postúpil na rozhodnutie Okresnému úradu Banská Bystrica, ktorý identifikoval ako orgán oprávnený rozhodnúť v prvom stupni o nároku žalobcu.

40. Podľa , ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

41. Podľa , výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

42. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a 4 je aj to, že strana, ktorá v konaní, spravidla v spore, uspela má zásadne, právo na to, aby sa jej nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia v ust. . Výnimkou zo zásady zodpovednosti za výsledok je ustanovenie , ktoré umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa strane, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti neprizná. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú povahu. Pri skúmaní, či sú v konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa súd prihliada jednak k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania, ako aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu nároku, k postoju strán v priebehu konania a pod. (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. M Cdo 14/99, uverejnené ZSP č. 1/2000 a prispôsobené novej právnej úprave).

43. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že v predmetnej veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikácia neprichádza do úvahy a dôvody, ktoré súd prvej inštancie považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa, nie je možné považovať za také, ktoré by odôvodňovali výnimočné použitie tohto ustanovenia. Pri aplikácii sú rozhodujúce dve oblasti, a to pomery strán a okolnosti prípadu. V danom prípade skutočnosť, že skutočnosť, že žalovaný sa uplatneným nárokom žalobcu nezaoberal a ani vec nepostúpil inému orgánu verejnej moci, o ktorom sa domnieval, že má právomoc vo veci rozhodnúť nie je možné považovať za okolnosť, ktorá by odôvodňovala použitie pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému, ktorý zastavenie tohto konania procesne nezavinil. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému podľa . Vzhľadom na to, že z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania žalobca, odvolací súd dospel k záveru, že podľa nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie vznikol žalovanému v plnom rozsahu.

44. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď konanie vo veci zastavil podľa a vec postúpil Okresnému úradu Banská Bystrica, ako

orgánu, ktorý má právomoc rozhodnúť ako orgán prvého stupňa o nároku žalobcu, a preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti prvej a tretej výrokovej vety podľa a ako vecne správne potvrdil a uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti druhej výrokovej vety podľa zmenil tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

45. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa , a tak, že nárok na ich náhradu v plnom rozsahu priznal žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s v nadväznosti na súd prvej inštancie.

46. Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( až c/ ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).