Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7To-88-2022.pdf
PDF · 144.64 KB
Case nature
Area
Subarea
7To/88/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej a sudcov JUDr. Miroslava Osifa a JUDr. Martina Michalanského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 8. decembra 2022, v trestnej veci proti A. B., obžalovanej pre zločin únosu podľa § 209 ods.1 Tr. zák., o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 6T/23/2016 zo dňa 26.6.2018 takto
rozhodol:
Podľa § 362b ods. 1 Tr. por. s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 296/2022-47 zo dňa 8.9.2022 a podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 6T/23/2016 zo dňa 26.6.2018 v celom rozsahu.
Podľa § 322 ods. 3 Tr.por. a podľa § 285 písm. b/ Tr. por. obžalovanú A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E.X, F. G. – okolie oslobodzuje spod obžaloby Okresnej prokuratúry Košice - okolie zo dňa 07.03.2016 sp. zn. 2Pv 613/14/8806-31, pre zločin únosu podľa § 209 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že
dňa 25.8.2014 v poobedňajších hodinách v obci D. E. X, okres G. - F., v G. B. H. prikázala B. I., nar. X.X.XXXX, ktorá bola v G. na týždennom pobyte od 20.8.2014, aby si zbalila svoje veci, lebo pôjde do B. a následne bez vedomia a súhlasu pestúnov B. J. a G. J., ktorým bola zverená do pestúnskej starostlivosti rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. Nc 407/00 zo dňa 16.11.2000, odviezla B. I. do G. na nezistené miesto v B. a odtiaľ v ten istý deň iným motorovým vozidlom ju previezla do K. D. B. H.. L.,
pretože skutok nie je trestným činom.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie zo dňa 26.6.2018 sp.zn. 6T/23/2016 bola obžalovaná A. B. uznaná za vinnú zo zločinu únosu podľa § 209 ods.1 Tr.zák., na tom skutkovom základe, že
dňa 25.8.2014 v poobedňajších hodinách v obci D. E. X, F. G. - F., v G. B. H. prikázala B. I., nar. X.X.XXXX, ktorá bola v G. na týždennom pobyte od 20.8.2014, aby si zbalila svoje veci, lebo pôjde do B. a následne bez vedomia a súhlasu pestúnov B. J. a G. J., ktorý bola zverená do pestúnskej starostlivosti rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. Nc 407/00 zo dňa 16.11.2000, odviezla B. I. do kláštora na nezistené miesto v B. a odtiaľ v ten istý deň iným motorovým vozidlom ju previezla do K. D. B. H.. L..
Za to bol obžalovanej podľa § 209 ods.1, § 36 písm. j/, § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd výkon trestu obžalovanej podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov, počas ktorej súd uložil probačný dohľad nad správaním sa obžalovanej.
Podľa § 51 ods. 4 písm. i/ Tr. zák. bola obžalovanej uložená povinnosť počas skúšobnej doby zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.
Proti tomuto rozhodnutiu dňa 26.6.2018 podala odvolanie obžalovaná A. B..
Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 7To/109/2018 zo dňa 14.3.2019 podľa § 319 Tr.por. zamietol odvolanie obžalovanej A. B.. V odôvodnení svojho uznesenia okrem iného uviedol, že konanie obžalovanej opísané vo výrokovej časti napadnutého rozsudku neospravedlňuje a predovšetkým nezbavuje obžalovanú trestnej zodpovednosti tá skutočnosť, že tak konala „v mene kresťanskej lásky“ a že neverila orgánom polície Slovenskej republiky. Podľa vysloveného názoru krajského súdu na území SR je viacero štátnych inštitúcií a orgánov poskytujúcich ochranu osobám, u ktorých je podozrenie, že sú obeťami sexuálneho alebo iného obťažovania, násilia v domácom prostredí (v danom prípade v prostredí u pestúnov). Obžalovaná tieto možnosti nevyužila a B. I. odviezla bez súhlasu pestúnov do kláštora vo K.. Podľa záverov krajského súdu obžalovaná sa tohto konania dopustila minimálne v nepriamom úmysle v zmysle § 15 ods.1 písm. b) Tr.zák. Proti vyššie uvedenému rozsudku Okresného súdu Košice – okolie sp.zn. 6T/23/2016 zo dňa 26.6.2018 a uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 7To/109/2018 zo dňa 14.3.2019 podala obžalovaná A. B. dňa 31.1.2020 dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods.1 písm. c), písm. e), písm. i) Tr.por., teda že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, vo veci rozhodli sudcovia, ktorí mali byť vylúčení z rozhodovania, že rozhodnutie bolo založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Najvyšší súd SR vo svojich dôvodoch predovšetkým uviedol, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu súdu je určené na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. (§ 371 ods.1 písm. a) až písm. n) Tr.por.). Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Povedané inými slovami dovolaním podaným z niektorého z dôvodov uvedených v § 371 ods.1 Tr.por. sa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie a ani prehodnotenie vykonaného dokazovania. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že pri rozhodovaní o dovolaní sa hodnotí skutkový stav len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.1 písm. i) Tr.por. tak môže byť len nesprávne právne posúdenie skutkovej vety rozhodnutia ustáleného skutku, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť. V rámci tohto dovolacieho dôvodu tak nemožno účinne namietať ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu, keďže aj to by odporovalo viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom, ktorá je výslovne zakotvená v ustanovení § 371 ods.1 písm. i) Tr.por. veta za bodkočiarkou a ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania iniciovaného obvineným alebo generálnym prokurátorom (§ 369 ods.2 Tr.por.) je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Námietky skutkovej povahy sú pritom uplatniteľné len v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.3 Tr.por., ktorý je oprávnený použiť iba minister spravodlivosti. Najvyšší súd SR preto konštatoval, že sa s okruhom týchto námietok obžalovanej nemohol zaoberať. Rovnako tak konštatoval aj pri dovolacom dôvode podľa § 371 ods.1 písm. c) Tr.por., že za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní a súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods.10 Tr.por., ani hodnotenie dôkazov v rozpore s predstavami obžalovanej nemožno považovať za dovolací dôvod podľa § 371 ods.1 písm. c) Tr.por. K uplatnenému ďalšiemu dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods.1 písm. e) Tr.por. najvyšší súd rezultoval, že tento nebol naplnený a ani nemôže byť aj v prípade uplatnených námietok zaujatosti obhajobou, ktoré sa týkajú údajného zaujatého postupu orgánov činných v trestnom konaní alebo sudcov v prejednávanej veci, resp. k osobám uvedeným v § 31 ods.1 Tr.por. a ktoré majú len abstraktný, resp. všeobecný charakter. V závere svojho uznesenia najvyšší súd poukázal na svoje rozhodnutie – uznesenie sp.zn. 6Ndt 34/2018 zo dňa 9.1.2019 v predmetnej trestnej veci, ktorým trestnú vec obžalovanej A. B., vedenú na krajskom súde pod sp.zn. 7To/109/2018 tomuto súdu neodňal pre namietaný priamy príbuzenský vzťah medzi stranou v konaní dozorovým prokurátorom L. M. N. a predsedom krajského súdu L. O. N..
Obžalovaná A. B. nesúhlas s rozhodnutím dovolacieho súdu pod sp.zn. 2Tdo/7/2020 zo dňa 25.8.2020, ktorým Najvyšší súd SR podľa § 382 písm. c) Tr.por. dovolanie obvinenej A. B. odmietol, vyjadrila podaním ústavnej sťažnosti. V tejto namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR, svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods.1 Ústavy SR a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods.3 Ústavy SR, a to uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 7To/109/2018 zo dňa 14.3.2019 a Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Tdo/7/2020 zo dňa 25.8.2020.
Na podklade sťažnosti podanej obžalovanou A. B. zo dňa 20.11.2020 proti vyššie citovaným uzneseniam Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu SR, Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom sp.zn. I. ÚS 296/2022-47 zo dňa 8. septembra 2022 v podstatných častiach rozhodol takto: 1. Uznesením Krajského súdu Košice č. k. 7To/109/2018 zo 14. marca 2019 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Tdo 7/2020 z 25. augusta 2020 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. 3. Uznesenie Krajského súdu Košice č. k. 7To/109/2018 zo 14. marca 2019 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie. 4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Tdo 7/2020 z 25. augusta 2020 zrušuje. 5. Krajský súd Košice je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 580,70 eur a zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 6. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovuje.
Ústavný súd v odôvodnení nálezu predovšetkým uviedol, že vadu ústavnoprávneho rozmeru má v tomto konkrétnom prípade zakladať skutočnosť, že všeobecné súdy v okolnostiach prejednávanej veci neposkytli sťažovateľke odpoveď na hlavné obhajobné argumenty, ktoré pred nimi uplatnila.
Ústavný súd tak v rámci preskúmania opodstatnenosti podanej ústavnej sťažnosti zameral pozornosť na preskúmanie odôvodnenia všeobecných súdov, ktoré opísal nasledovne.
Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice - okolie č. k. 6T 23/2016 z 26. júna 2018 je zistiteľné, že tento sa venuje hodnoteniu skutkových zistení vo dvoch odsekoch na str. 8 rozsudku. Podstatná časť tejto časti rozsudku okresného súdu je však koncipovaná skôr ako pokračovanie v referáte čiastkových zistení z vykonaného dokazovania a v rozhodnutí zjavne chýba pregnantné zhodnotenie všetkých dôkazov v prospech aj neprospech obžalovanej. Argumentačná rovina v odôvodnení je veľmi plytká, selektívna, pričom súd sa v rozsudku v dostatočnej miere nevysporiadal s uplatnenou obranou obžalovanej po skutkovej ani právnej stránke.
Z obsahu ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 7To/109/2018 zo dňa 14.3.2019 je zjavné, že toto sa hodnoteniu dôkazného stavu venuje síce podrobnejšie ako okresný súd, hlavné obhajobné argumenty obžalovanej však napriek tomu zostávajú adresne nevypočuté. Ani kontext rozhodnutia pritom nedáva možnosť porozumieť tomu, či sa nimi krajský súd nechcel zaoberať (lebo ich nepovažoval pre vec za podstatné) alebo sa nimi opomenul zaoberať.
Najvyšší súd SR sa v napadnutom uznesení prednostne vyhradil k možnosti prehodnocovať skutkové závery súdov z dokazovania, čím v tejto súvislosti rozporoval možnosť uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na prípad A. B. (str. 8 napadnutého uznesenia). Odpoveď obžalovanej tak poskytol v rovine všeobecného odkazu na judikatórne východiská najvyššieho súdu, z ktorých má tento záver vyplývať. Rovnakú argumentáciu najvyšší súd použil aj vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorým sa sťažovateľka domáhala preskúmania právneho posúdenia jej konania ako niektorej z okolností vylučujúcej protiprávnosť.
Ústavný súd SR v zmysle svojej novšej judikatúry poukázal na širšie chápanie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, u ktorého ide o prieskum obhajobného atribútu spravodlivého procesu, ktorý spočíva vo vyhodnotení dovolacím súdom, či sa skôr konajúce súdy spoľahlivo a nearbitrárne vyrovnali v odôvodneniach svojich rozhodnutí s otázkou podstatnou pre rozhodnutie, čo zodpovedá obhajobným právam obvineného.
Ústavný súd už rovnako vyslovil, že pri hodnotení rozhodnutia súdu nižšieho stupňa dovolacím súdom nie je prekážkou ani § 371 ods. 7 Trestného poriadku, ktorý pokrýva nemožnosť atakovania (len) odôvodnenia rozhodnutia bez smerovania k odlišnému rozhodnutiu vo veci samej (výrokom dovolaním napadnutého rozhodnutia). Naznačený prístup si bude potrebné aj vzhľadom na vývoj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva zo strany najvyššieho súdu osvojiť (porov. ÚS 546/2020).
Vo vzťahu k právnym záverom odôvodňujúcim výrok rozsudku o vine ústavný súd osobitne akcentoval, že tento musí byť výrazom celkom jednoznačného, žiadne dôvodné pochybnosti nevzbudzujúceho záveru, že sa práve obžalovaný dopustil skutku uvedeného vo výroku rozsudku, že tento skutok vykazuje znaky niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti trestného zákona, a to v spojení so znakmi všeobecnej časti (III. ÚS 25/06), čo v konkrétnom prípade nenastalo.
Ústavný súd už v minulosti rozhodol, že keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom, resp. mimoriadnom prostriedku sťažovateľa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 402/08).
Z uvedeného vyplýva, že nestačí, ak súd na argument účastníka konania zareaguje, ale vyrovná sa s ním nedostatočne. O túto situáciu ide aj v preskúmavanom prípade.
Ústavný súd zdôraznil, že jeho úlohou v tejto veci nebolo posúdiť vinu sťažovateľky, ale preveriť, či skutočnosti uvedené v napadnutých rozhodnutiach dávajú dostatočný záver pre výroky v nich obsiahnuté. Bude preto úlohou krajského súdu vysporiadať sa dostatočným a presvedčivým spôsobom so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľky, a to v rozsahu a spôsobom, ktorý vyplýva z tohto nálezu ústavného súdu.
Na tomto základe ústavný súd preto rozhodol, že napadnutými uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 7To/109/2018 zo dňa 19.3.2019 a Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Tdo/7/2020 zo dňa 25.8.2020 bolo porušené základné právo (sťažovateľky) obžalovanej A. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR, jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods.3 Ústavy SR.
Krajský súd v Košiciach, ako odvolací súd aplikujúc ustanovenie § 362b ods. 1,2 Tr. por., o odvolaní obžalovanej A. B. preto opätovne rozhodol na verejnom zasadnutí dňa 8.12.2022.
Podľa čl. 127 ods.2 Ústavy SR, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa ods.1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods.2 prvej vety zákona o ústavnom súde, ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods.6 zákona o ústavnom súde, ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten kto vo veci vydal rozhodnutie rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Podľa § 362b ods.1 Tr.por. po doručení nálezu ústavného súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu alebo jeho časť, pokračuje orgán činný v trestnom konaní alebo súd v tomto štádiu trestného konania, ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu zrušeného rozhodnutia, ak zákon alebo nález ústavného súdu neustanoví inak. Orgán činný v trestnom konaní
alebo súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci ústavný súd.
Podľa § 362b ods.2 Tr.por. ustanovenie ods.1 sa použije primerane, ak ústavný súd nálezom zakázal orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu, aby pokračoval v porušovaní ústavou zaručeného základného práva alebo slobody a prikázal mu, aby ak je to možné, obnovil stav pred ich porušením.
Na podklade odvolania obžalovanej zo dňa 26.6.2018 v intenciách Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 296/2022-47 zo dňa 8.9.2022 krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľka podala odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovanej je dôvodné.
Krajský súd na verejnom zasadnutí oboznámil rozsudok Okresného súdu Košice – okolie sp.zn. 6T/23/2016 zo dňa 26.6.2018 a podstatný obsah dokazovania, ktorý okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní. Taktiež oboznámil uznesenie Okresného súdu Košice – okolie sp.zn. 6T/23/2016 zo dňa 27.7.2021, ktorým súd podľa § 50 ods.4 Tr.zák. s použitím § 419 ods.3 Tr.por. vyslovil, že podmienečne odsúdená A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. X, F. G. – okolie sa v skúšobnej dobe stanovenej jej rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie zo dňa 26.6.2018 sp.zn. 6T/23/2016 osvedčila. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.7.2021.
Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v čase rozhodovania na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Košiciach dňa 8.12.2022 sa na obžalovanú A. B. hľadí akoby nebola súdne trestaná. Ústavný súd SR rozhodol Nálezom sp.zn. I. ÚS 296/2022-47 zo dňa 8.9.2022 na základe kasačnej príslušnosti a zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 7To/109/2018 zo dňa 14.3.2019 a Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Tdo/7/2020 zo dňa 25.8.2020, ktoré boli vydané v neprospech obžalovanej.
Podľa § 362c písm. b) Tr.por., ak bolo nálezom ústavného súdu zrušené rozhodnutie súdu len v prospech obvineného, nemôže v novom konaní dôjsť k zmene rozhodnutia v jeho neprospech.
V písomných dôvodoch odvolania obžalovaná prostredníctvom svojej obhajkyne uviedla, že nemala motív ani úmysel spáchať trestný čin, nakoľko konala v záujme dieťaťa – B. I. v krajnej núdzi. Z dokazovania vyplynulo, že menovaná nebola odňatá, ale slobodne odišla vykonať výpoveď o sexuálnom zneužívaní na neutrálnej pôde v členskom štáte EÚ, kde sa nemusela obávať pomsty pestúnov B. J. a G. J.. Obžalovaná verila, že polícia členských štátov EÚ spolupracuje, ako to bolo v prípade P. B.. V pondelok 25.8.2017 sa mala B. I. vrátiť domov a nebolo by jej možné už poskytnúť pomoc. Z minulosti mala obžalovaná skúsenosť, že B. I. nemá odvahu vypovedať na sociálke, ani na polícii zo strachu pred pestúnmi.
B. I. podľa názoru obžalovanej nebola povinná znášať sexuálne zneužívanie, a preto ak bola odňatá osobe, ktorá na nej násilie páchala, nejednalo sa o trestný čin. V závere písomných dôvodov odvolania obžalovaná v celom rozsahu poukázala na záverečnú reč svojej obhajkyne a na rozsiahle argumenty tam uvedené, ktoré krajský súd pre ich opakovanie v podstate vo všetkých opravných prostriedkoch a podrobné citácie jednotlivých výpovedí svedkov, zdôrazňujúc aj nepodstatné rozpory v ich výpovediach, uvedie len heslovite. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by B. I. odišla zo H. na príkaz alebo z donútenia obžalovanej. N. B. I. v neprospech obžalovanej je vysoko pravdepodobne ovplyvnený rodinou J., u ktorej žije a ktorá má snahu o odsúdenie obžalovanej z dôvodu, že táto obvinila rodinu J. zo sexuálneho zneužívania pestúnov. V prospech takéhoto záveru svedčí znalecký posudok B. J. J.. Obžalovaná v čase skutku mala vierohodné indície o sexuálnom zneužívaní B. I.. Konala v zmysle princípu „subsidiarity a proporcionality“, t.j. nemala iné porovnateľne účinné možnosti ochrany záujmu maloletej a jej konanie neprekročilo rámec nevyhnutného na dosiahnutie účinnej ochrany záujmu dieťaťa. Tieto vierohodné indície obžalovanej sú preukázané rukou písanými svedectvami B. I. zo dňa 30.8.2014, z listu matke z 27.8.2014 a na počítači spísanými výpoveďami zo dňa 27.8.2014, ktoré boli podpísané B. I.. V prospech obžalovanej vypovedali svedkyne L. D. a G. B., ktorým B. I. osobne hovorila o sexuálnom obťažovaní. V prospech obžalovanej svedčí aj úradne preložený zápis polície vo K. zo dňa 28.8.2014 a 11.-12.10.2014. V neposlednom rade je to aj výsluch B. I. v konaní pod sp.zn. ČVS: ORP-2214/1-VYS-KE-2014 zo dňa 27.10.2014. Obžalovaná pred odchodom do K. využila všetky iné dostupné prostriedky na ochranu B. I.. Jedná sa o nasledujúce skutočnosti:
Obžalovaná sa snažila primäť B. I. ísť na políciu, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, čo odmietla. Kontaktovala pestúnov a ich reakcie len potvrdili obavy o bezpečnosť B. I., ktorá sa v deň skutku mala vrátiť do tejto rodiny. Pred odchodom do K. B. H. oslovili Q. R. B.. N. K. so žiadosťou o pomoc (list zo dňa 21. a 22.8.2014) a farára P.. Ihneď po príchode do K. bola predmetná vec oznámená K. M.. Na základe týchto skutočností obžalovaná navrhla, aby krajský súd ju v celom rozsahu oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Košice – okolie sp.zn. 2 Pv 613/14/8806 zo dňa 7.3.2016 pre skutok tam uvedený a právne kvalifikovaný ako zločin únosu podľa § 209 ods.1 Tr.zák. za súčasného zrušenia napadnutého rozsudku Okresného súdu Košice – okolie sp.zn. 6T/23/2016 zo dňa 26.6.2018.
Nakoľko nebol zákonný dôvod na vrátenie veci súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol, krajský súd vo veci odvolania obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie sp.zn. 6T/23/2016 zo dňa 26.6.2018 rozhodol sám.
V posudzovanej trestnej veci teda bolo podľa názoru odvolacieho súdu pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie v podstate v takom rozsahu ako to pre zistenie skutkového stavu predpokladá ustanovenie § 2 ods.10 Tr.por. pri rešpektovaní zásady kontradiktórnosti a keďže ani prokurátor, ani obžalovaná nemali návrhy na doplnenie dokazovania a nebol dôvod na postup mimo takého ich stanoviska, odvolací súd vychádzal z doposiaľ vykonaného dokazovania.
Z výpovede obžalovanej A. B. krajský súd zistil, že táto od B. I. vedela, že keď jej pestúnka G. J. nie je doma, tak ju jej manžel – pestún B. J. obťažuje tým spôsobom, že ju bozkáva, ohmatáva, pričom jej povedal, že keď to niekomu povie, tak bude zle. Preto sa snažila skontaktovať s G. J., ktorá jej však povedala, že sa ňou prísť nemôže a mala z nej pocit, že sa zámerne vyhýba stretnutiu. Od B. I. chcela, aby skutočnosti, ktoré jej povedala, oznámila polícii, čo však odmietla urobiť s odôvodnením, že jej na polícii veriť nebudú. B. I. počas svojho dobrovoľného pobytu u nich v G. N. D. keď videla, že sa obžalovaná s ďalšou rehoľnou sestrou chystá na cestu, chcela ísť s nimi. Obžalovaná B. I. zobrala so sebou preto, že jej chcela pomôcť a nekonala v úmysle túto uniesť. Konala v mene ,,kresťanskej lásky“. Vo K. sami kontaktovali políciu, ktorou bola B. I. vypočúvaná a táto sama resp. na základe výzvy polície písala svoje svedectvá. Tieto svedectvá boli oboznámené ako listy písané B. I. na hlavnom pojednávaní.
Skutková podstata únosu nemôže byť naplnená, pokiaľ sa pestúni, ktorým zákon priznáva ochranu výkonu starostlivosti nad dieťaťom, dostali do konfliktu so zvereným dieťaťom. V prípade vážneho podozrenia, že pestúni dieťa zneužívajú, nemožno ochranu pestúnov povýšiť nad práva a ochranu dieťaťa, keďže to odporuje účelu zákona. Prvoradou úlohou pestúnov je chrániť záujem dieťaťa a pokiaľ porušia túto povinnosť, ochrana práva výkonu starostlivosti nad dieťaťom podľa § 209 Trestného zákona sa neaplikuje. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Juppala v. Fínsko.
Celá obrana bola založená na tom, že obžalovaná odniesla B. I. do kláštora vo K. z dôvodu, aby zabránila jej ďalšiemu sexuálnemu zneužívaniu pestúnom a aby tieto skutočnosti vyšetrovala francúzska polícia. Ďalším dôvodom bolo to, že B. I. odmietala navštíviť orgány sociálnej kurately aj políciu v H. Q. zo strachu pred pomstou pestúnov.
B. I. na hlavnom pojednávaní uviedla, že ku B. H. D. G. chodila každé prázdniny od svojich 14 rokov. Bolo jej s nimi dobre. Mala s nimi priateľský vzťah a taktiež aj jej náhradní rodičia - pestúni. Sestričkám dôverovala. Keď bola s nimi vo K., mala už 17 rokov, ale tam už nemohla robiť veci podľa seba, napríklad písať listy ako chcela, musela ich písať tak, ako to chceli B. H., lebo na ňu kričali. Ich správanie vo K. sa ku nej zmenilo. B. I. celú situáciu ohľadom skutku vysvetlila tak, že podľa jej názoru sestričky chceli aby vstúpila do ich rádu a nechceli, aby mala kontakt s rodinou pestúnov, z tohto dôvodu ju aj odviezli do K.. Po svojom návrate na H. jej pestúnka G. J. rozprávala aké v skutočnosti B. H. sú (že sú ako sekta, sú klamárky, sestričky sa musia podriaďovať zakladateľke, ktorá je vo K.). Veľmi sa v nich sklamala a odvtedy sa s nimi nekontaktuje. V závere svojej výpovede na hlavnom pojednávaní B. I. potvrdila verziu obžalovanej v tom, že v deň odchodu z G. N. D. si sama dala dobrovoľne svoje osobné veci do batožinového priestoru auta, nasadla doň dobrovoľne, nikto na ňu netlačil. Bola presvedčená, že rodičia (pestúni) o jej ceste do B., resp. do K. vedia, (aspoň tak to sestričky tvrdili), aj keď sama bola z vývoja udalostí prekvapená. Vo K. bola na polícii, kde väčšinou za ňu sa vyjadrovali sestričky.
Svedkyňa G. J., pestúnka B. I., na hlavnom pojednávaní vypovedala, že keď B. I. bola u B. H. N. D. v lete 2014, dohodla sa s ňou, že tam bude do 25. augusta 2014. Dňa 24.8.2014 jej B. I. telefonovala, aby zistila, kedy jej ide vlak domov. Uvedeného dňa jej telefonovala späť, aby jej oznámila odchody vlakov, no nedovolala sa na jej mobilný telefón ani do kláštora na pevnú linku. Na druhý deň sa do kláštora dovolala až večer okolo 21.00 hod, kedy rozprávala so sestrou J., ktorá na jej otázku, či B. išla domov povedala, že B. domov neodišla, ani sa domov nevráti, že ju odviezli do iného kláštora, pričom jej neodpovedala, kde ju odviezli. Povedali jej, aby bola pokojná, že všetko je vôľa Božia. Na druhý deň išla s právnym zástupcom do kláštora v D., kde im B. H. zmätočne hovorili, kde sa B. nachádza. Čakala tri dni a potom išla oznámiť na políciu, že B. I., ktorú mala v pestúnskej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu uniesli. Uviedla tiež, že na polícii jej ukázali aj list, ktorý písala B., ale z jeho obsahu vycítila, že ho takto nepísala z vlastnej vôle. Bolo v ňom uvedené, že sa má dobre, že je so sestrami a je šťastná, aby preto neriešila veci cez políciu inak ona povie pravdu. Asi po mesiaci čakania im oznámili, že B. je vo K., kde pre ňu s právnym zástupcom išli. Ďalej uviedla, že asi pol roka pred spáchaným skutku bolo na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zaslané anonymné podanie, podľa ktorého mala byť B. sexuálne zneužívaná. S B. bola na gynekologickom vyšetrení, bola u nich doma pracovníčka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, ktorá im povedala, že takýchto oznámení prišlo viacej na osoby v pestúnskej starostlivosti, aby si z toho ťažkú hlavu nerobila. O tomto sa zdôverila aj B. H..
Svedkyňa L. D. vypovedala, že v roku 2013 sa jej G. J. zdôverila, že na základe anonymu musí chodiť s B. I. po lekároch. V roku 2014 sa jej aj samotná B. I. zdôverila, že jej otec, myslela tým svojho pestúna, za ňou chodí do izby, kde ju obchytáva, čo bolo pre ňu veľmi nepríjemné, preto sa pred ním zamkla na toalete. B. povedala, aby to oznámila na polícii, a aby to oznámila aj svojej matke, pestúnke G. J.. B. I. to nechcela oznámiť, že jej polícia nebude veriť a matku nechcela rušiť, lebo G. J. bola tehotná. Preto ona, sestra S. B. a sestra predstavená si chceli overiť, či B. hovorí pravdu, za ktorým účelom spísali na papier v bodoch skutočnosti, o ktorých im B. hovorila, tieto dali gréckokatolíckemu kňazovi M. P., ktorý sa s B. rozprával, pričom po rozhovore s ňou im povedal, že je pravda, že B. je zneužívaná, že ju otec obchytáva, že B. v tomto neklame.
Svedkyňa G. B. na hlavnom pojednávaní uviedla, že koncom mesiaca august 2014 bola v dome ich spoločenstva vo K., kedy tam prišla B. s obžalovanou. Ešte v ten večer, keď tam prišli, im B. povedala, čo všetko jej otec doma robil, pričom B. to G. J. nepovedala, lebo sa bála, že jej to neuverí. Na druhý deň zavolali políciu, pred ktorou B. vypovedala a ona prekladala zo slovenčiny do francúzštiny. B. vyčlenili samostatný domček, kde bývala sama a písala svoje svedectvá. Spolu s B. bola ešte na jednom výsluchu na polícii, kde tlmočila.
Z výpovede svedkyne A. R. vykonanej na hlavnom pojednávaní je preukázané, že je zo spoločenstva B. H. a je birmovnou matkou B. I.. V lete 2014 jej B. I. povedala, že ju otec obchytáva, bozkáva na ústa a venuje jej takú pozornosť, že je to jej nepríjemné. Matke G. J. to povedať nechcela, pretože by bránila otca. Na sociálny úrad to tiež nechcela oznámiť, pretože tam sa už také niečo riešilo a G. J. vtedy povedala, že u nich sa nič také nedeje. Potom B. I. stretla vo K., kedy jej povedala, že do K. chcela prísť a tam vypovedať, lebo sa bojí otca B. J..
V konaní pred okresným súdom bola ďalej vypočutá svedkyňa B. T. D., zamestnankyňa Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, samostatný radca na oddelení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorá uviedla, že si pamätá riešenie repatriácie B. I. na územie H.. Taktiež sa pamätala, že v súvislosti s poškodenou bolo riešené aj podozrenie na sexuálne obťažovanie, ktoré sa nepotvrdilo.
Z prečítanej výpovede svedkyne, a to predstavenej v kláštore B. H. N. D. S. H. vyplynulo, že je sestrou predstavenou v kláštore B. H. N. D.. Pobyt B. I. v kláštore bol so súhlasom jej rodičov. Nevidela ju odchádzať z kláštora, ale je presvedčená, že odišla dobrovoľne. B. si, že odišli do E. v rámci misie, ktorú vykonávala obžalovaná. O tom, že išli najprv do B. a odtiaľ do K. vedomosť nemala. Celá táto cesta obžalovanej do K. bola bez jej vedomia a bola to iniciatíva obžalovanej. Pokiaľ obžalovaná odišla z kláštora preč s B. I., tak to bolo z dôvodu, že mali ísť do E. v rámci misie.
Svedkyňa B. B. S. H. D. M. v prípravnom konaní vypovedala, že dňa 25.8.2014 za ňou prišla obžalovaná s tým, že potrebuje ísť do E., kde vykonávala misiu. Spolu s nimi išla aj poškodená. V E. nezastavili, obžalovaná jej povedala, že idú ďalej a navigovala ju do B., kde zastavili pri nejakom dome. Obžalovaná
s B. I. vystúpili z auta, kedy jej obžalovaná povedala, že sa môže vrátiť. To, že obžalovaná chce ísť do K. nevedela.
Z prečítaného psychologického znaleckého posudku vypracovaného M. U. H. dňa 7.10.2014 za súhlasu procesných strán podľa § 268 ods.2 Trestného poriadku vyplynulo, že B. I. má intelektové schopnosti v pásme vyššieho priemeru, je bystrá, využíva logické myslenie. Sociálne inteligencia je nižšie komponovaná, nemá skúsenosti, je naivná a dôverčivá. Pamäťové schopnosti má v pásme priemeru. Je spôsobilá správne si zapamätať dej a správne ho reprodukovať. Nebol u nej zistený sklon emočne podkresľovať dej. Nemá sklon skresľovať ani zveličovať, je realistická, vecná v popise, nemení svoje vyjadrenia, má tendenciu reagovať prirodzene a milo. Nemá sklon konfabulovať. Sociálna inteligencia je u nej nižšie komponovaná, nemá skúsenosti, chýba jej opatrnosť, je dôverčivá a naivná. V sociálnej oblasti je mierne infantilná, ochotná podriadiť sa hlavne ak ide o osoby, ktoré sama považuje za autority, verí im a nie je voči ich názorom kritická. V čase psychologického vyšetrenia bola síce B. I. sociálne neistá, ale bez vnútorného emočného napätia, teda emočne i sociálne detská, nezrelá v prejavoch aj v spôsobe uvažovania. B. I. si v tomto období vybrala skupinu, s ktorou sa identifikovala a to bola osoby v duchovnej oblasti, kde ako vzor mala svoju nevlastnú matku, pestúnku G. J., ktorá šla podobnou cestou vývoja. Sama si vybrala normy a hodnoty voči ktorým chcela byť lojálna a mníšky boli pre ňu prirodzenou autoritou, imponoval jej ich spôsob života. V tom čase bola v morálnej oblasti ešte vo fáze mechanického rešpektovania jednotlivých noriem a pravidiel bez toho, aby k nim zaujala kritický postoj. Osobnosť B. I. v čase psychologického vyšetrenia bol bez znakov negatívnych vývinových trendov.
V rozpore s týmto znaleckým posudkom vyznieva znalecký posudok z odboru psychológie B. J. J., z ktorého vyplynulo, že B. I. vo vnútornom prežívaní je citovo neistá, nekľudná a má tendenciu účelovo sa prispôsobiť. Neznáša pocity viny, ktorým sa vyhýba aj za cenu potláčania vlastných názorov. Má sklony k sebaobetovaniu a postupné skresľovanie jej výpovedí znalkyňa posúdila ako psychologicky zrozumiteľný obranný mechanizmus osobnosti, ktorá si chce zachovať prostredie, v ktorom citovo existuje.
Oboznámenou správou z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 10.11.2014 bolo preukázané, že v roku 2013 bolo zaznamenané anonymné podanie, že B. I. sa nejako v rodine uzavrela, a že to môže mať niekoľko príčin. Z týchto dôvodov boli deti vyšetrené lekárkou, psychológom referátu poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, z ktorých vyšetrení nevyplynulo nijaké podozrenie na zneužívanie detí, či zanedbávanie starostlivosti o ne. V septembri 2014 bol úrad informovaný Veľvyslanectvom SR v M., že K. D. J. informoval o úteku B. I. od jej náhradnej rodiny z dôvodu jej sexuálneho zneužívania. B. I. si prevzala jej pestúnka 12.9.2014 vo K..
Na hlavnom pojednávaní boli oboznámené viaceré listinné dôkazy, ktoré nastolenú obranu obžalovanej A. B. vo svojej podstate potvrdzovali, jednalo sa o rôzne listy písané samotnou B. I., ktorých obsah síce v konaní pred súdom poprela, s tým že jej boli diktované H. A. Q., na druhej strane obsahovo zodpovedali výpovediam svedkov, ktorí potvrdzovali obranu obžalovanej, spočívajúcu v tom, že obžalovaná A. B. B. I. nechcela do K. uniesť, ale len jej pomôcť, pretože mala dôvodné podozrenie zo sexuálneho zneužívania resp. obťažovania B. I. jej pestúnom B. J..
Za obsahovo najdôležitejšie považoval krajský súd tieto listinné dôkazy, ktoré boli zákonným spôsobom oboznámené:
V listoch adresovaných Q. R. N. K. zo dňa 22.8.2014, ktoré súd prečítal, B. H. uviedli, že B. I. sa niektorým zo sestier zverila, že od jej štrnástich rokov sa ku nej nevhodne správa jej náhradný otec, pestún B. J., čo je potvrdené úradne preloženým zápisom polície vo K. Q. P. M. z čaty R. z 28.8.2014 a z 11.-12.10.2014.
Z listu N. K., Q. R., zo dňa 26.9.2014 vyplynulo, že pochybuje o pravdovravnosti B. H. na základe osobnej návštevy ich komunity dňa 10.1.2012. V súvislosti s predmetnou vecou sa stretol s troma H. A. D., kde na jeho otázku, kde je B., mu náhradná predstavená povedala, že nevie.
V konaní pred okresným súdom bol taktiež ako listinný dôkaz prečítaný list B. I. zo dňa 27.8.2014 adresovaný B. H., v ktorom píše, že sa má dobre a žiada ich, aby nikomu nepovedali, kde išla, a taktiež
jej ďalší list zo dňa 28.8.2014, v ktorom píše, že bola vypočutá policajtmi, pričom na H. by policajti takí milí neboli a s dôverou by im nemohla povedať jej problém.
Obhajkyňa na hlavnom pojednávaní prečítala list B. I. zo dňa 30.8.2014, z obsahu ktorého vyplynulo, keď jej matka G. J. si našla prácu, pestún B. J. začal za ňou chodiť do izby, ľahal si ku nej, priťahoval ju k sebe a bozkával ju. Keď to začalo, mala 14 rokov. Povedala mu, že sa jej to nepáči, no on jej vravel, že to bude aj tak robiť ďalej. Nepovedala to nikomu, lebo sa bála.
Z vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ Odboru kriminálnej polície Košice sp.zn. ČVS:ORP-2214/1-VYS-KE-2014, krajský súd zistil, že B. I. podala dňa 27.10.2014 trestné oznámenie, z obsahu ktorého vyplýva, že jej otec za ňou chodieval častejšie ako za inými súrodencami, objal ju ako iných súrodencov a povedal, že ju má rád. Niekedy jej to vadilo, keď to robil viackrát za deň. Aj ju obchytával na rukách, na prsiach a na bruchu. Bolo to asi dvakrát pred troma rokmi. Ako svedok v uvedenej trestnej veci Okresného riaditeľstva PZ Odboru kriminálnej polície Košice vedenej pod sp.zn. ČVS:ORP -2214/1-VYS-KE-2014 B. I. uviedla, že ju otec hladkal po líci, po rukách a po bruchu a neľahal si ku nej, lebo spala na poschodovej posteli hore.
Uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ, odboru kriminálnej polície Košice sp.zn. ČVS: ORP -2214/1-VYS-KE-2014 zo dňa 11.2.2015 bolo trestné stíhanie vo veci zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods.1 Trestného zákona, ktorého sa podľa tohto uznesenia mal dopustiť páchateľ tým spôsobom, že od mesiaca február 2012 do júla 2012 v byte na A. V. N. G. sexuálne zneužil mal. B. I. tým spôsobom, že sa jej mal dotýkať v oblasti ramien, pŕs, brucha a bozkávať ju na ústa zastavené, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie.
Všetky tieto skutočnosti druhostupňový súd musel zobrať do úvahy pri rozhodovaní o otázke neviny, resp. viny. Preskúmaním všetkých vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti je potrebné konštatovať, že v danom prípade existujú dve skupiny dôkazov.
Za situácie, kedy existujú dve skupiny dôkazov je mimoriadne dôležité zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Za dôvodnú pochybnosť treba chápať takú pochybnosť, ktorá spôsobuje, že orgán, ktorý rozhoduje o veci na základe starostlivého a nestranného zhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov by bol taký nerozhodný, že by nemohol urobiť záver, že skutočnosť naplňujúca znak trestného činu sa stala, to znamená, že nezíska vnútorné presvedčenie o vine obžalovaného. Zmyslom tejto zásady je predísť tomu, aby sa potrestali osoby, u ktorých neexistuje istota, že skutok, z ktorého sú obvinené, spáchali úmyselne minimálne v úmysle nepriamom tak, ako to predpokladá ustanovenie § 15 ods. 1, písm. b) Tr. zákona.
Výpoveď obžalovanej, ktorá zdôvodnila, že z dôvodu kolízie záujmu pestúna a B. I. nemohlo byť právo pestúnov povýšené nad právo B. I., ktorá podľa jej vnútorného presvedčenia potrebovala účinnú pomoc, je podporená výpoveďami svedkýň L. D., A. R. a G. B.. Tieto zhodne uvádzajú, že obžalovaná sa dozvedela o zneužívaní B. I. jej pestúnom B. J. a chcela jej pomôcť. Svedkyne A. R., G. B. a L. D. navyše uviedli, že skutočnosti o zneužívaní osobne počuli od B. I., ktorá im po opise udalosti uviedla, že nechce vypovedať na polícii a taktiež to nechce oznámiť svojej pestúnke G. J., lebo ju nechce zraniť, nakoľko v tom čase bola pestúnka tehotná. Aj z predloženého zápisu polície vo K., Q. P. M. z čaty R. zo dňa 28.8.2014, vyplynulo, že hneď po príchode B. I. do K. bola vec oznámená prokuratúre a tá spísala záznam na základe jej výpovede, ktorú sestry predkladali. Konkrétne v úradnom preklade je uvedené, že B. I. si priala ísť do K. za A. B. a že si nepraje vrátiť sa na H.. K obťažovaniu zo strany pestúna uviedla, že sa jej dotýkal na hrudi a na bruchu, nútil ju, aby ho viackrát bozkávala. V závere B. I. uviedla, že si praje ostať vo K. až do svojej plnoletosti. Taktiež aj z úradne preloženého svedectva kňaza P. R. vyplynulo, že B. I. stretol vo K., kedy pôsobila veľmi pokojne až radostne.
Ďalšími listinnými dôkazmi, t.j. listami, ktoré písala B. I. vo K., ktorých obsah síce neskôr poprela s tým, že konala pod nátlakom, vyplynuli skutočnosti uvádzané obžalovanou A. B.. Obžalovaná sa teda mohla domnievať, že B. I. je v ohrození a chcela jej pomôcť tým, aby vypovedala pred inými policajnými orgánmi ako na území H. Q.. Motív obžalovanej, že chcela B. I. uniesť do K., aby sa stala členkou rádu B. H. nebol bez pochybností preukázaný. Aj keď v neprospech obžalovanej vypovedala pestúnka G. J. a B. I., neuniklo pozornosti krajskému súdu, že tieto výpovede je možné hodnotiť ako nevierohodné z dôvodu ich závislosti od osoby pestúna a manžela B. J., ktorý s nimi žil v spoločnej domácnosti. Túto skutočnosť
zvýrazňuje a potvrdzuje znalecký posudok B. J. J., ktorý bol v konaní pod sp.zn. ČVS: ORP-2214/1-VYS- KE-2014 vypracovaný a ako listinný dôkaz oboznámený v tomto konaní pred okresným súdom. Znalkyňa B. I. psychologicky vyšetrila a dospela k záveru, že táto vo vnútornom prežívaní je citovo neistá, nekľudná a má tendenciu účelovo sa prispôsobiť. Neznáša pocity viny, ktorým sa vyhýba aj za cenu potláčania vlastných názorov. Má sklony k sebaobetovaniu a postupné skresľovanie jej výpovedí znalkyňa posúdila ako psychologicky zrozumiteľný obranný mechanizmus osobnosti, ktorá si chce zachovať prostredie, v ktorom citovo existuje.
V tomto smere však pretrvávajú viaceré nezanedbateľné pochybnosti, ktoré by nemohlo rozptýliť ani prípadné vykonanie ďalších dôkazov. Navyše ak sama znalkyňa z odboru psychológie M. J. J. vylúčila možnosť ďalšieho výsluchu poškodenej B. I., ktorá pre odstup času už nebude môcť správne reprodukovať priebeh skutkového deja. S týmto záverom je možné súhlasiť, nakoľko od spáchania skutku uplynulo 8 a pol roka.
Po komplexnom vyhodnotení všetkých okolností daného prípadu, vychádzajúc zo zistenej a ustálenej dôkaznej situácie, prihliadajúc aj na zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovanej, mal odvolací súd za to, že bolo jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností dokázané, že obžalovaná na základe jej vtedajších zistení a vnímania situácie v tom čase 17 ročnou B. I. a jej interpretácie mohla byť presvedčená o tom, že B. I. je sexuálne obťažovaná svojim pestúnom B. J.. Práve v tomto presvedčení ako sama opakovane uvádzala v mene ,,kresťanskej lásky“ odviezla B. I. do kláštora vo K., aby ju chránila aj pred prípadným ďalším obťažovaním.
Ako dôkaz zásadného významu, ktorý krajský súd vyhodnotil v prospech obžalovanej je výpoveď B. I. v konaní sp.zn. ČVS: ORP-2214/1-VYS-KE-2014 zo dňa 27.10.2014, t.j. dva mesiace po žalovanom skutku, kde B. I. potvrdila obsah svojich písomných svedectiev z K. a opísala ako bola obťažovaná, že pestún mal vo zvyku najmä ráno vojsť do jej izby, ľahnúť si ku nej v jej posteli, objímať ju, hladkať, vrátane obchytkávania v oblasti hrude, brucha a bozkávaním formou vsunutia jazyka do úst. B. I. uviedla, že jej to bolo nepríjemné a nesúhlasila s tým. Tento výsluch bol zachytený v písomnej podobe v zápisnici, ako aj na videozáznam a je súčasťou spisu v uvedenom konaní.
Z judikatúry súdov Slovenskej republiky možno vyvodiť, že náležité zistenie skutkového stavu podľa § 2 ods.10 Tr.por. vyžaduje, aby súd svoje rozhodnutie o vine oprel o jednoznačne zistené a ničím nespochybniteľné fakty, ktoré vylučujú akúkoľvek pochybnosť, že sa skutok stal, ktorý je predmetom trestného stíhania, resp. že skutok spáchal obžalovaný.
Na základe vyššie uvedeného je potrebné, aby sa dostatočne objasnila vec v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, že sa skutok stal, tento vykazoval všetky znaky skutkovej podstaty (vrátane zavinenia) žalovaného trestného činu. Ak nie je splnená čo i len jedna z uvedených podmienok, nemožno dospieť k odsudzujúcemu rozsudku.
Súd nemôže vyvodzovať náležité zistenie skutkového stavu veci z domnienok a hypotéz, čo aj s vysokým stupňom pravdepodobnosti, pokiaľ pripadá do úvahy aj iný priebeh skutkového deja.
Pokiaľ ostanú po vykonaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov v akomkoľvek smere pochybnosti o vine obžalovaného a tieto pochybnosti sa týkajú skutkových zistení, musí sa rozhodnúť v prospech obžalovaného. Zásada prezumpcie neviny sa musí prejaviť v rozhodnutí v tom zmysle, že sa uplatní zásada „in dubio pro reo“.
V tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že zločin únosu podľa § 209 ods.1 Tr.zák. je úmyselný trestný čin, pre ktorého naplnenie sa vyžaduje úmyselné konanie – teda vedomosť páchateľa, že sa dopúšťa žalovanej trestnej činnosti. Ak ten-ktorý páchateľ takúto vedomosť nemá, resp. jeho obranu objektívnymi dôkazmi vyvrátiť nie je možné (ako v tomto prípade), nemôže niesť trestno-právnu zodpovednosť.
Absencia iných dôkazov taktiež prispela k tomu, že nedošlo k zmene dôkazného stavu v neprospech obžalovanej. Odvolací súd dospel k záveru, že nie je síce vylúčené, že sa obžalovaná sa dopustila skutku kladenej jej za vinu, dokonca možno konštatovať, že bola z takéhoto konania v určitej miere podozrivá, berúc do úvahy súhrn vykonaných dôkazov vyznievajúcich v jej neprospech, avšak nebola preukázaná subjektívna stránka konania obžalovanej, a to vo forme priameho, resp. nepriameho úmyslu.
Z dôvodov uvedených v tomto rozsudku, rešpektujúc vyššie citovaný Nález Ústavného súdu SR, Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací preto zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Košice – okolie sp.zn. 6T/23/2016 zo dňa 26.6.2018 v celom rozsahu a podľa § 285 písm. b) Tr. por. obžalovanú A. B. spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Košice – okolie sp.zn. 2 Pv 613/14/8806-31 zo dňa 7.3.2016 v celom rozsahu oslobodil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.