Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2S-59-2021.pdf
PDF · 169.04 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/59/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci žalobcu IWIN SERVICES spol. s r.o., so sídlom Budovateľská 1285, 093 01 Vranov nad Topľou, IČO: 36 743 631, zastúpeného konateľom A. B., právne zastúpeného JUDr. Stanislavom Kaščákom, Advokátska kancelária, so sídlom Ulica 1. mája 1246, 093 01 Vranov nad Topľou, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 24. septembra 2021 Číslo: 101805178/2021 na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 24. septembra 2021 Číslo: 101805178/2021 a rozhodnutie prvostupňového Daňového úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou zo dňa 3.júna 2021 Číslo: 100964826/2021 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
P r i z n á v a žalobcovi úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 24.09.2021 pod Číslom: 101805178/2021 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len „Daňový poriadok“) rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 03.06.2021 Číslo: 100964826/2021, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 2 000 eur na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2018, potvrdil.
Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný poukazom na odvolanie daňového subjektu voči prvostupňovému rozhodnutiu, v ktorom poukázal daňový subjekt na to, že rozhodnutie správcu dane je vnútorné rozporuplné s ohľadom na právne posúdenie predmetu kontroly. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6Sžo/8/2013 a ďalej argumentoval tým, že uvedený rozsudok podľa daňového subjektu rieši odlišnú právnu vec, ako tú, ktorá sa rieši v daňovej kontrole, pričom na tento rozsudok poukázal správca dane a oprel oň svoj právny názor.
Ďalej argumentoval daňový subjekt tým, že podľa § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sponzorovanie na účely tohto zákona je plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá
také plnenie poskytla. Poukázal na definíciu sponzorovania pri športe, ako aj na to, že ak správca dane zákonne chce definovať sponzoring podľa daňového subjektu, nechápe, prečo používa zákon č. 308/2000 Z. z. a nie zákon č. 440/2015 Z. z. Ďalej daňový subjekt vyčíta správcovi dane, že sa nevysporiadal s tým, že okrem predložených vecných predmetov, ktoré dodala spoločnosť KALENA s.r.o., daňovému subjektu boli predložené aj reklamné predmety, nástenné kalendáre, DVD nosiče, ktoré v rámci reklamy boli realizované v prospech daňového subjektu. Ďalej argumentuje daňový subjekt, že nebolo dohodnuté medzi ním a spoločnosťou, teda dodávateľom nejaké hlavné, resp. vedľajšie plnenie, pretože všetko, čo bolo dodané spoločnosťou KALENA s.r.o., je súčasťou jedného nedeliteľného hlavného plnenia. Ďalej daňový subjekt vyčíta správcovi dane, že nevykonal vypočutie navrhovaných svedkov a to C. D., ako aj E. F., ktorých navrhoval daňový subjekt vypočuť už v daňovom konaní. Podľa daňového subjektu reklama na automobilových pretekoch priniesla daňovému subjektu zvýšenie a udržanie daňových príjmov, o čom predložil aj listinné dôkazy, ale správca dane ich vyhodnotil ako nehodnoverné. Podľa daňového subjektu jednostranný prístup správcu dane, ktorý niektoré navrhované dôkazy nevykonal a tie, ktoré nevedel odmietnuť, následne označil ako nehodnoverné, alebo ich pomenoval ako vedľajšie plnenie, pričom takýto postoj správcu dane je príčinou toho, že jeho rozhodnutie rovnako, ako v roku 2019 bolo vydané predčasne a nevychádzalo z vykonaného dokazovania. Na základe tohto navrhoval napadnuté rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušiť.
Finančné riaditeľstvo SR po preskúmaní rozhodnutia v rozsahu skutočnosti uvádzaných v odvolaní podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku zistil tento skutkový stav.
Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie apríl 2018 na DPH na základe oznámenia z 09.07.2018, pričom zistil z predložených dokladov, že kontrolovaný daňový subjekt v zdaňovacom období si uplatnil odpočítanie dane z došlej faktúry od dodávateľa KALENA s.r.o. Bratislava, pričom predmetom dodania bola propagácia a prezentácia spoločnosti v teame LAMA Racing podľa zmluvy – podujatie RECHBERG RENNEN Rakúsko v dňoch 20. - 22.04.2018, základ dane 10 000 eur, DPH 2 000 eur. Správca dane v rámci preverenia dodania služieb spoločnosťou KALENA s.r.o. dožiadaním z 24.10.2018 zisťoval, či boli predložené dokumenty súvisiace s preverovanou faktúrou, medzi ktorými okrem iného bola aj zmluva o reklame č. 6 z 26.02.2018. Na faktúre bolo uvedené, že: „Fakturujeme Vám služby na základe objednávky č. 2018024“, „Objednávame u Vás opravu polepu – reklamná plocha produkčného vozidla MITSUBISCHI EVO 9 na preteku RECHBERG RENNEN Rakúsko“. Predmetné zdaniteľné obchody si spoločnosť KALENA s.r.o. objednala od spoločnosti LATINE s.r.o. Banská Bystrica. Správca dane preveril dožiadaním aj uvedeného dodávateľa spoločnosť LATINE s.r.o., pričom správca dane miestneho príslušného správcu požiadal aj o vypočutie konateľa spoločnosti KALENA s.r.o. C. G. D.. So zisteniami dožiadaného správcu dane oboznámil správca dane kontrolovaný daňový subjekt dňa 11.06.2019 a podľa správcu dane umiestnením nápisu IWIN SERVICES spol. s r.o. na pretekárskom aute kontrolovaný daňový subjekt neprijal žiadne plnenie. Faktúra, z ktorej si kontrolovaný daňový subjekt uplatnil odpočítanie bola bez reálneho ekonomického naplnenia a nie je preto dokladom slúžiacim pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa príslušných ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. Výsledok daňovej kontroly, vrátane vyhodnotenia všetkých predložených dokladov, dôkazov a vyjadrení uviedol správca dane v protokole zo dňa 09.07.2019, doručený daňovému subjektu 10.07.2019, ku ktorému predložil daňový subjekt vyjadrenie elektronicky dňa 29.07.2019. Dňa 16.09.2019 sa konalo prerokovanie pripomienok daňového subjektu k protokolu a dňa 19.09.2019 predložil splnomocnený zástupca daňového subjektu správcovi dane ďalšie dokumenty a dôkazy, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní. S daňovým subjektom bola počas vyrubovacieho konania dňa 25.09.2019 spísaná posledná zápisnica a na základe týchto skutočností daňový subjekt vydal rozhodnutie dňa 02.10.2019 a vyrubil rozdiel dane v sume 2 000 eur pre porušenie ustanovenia §41 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, pretože nebolo preukázané, že na základe faktúry od dodávateľa KALENA s.r.o. vznikla daňová povinnosť podľa § 19 v nadväznosti na § 8 a § 9 zákona o DPH, pretože sponzoring ako taký nie je predmetom dane podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH. Voči tomuto rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie, na základe ktorého finančné riaditeľstvo rozhodnutím z 13.02.2020 zrušilo danú vec a vrátilo správcovi dane na ďalšie konanie. Tento opätovne po prerušení konania a predložení dôkazov a poskytnutí informácie opätovne vydal rozhodnutie dňa 03.06.2021, ktorým znovu daňovému subjektu vyrubil rozdiel dane v sume 2 000 eur na základe tých istých skutočností, ktoré uviedol pôvodne v rozhodnutí správca dane, ktoré bolo finančným riaditeľstvom zrušené.
Odvolací orgán ďalej citoval príslušné ustanovenia zákona o DPH, ako aj Daňového poriadku a pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z uvedených ustanovení a zistil, že správca dane neuznal na odpočítanie dane z faktúry od dodávateľa KALENA s.r.o. DPH správne, pretože neboli splnené podmienky v zmysle § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 zákona o DPH.
Podľa odvolacieho orgánu je potrebné pri hodnotení deklarovaného obchodu rozlíšiť, či informácia, ktorá bola v danom prípade uvedená na motorovom vozidle počas pretekov a daňovým subjektom prezentovaná ako reklama, má potenciál informovať o produktoch spoločnosti a podporiť ich nákup či predaj, alebo ide iba o informáciu, v ktorej tieto prvky absentujú a teda ide o sponzorský odkaz. Ďalej poukázal žalovaný na to, že reklama je predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu. Podľa jeho názoru z týchto definícii jednoznačne vyplýva, že cieľom reklamy je uplatniť produkty na trhu. V danom prípade však išlo len o uvedenie obchodného mena – loga daňového subjektu bez výpovednej hodnoty o tom, čím sa vlastne zaoberá, aký produkt sa snaží uplatniť a pozitívne vyzdvihnúť na trhu. Daňový subjekt má v obchodnom registri zapísaných 33 rôznych predmetov činnosti. Vo vyrubovacom konaní argumentoval vnútropodnikovým vyhodnotením efektivity reklamnej propagácie na automobilových pretekoch za roky 2017 a 2018, ktoré vytvoril tak, že sa pýtal novoprijatých zamestnancov, čo ich motivovalo zamestnať sa v ich spoločnosti. Z prieskumov 10 zamestnancov zo 63 uviedlo, že pracovnú zmluvu s daňovým subjektom uzavreli na základe podnetu z reklamy na automobilových pretekoch. Správca dane sa s jeho tvrdeniami vysporiadal v odôvodnení rozhodnutia. Ďalej žalovaný argumentoval tým, že nepochybnou je však skutočnosť, že logo daňového subjektu je pretekárskom aute mohlo prijímateľovi tejto informácie naznačiť, že táto spoločnosť podporila túto športovú činnosť. Ďalej žalovaný argumentoval poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ a aplikačnú prax Súdneho dvora EÚ, konkrétne na rozsudok C-530/09 z 27.10.2011. Zároveň argumentoval tým, že čo sa týka námietok daňového subjektu, poukazom na nosiče a kalendáre, tieto boli súčasťou deklarovaného obchodu a tiež, čo sa týka konštrukcií správcu dane v hlavnom a vedľajšom plnení, odvolací orgán s využitím oprávnenia v zmysle § 74 ods. 2 Daňového poriadku uviedol, že pri posúdení tejto skutočnosti je nevyhnutné vychádzať zo zmluvy o reklame č. 6 z 26.02.2018, pričom poukázal na článok 4, článok 2 a prílohu č. 3 k zmluve, kde sú uvedené jednotlivé formy reklamy pod označením „B“. K zmluve o reklame č. 6 odvolací orgán potreboval za potrebné uviesť, že v zmysle § 3 ods. 6 Daňového poriadku sa berie skutočný obsah právneho úkonu, alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Podľa žalovaného, dodávateľovi KALENA s.r.o. nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH, pretože sponzoring ako taký nie je predmetom dane podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona a daňový subjekt nesplnil podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 zákona o DPH. Námietky daňového subjektu sú podľa žalovaného neopodstatnené. Na základe týchto skutočností odvolací orgán rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia žalovaného.
II.
Žalobné dôvody
Včas podanou žalobou sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane a navrhuje vec vrátiť Daňovému úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch podanej žaloby argumentuje poukazom na rozhodnutie tak správcu dane, ako aj žalovaného, pričom dôvodí tým, že základným sporným názorom medzi žalobcom a správnym orgánom je posúdenie výsledku dodanej služby pre žalobcu od spoločnosti KALENA s.r.o. Žalobca tvrdí, že sa jedná o reklamu a žalovaný správny orgán, že ide o sponzorský odkaz. Žalobca ďalej argumentuje poukazom na príslušné ustanovenia Daňového poriadku. Podľa neho nezákonnosť rozhodnutia žalovaného spočíva práve v porušení uvedených ustanovení § 3 ods. 3, § 24 ods. 2, ods. 3 Daňového poriadku, pričom správca dane a žalovaný sa nedostatočne vysporiadali s vykonanými dôkazmi v konaní a aj nesprávne sa vysporiadali s výsledkami a závermi vyplývajúcimi zo svedeckých výpovedí. Žalobca v priebehu daňového konania poukázal na právne vymedzenie sponzorstva a snažil sa vysvetliť správcovi dane, v čom sú jeho úvahy chybné – odporujúce právnym predpisom. Ďalej citoval
v žalobe definíciu § 38 zákona č. 308/2000 Z. z. Sponzorovanie, § 39 Obmedzenia sponzorovania a ďalej § 50 a § 51, ktoré sa týkajú zmluvy o sponzoringu.
Uvedené skutočnosti boli ako dôvody uvádzané žalobcom v bode A/ žaloby, pričom v bode B/ žaloby poukazuje na to, že žalovaný svoj názor, teda svoje základné právne hodnotenie, najdôležitejšie otázky vysvetlil odvodením právneho názoru v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6Sžo/8/2013. Podľa žalobcu spomínaný rozsudok bol vydaný v súdnom konaní, kde sa zaoberal súd sporom žalobcu Televízia Markíza Slovakia s.r.o., ktorá žiadala preskúmanie rozhodnutia Rady pre vysielanie a retransmisiu, pričom mala Televízia Markíza povinnosť ustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. V celom texte rozsudku ani raz nebol spomenutý zákon č. 222/2004 Z. z., ani Smernica Rady č. 2006/112/ES. Podľa žalobcu právny predpis, ku ktorému sa najvyšší súd v spomínanom rozsudku vyjadroval, je iba zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii. V tomto rozsudku podľa žalobcu sa nevykonáva žiadne rozdelenie reklamy, ako na reklamu daňovo uznateľnú a daňovo neuznateľnú. Výklad v tomto konaní najvyšší súd musel vykonať, ako výklad rozdielu medzi ustanoveniami §38 Sponzorstvo a § 32 Reklama toho istého zákona, teda zákona č. 308/2000 Z. z. Opätovne žalobca poukazuje na obsah ustanovenia § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., ako aj § 50 ods. 1 zákona č. 440/2015 Z. z. o športe a argumentuje rozlišnosťou uvedených ustanovení.
V bode C/ žaloby argumentuje žalobca tým, že v priebehu daňového konania na viacerých ústnych pojednávaniach vysvetľoval správcovi dane aj chybný predpokladať prezentovaný vo viacerých písomnostiach správcu dane o tom, že reklama musí vždy obsahovať informácie o existencii a kvalite služieb, ktoré poskytuje kontrolovaný daňový subjekt. Toto stanovisko správcu dane je podľa žalobcu výslovne uvedené v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane a podľa žalobcu je mylné. Všetky reklamné predmety, ktoré boli používané vo všetkých obchodných subjektoch na celom území SR (perá, čiapky, dáždniky, diáre, kľúčenky), kde je len logo spoločnosti, sú zaručene reklamnými predmetmi a prostredníctvom nich s realizuje reklama. Aj toto názorne sa dá vysvetliť, teda tvrdenia a závery žalovaného, na základe ktorých je vydané rozhodnutie správcu dane chybné a nesprávne.
Ďalej v bode D/ žaloby žalobca argumentuje tým, že vyčíta žalovanému, že sa chybne vysporiadal aj s tým, že okrem nálepky na pretekárskom aute zmluvný partner žalobcu spoločnosť KALENA s.r.o. dodala žalobcovi aj vecné predmety, ktoré boli ako reklamné predmety potom daňovým subjektom používané pri praktickej reklame svojej spoločnosti. Pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že tieto predmety neboli žalobcom ani objednané, ani sa neuvádzajú vo faktúre, žalovaný takto tvrdí, že nebol žalobcom do daňového konania predložený dôkaz, ktorý by preukazoval, že žalobcom boli objednané nejaké nadštandardné tovary alebo služby v zmysle zmluvy č. 6. V tomto ohľade podľa žalobcu žalovaný porušil ustanovenie §24 ods. 4 Daňového poriadku, pretože neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci. Tieto hnuteľné veci, predmety boli predložené žalobcom v rámci daňového konania.
V závere žaloby v bode E/ žalobca vyčíta tak v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, ako aj v danej žalobe, že nevykonal správny orgán vypočutie navrhovaných svedkov a to svedka C. D. a E. F.. Tieto pochybenia prvostupňového správneho orgánu nenapravil ani odvolací orgán. Na základe uvedených skutočností navrhol rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f), g) Správneho súdneho poriadku zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
III.
Vyjadrenie žalovaného
K včas podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 20.01.2022 vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na skutkových a právnych okolnostiach uvedených v rozhodnutiach a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
IV.
Replika žalobcu
K vyjadreniu žalovaného k podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 14.02.2022 vyjadril právny zástupca žalobcu, ktorý poukázal na dôvody uvedené v žalobe a navrhol žalobou napadnuté rozhodnutia zrušiť tak, ako to bolo uvedené v žalobe.
V.
Závery správneho súdu
Podľa § 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 180 ods. 1 SSP, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.
Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.
Podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.
Podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.
Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku, daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.
Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.
Podľa § 65 ods. 1 Daňového poriadku, orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní.
Podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2.
Podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.
Na prejednanie veci nariadil správny súd podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 08.12.2022. Na pojednávaní sa zúčastnili tak právny zástupca žalobcu, ako aj žalovaný a správny súd vec prejednal v prítomnosti účastníkov konania a vo veci samej rozhodol.
Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na žalobných dôvodoch, pričom argumentoval tým, že žalovaný, ako aj predtým správca dane nevykonali všetky navrhované dôkazy žalobcom ako daňovým subjektom a preto s poukazom na dôvody žaloby, ako aj na túto skutočnosť, navrhol žalobou napadnuté rozhodnutia zrušiť, pričom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn.: 6S/4/2020, ako aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-334/2020.
Správny súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s podstatnou námietkou žalobcu a to, že neboli vykonané všetky dôkazy, ktoré navrhoval žalobca ako daňový subjekt v daňovom konaní, ako aj vo vyrubovacom konaní. S dôrazom na tú skutočnosť, že žalobca ako daňový subjekt už vo
vyjadrení k protokolu navrhoval vypočuť svedka C. D., ako aj vykonať výsluch svedka E. F.. S uvedenou skutočnosťou sa podľa správneho súdu dostatočným spôsobom nevysporiadal tak správca dane, ako aj žalovaný ako odvolací orgán a v spojitosti s uvedeným tvrdením následne žalobca namietal, že rozhodnutia správnych orgánov preto nadobudli dôraz nedostatočnosti, nepreskúmateľnosti s poukazom na nevykonané dôkazy. Správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, konkrétne rozsudok sp. zn.: 8Sžfk/28/2020 zo dňa 27.01.2021, kde v bode 9. odôvodnenia rozsudku najvyšší súd vo vzťahu k obdobnej (rovnakej) námietke daňového subjektu uviedol, pričom preskúmaval rozsudok sp. zn.: 2S/85/2018 zo dňa 07.11.2019.
Najvyšší súd SR v bode 9 odôvodnenia svojho rozsudku citoval: „10. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku správneho súdu preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce najmä z toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a vyjadrení žalovaného k žalobe z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu 11.Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. 12.Preskúmaním veci kasačný súd zistil, že kľúčovou otázkou pre posúdenie veci je preukázanie doručenia protokolu o vykonaní daňovej kontroly a naplnenia podmienok pre uplatnenie si odpočtu DPH a s tým súvisiace unesenie dôkazného bremena zo strany sťažovateľa, resp. jeho prípadný prenos na správcu dane. S poukazom na obsah spisu s týmto však bezprostredne súvisí aj čiastková otázka viažuca sa k tomu, či sťažovateľ prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti za účelom zabránenia tomu, aby bolo reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, tak ako sú deklarované prostredníctvom daňových dokladov, spochybnené. 13.Kasačný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nekonzistentný, nepresvedčivý, zmätočný a vnútorne si vzájomne odporujúci a správny súd vec nesprávne právne posúdil. 14.Na úvod kasačný súd uvádza, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky je jedným z princípov, ktoré predstavujú súčasť práva na riadny a spravodlivý proces, ako aj pojmu právneho štátu, povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, v správnom súdnictve s odkazom na ustanovenie §139 ods. 2, Správneho súdneho poriadku. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu potom musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na druhej strane. Nepreskúmateľné rozhodnutie tiež nedáva dostatočné záruky pre to. že nebolo vydané v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces. 15.Podľa názoru kasačného súdu je správny súd povinný sa vo svojom rozhodnutí vždy riadne vysporiadať so všetkými podstatnými žalobnými námietkami a vyjadreniami žalovaného. Ak správny súd správnej žalobe vyhovie a napadnuté rozhodnutie zruší, pričom sa riadne nevysporiada s námietkami žalovaného alebo sa zabudne zaoberať niektorou z podstatných námietok žalobcu alebo žalovaného, nemôže kasačný súd nič iné, ako jeho rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť v zmysle § 462 ods. 1 Správneho súdneho poriadku na ďalšie konanie a to i vtedy, ak by žalobné námietky kasačný súd mohol sám spoľahlivo posúdiť z obsahu predložených spisov. 16.V prejednávanej veci kasačný súd z obsahu súdneho spisu zistil, že správny súd si vo svojom rozhodnutí sám odporuje, ak považoval daňovú kontrolu za neukončenú a protokol riadne nedoručený a následne v bode 89 svojho rozhodnutia uvedie, že „V ďalšom konaní bude úlohou správnych orgánov najskôr sa vysporiadať s námietkou žalobcu týkajúcou sa nedodržania zákonnej jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly a iba v prípade, ak správne orgány dospejú k záveru, že v dôsledku neposkytnutia súčinnosti žalobcu došlo k nedoručeniu Protokolu v zákonom stanovenej jednoročnej lehote, bude následne ich úlohou doplniť dokazovanie o žalobcom navrhnuté dôkazy a to doplniť dokazovanie o výsluch osôb označených ako zamestnanci spoločnosti RM MART, s.r.o. a vysporiadať sa s návrhom žalobcu na výsluch svedka D., ako aj svedka p. H., resp. tieto dôkazy vykonať". Toto nemožno považovať zo strany krajského súdu za zrozumiteľné a presvedčivé vysvetlenie dôvodov, prečo nemožno považovať protokol za doručený podľa § 30 ods. 4 daňového poriadku. Zo žiadneho
ustanovenia zákona (rozumej daňového poriadku a zákona o e-Governmente) nevyplýva záver, že by právny úkon správcu dane, t. j. doručovanie protokolu prostredníctvom správcu dane, mal za následok jeho neplatnosť a to aj v prípade, že sa nedoručovalo v sídle daňovníka, u ktorého bola vykonaná daňová kontrola, ale v mieste, kde sa oprávnené osoby zdržiavali. Kasačný súd musel preto námietke sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci v časti týkajúcej sa povinnosti doručovať protokol výlučne elektronickým spôsobom vyhovieť, nakoľko správca dane môže doručovať písomnosti buď elektronicky, alebo aj prostredníctvom svojich zamestnancov, nakoľko mu to umožňuje ust. § 30 ods. 1 daňového poriadku, pričom oba spôsoby doručenia sú rovnocenné. Pokiaľ ide o samotné meritum veci kasačný súd odkazuje na svoju doterajšiu širokú a dostatočnú judikatúru.“ 17. Kasačný súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná v zmysle ustanovenia § 440 ods. 1 písm. g/ a f/ Správneho súdneho poriadku, a preto rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/85/2019 - 219 zo 07. novembra 2019 zrušil a vec mu vrátil podľa ustanovenia § 462 ods. 1 Správneho súdneho poriadku na ďalšie konanie. P ďalšom konaní bude úlohou správneho súdu postupovať pri preskúmavaní rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy v spojení s rozhodnutím prvoinštančného orgánu verejnej správy vo vyššie naznačenom smere. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne správny súd aj o náhrade trov konania v konaní o kasačnej sťažnosti (ustanovenie 467 ods. 3 Správneho súdneho poriadku).“
S poukazom na ustanovenie § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd, aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.
Správny súd s poukazom na znenie ustanovenia § 469 SSP je viazaný vyššie citovaným právnym názorom kasačného súdu aj napriek tomu, že nejde o vec žalobcu, ale ide o skutkovo zhodnú vec, preto námietku týkajúcu sa nevykonania dôkazov v daňovom konaní, ako aj vo vyrubovacom konaní, žalobcu ako daňového subjektu považuje za podstatnú a rozhodnutia, ktoré boli predmetom konania pred súdom na základe právneho názoru uvedeného Najvyšším súdom SR v citovanom rozsudku preto zrušil a vrátil vec žalovanému, ako odvolaciemu orgánu na ďalšie konanie. S ohľadom na obsah citovaných ustanovení tak Daňového poriadku, ako aj zákona o DPH je preto možné uzavrieť, že v čase vydania predmetného rozhodnutia boli uvedené skutočnosti, ktorými argumentoval žalobca v žalobe, známe a je preto povinnosťou správnych orgánov dôsledne aplikovať ustanovenia zákona č. 440/2015 Z. z. o športe tak, ako to argumentoval žalobca v žalobe, nielen zákona č. 308/2000 Z. z., o ktorého ustanovenia opiera všetky svoje závery tak správca dane, ako aj žalovaný v danom konaní a následne sa dôkladne zaoberať vysvetlením, prečo správca dane vyhodnotil deklarované služby ako sponzoring, nie ako reklamu.
Čo sa týka žalobcovej námietky spočívajúcej v preukázaní dôkazov a teda unesení jeho dôkazného bremena v tom, že skutočne došlo k zdaniteľnému dodaniu služieb, správny súd vzhľadom na to, že ide o posúdenie skutočnosti, ku ktorej vzhľadom na existenciu rozsiahlej judikatúry bez ďalšej konkretizácie je potrebné opätovne sa venovať a túto časť žalobných námietok v intenciách aktuálnej rozhodovacej činnosti SD EÚ a na ňu nadväzujúcej judikatúry Ústavného súdu SR a všeobecných súdov jednoznačne posúdiť.
Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-284/2011 vyplýva, že: „Články 2, 9, 14, 62, 63, 167, 168 a 178 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje, aby sa za okolností, ako sú okolnosti dotknuté vo veci samej, zdaniteľnej osobe zamietlo právo odpočítať DPH za dodania tovaru z dôvodu, že so zreteľom na podvody alebo nezrovnalosti spáchané na vstupe alebo výstupe tohto dodania sa toto dodanie nepovažuje za skutočne uskutočnené bez toho, aby sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo, že zdaniteľná osoba dane vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa dane z pridanej hodnoty spáchaného na vstupe alebo na výstupe v rámci dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“
Priznanie práva na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe odoprieť len vtedy, ak sa po celkovom posúdení všetkých skutočností a skutkových okolností prejednávanej veci vykonaného v súlade s pravidlami dokazovania podľa vnútroštátneho práva preukáže, že táto osoba sa dopustila podvodu na DPH, alebo vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie bolo súčasťou takého podvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2014, Maks Pen, C-18/13, EU:C:2014:69, bod 30, a uznesenie z 10. novembra 2016, Signum Alfa Sped, C-446/15, neuverejnené, EU:C:2016:869, bod 36). Právo na odpočítanie dane možno odoprieť len vtedy, ak tieto skutkové okolnosti boli z právneho hľadiska dostatočne preukázané inak než na základe domnienok (pozri v tomto zmysle uznesenie z 3. septembra 2020, Crewprint, C-611/19, neuverejnené, EU:C:2020:674, bod 45).
V zmysle judikatúry SD EÚ správny orgán nemôže zdaniteľnej osobe uložiť povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmania týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré prináležia tomuto orgánu (rozsudok z 19. októbra 2017, Paper Consult, C-101/16, EU:C:2017:775, bod 51). Súdny dvor už konkrétne rozhodol, že daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si právo na odpočítanie DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba, ktorá vyhotovila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto práva, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi (rozsudok z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, bod 61).
Podľa aktuálnej judikatúry SD EÚ, keďže „odopretie práva na odpočítanie dane predstavuje výnimku z uplatnenia základnej zásady, ktorú toto právo predstavuje, daňovým orgánom prináleží z právneho hľadiska dostatočne preukázať objektívne skutočnosti, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že sa zdaniteľná osoba dopustila podvodu na DPH alebo že vedela alebo mala vedieť, že plnenie, ktoré uvádza ako základ práva na odpočítanie dane, je súčasťou takého podvodu. Vnútroštátnym súdom ďalej prináleží overiť, či dotknuté daňové orgány preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností“ (uznesenie z 3. septembra 2020, Vikingo Fővállalkozó, C-610/19, EU:C:2020:673, bod 57 a tam citovaná judikatúra).
Daňový poriadok v ustanovení § 24 upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový subjekt, ktorý preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolacieho konania), na preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, úplnosť, vierohodnosť, správnosť záznamov a evidencií, ktoré je povinný viesť. Toto ustanovenie zakotvuje, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.04.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011).
S poukazom na konštatovanie, že v daňovom konaní má prioritne dôkaznú povinnosť daňový subjekt a správca dane len následne verifikuje ním predložené skutočnosti, pričom podľa ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového poriadku je správca dane povinný čo najúplnejšie zistiť skutkový stav, správny súd mal za to, že správca dane pochybil, ak nevykonal žalobcom navrhnutý výsluch osôb, ktoré podľa tvrdení žalobcu na strane dodávateľa mali vykonávať určité postupy a práce pri realizácii reklamy. Uvedené osoby boli v zmysle zmluvy č. 6 povinné vykonať niektoré práce, resp. služby v súlade s uvedenou zmluvou č. 6, ako aj v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákona o športe pri realizácii uvedenej reklamy. Tieto osoby bolo potrebné predvolať za účelom zistenia, či tieto osoby vykonávali dané služby pre daňový subjekt a prípadne za účelom zistenia iných skutočností potrebných pre predmetné daňové konanie. Uvedené zistenia považoval správny súd za rozhodujúce pre zistenie, či tieto osoby vykonávali služby v súlade so zákonom č. 440/2015 Z. z., ako aj zákonom č. 308/2000 Z. z., čo sa týka reklamy na uvedenom podujatí v dňoch 20. – 24.02.2018.
Správny súd ďalej poukazuje na fakt, že v preskúmavanom konaní žalobca bol so správcom dane súčinný, doložil mu účtovnú dokumentáciu, fotodokumentáciu týkajúcu sa poskytovania služieb, vysvetlil spôsob, akým došlo k dodaniu služieb a ako boli zdaniteľné obchody vykonávané, teda doložil DVD nosiče, ako aj reklamné veci, teda diáre, perá, ktoré slúžili ako veci pre reklamu. Žalobca taktiež v administratívnom konaní navrhoval výsluch C. D., ako aj ďalšieho svedka E. F., ktoré tak správca dane, ako aj žalovaný v odvolacom konaní nevykonali. Správny súd konštatuje, že uvedeným konaním žalobca vyčerpal dôkaznú povinnosť týkajúcu sa preukázania, že služby spočívajúce vo vykonaní reklamných služieb boli skutočne vykonané spoločnosťou KALENA s.r.o., resp. jej subdodávateľom. Správnemu súdu nie sú známe žiadne iné dôkazy, ktorými by žalobca reálne mohol disponovať a ktoré by boli spôsobilé preukázať tú skutočnosť, že mu služby boli skutočne danou spoločnosťou dodané.
Z vykonaného dokazovania preukázaného v administratívnom spise je zrejmé, že žalobca v danom konaní konal s povereným zástupcom danej spoločnosti dodávateľa KALENA s.r.o. C. D., ktorý v konečnom dôsledku dodanie služieb, ako aj vystavenie predmetnej faktúry potvrdil. Nakoľko dodávateľ spoločnosť KALENA s.r.o. nemala svojich vlastných zamestnancov, objednané služby vykonala prostredníctvom subdodávateľa spoločnosti LATINE s.r.o. Banská Bystrica. Tieto dohody medzi dodávateľom a spoločnosťou KALENA s.r.o. a subdodávateľom boli vyhodnotené ako irelevantné z dôvodu, že neobsahovali určité identifikačné údaje na osobnom motorovom vozidle. Žalobca preto navrhol výsluch predmetných osôb C. D., ako aj E. F., aby tieto skutočnosti potvrdili. V uvedenom postupe správcu dane, ako aj následne žalovaného konštatoval preto správny súd vadu nedostatočne zisteného skutkového stavu.
V rozsudku vo veci C-277/14 (PPUH Stehcemp) z 22. októbra 2015 SD EÚ konštatoval: „Ustanovenia šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2002/38/ES zo 7. mája 2002 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá zdaniteľnej osobe zamieta právo na odpočet dane z pridanej hodnoty splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý jej bol dodaný, a to z dôvodu, že faktúru vystavil subjekt, ktorý je potrebné z hľadiska kritérií upravených touto právnou úpravou považovať za neexistujúci subjekt, a že je nemožné určiť totožnosť skutočného dodávateľa tovaru, okrem prípadu, že sa vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby sa od tejto zdaniteľnej osoby vyžadovali overovania, ktoré jej neprináležia, preukáže, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“
Z vyššie uvedených rozhodnutí vyplýva, že daňový subjekt je povinný prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, aby sa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia a teda súčasťou daňového podvodu. Správca dane ako aj žalovaný pokiaľ konštatovali, že žalobca nevykonal všetky opatrenia, ktoré od neho možno v rozumnej miere požadovať, aby sa uistil, že nie je účastný na daňovom podvode, keď za nevykonanie opatrení považovali tú skutočnosť, že žalobca si nepreveril dodávateľskú spoločnosť dôsledne.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd mal za to, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a konštatovanie, že sa žalobca zúčastnil na daňovom podvode, pokiaľ žalovaný na tomto závere trvá.
Z obsahu napadnutých rozhodnutí tak správcu dane, ako aj žalovaného vyplýva, že žalovaný svoje závery o dôvodnosti nepriznania práva na odpočet dane oprel o skutočnosť, že žalobca ako daňový subjekt nepreukázal dodanie služieb deklarovaným dodávateľom spoločnosťou KALENA s.r.o., resp. jej subdodávateľom spoločnosťou LATINE s.r.o. Banská Bystrica. Žalovaný uviedol, že ak si daňový subjekt uplatní nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný dokázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako ho deklaroval v daňovom priznaní, alebo na predloženom doklade a to aj osobou uvedenou na tomto doklade. Osoba, ktorá je uvedená ako
dodávateľ na faktúre, musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala službu odberateľovi. Žalovaný tiež výslovne uviedol, že čo sa týka samotných zdaniteľných služieb, správca dane nespochybnil reálnosť týchto služieb, ale označil ich ako sponzorstvo, nie dodanie reklamy. Keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že uvedené skutočnosti preukázal počas daňového konania a že uvedené služby mu skutočne ako reklamné služby boli dodané na základe spornej faktúry spoločnosťou KALENA s.r.o., považuje uvedený záver tak správcu dane, ako aj žalovaného za predčasný vzhľadom na tie skutočnosti, že správne orgány nevykonali všetky dôkazy, ktoré bolo potrebné vykonať počas daňovej kontroly, resp. počas vykonávacieho konania.
Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na závery aktuálnej rozhodovacej činnosti SD EÚ, konkrétne vo veci Kemwater ProChemie a veci Vikingo Fővállalkozó, prípadne aj na závery súvisiaceho rozhodnutia rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 1 Afs 334/2017 z 23.03.2022, ktoré boli uvedené aj v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 86/2022 z 15.02.2022. V zmysle uvedených rozhodnutí finančná správa je naďalej povinná vyhodnocovať všetky zadovážené dôkazy aj spôsobom, ktorý je na prospech daňového subjektu (napr. body 39 a 40 rozsudku Kemwater ProChemie), a teda finančná správa musí prijať záver kladný pre daňový subjekt, ak vie taký záver získať aj z iných dôkazov než len tých, ktoré tento subjekt predložil. Pochybnosti o identite dodávateľa či o presnom priebehu dodávateľského reťazca však samé osebe nestačia na prijatie záveru, že právo na odpočítanie dane nemožno priznať (body 45, 47 a 49 uznesenia Vikingo Fővállalkozó).
S ohľadom na vyššie uvedenú aktuálnu judikatúru aj v porovnaní s judikatúrou známou v čase rozhodovania správny súdom konanie žalovaného je preto pri spochybnení dodania služby deklarovaným dodávateľom z hľadiska posúdenia splnenia hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na odpočet dane významnou otázka, či vzhľadom na skutkové okolnosti veci nie sú k dispozícii údaje potrebné na overenie skutočného dodávateľa a jeho postavenia ako platiteľa DPH. Dôkazné bremeno v tomto prípade bude primárne zaťažovať žalobcu.
Žalovaný sa touto otázkou nezaoberal s odôvodnením, že podľa jeho zistení služby neboli dodané, keďže nemohli byť dodané deklarovaným dodávateľom. S ohľadom na recentnú judikatúru sa však kľúčovým stáva zistenie a preukázanie toho, či žalobcovi boli plnenia dodané iným subjektom, ktorý by bol platcom DPH, a to aj v prípade preukázania, že služby neboli dodané dodávateľom uvedeným na faktúre. V tomto smere je nevyhnutné dať daňovému subjektu ako aj správcovi dane procesný priestor zaoberať sa v rámci dokazovania aj touto otázkou, ktorá predmetom dokazovania v intenciách prekonanej súdnej judikatúry nebola, preto správny súd rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie žalovanému.
V tejto súvislosti správny súd poukazuje na najnovšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu SR - rozsudok zo dňa 31.01.2022 sp.zn.2Sžfk/31/2019 :
„ Odplatné zabezpečenie mediálneho priestoru platiteľom dane pre sťažovateľa ako reklamného partnera podujatia a prezentácie jeho loga a predmetu jeho činnosti na propagačných materiáloch a na samotných koncertoch je na účely zákona o DPH bezpochyby ekonomickou činnosťou (podnikaním), z ktorej bol dosiahnutý príjem. Bez ohľadu na to, či je toto plnenie s ohľadom ma svoje špecifiká reklamou, sponzoringom, alebo ním zmluvné strany sledovali iný účel, pri uplatnení režimu DPH mohlo ísť len o dodanie služby, pri ktorej vznikla daňová povinnosť, pretože služba bola poskytnutá sťažovateľovi za protihodnotu v tuzemsku zdaniteľnou osobou, ktorá konala v postavení zdaniteľnej osoby (§ 2 ods. 1 písm. b/, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona o DPH). Napriek tomu, že zákon o DPH na účely odpočítania dane z prijatých služieb posudzovaného druhu nerobí rozdiel medzi reklamou, sponzoringom či inou mediálnou prezentáciou, pristaví sa kasačný súd pri uvedených pojmoch. Podľa zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o reklame“) reklamou sa rozumie predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt sa považuje aj obchodné meno podnikateľa (§ 2 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o reklame). Pojem sponzoring, ktorý sa v súvislosti s prijatým plnením
od dodávateľa vyskytol v argumentácii správneho súdu i žalovaného, definuje zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) ako plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla. Je zrejmé, že sponzoring je taktiež spojený s mediálnou prezentáciou sponzora napĺňajúcou znaky reklamy, hoci primárnym cieľom sponzorovania je podpora sponzorovanej aktivity, zatiaľ čo ekonomickým cieľom reklamy je umiestňovanie produktov na trhu (§ 38 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii). So zreteľom na okolnosti súdeného prípadu možno konštatovať, že služba, ktorú poskytol dodávateľ sťažovateľovi, zodpovedá legálnej definícii reklamy, pretože išlo o prezentáciu obchodného mena a hlavného predmetu činnosti sťažovateľa. Ich spojením s propagovanými podujatiami bezpochyby mohol byť vo verejnosti vytvorený pozitívny vnem o existencii sťažovateľa a jeho podnikaní, čo bol zjavne ekonomický dôvod (prípadne jeden z viacerých), ktorý stál za vznikom transakcie. Otázkami odpočítania dane z reklamných služieb podobného druhu sa v minulosti zaoberal aj Súdny dvor EÚ, ktorý v jednom z ostatných rozhodnutí na danú tému (C-334/20 zo dňa 25.11.2021 Amper Metal Kft.) vyslovil záver, že „zdaniteľná osoba si môže odpočítať DPH zaplatenú na vstupe za reklamné služby, ak je takéto poskytnutie služieb transakciou, ktorá podlieha DPH v zmysle článku 2 smernice o DPH, a priamo a bezprostredne súvisí s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami na vstupe alebo s celkovou hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby ako súčasť jej všeobecných nákladov, pričom nie je potrebné zohľadniť skutočnosť, že fakturovaná cena za tieto služby je neprimeraná v porovnaní s referenčnou hodnotou určenou vnútroštátnym daňovým orgánom alebo že tieto služby neprispeli k zvýšeniu obratu tejto zdaniteľnej osoby“ (bod 40). Konštatoval tiež, že „skutočnosť, že sa nezvýšil obrat zdaniteľnej osoby, nemôže ovplyvniť výkon práva na odpočítanie. Spoločný systém DPH, ako bolo pripomenuté v bode 23 tohto rozsudku, totiž zaručuje neutralitu, čo sa týka daňového bremena všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na ich účely a výsledky, pod podmienkou, že uvedené činnosti v zásade podliehajú DPH. Okrem toho, ak raz vznikne právo na odpočítanie dane, zostáva zachované aj vtedy, ak sa zamýšľaná hospodárska činnosť napokon neuskutočnila a v dôsledku toho neviedla k zdaniteľným plneniam, alebo ak zdaniteľná osoba nemohla používať tovary alebo služby, ktoré viedli k odpočítaniu dane v rámci zdaniteľných plnení, z dôvodu okolností nezávislých od jej vôle (rozsudok z 12. novembra 2020, Sonaecom, C-42/19, EU:C:2020:913, body 38 a 40, ako aj citovaná judikatúra)“ .
Za nedostatočné odôvodnenie správny súd považuje rozhodnutie, ak z jeho obsahu nie je zrejmé, aké úvahy viedli orgány verejnej správy pri vyhodnotení dokazovania, pri právnom posudzovaní veci a podobne. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, udáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na pripomienky, návrhy, vyjadrenie účastníkov konania, musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému zákonnému rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, musí sa s nimi správny orgán v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov rozhodnutia na základe ktorých orgán verejnej moci rozhodol je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva. S týmto právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia dôvodov rozhodnutia), extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, prípadne len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyhodnotené alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení zo žiadnej možnej interpretácie nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím je tým odňatá možnosť skutkovo, či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia.
Správny súd nie je oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov pri odôvodňovaní rozhodnutí. Vecne preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je možné len za predpokladu toho odôvodnenia, keď správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania
S ohľadom na uvedenú judikatúru SD EÚ preto správny súd považoval za potrebné z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie spolu s rozhodnutím správcu dane zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP z dôvodu prijatého nesprávneho právneho záveru, ako aj nedostatočne zisteného skutkového stavu.
Správca dane aj žalovaný sa pri právnom posúdení veci v súlade s doterajšou judikatúrou zameriavali na otázku, či dodávateľmi žalobcu bol práve ten subjekt, ktorý bol označený v daňových dokladoch. S ohľadom na judikatúru vo veci Kemwater ProChemie je však potrebné aj pri neznámej identite dodávateľa skúmať, či bola služba v skutočnosti dodaná zdaniteľnou osobou. Toto dôkazné bremeno leží na žalobcovi, a to vo vzťahu k jednotlivým plneniam. S ohľadom na to, že pri spochybnení dodania služby osobou uvedenou na daňovom doklade nie je možné celkom vylúčiť dodanie inou osobou, ktorá spĺňa podmienky pre postavenie platiteľa DPH, je potrebné vo svetle záverov uvedených v rozsudku SD EÚ vo veci Kemwater ProChemie dať žalobcovi aj žalovanému priestor opätovne sa touto otázkou zaoberať.
Po doplnení dokazovania na základe doposiaľ uvedených výhrad správneho súdu k postupu správcu dane a rozhodnutiam konajúcich daňových orgánov bude preto potrebné zaoberať sa aj otázkou, či z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dodávateľ žalobcu mal postavenie platiteľa DPH, a to aj v prípade, ak by skutočným dodávateľom nebola osoba uvedená na predložených daňových dokladoch, ako aj otázkou, či takéto skutočnosti nevyplývajú z informácií, ktoré majú daňové orgány k dispozícii.
Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Správny súd zastáva názor, že § 24 ods. 4 Daňového poriadku nevylučuje, aby správca dane v rámci zisťovania skutkového stavu prihliadal okrem iných, aj na dôkazy získané v inom daňovom konaní. Uvedený postup správcu dane je prejavom základnej zásady správy daní (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), v zmysle ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Je pravdou, že použiteľnosť dôkazov v konaní je podmienená ich zákonnosťou, avšak nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, ktorý nezákonnosť uvedených dôkazov vyvodzoval len z titulu ich získania v inom konaní. Správny súd poukázal aj na tú skutočnosť, že žalobca uvedené svedecké výpovede nespochybňoval, namietal iba porušenie práva klásť svedkom otázky. K porušeniu práva žalobcu klásť svedkom otázky nedošlo, keďže toto právo možno uplatniť len v rámci ústneho pojednávania pred správcom dane. Vzhľadom na uvedené žalobca postupoval správne, ak navrhol výsluch týchto svedkov s tým, že mieni klásť týmto svedkom otázky. Bude úlohou správcu dane zistiť, čo má byť vykonaným dokazovaním preukázané a v súvislosti s uvedenými zisteniami, vyhodnotiť potrebu vykonať výsluchy svedkov, resp. tieto výsluchy aj vykonať za účasti daňového subjektu.
Pokiaľ žalobca namietal potrebu vykonania dôkazov, ako aj nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu, v danom prípade správca dane vykonal dokazovanie vyplývajúce čiastočne iba z návrhov žalobcu a to posúdenie reklamných služieb ako sponzoringu a z dôkazov, ktoré žalobca predložil, to znamená faktúry, ako aj zmluvy č. 6 uzatvorenej medzi spoločnosťou žalobcu a spoločnosťou KALENA s.r.o. Správca dane taktiež v rámci vyrubovacieho konania mal možnosť vykonať navrhované dôkazy výsluchy žalobcom navrhovaných svedkov, čo nevykonal a preto správny súd s dôrazom na uvedené vyššie skutočnosti, na ktoré poukazoval, ako aj v rámci rozhodnutí tak Súdneho dvora EÚ, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, predmetné rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Pritom žalovaný ako odvolací orgán predmetné rozhodnutie správcu dane zruší a vec sa vracia prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie s tým, že tak žalovaný, ako aj správca dane sú viazaní právnym názorom správneho súdu s poukazom na ustanovenie § 191 ods. 6 SSP.
O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi voči žalovanému priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, keďže žalobca mal vo veci plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Predmetné rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere 3:0 hlasov (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. c) v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku)..
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.