Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Sa-21-2022.pdf
PDF · 184.46 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/21/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Tatianou Sabadošovou, v právnej veci žalobkyne: R. Z., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. republika, bez platného cestovného pasu, trvale bytom: V., F., C., toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, Slovenská republika, právne zastúpená: Centrum právnej pomoci so sídlom Račianska 71, 810 00 Bratislava, IČO: 30 798 841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 16.11.2022, o nariadenie prepustenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-335-031/2022-AV zo dňa 12.10.2022 takto
rozhodol:
I. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobkyňa R. Z., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. republika, bez cestovného dokladu, trvale bytom: V., F., C., toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, bola bezodkladne prepustená zo zaistenia.
II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Oprávnením policajta podľa § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bola žalobkyni na základe vykonaných dôkazov dňa 12.09.2022 vydaním rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP-BB4-335-016/2022- AV obmedzená osobná sloboda do 12.10.2022 na účel výkonu jej administratívneho vyhostenia. Zároveň bola umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov. Keďže bolo preukázané, že sa nachádza na území Slovenskej republiky a členských štátov bez platného cestovného dokladu a víza, resp. povolenia na pobyt, a teda, že sú splnené podmienky podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, tak na základe vyššie uvedených skutočností Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica (žalovaný) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-335-013/2022-AV zo dňa 12.09.2022 rozhodol o administratívnom vyhostení žalobkyne z územia Slovenskej republiky z dôvodu jej neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky (§ 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov) s poukázaním na ust. § 2 ods. 1 písm. h) zák. o pobyte cudzincov a o uložení zákazu vstupu žalobkyne na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov. Zároveň neurčil krajinu, do ktorej má byť vyhostená, nakoľko je bez akýchkoľvek dokladov a jej totožnosť nie je úradne overená (§ 77 ods. 1 zák. o pobyte cudzincov). Neurčil lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky z dôvodu, že ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jej totožnosť zistiť a zároveň vylučuje odkladný účinok voči tomuto rozhodnutiu.
2. Žalovaný dňa 21.09.2022 vydal napadnuté rozhodnutie č.: PPZ-HCP-BB4-335-031/2022-AV, ktorým zaistil žalobkyňu dňom 12.10.2022 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľa o udelenie azylu, keďže ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na základe rozhodnutia o zaistení, vydaného Mobilnou jednotkou Policajného zboru Banská Bystrica dňa 12.09.2022 pod č.: PPZ-HCP-BB4-335-016/2022-AV, ktorá podala žiadosť o udeleniu azylu, nakoľko existuje dôvodné podozrenie, že podala žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jej administratívne vyhostenie. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, s poukázaním na ustanovenie § 88a ods. 2 citovaného zákona sa zaisťuje dňom vydania tohto rozhodnutia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 12.04.2023. V zmysle § 88 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z. z. sa účastník konania umiestňuje do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Účastníčka konania sa zaisťuje spolu so svojimi maloletými deťmi: P. Z., nar. XX.XX.XXXX, V. Z., nar. XX.XX.XXXX, W. Z., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C..
3. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia o zaistení žalovaný uviedol, že dňa 07.10.2022 ÚPZC Sečovce písomným oznámením č.p. PPZ-HCP-SE1-358-027/2022-ZC oznámil správnemu orgánu, že účastníčka konania počas svojho zaistenia dňa 07.10.2022 požiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, z dôvodu obavy o svoj život v domovskej krajine. Šetrením správneho orgánu bolo zistené, že ÚPZC v deň prijatia vyhlásenia účastníčky konania o tom, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bezodkladne vyrozumel Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave a zaslal mu dokumentáciu potrebnú na posúdenie predmetnej žiadosti. Citujúc ust. § 88 ods. 3 a § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov žalovaný ďalej uviedol, že pri ďalšom postupe bral do úvahy nielen dôvody a okolnosti zadržania účastníčky konania, ale aj všetky okolnosti a informácie, ktoré boli predmetom skúmania a šetrenia už odo dňa začatia konania vo veci administratívneho vyhostenia a jeho následného zaistenia na účel výkonu jej administratívneho vyhostenia. V záujme dôsledného vyhodnotenia situácie, keď účastníčka konania podala žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, nielenže po zistení jej neoprávneného pobytu, ale až po 25 dňoch jej zákonného zaistenia na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom doposiaľ plne akceptovala všetky kroky vykonané Slovenskej republikou, resp. ÚPZC o vybavenie náhradného cestovného dokladu a pri vybavovaní aktívne spolupracovala, správny orgán veľmi citlivo zvažoval svoj ďalší postup a podrobne preskúmal celú situáciu účastníčky konania. Preverovaním bolo zistené, že účastníčka konania bola zaistená dňa 12.09.2022 na účel výkonu jej administratívneho vyhostenia, nakoľko mala neoprávnený pobyt na území SR a bolo jej vydané rozhodnutie o jej administratívnom vyhostení. Uviedol, že počas celého konania vedeného na útvare Mobilnej jednotky PZ Banská Bystrica dňa 12.09.2022 žiadnym spôsobom nevyjadrila svoju vôľu požiadať na území SR o azyl. V zápisnici o vyjadrení účastníčky konania evidovanej pod č.p.: PPZ-HCP-BB4-335-012/2022-AV, spísanej dňa 12.09.2022 za prítomnosti ustanoveného tlmočníka, účastníčka konania uviedla ako dôvod, pre ktorý opustila svoju domovskú krajinu to, že odišla, pretože Turci neakceptovali to, keď rozprávala po kurdsky, celkovo ich utláčajú a berú ich za teroristov. Ďalej do zápisnice uviedla, že jej cieľovou krajinou je Nemecko, a je jej jedno, akú prácu by vykonávala, hlavne chcela odísť z Turecka. Na otázku, či má z niečoho strach, odpovedala, že nemá strach z ničoho. Na otázku, či jej hrozí v krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej prichádza prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo či jej v tejto krajine hrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, odpovedala, že áno hrozí mi rasové prenasledovanie, nakoľko som turecký Kurd, bojím sa štátu, ktorý nás terorizuje a utláča. Na otázku, či jej bol v domovskej krajine uložený trest smrti alebo je predpoklad, že jej môže byť takýto trest uložený a či sa vzhľadom na tieto obavy nemôže alebo nechce vrátiť do tejto krajiny, odpovedala, že nie. Z uvedeného vyplýva, že v zápisnici spísanej dňa 12.09.2022 uviedla len túto jednu bližšie nešpecifikovanú obavu, ktorú ale následne nevyjadrila vo svojej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na skutočnosť, že účastníčka konania podľa obdržaného písomného oznámenia ÚPZC požiadala o azyl počas doby jej umiestnenia v zariadení, a to s odstupom 25 dní odo dňa jej zaistenia na účel výkonu jej administratívneho vyhostenia, správnemu orgánu vzniklo a stále existuje dôvodné podozrenie, že účastníčka konania podala žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jej administratívne vyhostenie. V súvislosti s vyššie uvedenými zistenými skutočnosťami a vzhľadom na to, že zaistenie účastníčky konania končí dňa 12.10.2022, bolo správnym orgánom v priestoroch ÚPZC dňa 12.10.2022 začaté správne konanie vo veci zaistenia účastníčky konania podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. S účastníčkou konania bola za prítomnosti pribratého tlmočníka dňa 12.10.2022 spísaná v ÚPZC zápisnica o vyjadrení účastníka konania č. PPZ-HCP-BB4-335-030/2022-AV, v ktorej dobrovoľne uviedla, že vie,
aké sú zistenia správneho orgánu a čo tvorí podklad pre rozhodnutie vo veci zmeny účelu zaistenia. Žalovaný ďalej uviedol v napadnutom rozhodnutí, že považuje zaistenie účastníčky konania za účelné a efektívne, pretože zaistením účastníčky konania ako žiadateľa o azyl bude dosiahnutý stav, aby bola účastníčka konania k dispozícii príslušnému správnemu orgánu rozhodujúcemu o jej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, ktorým je Migračný úrad. Počas tejto doby Migračný úrad rozhodne vo veci žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. V zmysle ustanovenia § 20 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle Ministerstvo konanie o azyle rozhodne do 6 mesiacov od začatia konania. Zároveň v prípade neschválenia žiadosti účastníčky konania o udelenie azylu, by tak bolo ďalej možné pokračovať vo vykonávaní všetkých úkonov smerujúcich k reálnemu a fyzickému výkonu administratívneho vyhostenia, a zároveň aj eliminovať riziko úteku a skrývania sa, ktoré správny orgán považuje u účastníčky konania za reálne, keďže nemá na území členských štátov oprávnený pobyt a bolo jej vydané právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov. V procese spracovávania azylovej žiadosti účastníčky konania je nevyhnutná úzka súčinnosť účastníčky konania.
4. Žalovaný ďalej uviedol, že medzi požiadavky pri rozhodovaní o možnosti využitia iných dostatočných, ale menej prísnych donucovacích opatrení a naplnenia článku 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES, ako aj podľa § 89 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov povinnosť hlásenia pobytu, alebo podľa § 89 ods. 1 písm. b) citovaného zákona povinnosť zložiť peňažnú záruku je ich efektivita a praktická vykonateľnosť ich ukladaní, aby zložitosť celého procesu nakoniec neobmedzovala ich využitie. Správny orgán sa počas konania o zaistení, ktoré súvisí s podanou žiadosťou účastníčky konania o udelenie azylu zaoberal aj tzv. alternatívami zaistenia aj z hľadiska efektivity výkonu, ako aj praktickej realizácie a možnosti ich využitia. Zo zápisnice spísanej dňa 12.10.2020 vyplýva, že účastníčka konania nemá na území Slovenskej republiky žiadnu blízku rodinu, ani žiadne záväzky, okrem manžela, dcéry a dvoch synov, ktorí cestujú spolu s ňou, nemá dostatok finančných prostriedkov a ani si ich nevie zabezpečiť, na území Slovenskej republiky nikoho nepozná a nevie si tu zabezpečiť ani ubytovanie. Toto jeho vyjadrenie neumožňuje uložiť alternatívu zaistenia. Z ustanovenia § 89 ods. 2 a 3 zákona o pobyte cudzincov je zrejmé, že uloženie alternatívy k zaisteniu je oprávnením policajného útvaru, ktorý môže uložiť uvedené alternatívy na základe vlastných zistení a podkladov k rozhodnutiu, teda nejde o povinnosť a za každých okolností. Uviedol, že sa zaoberal aj možnosťami aplikácie menej prísneho donucovacieho opatrenia, t.j. umiestniť osobu do tábora pre žiadateľov o azyl, lenže po zhrnutí faktov, ktoré má správny orgán k dispozícii, a to: neoprávnený vstup a pobyt účastníčky konania na území Slovenskej republiky, absencia cestovného dokladu alebo iného dokladu, ktorý by potvrdzoval totožnosť účastníčky konania, priebeh doterajšieho aktívneho a pozitívneho prístupu účastníčky konania k vybavovaniu náhradného cestovného dokladu, náhle prejavený záujem účastníčky konania o udelenie azylu na území Slovenskej republiky prejavený po 25 dňoch od jej zaistenia a zatiaľ neukončené spracovanie žiadosti účastníčky konania o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Na základe uvedených skutočnosti správny orgán považuje za potrebné v prípade účastníčky konania využiť v jej prípade inštitút zaistenia podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov a postupovať podľa § 88a ods. 1 písm. c) citovaného zákona. Správny orgán pri tomto konštatovaní znova poukazuje aj na už spomínané skutočnosti zistené zo zápisnice o vyjadrení účastníčky konania zo dňa 12.10.2022, a využitie inštitútu zaistenia podľa § 88a považuje za účelné a efektívne a v prípade účastníčky konania aj preto, že žiadosť o udelenie azylu bola účastníčkou konania podaná za účelom dostať sa do otvoreného tábora, a keďže podľa zápisnice sa chcela účastníčka konania dostať do Nemecka, existuje reálny predpoklad, že jej nezaistením by sa zmarilo jednak posudzovanie jej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a v prípade jej zamietnutia, resp. zastavenia azylového konania by taktiež nebolo možné pokračovať v úkonoch v rámci zabezpečenia výkonu jej administratívneho vyhostenia v zmysle právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení.
5. Ďalej uviedol žalovaný v napadnutom rozhodnutí, že počas konania o zaistení sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z. z. s tým, že tieto práva účastníčke konania neupiera a plne ich rešpektuje. Správny orgán rešpektoval súkromný a rodinný život a konal v jej záujme a nebola jej spôsobená ujma, ktorá by mala následok na živote, zdraví a sociálnej existencii. Úkonom zaistenia nedošlo k rozdeleniu rodiny účastníčky konania. Na základe šetrení správny orgán dospel k záveru, že zaistením nie sú porušené práva účastníčky konania a jej maloletých detí, resp. jej sprevádzajúcej rodiny s ohľadom na platnú legislatívu. Na základe získaných informácií od ÚPZC žalovaný konštatoval, že je
zariadením, v ktorom sú vytvorené podmienky aj pre umiestnenie rodín s deťmi a prispôsobeným na umiestňovanie rodín s deťmi, zaistenými v súlade so zákonom č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, ktorým Slovenská republika transponovala Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 115/2008 (tzv. návratovú smernicu). Podľa záverov Európskej komisie, ktorá vykonala hodnotenie transpozície predmetnej smernice jednotlivými členskými štátmi Európskej únie, je transpozícia Slovenskou republikou do zákona o pobyte cudzincov plne v súlade so znením smernice. Iba v ÚPZC sú zriadené priestory pre umiestnené rodiny štátnych príslušníkov tretích krajín s maloletými deťmi, resp. maloletých v sprievode rodiča, teda zákonného zástupcu, ktoré spĺňajú všetky požiadavky na primerané, hygienicky spôsobilé ubytovanie, stravovanie a voľnočasové aktivity a sú vybavené tak, aby sa zabránilo ohrozeniu života alebo poškodeniu zdravia a aby umiestnenie nemalo negatívny vplyv na duševné zdravie detí, ktoré sú umiestňované spolu s rodičmi. Matka (otec, rodič) má spolu s maloletým dieťaťom poskytnuté ubytovanie, stravu, ako aj zabezpečenú dostatočnú zdravotnú starostlivosť. Maloletým osobám spolu s rodičmi je zabezpečená každodenná osobná hygiena. Strava je deťom poskytovaná 5x denne (okrem raňajok, obeda a večere dostávajú deti navyše desiatu a olovrant), pediatrická zdravotná starostlivosť je poskytovaná na základe zmluvného vzťahu s pediatričkou. Mimovládna organizácia Slovenská humanitná rada prostredníctvom realizovaného projektu SK 2016 AMIF SC3.2 v súčasnosti zabezpečuje aj doplnkovú zdravotnú starostlivosť s dôrazom na starostlivosť o zraniteľné skupiny umiestnené v ÚPZC. V prípade jazykovej bariéry je k lekárskym vyšetreniam zabezpečený tlmočník do príslušného jazyka. Na základe uvedeného má správny orgán za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníčky konania a jej maloletých detí.
6. Citujúc čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách žalovaný uviedol, že účastníčke konania bola v súlade s § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, s poukázaním na ustanovenie § 33 ods. 2 zákona o správnom konaní, pred vydaním rozhodnutia o predĺžení zaistenia daná správnym orgánom možnosť vyjadriť sa k postupu policajného útvaru pred vydaním rozhodnutia o zaistení, k podkladom pre vydanie rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie. V zmysle citovaných ustanovení bola účastníčka konania vyzvaná, aby sa vyjadrila v zápisnici evidovanej pod č. PPZ-HCP-BB4-335-030/2022-AV zo dňa 12.10.2022 a bol jej predložený kompletný spisový materiál, ktorý tvorí podklady pre vydanie rozhodnutia o zaistení. Podľa zápisnice svoje právo nevyužila a k veci sa už nevyjadrila. Správny orgán preskúmal dôkazovú situáciu a okolnosti veci, pričom zistil, že sú splnené podmienky § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Na základe uvedených skutočnosti správny orgán konštatoval, že zaistenie účastníčky konania podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, s poukázaním na ustanovenie § 88a ods. 2 citovaného zákona v lehote do 12.04.2023 ako žiadateľa o udelenie azylu, keďže ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na základe rozhodnutia o zaistení, ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, nakoľko existuje dôvodné podozrenie, že podala žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jej administratívne vyhostenie a jej umiestnenie do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce v súlade s § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov je zákonné.
7. Proti tomuto rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu - Centra právnej pomoci včas správnu žalobu zo dňa 16.11.2022 (podanú žalovanému dňa 21.11.2022), doručenú správnemu súdu dňa 30.11.2022, ktorou sa domáhala, aby súd nariadil jej bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň si uplatnila nárok na úplnú náhradu trov konania. V dôvodoch žaloby žalobkyňa uviedla, že samostatnými rozhodnutiami žalovaného boli zaistení aj manžel žalobkyne: A. Z., nar. XX.XX.XXXX, a ich maloleté deti: W. Z., nar. XX.XX.XXXX, P. Z., nar. XX.XX.XXXX, a V. Z., nar. XX.XX.XXXX, ktorí sa rovnako obrátili so žalobami na súd. Namietala, že jej zaistenie a zaistenie jej maloletých detí a manžela nemožno posudzovať bez vzájomných súvislostí, a preto v záujme zachovania celistvosti rodiny a v súlade s čl. 8 Európskeho dohovoru žalobkyňa navrhuje, aby správne súdy posudzovali ich zaistenie vo vzájomných súvislostiach.
8. Žalobkyňa nesúhlasila so zaistením, nakoľko má za to, že je nezákonné z nasledujúcich dôvodov:
9. Citujúc ust. § 32 ods. 1, § 47 ods. 3 Správneho poriadku, čl. 3 bod 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, bod 15 a 24 Preambuly Smernice č. 2013/33/EÚ, čl. 8 ods. 3 písm. f) cit. smernice, § 88a ods. 1 písm. c), § 89, § 90 ods. 1 písm. d), ods. 2 písm. b) bod 1. zákona o pobyte cudzincov poukázala na to, že z obsahu ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte
cudzincov je zrejmé, že účelom zaistenia žiadateľa o azyl podľa tohto zákonného ustanovenia je jeho ponechanie v zaistení, aby nedošlo k zmareniu jeho následného odsunu z územia dotknutého štátu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Je preto nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného obsahovalo v súlade s § 88a ods. 1 písm. c) a § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci nebolo možné uplatniť iné menej závažné prostriedky než zaistenie; že žiadosť o azyl bola výlučne účelová; a že naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobkyne z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonnom stanovených lehotách. Rozhodnutie žalovaného, na základe ktorého je žalobkyňa držaná v zaistení, tieto atribúty riadneho odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu o zaistení žiadateľa o azyl nespĺňa a jej držanie v zaistení na jeho podklade je preto nezákonné. Žalobkyňa požiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky po prvýkrát z dôvodu obavy o svoj život v domovskej krajine a už v predošlom priebehu konania pred žalovaným pritom uvádzala, že je Kurdkou a tí čelia v Turecku utláčaniu, sú považovaní za teroristov, nemôžu používať ani svoj jazyk. Uviedla, že: „Z výročnej správy USA US Department of State o dodržiavaní ľudských práv v Turecku v roku 2021 : „ 2021Country Report on Human Rights Practices : Turkey " vyplýva, že turecká ústava zakotvuje jedinú národnosť pre všetkých občanov a vyslovene neuznáva národnostné, rasové alebo etnické menšiny s výnimkou troch nemoslimských menšín: arménskych apoštolských kresťanov, židov a gréckych ortodoxných kresťanov. Ostatným národnostným, náboženským alebo etnickým menšinám, vrátane asýrčanov, jaferijcov, jezídov, kurdov, arabov, rómov, čirkášov a lazov, nebolo dovolené realizovať ich jazykové, náboženské a kultúrne práva. Ústava síce zakazuje diskrimináciu založenú na jazyku, rase alebo farbe pleti a zakotvuje rovnosť pred zákonom, no štátne orgány tieto ustanovenia konzistentne nepresadzujú. Odhaduje sa, že viac ako 15 miliónov občanov má kurdský pôvod a hovorí kurdskými dialektmi. Úsilie tureckých bezpečnostných síl voči PKK (Strana kurdských pracujúcich) neprimerane zasiahlo aj kurdské komunity v priebehu väčšiny roka. Niektoré prevažne kurdské komunity zažívali zákazy vychádzania uvalené vládou, vo všeobecnosti v súvislosti s bezpečnostnými operáciami zameranými na vyčistenie území od teroristov PKK. Kurdské a pro-kurdské občianske spoločnosti a organizácie a politické strany naďalej čelili problémom pri výkone práva na zhromažďovanie a združovanie. Stovky kurdských občianskych organizácií a kurdsky hovoriacich médií bolo zatvorených vládnym dekrétom z roku 2016 a 2017 po tom, čo bol pokus o puč potlačený. Právny poriadok obmedzuje používanie iných jazykov než je turecký jazyk pri štátnych a verejných úkonoch. V októbri polícia zadržala a v ten istý deň aj prepustila kurdského majiteľa obchodu v provincii Siirt po tom, čo jeho komentáre opozičnému politikovi kolovali na videu na sociálnej sieti. Muž prehlásil: ,,Náš jazyk je popieraný, naša identita je popieraná. Kurdistan je popieraný." Prokurátori voči nemu začali vyšetrovanie vo veci propagácie teroristickej organizácie. Taktiež došlo k niekoľkým útokom voči etnickým kurdom, ktoré boli podľa ľudsko-právnych organizácií rasovo motivované. V júli útočníci strieľali a zabili sedem členov rodiny Dedeogullari v Konya . Rodina bola napadnutá už aj skoršie v máji . ( dostupné : USDOS - US Department of State: "202 1 Country Report on Human Rights Practices. Turkey", Document #201182
- ecoi.net).“
10. Žalobkyňa ďalej uviedla, že na situáciu kurdov v Turecku, ale aj v Sýrii či Iraku, poukazujú aj mnohé ďalšie všeobecne dostupné správy ľudsko-právnych organizácií, výskumy etnografov a politológov, či bežne dostupné spravodajstvo. Jej tvrdenia sú v súlade s všeobecne dostupnými informáciami o jej krajine pôvodu. Na základe všeobecne dostupných informácií o situácii Kurdov v Turecku preto ani nemožno vopred a jednoznačne vylúčiť priznanie žalobkyni medzinárodnej ochrany (napr. z dôvodu diskriminácie z dôvodu národnosti), ani nemožno jednoznačne vyhodnotiť jej žiadosť o azyl ako výlučne účelový. Uvedené spôsobuje prekážku aplikácie § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na prejednávanú vec, pretože žiadosť o azyl nie je výlučne účelová, a teda neboli splnené zákonné podmienky pre držanie žalobkyne v zaistení po podaní jej žiadosti o azyl.
11. Poukázala na to, že povinnosť správneho orgánu zaoberať sa potencialitou priznania medzinárodnej ochrany dotknutému žiadateľovi o azyl, pritom vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013. Uviedla, že zároveň v súlade s právnym názorom vysloveným Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11: „žiadateľ o azyl nemôže byť považovaný za „neoprávnene sa zdržiavajúceho“ v zmysle smernice 2008/115 (..3 Táto smernica sa nevzťahuje na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice 2005/85, a to v období od podania uvedenej žiadosti do prijatia rozhodnutia o tejto žiadosti na prvom stupni, alebo prípadne do rozhodnutia o opravnom
prostriedku podanom proti uvedenému rozhodnutiu - zaistenie na účel vyhostenia a zaistenie žiadateľa o azyl patria do odlišných právnych režimov. (...) Treba však spresniť, že zo samotnej skutočnosti, že v okamihu podania žiadosti o azyl už bolo voči žiadateľovi vydané rozhodnutie o návrate a že žiadateľ bol zaistený na základe článku 15 smernice 2008/115, nemožno bez individuálneho posúdenia všetkých relevantných okolnosti vyvodzovať domnienku, že túto žiadosť podal iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné a primerané.“ Poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach, napr. v rozsudku sp. zn. 10Sža/35/2014 zo dňa 02.10.2014, sp. 10Sža/38/2014 zo dňa 05.11.2014.
12. Žalobkyňa ďalej namietala, že žalovaný prijal nesprávny záver o účelovosti žiadosti o azyl bez potrebných skutkových zistení a náležitého dokazovania, minimálne konfrontovaním tvrdení žalobkyne s všeobecne dostupnými informáciami o postavení Kurdov v Turecku, ktoré sú ale nevyhnutným predpokladom na to, aby mohol žalovaný ponechať v zaistení cudzinca po tom, čo požiadal o udelenie azylu v zmysle § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Nesprávny záver o účelovosti žiadosti o azyl a o riziku úteku vyvodil žalovaný iba z výpovede žalobkyne ohľadom jej cieľovej krajiny a z toho, že o azyl požiadala po 25 dňoch v zaistení. Zdôraznila, že už v konaní pred žalovaným dňa 12.10.2022 a rovnako aj 12.09.2022 vypovedala o problémoch, ktorým čelia Kurdi v Turecku a aj jej rodina, pričom žiadosť o azyl podala ako náhle to bolo možné po vykonaní karantény a zabezpečení tlmočníka vzhľadom na veľký počet cudzincov zaistených v období, kedy došlo aj k zadržaniu žalobkyne. Rovnako žalobkyňa nesúhlasila s námietkou žalovaného, že vo vyhlásení o azyle svoju obavu o život bližšie neozrejmila, a k tomu uvádza, že vyhlásenie o azyle je prvotným úkonom, ktorým sa azylové konanie začína, avšak sa ním nekončí a kde žiadateľ o azyl v prevažnej väčšine prípadov iba prehlasuje, že žiada o azyl, pričom následne počas pohovoru so zamestnancom migračného úradu sú bližšie tieto dôvody ozrejmované žiadateľom o azyl. Rovnako nepovažuje za dôvodné, aby jej žalovaný dával na ťarchu to, že počas jej umiestnenia v zariadení spolupracovala so zariadením na vystavovaní náhradného cestovného dokladu, nakoľko práve opačným prístupom by si privodila ťaživejšie postavenie a práve potom by jej žalovaný dával na ťarchu to, že marila priebeh konania o jej vyhostení. Uviedla, že žiadosťou o azyl realizuje svoje právo na azyl. V prípade žiadateľov o azyl platí základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade. Vo veci žalobkyne neboli zistené, či preukázané také skutočnosti, ktoré by bránili uloženiu miernejšieho alternatívneho opatrenia nahrádzajúceho zaistenie, napr. formou hlásenia pobytu, keďže žalobkyňa je oprávnená sa zdržiavať v azylovom zariadení, kde by jej boli zabezpečené základné potreby. Taktiež neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jej ponechanie v zaistení po podaní žiadosti o azyl, či preukazovali výlučnú účelovosť jej žiadosti o medzinárodnú ochranu.
13. Žalobkyňa ďalej uviedla, že zároveň má za to, že žalovaný v rozhodnutí, na základe ktorého je držaná v zaistení, neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania vecí dĺžku stanovenej doby zaistenia, a to napriek tomu, že rozhodol dokonca o aplikácii maximálnej dĺžky zaistenia cudzinca. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia.
14. Citujúc ust. § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov uviedol, že v zmysle konštantnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR „...správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14. 03. 2011)...“ (napr. rozsudok Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012, sp. zn. 1 Sp/36/2014, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/4/2012).
15. Žalobkyňa ďalej v správnej žalobe uviedla, že z obsahu ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov je zrejmé, že účelom zaistenia žiadateľa o azyl podľa tohto zákonného ustanovenia je jeho ponechanie v zaistení, aj v prípade, že podal žiadosť o azyl účelovo, a to z dôvodu, aby nedošlo k zmareniu jeho následného odsunu z územia dotknutého štátu. Účelom je teda ponechanie cudzinca - žiadateľa o azyl v zaistení, aby bolo v budúcnosti v zákonom prípustnej dobe zrealizované jeho vyhostenie z územia Slovenskej republiky. Je preto nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného obsahovalo v súlade s § 88a ods. 1 písm. c) a § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobkyne z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonnom stanovených lehotách. Žalovaný síce v rozhodnutí uvádza, že migračný úrad príjme rozhodnutie do 6 mesiacov od začatia azylového konania, no nezohľadnil skutočnosť, že v zákonom stanovených prípadoch je žiadateľ o azyl oprávnený zdržiavať sa na území SR, aj v prípade, že mu bolo vydané negatívne rozhodnutie v azylovej veci s odkladným účinkom a že je oprávnený zdržiavať sa na území SR aj v ďalšom priebehu jeho azylovej veci - počas súdneho konania o prieskume rozhodnutia migračného úradu (§ 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle). Rozhodnutie žalovaného tieto skutočnosti nezohľadňuje a je preto nepreskúmateľné, čím je zároveň nezákonné. Navyše v prejednávanej veci nie je v zmysle zákona o pobyte cudzincov prípustné predĺženie zaistenia žalobkyne a jej rodiny nad maximálnu 6-mesačnú lehotu zaistenia. Je zrejmé, že k zrealizovaniu rozhodnutia o vyhostení žalobkyne v týchto časových rámcoch nedôjde. V záujme presvedčivosti rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody jednotlivca v správnom konaní nemala v jeho odôvodnení absentovať zmienka o vyššie uvádzaných súvislostiach medzi zákonom o pobyte cudzincov a azylovým konaním a právnymi účinkami rozhodnutí v nich vydávaných. Nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia avšak nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov.
16. Žalobkyňa ďalej uviedla, že sa v zaistení nachádza s manželom a ich maloletými deťmi vo veku 2, 4 a 5 rokov. Citujúc ust. § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov poukázala na to, že žalovaný je v každom prejednávanom prípade limitovaný aj nadnárodnými a medzinárodnými právnymi predpismi v oblasti ochrany ľudských práv maloletých majúcimi prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Napriek tomu, že sa obmedzenie osobnej slobody žalobkyne nerozlučne dotýka aj práv a záujmov jej maloletých detí v nízkom veku, žalovaný k tejto skutočnosti nezaujal žiadnu právnu úvahu v spojitosti s relevantnými právnymi predpismi na ochranu maloletých osôb, ktorá by odôvodňovala nevyhnutnosť zaistenia maloletej osoby, resp. zaistenie zraniteľných osôb v zmysle § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov. Zaistenie rodiny s maloletými deťmi vo veľmi nízkom veku na dobu až maximálnych 6 mesiacov navyše nepovažujeme za zaistenie na čo najkratší čas v zmysle § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov. Ďalej namietala, že žalovaný na prejednávanú vec neaplikoval ani Dohovor o právach dieťaťa majúci prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Citovala čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa a v tejto súvislosti poukázala na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu opakovane zdôrazňujúcu obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi: napr. vo veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku, v najnovších rozhodnutiach ESĽP z 12 .07.2016 vo veciach: A. M v France (no. 56324/13), A. B. and Others v. France (no. \ \593/11 A. M. and Others v. France (no. 24587/ 12) R. C. and V. C. v. France (no. 76491/14), R. K. and Others v. France Oďo. 68264/14), R. Aí and Others v. France (no. 33201/11) (NSSR sp . zn . 10Szak/ 11 /2016 z 17.10.2016). CNSSR sp. zn. 10Sza/ 12/2016 z 14 .06 . 2016) (KS v Košiciach sp. zn. 9Sp/ 19/2016).
17. V závere žalobkyňa konštatovala, že nakoľko žalovaný nedostatočne odôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu žalobkyne a jej rodiny a maloletých detí, tým nesplnil základné podmienky pre ich zaistenie, pretože nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné, domáha sa žalobkyňa prepustenia zo zaistenia. Zaistenie žalobkyne, jej maloletých detí a manžela nie je v najlepšom záujme maloletých detí, a je v rozpore s čl. 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa.
18. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 23.11.2022 navrhol správnu žalobcu zamietnuť. Dodal, že Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica pristúpila k zaisteniu žalobkyne, jej maloletých detí a jej manžela dňom 13.09.2022 rozhodnutím č.p: PPZ-HCP- BB4-339-016/2022-AV podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC z dôvodu, že je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia, nakoľko v konaní vo veci neoprávneného pobytu bolo žalobkyni, jej maloletým deťom a jej manželovi dňa 12.09.2022 jednoznačne preukázané, že sa nachádzali na území SR a členských štátov schengenskej dohody neoprávnene, a to tým, že sa zdržiavali na území SR a členských štátov bez platného cestovného dokladu a víza, resp. povolenia na pobyt. Správny orgán preskúmal dôkazovú situáciu a zistil, že sú splnené podmienky § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC.
19. Na základe uvedených skutočností bolo žalobkyni vydané dňa 13.09.2022 rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BB4-335-013/2022-AV a určení zákazu vstupu, v súlade s ustanovením § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko mala neoprávnený pobyt na území SR. Keďže ďalej bolo zistené a preukázané, že účastníčka konania nemala finančné prostriedky na zabezpečenie pobytu a cestovných nákladov, ale taktiež nemala ani platný cestovný doklad, a tiež si ho nevedela sama zabezpečiť. S ohľadom na preukázanú existenciu rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu, a ďalšie skutočnosti zistené následne zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania evidovanej pod č.p.: PPZ-HCP-BB4-335-015/2022-AV zo dňa 12.09.2022, získal správny orgán nevyhnutné podklady pre vydanie rozhodnutia o zaistení žalobkyne na účel výkonu administratívneho vyhostenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC vydaného dňa 12.09.2022 pod č. PPZ-HCP-BB4-335-016/2022-AV, osobná sloboda žalobkyne bola obmedzená do 12.10.2022 a bola umiestnená v ÚPZC Sečovce.
20. Dňa 07.10.2022 ÚPZC Sečovce svojou písomnosťou č.p.: PPZ-HCP-SE1-358-027/2022-ZC oznámil správnemu orgánu, že žalobkyňa počas svojho zaistenia dňa 07.10.2022 požiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, z dôvodu obavy o svoj život v domovskej krajine. Šetrením správneho orgánu bolo zistené, že ÚPZC v deň prijatia vyhlásenia žalobkyne o tom, že žiada o udelenie azylu na území SR, t.j. 07.10.2022, bezodkladne vyrozumel Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave (ďalej len „Migračný úrad“) a zaslal mu dokumentáciu potrebnú na posúdenie predmetnej žiadosti účastníka konania.
21. Správny orgán bral pri ďalšom postupe do úvahy nielen dôvody a okolnosti zadržania účastníka konania, ale aj všetky okolnosti a informácie, ktoré boli predmetom skúmania a šetrenia už odo dňa začatia konania vo veci administratívneho vyhostenia a jej následného zaistenia na účel výkonu jej administratívneho vyhostenia. V záujme dôsledného vyhodnotenia situácie, keď žalobkyňa podala žiadosť u udelenie azylu na území Slovenskej republiky, nielenže po zistení jej neoprávneného pobytu, ale až po 25 dňoch jej zákonného zaistenia na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom doposiaľ plne akceptovala všetky kroky vykonané Slovenskej republikou, resp. ÚPZC, o vybavenie náhradného cestovného dokladu a pri vybavovaní aktívne spolupracovala, správny orgán veľmi citlivo zvažoval svoj ďalší postup a podrobne preskúmal celú situáciu účastníčky konania.
22. Preverovaním bolo zistené, že žalobkyňa bola zaistená dňa 12.09.2022 na účel výkonu administratívneho vyhostenia, nakoľko mala neoprávnený pobyt na území SR a bolo jej vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Počas celého konania, vedeného na útvare Mobilnej jednotky PZ Banská Bystrica dňa 12.09.2022 žiadnym spôsobom nevyjadrila svoju vôľu požiadať na území SR o azyl.
23. V zápisnici o vyjadrení účastníka konania evidovanej pod č.p.: PPZ-HCP-BB4-335-012/2022-AV, spísanej v konaní vo veci administratívneho vyhostenia dňa 12.09.2022 za prítomnosti ustanoveného tlmočníka, žalobkyňa ako dôvod, pre ktorý opustila svoju domovskú krajinu, uviedla, že odišla preto, že Turci neakceptovali, keď rozprávala po kurdsky, celkovo ich utláčajú a berú ich za teroristov. Ďalej do zápisnice uviedla, že jej cieľovou krajinou je Nemecko. Na otázku, či má z niečoho strach, odpovedala, že nemá strach z ničoho. Na otázku, či jej hrozí v krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej prichádza prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo či jej v tejto krajine hrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, odpovedala, že jej hrozí rasové prenasledovanie, nakoľko je turecký Kurd, bojí sa štátu, ktorý ich terorizuje a utláča. Na otázku, či
jej bol v domovskej krajine uložený trest smrti alebo je predpoklad, že jej môže byť takýto trest uložený, a či sa vzhľadom na tieto obavy nemôže alebo nechce vrátiť do tejto krajiny, odpovedala, že nie. Z uvedeného vyplýva, že v zápisnici spísanej dňa 12.09.2022 uviedla len túto jednu bližšie nešpecifikovanú obavu, ktorú ale následne nerozviedla a ani ďalej nevyjadrila vo forme svojej žiadosti o udelenie azylu na území SR.
24. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa podľa obdŕžaného písomného oznámenia ÚPZC požiadala o azyl počas doby ich umiestnenia v zariadení, a to s odstupom 25 dní odo dňa ich zaistenia na účel výkonu jej administratívneho vyhostenia, správnemu orgánu vzniklo a stále existuje dôvodné podozrenie, že žalobkyňa podala žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť ich administratívne vyhostenie.
25. V súvislosti s vyššie uvedenými zistenými skutočnosťami a vzhľadom na to, že zaistenie žalobcu končilo dňa 12.10.2022, bolo správnym orgánom v priestoroch ÚPZC dňa 12.10.2022 začaté správne konanie vo veci zaistenia žalobcu podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC. So žalobkyňou bola za prítomnosti pribratého tlmočníka dňa 12.10.2022 spísaná v ÚPZC zápisnica o vyjadrení účastníčky konania, evidovaná pod číslom PPZ-HCP-BB4-335-030/2022-AV podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov. Žalobkyňa v zápisnici dobrovoľne uviedla, že vie, aké sú zistenia správneho orgánu a čo tvorí podklad pre rozhodnutie vo veci zmeny účelu zaistenia. Ani v tejto zápisnici neuviedla žiadne bližšie špecifikované okolnosti a dôvody jej žiadosti o azyl, ani žiadne informácie týkajúce sa jej postavenia ako príslušníčky Kurdskej entity v Tureckej republike.
26. Žalovaný ďalej uviedol, že správnemu orgánu je síce z verejne dostupných zdrojov známa situácia týkajúca sa nepokojov a napätia v otázke prístupu tureckej väčšiny ku kurdskej menšine, avšak nie je možné všeobecnú situáciu automaticky uplatniť v každom prípade kurdského príslušníka, ak tento príslušník sám nevyjadrí svoje obavy na základe osobnej skúsenosti, prípadne teritoriálnej príslušnosti. Zaistenie žalobkyne považoval za účelné a efektívne, pretože zaistením účastníka konania ako žiadateľa o azyl bude dosiahnutý stav, aby bola žalobkyňa k dispozícii príslušnému správnemu orgánu, rozhodujúcemu o jej žiadosti o udelenie azylu na území SR, ktorým je Migračný úrad. Počas tejto doby Migračný úrad rozhodne vo veci žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. V zmysle ustanovenia § 20 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle, Migračný úrad v konaní o azyle rozhodne do 6 mesiacov od začatia konania. Zároveň v prípade neschválenia žiadosti žalobcu o udelenie azylu, by tak bolo ďalej možné pokračovať vo vykonávaní všetkých úkonov smerujúcich k reálnemu a fyzickému výkonu administratívneho vyhostenia, a zároveň aj eliminovať riziko úteku a skrývania sa, ktoré správny orgán považuje u žalobkyne a jej rodiny za reálne, keďže nemajú na území členských štátov oprávnený pobyt a bolo im vydané právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov. V procese spracovávania azylovej žiadosti žalobkyne je nevyhnutná jej úzka súčinnosť. Lehota 6 mesiacov je síce maximálnym ohraničením času, v rámci ktorého musí Migračný úrad rozhodnúť o žiadosti, nie je to však lehota, počas ktorej musí byť žalobkyňa zaistená, ak bude o jej žiadosti rozhodnuté pred uplynutím tejto zákonnej lehoty. Rovnako v prípade negatívneho rozhodnutia Migračného úradu budú ďalej pokračovať úkony ÚPZC Sečovce smerujúce k realizácii administratívneho vyhostenia. V súvislosti s námietkou žalobkyne k nezaoberaniu sa potencialitou priznania medzinárodnej ochrany žalovaným uviedol, že správnemu orgánu neprináleží hodnotiť a predikovať výsledné rozhodnutie Migračného úradu, ako ani jeho konanie, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádza.
27. Doplnil, že správny orgán sa počas konania o zaistení, ktoré súvisí s podanou žiadosťou žalobkyne o udelenie azylu zaoberal aj tzv. alternatívami zaistenia aj z hľadiska efektivity výkonu, ako aj praktickej realizácie a možnosti ich využitia. Zo zápisnice spísanej dňa 12.10.2022 vyplýva, že žalobkyňa nemá na území Slovenskej republiky žiadnu blízku rodinu, ani žiadne záväzky, okrem manžela a maloletých detí, ktorí cestujú spolu s ňou, nemá dostatok finančných prostriedkov a ani si ich nevie zabezpečiť, na území Slovenskej republiky nikoho nepozná a nevie si tu zabezpečiť ani ubytovanie. Toto jej vyjadrenie neumožnilo uložiť alternatívu zaistenia. Zaoberal sa aj možnosťami aplikácie menej prísneho donucovacieho opatrenia, t.j. umiestniť osobu do tábora pre žiadateľov o azyl, lenže po zhrnutí faktov, ktoré mal správny orgán k dispozícii, a to: neoprávnený vstup a pobyt žalobcu a jeho rodiny na území SR, absencia cestovného dokladu alebo iného dokladu, ktorý by potvrdzoval totožnosť žalobkyne, priebeh doterajšieho aktívneho a pozitívneho prístupu žalobkyne k vybavovaniu náhradného cestovného dokladu, náhle prejavený záujem žalobkyne o udelenie azylu na území SR prejavený po 25 dňoch
od ich zaistenia a zatiaľ neukončené spracovanie jej žiadostí o udelenie azylu na území SR, správny orgán považoval za potrebné v prípade žalobkyne využiť v ich prípade inštitút zaistenia podľa § 88a ZoPC. Znova poukazoval na skutočnosti zistené zo zápisnice o vyjadrení účastníčky konania zo dňa 12.10.2022, a využitie inštitútu zaistenia podľa § 88a považuje za účelné a efektívne a v prípade žalobkyne aj preto, že žiadosť o udelenie azylu bola žalobkyňou podaná za účelom dostať sa do otvoreného tábora, a keďže podľa zápisnice sa chcela žalobkyňa prioritne dostať do Nemecka, existuje reálny predpoklad, že jej nezaistením by sa zmarilo jednak posudzovanie jej žiadosti o udelenie azylu na území SR a v prípade ich zamietnutia, resp. zastavenia azylového konania by taktiež nebolo možné pokračovať v úkonoch v rámci zabezpečenia výkonu jej administratívneho vyhostenia v zmysle právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení.
28. Počas konania o zaistení sa správny orgán zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života rodiny žalobcu v zmysle článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Neupiera žalobkyni práva vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru a plne ich rešpektuje. Správny orgán rešpektoval jej súkromný a rodinný život a konal v jej záujme a nebola jej spôsobená ujma, ktorá by mala za následok na živote, zdraví a sociálnej existencii. Úkonom zaistenia nedošlo k rozdeleniu rodiny žalobkyne. Na základe šetrení správny orgán dospel k záveru, že zaistením nie sú s ohľadom na platnú legislatívu porušené práva žalobkyne a jej maloletých detí, resp. jej sprevádzajúcej rodiny.
29. Na základe získaných informácií od ÚPZC žalovaný konštatoval, že ide o zariadenie, v ktorom sú vytvorené podmienky aj pre umiestnenie rodín s deťmi. ÚPZC je zariadením prispôsobeným na umiestňovanie rodín s deťmi, zaistených v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Mal za to, že v rozhodnutí sa tejto oblasti správny orgán dostatočne venoval.
30. Na základe vyššie uvedeného mal za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv žalobkyne a jej maloletých detí. Správny orgán preskúmal dôkazovú situáciu a okolnosti veci, pričom zistil, že sú splnené podmienky § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Záverom uviedol, že v konaní o zaistení bola žalobkyni poskytnutá maximálna súčinnosť a boli jej poskytnuté všetky predpísané poučenia tak, aby jej nevznikla v konaní ujma.
31. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia (§ 221 až § 230 SSP) preskúmal rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobkyne zo dňa 12.10.2022, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj s procesným postupom správneho orgánu a na pojednávaní konanom dňa 08.12.2022 a dospel k záveru o dôvodnosti správnej žaloby, a teda potrebe nariadiť žalovanému bezodkladne prepustiť žalobkyňu zo zaistenia (§ 230 ods. 2 písm. a/ SSP).
32. Predmetom správneho súdneho prieskumu na základe žalobkyňou podanej správnej žaloby je posúdenie toho, či zotrvanie žalobkyne v zaistení, realizované napadnutým rozhodnutím žalovaného je zákonné. Predmetom prieskumu v tomto súdnom preskúmavacom konaní je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-335-031/2022-AV zo dňa 12.10.2022, ktorým žalovaný zaistil žalobkyňu dňom 12.10.2022 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľa o udelenie azylu, keďže ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na základe rozhodnutia o zaistení, vydaného Mobilnou jednotkou Policajného zboru Banská Bystrica dňa 12.09.2022 pod č. PPZ-HCP-BB4-335-016/2022-AV, ktorá podala žiadosť o udeleniu azylu, nakoľko existuje dôvodné podozrenie, že podala žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jej administratívne vyhostenie. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, s poukázaním na ustanovenie § 88a ods. 2 citovaného zákona sa zaisťuje dňom vydania tohto rozhodnutia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 12.04.2023. V zmysle § 88 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z. z. sa účastník konania umiestňuje do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Účastníčka konania sa zaisťuje spolu so svojimi maloletými deťmi: P. Z., nar. XX.XX.XXXX, V. Z., nar. XX.XX.XXXX, W. Z., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. republika.
33. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, pre účely tohto zákona štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
34. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
35. Podľa § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti, b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c).
Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.
Podľa § 88a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5, 7, 8 a 12.
Podľa § 88a ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu je oprávnený získať právne zastúpenie v rozsahu a za podmienok, ktoré ustanovuje osobitný predpis.
Podľa § 88a ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenia § 89 až 100 sa primerane vzťahujú aj na žiadateľa o udelenie azylu.
36. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
37. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
38. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
39. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
40. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
41. Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
42. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
43. Podľa čl. 15 ods. 1 veta druhá Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
44. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.
45. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
46. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
47. Podľa čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
48. Podľa čl. 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
49. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
50. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
51. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
52. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
53. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
54. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
55. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
56. Podľa § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
57. Podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
58. Správny súd poukazuje v prvom rade na tú skutočnosť, že žalobkyňou produkované žalobné námietky v správnej žalobe smerovali na preskúmanie samotnej zákonnosti predmetného rozhodnutia o zaistení vydaného žalovaným, v zmysle ktorého sa žalobkyňa v zaistení nachádza. Predmetom súdneho prieskumu v zmysle správnej žaloby bolo posúdenie, či v prípade žalobkyne je jej ďalšie zotrvanie v zaistení realizované v ÚPZC Sečovce naďalej zákonné v zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia o jej zaistení. Správny súd hlavne poukazuje na tú skutočnosť, že v danej veci je nepochybne potrebné zohľadniť stav veci v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia v zmysle § 206 ods. 4 SSP. Z dôvodov uvedených nižšie má správny súd za to, že správna žaloba je dôvodná.
59. Žalobkyňa sa nachádza v zaistení na základe ostatného rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BB4-335-031/2022-AV zo dňa 12.10.2022, ktorým žalovaný podľa § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC rozhodol o jej zaistení dňom 12.10.2022 na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 12.04.2023, s tým, že ju umiestnil v ÚPZC Sečovce. Predmetné rozhodnutie vydal na základe tej skutočnosti, že dňa 07.10.2022 jej bola zariadením pre cudzincov zaslaná informácia o prijatí vyhlásenia žalobkyne o žiadosti o udelenie azylu na území SR. Predtým sa žalobkyňa nachádzala v zaistení na základe rozhodnutia žalovaného vydaného pod č. PPZ-HCP-BB4-335-016/2022-AV zo dňa 12.09.2022 podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného žalovaným pod č. PPZ-HCP- BB4-335-013/2022-AV zo dňa 12.09.2022.
60. V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie o tom musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
61. V správnej žalobe žalobkyňa okrem iného poukázala aj na to, že spolu s ňou boli zaistení aj jej manžel a ich maloleté deti na základe samostatných rozhodnutí žalovaného a navrhla, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. V rozhodnutí žalovaného sa však tejto skutočnosti nevenuje žiadna pozornosť. Správny súd s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.
62. Správny súd zdôrazňuje, že zaistenie žalobkyne nemožno vyhodnocovať izolovane, ale je nevyhnutné ho vnímať vo vzájomnej súvislosti so zaistením jej manžela a ich maloletých detí. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach poukazoval, v prípade zaistenia maloletých detí, na potrebu posudzovať najlepší záujem dieťaťa podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a dôvodil, že deti by nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov.
63. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako tento súd vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
64. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016 (judikát roka 2017), podľa ktorého správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére, postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov, najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Tiež kasačný súd považoval za dôležité zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca s falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukázal na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012 vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga vs. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. vs. Belgicko (č. 41442/07).
65. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobkyne, ku ktorému došlo v dôsledku správnou žalobou napadnutého rozhodnutia o jej zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Z podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“, v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca.
66. V prípade, ak by správny súd ponechal žalobkyňu v zaistení po tom, čo by prepustil zo zaistenia jej maloleté deti, znamenalo by to aj porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, teda najlepšieho záujmu maloletého cudzinca, ktorý má právo byť so svojim rodičom ako zákonným zástupcom. Ponechaním žalobkyne v zaistení by preto z pohľadu maloletého cudzinca došlo k porušeniu princípu sledovania jej najlepšieho záujmu. Podľa mienky správneho súdu, žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletých cudzincov (detí žalobkyne) zaistenie žalobkyne so zásahom do ich práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru).
67. Pokiaľ ide o správnym súdom vnímané nedostatky odôvodnenia správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
68. Nakoľko sa správny súd stotožnil so žalobnou argumentáciou žalobkyne tak správnej žalobe podľa § 230 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku vyhovel a nariadil žalovanému bezodkladne prepustiť žalobkyňu zo zaistenia, pretože jej ďalšie držanie v zaistení, a teda obmedzenie jej osobnej slobody je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ cit. Dohovoru.
69. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci procesným postupom podľa § 175 ods. 2 SSP.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods.1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti, alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm.g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.