Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Sa-19-2020.pdf
PDF · 148.72 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/19/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Tatianou Sabadošovou, v právnej veci žalobcu: Y.. P. U., advokát, so sídlom C. XX, XXX XX W., IČO: 50 183 401, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska 8, 812 67 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/SSZOSK/ZAM/2020/504 zo dňa 10.08.2020, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 14.09.2020 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/SSZOSK/ZAM/2020/504 zo dňa 10.08.2020, ktorým žalovaný príslušný na konanie podľa ustanovenia § 4 ods. 6 písm. c) zák. č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ustanovenia § 12 písm. t) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“) a ustanovenia § 58 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správnom konaní“) odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, č. k. KEO/RSK/ZAM/2020/5613, č. z. 2020/370522 zo dňa 09.06.2020 zamietol a predmetné rozhodnutie potvrdil .
2. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že podľa ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti úrad môže poskytnúť príspevok na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska zamestnávateľovi, ktorý na zriadené pracovné miesto v chránenej dielni alebo na chránenom pracovisku príjme do pracovného pomeru uchádzača o zamestnanie, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím, vedeného v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej jeden mesiac, ak zamestnávateľ o príspevok písomne požiada. Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti príspevok sa poskytuje na základe písomnej dohody o poskytnutí príspevku uzatvorenej medzi úradom a zamestnávateľom. Príspevok poskytuje zamestnávateľovi úrad, v ktorého územnom obvode sa zriadi chránená dielňa alebo chránené pracovisko. Súčasťou žiadosti o poskytnutie príspevku je podnikateľský zámer a kalkulácia predpokladaných nákladov na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska. Príspevok sa poskytuje do 30 kalendárnych dní odo dňa predloženia dokladov preukazujúcich vynaložené náklady podľa ods. 2; tieto doklady je zamestnávateľ povinný predložiť najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa uzatvorenia dohody o poskytnutí príspevku. Náležitosti podnikateľského zámeru určí ústredie vnútorným predpisom. Dňa 22.07.2020 úrad odstúpil odvolanie účastníka konania, ktorým napadol ním vydané rozhodnutie č. k. KEO/RSK/ZAM/2020/5613, č.z.2020/370522 zo dňa 09.06.2020 vrátane spisového materiálu do elektronickej schránky odvolacieho
orgánu, ktorý po posúdení rozhodnutia a predložených listinných dôkazov k veci uviedol, že úrad ako prvostupňový správny orgán na základe rozsudku Krajského súdu v Košiciach zn. 5Sa/11/2016-71 IČS:7016200852 zo dňa 24.apríla 2019 a v ňom vysloveného názoru k nevydaniu rozhodnutia o schválení resp. neschválení príspevku na zriadenie chráneného pracoviska v zmysle ustanovenia § 56 zákona o službách zamestnanosti ako to namietal žalobca v uvedenom konaní účastník konania , že podľa § 1 ods. 1 zákona o správnom konaní sa tento zákon vzťahuje na konania, v ktorom oblasti verejnej správy správny e orgány rozhodujú o právach a právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Správny poriadok je potrebné použiť na konania v súvislosti s rozhodovacou činnosťou aj v prípade, že osobitný zákon aplikáciu nevylučuje, preto mal úrad vydať rozhodnutie, voči ktorému by bolo právo sa odvolať, pričom takéto rozhodnutie by bolo preskúmateľné súdom. Následne úrad vo veci žiadosti o poskytnutie príspevku v zmysle ustanovenia § 56 zákona o službách zamestnanosti vydal rozhodnutie č. k. KEO/ RAOTP-Z/ZAM/2019/87585, č.z.2019/895389 zo dňa 06.12.2019, ktorým účastníkovi konania v zmysle § 56 zákona o službách zamestnanosti neschválil príspevok na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska na základe žiadosti zo dňa 04.04.2016 č. z. 2016/288828. Proti takto vydanému rozhodnutiu podal účastník konania v zákonom stanovenej 15 - dňovej lehote odvolanie, ktorému úrad nevyhovel v rámci autoremedúry a vec odstúpil odvolaciemu orgánu na ďalšie konanie. Odvolací orgán predmetné rozhodnutie posúdil a zistil, že okrem skutočnosti, že rozhodnutie má procesné pochybenia nebolo náležite odôvodnené, preto ho posúdil ako nepreskúmateľné a rozhodnutím č.s. UPS/US1/SSZOSK/BEZ/2020/12940, č. z. 2020/23011 zo dňa 05.02.2020 rozhodol tak, že rozhodnutie zrušil a vec vrátil úradu na nové prejednanie a rozhodnutie. Úrad opätovne predmetnú vec posúdil a pred vydaním rozhodnutia voči účastníkovi konania uplatnil ustanovenie § 33 ods. 2 zákona o správnom konaní, t. j. dal účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, na čo účastník konania reagoval písomnosťou zo dňa 12.05.2020., ktorej uvádza, že splnil podmienky na priznanie príspevku. Po preskúmaní všetkých listinných dôkazov vzťahujúcich sa k danej veci úrad dňa 09.06.2020 vydal rozhodnutie č. k. KEO/RSK/ZAM/2020/5613, č.z.2020/370522, ktorým účastníkovi konania neschválil príspevok na zriadenia chránenej dielne alebo chráneného pracoviska podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti pre žiadosť zo dňa 04.04.2016 č. z. 2016/288828. Účastník konania nesúhlasil s vydaním rozhodnutia úradu o neschválení príspevku na zriadenie chránenej dielne a chráneného pracoviska a podal voči rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Odvolací orgán po posúdení rozhodnutia úradu zastáva názor, že úrad v odôvodnení zhodnotil všetky skutočnosti predmetnej veci okrem iného konkrétne poukázal na dôvody, pre ktoré nepristúpil k schváleniu príspevku na zriadenie chránenej dielne a chráneného pracoviska. V odvolaní cituje ustanovenia § 56 ods.1 a ods. 2 zákona o službách zamestnanosti s poukazom na to, že podmienka, ktorá sa dokazuje a ktorá vyplýva z daného ustanovenia zákona o službách zamestnanosti je zriadenie chráneného pracoviska, preto ako účastník konania podmienku na priznanie príspevku splnil. Ustanovenie § 56 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti upravuje, že úrad môže poskytnúť príspevok na zriadenie chránenej dielne a chráneného pracoviska, to znamená, že to úradu neukladá ako povinnosť. resp. že príspevok priznať
- schváliť musí. Podľa ustanovenia § 70 ods. 6 zákona o službách zamestnanosti na príspevky v ňom vymedzené, medzi ktoré patrí aj § 56 nie je právny nárok. Zároveň z ustanovenia § 56 ods. 4 jeho poslednej vety zákona o službách zamestnanosti vyplýva cit.: Náležitosti podnikateľského zámeru určí ústredie vnútorným predpisom. Vzhľadom k tomu, že zákon o službách zamestnanosti je platný a účinný nie je dôvod spochybňovať uvedenú skutočnosť a zastávame názor, že zákonodarca zapracovaním znenia vyššie spomenutej vety dal týmto ústrediu kompetenciu, aby náležitosti podnikateľského zámeru nielen určil ale stanovil aj formu vydania, t. j. vo vnútornom predpise. Z uvedeného dôvodu nie je opodstatnenosť na spochybnenie postupu úradu, ktorý je povinný týmto vnútorným predpisom ako jediným dokumentom postup pri poskytovaní príspevku sa riadiť a ktorý je záväzný za účelom jednotného postupu pre všetky úrady práce, sociálnych vecí a rodiny. K námietke účastníka konania k využívaniu informačných systémov verejnej správy úrad v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na skutočnosť, že využíva informačné systémy v súlade so zákonom o správnom konaní a vychádza aj zo zákona č. 177/2018 Z. z. o niektorých opatreniach na znižovanie administratívnej záťaže využívaním informačných systémov, zároveň však poznamenáva, že zákon o správnom konaní a to úpravou ustanovenia § 32 ods. 2 bol novelizovaný s účinnosťou od 01.08.2018 a zároveň poukázal aj na oprávnenosť získavať údaje evidované v informačných systémoch verejnej správy vo vzťahu k zákonu č. 177/2018 Z. z. z 15.mája 2018. Z uvedeného vyplýva, že úrad nemal možnosť v roku 2016 pri posudzovaní žiadosti o poskytnutie príspevku tieto získať. V odôvodnení vydaného rozhodnutia sa úrad vysporiadal aj s námietkou účastníka konania vo veci vedenia účtu, čo si podľa jeho tvrdenia mal možnosť overiť v banke. Úrad v tejto súvislosti poukázal na zákon č. 482/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov s odvolaním
sa na ustanovenie § 9 podľa ktorého bez súhlasu klienta banka neposkytne správu v záležitostiach ich klienta. Žalovaný opakovane uviedol, že má za to, že úrad sa náležite vysporiadal s námietkami účastníka konania a jeho rozhodnutie, ktorým neschválil príspevok na zriadenie chráneného pracoviska alebo chránenej dielne je správne v zmysle príslušných ustanovení zákona o službách zamestnanosti a spomenutých zákonov a návrh účastníka konania, aby odvolací orgán rozhodnutie úradu zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie považuje za nedôvodný.
3. Žalobca podal v zákonnej lehote žalobu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného, v ktorej uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za nezákonné a vzhľadom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky za arbitrárne. Ku splneniu zákonných podmienok k poskytnutiu príspevku na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska žalobca po citovaní ust. § 56 ods. 1, 2 zákona o službách zamestnanosti a časti dôvodovej správy uviedol, že podmienkou ktorá sa dokazuje a ktorá vyplýva z ust. § 56 zákona č. 5 zo 4. decembra 2004 službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov je zriadenie chráneného pracoviska, a teda má za to, že zákonnú podmienku na priznanie príspevku splnil. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom pripomenul rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 505/2015 z 18.22.2015 v ktorom súd uviedol, že „interný normatívny pokyn však nepatrí medzi všeobecne záväzné právne predpisy, je záväzný iba pre subjekt, ktorý ho vydal, a práva a povinnosti určené v internom normatívnom pokyne nemožno vymáhať na súde.“ V kontexte uvedeného žalobca tvrdí, že správny orgán namiesto aplikácie zákonnej úpravy opätovne realizuje výklad právnej normy podľa metodických pokynov a stanovísk ktoré nemajú právnu záväznosť a na žalobcovi požaduje splnenie povinnosti ktoré ustanovuje interný predpis. Žalobca poukázal aj na to, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy. Z uvedených dôvodov žalobca tvrdí, že predmetné rozhodnutie je v rozpore čl. 2 ods.3, čl. 13 ods.1 v spojení ústavy s ust. § 56 ods. 1,2, zákona o službách zamestnanosti. Žalobca ďalej po citácií ust. § 32 ods. 1, 2 a § 34, ods. 1, 4, 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) uviedol, že predmetom dokazovania sú tvrdenia o skutočnostiach, ktoré sú dôležité pre rozhodnutie t.j. správny orgán ich uzná za dôležité pre rozhodnutie. Je povinnosťou správneho orgánu z vlastnej iniciatívy a vlastnými prostriedkami sporné, pochybné alebo spochybnené skutočnosti konaním nielen zistiť, ale aj objasniť. Na dokazovanie skutočného stavu veci možno použiť všetky prostriedky, ktoré vedú k cieľu (zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci), a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Skutočný stav veci možno zistiť všetkými zákonnými prostriedkami. e správny poriadok sa opiera o zásadu materiálnej pravdy. Jej uplatnenie v správnom konaní predpokladá v prvom rade dôsledné zistenie podkladov pre rozhodnutie. Je povinnosťou správneho orgánu, aby zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie a tak doplnil podklad pre rozhodovanie do tej miery, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Táto povinnosť sa vzťahuje tak na prvostupňový ako aj druhostupňový správny orgán, až do vydania rozhodnutia. Keďže rozhodnutie správneho orgánu zasahuje do právnych pomerov osôb, musí byť vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného stavu veci. Presné a úplné zistenie skutočného stavu znamená, že jednak je nevyhnutné vykonať všetky šetrenia potrebné na objasnenie rozhodujúcich okolností a pre posúdenie veci (úplnosť zistenia), jednak zabezpečiť, aby skutkové zistenia odvodené z vykonaných šetrení zodpovedali skutočnosti. Správny orgán je povinný vykonať zisťovanie z úradnej povinnosti a nemôže byť viazaný len na podklady, ktoré mu poskytnú účastníci konania. Správny orgán teda nie je len pasívnym vykonávateľom vôle účastníka konania, ale naopak zohráva aktívnu úlohu pri zhromažďovaní dôkazov, ktoré sú podkladom pre jeho rozhodnutie, a to i v prípade, ak je účastník konania nečinný, alebo sa nachádza v dôkaznej núdzi. To platí o každom konaní, v ktorom môže byť dotknutý verejný záujem. (rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžo 226/2010 zo dňa 07.12.2010). Podľa žalobcu z napadnutého rozhodnutia a nie je zrejmé a aké skutočnosti právne významné podľa príslušného hmotno-právneho predpisu boli resp. mali byť predmetom samotného dokazovania. Napr. povinnosť u žalobcu preukazovať zriadenie podnikateľského účtu nevyplýva zo zákona a táto požiadavka správneho orgánu je svojvoľná nemajúca oporu v zákone (nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá). Žalobca preto tvrdí, že došlo k porušeniu ustanovenia § 3 ods. 5, § 34 ods.1,4,5 zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov. Žalobca ďalej tvrdil, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s § 56 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti, nakoľko podľa uvedeného paragrafu sa príspevok sa poskytuje na základe písomnej dohody o poskytnutí príspevku uzatvorenej medzi úradom a zamestnávateľom, súčasťou žiadosti o poskytnutie príspevku je podnikateľský zámer a kalkulácia predpokladaných nákladov na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska, pričom náležitosti podnikateľského zámeru určí ústredie vnútorným predpisom, a v dôvodovej správe
k tomuto zákonu navrhovateľ zákona uvádza, že podrobnosti poskytnutia príspevku sa navrhujú upraviť vyhláškou, ktorú vydá Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, pričom Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vykonávací právny predpis do dnešného dňa nevydalo, pričom metodické pokyny a stanoviska nemajú právnu záväznosť. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vykonávací právny predpis do dnešného dňa nevydalo, pričom metodické pokyny a stanoviska nemajú právnu záväznosť. Žalobca tvrdí, že ak Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky nevydalo všeobecne záväzný právny predpis vzťahujúci sa na rovnaké prípady, ale upravuje ich internými predpismi, nemožno nejasné a neurčité právne normy aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy. K povinnosti správnych orgánov používať údaje evidované v informačných systémoch verejnej správy a ku skutočnosti tvrdenej žalovaným v rozhodnutí, že využíva informačné systémy v súlade so zákonom o správnom konaní a vychádza aj zo zákona č. 177/2018 Z. z. o niektorých opatreniach na znižovanie administratívnej záťaže využívaním informačných systémov, zároveň však poznamenáva, že zákon o správnom konaní a to úpravou ustanovenia § 32 ods. 2 bol novelizovaný s účinnosťou od 01.08.2018 a zároveň poukázal aj na oprávnenosť získavať údaje evidované v informačných systémoch verejnej správy vo vzťahu k zákonu č. 177/2018 Z. z. z 15. mája 2018, z uvedeného vyplýva, že úrad nemal možnosť v roku 2016 pri posudzovaní žiadosti o poskytnutie príspevku tieto získať, žalobca uviedol, že zákon o správnom konaní č.71/1967 Zb. je procesným predpisom a preto a vzťahoval v plnom znesení ma rozhodovanie správneho orgánu v čase vydávania rozhodnutia teda dňa 10.8.2020. Žalobca preto tvrdí, že bolo povinnosťou odvolacieho správneho orgánu obstarať požadované údaje z informačných systémov verejnej správy a to pred vydaním rozhodnutia. Došlo preto k porušeniu ust. § 32 ods. 2 zákona o správnom konaní č.71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov a ust. § 1 ods.1, 3 zákona č. 177/2018 Z. z. z 15. mája 2018 o niektorých opatreniach na znižovanie administratívnej záťaže využívaním informačných systémov verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalobca ďalej namietal, že v napadnutom rozhodnutí absentuje akékoľvek právne posúdenie veci, ktoré znamená, že správny orgán subsumuje zistený skutkový stav pod príslušné ustanovenie hmotnoprávneho predpisu. Medzi právnym posúdením a skutkovým zistením musí byť logický stav, pričom nestačí len citácia príslušného ustanovenia, ale je žiaduce, aby sa vyložil aj obsah právnej normy, aby účastníci pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením. Odvolací správny orgán nevyložil obsah právnej normy, aby účastník pochopil vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením a nezdôvodnil prečo požadoval od žalobcu dôkazy ktoré zákon po žalobcovi nevyžadoval (nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá). Žalobca preto tvrdí, že došlo k porušeniu čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku. Žalobca taktiež tvrdí, že predmetné rozhodnutie je v rozpore čl. 27 ods. 1 písm. f) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, keďže v danom prípade žalovaný správny orgán vyžaduje od žalobcu dôkazy k priznaniu príspevku ktoré všeobecne záväzný predpis nevyžaduje a tak nevytvára príležitosti ale skôr prekážky k zárobkovej činnosti zdravotne postihnutých osôb. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. UPS/US1/SSZOSK/ZAM/2020/504 zo dňa 10.08.2020 a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 29.10.2020 k žalobe uviedol, že v zmysle ust. § 56 ods. 1 a § 70 ods. 6 zákona o službách zamestnanosti je predmetný príspevok fakultatívnym príspevkom, čo znamená, že na jeho priznanie neexistuje právny nárok. Poskytnutie príspevku posudzuje podľa § 18 ods. 1 písm. b) zákona o službách zamestnanosti výbor pre otázky zamestnanosti úradu na základe písomnej žiadosti oprávneného žiadateľa. Výbor pre otázky zamestnanosti sa pri posudzovaní žiadosti o príspevok riadi zásadami použitia finančných prostriedkov na uplatňovanie aktívnych opatrení na trhu práce, na ktoré nie je právny nárok, ktoré podľa § 12 písm. h) zákona o službách zamestnanosti vypracúva Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a schvaľuje Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Žalovaný zároveň uviedol, že na to, aby mohol Výbor pre otázky zamestnanosti vôbec uvažovať o poskytnutí daného príspevku, musia byť splnené základné podmienky poskytnutia peňažného príspevku na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti a splnenie podmienok podľa § 70 ods. 7 zákona o službách zamestnanosti a v neposlednom a najdôležitejšom rade uzavretie písomnej dohody o poskytnutí príspevku medzi úradom a žiadateľom - zamestnávateľom. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca síce mal na základe rozhodnutia úradu č. 2016/360078 zo dňa 29.4.2016 priznané postavenie chráneného pracoviska, no nebolo preukázané splnenie skutočnosti, že žalobca má status zamestnávateľa, ktorý na zriadené pracovné miesto na chránenom pracovisku prijme do
pracovného pomeru uchádzača o zamestnanie, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím vedenom v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej jeden mesiac. Taktiež žalobca nepreukázal splnenie podmienok podľa § 70 ods. 7 písm. e) a f) zákona o službách zamestnanosti - nedoložil čestné vyhlásenie o daných skutočnostiach. Vzhľadom na nesplnenie uvedených podmienok nemohlo dôjsť ani k uzavretiu písomnej dohody o poskytnutí príspevku medzi úradom a žiadateľom - zamestnávateľom. Žalobcovi bolo priznané postavenie chráneného pracoviska na seba ako osobu samostatne zárobkovo činnú so zdravotným postihnutím, pričom podmienka vedenia takej osoby v evidencii uchádzačov o zamestnanie v prípade priznania postavenia chráneného pracoviska absentovala. Príspevok sa môže poskytnúť na podporu takých zamestnávateľov, ktorí vytvoria pracovné miesta pre občanov so zdravotným postihnutím a zároveň spĺňajú podmienku vedenia takej osoby v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej 1 mesiac. Zároveň, za zriadenie pracovného miesta na chránenom pracovisku u zamestnávateľa sa považuje zvýšenie počtu pracovných miest, ktoré predstavuje v priemere za 12 kalendárnych mesiacov v porovnaní s rovnakým predchádzajúcim obdobím celkový nárast počtu jeho zamestnancov. Splnenie danej podmienky taktiež nebolo preukázané. To znamená, že podmienky na udelenie postavenia chráneného pracoviska sú odlišné od podmienok na poskytnutie príspevku podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti a nemožno od priznaného postavenia chráneného pracoviska automaticky odvodzovať aj splnenie podmienok na poskytnutie príspevku podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti. Príspevok nie je možné použiť na zriadenie pracovného miesta pre uchádzača o zamestnanie - občana so zdravotným postihnutím, ktorý vytvorí pracovné miesto sám pre seba tým, že začne vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť. Na čiastočnú úhradu nákladov súvisiacich s prevádzkovaním samostatne zárobkovej činnosti môže úrad poskytnúť príspevok podľa § 57 zákona o službách zamestnanosti uchádzačovi o zamestnanie, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím vedeným v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej tri mesiace a ktorý bude samostatne zárobkovo činnou osobou podľa § 5 ods. 1 písm. b) prevádzkovať živnosť podľa zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov alebo písm. d) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách podľa zákona č. 105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní občanov v znení neskorších predpisov. Ďalej poukázal na skutočnosť, že zákon o službách zamestnanosti neupravuje detailne mechanizmus poskytovania príspevku na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti, avšak obsahuje splnomocňujúce ustanovenie § 56 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti, z ktorého vyplýva, že náležitosti podnikateľského zámeru určí ústredie vnútorným predpisom. Interný predpis (interná norma) je jediným dokumentom upravujúcim podrobnejšie metodiku poskytovania príspevku podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti a zabezpečuje jednotný postup úradov na celom Slovensku. Z tohto pohľadu sú interné predpisy záväzné pre všetky úrady. Vnútorný predpis Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny IN č. 089/2018 určujúci okrem iného náležitosti podnikateľského zámeru na účely poskytnutia príspevku podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti, bol vydaný na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti presne v medziach a v rozsahu splnomocnenia uvedeného v tomto ustanovení. Žalobcovi sa uložili iba také povinnosti, ktoré majú oporu v zákone - povinnosti, ktorými mal preukázať splnenie zákonných predpokladov na poskytnutie príspevku. Zoznam príloh k žiadosti bol vypracovaný ako súčasť metodiky poskytovania príspevkov v rámci aktívnych opatrení na trhu práce a v rámci výkonu finančnej kontroly ich kontrola spadá medzi ciele finančnej kontroly uvedené v Návrhu správy z výkonu finančnej kontroly pred uzatvorením dohody. Vo vnútornom predpise prijatom žalovaným boli určené náležitosti podnikateľského zámeru, pričom medzi inými išlo o uvedenie a preukázanie zákonnej podmienky poskytnutia príspevku, a to že žalobca má status zamestnávateľa, ktorý na zriadené pracovné miesto na chránenom pracovisku prijme do pracovného pomeru uchádzača o zamestnanie, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím vedenom v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej jeden mesiac a kalkulácia konkrétnych predpokladaných nákladov po jednotlivých položkách, ktoré sú potrebné pre vykonávanie pracovnej činnosti občana so zdravotným postihnutím, ako aj splnenie podmienok podľa § 70 ods. 7 písm. e) a f) zákona o službách zamestnanosti. Z predloženého podnikateľského zámeru však nie je jasné, koľko pracovných miest pre občanov so zdravotným postihnutím, spĺňajúcim podmienku vedenia v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej 1 mesiac, plánoval žalobca vytvoriť. V žiadosti absentuje popis priebehu finančného toku minimálne na dva roky, nie sú uvedené ani predpokladané náklady a výnosy. V kalkulácií predpokladaných nákladov na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska nie sú konkrétne typovo špecifikované jednotlivé položky, ktoré sú potrebné pre vykonávanie pracovnej činnosti občana so zdravotným postihnutím, pričom bolo potrebné preukázať tri cenové ponuky od troch rôznych predajcov na jednotlivé položky predpokladaných nákladov z kalkulácie. Žalobca taktiež nepreukázal splnenie podmienok podľa § 70 ods. 7 písm. e) a f) zákona o službách zamestnanosti -
nedoložil čestné vyhlásenie o daných skutočnostiach a nepredložil ani kópiu zmluvy o zriadení účtu alebo potvrdenie banky o vedení účtu žiadateľa. Vykonanou finančnou kontrolou zo dňa 16.05.2016 bolo zistené, že predložená žiadosť žalobcu o poskytnutie príspevku nie je v súlade s § 6 zákona č. 357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a finančnom audite a o zmene a doplnení niektorých predpisov. Žalobca bol vyzvaný k odstráneniu zistených nedostatkov. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v ustanovenej lehote zistené nedostatky neodstránil, ani nepodal námietky k zisteným nedostatkom, či odporúčaniam, navrhnutých úradom, tiež k opatreniam alebo k lehote na predloženie písomného zoznamu splnených opatrení prijatých na nápravu zistených nedostatkov a na odstránenie príčin ich vzniku, je nutné konštatovať, že žiadosť žalobcu podaná dňa 04.04.2016 vedená na úrade pod č. 2016/288828 o poskytnutie príspevku na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska je neúplná. Žiadosť obsahovala také nedostatky, bez odstránenia ktorých úrad nemohol v zmysle § 56 zákona o službách zamestnanosti schváliť žalobcovi predmetný príspevok a uzatvoriť so žalobcom príslušnú dohodu. K žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa spochybňovania dostatočne zisteného skutkového stavu žalovaný uviedol, že žalobca opomína jeho vlastnú povinnosť ako účastníka správneho konania prispievať k jeho riadnemu zisteniu predkladaním dôkazov o svojich tvrdeniach. Žalobca ako účastník správneho konania mal na potvrdenie správnosti svojich tvrdení súčasne povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, pričom nesplnenie tejto povinnosti malo za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podľa ust. § 34 ods. 3 Správneho poriadku. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že splnenie základných predpokladov na poskytnutie príspevku ako sú uvedené vyššie, mohol preukázať jedine žalobca takými dôkazmi, ktoré si nevedel a ani nemohol prvostupňový ani druhostupňový správny orgán zaobstarať sám. Za nedôvodnú námietku žalovaný považoval to, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, pričom konštatoval, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská žalobcu ako účastníka konania k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval ustanovenia právnych predpisov, z ktorých vychádzal, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 2/2009. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa rozporu napadnutého rozhodnutia s čl. 27 ods. 1 písm. f) Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím žalovaný uviedol, že Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím je zaväzujúci najmä v otázke zabezpečenia práv osôb so zdravotným postihnutím na rovnakom základe ako všetci ostatní občania. Žalovaný zastáva názor, že zákon o službách zamestnanosti nie je v rozpore s týmto dokumentom, podporuje a zabezpečuje požadovanú pomoc formou príspevkov na pracovné začlenenie, pracovné uplatnenie a podnikanie osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, avšak pod podmienkou splnenia podmienok, ktoré určujú vnútroštátne záväzné právne akty rovnako pre všetky dotknuté osoby so zdravotným postihnutím. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
5. Žalobca v replike zo dňa 11.11.2020 ku skutočnosti tvrdenej žalovaným týkajúcej sa interného predpisu upravujúceho metodiku poskytovania príspevku podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti uviedol, že vnútorné predpisy žalobcu nezaväzujú a nie je nimi viazaný. Žalobca poukázal na čl. 1 ods. 1, 2 ods. 2, 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalobca poukazuje aj rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 505/2015 z 18. novembra 2015 v ktorom súd uviedol: „Interný normatívny pokyn však nepatrí medzi všeobecne záväzné právne predpisy, je záväzný iba pre subjekt, ktorý ho vydal, a práva a povinnosti určené v internom normatívnom pokyne nemožno vymáhať na súde.“ V kontexte uvedeného žalobca tvrdí, že žalovaný namiesto aplikácie zákonnej úpravy opätovne realizuje výklad právnej normy podľa metodických pokynov a stanovísk ktoré nemajú právnu záväznosť. Žalobca namieta, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vykonávací právny predpis do dnešného dňa nevydalo, pričom metodické pokyny a stanoviska nemajú pre žalobcu právnu záväznosť. Žalobca taktiež uviedol, že došlo k porušeniu jeho práva na rovnosť podľa zákona a nároku na výhody zo zákona upravené v čl. 5 ods.1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím v článku 5 ods.1 zakotvuje zákaz akejkoľvek diskriminácie. Dohovor taxatívne neustanovuje kvalifikované kritéria
- zakázané dôvody diskriminácie. Priznáva však nárok rovnaký úžitok zo zákona všetkým osobám v identickej situácií. Žalobca ďalej s poukazom na § 47 ods. 3 správneho poriadku ako aj rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Sžo 112/2015 tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí absentuje akékoľvek právne posúdenie veci, ktoré znamená, že správny orgán subsumuje zistený skutkový stav pod príslušné ustanovenie hmotnoprávneho predpisu. Medzi právnym posúdením a skutkovým zistením musí byť logický stav, pričom nestačí len citácia príslušného ustanovenia, ale je žiaduce, aby sa vyložil aj obsah právnej normy, aby účastníci pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením.
Odvolací správny orgán v predmetnej veci nevyložil obsah právnej normy, aby účastník pochopil vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením a nezdôvodnil prečo požadoval od žalobcu dôkazy ktoré zákon ako predpoklad na poskytnutie príspevku nevyžaduje (nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá). Žalobca preto tvrdí, že došlo k porušeniu čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s úst.§ 47 ods. 3 správneho poriadku. K právnym argumentom žalovaného týkajúcich sa zmätočnosti vykonaného dokazovania žalobca uviedol, že v správnom konaní osvedčil všetky skutočnosti ktoré sú podľa príslušného hmotnoprávneho predpisu právne významné pre priznanie príspevku. Z napadnutého rozhodnutia však nie je zrejmé, aké skutočnosti právne významné podľa príslušného hmotno-právneho predpisu boli resp. mali byť predmetom samotného dokazovania. Žalobca preto tvrdí, že došlo k porušeniu ustanovenia ust. čl.2 ods.3 ústavy, § 3 ods. 4, 5, § 34 ods.1,4,5 zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov.
6. Žalovaný v duplike zo dňa 26.11.2020 zotrval na svojom vyjadrení zo dňa 29.10.2020. Zároveň opätovne zdôraznil skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie žalovaného okrem svojej vecnej správnosti ako celok spĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov. Žalovaný postupoval správne a v súlade s platnou právnou úpravou, a preto aj preskúmavané rozhodnutie považujeme za vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a na jeho základe vyvodený aj správny právny záver. Žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami, ktoré boli žalobcom v priebehu správneho konania vznesené a jeho závery, vyplývajúce z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú logické a korešpondujú s dôkazmi, vykonanými v priebehu administratívneho konania. Žalovaný má za to, že tvrdenia a námietky žalobcu obsiahnuté vo vyjadrení zo dňa 11.11.2020 (ako aj v žalobe) nezakladajú v zmysle § 191 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.
7. Súd v konaní podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a po oboznámení sa s obsahom podanej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, ako aj obsahom pripojených administratívnych spisov žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto túto v zmysle ust. § 190 SSP zamietol.
8. Podľa § 137 ods. 4 SSP, vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením.
9. Verejné vyhlásenie rozsudku na úradnej tabuli súdu bolo oznámené dňa 13.12.2022, teda bola zachovaná päťdňová lehota pred jeho verejným vyhlásením (ust. § 137 ods. 4 SSP).
10. Podľa Článku 5 ods. 1 Dohovoru OSN, zmluvné strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“), úrad môže poskytnúť príspevok na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska (ďalej len „príspevok“) zamestnávateľovi, ktorý na zriadené pracovné miesto v chránenej dielni alebo na chránenom pracovisku prijme do pracovného pomeru uchádzača o zamestnanie, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím, vedeného v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej jeden mesiac, ak zamestnávateľ o príspevok písomne požiada.
12. Podľa § 56 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti, príspevok sa poskytuje na základe písomnej dohody o poskytnutí príspevku uzatvorenej medzi úradom a zamestnávateľom. Príspevok poskytuje zamestnávateľovi úrad, v ktorého územnom obvode sa zriadi chránená dielňa alebo chránené pracovisko. Súčasťou žiadosti o poskytnutie príspevku je podnikateľský zámer a kalkulácia predpokladaných nákladov na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska. Príspevok sa poskytuje do 30 kalendárnych dní odo dňa predloženia dokladov preukazujúcich vynaložené náklady podľa odseku 2; tieto doklady je zamestnávateľ povinný predložiť najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa uzatvorenia dohody o poskytnutí príspevku. Náležitosti podnikateľského zámeru určí ústredie vnútorným predpisom.
13. Podľa § 56 ods. 7 zákona o službách zamestnanosti, za zriadenie pracovného miesta v chránenej dielni alebo na chránenom pracovisku u zamestnávateľa sa považuje zvýšenie počtu pracovných miest, ktoré predstavuje v priemere za 12 kalendárnych mesiacov v porovnaní s rovnakým predchádzajúcim obdobím celkový nárast počtu jeho zamestnancov. Ak nedošlo k zvýšeniu počtu pracovných miest podľa predchádzajúcej vety, zamestnávateľ je povinný preukázať, že k tomuto zvýšeniu nedošlo v dôsledku zrušenia pracovných miest z dôvodu nadbytočnosti.
14. Podľa § 70 ods. 6 zákona o službách zamestnanosti, Na príspevky poskytované podľa § 46 ods. 4, § 46a, § 47, § 49 až 52, § 53b, § 53d, § 56, § 56a a 57 nie je právny nárok. Na príspevky poskytované v rámci projektu alebo programu podľa § 54 nie je právny nárok, ak podmienky projektu alebo programu neustanovujú inak.
15. Predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice č. k. KEO/ RSK/ZAM/2020/5613, č. z. 2020/370522 zo dňa 09.06.2020, ktorým prvostupňový orgán verejnej správy žalobcovi neschválil príspevok na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti pre žiadosť zo dňa 04.04.2016, č. z. 2016/288828.
16. Žalobca v žalobe predovšetkým namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza zo zmätočne vykonaného dokazovania, došlo k porušeniu práva na náležité odôvodnenie rozhodnutia čo malo mať v konečnom dôsledku za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
17. K žalobnej námietke týkajúcej sa splnenia zákonných podmienok na poskytnutie príspevku na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska správny súd uvádza, že príspevok na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska v zmysle ust. § 56 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti je fakultatívny príspevok, na priznanie ktorého neexistuje právny nárok. V zmysle § 56 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti príspevok poskytuje zamestnávateľovi úrad na základe písomnej dohody, v ktorého územnom obvode sa zriadi chránená dielňa alebo chránené pracovisko. Súčasťou žiadosti o poskytnutie príspevku je podnikateľský zámer a kalkulácia predpokladaných nákladov na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska, náležitosti podnikateľského zámeru určí ústredie vnútorným predpisom. V súvislosti s uvedeným s poukazom na skutočnosť, že žalobca síce mal na základe rozhodnutia úradu č. 2016/360078 zo dňa 29.4.2016 priznané postavenie chráneného pracoviska, no v administratívnom konaní nebolo preukázané splnenie podmienky, že žalobca má status zamestnávateľa, ktorý na zriadené pracovné miesto na chránenom pracovisku prijme do pracovného pomeru uchádzača o zamestnanie, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím vedenom v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej jeden mesiac. Taktiež žalobca nepreukázal splnenie podmienok podľa § 70 ods. 7 písm. e) a f) zákona o službách zamestnanosti keď nedoložil čestné vyhlásenie o daných skutočnostiach. Žalovaný ako aj prvostupňový orgán postupovali v konaní a rozhodovaní v zmysle platného a účinného zákona, resp. zákonného ustanovenia, a teda vzhľadom na uvedené súd nezistil také pochybenie postupu žalovaného, ktoré by zakladalo nezákonnosť predmetného rozhodnutia.
18. Žalobca namietal, že nebol vydaný vykonávací predpis vzťahujúci sa na určenie náležitosti podnikateľského zámeru v zmysle ust. § 56 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti, pričom poukázal na dôvodovú správu k zákonu o službách zamestnanosti, v zmysle ktorej sa podrobnosti navrhujú upraviť vyhláškou, ktorú vydá Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. V súvislosti s touto žalobnou námietkou sa správny súd v celom rozsahu stotožnil s tvrdením žalovaného, že zákon o službách zamestnanosti obsahuje splnomocňujúce ustanovenie § 56 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti, z ktorého vyplýva, že náležitosti podnikateľského zámeru určí ústredie vnútorným predpisom. Vnútorný predpis Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny IN č. 089/2018 určujúci náležitosti podnikateľského zámeru na účely poskytnutia príspevku podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti, bol vydaný na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti presne v medziach a v rozsahu splnomocnenia uvedeného v tomto ustanovení. Vnútorný predpis Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny neprekračuje teda rozsah zákonného splnomocnenia a nie je v rozpore so zákonom, len podrobnejšie upravuje mechanizmus poskytovania príspevku podľa § 56 zákona o službách zamestnanosti. Tento vnútorný predpis upravuje také práva a povinnosti, ktoré napomáhajú vykonaniu a uskutočneniu tých, ktoré upravuje splnomocňovací zákon o službách zamestnanosti. Žalobcovi sa uložili iba také povinnosti, ktoré majú oporu v zákone, a teda povinnosti, ktorými mal
preukázať splnenie zákonných predpokladov na poskytnutie príspevku. Napriek skutočnosti, že žalobca nesúhlasí s aplikovaním interných predpisov na posudzovanie jeho žiadosti o poskytnutie príspevku na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska, príslušný orgán je povinný sa internými predpismi riadiť a uplatňovať ich. Pre úplnosť súd uvádza, že dôvodová správa nie je prameňom práva a nemá záväzný charakter, má explanačný význam, preto konštatácia žalobcu, ktorú opiera o to, že v zmysle dôvodovej správy mal byť vydaný vykonávací právny predpis nie je právne relevantná.
19. Pokiaľ ide o žalobnú námietku nenáležitého odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, súd konštatuje, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská žalobcu ako účastníka konania k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval ustanovenia právnych predpisov, z ktorých vychádzal, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, prijaté právne závery aj primerane v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, a preto ani túto námietku nevyhodnotil ako dôvodnú.
20. K námietke žalobcu, ktorou spochybňuje dostatočné zistený skutkový stav veci súd uvádza, že prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný mohol rozhodnúť len na základe skutočností, ktoré im boli známe a v súlade s tým bol skutkový stav posúdený úplne a presne, ako to vyplýva z listín, ktoré sú obsahom spisu. Tvrdenie žalobcu, že povinnosť zisťovať skutočný stav veci je výlučne vecou správneho orgánu, opomína jeho vlastnú povinnosť ako účastníka správneho konania prispievať k jeho riadnemu zisteniu v zmysle § 4 ods. 1 správneho poriadku. Navyše splnenie základných predpokladov na poskytnutie predmetného príspevku, mohol preukázať jedine žalobca takými dôkazmi, ktoré si nevedel a ani nemohol prvostupňový ani druhostupňový správny orgán zaobstarať sám.
21. V zmysle ust. § 34 správneho poriadku, netreba preukazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať. Znamená to, že orgány verejnej moci sú pri svojej úradnej činnosti povinné a oprávnené získavať a používať údaje evidované v informačných systémoch verejnej správy a vyhotovovať si z nich výpisy a tieto údaje a výpisy si v nevyhnutnom rozsahu navzájom bezodplatne poskytovať. Pokiaľ však ide o skutočnosti, ktoré nemožno považovať za všeobecne známe alebo známeho správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti, v takomto prípade žalobca mohol, resp. mal na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení predkladať dôkazy správnemu orgánu, pričom nesplnenie tejto povinnosti malo za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podľa ust. § 34 ods. 3 Správneho poriadku.
22. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať. (§ 32 ods. 2 Správneho poriadku). Čo sa týka novely § 32 ods. 2 Správneho poriadku vykonanej zákonom č. 177/2018 Z. z. <https://www.beck-online.sk/bo/document- view.seam?documentId=pj5f6mrqge4f6mjxg4> o niektorých opatreniach na znižovanie administratívnej záťaže využívaním informačných systémov verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon proti byrokracii), je potrebné uviesť, že predmetný zákon zaviedol pre orgány verejnej moci povinnosť, aby získavali a používali pri svojej úradnej činnosti údaje, ktoré už majú evidované vo svojich informačných systémoch verejnej správy. Zároveň táto novela správneho poriadku oslobodzuje fyzické osoby a právnické osoby od povinnosti predkladať najčastejšie požadované výpisy z registrov pri najčastejších životných situáciách, v ktorých dochádza ku komunikácii občanov so štátom. Ide o výpis z listu vlastníctva, výpis z obchodného registra, výpis zo živnostenského registra a výpisy a odpisy z registra trestov. V tomto ohľade žalobca síce správne poukázal na to, že žalovaný mal povinnosť obstarať si požadované údaje z informačných systémov, no môže ísť len o tie údaje, ktoré už majú evidované vo svojich informačných systémoch verejnej správy. Pokiaľ žalobca bol vyzvaný prvostupňovým orgán na predloženie listín, ako napríklad žiadosť na predpísanom tlačive, doplnenie podnikateľského zámeru (finančný to v priebehu dvoch rokov, charakteristika pracovného miesta a iné), čestné prehlásenia a ďalšie, ide o listiny, ktoré si nevedel a ani nemohol prvostupňový ani druhostupňový správny orgán zaobstarať sám, pretože ide o dôkazy, ktoré mohol predložiť jedine sám žalobca.
23. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa porušenia Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, a to článku 27, táto podľa názoru súdu nie sú dôvodná. Referenčné právne normy Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím neobsahujú priamo aplikovateľné subjektívne práva žalobcu, ale sú pozitívnymi záväzkami štátu, resp. zásadami, ktoré je zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva sú povinné tieto zásady zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych aktov. Rozhodnutie žalovaného podľa názoru súdu je v súlade s čl. 5 ods.1 Dohovoru, pretože žalobca bol posudzovaný podľa zákona rovnako ako ostatné zdravotne postihnuté osoby, bola mu poskytnutá rovnaká ochrana zo zákona ako iným zdravotne postihnutým osobám. Ak žalobca nesplnil zákonnom stanovené podmienky, na ktoré zákon (vnútroštátny) sa v čl. 5 ods.1 Dohovoru odvoláva, potom mu nemohol byť priznaný príspevok na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska pre nesplnenie zákonných podmienok uvedených v ust. § 56 zákona o službách zamestnanosti.
24. Vyhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti dospel súd k záveru, že argumentácia žalobcu nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie.
25. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného vrátane postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, je v súlade so zákonom, nakoľko má oporu vo vykonanom dokazovaní a v riadne zistenom skutkovom stave, ktorý správne orgány náležite právne posúdili.
26. Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, podľa § 190 SSP žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol
27. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP, v zmysle ktorých účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, ako aj označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 Správneho súdneho poriadku (ďalej len "sťažnostné body") sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), podpis a spisová značka konania.
Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm.g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.